| ECLI | ECLI:SK:USSR:2020:3.US.371.2020.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 08.10.2020 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | III. ÚS 371/2020 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Heslá | preskúmanie rozhodnutia súdov, prieťahy, intervencia-intervenient, kataster nehnuteľností-vklad, záložné právo |
| Citované predpisy | 314/2018 Z. z.: § 56 |
| Citované rozhodnutia | I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 301/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 195/07, I. ÚS 204/2010, II. ÚS 324/2010, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 3/97, II. ÚS 4/94, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 71/97, I. ÚS 131/2018, II. ÚS 255/2018 |
Uznesenie Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: III. ÚS 371/2020 datum: 08.10.2020 SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 371/2020-26 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Rakúska republika; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených spoločnosťou advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Zdenka Benčíková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 430/2015 a jeho uznesením z 31. júla 2018, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 304/2018 a jeho uznesením z 27. februára 2019 a takto r o z h o d o l : Ústavnú sťažnosť o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e : I. Sťažnostná argumentácia 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Rakúska republika; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 430/2015-2785 z 31. júla 2018 (ďalej len,,napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 304/2018 z 27. februára 2019 (ďalej len,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom týchto súdov v uvedených konaniach. 2. Zo sťažností sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v pozícii žalobcov domáhajú pred všeobecným súdom určenia, že záložné právo k špecifikovaným bytom a nebytovým priestorom evidovaným na v prospech Československej obchodnej banky zavkladované pod ⬛⬛⬛⬛ nie je. 2.1 V štádiu odvolacieho konania ⬛⬛⬛⬛ oznámila vstup do konania v pozícii intervenienta (ďalej aj,,navrhovaná intervenientka“) s tým, že už zaznamenala úspech v obdobnom konaní (vec vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 66/2008) a výsledok sporu má mať podľa sťažovateľov dopad aj na jej hmotnoprávne postavenie. 2.2 Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že vstup je neprípustný s odôvodnením, že v konaní bude rozhodnuté len o záložnom práve vo vzťahu k žalobcom. Podľa sťažovateľov však tento záver neobstojí, pretože ⬛⬛⬛⬛ je rovnako vedená na a dopadá na ňu identické záložné právo. 2.3 Na dovolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol s odôvodnením, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuteľné dovolaním, pretože nebolo vydané v inštančnom postupe. 2.4 Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôraznili, že účasť je esenciálna , a osobitný zreteľ venovali jednotnému rozhodovaniu súdov. Na porovnanie vlastnej právnej veci poukázali na analógiu s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Cdo 137/2017, v ktorom bola záložná zmluva uzavretá bez súhlasu stavebníkov na rozostavaný dom medzi obligačným dlžníkom a bankou posúdená ako neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. 2.5 Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich práv uvedených v bode 1 tohto odôvodnenia krajským súdom, ako aj najvyšším súdom a priznal im primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania. II. Relevantná právna úprava a predbežné prerokovanie návrhu 3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd. 4. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený. 5. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia. Typickou bude situácia, keď sťažovateľ spochybňuje právne závery všeobecného súdu výlučne s poukazom na ich nesprávnosť. V takom prípade totiž stavia ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprináleží. O takú situáciu ide aj v posudzovanom prípade. 6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 7. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). K napadnutému rozhodnutiu a postupu najvyššieho súdu 8. Sťažovatelia založili dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o nepripustení intervenienta na porušení ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“). Tento dovolací dôvod bol smerodajný v rámci viazanosti ústavného súdu dôvodmi ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde). 8.1 Sťažovatelia argumentáciu koncentrovali do výhrady, že intervencia je prípustná počas celého konania, a teda aj v priebehu konania pred odvolacím súdom. Z toho odvodili aj možnosť domáhať sa opravného konania v dovolacom procese, čo pripustil aj odvolací súd v ním napadnutom uznesení. 9. Podľa 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí , ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Ústavný súd akcentuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018). 11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol s odôvodnením, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuteľné dovolaním, pretože nebolo vydané v inštančnom postupe. 13. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so základným právom strany konania na prístup k súdu či so zásadami spravodlivého procesu. 14. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na prístup k súdu či práva na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 15. Obiter dictum ústavný súd poznamenáva, že uznesenie odvolacieho súdu o nepripustení intervenienta do konania prima facie nie je rozhodnutím vo veci samej a konanie sa ním nekončí, a tak nebol naplnený zákonný predpoklad prípustnosti dovolania ustanovený už v uvádzacej vete ustanovenia § 420 CSP, ktorý je smerodajný pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa ktoréhokoľvek dôvodu uvedeného v písmene a) až f) tohto ustanovenia. Aj keď sťažovateľom možno uznať argumenty o význame judikatúry týkajúcej sa jednotného rozhodovania súdov a princípu právnej istoty, no vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP neexistovala žiadna možnosť porušenia uplatnených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). 16. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. K napadnutému rozhodnutiu a postupu krajského súdu 17. Sťažovatelia správne vychádzajú z predpokladu, že intervencia je možná počas celého konania vrátane odvolacieho konania (porov. Zo súdnej praxe 63/2007). 18. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti v súvislosti s právnym záujmom navrhovanej intervenientky označili za kľúčové, že ⬛⬛⬛⬛ je vlastníčkou nehnuteľnosti na totožnom liste vlastníctva a dopadá na ňu totožné záložné právo bod 23 kat. úz.) a že so svojím obdobným nárokom už zaznamenala úspech pred okresným súdom. Intervencia preto podľa nich sledovala aj jednotnú líniu rozhodovania s dopadom aj na hmotné právo navrhovanej intervenientky. 19. Ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne zdôvodnil nepripustenie vstupu navrhovanej intervenientky s tým, že v konaní bude rozhodnuté len o záložnom práve vo vzťahu k žalobcom a rozhodnutie sa ,,nijako nedotkne otázky, či viazne alebo neviazne záložné právo na byte či nebytovom priestore intervienta (správne intervenienta, pozn.) “ . 20. Uvedený právny názor v zmysle stabilnej judikatúry by ústavný súd mohol nahradiť svojím vlastným názorom v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (I. ÚS 131/2018). To však rozhodne nie je prípad napadnutého uznesenia krajského súdu. 21. Podľa § 81 CSP intervenientom je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania. Ten je daný v prípade subjektívnej záväznosti rozsudku (len pre strany sporu) v prípade, ak by v prípade prehry podporovanej strany sporu mohol tento výsledok vyústiť do vzniku sekundárneho sporu medzi intervenientom a podporovanou stranou (porov Števček a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár 2016, str. 274). O takýto prípad nejde, ak predmetom sporu o určenie neexistencie záložného práva sú síce byty či nebytové priestory v jednej stavbe, no nie priestory intervenienta. Právny záujem intervenienta nie je daný ani len argumentačnou podporou nasmerovanou na judikatúru konzistentnú s predstavami intervenientom podporovanej strany sporu. Ústavný súd akcentuje, že intervencia nie je prostriedkom analogickým k poskytovaniu právnej pomoci. Primárnou úlohou intervenienta totiž nie je pomoc v hľadaní právnych argumentov, keďže to je úlohou splnomocneného zástupcu. Intervenient musí byť osobou, na ktorú bude mať výsledok priamy vplyv, a nie tým, kto má pôsobiť len ako morálna alebo argumentačná podpora niektorej zo sporových strán. Súčasne platí, že ktorejkoľvek zo sporových strán nič nebráni, aby v rámci svojej právnej argumentácie predložila alebo označila rozhodnutia súdov vydané v iných súvisiacich alebo analogických konaniach (napr. v našom prípade v konaniach, kde figuruje osoba domáhajúca sa postavenia intervenienta), apelujúc na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako jeden z atribútov právnej istoty. Na to, aby mohli byť v konaní predložené takéto súvisiace súdne rozhodnutia, nie je potrebný formálny vstup intervenienta do konania. 22. Navrhovaná intervenientka má síce priestory v rovnakej nehnuteľnosti ako sťažovatelia a rovnako na jej priestory dopadá záložné právo z rovnakej záložnej zmluvy, no nie sú predmetom konania o určenie, že záložné právo nie je. To sa týka aj ideálneho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu. 23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv dosahujúce ústavno-právnu intenzitu a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. 24. Z uvedených dôvodov ústavný súd inak formálne bezchybnú ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 25. Sťažovatelia, odvíjajúc od porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, namietajú aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 26. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ústavy. 27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a náhrade trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 8. októbra 2020 Martin Vernarský predseda senátu
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky