Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3
Dátum rozhodnutia31.05.2017
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaPL. ÚS 7/2017
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslásúlad právnych predpisov, trestné všeobecné, ústavnosť, prezident republiky, princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp demokracie, právny štát, rozhodnutie, milosť, amnestia, materiálne jadro ústavy, princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu
Citované predpisy 141/1961 Zb.: § 11
564/1992 Zb.: § 2
46/1993 Z. z.: § 2
153/2001 Z. z.: § 15
160/2015 Z. z.: § 219
162/2015 Z. z.: § 137
72/2017 Z. z.: § 48b
Citované rozhodnutia I. ÚS 39/93, II. ÚS 94/95, PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 41/95, PL. ÚS 42/95, I. ÚS 61/96, I. ÚS 10/98, PL. ÚS 19/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 8/97, II. ÚS 10/99, PL. ÚS 15/98, I. ÚS 10/00, I. ÚS 3/01, I. ÚS 53/01, II. ÚS 55/98, II. ÚS 58/01, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 22/01, I. ÚS 54/02, I. ÚS 84/02, II. ÚS 143/02, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 6/01, I. ÚS 24/03, I. ÚS 4/02, I. ÚS 5/02, I. ÚS 73/03, II. ÚS 5/03, III. ÚS 100/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 70/01, IV. ÚS 47/03, PL. ÚS 10/02, I. ÚS 193/03, PL. ÚS 10/04, I. ÚS 238/04, II. ÚS 249/04, III. ÚS 86/05, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 9/04, III. ÚS 194/06, IV. ÚS 154/05, PL. ÚS 14/06, PL. ÚS 16/06, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 3/04, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 1/07, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 12/05, II. ÚS 271/07, IV. ÚS 75/08, PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 19/05, PL. ÚS 21/08, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 6/08, PL. ÚS 16/09, II. ÚS 29/2011, PL. ÚS 106/2011, PL. ÚS 115/2011, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 10/2013, PL. ÚS 4/2013, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 2/2013, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 9/2013, I. ÚS 298/2015, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 12/2014, PL. ÚS 27/2015, I. ÚS 30/97, I. ÚS 30/99, I. ÚS 40/99, I. ÚS 404/2016, I. ÚS 48/99, I. ÚS 60/97, I. ÚS 67/97, I. ÚS 76/97, I. ÚS 87/93, II. ÚS 128/95, II. ÚS 30/97, II. ÚS 31/97, II. ÚS 37/98, II. ÚS 37/99, II. ÚS 48/97, II. ÚS 65/97, II. ÚS 69/99, II. ÚS 70/99, II. ÚS 8/96, II. ÚS 80/99, III. ÚS 2/00, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 29/95, PL. ÚS 30/2015, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 53/2015, II. ÚS 298/2015, PL. ÚS 42/2015
Citujú toto (ÚS) PL. ÚS 9/2023, PL. ÚS 16/2023, PL. ÚS 19/2018, PL. ÚS 8/2022, IV. ÚS 224/2020, PL. ÚS 26/2019, PL. ÚS 16/2019, PL. ÚS 73/2018, PL. ÚS 12/2016, PL. ÚS 4/2018, I. ÚS 575/2016

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: PL. ÚS 7/2017
datum: 31.05.2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 7/2017-159

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2017 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika v konaní podľa čl. 129a Ústavy Slovenskej republiky o preskúmaní súladu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 s Ústavou Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom doc. JUDr. Petrom Kresákom, CSc., a advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 j e v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

I.1 Začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

Dňa 5. apríla Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) prijala na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) uznesenie č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (ďalej aj „uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017“ alebo „preskúmavané uznesenie národnej rady“).

Uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 znie:

„Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) a čl. 154f Ústavy Slovenskej republiky

- uznávajúc, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojujú amnestie predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky, obsiahnuté v rozhodnutiach predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestiách číslo 55/1998 Z. z. a číslo 214/1998 Z. z. a tiež aj udelená milosť prezidentom Slovenskej republiky M. Kováčom zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417,

- vychádzajúc z presvedčenia, že neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu je rešpektovanie základných práv a slobôd,

- rešpektujúc princíp, že amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym predstaviteľom štátnej moci,

- berúc do úvahy Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorá bola vyhlásená Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov číslo 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 a Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím odvolávajúci sa na Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorý je medzinárodnou zmluvou a

- odvolávajúc sa na sľub prezidenta Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je záväzok vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov a zachovávať a obhajovať ústavu a ostatné zákony

z r u š u j e

1. článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z.,

2. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z.,

3. rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.“

Podľa čl. 129a ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd začne konanie vo veci podľa prvej vety bez návrhu; čl. 125 sa použije primerane.

Podľa § 48b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd začne konanie vo veci podľa čl. 129a ústavy bez návrhu, konanie sa začína dňom vyhlásenia uznesenia schváleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. i) ústavy v Zbierke zákonov.

Dňa 6. apríla 2017 bolo uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla pod č. 74/2017 Z. z. vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“). Vychádzajúc z textu čl. 129a ústavy a § 48b ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd konštatuje, že dňom 6. apríla 2017, t. j. dňom vyhlásenia preskúmavaného uznesenia národnej rady v zbierke zákonov, začalo ex offo konanie o súlade uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 s ústavou.

I.2 Analýza derogačnej časti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017

Z citovaného textu preskúmavaného uznesenia národnej rady vyplýva, že sa na jeho základe zrušujú rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 (resp. v prípade rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 len jeho časti – články V a VI, pozn.) a rozhodnutie prezidenta Michala Kováča o udelení milosti Michalovi Kováčovi ml. z 12. decembra 1997. Obe označené rozhodnutia o amnestii boli vydané Vladimírom Mečiarom, ktorý v čase ich vydania vykonával funkciu predsedu vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) a v zmysle v tom čase platného a účinného znenia čl. 105 ods. 1 ústavy mu patril aj výkon funkcie prezidenta (vrátane právomoci vyhlásiť amnestiu a udeliť milosť), a to vzhľadom na skutočnosť, že po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča sa úrad prezidenta uvoľnil a nový prezident ešte nebol zvolený [Ustanovenie čl. 105 ods. 1 ústavy v tom čase znelo: „Ak nie je prezident zvolený, alebo ak sa úrad prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takomto prípade môže vláda poveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase aj hlavné velenie ozbrojených síl.“, pozn.].

Derogované rozhodnutia predsedu vlády o amnestii, ako aj derogované rozhodnutie prezidenta o milosti boli vydané formou abolície, t. j. využitím právomoci nariadiť, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo. Ústavný súd konštatuje, že v tom čase platné a účinné ustanovenie čl. 102 písm. i) ústavy vyhlásenie amnestie, resp. udelenie milosti formou abolície umožňovalo.

Derogované časti rozhodnutia predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestii z 3. marca 1998 znejú takto:

Článok V: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.“

Článok VI: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.“

Vladimír Mečiar ako predseda vlády vydal rozhodnutie o amnestii z 3. marca 1998 na základe predchádzajúceho poverenia vlády bezprostredne po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča (2. marca 1998). V uvádzacej časti označeného rozhodnutia o amnestii sa uvádza:

„Predseda vlády Slovenskej republiky, využijúc svoje právomoci podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky pri príležitosti 5. výročia vzniku Slovenskej republiky ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti, vyhlasuje toto rozhodnutie o amnestii...“

Rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 bolo vydané taktiež predsedom vlády Vladimírom Mečiarom na základe predchádzajúceho poverenia vlády a obsahuje dva články, ktoré znejú:

Článok I: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.“

Článok II: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“

Rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998 je taktiež uvedené uvádzacou vetou, ktorá znie: „Predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje právomoci podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., vyhlasuje toto rozhodnutie o amnestii...“

Derogované rozhodnutie prezidenta Michala Kováča o udelení milosti pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 znie takto:

„Podľa § 366 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému Ing. Michalovi Kováčovi, narodenému bytom, udeľujem milosť.

Podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nariaďujem,

aby trestné stíhanie proti nemu vedené pre návod na trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že a Michal Kováč spoločne s v mesiaci december 1991 navštívili v Mníchove, SRN, kde ho prehovorili k účasti na spáchaní podvodu voči a. s. Technopol Bratislava tak, že po vysvetlení ako sa podvod uskutoční, mu vyvrátili jeho obavy z nereálnosti tohto fiktívneho obchodu prostredníctvom faxov s poukazom na to, že v a. s. Technopol Bratislava majú známeho človeka, ktorý je do celej veci zapojený a tento zabezpečí preplatenie fiktívneho tovaru cez ČSOB pobočka Bratislava. Pod vplyvom tohto stretnutia sa rozhodol k účasti na spáchaní podvodu a v čase od 1. 2. 1992 do 5. 5. 1992 spoločne s a zrealizovali podvodný dovoz neexistujúcich textílií v hodnote 2.308.920,- USD z Holandska od firmy Introcommerce Inc. pre a. s. Technopol Bratislava, čím jej spôsobili škodu v sume cca 69 miliónov Sk. Vyššie uvedenú podvodne vylákanú sumu 2.308.920,- USD od a. s. Technopol Bratislava si rozdelili,,, a Michal Kováč podľa vopred pripraveného plánu, nepokračovalo a bolo zastavené.“

Z citovaných častí derogovaných rozhodnutí predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestii a rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o udelení milosti vyplýva, že sa dotýkajú troch (relatívne) samostatných skutkov (resp. konaní), konkrétne:

1. skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997 (týchto skutkov sa dotýka čl. V rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a čl. I rozhodnutia predsedu vlády o amnestii zo 7. júla 1998),

2. skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny (tohto skutku sa týka čl. VI rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998, ako aj čl. II rozhodnutia predsedu vlády o amnestii zo 7. júla 1998),

3. skutkových okolností udelenia milosti Michalovi Kováčovi ml., ktoré súviselo s jeho trestným stíhaním v kauze „Technopol“ (tohto trestného stíhania sa týka rozhodnutie prezidenta Michala Kováča o udelení milosti pre obvineného z 12. decembra 1997).

I.3 Skutkové okolnosti a spoločensko-politický kontext, v ktorom došlo k vydaniu derogovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách a derogovaného rozhodnutia prezidenta o milosti

I.3.1 Všeobecné poznámky

Rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998, ako aj rozhodnutie prezidenta o milosti z 12. decembra 1997 boli vydané v konkrétnych historických okamihoch formovania samostatnej slovenskej štátnosti a v konkrétnej spoločensko-politickej situácii. Ústavný súd ani v konaní podľa čl. 129a ústavy nie je skutkovým súdom, preto nie je jeho úlohou, aby v odôvodnení tohto rozhodnutia podrobne popisoval skutkové okolnosti, za ktorých došlo k predmetným skutkom. Napriek tomu považuje za žiaduce v záujme prehľadnosti a „čitateľnosti“ svojho rozhodnutia rekapitulovať kľúčové faktografické informácie súvisiace priamo či nepriamo s vydaním derogovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách a derogovaného rozhodnutia prezidenta o milosti a načrtnúť aspoň základné kontúry spoločensko-politickej situácie, v ktorej boli vydané, a na tomto všeobecnom základe následne poukázať na kľúčové skutkové okolnosti, za ktorých došlo k vydaniu týchto rozhodnutí.

Jednou z prvých významných štátno-politických udalostí, ktoré bezprostredne nadväzovali na konštituovanie samostatnej Slovenskej republiky (1. januára 1993), bola voľba prezidenta Slovenskej republiky. Národná rada na návrh najsilnejšej parlamentnej politickej strany Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) zvolila 15. februára 1993 hlasmi 106 poslancov za prezidenta Michala Kováča (po predchádzajúcej neúspešnej voľbe kandidáta na prezidenta Romana Kováča, ktorého kandidatúru navrhlo taktiež HZDS).

Už v prvých týždňoch výkonu prezidentskej funkcie došlo medzi prezidentom Michalom Kováčom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom k názorovým konfliktom súvisiacim s výkonom ich ústavných právomocí. Ústavný súd pripomína spor o tom, či je prezident oprávnený vyhovieť návrhu predsedu vlády na odvolanie člena vlády (konkrétne išlo o odvolanie ministra M. Kňažka), ktorý vyústil do konania o výklad čl. 116 ods. 4 ústavy, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993 (ústavný súd v ňom v zásade akceptoval právny názor prezidenta, v zmysle ktorého sa prezident musí zaoberať návrhom predsedu vlády na odvolanie člena vlády, ale ústava mu neukladá, aby takémuto návrhu vyhovel, pozn.). Ešte závažnejší dopad na vzťahy prezidenta a predsedu vlády v prvých mesiacoch existencie samostatnej Slovenskej republiky mala skutočnosť, že Michal Kováč odmietol vyhovieť návrhu predsedu vlády V. Mečiara, aby do funkcie ministra privatizácie vymenoval Ivana Lexu (spor o odmietnutí návrhu na vymenovanie člena vlády prezidentom sa nestal predmetom konania pred ústavným súdom, pozn.).

Dňa 9. marca 1994 prezident Michal Kováč predniesol v národnej rade správu o stave Slovenskej republiky, v ktorej vyslovil „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“ . Správa o stave republiky z 9. marca 1994 sa stala rozhodujúcim impulzom na vyslovenie nedôvery vláde vedenej Vladimírom Mečiarom národnou radou, ku ktorému došlo 11. marca 1994. Následne prezident Michal Kováč vymenoval novú koaličnú vládu na čele s Jozefom Moravčíkom, pričom novovzniknutá vládna koalícia sa zhodla na potrebe skrátiť aktuálne prebiehajúce volebné obdobie národnej rady a uskutočniť v dňoch 30. septembra a 1. októbra 1994 predčasné voľby do národnej rady. Dominantným víťazom predčasných volieb do národnej rady sa stalo HZDS, ktoré získalo 34,97 % hlasov oprávnených voličov a 61 poslaneckých mandátov. Na základe výsledkov parlamentných volieb sa konštituovala vládna koalícia zložená z HZDS, Slovenskej národnej strany (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS). Prezident Michal Kováč 13. decembra 1994 opätovne vymenoval Vladimíra Mečiara za predsedu vlády (tzv. druhá Mečiarova vláda).

Vo volebnom období 1994 – 1998 došlo k výraznému zvýšeniu napätia vo vzťahoch medzi prezidentom M. Kováčom a predsedom vlády V. Mečiarom, pričom ich konfliktný vzťah (vzhľadom na ich ústavné postavenie a ústavou zverené právomoci) vo svojej podstate vytvoril základnú os politického zápasu. S odstupom času možno podľa názoru ústavného súdu bez zásadnejších pochybností vysloviť záver, že práve dlhodobo prebiehajúci politický zápas medzi prezidentom a predsedom vlády v konečnom dôsledku výraznou mierou prispel k tomu, že prezident udelil 12. decembra 1997 milosť svojmu synovi Michalovi Kováčovi ml., a zároveň tiež k tomu, že predseda vlády bezprostredne potom, ako na neho prešiel výkon právomocí prezidenta, rozhodol 3. marca 1998 o amnestii a následne ju svojím ďalším rozhodnutím o amnestii zo 7. júla 1998 „opravil“.

Konfliktné vzťahy medzi prezidentom Michalom Kováčom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, ku ktorým došlo v priebehu I. volebného obdobia národnej rady (1994 – 1998), vyústili do viacerých ústavných sporov, o ktorých rozhodoval ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov s ústavou (pozri nálezy sp. zn. PL. ÚS 32/95 zo 7. novembra 1996, sp. zn. PL. ÚS 41/95 zo 7. novembra 1997 a sp. zn. PL. ÚS 42/95 z 2. mája 1996, pozn.), a tiež do pokusov vtedajšej vládnej koalície skrátiť výkon prezidentskej funkcie Michala Kováča [išlo napr. o pokus poslancov vtedajšej vládnej koalície o vyvodenie politickej zodpovednosti prezidenta Michala Kováča a jeho odvolanie z funkcie národnou radou na základe v tom čase platného a účinného znenia čl. 106 ústavy („Národná rada Slovenskej republiky môže odvolať prezidenta z funkcie, ak prezident vyvíja činnosť smerujúcu proti zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky alebo činnosť smerujúcu k odstráneniu demokratického ústavného zriadenia Slovenskej republiky. Návrh na odvolanie prezidenta v týchto prípadoch môže podať nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na odvolanie prezidenta je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.“), ktorý vyústil do právne irelevantného uznesenia národnej rady č. 120 z 5. mája 1995, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Národná rada... konštatuje, že prezident Slovenskej republiky stratil dôveru národnej rady“, alebo skupinou poslancov vtedajšej vládnej koalície vyvolaný ústavný spor o výklad čl. 101 ods. 2 v spojení s čl. 103 ods. 3, čl. 104 a čl. 105 ústavy o tom, či volebné obdobie prezidenta skončí uplynutím piatich rokov odo dňa jeho zvolenia alebo uplynutím piatich rokov odo dňa zloženia ústavného sľubu – pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/97 z 10. decembra 1997, pozn.].

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že spoločensko-politický kontext, v ktorom boli vydané národnou radou derogované rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách a derogované rozhodnutie prezidenta o milosti, tvorí jedno z východísk, ktoré nemožno prehliadať pri formulovaní postoja k ústavnej (ne)akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady.

I.3.2 Skutkové okolnosti súvisiace s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997

Udalosti súvisiace s prípravou a vykonaním májového referenda v roku 1997 tvorili jednu z hlavných línií politického konfliktu medzi vtedajšou vládnou koalíciou vedenou V. Mečiarom a opozičnými politickými stranami, ktorá súvisela so zápasom o získanie prezidentskej funkcie vzhľadom na skutočnosť, že funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča malo skončiť 2. marca 1998. Opozičné politické strany predložili v druhej polovici roka 1996 viacero návrhov na zmenu ústavy, ktorým by sa ustanovila priama voľba prezidenta občanmi. Žiaden z týchto návrhov nezískal požadovanú podporu, opozícia sa preto rozhodla presadiť zmenu spôsobu voľby prezidenta prostredníctvom kľúčového nástroja priamej demokracie – celoštátneho referenda.

Dňa 7. januára 1997 sa verejnosti predstavil petičný výbor za referendum o priamej voľbe prezidenta (ďalej len „petičný výbor“) a začal zber podpisov pod petíciu, na základe ktorej malo byť vyhlásené referendum o otázke: „Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“

Dňa 14. februára 1997 národná rada na svojej 24. schôdzi prijala uznesenie č. 564, ktorým požiadala prezidenta o vyhlásenie referenda o troch otázkach:

„1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?

2. Ste za rozmiestenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?

3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?“

Dňa 4. marca 1997 petičný výbor odovzdal prezidentovi petičné hárky obsahujúce 521 580 podpisov občanov, ktorými podporili vyhlásenie referenda o priamej voľbe prezidenta. Kancelária prezidenta preverila petičné hárky a podpisy na nich a na tomto základe dospela k záveru, že 495 241 podpisov spĺňa všetky formálne náležitosti, t. j. išlo celkom zjavne o vyšší počet signatárov, aký je podľa čl. 95 ods. 1 ústavy potrebný na vyhlásenie referenda na základe petície občanov (aspoň 350 000 občanov).

Na základe uznesenia národnej rady č. 564 a návrhu občanov, zastúpených petičným výborom, prezident Michal Kováč 13. marca 1997 rozhodol o vyhlásení referenda na 23. a 24. máj 1997, ktoré bolo uverejnené v zbierke zákonov pod č. 76/1997 Z. z. Prezident rozhodol, že referendum sa uskutoční o (4) nasledovných otázkach:

1. Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?

2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?

3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?

4. Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? (návrh ústavného zákona tvoril prílohu rozhodnutia prezidenta a jeho text bol taktiež uverejnený v zbierke zákonov, pozn.).

Bezprostredne po vyhlásení referenda sa začala intenzívna odborná i politická diskusia o tom, či možno na základe referenda zmeniť ústavu. V tejto súvislosti vláda podala ústavnému súdu návrh na podanie výkladu čl. 93 ods. 2 ústavy, prostredníctvom ktorého sa domáhala, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že „Referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky.“ . Ústavný súd o návrhu vlády rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. mája 1997, ktorým ho odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou, poukazujúc v odôvodnení na skutočnosť, že „Vláda Slovenskej republiky nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na zabezpečenie vyhláseného referenda...“, a preto nemôže byť účastníkom konania o výklad ústavy, keďže „nemá ústavnú právomoc vzťahujúcu sa k čl. 93 ods. 2 a čl. 95 ústavy“.

Návrh na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 ústavy podala 7. mája 1997 aj skupina poslancov národnej rady, ktorá sa domáhala, aby ústavný súd vyslovil, že „Článok 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy SR neumožňujú, aby prezident SR vyhlásil referendum o zmene Ústavy SR.“ . O návrhu skupiny poslancov rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997, v ktorého výrokovej časti sa uvádza:

„1. Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom. Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti.

2. Príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z. z. o vyhlásení referenda k otázke uvedenej v I časti písm. b) 4. bode rozhodnutia odporuje § 2 ods. 3 zákona č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorým sa podľa čl. 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.“

Súčasťou odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 bola aj táto právna veta: „Pokiaľ ide už o vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené.... Uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2 ústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh referenda vyhláseného rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997.“ Citovaná právna veta bola prostredníctvom vyjadrení predsedu ústavného súdu Milana Čiča, ako aj sudcu spravodajcu Jána Drgonca preukázateľne publikovaná v zásade vo všetkých elektronických a printových médiách bezprostredne po vyhlásení označeného uznesenia, t. j. 21. mája 1997.

V súvislosti so sporom o „ústavnosť“ referendovej otázky o priamej voľbe prezidenta uložila vláda uznesením č. 278/1997 z 22. apríla 1997 ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu, aby nedoručoval obciam hlasovacie lístky, na ktorých budú všetky 4 referendové otázky. Následne minister vnútra nad rámec povinnosti uloženej predchádzajúcim uznesením vlády vydal bezprostredne pred konaním referenda (21. mája 1998) pokyn na vytlačenie hlasovacích lístkov len s tromi referendovými otázkami, ktoré sa následne distribuovali do jednotlivých volebných okrskov.

V dňoch 23. a 24. mája 1997 sa uskutočnilo referendum len o troch otázkach obsiahnutých v uznesení národnej rady č. 564 zo 14. februára 1997. Referenda sa zúčastnilo len 9,53 % oprávnených voličov, Ústredná komisia pre referendum vo svojej záverečnej zápisnici z 25. mája 1997 konštatovala, že referendum bolo zmarené.

Na základe množstva trestných oznámení začala Okresná prokuratúra Bratislava I prešetrovanie skutočností súvisiacich s tým, že minister vnútra (svojvoľne) nechal vytlačiť hlasovacie lístky len s troma referendovými otázkami. Koncom septembra 1997 prokurátor M. Barila vypracoval návrh na začatie trestného stíhania ministra vnútra, avšak jeho nadriadený T. Šumichrast vydal 29. septembra 1997 uznesenie, ktorým vec odložil, „pretože nejde vo veci o podozrenie z trestného činu a nie je namieste vec vybaviť inak“ . Následne však (po vydaní rozhodnutia predsedu vlády Mikuláša Dzurindu o amnestii z 8. decembra 1998, ktorým rozhodol o „zrušení“ príslušných častí rozhodnutí predsedu vlády V. Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998, pozn.) Okresná prokuratúra Bratislava I podala obžalobu na ministra vnútra Gustáva Krajčiho pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konanie o tejto obžalobe však Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 5 T 14/00 z 26. júna 2000 zastavil s odôvodnením, že žalovaný skutok treba subsumovať pod čl. V rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998.

I.3.3 Skutkové okolnosti súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny

Dňa 11. novembra 1994 vydal Interpol medzinárodný zatykač na syna prezidenta – Michala Kováča ml.

Michal Kováč ml. mal byť od 24. augusta 1995 za použitia techniky a personálu SIS sledovaný bez toho, aby bol založený sledovací spis a splnené zákonné podmienky na jeho sledovanie podľa zákona o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SIS“ alebo „zákon o Slovenskej informačnej službe“) a interných nariadení SIS.

Dňa 31. augusta 1995 malo byť vozidlo Michala Kováča ml. na štátnej ceste č. II/502 o 10.47 h zastavené a zablokované spredu vozidlom Seat Toledo červenej farby a zboku vozidlom Seat Ibiza zelenej farby. Za použitia násilia a hrozby strelnou zbraňou mal byť Michal Kováč ml. premiestnený do zadnej časti vozidla Seat Toledo, ktorým bol prevezený do Rakúska, kde bol na parkovisku pred policajnou stanicou Hainburg na základe predošlého anonymného telefonického oznámenia zadržaný príslušníkmi miestnej polície a následne ošetrený.

Dňa 1. septembra 1995 bol Michal Kováč ml. (vzhľadom na to, že na jeho osobu bol vydaný medzinárodný zatykač) vzatý do vydávacej väzby vo Viedni, kde zotrval 32 dní a po zložení kaucie 2. októbra 1995 bol z väzby prepustený s tým, že až do rozhodnutia súdu nesmie opustiť územie Rakúska.

Kauzu zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny vyšetroval ako prvý policajný vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič, ktorý zabezpečil prvotné dôkazy nasvedčujúce vyšetrovacej verzii o účasti SIS na spáchaní skutku zavlečenia a o použití jej techniky. Následne riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave Jozef Šátek poveril vyšetrovaním prípadu svojho zástupcu Petra Vačoka na účely urýchleného postupu pri vyšetrovaní kauzy, ktorý po ujatí sa vyšetrovania, vyhlásil, že „Po oboznámení sa s jednotlivými verziami, plánom vyšetrovania a dôkaznými prostriedkami mi bolo jasné, že motívom tohto trestného činu bola diskreditácia hlavy štátu a páchateľmi sú aj príslušníci SIS.“ .

Po zmenách v organizačných štruktúrach Policajného zboru bol vyšetrovateľ Peter Vačok z vyšetrovania zavlečenia odvolaný. Od októbra 1995 vec vyšetroval Jozef Číž, ktorý 18. septembra 1998 rozhodol o odložení veci podozrenia zo spáchania trestných činov spáchaných neznámymi páchateľmi s poukazom na rozhodnutie o amnestii zo 7. júla 1998.

Predseda vlády Mikuláš Dzurinda v zastúpení prezidenta vydal 8. decembra 1998 rozhodnutie o amnestii, ktorým derogoval príslušné časti tzv. Mečiarových amnestií. Dňa 26. februára 1999 vyšetrovateľ Policajného zboru požiadal národnú radu o súhlas s trestným stíhaním podozrivého Ivana Lexu (v tom čase poslanca národnej rady, pozn.). Národná rada tejto žiadosti rozhodnutím z 9. apríla 1999 vyhovela; týmto dňom začalo trestné stíhanie proti Ivanovi Lexovi, ktorý bol 15. apríla 1999 po predchádzajúcom súhlase národnej rady vzatý do väzby.

Krajský súd v Bratislave nariadil 19. júla 1999 prepustenie obvineného z väzby s odôvodnením, že pre časový odstup a vykonanie potrebných procesných úkonov už nie je väzba nevyhnutná. Dňa 27. novembra 2000 Krajská prokuratúra v Bratislave doručila Okresnému súdu Bratislava III obžalobu na Ivana Lexu a ďalších 12 osôb za spáchanie viacerých trestných činov (text obžaloby je prostredníctvom rôznych informačných zdrojov všeobecne prístupný verejnosti, pozn.).

Dňa 29. júna 2001 Okresný súd Bratislava III s poukazom na § 188 ods. 1 písm. c), § 172 ods. 1 písm. d) a § 11 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie proti Ivanovi Lexovi a ďalším obžalovaným s odôvodnením, že žalované trestné činy podliehajú tzv. Mečiarovým amnestiám. Dňa 5. júna 2002 Krajský súd v Bratislave zamietol sťažnosť prokurátora, ako aj obžalovaných proti uzneseniu o zastavení konania, proti ktorému podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) sťažnosť pre porušenie zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sťažnosť uznesením z 20. decembra 2002 zamietol [podstatná časť uvedených faktografických informácií tvorí aj súčasť rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) LEXA proti Slovenskej republike z 23. 9. 2008, sťažnosť č. 54334/00, pozn.].

I.3.4 Skutkové okolnosti súvisiace s udelením milosti Michalovi Kováčovi ml.

Skutkové okolnosti zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny nasvedčujú, že bezprostredne súviseli s jeho trestným stíhaním v tzv. kauze Technopol. Označená kauza začala v prvej polovici roku 1992, keď obchodná spoločnosť Technopol a. s., vyplatila holandskej obchodnej spoločnosti Introcommerce Inc. sumu 2,3 milióna USD za fiktívnu dodávku textilného tovaru. V rámci trestného konania prebiehajúceho v SRN (a tiež Holandsku) jeden z podozrivých (občan SRN, bývalý občan Československa), ktorý bol zadržaný v septembri 1992, rozšíril v novembri 1994 svoju výpoveď tak, že usvedčoval aj Michala Kováča ml. (a ďalšie osoby) zo spoluúčasti na podvode formou nadväzovania potrebných kontaktov vo firme Technopol, a. s., ktorej bol Michal Kováč ml. bývalým zamestnancom. V nadväznosti na to vydal Interpol na Michala Kováča ml. (a ďalších podozrivých) 11. novembra 1994 medzinárodný zatýkací rozkaz.

Po zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny požiadal prezident Michal Kováč 2. septembra 1995 vtedajšieho ministra zahraničných vecí Juraja Schenka, aby požiadal orgány Rakúskej republiky o vydanie jeho syna späť do vlasti. V nadväznosti na to predseda vlády V. Mečiar 5. septembra 1995 vyhlásil, že nie sú právne dôvody na to, aby vláda požiadala rakúske orgány o vydanie Michala Kováča ml., pretože možno žiadať len o vydanie páchateľa trestného činu. Dňa 27. decembra 1995 bolo proti Michalovi Kováčovi ml. na území Slovenskej republiky vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu, čím odpadla prekážka žiadosti o jeho vydanie z Rakúska.

Dňa 23. januára 1996 Michal Kováč ml. doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnému súdu podnet. O podnete rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 8/96 zo 4. septembra 1996, ktorým vyslovil, že právo Michala Kováča ml. na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky priznané čl. 23 ods. 4 prvou vetou ústavy a čl. 12 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky, v čase od 5. januára 1996 do 20. februára 1996 porušené bolo (vo zvyšnej časti podnetu nevyhovel, resp. ho odmietol, pozn.).

Dňa 20. februára 1996 Vyšší krajinský súd vo Viedni rozhodol, že Michal Kováč ml. nebude z Rakúska vydaný mníchovskej prokuratúre a môže sa vrátiť do Slovenskej republiky (kde sa vrátil 23. februára 1996). Derogovaným rozhodnutím z 12. decembra 1997 prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi milosť, na základe ktorej bolo jeho trestné stíhanie v Slovenskej republike zastavené. Rozhodnutie prezidenta o udelení milosti Michalovi Kováčovi ml. malo byť podľa vyjadrenia prezidenta motivované tým, aby bolo Michalovi Kováčovi ml. umožnené vycestovať do Mníchova a vypovedať pred súdom.Dňa 20. januára 1998 bol Michalovi Kováčovi ml. vrátený cestovný doklad a následne bol 13. februára 1998 zadržaný políciou Českej republiky na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu na hraničnom priechode so SRN, keď chcel podľa svojho vyjadrenia vycestovať na účely výpovede v konaní pred Vyšším krajinským súdom v Mníchove, kde sa 12. februára 1998 konal súdny proces v kauze Technopol s hlavným podozrivým.

Michal Kováč ml. bol 12. februára 1998 vydaný Českou republikou do SRN, kde bol následne vzatý do väzby. Dňa 3. marca 1998 sudca Vyššieho krajinského súdu v Mníchove vyhovel návrhu na prepustenie Michala Kováča ml. z väzby na kauciu pod podmienkou, že neopustí SRN a odovzdá cestovný pas.

Dňa 5. apríla 1998 uvedený súd vyhovel žiadosti Michala Kováča ml. a so súhlasom štátneho zástupcu zrušil jeho povinnosť zotrvať až do skončenia súdneho sporu v SRN a odovzdať cestovný pas, avšak ponechal v platnosti zloženú kauciu, ktorou Michal Kováč ml. ručil za to, že sa na predvolanie dostaví na súd. Dňa 23. februára 2000 Vyšší krajinský súd v Mníchove rozhodol o zastavení konania voči Michalovi Kováčovi ml. z dôvodu, že nemožno očakávať jeho odsúdenie vzhľadom na udelenú amnestiu a jeho pôsobenie v diplomatických službách Slovenskej republiky. Na základe uvedeného zložená kaucia prepadla v prospech SRN.

I.4 Analýza uvádzacej časti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017

V rámci tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že preskúmavané uznesenie národnej rady vydané na základe ústavou zverenej právomoci nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami (k právnej povahe preskúmavaného uznesenia národnej rady pozri podrobne časť III.2 tohto nálezu). Pri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku (pozri napr. § 137 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, § 163 Trestného poriadku, § 219 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok atď.), zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri výkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú, a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj ich odôvodnenie (k tomu pozri m. m. II. ÚS 298/2015).

Uvedené právne východisko treba v plnom rozsahu aplikovať aj na preskúmavané uznesenie národnej rady. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v ústave je explicitne vymedzená hmotnoprávna podmienka, podľa ktorej môže národná rada uznesením zrušiť rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti len vtedy, ak „odporuje princípom demokratického a právneho štátu“ [čl. 86 písm. i) ústavy]. Podľa názoru ústavného súdu totiž skutočnosť, že text uznesenia národnej rady vydaného na základe čl. 86 písm. i) ústavy neobsahuje odôvodnenie, resp. nedostatočne odôvodňuje záver národnej rady o tom, že derogované rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, nemôže sám osobe zakladať záver o jeho nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky. K záveru o tom, že uznesenie národnej rady č. 570 je (alebo nie je) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, totiž musí ústavný súd dospieť na základe vlastného ústavného prieskumu, v rámci ktorého zohráva „odôvodňujúca“ časť textu preskúmavaného uznesenia vo svojej podstate len marginálnu úlohu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že uvádzacia časť textu preskúmavaného uznesenia národnej rady obsahuje v deklaratórnej podobe (zrejme) nosné dôvody, ktoré viedli národnú radu k zrušeniu rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a k zrušeniu rozhodnutia prezidenta o milosti z 12. decembra 1998. Parafrázujúc už citovaný text, možno akcentovať, že národná rada za nosné dôvody svojho derogačného rozhodnutia označila

a) skutočnosť, že derogované rozhodnutia „... slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojujú“ ,

b) skutočnosť, že rešpektovanie základných práv a slobôd je „neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu“ ,

c) svoje principiálne presvedčenie, že „amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci a osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym predstaviteľom štátnej moci“ (!),

d) medzinárodnoprávne, resp. medzinárodnopolitické záväzky Slovenskej republiky (pozri čl. 1 ods. 2 ústavy), ktoré sa viažu aj na „Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorá bola vyhlásená Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov číslo 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 a Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím odvolávajúci sa na Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorý je medzinárodnou zmluvou“ ,

e) limity výkonu funkcie prezidenta vyplývajúce z jeho ústavného sľubu, ktorých súčasťou je „záväzok vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov a zachovávať a obhajovať ústavu a ostatné zákony“ .

II.

Ďalší priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

II.1 Pridelenie veci sudcovi spravodajcovi a rozhodovanie o námietkach predpojatosti

Dňa 7. apríla 2017 bola vec podľa rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 pridelená prostredníctvom elektronickej podateľne Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi a zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 622/2017.

Sudca spravodajca bezprostredne po pridelení veci oznámil v liste adresovanom predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde skutočnosti, ktoré by mohli zakladať dôvody na jeho vylúčenie z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. Rvp 622/2017. Obdobné oznámenie o dôvodoch vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. Rvp 622/2017 predložil predsedníčke ústavného súdu (10. apríla 2017) aj sudca Peter Brňák.

O oznámeniach sudcov Ladislava Orosza a Petra Brňáka rozhodlo podľa § 28 ods. 4 v spojení s § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí konanom 11. apríla 2017 uzneseniami č. k. PL. ÚS 7/2017-11 (sudca L. Orosz) a č. k. PL. ÚS 7/2017-29 z 11. apríla 2017 (sudca P. Brňák) tak, že ich z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 622/2017 nevylúčilo (obe rozhodnutia tvoria obsah spisu vedeného v súčasnosti pod sp. zn. PL. ÚS 7/2017, pozn.).

II.2 Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017

II.2.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

Podľa § 48b ods. 2 zákona o ústavnom súde je účastníkom konania pred ústavným súdom o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie s Ústavou Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky.

Podľa § 48 ods. 4 písm. a) zákona o ústavnom súde si pred rozhodnutím vo veci samej podľa tohto oddielu predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko národnej rady spolu s pripojeným záznamom o diskusii na jej schôdzi k uzneseniu schválenému národnou radou podľa čl. 86 písm. i) ústavy.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde, predsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala predsedu národnej rady, aby v lehote 10 pracovných dní predložil stanovisko národnej rady, ako aj záznam o diskusii k uzneseniu národnej rady č. 570 z 5. marca 2017.

Predseda národnej rady v reakcii na žiadosť predsedníčky ústavného súdu doručil ústavnému súdu 5. mája 2017 podanie označené ako „Stanovisko účastníka konania podľa čl. 129a Ústavy Slovenskej republiky“ (ďalej len „stanovisko národnej rady“), ktorého súčasťou bola aj kópia záznamu o rozprave na 14. schôdzi národnej rady k schválenému uzneseniu č. 570 z 5. apríla 2017, poverenie na zastupovanie národnej rady v konaní podľa čl. 129a ústavy vydané poslancovi národnej rady Petrovi Kresákovi a splnomocnenie advokátovi JUDr. Petrovi Kubinovi, so sídlom c/o Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka – Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, aby spolu s povereným poslancom národnej rady Petrom Kresákom zastupoval národnú radu v tomto konaní.

Vzhľadom na závažný ústavnoprávny dosah rozhodnutia ústavného súdu vydaného v konaní podľa čl. 129a ústavy a vzhľadom na vnútornú konzistentnosť stanoviska národnej rady ústavný súd považuje za vhodné premietnuť podstatnú časť jeho obsahu do tohto nálezu. V stanovisku národnej rady sa uvádza:

«... A. ROZSAH STANOVISKA A PRÁVOMOC ÚSTAVNÉHO SÚDU

1. Otázka zrušenia amnestií a milosti, ktoré boli zrušené Preskúmavaným uznesením, je v Slovenskej republike už takmer 20 rokov predmetom rozsiahlej odbornej, politickej i spoločenskej diskusie. Touto otázkou sa zaoberalo viacero autorov v odbornej právnickej spisbe a ešte viac politických predstaviteľov v rámci politickej argumentácie. Niektoré aspekty (ne)zrušiteľnosti prezidentskej amnestie a milosti a najmä spôsobov, ako to urobiť, boli dokonca predmetom niekoľkých súdnych rozhodnutí tak Ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

2. Závery dosiaľ sformulované v rámci tejto odbornej, politickej, či spoločenskej diskusie a rovnako závery, ku ktorým v súvislosti so zrušením a (ne)zrušiteľnosťou prezidentskej amnestie a milosti dosiaľ dospeli súdy, však vychádzajú z právneho stavu existujúceho pred prijatím ústavného zákona č. 71/2017 z 30. marca 2017, ktorým bola do Ústavy zavedená kompetencia NR SR uznesením zrušovať rozhodnutia prezidenta o amnestii alebo milosti, ak odporujú princípom demokratického a právneho štátu (ďalej len „Novela ústavy“).

3. Po nadobudnutí účinnosti Novely ústavy (t. j. od 4. apríla 2017) však existuje vo vzťahu k otázke zrušenia a (ne)zrušiteľnosti prezidentskej amnestie a milosti nový právny stav, keď priamo Ústava ako základný a najvyšší zákon štátu vo svojom texte

(a) dáva kompetenciu NR SR, aby za splnenia Ústavou stanovených podmienok svojim uznesením zrušila prezidentskú amnestiu alebo milosť [čl. 86 písm. i) Ústavy]; a (b) explicitne stanovuje, že táto kompetencia NR SR sa vzťahuje aj na článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417, ktoré boli zrušené Preskúmavaným uznesením (čl. 154f ods. 1 Ústavy)

4. Podmienky ustanovené Ústavou, za ktorých môže NR SR zrušiť prezidentskú amnestiu alebo milosť, možno rozdeliť do dvoch skupín:

(a) materiálna podmienka - rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti musí byť v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, čiže s čl. 1 ods. 1 Ústavy [čl. 86 písm. i) Ústavy]; a

(b) formálne podmienky - prijatie uznesenia o zrušení amnestie alebo milosti musí navrhnúť najmenej pätina (30) poslancov NR SR (čl. 88a Ústavy), schváliť ho musí ústavodarná moc, čiže aspoň trojpätinová väčšina (90) poslancov NR SR (čl. 84 ods. 4 Ústavy) a musí byť vyhlásené rovnakou formou ako zákon [čl. 86 písm. i) Ústavy].

5. Ústavný súd má podľa čl. 129a Ústavy právomoc preskúmať súlad Preskúmavaného uznesenia s Ústavou, keďže Ústava vo vzťahu k Preskúmavanému uzneseniu nestanovuje žiadne iné podmienky alebo kritériá okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 4 vyššie, preskúmanie súladu Preskúmavaného uznesenia s Ústavou vyžaduje práve a len preskúmanie splnenia týchto podmienok

6. Ústavodarná moc ako najvyššia a moc v štáte (pouvoir constituant), ktorej sú podriadené všetky ostatné ňou ustanovené a vytvorené zložky štátnej moci (pouvoir constitué), je najvyšším reprezentantom suveréna (ľudu) a má právomoc meniť Ústavu. Rozhodnutie ústavodarnej moci o zmene Ústavy sa tvorí politicky. Zmenou textu Ústavy zároveň automaticky dochádza k prekonaniu všetkých záverov právnej vedy (doktríny) a judikatúry, ktoré sú založené na predchádzajúcom texte Ústavy, ktorý v dôsledku zmeny už neplatí alebo bol doplnený spôsobom nezlučiteľným s doterajšou doktrínou či judikatúrou

7. Keďže ústavodarná moc prijatím Novely ústavy zaviedla úplne nové podmienky pre zrušovanie prezidentskej amnestie a milosti, prekonala tým všetku doktrínu a judikatúru vychádzajúcu z doterajšieho právneho stavu. Za dnešného právneho stavu teda už neobstojí žiaden záver o absolútnej ústavnej neprípustnosti zrušenia amnestie alebo milosti, nakoľko Ústava zrušenie amnestie alebo milosti výslovne pripúšťa. Príslušné ustanovenia upravujúce podmienky, za akých sa tak môže stať, sú súčasťou ústavného textu, sú záväzné pre každého, vrátane Ústavného súdu (čl. 2 ods. 2 Ústavy) a nemôže ich zrušiť nik iný okrem samotného ústavodarcu. To znamená, že tieto ustanovenia nepodliehajú ani prieskumnej právomoci Ústavného súdu (čl. 127 Ústavy), a už vôbec nie ex offo alebo ako predbežná otázka v inom konaní (porovnaj čl. 130 Ústavy).

8. Vzhľadom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo všeobecnej záväznosti a nespornosti príslušných ustanovení Ústavy zavedených Novelou ústavy, v tomto stanovisku NR SR nepovažuje za potrebné ani užitočné akokoľvek adresovať a vysporiadavať sa so závermi doktríny a judikatúry, ktoré sú založené na právnom stave pred prijatím Novely ústavy, pretože tieto sa prijatím Novely ústavy stali obsolétnymi. Namiesto toho sa NR SR v tomto stanovisku sústredí na zhrnutie skutočnosti a argumentov preukazujúcich, že Preskúmavané uznesenie spĺňa všetky materiálne a formálne podmienky stanovené Ústavou pre tento typ uznesenia (viď odsek 4 vyššie).

9. Podľa § 48b ods. 6 ZoÚS môže Ústavný súd rozhodnúť o (ne)súlade Preskúmavaného uznesenia s ústavou ako celku alebo len v jeho časti. Preskúmavané uznesenie má 3 samostatné body, z ktorých každý zrušuje jedno samostatné rozhodnutie prezidenta o amnestii, resp. milosti. Argumentácia NR SR preto v tomto stanovisku v maximálnej možnej miere sleduje túto štruktúru Preskúmavaného uznesenia. Keďže však body 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia spolu navzájom úzko súvisia, argumentácia k týmto dvom bodom je spoločná a bod 3 Preskúmavaného uznesenia adresujeme oddelene od bodov 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia.

10. Pokladáme za potrebné zvýrazniť, že prijatím Preskúmavaného uznesenia došlo (v časti bodov 1 a 2 Preskúmavaného uznesenia) aj k vytvoreniu predpokladov na naplnenie pozitívneho záväzku štátu vytvoriť podmienky na umožnenie efektívneho stíhania podozrení z porušenia práva nebyť podrobený mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu [čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)], ako aj k splneniu medzinárodného záväzku Slovenskej republiky prevzatého ratifikáciou Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím (oznámenie Ministerstva zahraničných veci č. 12/2014) (ďalej len „Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím“). Tomuto aspektu Preskúmavaného uznesenia sa venujeme v časti D tohto stanoviska. Prijatie Preskúmavaného uznesenia je preto nielen v súlade s Ústavou, ale aj v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

B SPLNENIE MATERIÁLNEJ PODMIENKY

B.I Všeobecne

11. Materiálnou podmienkou, ktorá musí byť splnená na to, aby NR SR mohla prijať uznesenie o zrušení prezidentskej amnestie alebo milosti je rozpor rozhodnutia prezidenta o udelení amnestie alebo milosti s princípmi demokratického a právneho štátu, čiže s čl. 1 ods. 1 Ústavy [čl. 86 písm. i) Ústavy].

12. Princípy demokratického a právneho štátu, ktoré boli porušené článkom V a článkom VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia), rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia) a rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (bod 3 Preskúmavaného uznesenia) sú nasledovné

(a) princíp suverenity ľudu;

(b) princíp deľby moci;

(c) princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci; (d) princíp právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní; (e) princíp rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd; (f) princíp rovnosti pred zákonom.

B.II Porušenie princípu suverenity ľudu

13. Porušenie princípu suverenity ľudu konštatujeme v prípade článku V rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade článku I rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).

14. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy: „Štátna moc....“.

15. K spáchaniu amnestovaných skutkov došlo v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda v dňoch 23. a 24. mája 1997. Referendum bolo pritom v tom čase jediným prostriedkom priameho výkonu štátnej moci občanmi na celoštátnej úrovni (dnes je takýmto prostriedkom ešte ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, čo je inštitút svojou povahou odvodený od referenda).

16. Referendum bolo teda v danom čase jediným prostriedkom, ktorým mohol ľud (suverén) vykonať akt štátnej moci priamo a bez volených zástupcov. Občania mali v tomto referende odpovedať na štyri otázky: „Ste za vstup SR do NATO?“, „Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?“, „Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?“ (na návrh NR SR) a „Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“ (na základe petície občanov).

17. Ako ústavne sporná sa však v tomto referende ukázala práve štvrtá otázka, ktorej obsahom bola navrhovaná zmena Ústavy. Na návrh skupiny poslancov zasiahol do tejto problematiky Ústavný súd, keď ho požiadali v tejto súvislosti o výklad Ústavy. Skupina 35 poslancov NR SR podala 7. mája 1997 na Ústavný súd návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy na podanie výkladu čl. 72 a čl. 93 ods. 2 Ústavy, v ktorom požiadala Ústavný súd, aby vyslovil, že „Článok 72 a článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neumožňujú, aby prezident Slovenskej republiky vyhlásil referendum o zmene Ústavy Slovenskej republiky.“

18. Ústavný súd v tejto veci po prvýkrát podal svoj výklad k niektorým článkom Ústavy upravujúcim referendum a navrhovateľom dal iba čiastočne za pravdu. Aj napriek tomu, že Ústavný súd v tomto svojom uznesení tiež výslovne konštatoval, že už vyhlásené referendum zaväzuje tak prezidenta ako aj iné štátne orgány a že musí prebehnúť, nakoľko Ústava neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené, vtedajší minister vnútra dal vytlačiť hlasovacie lístky s tromi otázkami, ktoré sa týkali iba bezpečnostnej problematiky. Ústredná komisia pre referendum preto následne konštatovala, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.

19. Ako je známe, na základe viacerých podaní občanov neskôr Ústavný súd iba potvrdil, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím postupom a konaním v čase od 21. mája do 24. mája 1997 pri zabezpečovaní vytlačenia a doručovania hlasovacích lístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom Slovenskej republiky v Zbierke zákonov pod č. 76/1997 porušilo ich ústavné právo zúčastniť sa na tomto referende upravené v čl. 94 Ústavy, a tým súčasne porušilo aj ich základné právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo upravené v čl. 30 ods. 1 Ústavy, pričom obe práva porušilo v spojení s čl. 2 ods. 1 Ústavy (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 60/97 a I. ÚS 67/97).

20. Dotknuté osoby podieľajúce sa na príprave predmetného referenda pod vedením vtedajšieho ministra vnútra, teda v rozpore s právoplatným uznesením Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 predmetné referendum zmarili. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar na tento skutok bezprostredne po získaní prezidentských právomocí udelil amnestie, ktorá bola zrušená Preskúmavaným uznesením.

21. Tieto amnestie mali za cieľ zabrániť trestnému stíhaniu skutku, ktorým jeho páchatelia upreli suverénovi (ľudu) aj tú jedinú možnosť priameho výkonu jeho suverénnej moci, ktorú v danom čase podľa Ústavy mal. Páchatelia týchto trestných činov pritom konali v jednoznačnom úmysle porušiť Ústavu, nakoľko v danom čase už bolo publikované v Zbierke zákonov a teda právoplatné uznesenie Ústavného súdu o výklade Ústavy sp. zn. II. ÚS 31/97, ktoré obsahovalo presný výklad Ústavy o tom, ako treba v prípade daného referenda postupovať. Neexistovali teda žiadne pochybnosti o ústavnej konformite štvrtej referendovej otázky a príslušné osoby zodpovedajúce za prípravu referenda o ňom museli vedieť.

22. Keďže tieto amnestie bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu zabránili vyšetreniu a stíhaniu skutku, ktorým došlo k hrubému porušeniu princípu suverenity ľudu, samy sú v rozpore s týmto princípom.

B.III Porušenie princípu deľby moci

23. Porušenie princípu deľby moci konštatujeme v prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).

24. Podľa nálezu Ústavného súdu zo dňa 24. mája 1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95: „V ústavnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.“

25. Inštitút amnestie a milosti je súčasťou mechanizmu bŕzd a protiváh, ktorou jedna zložka moci (prezident) má možnosť vyvažovať a brzdiť iné zložky moci (najmä súdnu moc) v prospech tretieho subjektu nezávislého od štátnej moci (druhovo určeného okruhu osôb v prípade amnestie alebo konkrétnej osoby v prípade milosti). Ak sú však v pozícii amnestovaných alebo omilostených predstavitelia tej istej štátnej moci, ktorá amnestiu alebo milosť udeľuje (navyše v súvislosti so skutkami, ktoré mali spáchať pri výkone štátnej moci), ide o konflikt záujmov, ktorý zásadným spôsobom narušuje systém bŕzd a protiváh a ústavnú rovnováhu moci. Jedna zložka moci tak prostredníctvom amnestie alebo milosti chráni svojich predstaviteľov (teda samu seba) pred inou zložkou moci. Ak by bola prípustná možnosť udelenia amnestie predstaviteľom štátnej moci za činy spáchané pri výkone štátnej moci, tak by jedna zložka štátnej moci (výkonná) takto získala neoprávnenú výhodu pred inou zložkou moci (súdnou), čím dochádza k porušeniu princípu deľby moci.

26. V Slovenskej republike je výkonná moc rozdelená medzi vládu a prezidenta. V zmysle čl. 105 Ústavy v znení platnom a účinnom v roku 1998, ak prezident nebol zvolený, alebo ak sa úrad prezidenta uvoľnil a ešte nebol zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemohol svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patril vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takomto prípade mohla vláda poveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta.

27. Ak Ústava pripúšťa v období „interregna“ dočasný prechod prezidentských kompetencií na vládu a jej predsedu, robila tak z nevyhnutnosti a v záujme zabezpečenia (a neohrozenia) riadneho chodu ústavných orgánov a plynulosti výkonu tých právomoci prezidenta, bez výkonu ktorých by bol riadny chod ústavných orgánov alebo bezpečnosť štátu ohrozená. Nerobila tak v žiadnom prípade za účelom narušenia ústavnej rovnováhy vyžadovanej princípom deľby moci.

28. Zastupujúci prezident však nedisponuje plnou demokratickou legitimitou na výkon prezidentských právomoci. Tú možno získať iba riadnym demokratickým zvolením v prezidentských voľbách. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar nebol zvolený v riadnych demokratických voľbách do funkcie prezidenta. Bol zvolený za poslanca NR SR, a ako predseda najúspešnejšej strany v parlamentných voľbách mal demokratickú legitimitu byť poverený zostavením vlády a stať sa jej predsedom. Nikdy však (ani v nepriamych voľbách v NR SR, kedy nekandidoval, ani v neskorších priamych voľbách, kedy kandidoval opakovane) nebol demokraticky zvolený za prezidenta.

29. Nedostatok plnej demokratickej legitimity na výkon prezidentských kompetencií vyžaduje v právnom štáte od dočasného vykonávateľa týchto kompetencii zdržanlivý a sebaobmedzujúci prístup k ich výkonu s vedomím, že vykonáva kompetencie, ktoré mu patria iba formálne a „z núdze“, pričom v skutočnosti (materiálne) patria niekomu inému. Rešpektujúc tento prístup by zastupujúci prezident mal vykonávať dočasne a mimoriadne zverené prezidentské právomoci len v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov alebo zaistenie bezpečnosti štátu a výkon tých ostatných by mal prenechať riadne zvolenému prezidentovi s plnou demokratickou legitimitou.

30. Argumentácia odporcov zrušenia amnestií vydaných zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom obvykle končí v bode, že mal oprávnenie ich udeliť a preto bolo toto rozhodnutie v súlade s ústavným poriadkom. Takáto argumentácia je však nanajvýš povrchná a formalistická, pretože úplne ignoruje obsah a podstatu materiálneho právneho štátu. Podľa nálezu Ústavného súdu zo dňa 20. mája 2009, sp. zn. PL. ÚS 17/2008 „Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy... Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočnosti s právnym poriadkom.“

31. Formálno-právny prístup k tejto otázke môže naznačovať, že prezident je oprávnený využívať amnestiu podľa ľubovôle. Materiálno-právne a dokonca aj historické nazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznačne k odlišnému záveru.

32. V súlade s obsahom princípu materiálneho právneho štátu je totiž aj požiadavka na to, aby pri využívaní ústavných oprávnení prezidenta sa aj na neho vzťahovali limity a hranice určené samotnou materiálnou podstatou základných ústavných princípov.

33. Podľa všeobecne uznávaného a moderného prístupu k ústavnosti je prezident (podobne ako každý iný ústavný orgán) povinný rešpektovať tak formálno-právne, ako aj materiálne znaky ústavnosti. Rovnako sa aj od prezidenta očakáva, že nebude uprednostňovať určité partikulárne záujmy, či zvýhodňovať určité skupiny obyvateľstva a svoje oprávnenia dokáže používať na presadzovanie toho, čo sa zvykne tak vzletne označovať ako „všeobecné blaho spoločnosti“.

34. Udelenie amnestii zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom bolo síce formálne v súlade s kompetenciami, ktoré dočasne vykonával, avšak z materiálneho hľadiska bolo úplne svojvoľné, nakoľko vôbec nebol pomenovaný (o to menej preukázaný) dôvod, pre ktorý boli tieto amnestie udelené v rozsahu, ktorý je v rozpore s podstatou materiálneho právneho štátu a rovnako aj s ústavným princípom deľby moci.

35. Naviac, z doktrinálnych výkladov je zrejmé, že pod pojmom amnestia sa chápe opatrenie všeobecné, objektívne, týkajúce sa individuálne neurčitých páchateľov trestných činov určitého druhu. Amnestia sa vždy vzťahuje na konkrétne uvedené trestné činy alebo tresty. Z uvedeného je zrejmé, že amnestie udelené zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom vo svojich aboličných častiach nezodpovedali vymedzeniu amnestie, aká sa bežne používa v ústavnom práve. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zastupujúci prezident Vladimír Mečiar, nemal právo tieto amnestie (v ich aboličných častiach) spôsobom, ako to urobil vo svojom rozhodnutí zo dňa 3. marca 1998 (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a následne aj zo dňa 7. júla 1998 (bod 2 Preskúmavaného uznesenia). V prípade vyššie uvedených aboličných častí týchto amnestií nešlo ani o amnestiu v právnom zmysle, nakoľko ich čl. V. a VI., resp. I. a II. sa vzťahoval nielen na neohraničený okruh subjektov, ale najmä na neohraničený okruh skutkov.

B.IV Porušenie princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci

36. Porušenie princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci konštatujeme v prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).

37. Princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci je vyjadrený najmä v čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého: „Štátne orgány....“.

38. Ústavný súd vo svojom uznesení z 31. októbra 1996, sp. zn. I. ÚS 61/96 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu - 1996, str. 238, 243) uviedol, že jediné ustanovenie Ústavy limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky a v ktorom sa zaväzuje, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať Ústavu a ostatné zákony (čl. 104 Ústavy).

39. Preto záujem občanov (t. j. verejný záujem), zachovávanie i obhajoba Ústavy a ostatných zákonov sú ústavne upravené dôvody, ktoré prezident zohľadňuje (a ktorými je obmedzený) pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako boli upravené v roku 1998 v čl. 102 písm. i) Ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že i keď vláda a jej predseda pri zastupovaní prezidenta (čl. 105 ods. 1 Ústavy) tento sľub formálne neskladajú, sú ním, mimo každú pochybnosť, v pozícii zastupujúceho prezidenta pri výkone jeho ústavných právomoci viazaní.

40. Pokiaľ teda prezident (či už riadny alebo zastupujúci) uplatní svoju právomoc v rozpore s ústavným sľubom prezidenta, poruší tým princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci.

41. V prípade amnestií udelených predsedom vlády vykonávajúcim právomoci prezidenta v článkoch V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v rozhodnutí predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnenom pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia) vtedajší predseda vlády jednoznačne nekonal v záujme občanov (t. j. vo verejnom záujme). Okrem toho nekonal ani v súlade s právnym poriadkom (v prípade zmareného referenda bolo v čase keď vtedajší minister vnútra dal vytlačiť a distribuovať hlasovacie lístky verejne známe uznesenie Ústavného súdu, ktorý výslovne konštatoval, že už vyhlásené referendum zaväzuje tak prezidenta ako aj iné štátne orgány a že musí prebehnúť, nakoľko Ústava SR neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené a v prípade zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny boli už v čase vyhlásenia prvej amnestie - rozhodnutím predsedu vlády SR č. 55/1998 Z. z. zo dňa 3. marca 1998 (bod 1 Preskúmavaného uznesenia), prvé závery vyšetrovateľov, ktoré svedčili o účasti príslušníkov Slovenskej informačnej služby na tomto skutku. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar pri udeľovaní amnestií teda postupoval v priamom rozpore so záujmom občanov i s právnym poriadkom, oproti ktorým uprednostnil súkromný, resp. skupinový záujem svojich podriadených spolustranníkov, spolupracovníkov a vykonávateľov ich príkazov, za ktorých výkon sám politicky i funkčne zodpovedal.

42. Zo spáchania skutkov, ktoré boli predmetom vyššie uvedených amnestií, boli podozriví vysokí predstavitelia vtedajšej štátnej moci (riaditeľ Slovenskej informačnej služby v prípade zavlečenia do cudziny a minister vnútra v prípade zmarenia referenda). Keďže k spáchaniu predmetných skutkov došlo ešte pred prechodom prezidentských právomoci na vládu a jej predseda ešte nestihol vydať sporné amnestie, v daných veciach po istý čas prebiehali trestné konania. V rámci týchto trestných konaní existovali všeobecne známe podozrenia zo snáh nenáležite vplývať na činnosť orgánov činných v trestnom konaní (napr. účelové odnímanie vecí vyšetrovateľom, ktorí mali záujem na riadnom vyšetrení veci). Uvedené skutočnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že už v tomto čase predstavitelia vtedajšej vládnucej moci hľadali spôsoby, ako zabrániť stíhaniu týchto skutkov.

43. Je rovnako všeobecne známou skutočnosťou, že pred skončením funkčného obdobia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča sa v NR SR opakovane a dlhodobo „nedarilo“ zvoliť jeho nástupcu. Dnes možno s odstupom času vysloviť dôvodné podozrenie, že vtedajšia vládna väčšina pod vedením HZDS a jeho predsedu Vladimíra Mečiara účelovo prostredníctvom svojej parlamentnej väčšiny bránila zvoleniu riadneho prezidenta (aj) preto, lebo vedela, že ak do uplynutia funkčného obdobia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča nebude zvolený jeho riadny nástupca, tak všetky právomoci prezidenta prejdú do rúk vlády, resp. NRSR ovládanej HZDS a jeho predsedom Vladimírom Mečiarom, ktorý následne udelením amnestie zabezpečí beztrestnosť predstaviteľom vtedajšej štátnej moci podozrivým zo spáchania závažných trestných činov v mene štátu. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že udelenie týchto amnestií bolo jedným z prvých rozhodnutí zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara (ak nie vôbec prvým) po tom, ako na jeho vládu prešli prezidentské právomoci, prijatým v prvý deň ich výkonu.

44. Ako teda vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vykonávajúci právomoci prezidenta pri vydaní týchto amnestií zohľadnil záujem občanov (verejný záujem)? V prípade amnestovania trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda je naviac všeobecné známe, že o vyhlásenie jeho 4. otázky požiadalo viac ako 350 000 občanov Slovenskej republiky. Pri analýze rozhodnutí o udelení týchto amnestií sa poslancom NR SR nepodarilo identifikovať ani len žiadne stopy zohľadnenia záujmu občanov. Napokon, najlepším dôkazom toho, že záujmy občanov v tomto prípade vôbec zohľadnené neboli, je tá skutočnosť, že verejná mienka počas obdobia takmer 20 rokov od udelenia týchto amnestií kontinuálne požaduje ich zrušenie, čoho výsledkom bolo až osem pokusov o ich zrušenie v NR SR. Výsledkom tejto snahy občanov je práve aj prijatie Novely ústavy a na ňu nadväzujúceho Preskúmavaného uznesenia. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žiadna iná spoločensko-politická otázka v období samostatnej Slovenskej republiky nemala porovnateľne dlhú a intenzívnu životnosť, ako práve otázka zrušenia týchto amnestií. Ak by udelenie týchto amnestii záujem občanov zohľadňovalo, tak by občania (verejná mienka) nepožadovali ich zrušenie.

45. Ďalším dôkazom o konflikte obsahu týchto amnestií so záujmami občanov je aj skutočnosť, že spomedzi relatívne veľkého počtu amnestií udelených v Slovenskej republike, už žiadna iná amnestia so sebou nespájala takú dlhodobú a vytrvalú požiadavku verejnosti na jej zrušenie. Naopak, občania všetky tieto ostatné amnestie viac-menej akceptovali bez toho, aby sa o nich viedla akákoľvek zásadnejšia diskusia či polemika. Uvedené dokazuje, že občania dokážu rozlíšiť, či určité rozhodnutie štátneho orgánu je alebo nie je v rozpore s ich záujmami. V prípade rozporu sa dokážu proti takému rozhodnutiu ozvať a vytrvať v tejto pozícii aj po veľmi dlhý čas, ako to bolo aj v prípade amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom.

46. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar odôvodnil udelenie týchto amnestií „ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti.“

47. Všeobecne známou skutočnosťou ďalej je, že zo spáchania alebo spolupáchateľstva na trestných činoch súvisiacich so skutkami vymedzenými v týchto amnestiách je podozrivá Slovenská informačná služba (t. j. štátny orgán Slovenskej republiky) a jej predstavitelia (vtedajší riaditeľ - Ivan Lexa), pripadne niektorí štátni a stranícki funkcionári HZDS (vtedajší minister vnútra - Gustáv Krajči). Tak riaditeľ Slovenskej informačnej služby ako aj minister vnútra boli štátnymi funkcionármi, ktorí v tom čase boli politicky aj funkčne podriadení predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi. Ten za ich činnosť politicky aj funkčne zodpovedal. Preto amnestiu, ktorú týmto osobám udelil, z politického a funkčného hľadiska udelil sám sebe.

48. S prihliadnutím na túto osobitnú okolnosť možno identifikovať záujem občanov (verejný záujem) na preukázaní alebo vyvrátení podozrenia v záujme bezpečnosti štátu. Táto je jednoznačne ohrozená, ak v Slovenskej informačnej službe zostanú pôsobiť osoby, ktoré sa podieľali na trestnom čine s neprehliadnuteľnou politickou motiváciou (obidve rozhodnutia označované ako amnestie pritom vo svojich aboličných častiach stavali zásadnú prekážku pre nezávislé vyšetrovanie, odstránenie existujúcich pochybností a nájdenie odpovede na otázky, ktoré hlboko zasiahli do života slovenskej spoločnosti). Rovnako je však na ujmu bezpečnosti štátu stav, v ktorom nedôjde k obnove dobrého mena organizácie priamo sa podieľajúcej na zabezpečovaní ochrany bezpečnosti štátu.

49. V záujme občanov (verejnom záujme) bolo a je potrebné prešetriť aj skutočnosť, či verejný činiteľ vo vysokej štátnej funkcii (minister vnútra SR) sa dopustil spáchania trestného činu marenia referenda, ktorým došlo k priamemu porušeniu základného práva občanov Slovenskej republiky zúčastňovať sa na správe verejných vecí a práva zúčastniť sa referenda (čl. 30 a čl. 94 Ústavy). Ústavný súd pritom sám viackrát konštatoval, že konaním Ministerstva vnútra SR v súvislosti s referendom vyhláseným na máj 1997 došlo k porušeniu základných práv občanov Slovenskej republiky. Iste nemôže byť preto v záujme tých istých občanov (a ani právneho štátu), aby činy, ktoré k tomuto porušeniu viedli, sa riadne nepreskúmali z hľadiska trestnej zodpovednosti ich pôvodcov.

50. Ak vychádzame zo skutočnosti, že prezident bol v roku 1998 povinný pri výkone svojej ústavnej právomoci podľa čl. 102 písm. i) Ústavy plniť svoje záväzky obsiahnuté v jeho sľube podľa čl. 104 Ústavy, treba uviesť, že amnestie vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom a zrušené Preskúmavaným uznesením týmto kritériám nezodpovedajú, pretože:

(a) neboli vydané „v záujme občanov“; a

(b) ani neviedli „k dosiahnutiu občianskeho zmieru v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti“, ako sa to v záhlaví prvej z týchto amnestií uvádza.

51. Všeobecné odsúdenie zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, ako aj široké negatívne ohlasy na zmarenie referenda jasne vyvracajú tvrdenia o občianskom zmieri a odstránení napätia. Naopak, rozpory sa tým prehĺbili a napätie sa zvýšilo. Amnestie teda neboli udelené „v záujme občanov“, ale v celkom zjavnom rozpore s týmito záujmami. Možno teda hovoriť o zneužití oprávnenia a o svojvoľnom konaní orgánu verejnej moci. Z histórie pritom nie je známe, žeby niektorý z predchádzajúcich slovenských a predtým československých prezidentov (vrátane obdobia komunistickej totality) zneužil inštitút amnestie na iné ciele, než tie, pre ktoré bol inštitút kolektívnej milosti (amnestie) zriadený a ktoré v každom právnom štáte sleduje (k cieľom inštitútu amnestie v právnom štáte bližšie pozri časť B.V tohto stanoviska).

B.V Porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní

52. Porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní konštatujeme v prípade všetkých amnestií a milosti zrušených Preskúmavaným uznesením.

53. Účelom amnestie alebo milosti (ako mimoriadneho zásahu do vzťahu občana a súdnej moci) je zmiernenie prísnosti práva v konkrétnych individuálne (milosť) alebo druhovo (amnestia) určených prípadoch, spravidla s určitých dôvodov hodných osobitného zreteľa, na ktoré vo formálnom trestnom konaní nie je možné brať ohľad.

54. Inštitúcia amnestie alebo milosti ako žiadna iná norma právneho poriadku nemôže byť určená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti a nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch „ekvity“ a „verejný záujem“, ktoré v demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny poriadok a jeho nástroje totiž musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.

55. Už Aristoteles pritom konštatoval, že „... právna norma nachádza práve vo svojom všeobecnom charaktere a obsahu vlastné obmedzenia, nakoľko nie každá všeobecná norma zodpovedá presne každému jednotlivému prípadu. Milosť je preto nástrojom nevyhnutnej opravy (korekcie) právnej normy (zákona) v prípadoch, kde tento právny nástroj, práve vďaka svojim všeobecným formuláciám, zanechal určité medzery“. Nemecký právny teoretik a filozof prof. Radbruch pritom oveľa nekôr rovnako konštatoval, že „... akceptovanie milosti i amnestie aj v ústavách moderných demokracii je uznanie toho, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, ale že existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chrániť aj proti právu samotnému.“

56. Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS 22/95). Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I.ÚS 87/93). Inštitút amnestie a milosti v materiálnom právnom štáte neslúži svojvôli prezidenta na účely zabezpečenia trvalej beztrestnosti jeho priateľov, spolupracovníkov a ich podriadených alebo blízkych osôb, ale slúži na nastolenie materiálnej spravodlivosti v situáciách, v ktorých formálna (súdnou mocou nastolená) spravodlivosť nie je dostačujúca, alebo ak existuje iný dôvod hodný osobitného zreteľa - napríklad dôležitý verejný záujem, ktorý je potrebné uprednostniť pred verejným záujmom na vyšetrení a potrestaní páchateľov trestnej činnosti. Uvedenou otázkou sa zaoberal napríklad Spolkový ústavný súd v Nemecku, ktorý v rozhodnutí č. 2 BvR 552/63 zo dňa 23. apríla 1969 uviedol: „Nositeľ oprávnenia udeľovať milosť môže toto svoje oprávnenie využívať iba v rámci ústavného poriadku v rámci hraníc, ktoré sú vytýčené v čl. 1 ods. 3 a čl. 20 ods. 3 Základného zákona. Každé pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o milosti musí byť pritom motivované snahou o dosiahnutie spravodlivosti, ako je táto podrobnejšie upravená v Základnom zákone... Svojvoľné alebo ľahkovážne zrušenie súdnych rozhodnutí prostredníctvom milosti by bolo potrebné pokladať za nezlučiteľné (v zmysle čl. 20 ods. 2 a 99) s ústavným poriadkom. Rozhodnutie o milosti, smerujúce k spravodlivosti, nestojí mimo právneho poriadku (nie je nesúladné s právny poriadkom). Prispieva k tomu, aby konkrétne súdne rozhodnutie dávalo zmysel tak pre odsúdených, ako aj pre celú spoločnosť.“

57. V tomto chápaní môže preto prezident udeliť amnestiu alebo milosť iba v súlade s obsahom ústavných princípov právneho štátu a v rozsahu konania, ku ktorému ho zaväzuje obsah jeho ústavného sľubu; teda iba tak, aby amnestia alebo milosť slúžila na prospech všetkých občanov a spravodlivosti, ktorú právny poriadok v danom prípade nedokázal v dostatočnej miere poskytnúť. Z histórie nie je známe, že by niektorý z predchádzajúcich prezidentov použil inštitút amnestie alebo milosti na dosiahnutie iných cieľov, než pre ktoré boli tieto inštitúty zriadené a ktoré v každom právnom štáte sledujú. Keďže každá amnestia a milosť udelená prezidentom Slovenskej republiky pred udelením amnestií a milosti zrušených Preskúmavaným uznesením tieto zásady viac-menej rešpektovala alebo z nich aspoň výrazne nevybočovala, vytvorila sa tým určitá ústavná zvyklosť, akým spôsobom a v akých situáciách sa má inštitút amnestie a milosti používať nielen v súlade s jeho zmyslom a účelom ale aj v súlade s podstatou materiálneho demokratického a právneho štátu. V súlade s princípom právnej istoty by sa teda v právnom štáte očakávalo, že každý prezident bude tieto inštitúty používať iba na dosahovanie týchto (legitímnych) cieľov. Tomu zodpovedá právo každého takýto postup prezidenta legitímne očakávať a spoliehať sa, že tieto inštitúty budú využívané práve takto. Keď však za takéhoto stavu prezident udelí amnestiu alebo milosť, ktorá žiaden takýto legitímny cieľ nesleduje a naopak preukázateľne sleduje veľmi nelegitímny cieľ (zabránenie stíhaniu a zabezpečenie beztrestnosti svojim podriadeným predstaviteľov štátnej moci a páchateľom štátom organizovanej trestnej činnosti alebo omilostenie blízkej osoby), je takýto postup v rozpore s princípom právnej istoty.

58. Ak v právnom štáte dôjde k spáchaniu skutku, ktorý zákon kvalifikuje ako trestný čin, tak osoby poškodené týmto trestným činom (konajúc v dôvere v právo) legitímne očakávajú, že štátna moc vykoná všetky kroky potrebné na vyšetrenie tohto skutku a potrestanie jeho páchateľov, a že sa domôžu náhrady škody spôsobenej im týmto skutkom. To isté od právneho štátu očakáva aj spoločnosť. Ako jednoznačne vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky: „Čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) je potrebné interpretovať aj v tom zmysle, že je pre štát neprípustné na trestné stíhanie rezignovať, ak má byť podľa zákona vedené.“

59. Uvedené platí o to viac, ak existuje nielen dôvodné podozrenie, ale aj priame dôkazy, že trestných činov sa dopustili orgány štátu. Osobitne v súvislosti s obsahom článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia), rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo dňa 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia), pokladáme v tejto súvislosti za potrebné upozorniť nielen na obsah čl. 16 ods. 2 Ústavy („Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“), ale aj na obsah čl. 3 Dohovoru („Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“), o ktorých interakcii Ústavný súd uviedol, že vzhľadom na totožný obsah čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy je potrebné pri vymedzení a ochrane ľudských práv v súvislosti so zákazom mučenia, neľudského zaobchádzania a ponižujúceho zaobchádzania „zohľadniť aj príslušné právne názory orgánov, ktoré Dohovor aplikovali alebo aplikujú“ (III. ÚS 70/01). Na uvedené upozorňujeme nielen vzhľadom na absolútny charakter zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ale aj vzhľadom na rešpektovaný princíp prezumpcie viny, ktorý sa uplatňuje v prípadoch, keď sa osoba dostane do moci štátneho orgánu v zdravom fyzickom stave, ale následne dôjde k poškodeniu jeho zdravia a tiež aj jeho procesnoprávny rozmer, ktorý spočíva v povinnosti štátu zabezpečiť oficiálne, účinné a nezávislé vyšetrovanie prípadu, ktoré identifikuje zodpovedné osoby a vyvodí voči nim príslušnú zodpovednosť.

60. Budovanie celospoločenskej dôvery v právo je dlhodobý a evolučný proces, v rámci ktorého dôvera v právo rastie alebo klesá (aj a najmä) podľa toho, ako spoločnosť vníma vyvodzovanie spravodlivosti voči páchateľom závažnej trestnej činnosti. Keď spoločnosť vidí, že štát uplatňuje spravodlivosť voči osobám páchajúcim závažné trestné činy nezávisle a nestranne („padni komu padni“), dôvera v právo rastie a zároveň pôsobí preventívne a profylaktický vo vzťahu k potenciálnym budúcim páchateľom. Naopak, keď štát uplatňuje spravodlivosť selektívne (a najmä ak ju neuplatňuje voči určitým kategóriám osôb – napr. predstaviteľom štátnej moci), dôveru spoločnosti v právo tým výrazne oslabuje, čo v konečnom dôsledku vedie k tomu, že občania sa prestávajú spoliehať na štátom uplatňovanú spravodlivosť a berú ju do vlastných rúk.

61. Vzhľadom na princíp obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci (časť B.IV tohto stanoviska) sa osobitne od predstaviteľov štátnej moci v právnom štáte očakáva, že najmä oni budú príkladom v dodržiavaní práva a vo vyvodzovaní zodpovednosti za protiprávne konanie. Očakávanie, že štátna moc bude v prípade postihovania trestnej činnosti postupovať voči svojim vlastným predstaviteľom a ich blízkym osobám rovnako razantne ako voči radovým občanom je úplne legitímne, a v právnom štáte by malo byť samozrejmosťou. Ak však štátna moc v prípade, keď jej predstavitelia alebo ich blízke osoby sú dôvodne podozriví zo spáchania závažnej trestnej činnosti, týchto nielen že razantne nestíha, ale im ešte aj udelí aboličnú amnestiu, je to v hrubom rozpore s legitímnymi očakávaniami tak obetí tejto trestnej činnosti ako aj širšej spoločnosti. Takýto prístup má zničujúci účinok na dôveru spoločnosti v právo.

62. Argumentácia odporcov zrušenia amnestií vydaných zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom obvykle odkazuje na princíp právnej istoty, zákaz retroaktivity, ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní ako na dôvod, pre ktorý amnestie alebo milosť nemožno zrušiť. Odhliadnuc od toho, že Novelou ústavy ústavodarca výslovne do ústavného textu zakotvil možnosť zrušenia amnestie a milosti, v dôsledku čoho o otázke (ne)zrušiteľnosti amnestie alebo milosti vo všeobecnosti už dnes nie je možné viesť žiadnu dôvodnú polemiku, považujeme za potrebné sa v krátkosti vysporiadať aj s touto argumentáciou.

63. Táto argumentácia je totiž nielen neprípustne formalistická, ale i tendenčná a jednostranná v prospech amnestovaných alebo omilostených osôb. Vychádza z premisy, že nárok na právnu istotu, ochranu nadobudnutých práv, či ochranu svojich legitímnych očakávaní majú práve a len tieto amnestované alebo omilostené osoby (čiže potenciálni páchatelia trestnej činnosti). Úplne pritom opomína alebo zámerne ignoruje skutočnosť, že nárok na právnu istotu, ochranu dôvery v právo a legitímnych očakávaní majú aj obete a iné osoby poškodené touto trestnou činnosťou a v širšom zmysle aj celá spoločnosť. Znova sa tak uprednostňuje individuálny alebo skupinový záujem pred záujmom celospoločenským a verejným.

64. Právnu istotu za účelom ochrany nadobudnutých subjektívnych práv je však potrebné plne rešpektovať len vtedy, ak išlo o práva nadobudnuté v dobrej viere. To sa však o páchateľoch trestných činov marenia referenda, falšovania verejnej listiny (vzor hlasovacieho lístka), zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny, ublíženia na zdraví, zneužitia právomoci verejného činiteľa, lúpeže, ekonomickej kriminality atď. v danom prípade jednoznačne nedá konštatovať.

65. Argumentáciou proti možnosti zmeny, resp. zrušenia udelenej amnestie alebo milosti je teda skutočnosť, že v dôsledku udelenia amnestie alebo milosti je dotknutá osoba oslobodená od trestného stíhania a v dôsledku jej zrušenia by toto „oprávnenie“ stratila Takáto argumentácia je v rozpore s obsahom princípu právneho štátu aj preto, že dotknutej osobe v plnom rozsahu zostáva právo prezumpcie neviny ako základného ústavného práva, ktorým sa riadi trestný proces. Treba zdôrazniť, že zrušením amnestií Preskúmavaným uznesením nie sú dotknuté základné zásady trestného procesu, akými sú prezumpcia neviny, in dubio pro reo a ďalšie, pričom o vine alebo nevine konkrétnych osôb rozhodne nezávislý a nestranný súd. Preskúmavané uznesenie nikoho neuznáva vinným ani mu neukladá žiaden trest, nenahrádza teda kompetencie orgánov činných v trestnom konaní a súdnej moci ani do nich žiadnym spôsobom nevstupuje.

66. Nijaký právny inštitút nemá absolútnu platnosť, ani absolútnu dominanciu nad ostatnými právnymi inštitútmi. Sféra právnej relevancie každého právneho inštitútu je vymedzená účelom právneho inštitútu. Účelom právnej normy je určiť stav, ktorý má nastať, čo sa má dosiahnuť ľudským správaním (konaním alebo opomenutím), teda ustanoviť, čo človek môže svojou vôľou zapríčiniť. Právnou normou nemožno spätne ustanoviť (prikázať alebo zakázať), aby v minulosti niečo malo byť. V nadväznosti na účel právnej normy (právnej úpravy) sa pomocou inštitútu zákazu retroaktivity zaručuje tomu, kto sa v minulosti správal podľa práva, že jeho správanie, ktoré už nemôže nijako ovplyvniť, sa dodatočne neoznačí za protiprávne (aj z tohto princípu však existujú významné a odôvodnené výnimky – napr. tie, ktoré umožnili konanie Norimberského procesu, či oveľa aktuálnejšie, ktoré boli základom rozhodnutia Snemovne lordov vo Veľkej Británii o imunite čílského senátora Pinocheta).

67. Amnestie a milosť zrušené Preskúmavaným rozhodnutím boli pritom aboličného charakteru, a preto sa nijako nedotýkali trestnosti nimi amnestovaných činov. Tvorili iba zákonnú prekážku trestného stíhania (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) platného v čase ich udelenia). Ich zrušením teda nedochádza k obnoveniu trestnosti daných činov (pretože táto nikdy nezanikla) ale iba k odpadnutiu zákonnej prekážky trestného stíhania skutkov [čl. 154f ods. 2 písm. b) Ústavy], ktoré ak napĺňali skutkovú podstatu trestných činov, tak ju napĺňali rovnako v čase ich spáchania ako aj nepretržite až do dnešných dní. Trestnosť týchto skutkov sa bude posudzovať podľa zákona platného v čase ich spáchania, čiže o žiadnej retroaktivite v hmotnom práve nemôže byť reč (v procesnom práve retroaktivita vylúčená nie je).

68. V okolnostiach prerokúvaného prípadu rozhodnutie o zrušení amnestií a milosti nemá povahu retroaktívneho zásahu do právneho postavenia oprávnenej osoby, pretože obnovenie trestnej zodpovednosti nepoškodilo právne postavenie žiadnej osoby správajúcej sa podľa práva.

69. Zavlečenie do cudziny, zmarenie referenda, ako aj ekonomická kriminalita známa pod označením „kauza Technopol“ v čase, kedy k nim došlo, boli trestnými činmi podľa Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) platného v relevantnom období. Účel právneho inštitútu zákazu retroaktivity slúži na ochranu pred zodpovednosťou za správanie, ktoré bolo v súlade s platným právnym poriadkom v čase konania alebo opomenutia. Inštitútom zákazu retroaktivity sa však nezabezpečuje ochrana pred správaním ktoré bolo protiprávne v okamihu, keď sa udialo.

70. Pokiaľ ide o otázku právnej istoty, treba uviesť, že právo by malo zlučovať tri hodnoty - spravodlivosť, všeobecný prospech (všeobecné blaho) a právnu istotu. Pri rozhodovaní v každom konkrétnom prípade je potrebné zvažovať, či môže princíp právnej istoty slúžiť na ochranu nespravodlivého zneužívania právomoci, ktoré nesleduje celospoločenský záujem.

71. V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že v právnom poriadku neexistuje „právo na amnestiu alebo milosť“, ale jednoznačne sa akceptuje právna zásada, podľa ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Súčasťou judikatúry Ústavného súdu je aj právny názor uvedený v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 8/97, podľa ktorého udeľovanie milosti (rovnako aj amnestie) sa nesmie stať pravidlom, pretože by išlo o rozhodnutie s účinkom zrušenia alebo zmeny zákona, ktorá zmena prináleží moci zákonodarnej. Udeľovanie amnestie a milosti nie je súčasťou základných práv a slobôd a nejde ani o právny inštitút, na ktorý by si občan Slovenskej republiky mohol nárokovať alebo ho očakávať.

72. Ak by teda osoby dotknuté zrušenými amnestiami alebo milosťou udelenie týchto amnestií alebo milosti očakávali, išlo by o očakávania nanajvýš nelegitímne, ktorým v právnom štáte nie je možné priznať vôbec žiadnu ochranu, o to menej ochranu na úkor legitímnych očakávaní obeti, poškodených a celej spoločnosti. Na základe týchto amnestií alebo milosti preto nemohli uvedené osoby nadobudnúť ani žiadne práva v dobrej viere, ktoré by boli hodné právnej ochrany, a ktoré by mali v právnom štáte takúto ochranu dostať, dokonca na úkor legitímnych nárokov obetí a poškodených. V právnom štáte neexistuje právny nárok a legitímne očakávanie beztrestnosti, existuje však legitímne očakávanie dôkladného vyšetrenia trestnej činnosti a v prípade preukázania viny spravodlivý postih jej páchateľov (o to viac, ak ide o predstaviteľov štátu a podozrenia z páchania štátom organizovanej trestnej činnosti alebo o blízke osoby predstaviteľov štátu).

B.VI Porušenie princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd

73. Porušenie princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd konštatujeme v prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia).

74. Skutky, ktoré boli predmetom amnestií udelených zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom, porušovali prinajmenšom nasledovné základné práva a slobody: (a) právo na nedotknuteľnosť osoby (čl. 16 ods. 1 Ústavy);

(b) právo nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu (čl. 16 ods. 2 Ústavy),

(c) osobná sloboda a právo nebyť pozbavený slobody inak ako zo zákonných dôvodov (čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy);

(d) právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (čl. 19 ods. 1 Ústavy);

(e) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy);

(f) sloboda pohybu (čl. 23 ods. 1 Ústavy);

(g) petičné právo (čl. 27 Ústavy); a

(h) právo zúčastňovať sa na správe verejných veci (čl. 30 ods. 1 Ústavy).

75. Podľa judikatúry Ústavného súdu „Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách Tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.“ (I. ÚS 22/01).

76. Osoby, ktorých vyššie uvedené základné práva a slobody boli amnestovanými skutkami porušené, stratili udelením amnestií zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom akúkoľvek možnosť účinne sa domôcť právnej ochrany a reparácie či kompenzácie za toto porušenie svojich základných práv a slobôd. Túto stratu im štát pritom vôbec nijako nekompenzoval a nároky týchto osôb vyplývajúce z porušenia ich základných práv a slobôd zostávajú nekompenzované dodnes.

77. Amnestie na skutky porušujúce vyššie uvedený rozsah základných práv a slobôd bez priznania akejkoľvek kompenzácie poškodeným osobám nemôžu obstáť v právnom štáte, ktorý je založený na ústavných garanciách základných práv a slobôd. Tieto amnestie zároveň priamo porušujú právo poškodených osôb na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy).

78. Ak došlo k porušeniu uvedených základných práv či už amnestovanými skutkami (odsek 74 vyššie) alebo samotnými amnestiami (odsek 77 vyššie), došlo tým zároveň k porušeniu čl. 12 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého sú základné práva a slobody „neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

79. Na obmedzenie základných práv a slobôd musia pritom byť splnené prísne Ústavou stanovené podmienky, pričom niektoré základné práva a slobody Ústava vôbec neumožňuje obmedziť. Žiadne z týchto podmienok neboli splnené ani zohľadnené pri vydaní amnestií zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara ani pri nadväzujúcich úkonoch štátnych orgánov vyplývajúcich z týchto amnestií.

B.VII Porušenie princípu rovnosti pred zákonom

80. Porušenie princípu rovnosti pred zákonom konštatujeme v prípade všetkých amnestií a milosti zrušených Preskúmavaným uznesením.

81. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy: „Ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach“.

82. Porušenie princípu rovnosti v prípade oboch zrušených amnestií i milosti vidíme v tom, že príslušné amnestované či omilostené osoby boli neoprávnene zvýhodnené v prístupe k amnestii oproti iným osobám v obdobnom postavení výlučne alebo predovšetkým preto, že boli blízke a spriaznené (či už politicky alebo rodinne) s predstaviteľom štátnej moci, ktorý im amnestiu, resp. milosť udelil.

83. V prípade článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. (bod 1 Preskúmavaného uznesenia) a v prípade rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneným pod číslom 214/1998 Z. z. (bod 2 Preskúmavaného uznesenia) všetky okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že tieto amnestie boli udelené výlučne preto, že z nich benefitovali (aj a najmä) predstavitelia vtedajšej štátnej moci, ktorí boli politicky aj osobne spriaznení so zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom a boli mu funkčne podriadení.

84. Ako sme už uviedli vyššie, prezident pri udeľovaní amnestie musí zohľadňovať úplne iné hľadiská, než osobná a politická spriaznenosť s amnestovanými osobami. Musí zohľadňovať objektívne kritériá (záujem občanov, nastolenie spravodlivosti, zachovávanie i obhajoba Ústavy a ostatných zákonov), pričom na zohľadňovanie osobnej a politickej spriaznenosti s amnestovanými osobami nie je priestor.

85. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek objektívnych alebo iných známych dôvodov udelenia týchto amnestií možno teda spoľahlivo uzavrieť, že tieto skutky boli amnestované práve a len preto, že ich spáchali osoby politicky a osobne blízke a podriadené zastupujúcemu prezidentovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý amnestie udelil, alebo, že sa jednalo o skutky, ktoré slúžili politickému cieľu predsedu vlády V. Mečiara zdiskreditovať bývalého prezidenta Michala Kováča. Osoby, ktoré sa podieľali na amnestovaných trestných činoch boli zvýhodnené (preferované) oproti iným osobám, ktoré by v rovnakej právnej a skutkovej situácii amnestiu pravdepodobne nedostali ak by nepatrili do okruhu politicky a osobne spriaznených a podriadených osôb zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara.

86. V prípade rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 (bod 3 Preskúmavaného uznesenia) ide o obdobnú situáciu, nakoľko možno odôvodnene uzavrieť, že prezident túto milosť dotknutej osobe udelil preto, lebo išlo o jeho rodinného príslušníka (syna). Udelenie milosti prezidentom svojmu synovi vzbudzuje oprávnené podozrenia z toho, že pri udelení tejto milosti mohla táto skutočnosť zohrávať dôležitejšiu úlohu než objektívne kritériá. Ak totiž štátna moc nemôže udeliť amnestiu alebo milosť svojim vlastným predstaviteľom, potom ju nemôže udeliť ani blízkym osobám týchto svojich predstaviteľov.

87. Nemožno však bez povšimnutia ponechať nasledovné skutočnosti:

(a) V súvislosti s tým istým skutkom (známym pod označením „kauza Technopol“) vtedajší prezident okrem svojho syna udelil milosti aj ďalším 5 osobám, ktoré neboli jeho blízkymi osobami, čiže svojho syna oproti týmto osobám nijako nezvýhodnil. Vzhľadom na absenciu iných objektívnych dôvodov pre udelenie milostí týmto 5 osobám sa však ponúka jedine taký záver, že týmto 5 osobám bola milosť udelená práve z dôvodu, že v súvislosti s tým istým skutkom bola udelená aj prezidentovmu synovi. Kritériom pre udelenie milosti v právnom štáte nemôže byť to, či sa na príslušnom skutku zúčastnila osoba blízka prezidentovi alebo nie, ale výlučne objektívne kritériá (záujem občanov, nastolenie spravodlivosti, ochrana Ústavy).

(b) Amnestie vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom boli vydané so síce skrývaným, ale napriek tomu veľmi jasne viditeľným úmyslom zabrániť trestnému stíhaniu predstaviteľov štátnej moci, ktorí s ním boli osobne a politicky spriaznení a boli mu podriadení, za spáchanie závažnej trestnej činnosti organizovanej štátnou mocou. Naproti tomu milosť udelená prezidentom Michalom Kováčom jeho synovi bola udelená za skutok, ktorý by v prípade preukázania predstavoval v tej dobe bežnú ekonomickú kriminalitu súkromných osôb a nijako by nekompromitoval štátne inštitúcie.

(c) Prezident Michal Kováč odôvodnil udelenie milosti svojmu synovi v kauze Technopol práve tým, aby sa jeho syn mohol zúčastniť trestného stíhania za daný skutok pred orgánmi na to príslušnými v Spolkovej republike Nemecko. Aj to bol dôvod, prečo prezident Michal Kováč ešte za svojho života verejne vyhlásil, že nemá problém so zrušením tejto milosti udelenej jeho synovi (čo je už na prvý pohľad viditeľný kontrast oproti postojom osôb majúcich prospech z amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom).

88. Zrušením milosti udelenej prezidentom Michalom Kováčom spolu s amnestiami udelenými Vladimírom Mečiarom NR SR v žiadnom prípade nedáva medzi túto milosť a amnestie znamienko rovnosti čo do miery ich rozporu s princípmi demokratického právneho štátu a závažnosti. NR SR však považovala za potrebné uplatniť rovnaký meter na všetky amnestie a milosti vydané v kontroverznom období 90-tych rokov, pri ktorých v spoločnosti vládne presvedčenie, že dôvodom ich udelenia boli výlučne alebo prevažne osobné väzby medzi osobou udeľujúcou amnestiu alebo milosť a osobami amnestovanými alebo omilostenými. Ponechávame na Ústavný súd, či vo svojom rozhodnutí tento rozdiel medzi zrušenými amnestiami a milosťou čo do miery ich rozporu s princípmi demokratického právneho štátu zohľadní.

C SPLNENIE FORMÁLNYCH PODMIENOK

C.I Všeobecne

89. Na prijatie Preskúmavaného uznesenia museli byť splnené 3 formálne podmienky, a to:

(a) podmienka návrhu (čl. 88a Ústavy);

(b) podmienka schválenia (čl. 84 ods. 4 Ústavy);

(c)podmienka vyhlásenia [čl. 86 písm. i) Ústavy],

90. Formálne podmienky sú rovnaké a spoločné pre všetky 3 body Preskúmavaného uznesenia a vzťahujú sa na Preskúmavané uznesenie ako celok. Preto táto časť stanoviska nie je rozdelená podľa jednotlivých bodov Preskúmavaného uznesenia ale je spoločná pre celé Preskúmavané uznesenie.... (k splneniu formálnych podmienok pozri závery ústavného súdu vyslovené v časti III.2.2 tohto nálezu, pozn.).

D SPLNENIE MEDZINÁRODNÝCH ZÁVÄZKOV ŠTÁTU

D.I Medzinárodné záväzky v oblasti zákazu mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania

99. Podľa čl. 3 Dohovoru, platného už v čase spáchania predmetných skutkov: Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Pojem „mučenie“ je definovaný v čl. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z 18. augusta 1988 (oznámenie č. 134/1988 Zb.) (ďalej len „Dohovor proti mučeniu“), ktorým je Slovenská republika taktiež viazaná ako „akékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselne pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo poznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom“. Táto definícia teda zahŕňa aj rôzne iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie než priame mučenie.

100. Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny spôsobom a za okolností, ktoré sú popísané v obžalobe krajského prokurátora v Bratislave podanej na Okresný súd Bratislava III v tejto veci spĺňa znaky mučenia uvedené v tejto definícii.

101. Podľa čl. 13 Dohovoru: „Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností“. Vo vzťahu ku krutému, neľudskému alebo inému zaobchádzaniu toto právo znamená, že vnútroštátne orgány majú povinnosť vykonať účinné vyšetrovanie podozrení z takéhoto zaobchádzania (ESĽP: Grigoryan a Sergeyeva proti Ukrajine, sťažnosť č. 63409/11, rozsudok zo dňa 28. marca 2017). Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby vyšetrovanie bolo účinné, formuloval ESĽP vo svojej pomerne bohatej judikatúre k tejto problematike (napr. Bouyid proti Belgicku, Labita proti Taliansku, McKerr proti Spojenému kráľovstvu, a mnohé ďalšie). Nezabezpečenie takéhoto účinného vyšetrenia má za následok porušenie čl. 3 a 13 Dohovoru.

102. Obdobný záväzok má Slovenská republika aj podľa čl. 12 Dohovoru proti mučeniu, podľa ktorého: „Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečí, aby jeho príslušné orgány vykonali urýchlené a nestranné vyšetrovanie, keď majú dostatočné dôvody domnievať sa, že došlo k mučeniu na ktoromkoľvek území pod jeho jurisdikciou.“

103. Amnestie vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom v častiach týkajúcich sa zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny boli v priamom rozpore s týmito medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, pretože ich dôsledkom (a zrejme aj účelom) bolo práve zabránenie efektívneho vyšetrenia a vyvodenia právneho zodpovednosti za tento čin. Zrušením týchto amnestií prijatím Preskúmavaného uznesenia tak dochádza k otvoreniu možnosti pre dosiahnutie nápravy tohto porušenia.

D.II Medzinárodné záväzky v oblasti ochrany pred nedobrovoľným zmiznutím 104. Dňa 14. januára 2015 nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím. Rovnako ako Dohovor či Dohovor o mučení, aj Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím majú v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

105. Podľa čl. 2 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím sa za nedobrovoľné zmiznutie považuje „zadržanie, väzba, únos alebo iná forma pozbavenia slobody, ktorých sa dopustili zástupcovia štátu alebo osoby, alebo skupiny osôb, ktoré konajú s poverením, za podpory alebo s tichým súhlasom štátu, s následným odmietnutím potvrdiť pozbavenie slobody alebo zatajením osudu alebo miesta pobytu zmiznutej osoby, v dôsledku čoho je táto osoba postavená mimo ochrany zákona“.

106. Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny spôsobom a za okolností, ktoré sú popísané v obžalobe krajského prokurátora v Bratislave podanej na Okresný súd Bratislava III v tejto veci, spĺňa znaky nedobrovoľného zmiznutia uvedené v tejto definícii. 107. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím „Každý zmluvný štát prijme potrebné opatrenia na vyšetrenie činov vymedzených v článku 2, ktoré spáchali osoby alebo skupiny osôb konajúce bez poverenia, podpory alebo s tichým súhlasom štátu, a na postavenie zodpovedných pred justičné orgány“.

108. Keďže Dohovor o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím obsahovo vychádza z Deklarácie o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN vo svojej rezolúcii č. 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 (ďalej len „Deklarácia OSN“), je práve Deklarácia OSN významným interpretačným nástrojom pre účely interpretácie a aplikácie Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím. Podľa čl. 18 Deklarácie OSN „Osoby, ktoré sa dopustili alebo sú podozrivé zo spáchania trestných činov [nedobrovoľného zmiznutia] nesmú mať prospech zo žiadnej amnestie alebo obdobného inštitútu, ktorého účinkom je vyňatie týchto osôb z trestného stíhania alebo spod trestnej sankcie“.

109. Je teda nepochybné, že účelom čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím je zabezpečiť efektívne vyšetrenie skutkov nedobrovoľného zmiznutia ako aj zabrániť tomu, aby v prospech osôb podozrivých z týchto činov existovali amnestie alebo iné opatrenia vylučujúce tieto osoby z trestného stíhania a zabezpečujúce týmto osobám nestíhateľnosť a beztrestnosť.

110. NR SR teda prijatím Preskúmavaného uznesenia konala (aj) s cieľom naplniť záväzok podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane pred nedobrovoľným zmiznutím. Zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny je v podstate jediným aktom nedobrovoľného zmiznutia, ktorý sa v Slovenskej republike odohral. Rovnako je jediným, ktorý bol v rozpore s princípom zakotveným v Deklarácii OSN amnestovaný bez toho, aby na to existoval akýkoľvek legitímny dôvod (ktorý nebol ani len pomenovaný, o to menej preukázaný). NR SR považovala za svoju povinnosť urobiť všetko pre to, aby v rámci svojich možností daných Ústavou odstránila prekážky, ktoré bránia efektívnemu stíhaniu tohto činu, jeho posúdeniu nezávislým a nestranným súdom a prípadnému vyvodeniu právnej zodpovednosti (nie retroaktívne, ale v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase jeho spáchania).

E NÁVRH ROZHODNUTIA

111. Na základe vyššie uvedených dôvodov si dovoľujeme navrhnúť Ústavnému súdu aby vydal nasledovný NÁLEZ:

„Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 5. apríla 2017 číslo 270 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417, zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 74/2017 Z. z. je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“»

II.2.2 Stanovisko prezidenta Slovenskej republiky

V zmysle § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde je vedľajším účastníkom konania o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie podľa čl. 129a ústavy prezident Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.

V zmysle § 48b ods. 4 písm. b) zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko prezidenta Slovenskej republiky (ak sa koná o uznesení, ktorým bola zrušená individuálna milosť, pozn.).

Vychádzajúc § 48b ods. 3 a § 48b ods. 4 písm. b) zákona o ústavnom súde, predsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala prezidenta Slovenskej republiky, aby ústavnému súdu predložil svoje písomné stanovisko k uzneseniu národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 pracovných dní od doručenia tejto výzvy.

V reakcii na výzvu predsedníčky ústavného súdu bolo ústavnému súdu 25. apríla 2017 doručené stanovisko prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„... Ustanovenie § 48b ods. 4 zákona o ústavnom súde v tomto konaní prezidentovi Slovenskej republiky priznáva procesné oprávnenie na stanovisko. Vzhľadom na to, že ide o individuálnu milosť, udelenú prezidentom Slovenskej republiky Michalom Kováčom ešte v roku 1997 oznamujem, že toto právo nevyužívam a k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v časti zrušujúcej rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 nezaujímam stanovisko.“

II.2.3 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

V zmysle § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde je vedľajším účastníkom konania o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie podľa čl. 129a ústavy vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia.

V zmysle § 48b ods. 4 písm. c) zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko vlády Slovenskej republiky; stanovisko za vládu Slovenskej republiky predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia, pozn.).

Vychádzajúc § 48b ods. 3 a § 48b ods. 4 písm. c) zákona o ústavnom súde, predsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) zastupujúcu vládu ako vedľajšieho účastníka konania, aby ústavnému súdu predložila písomné stanovisko k uzneseniu národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 pracovných dní od doručenia tejto výzvy.

V reakcii na výzvu predsedníčky ústavného súdu doručila ministerka spravodlivosti ústavnému súdu 2. mája 2017 „Stanovisko vlády Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ku konaniu podľa čl. 129a Ústavy Slovenskej republiky o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti prijatého podľa čl. 86 písm. i) s Ústavou Slovenskej republiky“ (ďalej len „stanovisko vlády“). Vzhľadom na závažné ústavno-právne dôsledky konania podľa čl. 129a ústavy, ako aj vnútornú celistvosť stanoviska vlády ústavný súd považuje za potrebné premietnuť jeho podstatnú časť do tohto nálezu.

V stanovisku vlády sa uvádza:

«Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 74/2017 Z. z. z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky:

Rozhodol svojim nálezom o súlade Uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 74/2017 Z. z. 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky...

III.

Skutkový stav

... Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, má za to, že Uznesenie NR SR je v súlade s ústavou SR, nakoľko vláda Slovenskej republiky považuje článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., ako aj rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. (ďalej len spolu „Rozhodnutia o amnestiách“), za také rozhodnutia o udelení amnestii, ktoré odporujú princípom demokratického a právneho štátu.

Argumentácia Vlády Slovenskej republiky spočíva v poukázaní na rozpor Rozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu. Vláda Slovenskej republiky sleduje v tejto súvislosti celosvetový vývoj problematiky. Na základe rozhodnutí medzinárodných orgánov ochrany práva je zrejmé, že Slovenská republika v snahe rušiť amnestie, ktoré odporujú princípom demokratického a právneho štátu nie je osamotená. Vláda Slovenskej republiky vo svojej argumentácii poukazuje na to, že (i) Rozhodnutia o amnestiách, sú tzv. samo-amnestiami (Časť VI bod A a B), ktorými zastupujúci prezident udelil amnestiu de facto sebe samému a jemu podriadeným osobám; (ii) udelením takýchto amnestií došlo k porušeniu zákazu zneužitia práva (časť VI bod B a C), a to tak, že bol prekročený rozsah diskrečnej právomoci prezidenta pre udelenie amnestie; a (iii) zastupujúci prezident pri ich udelení porušil princíp povinnosti ochraňovať ľudské práva a slobody, (časť VII bod A) ako aj iné medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v otázke zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania [časť VII bod A, B a C).

To všetko v takej miere a intenzite, ktorú nemožno označiť za súladnú s princípmi demokratického a právneho štátu (časť VI úvod, časť VII bod D).

Vláda Slovenskej republiky si toto svoje stanovisko dovoľuje ďalej odôvodniť v častiach IV. až IX. tohto stanoviska.

IV.

Všeobecne k pozícii vlády Slovenskej republiky a obsahu stanoviska. Vláda Slovenskej republiky má za to, že jej právom ako účastníka konania pred Ústavným súdom SR je právo vyjadriť sa v rámci konania o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie len k tej časti obsahu posudzovaného uznesenia, ktoré sa priamo dotýka zrušenia amnestie...

V.

Text amnestií a verejne známe skutočnosti.

Národná rada Slovenskej republiky svojim uznesením z 5. apríla 2017 publikovaného pod č. 74/2017 Z. z. o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej, republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 zrušila nasledovné konkrétne formulácie amnestií:... (v ďalšom texte sú citované príslušné časti derogovaných častí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktoré už ústavný súd citoval časti I.2 tohto nálezu, pozn.).

Vláda Slovenskej republiky vníma v súvislosti s vyššie uvedenou formuláciou jednotlivých amnestií konkrétny skutkový stav, spoločenskú situáciu, ako aj vážne podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktoré predchádzali Rozhodnutiam o amnestiách a považuje ich za jeden z kľúčových faktorov pre posúdenie otázky ústavnosti Uznesenia NR SR, resp. otázky rozporu Rozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu. Vláda Slovenskej republiky v tejto súvislosti pokladá za dôležité zvýrazniť, že rešpektuje princíp prezumpcie neviny, ktorý je zakotvený v Ústave SR, medzinárodných zmluvách a dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj ostatných právnych predpisoch, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Na základe verejne prístupných zdrojov, je možné konštatovať, že v súvislosti s Rozhodnutiami o amnestiách existujú vážne podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktoré vyplývajú z nasledovných verejne známych skutočností:

A. Čl. V, resp. čl. I Rozhodnutí o udelení amnestií.

1) V Zbierke zákonov Slovenskej republiky bolo pod číslom 76/1997 vyhlásené Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 13. marca 1997 o vyhlásení referenda, ktoré sa malo konať v dňoch 23. - 24. mája 1997, pričom v tomto referende sa malo hlasovať o štyroch referendových otázkach;

a. Národná rada Slovenskej republiky navrhla svojim uznesením zo dňa 14. februára 1997 č. 564, tri referendové otázky;

b. 521 000 občanov zastúpených petičným výborom, predložilo prezidentovi Slovenskej republiky petíciu dňa 4. marca 1997, ktorou sa navrhovala jedna (ďalšia) referendová otázka;

c. Vláda Slovenskej republiky uznesením z 22. apríla 1997, č. 2/8 uložila ministrovi vnútra, aby zabezpečil doručovanie hlasovacích lístkov obciam len s otázkami, ktoré navrhla Národná rada Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 14. februára 1997 č. 564;

d. Minister vnútra Slovenskej republiky distribuoval obciam hlasovacie lístky s troma referendovými otázkami podľa uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky;

e. Občania Slovenskej republiky mali počas hlasovania v referende v dňoch 23.

-24. mája 1997 poväčšine k dispozícii hlasovacie lístky s troma referendovými otázkami; f. Ústredná volebná komisia pre referendum sa dňa 25. mája 1997 uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli všetkým občanom doručené, čím bolo referendum zmarené;

g. Ústavný súd SR rozhodol vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 37/98, že právo sťažovateľa zúčastniť sa na referende spolu s právom na správu vecí verejných priamo v zmysle čl. 30 Ústavy SR boli v súvislostí so zmareným referendom porušené;

B. Čl. VI, resp. čl. II Rozhodnutí o udelení amnestií:

1) Ing. Michal Kováč ml., nar.:, ktorý je synom zosnulého ex- prezidenta Slovenskej republiky Ing. Michala Kováča (ďalej len „Michal Kováč ml.), bol dňa 31. augusta 1995 násilným spôsobom zavlečený, doposiaľ neznámymi páchateľmi, do Rakúska;

a) Michal Kováč ml., bol pred spáchaním vyššie uvedeného skutku sledovaný, podľa svedeckých výpovedí, Slovenskou informačnou službou, pričom na toto sledovanie boli použité motorové vozidlá využívané Slovenskou informačnou službou;

b) Michal Kováč ml. bol počas jazdy zo Svätého Jura smerom do Bratislavy, dňa 31. augusta 1995 pod hrozbou násilia a použitia zbrane prinútený zastaviť svoje osobné motorové vozidlo;

c) Michal Kováč ml. bol podrobený neľudskému správaniu, resp. mučeniu a to takým spôsobom, že mu páchatelia počas jazdy do Rakúska cez hlavu nasadili modré textilné vrece, na ruky mu spredu nasadili putá, bili ho päsťami do tváre a dávali mu paralyzátorom elektrošoky na pohlavný úd;

d) Michal Kováč ml. bol počas prevozu do Rakúska násilným spôsobom omámený alkoholickými nápojmi;

e) Bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby Oskar Fegyveres sa písomne priznal, že zavlečenie Michala Kováča ml., realizovala Slovenská informačná služba, ktorej bol v tom čase príslušníkom;

f) Róbert Remiáš nar.:, potom ako jeho osobné motorové vozidlo na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta v Bratislave dňa 29. apríla 1996 explodovalo, na následky šoku, nadmerného pôsobenia účinkov ohňa a vysokej teploty zahynul. Vyšetrovanie preukázalo, že príčinou výbuchu osobného motorového vozidla bolo asi 150 až 200g výbušniny. Pričom menovaný bol tzv. „spojkou“ príslušníka Slovenskej informačnej služby Oskara Fegyveresa, ktorý sa priznal k účasti na zavlečení Michala Kováča ml. a následne po tomto priznaní sa skrýval zo strachu o svoj život na neznámom mieste;

g) V súvislosti s výbuchom osobného motorového vozidla Róberta Remiáša prišlo k všeobecnému ohrozeniu, nakoľko v čase výbuchu tohto vozidla po tejto trase prechádzala električka mestskej hromadnej dopravy plná cestujúcich, pričom tento výbuch električku počas jazdy poškodil;

h) Na základe viacerých verejných výpovedí svedkov vyššie uvedených skutkov existuje dôvodné podozrenie, že pri páchaní vyššie uvedených skutkov prišlo k viacnásobnému zneužitiu právomocí verejných činiteľov;

i) Na základe viacerých verejných výpovedí svedkov vyššie uvedených skutkov existuje dôvodné podozrenie, že na páchaní vyššie uvedených skutkov sa podieľala Slovenská informačná služba, resp. príslušníci Slovenskej informačnej služby;

V súvislosti s vyššie uvedenými skutkami a najmä „vágnymi“ formuláciami Rozhodnutí o amnestiách existuje dôvodná domnienka, že tieto amnestie bránia čo i len začatiu vyšetrovania ďalších skutkov, ktoré dnes nie sú známe z verejne dostupných zdrojov a súvisia so spáchaním vyššie uvedených skutkov. Nad rámec opisu jednotlivých skutkov vyššie, je dôležité opakovane zvýrazniť i existenciu vážnych podozrení na spáchanie trestnej činnosti práve v súvislosti s vyššie opísanými skutkami a udalosťami.

Vláda Slovenskej republiky konštatuje, že skutočnosti verejne známe, a jednotlivé skutky uvedené v bodoch A a B tejto časti stanoviska neboli k dnešnému dňu riadne vyšetrené orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. správnymi orgánmi, nebolo o nich právoplatne rozhodnuté súdmi, páchatelia týchto činov neboli potrestaní a to z dôvodu vydania Rozhodnutí o amnestiách.

VI.

Princíp legality a zákaz zneužitia verejnej moci.

V zmysle ustanovenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika demokratický a právny štát a hlási sa k doktríne materiálneho nie formálneho právneho štátu, ktorej podstata spočíva v prístupe, že právny štát sa „... nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom.“. Teda otázka uplatňovania materiálneho právneho štátu „... spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva, bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.“ (Nález Ústavného súdu SR z dňa 19. júna 2013 sp. zn. PL. ÚS 13/2012). Táto doktrína je ustálená i v ďalších rozhodnutiach Ústavného súdu SR (napr. PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 16/06, IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 82/07, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 17/2008).

Podstata demokratického charakteru štátu v konotácii atribútov právneho štátu spočíva v možnosti participácie občanov na správe vecí verejných, a to priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov (čl. 2 ods. 1 Ústavy SR), ktorých slobodnými a tajnými voľbami legitimizujú. Zásadným predpokladom demokratickej legitimity je podľa názoru Ústavného súdu SR „... ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo možné spätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu.“ (Nález Ústavného súdu SR zo dňa 31. januára 2005 sp. zn. I. ÚS 238/04). Inými slovami, legitimita štátnej moci pretavená do činnosti orgánov verejnej moci pri jej vykonávaní pochádza v každom okamihu od občanov, ktorí ju delegujú na svojich volených zástupcov, prípadne ju vyjadrujú priamo pri hlasovaní v referende.

Ďalej v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Ústavný súd SR k princípu legality uvádza, že jeho napĺňanie sa deje prostredníctvom objektívneho postupu v rámci vymedzenia právomoci orgánu verejnej moci. „Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu prijať rozhodnutie.“ (Nález Ústavného súdu SR z dňa 31. októbra 2001, sp. zn. II. ÚS 58/2001).

Požiadavka objektívneho postupu pre konania orgánov verejnej moci stanovuje orgánu verejnej moci limit vo vzťahu k výberu inštitútov a postupov upravených právnym poriadkom ako aj rozsahu konkrétneho použitia týchto inštitútov, špeciálne v kontexte adresátov pôsobenia orgánov verejnej moci.

Princíp legality vyjadrený v právnom poriadku Slovenskej republiky je zároveň ochranou adresátov práva pred zneužitím konkrétneho držiteľa (vykonávateľa) moci delegovanej občanmi orgánom verejnej moci prostredníctvom volieb. Totižto akýkoľvek postup orgánu verejnej moci musí reflektovať na konkrétnu právnu úpravu, ktorá upravuje tento postup, a to hlavne v otázke účelu a cieľa právnej úpravy.

V súvislosti s otázkou samotných amnestií je potrebné ďalej uviesť, že napriek relatívne strohej formulácii oprávnenia prezidenta udeliť amnestiu podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, (resp. predtým v čase vydania Rozhodnutia o amnestiách v čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.), je potrebné na toto oprávnenie prezidenta „nahliadať“ v kontexte celého právneho poriadku, vrátane zásad a princípov platných v právnom poriadku. Rovnako pre výklad tohto oprávnenia prezidenta nestačí pohľad len na slovnú formuláciu v príslušnej časti Ústavy SR, ale je potrebný komplexný pohľad, ktorý je striktne právny, bez politických motivácií, či politicky motivovaného sporu (por. II. ÚS 31/97).

Štrukturálny výklad ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, (resp. predtým v čase vydania Rozhodnutia o amnestiách čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.) vo vzťahu k ostatnému ústavnému textu, ktorý rešpektuje domnienku racionálneho ústavodarcu, nemôže viesť k takým záverom, ktoré by znamenali zakotvenie ústavného inštitútu amnestie spôsobilého zásadným spôsobom narušiť, resp. „rozbiť“ ústavný poriadok. Takéto závery by odporovali požiadavke bezrozpornosti Ústavy SR v rámci seba samej. Pretože, ak by oprávnenie prezidenta udeliť amnestiu nepodliehalo akémukoľvek ústavnému limitu znamenalo by to, že právny poriadok priznáva prezidentovi právo svojvôle, ktoré je však vylúčené čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd SR v tomto kontexte judikoval, že „Príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu.“ (Nález Ústavného súdu SR z dňa 5. novembra 2002 sp. zn. II. ÚS 143/02).

Uplatnením takéhoto postupu je zrejmé, že oprávnenie prezidenta SR udeliť amnestiu nie je a ani nikdy nebolo bez akýchkoľvek limitov, nakoľko jedným z prvých limitov tohto oprávnenia sú práve princípy demokratického a právneho štátu, ktoré sú základnými piliermi právneho poriadku Slovenskej republiky.

Aplikujúc vyššie uvedené na Rozhodnutia o amnestiách musíme výkon diskrečnej právomoci zastupujúceho prezidenta V: Mečiara podrobiť kritike vo vzťahu ku kľúčovým princípom demokratického a právneho štátu, ktoré predstavovali limit jeho úvahy o tom, či a v akom rozsahu bolo možné udeliť jednotlivé amnestie uvedené v Rozhodnutiach o amnestiách.

A) Samo-amnestia a zákaz zneužitia práva.

Ešte pred posúdením konkrétnych Rozhodnutí o amnestiách považuje však vláda Slovenskej republiky za potrebné špeciálne artikulovať otázku zákazu zneužitia moci v kontexte princípu legality, a to vydaním, tzv. samo-amnestie (tzv. „selfamnesty“). Podstata samo-amnestie spočíva v tom, že orgán oprávnený udeliť amnestiu svojim rozhodnutím o amnestii postaví seba a orgány, resp. osoby, za ktoré priamo nesie zodpovednosť mimo právomoc orgánov oprávnených vyšetriť konanie, na ktoré bola udelená amnestia. Najčastejším účelom takejto amnestie je ochrániť ako toho, kto amnestiu udelil, tak aj jeho podriadených, resp. stúpencov.

Fenomén tzv. samo-amnestie sa často vyskytuje v rámci „tranzitívnych období“, počas prechodu od jedného režimového usporiadania k novému politickému usporiadaniu. Svedčia o tom najmä prípady z Južnej Ameriky, Afriky, či štátov bývalej Juhoslávie. Udelenie tzv. samo-amnestie je vždy sporné a vo väčšine prípadov predstavuje konanie v rozpore s ústavným poriadkom daného štátu. Legitimizovanie takýchto amnestií spočíva v snahe o sociálny zmier a čo najpokojnejšie znovunastolenie vlády práva (rule of law). Napriek početnosti užívania tohto argumentu však pribúda prípadov, kedy orgány ochrany práva, počnúc medzinárodnými súdmi, až po inštitúcie OSN, zrušili alebo kritizovali takto udelené amnestie. (Mallinder, L., Amnesty, Human rights and Political transitions, Bridging the Peace and Justice Divide; Oxford and Portland, Oregon: Hart publishing, 2008, str. 27-71; napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Marguš v Chorvátsko, zo dňa 27. mája 2014, č. 4455/10).

V súvislosti s názorom na prípustné udelenie tzv. samo-amnestie si vláda Slovenskej republiky dovolí reagovať požiadavkou na aplikáciu tzv. Schickovho štandardu. Tento zaviedol Najvyšší súd USA pri prejednávaní prípadu Schick v. Reed (konanie 419 U.S. 256 (1974). Schickov štandard spočíva v hľadaní limitov udelenia, samo-amnestie priamo v ústave príslušného štátu. Avšak v ústave ako celku, nie samostatne v jednotlivých ustanoveniach ústavy pojednávajúcich o amnestii. Pri tomto hľadaní sa okrem samotného textu ústavy sústredí na otázku posúdenia intenzity možného rozhodovania o vlastnej veci (tzv. self-judging) v kontexte zachovávania princípov právneho štátu. Samotný štandard potom spočíva v povinnosti uplatniť oprávnenie udeliť amnestiu len takým spôsobom, ktorý neodporuje ústave samotnej (viac pozri napr. Brian C. Kalt, Pardon Me: Constitutional Case Against Presidential Self-Pardons, r. 106 Yale Law journal. 779-809).

Veľmi známe je v tejto súvislosti rozhodnutie Medzi-amerického súdu pre ľudské práva v prípade Barrios Altos v. Peru z 14. marca 2001, č. 75; kde tento súd judikoval, že je potrebné „mať na pamäti, vo vzťahu k samo-amnestiám, že ich zákonnosť na vnútroštátnej úrovni zákona, ktorá vedie k beztrestnosti a bezpráviu, je zjavne nezlučiteľná s kritériami ochrany ľudských práv vyplývajúcich z medzinárodného práva ľudských práv, nakoľko prináša de iure porušenie týchto práv.“.

Dôležitým pripomenutím je v ohľade na Rozhodnutia o amnestiách taktiež fakt, že na území Slovenskej republiky nebola v čase vydania Rozhodnutí o amnestiách, resp. krátkom čase pred udelením predmetných amnestií, alebo počas spáchania skutkov uvedených v časti V tohto stanoviska, vyhlásená vojna, vojnový stav, výnimočný stav ani núdzový stav. Rovnako na našom území v tomto období neprebiehala občianska vojna, občianske nepokoje, alebo otvorené násilné konflikty medzi jednotlivými zástancami rôznych politických zoskupení. Výmena (politických) názorov prebiehala najmä na úrovni parlamentnej diskusie, prípadne televíznych a rozhlasových debát, avšak v žiadnom prípade nemala formu otvoreného násilia, či hrozby takéhoto násilia. Uvedené je dôležité najmä preto, že tieto situácie by mohli slúžiť ako určité interpretačné kritérium vo vzťahu k prezidentovmu oprávneniu udeliť amnestiu. I v takýchto prípadoch by však táto diskrečná právomoc bola limitovaná Ústavou SR, resp. princípmi demokratického a právneho štátu. Tvrdenie uvedené v úvode rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z., že toto rozhodnutie je „... príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti...“ možno preto kategorizovať len ako snahu o vytváranie si legitimity k samo-amnestii a to vytváraním emócie, ktorá vytvára interpretačné pole pre širšiu diskrečnú právomoc prezidenta v súvislosti s udeľovaním amnestie.

V tejto súvislosti je taktiež dôležité zopakovať stanovisko vlády Slovenskej republiky proti zneužitiu inštitútu amnestie, ktoré uviedla v konaní pred Ústavným súdom SR, sp. zn. I. ÚS 30/99, kde uvádza, že: „Inštitúcia amnestie ako žiadna iná norma právneho poriadku nemôže byť určená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti a nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity a verejný záujem, ktoré v demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny poriadok a jeho nástroje preto musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.“.

Vyjadrené praktickým jazykom, v zmysle Ústavy SR nie je a ani nebolo možné prezidentom udeliť takú amnestiu, ktorá by amnestovala samotnú vládu Slovenskej republiky, celý iný štátny orgán, alebo samotného prezidenta republiky, nakoľko takáto amnestia je v príkrom rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, pretože by zaručovala (špeciálne v kontexte znenia v čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.) automatickú beztrestnosť týmto subjektom, čím by zásadným spôsobom narušila systém bŕzd a protiváh, ako aj koncept zodpovednosti (accountability) samotnej.

B) Zavlečenie Michala Kováča ml.

V súvislosti s otázkou zavlečenia Michala Kováča ml., resp. skutkami, ktoré sú popísané v časti V bod B ods. 1 tohto stanoviska, je v zmysle vyššie uvedeného pre posúdenie súladnosti rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutia o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II kľúčové práve zohľadnenie spomínaného princípu legality, resp. miery legálnej diskrečnej právomoci V. Mečiara pri udelení týchto amnestií. Vláda Slovenskej republiky uvádza, že na základe ustanovenia § 1 ods. 2, ako aj § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v aktuálnom znení (ďalej len „zákon o SIS“) je hlavnou úlohou Slovenskej informačnej služby plniť „... úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom“, resp. zhromažďovať a vyhodnocovať informácie o činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky, ako aj činnosti proti bezpečnosti Slovenskej republiky.

Vymedzenie úloh, ktoré plní Slovenská informačná služba ako bezpečnostná a spravodajská služba Slovenskej republiky v zákone o SIS, je interpretačným kritériom vo vzťahu k aplikácii princípu legality uvedeného v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ochrana Ústavného zriadenia, ako rámcová úloha Slovenskej informačnej služby, následne vychádza zo systémového usporiadania ústavného zriadenia Slovenskej republiky tak, ako je definované v Ústave SR a ostatných právnych predpisoch.

Slovenská informačná služba pri výkone úloh jej zverených nesmie porušiť alebo ohroziť ústavné zriadenie Slovenskej republiky. To je na jednej strane zrejmé v kontexte limitov čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ale aj logickej dedukcie, z ktorej vyplýva záver, že inštitúcia, ktorá chráni, nesmie ohrozovať chránený subjekt, pretože inak by nebola ochrancom, ale nepriateľom chráneného subjektu.

Keďže tak, ako už bolo uvedené, na základe verejne dostupných informácií existuje dôvodné podozrenie, že práve Slovenská informačná služba sa podieľala na spáchaní skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska, ako aj ďalších skutkov uvedených v časti V bod B tohto stanoviska. Preto možno konštatovať, že Rozhodnutia o amnestiách udelené predsedom vlády V. Mečiarom amnestovali i samotnú Slovenskú informačnú službu, resp. jej príslušníkov.

K tomuto je ďalej potrebné uviesť, že skutky uvedené v časti V bod B tohto stanoviska nemožno považovať za skutky, ktoré chránili ústavné zriadenie Slovenskej republiky. Naopak je možné konštatovať, že tieto skutky mali spôsobilosť destabilizovať ústavne zriadenie Slovenskej republiky, oslabiť dôveru v právny štát, ako aj nezávislosť Slovenskej informačnej služby.

Totižto, ak existuje dôvodné podozrenie, potvrdené i svedeckou výpoveďou príslušníka Slovenskej informačnej služby, ako aj ďalších svedkov, že Slovenská informačná služba sa zúčastňuje na politickom boji a zavlečie syna vtedajšieho prezidenta Michal Kováča do Rakúska a účastní sa i na ďalších skutkoch uvedených v časti V bod B tohto stanoviska, znamená to, že Slovenská informačná služba konala v rozpore so zákonom o SIS a Ústavou SR, čo v kontexte systémového postavenia a úloh Slovenskej informačnej služby v ústavnom poriadku Slovenskej republiky znamená konanie proti ústavnému poriadku Slovenskej republiky.

Takéto porušenie princípu legality, ako aj ostatných princípov právneho štátu zo strany Slovenskej informačnej služby a jej príslušníkov je, čo i len v kategórii podozrenie zo spáchania uvedených skutkov, tak intenzívne, že udelenie amnestie, ktorá je prekážkou vyšetrenia týchto skutkov znamená konanie, v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ktorého esenciou sú princípy demokratického a právneho štátu, ako aj konanie v rozpore s oprávnením prezidenta udeliť amnestiu.

Nezákonnosť rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutia o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II teda spočíva v tom, že zastupujúci prezident V. Mečiar prekročil legálnu diskrečnú právomoc pre udelenie amnestie, a to takým spôsobom, že udelil amnestiu, ktorá amnestovala skutky, na ktorých vykonanie bola zneužitá Slovenská informačná služba.

V kontexte prijatia jednotlivých Rozhodnutí o amnestiách je tiež potrebné spomenúť, zmenu spôsobu menovania riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Nakoľko od vzniku Slovenskej informačnej služby vymenoval riaditeľa Slovenskej informačnej služby prezident republiky na návrh vlády, avšak počas pôsobenia vlády V. Mečiara v období od roku 1994 do roku 1998 Národná rada Slovenskej republiky na návrh poslancov vtedajšej vládnej koalície zákonom č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe zmenila spôsob vymenovania riaditeľa a to tak, že nie prezident, ale vláda vymenovala riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Inými slovami povedané riaditeľ Slovenskej informačnej služby bol zodpovedný priamo vláde Slovenskej republiky, resp. jej predsedovi, ktorý ho vymenúval, pričom vláda Slovenskej republiky za jeho konanie preberala (politickú) zodpovednosť.

Rovnako tiež nemožno opomenúť i dlhodobý politický i osobný vzťah a dôveru medzi vtedajším predsedom vlády V. Mečiarom a riaditeľom Slovenskej informačnej služby I. Lexom.

V súvislosti s týmto vzťahom bol verejne známy politický konflikt medzi predsedom vlády V. Mečiarom a prezidentom M. Kováčom, ktorý bol otcom zavlečeného Michal Kováča ml.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj verejne dostupných informácií je preto možné vysloviť oprávnenú domnienku, že v prípade účasti Slovenskej informačnej služby na skutkoch, ktoré sú uvedené v časti V bod B tohto stanoviska, o vykonávaní týchto skutkoch vedel, resp. tieto skutky boli vykonané na pokyn, alebo so súhlasom predsedu vlády V. Mečiara.

Túto domnienku potvrdzuje i fakt, že dňa 31. augusta 1995, v čase tesne po spáchaní skutku uvedeného v časti V bod B písm. b), neočakávane počas rokovania vlády Slovenskej republiky prišiel na Úrad Vlády Slovenskej republiky vtedajší riaditeľ Slovenskej informačnej služby a požiadal prítomných, aby oznámili predsedovi vlády, že je prítomný, pričom tento prerušil rokovanie vlády a následne osamote hovoril s riaditeľom Slovenskej informačnej služby.

Zhŕňajúc tieto skutočností je potom možné vyvodiť záver, že Rozhodnutia o amnestiách v tejto kategórii možno považovať za tzv. samo-amnestiu, ktorou boli amnestovaní vrcholní predstavitelia štátnych orgánov. Takáto samo-amnestia však nemôže spĺňať limity, ktoré pre udelenie amnestie stanovuje Ústava SR v kontexte vyššie uvedeného tzv. Schickovho štandardu, nakoľko odporuje samotnej podstate Ústavy SR, ktorá zakazuje zneužitie právnych inštitútov za účelom dosiahnutia beztrestnosti, či diskreditácie politického oponenta. Rovnako takáto amnestia bráni vyšetriť dôvodne domnelé zneužitie Slovenskej informačnej služby, ako aj podiel zodpovednosti vlády, resp. predsedu vlády V. Mečiara na skutkoch uvedených v časti V bod B tohto stanoviska, čím narúša ústavný systém Slovenskej republiky a princíp deľby moci.

Vláda Slovenskej republiky má na základe uvedeného za to, že rozhodnutia zastupujúceho prezidenta V. Mečiara o udelení amnestie č. 55/1998 Z. z. čl. VI a o udelení amnestie č. 214/1998 Z. z. čl. II nemožno považovať za legálnu a prípustnú aplikáciu diskrečnej právomoci čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení platnom, k 31. decembru 1998, resp. ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, čím sa dostali do rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu

C) Zmarené referendum.

V súvislosti s naratívom tzv. samo-amnestie si vláda Slovenskej republiky ďalej dovoľuje poukázať na konkrétny obsah amnestie uvedenej v rozhodnutí o amnestii č. 55/1998 Z. z. v čl. V, ako aj obsah uvedený v rozhodnutí o amnestii č. 214/1998 Z. z., v čl. I, ktoré amnestovali trestné činy spojené s prípravou a vykonaním referenda v dňoch 23. - 24. mája 1997.

Za technické zabezpečenie referenda je v zmysle platného právneho poriadku (ako dnes, tak i v roku 1997) zodpovedný minister vnútra, ktorý je členom vlády Slovenskej republiky. V súvislosti s predmetným referendom, tak ako už bolo uvedené v časti V bod A ods. 1 písm. c) tohto stanoviska, vláda prijala uznesenie, ktorým zaviazala ministra vnútra, aby zabezpečil referendum s tromi, nie štyrmi referendovými otázkami (tak ako bolo vyhlásené prezidentom). Práve týmto svojim uznesením sa vláda Slovenskej republiky priamo podieľala na zmarení referenda, ktoré bolo riadne vyhlásené rozhodnutím prezidenta republiky, tak ako je uvedené v časti V bod A tohto stanoviska.

Vláda Slovenskej republiky má za to, že zastupujúci prezident V. Mečiar v tejto súvislosti taktiež nerešpektoval ústavný limit pre rozhodovanie štátnych orgánov uvedený v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, resp. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR nakoľko udelil amnestie pre trestné činy spojené s prípravou a vykonaním referenda v dňoch 23. - 24. mája 1997. Následné, už vyššie zmienené rozhodnutie o amnestii č. 55/1998 Z. z., čl. V, ako aj rozhodnutie o amnestii č. 214/1998 Z. z. de facto a de iure znamenali amnestovanie vlády Slovenskej republiky, ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako aj ostatných orgánov verejnej moci zapojených do prípravy referenda V. Mečiarom, ktorý bol v tom čase predsedom vlády Slovenskej republiky. Aj v tomto prípade bola predmetná amnestia tzv. samo-amnestiou.

Modelujúc situáciu, otázka posúdenia tzv. samo-amnestie udelenej napr. za trestný čin krádeže motocykla je a musí byť posúdená inak ako otázka tzv. samo-amnestie za trestný čin (činy) spáchaný zmarením referenda. Nakoľko z celkového charakteru ústavného poriadku Slovenskej republiky, špeciálne v ohľade na čl. 2 ods. 1 Ústavy SR naráža diskrečná právomoc prezidenta pri udelení predmetnej amnestie na kľúčový pilier celého právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorým je delegácia moci a participácia občanov na vykonávaní moci v štáte. Pretože bez možnosti participácie občanov na moci v zmysle čl. 2 ods. 1 Ústavy SR a to či už prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo, by nebolo možné o Slovenskej republike hovoriť ako o demokratickom a právnom štáte. Intenzita závažnosti činu na ktorý sa vzťahuje táto- tzv. samo-amnestia je vzhľadom na samotnú povahu („anti-systémovosť“) inštitútu amnestie rozhodujúcim faktorom pre vymedzenie legitímnej a legálnej diskrečnej právomoci prezidenta pri udeľovaní amnestie. Akékoľvek bránenie účasti na moci občanov v štáte, obhajovanie takéhoto postupu, alebo bránenie vo vyšetrení činov brániacich výkonu moci občanov v štáte je následne v ostrom rozpore s esenciou čl. 30 Ústavy SR, ako aj s princípmi demokratického a právneho štátu. Takto udelená samo-amnestia potom logicky ide proti účelu amnestie, tak ako je uvedený v Ústave SR, pričom nespĺňa ani kritéria tzv. Schickovho štandardu (pozri vyššie).

Aplikujúc doteraz vyššie uvedené, vzhľadom na postavenie čl. 2 ods. 1 Ústavy SR v ústavnom poriadku Slovenskej republiky bolo udelenie amnestie za skutky spáchané v súvislosti s referendom, ktoré sa konalo dňa 23. - 24. mája 1997 v takom intenzívnom rozpore s čl. 2 ods. 2 ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, že rozhodnutia zastupujúceho prezidenta V. Mečiara o udelení amnestie č. 55/1998 Z. z. čl. V a o udelení amnestie č. 214/1998 Z. z. čl. I nemožno považovať za legálnu a prípustnú aplikáciu diskrečnej právomoci čl. 102 písm. i) Ústavy SR v znení platnom k 31. decembru 1998, resp. ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy SR, čím sa dostali do rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu.

VII.

Ochrana ľudských práv a medzinárodné zmluvy.

Podľa ustálenej právnej praxe je jedným z princípov právneho štátu i ochrana základných ľudských práv a slobôd. Tieto sú v Ústave SR obsiahnuté v druhej hlave. Rovnako je Slovenská republika zmluvnou stranou celého katalógu medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktoré rovnako zaručujú ochranu ľudských práv a slobôd.

V zmysle ustanovenia čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika „uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“. Medzinárodné zmluvy v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ako aj čl. 154c Ústavy SR majú prednosť pred zákonom. Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštatuje, že „Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93; PL. ÚS 15/98; PL. ÚS 17/00), to znamená, že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení Dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojim znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú. (II. ÚS 55/98, Nález Ústavného súdu SR z 21. mája 2003, sp. zn. I. ÚS 5/02). Pričom pre tieto zmluvy je potrebné aplikovať výklad v zmysle ustanovenia čl. 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, oznámenie č. 15/1988 Zb. Medzinárodné zmluvy, ktoré spĺňajú podmienky prednosti pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c Ústavy SR slúžia taktiež ako kritérium pre postuláciu normatívneho obsahu práv a slobôd zaručených Ústavou SR. Inými slovami Ústavu SR nemožno interpretovať spôsobom, ktorý zakladá nerešpektovanie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorej je Slovenská republika zmluvnou stranou, (porovnaj I. ÚS 3/2001); Uvedené logicky platí aj v ohľade na diskrečnú právomoc prezidenta pri udeľovaní amnestie.

V tejto súvislosti je dôležité upozorniť i na ďalší princíp právneho štátu, ktorým je zvrchovanosť ústavy a zákona. Podľa princípu zvrchovanosti ústavy a zákona všetky právne akty musia byť usporiadané v systéme, ktorý je koherentný bez vnútorných rozporov, hierarchicky zoradený v zmysle požiadavky súladu právnej normy s nižšou silou s právnou normou s vyššou právnou silou. Na vrchole tohto systému stojí ústava, ústavné zákony a medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonom. Z takejto hierarchickej štruktúry potom vyplýva povinnosť súladu právneho predpisu s vyššie postaveným právnym predpisom (čl. 125 Ústavy SR).

A) Mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.

V nadväznosti na povinnosť ochrany ľudských práv a základných slobôd, špeciálne v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, si vláda Slovenskej republiky dovoľuje upriamiť pozornosť na rozhodnutie o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutie o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II, ktoré amnestovali páchateľov skutkov uvedených v časti V bod B ods. 1 písm. c), d) tohto stanoviska.

Na základe uvedeného opisu je tieto skutky možné klasifikovať v zmysle Ústavy SR, medzinárodných zmlúv a dohovorov, judikatúry Ústavného súdu SR, judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a akademickej spisby, ako „mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie“.

V súvislosti s definíciou mučenia v kontexte čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd z dňa 4. novembra 1950, oznámenie č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Európsky dohovor“) sú definované pojmy mučenia, neľudského zaobchádzania a ponižujúceho zaobchádzania nasledovne: „... mučenie - úmyselné neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné a kruté utrpenie; neľudské zaobchádzanie alebo trest - spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia; ponižujúce zaobchádzanie - zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podradenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a pripadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor.“ (Svák, J.: Ochrana ľudských práv. Eurokódex. Bratislava 2006, str. 193-194);

Obdobnú definíciu „mučenia“ možno nájsť aj v čl. 1 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z 18. augusta 1988, oznámenie č. 143/1988 Zb., ktorý uvádza, že „mučenie“ znamená akékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselné pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom.“

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania je absolútnym zákazom, od ktorého nie je možné upustiť v žiadnej situácii, vrátane vojny alebo vojnového stavu. Ústavný súd SR zdôraznil absolútny charakter tohto zákazu napr. vo svojich nálezoch sp. zn. III. ÚS 70/01, I. ÚS 4/02, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06 a II. ÚS 271/07. Rovnako rozhodnutia ESĽP napr. vo veciach Gäfgen v Nemecko z 1. júna 2010; č. 22978/05, ako aj Savin v Ukrajina z 12. februára 2012, č. 34725/08.

V konkrétnej súvislosti so zákazom obsiahnutým v čl. 3 Európskeho dohovoru je dôležité zvýrazniť, že ide o pozitívny záväzok štátu tieto trestné činy (i) vyšetrovať, (ii) stíhať, (iii) trestať a (iv) nahradiť vzniknutú škodu, tak ako to judikoval ESĽP vo svojich viacerých rozhodnutiach, (napr. Aksoy v. Turecko z dňa 18. december 1996 č. 21987/93, Yatsenko v. Ukrajina, zo dňa 16. februára 2012,. č. 75345/01, alebo Stanimirović v. Srbsko, zo dňa 18, októbra 2011, č. 26088/06 alebo sumarizačne Janowiec a ďalší v. Rusko zo dňa 21. októbra, č. 55508/07 a 29520/09);

Tento záväzok štátu pritom nie je limitovaný na časovú a aplikačnú platnosť Európskeho dohovoru, (napr. Shishkin v Rusko z 7. júla 2011, č. 18280/04);

B) Zákaz amnestie.

Zhŕňajúc vyššie uvedené sa potom tieto povinnosti štátu logicky v zmysle judikatúry ESĽP k čl. 3 Európskeho dohovoru vzťahujú nielen na samotné trestné činy mučenia alebo neľudského zaobchádzania, ale zároveň limitujú právo zmluvných strán Európskeho dohovoru vydávať také právne akty, ktoré by zabránili ich vyšetrovaniu, stíhaniu, trestaniu a náhrade škody. Nakoľko konkrétna vyšetrovacia povinnosť štátu je v príkrom rozpore s rozhodnutím o amnestii, ktoré zastavuje vyšetrovanie pre skutky porušujúce ustanovenia čl. 3 Európskeho dohovoru.

Tento vývoj v otázke zákazu mučenia a iného neľudského alebo ponižujúceho správania potvrdzuje Komisia OSN pre ľudské práva vo svojom všeobecnom komentári k čl. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z dňa 16. decembra 1966, oznámenie č. 120/1976 Zb., že amnestie sú vo všeobecnosti nekompatibilné s povinnosťou štátov vyšetrovať takéto skutky (def. v čl. 7). Povinnosťou garantovať ochranu pred páchaním takýchto skutkov, ako aj povinnosťou zabezpečiť, aby sa nezopakovali v budúcnosti.“ (Komentár Komisie OSN pre ľudské práva č. 20, A/44/40, z 10. marca 1992).

Rovnako Komisia OSN proti mučeniu v prípade Urra Guridi v Španielsko z dňa 17. mája 2005 č. 212/2002, v súvislosti s porušením čl. 2 a čl. 4 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z dňa 10. decembra 1984, oznámenie č. 143/1988 Zb.; keď konštatovala, že v záujme zabezpečenia vyšetrovanie, resp. trestného stíhania obvinených zo spáchania skutkov mučenia, takéto osoby nemôžu požívať beztrestnosť. Na zabezpečenia tohto prístupu je preto potrebné vylúčiť takéto skutky z rámca, na ktorý sa vzťahujú amnestie.

Veľmi známe je i rozhodnutie Argentínskeho Najvyššieho súdu v prípade Julio Simón a iní p. verejnému prokurátorovi zo dňa 14. júna 2005 č. 17.768; ktorý konštatoval, že amnestie, ktoré „... popierajú hrubé porušovanie ľudských práv nie sú v súlade s ustanoveniami Amerického dohovoru o ľudských právach a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a preto ich možno považovať za protiústavné.... toto znamená, že osoby, ktoré požívajú benefity vyplývajúce z im udelenej amnestie sa nemôžu dovolávať zákazu retroaktivity, ani vo vzťahu k prísnejšiemu ustanoveniu trestného práva ani prekážky res iudicata.“.

Explicitne to potom uviedol ESĽP vo vzťahu k amnestiám pre reprezentantov štátu, keď povedal, že „keď je reprezentant („agent“) štátu obvinený z trestných činov, ktoré predstavujú porušenie čl. 3 dohovoru, akékoľvek trestné konanie a odsúdenie by nemalo byť premlčané a udelenie amnestie alebo milosti by nemalo byt prípustné.“ (Yaman v Turecko z 2. novembra 2004 č. 32446/96, ako aj ďalšie, najnovšie İzci v Turecko z 23. júla 2013 č. 42606/05).

Uvedené možno interpretovať tiež tak, že v prípade podobných scenárov v rámci jednotlivých zmluvných štátov Európskeho dohovoru, kde boli vydané amnestie brániace vyšetreniu a potrestaniu skutkov v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru, majú obete takýchto skutkov právo požadovať od štátu vyšetrenie týchto skutkov v zmysle požiadavky absolútneho zákazu mučenia zo strany Európskeho dohovoru, a to až do momentu kedy štát zabezpečí možnosť riadne vyšetriť a potrestať tieto skutky (porovnaj Gäfgen v Nemecko z 1. júna 2010, č. 22978/05, ako aj Shishkin v Rusko z 7. júla 2011, č: 18280/04).

Toto opätovne naznačuje, že vyšetrovanie v spojitosti s následnou možnosťou potrestania takýchto trestných činov nesmie byť orgánom ochrany práva znemožnené amnestiou alebo premlčaním. Špeciálne o to viac ak ide o podozrenie zo zapojenia štátnych orgánov do takejto trestnej činnosti porušujúcej čl. 3 Európskeho dohovoru. Neopomínajúc v tejto súvislosti taktiež dikciu ustanovenia čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru.

Posudzujúc preto prijaté uznesenie NR SR vo svetle vyššie uvedeného je zrejmé, že postup Národnej rady Slovenskej republiky ako aj samotné uznesenie je v súlade s Ústavou SR.

Vzhľadom na formulácie rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutia o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II, ktoré amnestovali páchateľov skutkov uvedených v časti V bod B ods. 1 písm. c), ako aj písm. d) tohto stanoviska sú tieto rozhodnutia vo svetle judikatúry ESĽP porušením pozitívneho záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z čl. 16 Ústavy SR, čl. 3 a čl. 13 Európskeho dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná, a vzhľadom na absolútny charakter práva podľa čl. 16 Ústavy SR, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru sú zároveň v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.

C) Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Vláda Slovenskej republiky si ďalej k tejto téme dovoľuje uviesť, že v súvislosti s rozhodnutím o amnestii č. 55/1998 Z. z. čl. VI, ako aj rozhodnutím o amnestii č. 214/1998 Z. z. čl. II, teda amnestiami za skutky súvisiace „s oznámením o zavlečení“ a „oznámeným zavlečením“ je potrebné poukázať na Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím z 20. decembra 2016 oznámenie č. 12/2015 Z. z., ktorý má prednosť pred zákonmi v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a ktorý výslovne v čl. 1 zakazuje nedobrovoľné zmiznutie a zaväzuje zmluvné štáty, teda i Slovenskú republiku, aby takéto trestné činy vyšetrovali a potrestali (čl. 6 až 9).

Rovnako v tejto súvislosti platí Deklarácia Valného zhromaždenia OSN z roku 1992 (Deklarácia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992 o ochrane všetkých osôb pred násilným zmiznutím), ktorá vymedzuje základné zásady všeobecného medzinárodného práva zamerané na ochranu osôb pred násilným zmiznutím a vytvára interpretačný rámec pre aplikáciu Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím.

Vláda Slovenskej republiky v tejto súvislosti odkazuje na vyjadrenie vlády vo vzťahu k Rozhodnutiam o amnestiách a tejto deklarácii v konaní pred Ústavným súdom SR sp. zn. I. ÚS 30/99, kde hovorí, že „... Tento dokument sa odvoláva na ciele Charty OSN (čl. 55), na uznávanie dôstojnosti, rovnakých a neodňateľných práv všetkých ľudí ako základ slobody, spravodlivosti a mieru vo svete, na obsah Všeobecnej deklarácie ľudských práv, na obsah Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež na obsah ďalších medzinárodných dokumentov. Valné zhromaždenie OSN sa v Deklarácii vyslovilo pre to, aby členské štáty OSN kvalifikovali ako trestné všetky činy, ktorých následkom je násilné zmiznutie osôb (čl. 4) a tiež aby osobám, ktoré sú podozrivé zo spáchania trestného činu únosu, nebola poskytovaná amnestia alebo podobné právne opatrenie, ktoré by im umožnilo vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu (čl. 18).“. Aplikujúc ustanovenia Medzinárodného dohovoru o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím a Deklaráciu Valného zhromaždenia OSN z roku 1992, Rozhodnutia o amnestiách je možné považovať za také rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s pozitívnym záväzkom štátu vyšetrovať a trestať trestné činy nedobrovoľného zmiznutia a teda sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.

D) Rozpor Rozhodnutí o amnestiách s medzinárodným právom.

Vzhľadom na v tejto časti stanoviska uvedené, je možné konštatovať, že Rozhodnutia o amnestiách sú v rozpore s viacerými medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktoré stanovujú absolútny zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzanie, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ide o (i) Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd; (ii) Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu; (iii) Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania; (iv) Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach; (v) Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím.

V nadväznosti na to je možné konštatovať, že Rozhodnutia o amnestiách nie sú v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu, nakoľko odporujú princípu zvrchovanosti ústavy a zákona, ako aj princípu povinnosti ochrany ľudských práv a základných slobôd vyjadrených v právnom poriadku Slovenskej republiky.

VIII.

Rešpektovanie súdnych rozhodnutí.

Vláda Slovenskej republiky vníma povinnosť rešpektovať právoplatné rozhodnutia súdov ako jednu z kľúčových povinností štátnej moci v kontexte zachovávanie princípov demokratického a právneho štátu. V tejto súvislosti si v ohľade na prijaté Uznesenie NR SR dovoľuje uviesť, že vníma spoločenskú debatu, ktorá súvisí s rozhodnutím ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike zo dňa 23. septembra 2008, č. 54334/00, ako aj povinnosťou rešpektovať judikatúru ESĽP a názorom, že Slovenská republika nesmie zrušiť Rozhodnutia o amnestiách na základe tohto rozhodnutia ESĽP.

Vláda Slovenskej republiky má za to, že nejde o udržateľný právny názor, nakoľko nemá oporu ani v Európskom dohovore ani v texte samotného rozhodnutia Lexa proti Slovenskej republike. ESĽP totižto neskúmal právo Slovenskej republiky zrušiť amnestiu vo všeobecnosti, ale posudzoval porušenie práva zakotveného v čl. 5 Európskeho dohovoru, ktorý chráni právo na slobodu a bezpečnosť. ESĽP vo svojom komuniké výslovne uvádza, že „nenašiel základ pre spochybnenie interpretácie, ktorú poskytol Ústavný súd, ako aj trestné súdy v troch stupňoch, ktoré konštatovali, že na skutky, kvôli ktorým bol sťažovateľ trestne stíhaný sa vzťahovali rozhodnutia o amnestiách z 3. marca a 7. júla 1998. Preto skúmal, či vydané rozhodnutie Prezidenta z 8. decembra 1998, ktoré zrušilo amnestiu predtým poskytnutú vytváralo právny podklad pre trestné stíhanie, zadržanie a väzbu. V tejto súvislosti, Súd zaregistroval, že Ústava výslovne nepovoľuje zrušenie prezidentovho rozhodnutia o amnestii. Rovnako bolo všeobecne prijaté súdmi a právnou teóriou na Slovensku, že takéto rozhodnutie o amnestii nemôže byť menené inou amnestiou v neprospech v obvineného. Súd nevidel dôvod spochybňovať takúto interpretáciu.... V súlade s týmto, finálne rozhodnutie o zastavení trestného konania bolo prijaté 18. septembra 1998. Sťažovateľove následné stíhanie za predmetné skutky nebolo dovolené v zmysle domácej právnej úpravy a jeho väzba nemohla byť považovaná za v súlade so zákonným postupom, alebo nemohla byť považovaná za zákonnú.“ (oficiálne komuniké ESĽP k Lexa proti Slovenskej republike z dňa 23. septembra 2008, č. 54334/00, dostupné v anglickom origináli na http://hudoc.echr.coe.int/ENG#{„itemid“:[„002- 1922“]}).

Je potrebné zvýrazniť, že v zmysle tohto rozhodnutia nič nebránilo Národnej rade Slovenskej republiky, aby prijala ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý oprávňuje Národnú radu, aby zrušila amnestie udelené prezidentom, ak sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Táto novela Ústavy SR vytvára nespochybniteľný právny základ pre možnosť zrušenia amnestií. ESĽP pri svojom rozhodnutí vychádzal zo situácie a právneho stavu v čase posudzovania sťažnosti a nie právneho stavu, ktorý zaviedla ostatná novela Ústavy SR.

Rovnako samotný ESĽP konštatoval, že v čase posudzovania sťažnosti pozorne sledoval vývoj v tejto otázke na medzinárodnej scéne a nepovažoval ho za nemenný a výslovne sa nevyjadril k možnosti zrušenia amnestií do budúcnosti zmenou právnej úpravy v otázke zrušenia amnestií. Ako ukazujú už predtým popísané trendy v medzinárodnom práve, táto otázka skutočne prešla vývojom a dnešný stav ukazuje, že amnestie nie sú nezrušiteľným právnym inštitútom.

Vyššie uvedené platí i vo vzťahu k doterajším rozhodnutiam Ústavného súdu SR, ktoré vychádzali z právneho stavu v čase konania o veci. Rovnako taktiež platí, že Ústavný súd SR nikdy v žiadnom svojom rozhodnutí (napr. II. ÚS 37/1998; I. ÚS 30/99; II. ÚS 69/1999; I. ÚS 48/99; II. ÚS 80/99;) nevyjadril názor, že Národná rada Slovenskej republiky ako ústavodarca nemôže zmeniť Ústavu SR tak, ako sa stalo ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. a tým udeliť Národnej rade Slovenskej republiky oprávnenie rušiť už udelené amnestie. Nakoľko takéto vyjadrenie Ústavného súdu SR by bolo v rozpore s postavením orgánu, ktorého právomoc je založená a delegovaná od ústavodarcu. Vláda Slovenskej republiky si dovoľuje explicitne uviesť, že novelou Ústavy SR ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. sa zmenil právny stav, pričom všetky doterajšie rozhodnutia súdov je potrebné vnímať prostredníctvom novej legislatívnej reality, ktorú zaviedla predmetná novela Ústavy SR, teda tak, že Národná rada Slovenskej republiky má právomoc rušiť amnestie, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Modelujúc rôzny ďalší vývoj v zmysle Uznesenia NR SR, v kontexte súdnych konaní, ktoré boli začaté pred Rozhodnutiami o amnestiách, resp. zastavené alebo prerušené po vydaní Rozhodnutiach o amnestiách, je potrebné poukázať na rozhodnutie, ESĽP vo veci Marguš v Chorvátsko zo dňa 27. mája 2014, č. 4455/10, ktorý v tomto prípade judikoval, že udelené amnestie, ktoré sú v rozpore s medzinárodným záväzkom štátu chrániť ľudské práva a zabrániť mučeniu, neľudskému alebo inému ponižujúcemu správaniu nemožno považovať za prekážku res iudicata, resp. porušenie zásady ne bis in idem. Rovnako tiež, tak ako vyjadrili sudcovia Spielmann, Power-Forde, Nussberger vo svojom spoločnom odlišnom stanovisku k tomuto prípadu, samotné rozhodnutie o udelení amnestie nemožno považovať za konečné „odsúdenie“ alebo „oslobodenie“ vo veci pre účely posúdenie otázky (ne)súladu s čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 Európskeho dohovoru.

IX.

Test proporcionality.

V súvislosti s posudzovaním rozporu Rozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu si nad rámec požadovaného preukázania rozporu Rozhodnutí o amnestiách s princípmi demokratického a právneho štátu vláda Slovenskej republiky dovoľuje uviesť, že vníma, že s takýmto posudzovaním môže súvisieť i určitá modifikácia tzv. testu proporcionality.

Vláda Slovenskej republiky si však dovoľuje uviesť, že v zmysle čl. 129a, ako aj čl. 86 písm. i) Ústavy SR má za to, že účelom konania pred Ústavným súdom SR je posúdenie rozporu udelenej amnestie s princípmi demokratického a právneho štátu a nie konanie obdobné konaniu o súlade právnych predpisov, tak ako je upravené v čl. 125 Ústavy SR. Ďalej vláda Slovenskej republiky uvádza, že týmto nijakým spôsobom nespochybňuje právomoc ústavodarcu meniť Ústavu SR, ani právomoc Národnej rady Slovenskej republiky prijať v zmysle čl. 86 písm. i) Ústavy SR uznesenie, ktorým sa ruší amnestia, alebo individuálna milosť.

Test proporcionality je vyjadrením princípu proporcionality a to v ohľade na otázku právnej istoty a legitímnych očakávaní vo vzťahu amnestovaných páchateľov k Národnej rade Slovenskej republiky, ako nositeľovi oprávnenia na jeho vydanie, resp. k Uzneseniu NR SR ako takému.

Vo vzťahu k testu proporcionality vláda Slovenskej republiky uvádza, že zachovanie rovnováhy (proporcionality) sa štandardne skúma v rámci tohto testu v troch fázach: (i) skúmanie z hľadiska vhodnosti, teda posúdenie otázky či prijatý legislatívny prostriedok vôbec umožňuje dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ,

(ii) zisťovanie kritéria nevyhnutnosti (potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov), t. j. porovnanie prijatého legislatívneho prostriedku s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, dotýkajúcich sa základných práv v menšej miere (prípadne nedotýkajúcich sa vôbec),

(iii) skúmanie z hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova, t. j. samotné riešenie kolízie medzi legitímnym cieľom a základným právom dotknutých subjektov.

A) Prvý krok.

V súvislosti s prvým krokom testu je potrebné poukázať na skutky uvedené v časti V bod A a B tohto stanoviska, ich závažnosť a zrejmý rozpor s princípmi demokratického a právneho štátu. Snaha Národnej rady Slovenskej republiky, vyjadrená konkrétnym uznesením, o odstránenie rozporného stavu medzi Rozhodnutiami o amnestiách a princípmi demokratického a právneho štátu je legitímnym cieľom.

Uvedené platí špeciálne v kontexte ústavného poriadku Slovenskej republiky, ktorý je postavený na princípoch demokratického a právneho štátu, nakoľko tieto sú jeho základným kameňom. Inými slovami, ak existuje dôvodné podozrenie, že štátny orgán vydaním svojho rozhodnutia zamedzil uplatňovaniu princípov demokratického a právneho štátu v praktickom „každodennom“ živote štátu je legitímnym cieľom zákonodarcu takýto stav odstrániť. O to viac, ak existuje dôvodné podozrenie, že (i) na vykonaní týchto skutkov sa podieľala informačná a bezpečnostná služba štátu, ktorej úlohou je chrániť ústavné zriadenie štátu a nie ho narušovať; ide o skutky, (ii) ktoré možno klasifikovať ako mučenie alebo iné kruté a neľudské zaobchádzanie; ide o (iii) zamedzenie vyšetrovania a potrestania skutkov, ktoré bránili občanom participovať na verejnej moci pri hlasovaní v referende; a (iv) vládna moc si udelila tzv. samo-amnestie.

B) Druhý krok.

Aplikujúc tento test na Uznesenie NR SR je možné v druhom kroku konštatovať, že vzhľadom na nie konštantnú judikatúru Ústavného súdu v otázke Rozhodnutí o amnestiách (napr. II. ÚS 37/1998; I. ÚS 30/99; II. ÚS 69/1999; I ÚS 48/99; II. ÚS 80/99;), ako aj prevládajúceho predchádzajúceho sporu o možnosť zrušiť amnestie ústavným zákonom bez výslovného oprávnenia v Ústave SR je Uznesenie NR SR vhodným prostriedkom, ktorý navyše vychádza z textu Ústavy SR v jej platnom znení.

Inými slovami, všetky doposiaľ aplikované právne prostriedky sa ukázali ako neúčinné vo vzťahu k záujmu na vyšetrení amnestovaných skutkov. Prípadné obnovenie konania by bolo možné len vo vzťahu k trestným činom, pri ktorých aplikácia premlčacej lehoty neprichádza do úvahy. Rovnako by sa takáto obnova konania vzťahovala len na jednotlivých obvinených, avšak neumožňovala by vyšetriť skutky komplexne, špeciálne v kontexte zapojenia štátnych orgánov do ich spáchania. Pričom je taktiež potrebné dodať, že aplikácia takéhoto postupu by bola mimoriadne procesne náročná, priam nemožná, nakoľko by už vo fáze začatia každého vyšetrovania museli byť „prelomené“ Rozhodnutia o amnestiách.

Vhodnosť takéhoto prostriedku potvrdzuje i predpoklad limitu platnosti konkrétneho uznesenia v ohľade na porušenie princípov demokratického a právneho štátu, ako aj automatický prieskum a prípadné judikovanie zo strany Ústavného súdu, ktoré vytvára jednoznačný právny stav v otázke platnosti alebo neplatnosti Rozhodnutí o amnestiách. Nepôjde o nelegitímny zásah do už udelených amnestií, ale zrušenie len tých amnestií, ktoré už v okamihu udelenia neboli v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu, teda i právnym poriadkom Slovenskej republiky.

C) Tretí krok.

Poslednou časťou je v tejto súvislosti tretí krok testu, teda test proporcionality v užšom slova zmysle. Vláda Slovenskej republiky v tomto kontexte reflektuje najčastejšie námietky k prijatému Uzneseniu NR SR vyjadrené konštrukciami ako (i) porušenie princípu právnej istoty amnestovaných osôb, (ii) s tým spojeného porušenia princípu legitímnych očakávaní, (iii) ako aj zákazu retroaktivity takéhoto Uznesenia NR SR.

V súvislosti s námietkou porušenia princípu právnej istoty je dôležité konštatovať, že žiadne ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky nezaručuje právo na udelenie amnestie, či milosti zo strany prezidenta republiky. Rovnako udelenie amnestie, alebo milosti nie je ľudským právom v zmysle druhej hlavy Ústavy SR, alebo iných medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Aplikujúc princíp právnej istoty na páchateľov skutkov uvedených v časti V bod A a B tohto stanoviska možno konštatovať, že naplnením princípu právnej istoty je otázka vedomosti o trestnosti týchto skutkov (nevyvrátiteľná domnienka poznania zákona) a práva na spravodlivý proces v súvislosti s posúdením trestnosti týchto skutkov. Ak pripustíme konštrukciu, že naplnením princípu právnej istoty by bolo očakávanie udelenia amnestie, znamenalo by to automatickú beztrestnosť už v okamihu páchania týchto skutkov. Uznesenie NR SR sa nedotýka právnej istoty páchateľov skutkov, ktoré boli amnestované Rozhodnutiami o amnestiách v rozsahu trestnosti týchto jednotlivých skutkov, alebo zmeny tohto rozsahu. Rovnako sa Uznesenie NR SR nijakým spôsobom nemení ani výšku trestov za spáchanie trestných činov, ktoré nebolo možné vyšetriť kvôli Rozhodnutiam o amnestiách.

Ako už bolo vyššie uvedené v časti VIII tohto stanoviska, udelená amnestia nevytvára prekážku res iudicata alebo prekážku ne bis in idem, nakoľko ju nemožno považovať za oslobodzujúci alebo odsudzujúci rozsudok vo veci samotnej.

K princípu legitímnych očakávaní v tejto súvislostí vláda Slovenskej republiky odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00, kde hovorí, že „Ochrana dôvery (legitímnych očakávaní) neprichádza do úvahy tam, kde by dôvera v určitý právny stav nebola vecne zdôvodnená, t. j. ani princíp právneho štátu nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo každým sklamaním.“ Ďalej Ústavný súd SR v rovnakom konaní konštatuje, že nemožno namietať, ak zákonodarca po skúsenosti s uplatnením určitého právneho predpisu potom, čo si urobil jasný záver o nevyhnutnosti zmeny tohto predpisu, zmenil tento predpis. V kontexte prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom SR to znamená, že svojou racionálnou úvahou zákonodarca podrobil zmene Rozhodnutia o amnestiách na základe ich rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu. Zákonodarca neruší všetky doposiaľ vydané amnestie, ale tie, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.

Domáhať sa potom „dôvery“ v rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré je v zásadnom rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu znamená očakávať, že štát bude chrániť postup, ktorý je v rozpore s jeho základným systémovým usporiadaním, čím by de facto narúšal takéto usporiadanie. Zachovanie tohto princípu právneho štátu, špeciálne v kontexte tzv. samo-amnestií nemôže preto ustúpiť dôvere v akt, ktorý odporuje právnemu štátu. Príkladom povedané, bolo by to ako očakávať, že ochrana vlastníckeho právo patrí zlodejovi, ktorý dostatočne nahlas vyhlasuje, že ukradnutá vec je jeho vlastníctvom. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že je nevyhnutné odlíšiť legitímne očakávanie vo vzťahu k platnému procesnému inštitútu, ktorý je aplikovaný v každom procesnom postupe, v porovnaní s výnimočne aplikovaným procesným inštitútom, na ktorý navyše nie je právny nárok. Príkladom povedané, iné by bolo, ak by bol v konaní zmenený zákonný sudca, ktorý je stanovený právnou normou pre každého a iné je ak sa zruší amnestia, ktorá je výnimkou z takejto normy udelená len niektorým.

Poukazujúc na ďalší rozmer otázky legitímnych očakávaní by páchateľ skutkov uvedených v časti V bod A a B tohto stanoviska musel svoje očakávanie formulovať ešte pred spáchaním týchto činov absurdným konštruktom „vediac, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nikdy nespáchal.“

Rovnako v súvislosti s legitímnymi očakávaniami možno odkázať na starú právnu zásadu „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ („ex iniuria ius non oritur“), Vláda Slovenskej republiky nemôže v tejto súvislosti označiť za legitímne očakávania také očakávania, ktoré sa spoliehajú na to, že akékoľvek nezákonné konanie proti ústavnému poriadku Slovenskej republiky je možno postaviť mimo právomoc orgánov ochrany práva prostredníctvom udelenia amnestie. Prijateľnosť takýchto očakávaní za legitímne by znamenalo udelenie blankety na udelenie amnestie za akýkoľvek skutok, čo je v značnom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, tak ako je uvedené v časti VI tohto stanoviska.

V nadväznosti na otázku retroaktivity je možné konštatovať, že Uznesenie Národnej rady nijakým spôsobom nemení situáciu páchateľov trestných činov, ktorí boli amnestovaní Rozhodnutiami o amnestiách a to ani v otázke procesných práv páchateľov, ani v otázke výšky prípadných trestov za tieto trestné činy. Rovnako v tejto súvislosti opakujeme, že amnestia nie je rozhodnutím vo veci samotnej, teda oslobodzujúcim, alebo odsudzujúcim rozsudkom, ktorým sa konanie právoplatne končí. Na amnestiu možno nahliadať ako na výnimočnú procesnoprávnu prekážku, špeciálne v kontexte oprávnenie v zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy SR platnej v čase vydania Rozhodnutia o amnestiách. Pričom túto prekážku v zmysle dnešného znenia Ústavy SR možno odstrániť, ak bola vydaná v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu.

V súvislosti s aplikáciou testu proporcionality vláda Slovenskej republiky nemôže opomenúť ani poškodených (pričom za poškodených možno v určitom ohľade považovať aj každého občana Slovenskej republiky, keďže porušeniu princípov demokratického a právneho štátu narúša stabilitu ústavného poriadku, ktorého sú základom), ktorých sa dotýkajú skutky uvedené v časti V bod A a B tohto stanoviska. Vyššie popísaný test proporcionality je potrebné na týchto poškodených aplikovať mutatis mutandis. Pričom výsledok takéhoto testu bude udržateľnosť a ústavnosť Uznesenia NR SR.

Vláda Slovenskej republiky na základe uvedeného v tejto časti má za to, že Uznesenie NR SR neodporuje princípu právnej istoty, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu zákazu retroaktivity a toto Uznesenie NR SR je v súlade s Ústavou SR.

Záverečné stanovisko.

Na základe uvedeného v tomto stanovisku má vláda Slovenskej republiky za to, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 5. apríla 2017 publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 74/2017 je v súlade s Ústavou SR, nakoľko články V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., a rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod č. 214/1998 Z. z. nie sú v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.»

II.2.4 Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 48a zákona o ústavnom súde na konanie o preskúmaní uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky schváleného podľa čl. 86 písm. i) ústavy sa primerane použijú ustanovenia § 19 až 41b, ak § 48b neustanovuje inak.

Podľa § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde si predseda ústavného súdu môže vyžiadať stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Poukazujúc na § 48a a § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde, predsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala predsedníčku najvyššieho súdu o predloženie stanoviska k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 dní od doručenia jej listu.

Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu predsedníčky ústavného súdu reagovala listom doručeným ústavnému súdu 5. mája 2017, v ktorom sa predovšetkým uvádza: „... po konzultácii s predsedom trestnoprávneho kolégia udávam, že vzhľadom na okolnosť, že prichádza do úvahy rozhodovanie (aj) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach, ktorých sa týka čl. 154f ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení Ústavného zákona č. 71/2017 Z. z., v ktorých už podľa znenia naposledy označeného ustanovenia dotknutým uznesením Národnej rady Slovenskej republiky boli zrušené rozhodnutia, brániace ďalšiemu priebehu trestného konania v týchto veciach, k návrhu sa nebudeme vyjadrovať.“

II.2.5 Stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

Podľa už citovaných ustanovení § 48a a § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčka ústavného súdu listom z 12. apríla 2017 požiadala o predloženie stanoviska k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v lehote 10 dní od doručenia jej listu aj generálneho prokurátora.

Generálny prokurátor reagoval na výzvu predsedníčky ústavného súdu listom doručeným ústavnému súdu 28. apríla 2017, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„... S prihliadnutím na pôsobnosť prokuratúry vymedzenú v čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, ako i rešpektujúc moje návrhové oprávnenia vymedzené v § 15 zákona č. 153/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, dovoľujem si Vám oznámiť, že nepovažujem za vhodné, aby prokuratúra posudzovala uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. Naviac, vážená pani predsedníčka, práve skutočnosť, že orgány prokuratúry môžu na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 vykonávať dozor v prípravných konaniach, resp. budú mať postavenie strán v trestných konaniach vedených na súdoch, akékoľvek vyjadrenie k neukončeným trestným konaniam mohlo by mať za následok vyslovenie porušenia základných práv a slobôd. Svedčí o tom aj špeciálna úprava konania o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie zakotvená v § 48b zákona č. 72/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorej si predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky vyžiada stanoviská od výslovne uvedených subjektov.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dúfam, že pochopíte, že Vami požadované vyjadrenie by mohlo byť iba prezentáciou môjho súkromného názoru, a preto ospravedlňte, prosím, skutočnosť, že prokuratúra sa nemôže vyjadriť k uzneseniu Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017.“

II.3 Ďalšie podania doručené Ústavnému súdu Slovenskej republiky v priebehu konania

V priebehu konania boli ústavnému súdu doručené podania viacerých fyzických osôb a právnických osôb:

1. Podanie,, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Totkovičom, Ružová dolina 21/A, Bratislava, z 28. apríla 2017 (ústavnému súdu bolo doručené 3. mája 2017), ktorým sa domáha, aby mu ústavný súd priznal postavenie vedľajšieho účastníka konania.

2. Podanie,, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, PhD., Májkova 1, Bratislava, z 2. mája 2017 (ústavnému súdu bolo doručené 5. mája 2017), ktorý taktiež žiada o vstup do konania ako vedľajší účastník. Menovaný následne podaním z 12. mája 2017 požiadal o nahliadnutie do spisu.

3. Podanie, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, zo 4. mája 2017 (ústavnému súdu doručené 5. mája 2017), ktorým sa tiež domáha vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka. Právny zástupca následne e-mailom z 10. mája 2017 požiadal o nahliadnutie do spisu.

V nadväznosti na žiadosti už uvedených osôb o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka konania ústavný súd poukazuje na § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorý je umiestnený v šiestom oddiele druhej hlavy tretej časti zákona označenom nadpisom „Konanie o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie“, v spojení s prvou vetou § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 48b ods. 3 zákona o ústavnom súde vedľajším účastníkom konania je vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila amnestia a prezident Slovenskej republiky, ak sa koná o uznesení, ktorým sa zrušila individuálna milosť.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto oprávnenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú.

Z citovaných právnych noriem zjavne vyplýva, že v konaní podľa čl. 129a ústavy, t. j. v konaní o preskúmavaní súladu uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie, zákon o ústavnom súde priznáva postavenie vedľajšieho účastníka len vláde a prezidentovi. Z uvedeného dôvodu ústavný súd s poukazom na prvú vetu § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde nemohol priznať už uvedeným osobám postavenie vedľajšieho účastníka, a preto ich podania mohol vziať len na vedomie.

4. Dňa 16. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené aj podanie občianskeho združenia VIA IURIS označené ako „STANOVISKO AMICUS CURIAE“ obsahujúce argumentáciu v prospech vyslovenia záveru, že tzv. Mečiarove amnestie boli v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Ústavný súd označené stanovisko vzal na vedomie.

5. Dňa 17. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie advokáta Mag. Mgr. Marka Paru, Šancová 48, Bratislava, podané v mene jeho klienta označené ako „Vec: podnet na prerušenie konania“ , v ktorom navrhuje ústavnému súdu, aby prerušil toto konanie za „účelom predloženia... predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie“ (podanie obsahuje text navrhovaných predbežných otázok a ich odôvodnenie).

6. Dňa 17. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené aj podanie ďalšieho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana, označené ako «Vec: Námietka zaujatosti proti sudcom Ústavného súdu SR v konaní RVP 622/2017 JUDr. Ladislavovi Oroszovi a JUDr. Lajosovi Meszarošovi (správne má byť „Mészárosovi“, pozn.) » .

7. Dňa 24. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho zástupcu Mag. Mgr. Marka Paru označené ako „VEC: návrh na verejné prejedanie veci alt. vyhlásenie rozhodnutia“.

8. Dňa 25. mája 2017 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho zástupcu označené ako „Vec: Žiadosť o účasť na rokovaní pléna Ústavného súdu.“ .

Uvedené podania právnych zástupcov a ústavný súd vzal na vedomie s konštatovaním, že ani nie sú účastníkmi a ani vedľajšími účastníkmi tohto konania.

II.4 Návrh zástupcov národnej rady na vykonanie verejného ústneho pojednávania

V už citovanom stanovisku národnej rady podpísanom jeho zástupcami poslancom Petrom Kresákom a advokátom Petrom Kubinom sa uvádza, že „... NR SR navrhuje vykonanie verejného ústneho pojednávania v tejto veci“ .

V nadväznosti na návrh právnych zástupcov národnej rady ústavný súd poukazuje na § 30 ods. 1 a § 30 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde vo veciach prerokúvaných ústavným súdom podľa čl. 125, 125a, 126, 127, 127a, 129 ods. 4, 5 a 7 ústavy sa koná ústne pojednávanie.

Podľa § 30 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústne pojednávanie vo veciach podľa čl. 125, 126, 127a a 129 ods. 4 ústavy je verejné. V ostatných veciach je verejné, ak ústavný súd z dôležitých dôvodov verejnosť z účasti na celom pojednávaní alebo jeho časti nevylúčil.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vo veci prerokúvanej ústavným súdom podľa čl. 129a ústavy, t. j. v konaní o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie s ústavou, zákon o ústavnom súde verejné ústne pojednávanie nepredpokladá. Z uvedeného dôvodu a aj s poukazom na dvojmesačnú lehotu, v ktorej má ústavný súd o súlade uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 rozhodnúť, ústavný súd návrhu národnej rady nevyhovel a o veci rozhodol na neverejnom zasadnutí.

III.

Východiská pre rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.1 Inštitút amnestie a milosti a ich ústavná úprava v moderných demokratických a právnych štátoch

Pri hľadaní základných východísk pre rozhodnutie o ústavnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné poukázať na obsah pojmov amnestia a milosť, ich právnu podstatu a formy ich uskutočňovania a v nadväznosti na ich historický pôvod a historické chápanie poukázať aspoň v základných rámcoch na ich aktuálne chápanie v právnej doktríne i judikatúre súdnych orgánov.

Inštitút milosti, ako aj inštitút amnestie je historicky spätý s monarchistickou formou vlády v jej absolutistickej podobe. Milosť i amnestia sa preto historicky prevažne vnímali ako v zásade ničím neobmedzené prerogatívy (výsady) monarchistickej hlavy štátu spočívajúce v jej oprávnení individuálne alebo hromadne odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdmi, ako aj ich právne následky. Inštitút milosti i amnestie bol historicky a aj v súčasnosti je vždy spojený so zásahom hlavy štátu (resp. iného ústavného orgánu, ktorému je zverená právomoc udeľovať milosť alebo amnestiu, pozn.) do sféry inak vyhradenej súdnej moci (resp. v širšom chápaní aj do sféry pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní, pozn.). Už historicky sa milosť, ako aj amnestia vyskytovali v troch základných formách, vo forme abolície, agraciácie a rehabilitácie.

Abolícia je forma udelenia milosti alebo amnestie v podobe nariadenia, aby sa trestné konanie (príp. iné verejnoprávne konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o určitom type verejnoprávneho deliktu) nezačínalo, alebo ak sa už začalo, aby sa v ňom nepokračovalo. Z povahy veci vyplýva, že abolícia predstavuje najhrubší zásah do výkonu spravodlivosti, ktorý „doširoka otvára bránu svojvôli vrchnosti“ (MAGYAR JOGI LEXIKON, 1903, zv. IV, s. 603), keďže sa uplatní v čase, keď ešte orgány činné v trestnom konaní neustálili, kto je páchateľom trestného činu, na ktorý sa udeľuje milosť alebo amnestia, resp. o tom, kto je páchateľom trestného činu, ešte autoritatívne nerozhodli orgány súdnej moci. Abolícia je navyše vo svojej podstate v zásade vždy „rezignáciou na pravdu“ (o tom, kto spáchal trestný čin), resp. popretím „práva na pravdu“. Z uvedených dôvodov má abolícia opodstatnene mnoho odporcov.

Agraciácia je nariadenie hlavy štátu, resp. iného ústavného orgánu oprávneného udeľovať milosť alebo amnestiu, ktoré spočíva v odpustení alebo zmiernení trestu uloženého orgánmi súdnej moci (súdmi). Z povahy veci vyplýva, že milosť, resp. amnestia vo forme agraciácie sa udeľuje až potom, ako orgány súdnej moci (súdy) autoritatívne rozhodli o tom, že osoba, ktorej sa udeľuje milosť, resp. osoba, ktorej sa priznáva amnestia, je páchateľom trestného činu, teda spáchala trestný čin (príp. spáchala iný verejnoprávny delikt), za ktorý jej bol udelený trest.

Rehabilitácia predstavuje takú formu milosti, resp. amnestie, prostredníctvom ktorej dochádza k zahladeniu odsúdenia, t. j. na rehabilitovanú osobu sa po rehabilitácii hľadí ako na osobu, ktorá nespáchala trestný čin (resp. iný verejnoprávny delikt). Obdobne ako pri agraciácii, aj pri rehabilitácii sa udeľuje milosť, resp. priznáva amnestia osobám, o ktorých už orgány súdnej moci (súdy) autoritatívne rozhodli o tom, že spáchali trestný čin (iný verejnoprávny delikt).

Z uvedeného vyplýva, že milosť i amnestia sa udeľujú, resp. priznávajú v zásade rovnakými formami (abolícia, agraciácia, rehabilitácia), pričom rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že milosť sa udeľuje vždy konkrétne (individuálne) určenej osobe (osobám), zatiaľ čo amnestia sa v zásade priznáva vopred (presne) neurčenému počtu osôb, ktoré sú druhovo určené typom skutku (trestného činu), spôsobom spáchania trestného činu (úmyselné alebo nedbanlivostné trestné činy), či formou udeleného trestu, resp. jeho dĺžkou, alebo iným kritériom. K individualizácii amnestie na konkrétne osoby dochádza až následne, a to spravidla na základe rozhodnutí súdov o tom, či je konkrétna osoba „účastná“ na amnestii (porovnaj KLÍMA, K. a kol. Komentář k Ústavě a Listině . Plzeň: Aleš Čeněk, s. r. o., 2005, s. 325). Z uvedeného zároveň vyplýva, že milosť má vždy formu individuálneho právneho aktu. Právne názory na právnu povahu rozhodnutia o amnestii sa v právnej teórii rozchádzajú. V už citovanom komentári prof. Karla Klímu sa napr. uvádza, že amnestia je síce aktom aplikácie práva, ale nepochybne vykazuje aj „určité normatívne prvky“ (pozri KLÍMA, K. a kol. c. d., s. 324), pričom je navyše publikovaná v oficiálnej zbierke právnych predpisov. Zároveň existujú aj právne názory, v zmysle ktorých má rozhodnutie o amnestii povahu normatívneho právneho aktu (napr. PAVLÍČEK, V. a kol. Ústavní právo a státověda. II. díl.: Ústavní právo České republiky . Praha: Leges, 2011, s. 851), resp. že ide o právny predpis sui generis , ktorý má povahu všeobecne záväzného právneho aktu [napr. Pavel Rychetský v odlišnom stanovisku k uzneseniu Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ČR“) sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013]. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že amnestia je akt aplikácie práva sui generis , ktorý vždy obsahuje určité znaky, ktoré sú charakteristické pre normatívny právny akt.

Oprávnenie udeľovať milosť, resp. vyhlasovať amnestiu (bez ohľadu na to, ktorému ústavnému orgánu je zverená) predstavuje zásah do tradičnej deľby moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, a to na ujmu súdnej moci. Spravidla sa tieto inštitúty vnímajú ako súčasť vyvažovania medzi jednotlivými mocami, t. j. možno ich zaradiť do systému vzájomných bŕzd a protiváh, ktoré sú vlastné demokratickému a právnemu štátu. Vo všeobecnosti sa udelenie milosti, resp. amnestia spravidla chápu ako poskytnutie určitého „dobrodenia“ („milosrdenstva“), a to predovšetkým z humanitárnych dôvodov (napr. odpustenie trestu odsúdenému s nevyliečiteľnou chorobou, odpustenie trestu odsúdenej v pokročilom štádiu tehotenstva alebo osobe, ktorá má maloleté deti) na účely odstránenia tvrdosti zákona (ak sa v konkrétnych okolnostiach javí uložený alebo hroziaci trest neprimerane tvrdý), alebo pozitívnej motivácie páchateľa trestného činu (porovnaj MAREČKOVÁ, L. Milosti. Ohnisko lidství v trestním právu . Praha: Academia, 2007, s. 19 a nasl.). Z hľadiska uvedených dôvodov (účelov) sú inštitúty milosti, resp. amnestie v zásade všeobecne akceptované, a to zvlášť vtedy, ak sa počet udelených milostí, resp. rozsah amnestie pohybuje v rozumných medziach.

V praxi mnohých štátov (zvlášť v tranzitívnych obdobiach, t. j. v období prechodu k inej forme mocenského usporiadania, resp. fungovania štátu) sa ale vyskytovali a stále vyskytujú aj tzv. politické amnestie amnestie vyhlasované z politických dôvodov odôvodňované napr. úsilím o sociálno-politický zmier, ustanovením hrubej čiary za minulosťou a pod. Politické amnestie (príp. milosti) sú predmetom kritiky zo strany predstaviteľov právnej doktríny, ale aj medzinárodných súdnych orgánov, a to zvlášť vtedy, ak majú charakter tzv. samo-amnestií (k tomu viac pozri aj stanovisko vlády citované v časti II.2.3 tohto nálezu), t. j. vtedy, ak amnestované nie sú skutky politických protivníkov, ale naopak, politických prívržencov hlavy štátu, resp. iného ústavného orgánu, ktorý amnestiu vyhlasuje. V publikácii „Rule-of-law Tools for Post-conflict States – Amnesties“ vydanej Úradom vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre ľudské práva v roku 2009, s. 43, sú samo-amnestie ( self-amnesties ) charakterizované ako také amnestie, ktoré „sú udeľované tými, ktorí sú zodpovední za porušovanie ľudských práv, za účelom ochrániť sa pred zodpovednosťou. Orgány ochrany ľudských práv, právnici a iné subjekty ostro kritizujú samo-amnestie, pretože svojou podstatou symbolizujú beztrestnosť.“ .1

Z kritických názorov predstaviteľov právnej vedy k samo-amnestiam ústavný súd považuje za vhodné aspoň ako príklad poukázať napr. na publikáciu TESTER, K. Humanitarianism and Modern Culture . Penn State Press, 2010, s. 29, v ktorej sa uvádza, že „samoamnestie udelené štátnymi orgánmi v zlom úmysle, za účelom čiastočne alebo úplne chrániť samých seba pred trestami za ich vlastné správanie, sú široko považované za nelegitímne“ . 2 Obdobne v publikácii FREEMAN, M. Necessary Evils: Amnesties and the Search for Justice. Cambridge university Press, 2009, s. 152 3 , jej autor uvádza: „Hoci presné úmysly štátov pri udeľovaní amnestií sú často ťažko rozpoznateľné, rozhodnutie o tom, kto bude mať z amnestie prospech, odhaľuje veľa o motivácii pri udeľovaní amnestie. Na jednom konci spektra sú takzvané samo-amnestie alebo amnestie udelené vládou samej sebe, alebo jej spojencom za zločiny, s ktorými sú spojení. Takéto amnestie sú v rozpore so všeobecným princípom, že nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci, a ako také sú prejavom všetkého, len nie dobromyseľnosti (dobrej viery).... Na opačnej strane spektra sú amnestie, ktoré môžu byť nazvané nie-samoamnestie alebo amnestie udelené štátom, z ktorých majú prospech jeho odporcovia – či už sú to politickí disidenti, alebo ozbrojené povstalecké hnutia.“ Mimoriadne kritický postoj k samo-amnestiám vyslovuje V. Vriezen 1 Dostupné na internete: http://www.ohchr.org/Documents/Publications/Amnesties_en.pdf. 2 Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=fAQJWP4N6SgC&printsec=frontcover&dq=humanitarianism+and+modern+culture&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwjasunfis7TAhUBI8AKHdQBBgoQ6AEIJTAA#v=onepage&q=humanitarianism%20and%20modern%20culture&f=false . 3 Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=FPUfAwAAQBAJ&pg=PA153&lpg=PA153&dq=self-amnesty&source=bl&ots=EoV5mX7o7n&sig=G2AZOIeh0CS_mIcaYxRNTuOkVQg&hl=sk&sa=X&ved=0ahUKEwjXiI_Og-jTAhUFkywKHdHNB1MQ6AEIaTAJ#v=onepage&q=self-amnesty&f=false.

(VRIEZEN, V. Amnesty justified? The need for a case by case approach in the interest of human rights. Nijmegen: Wolf Legal Oublischers, 2011), ktorý konštatuje, že „Samo- amnestie nemajú právnu hodnotu. Preto nasledujúci režim môže zrušiť zákon o samo- amnestiách a obžalovať tých, ktorí zo samo-amnestií profitovali.“. 4

V nadväznosti na citované kritické postoje predstaviteľov právnej vedy k tzv. samo-amnestiám ústavný súd v širšom kontexte zdôrazňuje, že monarchistické chápanie milosti a amnestie ako neobmedzenej výsady hlavy štátu je aj pri vysokom rešpekte, úcte a presvedčení v osvietený výkon moci v zásade vždy organicky späté s hrozbou uplatnenia svojvôle (zneužitia moci). Aj preto sú v ústavách mnohých štátov zakomponované priamo do ústavného textu určité obmedzenia, resp. poistky proti svojvoľnému výkonu právomoci vyhlasovať amnestiu a udeľovať milosť hlavou štátu. Najstaršia ústavu sveta – Ústava USA z roku 1787 napr. v čl. II oddiele 2 ods. 1 ustanovuje, že prezident má právo nariadiť odloženie trestu alebo udeliť milosť za previnenia proti Spojeným štátom s výnimkou vlastizrady ( impeachmentu ). Porovnateľne Ústava Luxemburska ustanovuje, že veľkovojvoda môže udeľovať milosť, ale nemôže ju udeliť členom vlády. Právo belgického kráľa udeliť milosť ministrom a členom komunitných a regionálnych vlád je taktiež obmedzené, podľa Ústavy Belgicka ju môže udeliť len na požiadanie Poslaneckej snemovne alebo príslušnej rady. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť, že Ústavná listina Československej republiky z 29. februára 1920 neumožňovala prezidentovi uplatniť svoju právomoc udeliť amnestiu alebo milosť vtedy, ak išlo o členov vlády obžalovaných alebo odsúdených za úmyselné alebo hrubé nedbanlivostné konanie „v obore svojej úradnej povinnosti“ (§ 79 ods. 1 ústavnej listiny).

Pre ústavy prijímané v 20. storočí sú charakteristické rôzne formy limitácie právomoci hlavy štátu udeľovať milosť či vyhlasovať amnestiu, a to rôznymi formami, najčastejšie požiadavkou kontrasignácie rozhodnutia o milosti a amnestii predsedom vlády, resp. jej členom (napr. Belgicko, Rakúsko, Taliansko), alebo tak, že sa kontrasignácia

4 Dostupné na internete: https://pure.uvt.nl/portal/files/3982055/Vriezen_Amnesty_16_12_2011_emb_tot_01_07_2014.pdf.

požaduje aspoň k rozhodnutiu o amnestii (Česká republika a od roku 2001 aj Slovenská republika), t. j. milosť udeľuje hlava štátu naďalej autonómne.

V druhej polovici 20. storočia bola navyše v mnohých štátoch právomoc vyhlásiť amnestiu odňatá hlavám štátov a priznaná parlamentom (napr. Fínsko, Holandsko, Portugalsko, Rakúsko, SRN či Taliansko). V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné (rešpektujúc pritom spoločensko-politické kontexty „povojnového“ Nemecka) poukázať na rozhodnutie BVerfGE 2, 213 („Straffreiheitsgesetz“) Spolkového ústavného súdu SRN (vydané 22. 4. 1953), v ktorom sa okrem iného uvádza: „Názory o podstate amnestie sa v priebehu štátoprávneho rozvoja zmenili zo starého vrchnostenského štátu na moderný demokratický a právny štát. Vo vedomí ľudu sa udeľovanie amnestie už nevníma ako výsledok omilostenia, ktorému predchádza právny proces, ale ako korektúra práva samotného. Okrem toho to zodpovedá podstate moderného demokratického štátu, že amnestie sa už nebudú udeľovať ako preukázanie milosti hlavy štátu, ale zákonom.“ Na všeobecnú tendenciu presúvať tradičnú právomoc hlavy štátu vyhlasovať amnestiu na parlamenty upozorňuje aj ESĽP, ktorý napr. v bode 89 rozsudku z 2. 9. 2008 vo veci Lexa proti Slovenskej republiky uviedol, že „... amnestia je obvykle považovaná za opatrenie spadajúce do oblasti legislatívy, právomoc udeliť milosť je jedným z prerogatív hlavy štátu“ .

Na základe uvedeného rámcového komparatívneho prehľadu možno konštatovať, že Ústava Slovenskej republiky v pôvodnom znení bola vo vzťahu k právomoci prezidenta udeľovať milosť, resp. amnestiu, mimoriadne „veľkorysá“, keďže explicitne neustanovovala limity jej vykonávania a ani nepodmieňovala vydanie rozhodnutia o milosti alebo amnestii predchádzajúcim návrhom, resp. súhlasom, či kontrasignáciou iného ústavného orgánu, resp. ústavného činiteľa. Podľa pôvodného znenia ústavy mohol totiž prezident udeľovať milosť a vyhlasovať amnestiu autonómne, a to vo forme abolície, agraciácie alebo rehabilitácie, pričom navyše tým istým rozsahom pôsobnosti disponoval aj predseda vlády v čase, keď zastupoval prezidenta. Až v dôsledku neblahých skúseností s rozhodnutiami predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1997 pristúpil ústavodarca aj k formálno-právnej limitácii výkonu amnestie, resp. milosti prostredníctvom novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Z dikcie v súčasnosti platného a účinného znenia čl. 102 písm. j) ústavy [„Prezident... j) odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie.“] totiž vyplýva, že udelenie milosti alebo vyhlásenie amnestie formou abolície už nie je prípustné. Navyše, vo vzťahu k rozhodnutiu o amnestii je ďalšie obmedzenie dovtedy (formálne) výlučnej právomoci prezidenta zakódované v čl. 102 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a podľa písmena j), ak ide o udelenie amnestie... je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.“.

Vzhľadom na tradičné monarchistické chápanie inštitútu milosti a amnestie rešpektujúce v zásade ničím neobmedzenú výsadu hlavy štátu zaujímala judikatúra súdov, a v zásade aj nie bezvýznamná časť právnej doktríny, relatívne dlhú dobu rezervovaný postoj k vymedzovaniu ústavných (či iných) limitov pre výkon právomoci hlavy štátu udeliť milosť alebo vyhlásiť amnestiu a v tej súvislosti, prirodzene, nepripúšťala ani možnosť preskúmavania či zrušiteľnosti už vydaného rozhodnutia o udelení milosti alebo amnestie. Skutočný prielom v tomto (konzervatívnom) chápaní milosti, resp. amnestie, prináša až právnou doktrínou a judikatúrou súdov presadzovaný model materiálneho demokratického a právneho štátu, ktorého teoretický koncept založený na materiálnom prístupe k ochrane ústavnosti je nezlučiteľný s nekontrolovateľným výkonom verejnej moci. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za mimoriadne osožné poukázať na právny názor Spolkového ústavného súdu SRN (pozri aj bod 56 stanoviska národnej rady) vyslovený v rozhodnutí 2 BvR 552/63 z 23. 4. 1969, podľa ktorého „Nositeľ oprávnenia udeliť milosť môže toto svoje oprávnenie využívať iba v rámci ústavného poriadku, v rámci hraníc, ktoré sú vytýčené v čl. 1 ods. 3 a čl. 20 ods. 3 Základného zákona. Každé pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o milosti musí byť pritom motivované snahou o dosiahnutie spravodlivosti... Svojvoľné alebo ľahkovážne zrušenie súdnych rozhodnutí prostredníctvom milosti by bolo potrebné pokladať za nezlučiteľné (v zmysle čl. 20 ods. 2 a 99) s ústavným poriadkom...“ . Pregnantne myšlienku ústavných limitov rozhodnutí o amnestiách v podmienkach materiálneho právneho štátu vyjadril aj predseda českého ústavného súdu Pavel Rychetský vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013, v ktorom uvádza: „… přijetím principů materiálního pojetí právního státu... se vyjádřila i zásada, že všechny akty veřejné moci podléhají kontrole ústavnosti, respektíve, že žádný takový akt se nemůže takové kontrole zcela vymykat.“ (obdobne sa k tejto otázke vyjadrila vo svojom odlišnom stanovisku k tomu istému uzneseniu českého ústavného súdu aj sudkyňa Ivana Janů, v ktorom uvádza: «Zásadně odmítám úvahu, že Ústava umožňuje, aby byť jen jediná, pravomoc ústavního orgánu byla takto koncipována jako „absolutně neomezená...“» ).

Nemožno prehliadnuť, že jeden z prvých pokusov o presadenie materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti v Slovenskej republike je spojený práve s reakciou na rozhodnutia predsedu vlády V. Mečiara o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998, ktoré sa stalo (okrem iných konaní) predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 30/99. Išlo o konanie o výklad čl. 102 písm. i) ústavy [v aktuálnom znení ide o čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, pozn.] iniciované skupinou 37 (v tom čase opozičných) poslancov národnej rady zastúpených Tiborom Cabajom (HZDS). Návrh skupiny poslancov národnej rady bol ústavnému súdu predložený v reakcii na rozhodnutie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu o amnestii z 8. decembra 1998 vyhlásené v zbierke zákonov pod č. 357/1998 Z. z. (predseda vlády vydal označené rozhodnutie v zastúpení prezidenta), ktorým rozhodol, že „Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998, uverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú“ , t. j. zrušil tzv. Mečiarove amnestie. Skupina poslancov národnej rady sa domáhala, aby ústavný súd podal výklad, z ktorého (zjednodušene) vyplynie, že prezident nemôže zmeniť rozhodnutie o amnestii, ktoré už bolo vyhlásené v zbierke zákonov.

Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval predsedu vlády ako účastníka konania, aby sa vyjadril k návrhu. V úvodnej časti svojho vyjadrenia predseda vlády zdôraznil, že „Inštitúcia amnestie ako žiadna iná norma právneho poriadku nemôže byť určená na to, aby slúžila bezpráviu. Právny poriadok slúži spravodlivosti a nie bezpráviu. Opiera sa pritom o hodnoty obsiahnuté v pojmoch ekvity a verejný záujem, ktoré v demokratickej spoločnosti určujú pohľad na spravodlivosť. Právo, právny poriadok a jeho nástroje preto musia vyjadrovať snahu o dosiahnutie spravodlivosti.“ . V ďalšej časti svojho vyjadrenia predseda vlády pri obhajobe svojho rozhodnutia o zrušení tzv. Mečiarových amnestií zvýraznil, že k ich zrušeniu existovala reálna potreba „podmienená verejným záujmom, ochranou celospoločenských hodnôt a prinavrátením uplatňovania ústavných princípov demokratického a právneho štátu“ .

Podľa predsedu vlády formálno-právny prístup k amnestii vedie k záveru, že „prezident je oprávnený využívať amnestiu podľa ľubovôle. Materiálno-právne a dokonca aj historické nazeranie na obsah tohto inštitútu však vedú jednoznačne k odlišnému záveru. V súlade s obsahom princípu právneho štátu je totiž požiadavka po tom, aby pri využívaní ústavných oprávnení prezidenta, aj pre neho platili limity a hranice určené samostatnou materiálnou podstatou základných ústavných princípov.“ . Rozvádzajúc materiálny prístup k posudzovaniu rozhodnutí o amnestiách, predseda vlády vo svojom vyjadrení zdôraznil, že „v demokratickom a právnom štáte nie je možné tolerovať stav, kedy predstavitelia vládnej moci zneužijú inštitút amnestie na to, aby vylúčili trestnoprávnu zodpovednosť osôb, ktoré sa podieľajú na štátnej moci... za trestné činy spáchané v súvislosti s výkonom verejnej moci v štáte, ktoré majú celospoločenský dopad - t. j. v prípade, keď zjednodušene povedané, predstavitelia vládnej moci udelia amnestiu vlastnej sami sebe. V demokratickej spoločnosti totiž konanie verejných činiteľov a predstaviteľov štátnej moci musí podliehať prísnym pravidlám a kontrole zo strany verejnosti, aby sa zabránilo možnosti zneužívania verejnej moci. Zneužitie inštitútu amnestie na oslobodenie z trestného stíhania verejných činiteľov vylučuje ich zodpovednosť za skutky, ktorých sa dopustili počas výkonu svojej funkcie. Tento postup je preto v priamom rozpore so základnými princípmi demokratického a právneho štátu.“ (k tomu podrobne pozri aj DRGONEC, J. – KVASNIČKOVÁ, J. Mutácie ústavnosti. Vybrané ústavné inštitúty na Slovensku a vo svete. Bratislava: IVO, 2000, s. 86 a nasl.).

O návrhu skupiny poslancov národnej rady rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999, v ktorého výrokovej časti sa okrem iného uvádza: „... Súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.“

Z analýzy odôvodnenia označeného uznesenia možno vyvodiť, že ústavný súd v ňom zjavne preferoval formálno-právny prístup k posudzovaniu diskrécie prezidenta (resp. zastupujúceho predsedu vlády) pri udeľovaní amnestie a argumentáciu predsedu vlády odmietol, poukazujúc okrem iného aj na to, že „Ústava, Trestný zákon ani iný relevantný právny predpis neobsahujú ustanovenia, ktoré by niektoré z trestných činov uvedených v Trestnom zákone alebo niektorých páchateľov vylučovali z práva prezidenta udeliť amnestiu.“. Žiada sa podčiarknuť, že ústavný súd použil túto argumentáciu aj napriek tomu, že dospel k záveru, že „Trestné činy, zo spáchania ktorých sú podozrivé osoby, na ktoré sa vzťahujú amnestie z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 pod čl. V. a VI., resp. I. a II., sú nepochybne závažnými skutkami s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti.“.

Hľadajúc argumenty k „obhajobe“ uznesenia sp. zn. I. ÚS 30/99, možno konštatovať, že v období, v ktorom bolo vydané, ústavný súd uprednostňoval formálne chápanie právneho štátu, a teda formálno-právny prístup k ochrane ústavnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na názor E. Báránya (neskoršieho podpredsedu ústavného súdu), ktorý vo svojej štúdii (BÁRÁNY, E. Právny štát v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky . Ústavnosť a politika. Košice: Ústavný súd, 2000, č. 3, s. 20) vo vzťahu k napätiu medzi formálnym a materiálnym prístupom k právnemu štátu, ktoré bolo možné vtedy cítiť z judikatúry ústavného súdu, uviedol, že „Zatiaľ sa zdá, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa prikláňa k formálnemu chápaniu právneho štátu, lebo kladie mimoriadny dôraz na právnu istotu...“. Formálny prístup k ochrane ústavnosti v ďalšom období ústavný súd zjavne prelomil, čo už samo osebe vytvára priestor aj na prehodnotenie záverov vyslovených v uznesení sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 [po novelizácii ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. z 30. marca 2017, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ústavný zákon č. 71/2017 Z. z.“), sa tieto navyše javia z právneho hľadiska ako irelevantné k tomu viac v časti III.2.1 tohto nálezu, pozn.].

III.2 Právna povaha uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 a ústavné požiadavky na jeho formu a obsah

Právnu povahu preskúmavaného uznesenia národnej rady č. 570, ako aj formálno-právne a materiálne (obsahové) požiadavky, ktoré sú na neho kladené Ústavou Slovenskej republiky, možno vyvodiť predovšetkým z čl. 86 písm. i), čl. 84 ods. 4 a čl. 88a ústavy, ktoré sa s účinnosťou od 4. apríla 2017 stali súčasťou ústavného textu na základe novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z.

Podľa čl. 86 písm. i) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä... i) uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon.

Podľa čl. 84 ods. 4 ústavy na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona, na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, na prijatie uznesenia o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, na podanie obžaloby na prezidenta, na vypovedanie vojny inému štátu a na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

Podľa čl. 88a ústavy návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.

Vzhľadom na odkazy obsiahnuté v čl. 86 písm. i) a čl. 84 ods. 4 ústavy ústavný súd poukazuje aj na platné a účinné znenie textu čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, podľa ktorého prezident odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie.

III.2.1 K právnej povahe uznesenia národnej rady prijatého na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právnym účinkom

V rámci ustaľovania právnej povahy uznesenia národnej rady prijatého na základe čl. 86 písm. i) ústavy ústavný súd pripomína, že v právnej teórii sa právne akty členia do dvoch základných skupín; na normatívne právne akty a individuálne právne akty. Normatívny právny akt sa spravidla definuje ako právny akt, ktorý je výsledkom normotvornej činnosti príslušných orgánov verejnej moci s normotvornou právomocou, ktorý obsahuje právne normy, a jeho vonkajšou formou je publikácia v štátom ustanovenom registri právnych predpisov. Esenciálnym znakom normatívneho právneho aktu je, že obsahuje právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania sa vyjadrené v štátom ustanovenej forme, ktorých dodržiavanie je vynútiteľné štátnou (verejnou) mocou. Pre právnu normu je charakteristické, že sa nevzťahuje na konkrétne subjekty, keďže ide o pravidlo správania, ktoré sa vzťahuje na neurčitý počet prípadov rovnakého druhu. Naopak, individuálny právny akt možno charakterizovať v zásade ako akt aplikácie práva vydaný príslušným orgánom verejnej moci na základe jeho (normatívnym právnym aktom priznanej) právomoci, resp. kompetencie, ktorý sa vzťahuje na konkrétne určené subjekty a objekty v jednotlivom prípade. Individuálny právny akt je výsledkom právom ustanoveného procesu aplikácie práva a má charakter individuálneho rozhodnutia, ktoré zaväzuje konkrétne určený subjekt, resp. subjekty (porovnaj OTOVÁ, E. Teória práva. 3. vydanie . Šamorín: Heuréka, 2010, s. 195 a nasl., alebo BRÖSTL, A. a kol. Teória práva . Plzeň: Aleš Čeněk, s. r. o., 2013, s. 46 a nasl., resp. s. 100 a nasl.).

Uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 nemožno bez výhrad zaradiť do skupiny individuálnych právnych aktov a ani do skupiny normatívnych právnych aktov. Preskúmavané uznesenie národnej rady prijaté na základe čl. 86 písm. i) ústavy má totiž nepochybne niektoré vlastnosti, ktoré sú typické pre normatívne právne akty, keďže je ex constitutione „všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon“. Zároveň však toto uznesenie národnej rady disponuje aj vlastnosťami typickými pre individuálne právne akty (rozhodnutia), keďže je zjavne aktom aplikácie práva (ústavy), ktorý bol vydaný národnou radou na základe právomoci zverenej jej ústavou, a je konkretizované (individualizované); t. j. vzťahuje sa na konkrétne objekty, ktorými sú konkrétne rozhodnutia príslušných orgánov štátnej moci (rozhodnutie predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii uverejnené pod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta vydané v konaní o milosť pre obvineného z 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417). Podľa názoru ústavného súdu dominujú právne vlastnosti, na základe ktorých možno uznesenie národnej rady o zrušení amnestie, resp. milosti, kvalifikovať ako individuálny právny akt (akt aplikácie práva), aj keď „sui generis“ .

Na základe uvedeného možno uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 charakterizovať ako individuálny právny akt sui generis , ktorý bol vydaný na základe aplikácie ústavy, t. j. má nespochybniteľný ústavný základ obsiahnutý v čl. 86 písm. i) ústavy, ktorý mu garantuje vysokú legitimitu a právnu autoritu. Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že takýto nespochybniteľný ústavný základ by zjavne nemal osobitný ústavný zákon, ktorým mali byť zrušené tzv. Mečiarove amnestie podľa celého radu poslaneckých návrhov ústavných zákonov predkladaných do legislatívneho procesu v ostatných desaťročiach [ako ostatný z nich bol v novembri 2016 predložený do legislatívneho procesu návrh skupiny poslancov národnej rady na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (ptč. 318, VII. volebné obdobie)].

Z už citovaného textu čl. 84 ods. 4 ústavy vyplýva, že na prijatie rozhodnutia o zrušení rozhodnutia prezidenta o amnestii, ako aj rozhodnutia prezidenta o individuálnej milosti je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov národnej rady. Vzhľadom na skutočnosť, že ústava definuje v čl. 72 národnú radu ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky, by sa na základe určitého zjednodušenia mohla nastoliť otázka, či rozhodnutie národnej rady o zrušení rozhodnutia o amnestii alebo rozhodnutia o individuálnej milosti je aktom zákonodarnej moci alebo aktom ústavodarnej moci [ako by to mohlo vyplývať z osobitnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ptč. 483), v ktorej sa uvádza, že „... prijatie takého uznesenia ústavnou väčšinou, kedy Národná rada Slovenskej republiky vystupuje v pozícii ústavodarného orgánu. ... “ , ale aj zo stanoviska národnej rady, pozn.].

Vo vzťahu k takto nastolenému problému ústavný súd zdôrazňuje, že ústavodarcovi nič nebráni v tom, aby prijatie určitých mimoriadne závažných štátno-mocenských rozhodnutí národnej rady podmienil súhlasom rovnakej väčšiny poslancov, aká je potrebná „Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona...“ , to však vonkoncom neznamená, že všetky akty, na ktorých prijatie je potrebný súhlas tzv. ústavnej väčšiny poslancov národnej rady, sú aktmi ústavodarnej moci. Vždy je totiž nevyhnutné posudzovať charakter (právnu povahu) a obsah rozhodnutí národnej rady, na ktorých prijatie je potrebný v zmysle čl. 84 ods. 4 ústavy súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov národnej rady. K aktom ústavodarnej moci z nich možno zahrnúť len také akty národnej rady, ktoré majú nespochybniteľne charakter normatívneho právneho aktu, ktorý je daný tým, že obsahuje právne normy vyznačujúce sa generalitou (všeobecnosťou). Pod všeobecnosťou (generalitou) právnej normy treba rozumieť jednak jej všeobecnosť vo vzťahu k predmetu právnej úpravy a jednak vo vzťahu k subjektu (adresátovi) právnej normy. Všeobecnosťou vo vzťahu k predmetu právnej úpravy sa rozumie to, že právna norma všeobecne vymedzuje svoju skutkovú podstatu, čo inak znamená, že nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad. Keby tak nejaký právny predpis urobil, nebolo by takéto jeho ustanovenie právnou normou, ale bol by právnym predpisom per nefas vydaný individuálny (napr.) správny akt (pozri k tomu napr. KNAPP, V. Teorie práva. Praha: C. H. BECK, 1995, s. 149 150).

Aplikujúc uvedené východiská a contrario na právne akty vymenované v čl. 84 ods. 4 ústavy, nemožno podľa názoru ústavného súdu za akty ústavodarnej moci celkom nepochybne považovať uznesenie národnej rady o vyhlásení ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta, uznesenie národnej rady o obžalobe na prezidenta a ani uznesenie národnej rady o vypovedaní vojny inému štátu.

Vychádzajúc zo špecifickej právnej povahy (už analyzovanej) rozhodnutia národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti vydaného na základe čl. 86 písm. i) ústavy, nemožno ani preskúmavané uznesenie národnej rady podľa názoru ústavného súdu považovať za akt ústavodarnej moci, keďže nejde o normatívny právny akt. Nad rámec tohto záveru ústavný súd (v nadväznosti na už uvedené) poznamenáva, že zásadným spôsobom by bolo možné spochybniť aj právny názor, podľa ktorého by bol ako akt ústavodarnej moci klasifikovaný prípadný ústavný zákon o zrušení tzv. Mečiarových amnestií. Nepochybne by totiž išlo o ústavný zákon len z hľadiska formy, nie z hľadiska jeho obsahu. Bez ambície a potreby podrobnejšie analyzovať v tomto konaní tento (v posudzovanom kontexte iba ústavno-teoretický) problém, ústavný súd poukazuje popri svojej judikatúre na princíp generality (všeobecnosti) právnej normy (pozri napr. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 115/2011), predovšetkým na argumentáciu Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn. Pl. ÚS 27/2009 z 10. septembra 2009 (tzv. kauza Mělčák), ktorým bol zrušený ústavný zákon č. 195/2009 Sb. o zkrácení pátého volebního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky, ako aj právne názory vyslovené predstaviteľmi domácej právnej doktríny [pozri napr. BRÖSTL, A. Neústavné ústavné zákony . In.: JERMANOVÁ, H. – MASOPUST, Z. (eds.). Metamorfózy práva ve střední Evropě . Praha: Ústav státu a práva, 2008, s. 11 24), alebo BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M. Neústavné ústavné zákony? – II. časť. Justičná revue, 2011, č. 2, s. 181 192].

V súvislosti s vymedzovaním právnych účinkov, ktoré vyvolala novelizácia ústavy vykonaná ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. a na jej základe vydané uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017, treba vziať do úvahy aj čl. 154f ústavy, ktorý sa taktiež stal súčasťou ústavného textu po ostatnej novelizácii ústavy.

Podľa čl. 154f ods. 1 ústavy ustanovenia čl. 86 písm. i), čl. 88a a čl. 129a sa vzťahujú aj na článok V a článok VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod č. 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod č. 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného z 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.

Podľa čl. 154f ods. 2 ústavy zrušením amnestií a milostí podľa odseku 1

a) sa zrušujú rozhodnutia štátnych orgánov v rozsahu, v ktorom boli vydané a odôvodnené na základe amnestií a milostí uvedených v odseku 1, a

b) zanikajú zákonné prekážky trestných stíhaní, ktoré mali základ v amnestiách a milostiach uvedených v odseku 1; doba trvania týchto zákonných prekážok sa nezapočítava do premlčacích dôb vzťahujúcich sa na skutky, ktorých sa amnestie a milosti uvedené v odseku 1 týkajú.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že citované ustanovenia čl. 154f ústavy nie sú a ani nemôžu byť predmetom ústavného prieskumu v tomto type konania pred ústavným súdom (okrem iného aj vzhľadom na skutočnosť, že ich tvorcom je ústavodarný orgán), ústavný súd konštatuje, že z citovaných ustanovení ústavy explicitne vyplýva, že

a) národná rada môže svoju (novú) právomoc zrušiť rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo individuálnej milosti uplatniť aj spätne [rozumej spätne od nadobudnutia účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. (t. j. spätne od 4. apríla 2017, pozn.)], a to konkrétne vo vzťahu k označeným článkom rozhodnutí predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998, ako aj rozhodnutiu prezidenta o milosti z 12. decembra 1997 (nie však vo vzťahu k iným rozhodnutiam o amnestii alebo milosti vydaným v období pred 4. aprílom 2017, pozn.),

b) vo vzťahu k amnestovaným skutkom a omilostenému skutku Michala Kováča ml. sa ex constitutione zrušujú všetky rozhodnutia štátnych orgánov vydané v nadväznosti na derogované rozhodnutia predsedu vlády a derogovanú milosť prezidenta, čím sa odstraňujú zákonné prekážky pokračovania trestného stíhania v dotknutých veciach, pričom v tejto súvislosti vzniká príslušným orgánom činným v trestnom konaní a príslušným všeobecným súdom s účinnosťou od vyhlásenia uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 v zbierke zákonov nielen oprávnenie, ale aj povinnosť pokračovať v predmetných veciach v trestnom konaní.

V neposlednom rade ústavný súd považuje za žiaduce (v zhode s právnym názorom vysloveným v bode 7 stanoviska národnej rady, ktorý je citovaný v časti II.2.1 tohto nálezu, pozn.) zdôrazniť, že novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. sa vytvorila nová ústavná situácia, v rámci ktorej sú rozhodnutia prezidenta o vyhlásení amnestií alebo udelení milostí preskúmateľné a v konečnom dôsledku aj zrušiteľné národnou radou, pričom takéto „derogačné“ rozhodnutie národnej rady podlieha ex constitutione ústavnému prieskumu ústavným súdom. Na základe tejto novej ústavnej situácie je pre rozhodovanie ústavného súdu podstatný právny záver, v zmysle ktorého nadobudnutím účinnosti ostatnej novelizácie ústavy de facto strácajú právnu relevanciu právne názory (sú prekonané) vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu k nezrušiteľnosti už vyhlásenej amnestie, resp. udelenej milosti (ide najmä o právne názory vyslovené v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 a sp. zn. I. ÚS 48/99 z 20. decembra 1999, pozn.), keďže tieto boli vydané v čase, keď Ústava Slovenskej republiky výslovne nepriznávala národnej rade právomoc uznášať sa na zrušení rozhodnutia prezidenta o amnestii alebo individuálnej milosti, ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu [čl. 86 písm. i) ústavy].

III.2.2 Formálno-právne požiadavky na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky prijaté na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky

Z už citovaných ustanovení ústavy možno vyvodiť aj formálno-právne požiadavky, ktoré kladie ústava na uznesenia národnej rady vydané na základe čl. 86 písm. i) ústavy, a teda aj na preskúmavané uznesenie národnej rady. Na základe analýzy dotknutých ustanovení ústavy možno formulovať tieto formálno-právne požiadavky, ktoré musí spĺňať takéto uznesenie národnej rady:

a) musí ísť zjavne o uznesenie, ktoré národná rada prijala na základe ústavou zverenej právomoci obsiahnutej v čl. 86 písm. i) ústavy,

b) návrh na vydanie uznesenia národnej rady, ktorým majú byť zrušené rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, musí predložiť najmenej pätina, t. j. 30 poslancov národnej rady (čl. 88a ústavy),

c) s návrhom uznesenia na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy musí hlasovaním vysloviť súhlas najmenej trojpätinová väčšina všetkých poslancov národnej rady (čl. 84 ods. 4 ústavy) a

d) uznesenie národnej rady, ktorým boli zrušené rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, musí byť ústavou požadovaným spôsobom vyhlásené v zbierke zákonov (čl. 84 ods. 4 ústavy, text za bodkočiarkou).

Aplikujúc uvedené formálno-právne požiadavky na preskúmavané uznesenie národnej rady, ústavný súd konštatuje, že uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 bolo

a) prijaté na základe čl. 86 písm. i) ústavy, čo vyplýva priamo z už citovaného textu tohto uznesenia,

b) návrh na vydanie uznesenia o zrušení článkov V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 predložila 4. apríla 2017 na rokovanie 14. schôdze národnej rady skupina 109 poslancov (ptč. 496)5,

c) na záverečnom hlasovaní o návrhu na vydanie preskúmavaného uznesenia, ktoré sa uskutočnilo 5. apríla 2017, bolo prítomných 144 poslancov, pričom 131 z nich o návrhu hlasovalo, z ktorých 1 hlasoval proti návrhu, 1 sa zdržal hlasovania a návrh podporilo 129 poslancov, t. j. uznesenie národnej rady č. 570 prijala národná rada ústavou požadovanou väčšinou6,

d) uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 bolo 6. apríla 2017 vyhlásené v zbierke zákonov pod č. 74/2017 Z. z.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na tomto mieste konštatuje, že preskúmavané uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 je z formálno-právneho hľadiska v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

III.2.3 Materiálne (obsahové) požiadavky na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky prijaté na základe čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky

5 Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=7&ID=496.6 Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasovanie&ID=38578.

Z už citovaného čl. 86 písm. i) ústavy možno vyvodiť aj kľúčovú materiálnu (obsahovú) požiadavku na uznesenie národnej rady o zrušení rozhodnutia prezidenta o amnestii alebo rozhodnutia o individuálnej milosti, ktoré môže byť vydané len vtedy, ak národná rada dospeje k záveru, že derogované rozhodnutie o amnestii alebo milosti „odporuje princípom demokratického a právneho štátu“.

Je zjavné, že bez ujasnenia si významu a materiálneho obsahu pojmu „princípy demokratického a právneho štátu“ nemôže ústavný súd formulovať svoj autoritatívny záver k tomu, či preskúmavané uznesenie národnej rady princípom demokratického a právneho štátu odporuje. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd za potrebné na tomto mieste v prvom rade vysloviť svoj koncepčný prístup k vymedzeniu pojmu „princípy demokratického a právneho štátu“.

Pojem „princípy demokratického a právneho štátu“ sa v ústavných reáliách Slovenskej republiky nepochybne viaže k uvádzaciemu ustanoveniu ústavy, t. j. k prvej vete čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom ústavodarca definuje Slovenskú republiku ako „... zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Z tejto ústavnej konštrukcie zjavne vyplýva, že ide o kvalitatívne, resp. (výstižnejšie) hodnotové požiadavky, ktoré ústavodarca kladie na Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát. Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01 zdôraznil, že «Žiadna moderná ústava, Ústavu Slovenskej republiky nevynímajúc, nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú spravidla nemateriálnu povahu...».

Ak je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená v ústave, alebo ju možno z ústavy implicitne vyvodiť, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva najvyššiu, t. j. ústavnú ochranu. Nositeľmi ústavných hodnôt sú ústavné princípy, ktoré možno charakterizovať ako regulatívne právne idey, ktoré svojím všeobecným normatívnym pôsobením vytvárajú normatívny základ nielen ústavy, ale aj celého právneho poriadku [podľa známeho amerického filozofa práva R. Dworkina je právny princíp „... štandard, ktorý sa má zachovávať... preto, že si to vyžaduje spravodlivosť (justice), slušnosť (fairness), alebo nejaká iná dimenzia morálky (morality)“ – DWORKIN, R. Když se práva berou vážně. Praha: Oikoymenh, 2001, s. 44]. Na zásadný význam ústavných princípov pre Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát pravidelne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ilustratívne možno poukázať na jedno z prvých takýchto rozhodnutí – nález sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995, v ktorom ústavný súd zvýraznil nedotknuteľnosť ústavných princípov, ktorých „zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane zvýrazňuje, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane akcentuje, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Uvedené myšlienky sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na ústavné princípy ako ústavné normy sui generis , ktoré disponujú najvyšším stupňom všeobecnosti a abstraktnosti a sú implicitne obsiahnuté v zásade v každej ústavnej norme. Aj ústavné princípy možno teda interpretovať a aplikovať len vo vzájomnej súvzťažnosti a vo vzájomnom vyvažovaní. Koncepcia vzájomného vyvažovania a zvažovania ústavných princípov je vo svojej podstate priznaním, že základné princípy ako nositelia základných hodnôt si môžu navzájom protirečiť, a preto je vždy potrebné hľadať primeranú hranicu a rovnováhu medzi rozpornými hodnotami. Podľa duchovného otca teórie vyvažovania právnych princípov Roberta Alexyho sú právne princípy príkazmi na optimalizáciu a majú byť naplnené vždy v čo najvyššej miere v rámci skutkových a právnych okolností (podrobne o tom v klasickom diele ALEXY, R. A Theory of Constitutional Rights . New York. Oxford University Press, 2009; k tomu pozri aj BARAK, A. Sudca v demokracii . Bratislava: Kalligram 2016, s. 228 – 244). Význam ústavných princípov pre rozhodovaciu činnosť ústavných súdov zvýrazňuje prof. A. Bröstl, ktorý vo svojom diele (BRÖSTL, A. Na konci je súd . Bratislava: Kalligram, 2015, s. 129 – 143) uvádza: «Skutočným „životom ústavných princípov“ a zároveň dôkazom ich existencie je ich vyvažovanie v konkrétnej rozhodovacej činnosti súdov, predovšetkým ústavného súdu.»

Práve vzťah „vzájomnosti“ a potreba vyvažovania (a zvažovania) ústavných princípov umožňuje ich spoločné označenie, ktoré výstižne vyjadruje slovné spojenie „princípy demokratického a právneho štátu“, keďže ústavné princípy spoločne vyjadrujú ústavné hodnoty, ktoré sú (mali by byť) vlastné Slovenskej republike ako demokratickému a právnemu štátu. V domácej právnej teórii sa princípy demokratického a právneho štátu nie zriedka označujú aj ako materiálne jadro ústavy, ktoré je nezmeniteľné a nezrušiteľné, a to ani prostredníctvom aktu ústavodarnej moci (pozri najmä BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2014, s. 101 – 107, alebo aj BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M. Neústavné ústavné zákony? – I. časť. Justičná revue, 2011, č. 1, s. 13 15).

Ústavné princípy sú nositeľmi ústavných hodnôt a v ústave sa vyjadrujú spravidla v podobe deklaratórnych právnych viet (napr. „Štát pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“ – čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) alebo vo forme generálneho pravidla – generálnej klauzuly (napr. „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ – čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Niektoré ústavné princípy nie sú v ústavnom texte explicitne vyjadrené, možno ich však z ústavného textu vyvodiť. V naznačenom kontexte je nevyhnutné hľadať a nájsť odpoveď na otázku, kto (aký orgán verejnej moci) je povolaný vyvodzovať z ústavného textu ústavné princípy, ktoré sú v ňom implicitne obsiahnuté, a zároveň tiež autoritatívnym spôsobom interpretovať a vymedzovať obsah tých ústavných princípov, ktoré sú v ústave vyjadrené explicitne. Odpoveď na túto otázku v zásade nie je zložitá, keďže to môže byť len taký orgán verejnej moci, ktorému ústavodarca zveril (ústavnú) funkciu chrániť ústavnosť založenú primárne na fundamentálnych ústavných hodnotách, t. j. na princípoch demokratického a právneho štátu. Neodmysliteľnou súčasťou výkonu tejto funkcie je právomoc podávať autoritatívny výklad ústavy a ústavných zákonov. V slovenských reáliách funkciu ochrancu ústavnosti celkom nepochybne plní Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ústava definuje ako „nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti“ (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky). Uvedený záver možno argumentačne podporiť aj poukazom na ústavný sľub, ktorí skladajú sudcovia ústavného súdu do rúk prezidenta pred ujatím sa svojej funkcie „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu...“ (čl. 134 ods. 4 ústavy). Ústavný súd pripomína, že „úloha“ chrániť princípy právneho štátu nie je (explicitne) súčasťou ústavného sľubu žiadneho iného ústavného činiteľa či iného verejného funkcionára, len sudcu ústavného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za náhodu, ale naopak, za cielený zámer ústavodarcu. Inou otázkou je, či povinnosť rešpektovať princípy právneho štátu nie je implicitne obsiahnutá v ústavnom sľube každého ústavného činiteľa vrátane prezidenta či poslancov národnej rady.

Ústavný súd si je vedomý, že jeho právomoc ustanovená v čl. 129a ústavy, ktorá mu bola zverená ostatnou novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., môže mať zásadný význam z hľadiska potreby výraznejšie normatívne „uchopiť“ a prakticky uplatňovať ústavné princípy ako konštitutívne hodnoty Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu. V nadväznosti na účel a spôsob, ktorým mu bola zverená nová právomoc, ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou (zvlášť v tomto type konania) nie je kritická analýza, resp. kritické hodnotenie ústavného textu, ktorého tvorba patrí do výlučnej pôsobnosti ústavodarcu, ale jeho autoritatívna interpretácia. Na tomto základe ústavný súd považuje za žiaduce zdôrazniť, že ústavodarcom vykonaná novelizácia základného zákona sa (aj vzhľadom na ústavou taxatívne vymedzený okruh jeho ústavných právomocí) vymyká jeho ústavnému prieskumu.

Napriek uvedenému ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za vhodné vysloviť na margo ostatnej novelizácie ústavy aspoň niekoľko stručných poznámok. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že nemožno prehliadať, že ostatná novelizácia ústavy predstavuje vo svojej podstate reakciu ústavodarcu na takmer 20 rokov trvajúci sústredený spoločensko-politický tlak vyvolaný (v zásade) všeobecným spoločenským konsenzom o nemorálnosti tzv. Mečiarových amnestií, ktoré zabránili vyšetreniu závažných podozrení zo zneužitia moci predstaviteľmi štátu na páchanie závažných trestných činov. Ústavný súd vníma tiež to, že nespokojnosť podstatnej časti verejnosti vo vzťahu k tomu, že rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 zostali nedotknuté (napriek viacerým neúspešným pokusom národnej rady o ich zrušenie), sa v priebehu ostaných dvoch desaťročí neznižovala, naopak, jej intenzita výrazne narastala, a to zvlášť po smrti prezidenta Michala Kováča. Z uvedených dôvodov je do značnej miery pochopiteľné, že ostatná novelizácia ústavy sa vyznačuje nemalou mierou účelovosti, ktorá sa prejavuje zvlášť v ustanoveniach čl. 154f ústavy, ktoré majú zjavne retroaktívny charakter. Akceptácia takýchto retroaktívnych ústavných ustanovení by sa mohla v podmienkach demokratického a právneho štátu javiť na prvý pohľad bez zohľadnenia celkového spoločensko-politického kontextu a dôvodov, ktoré viedli ústavodarcu k tomu, aby zasiahol do platného ústavného textu ako diskutabilná. Zohľadňujúc práve spoločensko-politické súvislosti, za akých došlo k vydaniu tzv. Mečiarových amnestií, ako aj zreteľne artikulovaný záujem podstatnej časti verejnosti, aby boli skutky, ktoré boli amnestované a z ktorých sú dôvodne podozriví predstavitelia štátnej moci, riadne vyšetrené, ústavný súd považuje reakciu ústavodarcu na spoločenskú traumu vyvolanú tzv. Mečiarovými amnestiami za legitímnu a vo svojej podstate opodstatnenú. Ústavný súd neprehliada ani to, že novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. sa ustanovil derogačný mechanizmus k zrušovaniu rozhodnutí prezidenta o amnestii alebo individuálnej milosti, ktorý v ústavách demokratických štátov v súčasnosti zrejme nemá obdobu. Zároveň však ústavný súd považuje za žiaduce podčiarknuť nielen ústavnú legitimitu, ale aj racionálne jadro tohto derogačného mechanizmu zavedeného do ústavy prostredníctvom novelizácie vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., keďže jeho neoddeliteľnou súčasťou je aj ústavná kontrola derogačného zásahu národnej rady (ako orgánu „politickej moci“) do rozhodnutí prezidenta o amnestii alebo jeho rozhodnutí o individuálnej milosti Ústavným súdom Slovenskej republiky ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „právo veta“, ktoré mu ústavodarca priznal vo vzťahu k rozhodnutiam národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti založeným na názore ústavnej väčšiny jej poslancov o tom, že derogované rozhodnutia odporujú princípom demokratického a právneho štátu, zodpovedá jeho ústavnému postaveniu a funkciám, ktoré plní v ústavnom mechanizme. Ústavný súd si zároveň s plnou vážnosťou uvedomuje, že jeho rozhodnutie o ústavnej (ne)akceptovateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 môže výrazne posilniť, alebo naopak, oslabiť jeho právnu autoritu, keďže len s jeho súhlasom môže byť ostatnou novelizáciou ústavy zavedený ústavný štandard zrušenia amnestie či milosti plnohodnotne realizovaný.

Zohľadňujúc bohatú domácu i zahraničnú odbornú literatúru venovanú problematike princípov demokratického a právneho štátu (jej analýze sa vzhľadom na účel i priestorové požiadavky kladené na toto rozhodnutie ústavný súd nemôže venovať, pozn.), ústavný súd, vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, považuje za vhodné už na tomto mieste svojho rozhodnutia vymenovať ústavné princípy, ktoré vo svojej doterajšej judikatúre zahrnul pod pojem „princípy demokratického a právneho štátu“. Ide najmä o tieto princípy:˗princíp slobody (II. ÚS 94/95, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/2013), ˗princíp rovnosti (PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/02, II. ÚS 5/03, II. ÚS 249/04, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 12/2014, I. ÚS 404/2016), ˗princíp ľudskej dôstojnosti (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 16/09), ˗princíp suverenity (zvrchovanosti) ľudu (PL. ÚS 42/95, I. ÚS 76/97, PL. ÚS 19/98, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 6/08, PL. ÚS 105/2011), resp. princíp demokracie (I. ÚS 76/97, I. ÚS 60/97),˗princíp legality (PL. ÚS 6/01, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 30/2015), ˗princíp zvrchovanosti ústavy a zákonov (III. ÚS 2/00, III. ÚS 100/02, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 9/04, IV. ÚS 154/05, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 19/05, PL. ÚS 10/2014), ˗princíp (demokratickej) legitimity (I. ÚS 238/04, PL. ÚS 14/06, PL.ÚS 105/2011, PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 24/2014),

˗princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd (PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 24/2014), ˗princíp právnej istoty (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014) zahŕňajúci aj ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní (I. ÚS 30/99, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 53/2015) a zákaz (pravej) retroaktivity (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 49/03, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 9/2013),˗princíp ochrany dôvery občanov v právny poriadok (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014),˗princíp spravodlivosti [označovaný aj ako princíp materiálneho právneho štátu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02, I. ÚS 24/03, I. ÚS 10/00, I. ÚS 84/02, PL. ÚS 49/03, IV. ÚS 47/03, III. ÚS 142/03, I. ÚS 73/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 42/2015)], ˗princíp zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015), ˗princíp proporcionality (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 106/2011), ˗princíp deľby moci vrátane systému vzájomných bŕzd a protiváh (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014), ˗princíp transparentnosti (verejnej kontrolovateľnosti) výkonu verejnej moci (PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 29/2011, II. ÚS 298/2015, I. ÚS 298/2015).

Vo vzťahu k uvedenému výpočtu princípov demokratického a právneho štátu, ktoré sa premietli do doterajšej judikatúry, ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že koná len výnimočne ex offo (v zásade len v konaní podľa čl. 129a ústavy) a až na zákonom ustanovené výnimky je viazaný návrhom na začatie konania, nebol nikdy dosiaľ konfrontovaný s úlohou vymedziť princípy demokratického a právneho štátu komplexne (taxatívnym výpočtom), t. j. už uvedený výpočet princípov demokratického a právneho štátu nie je (nemusí byť) vyčerpávajúci. Táto poznámka sa vzťahuje aj na dosiaľ judikatórne vymedzený obsah jednotlivých princípov demokratického štátu, ktorý ústavný súd svojou aktuálnou rozhodovacou činnosťou neustále precizuje a dopĺňa, čo zodpovedá dynamike vývoja demokratického a právneho štátu a požiadaviek na jeho ústavnú ochranu.

III.3 Analýza judikatúry medzinárodných súdnych orgánov a zahraničných súdov o amnestiách a milostiach

V súvislosti s prípravou svojich rozhodnutí ústavný súd štandardne hľadá inšpiráciu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj jeho predchodcu Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „EKĽP“). Aj keď judikatúra EKĽP a ESĽP, ktorá sa priamo či nepriamo dotýka amnestie, resp. milosti, nie je početná, žiada sa upozorniť aspoň na niektoré ich rozhodnutia, resp. právne názory v nich obsiahnuté. Ako prvé možno spomenúť rozhodnutie EKĽP z 2. 12. 1991 vo veci Dujardin a iné proti Francúzsku , sťažnosť č. 16734/90, v ktorom EKĽP posudzovala otázku udelenia amnestie či milosti osobám zodpovedným za porušenie práva na život garantovaného čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pričom zdôraznila, že tieto inštitúty môžu byť predmetom súdneho prieskumu, v rámci ktorého sa vykonáva test proporcionality na účely zistenia, či bola dodržaná rovnováha medzi „legitímnymi záujmami štátu a záujmami jednotlivých členov spoločnosti na ochrane ich života zákonom“ . Pri vykonávaní testu proporcionality zásadnú úlohu zohráva závažnosť skutku zodpovednej osoby, ako aj to, či je za zásah zodpovedná súkromná osoba alebo „zástupca štátu“ (štátny činiteľ). Konkretizujúc tieto východiská, ESĽP uviedol, že ak je štátny činiteľ obvinený z trestných činov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš dôležité, aby nedošlo k premlčaniu trestného konania a potrestania, a udelenie amnestie alebo milosti by nemalo byť prípustné (pozri Abdülsamet Yaman proti Turecku , sťažnosť č. 32446/96, rozsudok ESĽP z 2. 11. 2004, bod 55, a Canan proti Turecku , sťažnosť č. 39436/98, rozsudok ESĽP z 26. 6. 2007, bod 94, ako aj Lexa proti Slovensku , sťažnosť č. 54334/00, rozsudok z 2. 9. 2008, bod 139).

K zhodným záverom dospel ESĽP aj vo veci Marguš proti Chorvátsku , sťažnosť č. 4455/10, rozsudok Veľkej Komory z 27. 5. 2014, v ktorej sťažovateľ namietal primárne porušenie zákazu ne bis in idem , ktorý je garantovaný prostredníctvom čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru. Sťažovateľ (išlo o príslušníka armádnych zložiek, pozn.) argumentoval, že napriek tomu, že bolo trestné stíhanie proti nemu v roku 1997 zastavené na základe Zákona o všeobecnej amnestii, bol za tie isté trestné činy odsúdený v novom trestnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí najprv zdôraznil, že na dohovor a jeho protokoly sa musí prihliadať ako na celok, pričom ich výklad musí vychádzať z vnútornej konzistentnosti a súladu medzi rôznymi ustanoveniami, preto záruky čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru a záväzky štátu podľa čl. 2 a čl. 3 dohovoru je potrebné vnímať ako časti celku. V nadväznosti na toto východisko ESĽP akcentoval, že vyhlásenie amnestie v súvislosti s úmyselným zabitím alebo zlým zaobchádzaním je v rozpore so záväzkami štátu obsiahnutými v čl. 2 a 3 dohovoru, keďže bráni vyšetrovaniu takýchto skutkov a nevyhnutne vedie k beztrestnosti tých, ktorí sú za tieto skutky zodpovední. Uvedené zároveň znižuje účel ochrany zaručenej čl. 2 a 3 dohovoru a zároveň spôsobuje, že záruky rešpektovania práva každého na život a práva nebyť vystavený zlému zaobchádzaniu sa stávajú iluzórnymi (pozri Marguš proti Chorvátsku , body 127 128). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi bola v tomto prípade udelená amnestia za skutky, ktoré predstavujú závažné porušenia ľudských práv, pričom ich spáchal ako príslušník armádnych zložiek štátu, ESĽP v záverečnej časti svojho rozhodnutia zdôraznil, že „V medzinárodnom práve... vzrastá tendencia posudzovať takéto amnestie ako nekompatibilné s jednoznačne uznávaným záväzkom štátov stíhať a trestať vážne porušenia základných ľudských práv...“ (pozri Marguš proti Chorvátsku , bod 139).

V ostatnom čase sa v rozhodnutiach ESĽP nie zriedka odkazuje aj na judikatúru Inter-amerického (Medziamerického) súdu pre ľudské práva [ďalej aj „IASĽP“ (ide o medzinárodný súdny orgán, ktorý bol zriadený na základe Amerického dohovoru o ochrane ľudských práv z roku 1969; ďalej len „americký dohovor“), pozn.], ktorý sa vo svojej doterajšej judikatúre už obšírnejšie venoval problematike amnestií ako prostriedku, ktorý bráni trestnému stíhaniu a potrestaniu páchateľov závažných trestných činov. Vzhľadom na túto skutočnosť považuje ústavný súd v rámci formulovania východísk pre svojej rozhodnutie za vhodné analyzovať aspoň stručne niektoré najvýznamnejšie rozhodnutia IASĽP týkajúce sa problematiky amnestií.

Ústavný súd poukazuje v prvom rade na vec Barrios Altos proti Peru (rozsudok IASĽP zo 14. 3. 2001, séria C, č. 75), v ktorej sa IASĽP zaoberal otázkou zákonnosti amnestií prijatých v Peru a v tejto súvislosti uviedol, že amnestie sú rovnako ako inštitút premlčania a ďalšie opatrenia, ktorých účelom je obmedziť zodpovednosť osôb, neprípustné, keďže smerujú k tomu, aby sa zabránilo vyšetrovaniu a potrestaniu tých, ktorí sú zodpovední za závažné porušenia ľudských práv, ako je mučenie, mimosúdne alebo bez riadneho procesu vykonané tresty smrti a násilné zmiznutie, ktoré sú všetky zakázané, keďže porušujú nezrušiteľné práva uznané medzinárodným právom o ochrane ľudských práv ( Barrios Altos proti Peru , bod 41). V súvislosti s tzv. „samo-amnestiami“ IASĽP v tom istom rozhodnutí zvýraznil, že tieto spôsobujú bezbrannosť obetí a pomáhajú udržiavať beztrestnosť, a preto sú zjavne v nesúlade s cieľmi a duchom Amerického dohovoru o ochrane ľudských práv. Amnestie zabraňujú identifikácii osôb zodpovedných za porušenia ľudských práv, keďže predstavujú prekážku vyšetrovaniu a prístupu k spravodlivosti a zabraňujú obetiam a ich blízkym osobám, aby sa dozvedeli pravdu a dostali primeranú náhradu ( Barrios Altos proti Peru , bod 43). Tzv. „seba-amnestie“ nemajú podľa IASĽP právne účinky a nemôžu predstavovať naďalej prekážku vyšetrovaniu alebo identifikácii a potrestaniu tých, ktorí sú zodpovední ( Barrios Altos proti Peru , bod 44).

Inter-americký súd pre ľudské práva sa vo svojej judikatúre zaoberal aj princípom ne bis in idem, konkrétne v rozsudku Almonacid-Arellano a ostatní proti Chile (rozsudok z 26. 9. 2006, séria C, č. 154), v ktorom ho označil za právo, ktoré nemá absolútny charakter, takže k jeho aplikácii nedochádza v prípade, ak

a) súd zastavil konanie alebo oslobodil osoby zodpovedné za porušenie ľudských práv alebo medzinárodného práva, pričom bol vedený úmyslom chrániť obvineného pred trestno-právnou zodpovednosťou,

b) konania vo veci neprebehli nezávisle alebo nestranne, teda v rozpore s požiadavkami spravodlivého procesu, alebo

c) konaniu chýba skutočný úmysel nastoliť vo vzťahu k zodpovedným osobám spravodlivosť.

Rozhodnutie prijaté za týchto okolností predstavuje podľa IASĽP len „zdanlivú“ alebo „podvodnú“ res judicata . Zároveň IASĽP vyslovil záver, že v prípade, ak sa vyskytnú nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré umožnia zistiť identitu tých, ktorí sú zodpovední za porušenie ľudských práv alebo za činy proti ľudskosti, vyšetrovanie môže byť „oživené“, a to aj v prípade, že prípad skončil právoplatným oslobodením, keďže požiadavka spravodlivosti, práv obetí a duch, a znenie amerického dohovoru stojí nad princípom ne bis in idem ( Almonacid-Arellano a ostatní proti Chile , bod 154). Obdobne sa IASĽP vysporiadal s princípom ne bis in idem aj vo veci La Cantuta proti Peru (rozsudok IASĽP z 29. 11. 2006, séria C, č. 162, predovšetkým body 151 a 153).

Vo veci Anzualdo Castro proti Peru (rozsudok z 22. 9. 2009, séria C, č. 202) sa IASĽP zoberal prípadom násilného zmiznutia, pričom v tejto súvislosti zvýraznil, že ak je zmiznutie súčasťou systematickej praxe alebo zmiznutí spáchaných zástupcami štátu, je povinnosťou štátu neuplatňovať amnestie, ktorým chýba právny účinok, a neodvolávať sa na inštitút premlčania trestného stíhania, princíp res iudicata a princíp ne bis in idem a neuplatňovať akékoľvek iné opatrenia, ktoré bránia uplatneniu zodpovednosti, aby sa tak vyhli povinnosti vyšetrovať a trestať tých, ktorí sú zodpovední ( Anzualdo Castro proti Peru , bod 182). Vo veci Gelman proti Uruguaju (rozsudok z 24. 2. 2011, séria C, č. 221) IASĽP potvrdil svoj postoj vo vzťahu k záväzku štátu vyšetriť a potrestať porušenia ľudských práv, pričom záväzok štátu vyšetriť a prípadne trestne stíhať a potrestať páchateľa je zvlášť dôležitý vzhľadom na trestný čin, ktorý bol v konkrétnom prípade spáchaný, a povahu práva, ktoré bolo porušené, osobitne sa akcentovalo to, že zákaz nedobrovoľného zmiznutia a tomu zodpovedajúci záväzok vyšetriť a potrestať zodpovedných má povahu ius cogens ( Gelman proti Uruguaju , bod 183). Záväzok vyšetrovať porušenia ľudských práv pritom IASĽP zahŕňa pod pozitívne opatrenia štátu, ktoré štát musí prijať na účely zaistenia práv zakotvených v americkom dohovore ( Gelman proti Uruguaju, bod 184).

Vzhľadom na skutočnosť, že viacero už uvedených rozhodnutí IASĽP, ako aj samotné uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 poukazuje na Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím vyhlásenú Rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 47/133 z 18. decembra 1992, ústavný súd považuje za vhodné poukázať na čl. 18 ods. 1 tejto Deklarácie, v ktorom sa uvádza, že „osoby podozrivé zo spáchania trestných činov, ktoré spočívajú v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo obdobnému inštitútu, ktorého použitie má za následok neprípustnosť trestného stíhania“ . Aj keď označená deklarácia má len odporúčací charakter, jej (sprostredkovaný) vplyv na posudzovanie ústavnosti derogovaných rozhodnutí o amnestiách a milosti nemožno vylúčiť, a to predovšetkým vzhľadom na ústavný záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako aj svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2 ústavy). Tento argument platí o to viac, že na označenú deklaráciu sa odvoláva aj Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím, ktorý po ratifikácii nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku od 14. januára 2015; označený dohovor bol uverejnený v zbierke zákonov pod č. 12/2015 Z. z. (k tom viac pozri VRŠANSKÝ, P. Vylúčenie retroaktivity vo vzťahu k amnestii? Právny obzor č. 100, 2017, č. 1, s. 4 – 15).

Inštitút amnestie, resp. milosti, nie sú bežným predmetom rozhodovacej činnosti zahraničných (ústavných) súdov, a to zvlášť vtedy, ak ide o rozhodovanie o zrušení amnestie alebo milosti. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v zahraničí boli rozhodnutiami najvyšších vnútroštátnych súdnych orgánov zrušené amnestie (minimálne) v troch štátoch – Chile, Argentíne a El Salvadore. Konkrétne ide o nasledovné rozhodnutia:

1. rozhodnutie Najvyššieho súdu Čile zo 7. novembra 2004 o zrušení amnestie za zločiny proti životu, zdraviu a osobnej slobode, ku ktorým došlo počas vojenskej diktatúry v rokoch 1973 – 1989;7

2. rozhodnutie Najvyššieho súdu Argentíny zo 14. júla 2005 o zrušení amnestie týkajúcej sa príslušníkov vojenskej diktatúry za zločiny proti ľudskosti spáchané počas tzv. špinavej vojny v rokoch 1976 až 1983;8

7 Dostupné na internete: http://www.jstor.org/stable/j.ct6wr9f8.8 Dostupné na internete: http://www.echr.coe.int/Documents/Guide_Art_7_ENG.pdf.

3. rozhodnutie Najvyššieho súdu El Salvadoru z 13. júla 2016 o zrušení amnestie páchateľov zločinov proti ľudskosti, ku ktorým došlo počas občianskej vojny.9

Z rozhodnutí, ktoré obsahujú inšpirovania hodné myšlienky týkajúce sa ústavných limitov právomoci prezidenta vyhlasovať amnestiu, ústavný súd považuje za vhodné poukázať na konanie vedené Ústavným súdom Českej republiky pod sp. zn. Pl. ÚS 4/13, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu skupiny senátorov o zrušení čl. II rozhodnutia prezidenta Václava Klausa č. 1/2013 Sb. o amnestii z 1. januára 2013. Označené konanie prebehlo v režime konania o zrušení zákonov alebo ich jednotlivých ustanovení, ak sú v rozpore s ústavným poriadkom [čl. 87 ods. 1 písm. a) Ústavy Českej republiky]. Ústavný súd ČR uznesením z 5. marca 2013 návrh odmietol pre nepríslušnosť s odôvodnením, že rozhodnutie prezidenta o amnestii nie je právnym predpisom ani „iným“ právnym predpisom (najmä body 17 a 18), a zároveň sa priklonil väčšinou hlasov k záveru, že rozhodnutie o amnestii je vzhľadom na svoju povahu v zásade vyňaté z právnej (súdnej) kontroly, a preto je nutné ho považovať za nezrušiteľné (bod 27), a to aj s poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike (bod 28).

Ústavný súd ČR však v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 4/13 z 5. marca 2013 v rámci obiter dictum pripustil ako celkom krajnú možnosť preskúmanie rozhodnutia o amnestii v prípade, ak by ním došlo k zásahu do základných hodnôt, ktoré česká ústava vyhlasuje vo svojom ustanovení čl. 9 ods. 2 za nedotknuteľné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na bod 42 označeného uznesenia, ktorý znie: «Není důvod nicméně přehlížet, že vývoj konceptu moderního státu, rozvíjejícího postupně znaky státu právního, vyloučení libovůle, a v důsledku toho omezení či vůbec potlačení prostoru pro „nepřezkoumatelné“ akty veřejné moci, posiluje souběžné tendence k prosazení úsudku, že ani amnestijní rozhodnutí, navzdory svým (tradičním) prerogativům (zejména rozhodnutí aboliční), nemusí být provždy z efektivní kritiky vyjmuta (samozřejmě platí, že i prezident je při realizaci svého amnestijního oprávnění vázán ústavním rámcem, včetně jeho hodnotového vymezení). Na druhé straně je však adekvátní mít za to, že aktuálně dosažený právně-politický standard 9 Dostupné na internete: http://sv.vlex.com/vid/648247501.

je takový, že vnější zásah je myslitelný až v situacích mimořádně extrémních, resp. mimořádných vybočení ze základních zásad právního pořádku, jestliže by se exekutiva ve výkonu své pravomoci ocitla v rozporu se základními hodnotami, které Ústava prohlašuje ve svém čl. 9 odst. 2 za nedotknutelné [srov. nález sp. zn. Pl. ÚS 19/93 ze dne 21. 12. 1993 (N 1/1 SbNU 1; 14/1994 Sb.)]; jinak řečeno, omezení orgánu moci výkonné při vyhlášení amnestijního rozhodnutí může být dáno toliko základními hodnotami tvořícími materiální jádro Ústavy, kdy zásah do nich by představoval ohrožení ústavního státu jako takového. Ačkoli bylo dovozeno, že soudní přezkum amnestijního rozhodnutí je (coby svého druhu protimluv) vyloučen (aby si amnestie uchovala principiální pojmové znaky), lze pro budoucno (byť se zjevnou rezervovaností) připustit, že v takové zcela excesivní situaci (nastala-li by) by to byl Ústavní soud, který by se v nějaké formě jakožto „poslední instance“ mohl ujmout ochrany právě těchto hodnot, z ústavního vymezení základních (při plném ohledu k rizikům vyplývajícím z případné kolize „s principem právní jistoty a zásadou zákazu retroaktivity v trestním právu“...»

Ústavný súd konštatuje, že na protirečenie medzi väčšinovým stanoviskom sudcov českého ústavného súdu o nekontrolovateľnosti a nezrušiteľnosti rozhodnutia o amnestii a jeho časti VI označenej nadpisom „Nad rozhodný rámec“ ( obiter dictum) upozorňujú všetci disentujúci sudcovia (V. Güttler, I. Janů, P. Rychetský a M. Výborný).

III.4 Doterajšia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky k rozhodnutiam predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a jej prieskum Európskym súdom pre ľudské práva

III.4.1 Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd bol s problematikou tzv. Mečiarových amnestií v uplynulom období konfrontovaný vo viacerých konaniach o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy, ako aj v konaniach o podnetoch fyzických osôb podľa v tom čase platného a účinného čl. 130 ods. 3 ústavy („Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických osôb alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.“).

Bez potreby podrobnejšie analyzovať v tomto náleze obsah všetkých doterajších rozhodnutí ústavného súdu, ktoré súviseli z rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1997, ústavný súd považuje za vhodné aspoň poukázať na niektoré svoje rozhodnutia, ktoré súvisia, resp. nadväzujú na tzv. Mečiarove amnestie:

1. Uznesenia sp. zn. I. ÚS 30/97 z 13. mája 1997 a sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 vydané v konaní o výklad ústavy, ktoré sa týkajú tej časti preskúmavaného uznesenia národnej rady, ktorými boli zrušené rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa „zmareného“ referenda (o kľúčových záveroch vyslovených v týchto uzneseniach pozri časť I.3.2 tohto nálezu).

2. Uznesenia sp. zn. I. ÚS 7/99 z 26. januára 1999 a sp. zn. I. ÚS 40/99 zo 17. júna 1999, ktorými boli pri predbežnom prerokovaní odmietnuté návrhy skupiny poslancov národnej rady na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy.

3. Uznesenie sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. júna 1999, ktorým ústavný súd na základe návrhu skupiny poslancov národnej rady podal tento výklad čl. 102 písm. i) ústavy: „Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené.

Súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.“ (k odôvodneniu označeného uznesenia pozri podrobne časť III.1 tohto nálezu).

4. Nálezy sp. zn. I. ÚS 60/97 z 22. januára 1998, sp. zn. I. ÚS 76/97 zo 6. februára 1998 a sp. zn. II. ÚS 37/99 z 26. januára 1999 vydané v konaniach o podnetoch fyzických osôb (, a – všetci signatári petície za zavedenie priamej voľby prezidenta občanmi, pozn.), ktorými ústavný súd (zhodne) rozhodol o tom, že postupom ministerstva vnútra pri zabezpečovaní vytlačenia doručovania hlasovacích lístkov obciam na vykonanie referenda vyhláseného prezidentom v zbierke zákonov pod č. 76/1997 Z. z. bolo porušené ústavné právo podnecovateľov zúčastniť sa referenda upravené v čl. 94 ústavy a zároveň bolo porušené aj ich základné právo zúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo garantované v čl. 30 ods. 1 ústavy. Z odôvodnenia označených nálezov vyplýva, že ústavný súd v nich dospel k záveru, že ministerstvo vnútra bolo povinné vytlačiť a doručiť hlasovacie lístky so štyrmi referendovými otázkami, keďže si však túto povinnosť nesplnilo (a naopak, zabezpečilo vytlačenie hlasovacích lístkov len s troma referendovými otázkami a tieto distribuovalo obciam), konalo v rozpore s ústavou, ako aj zákonom o spôsobe vykonania referenda (zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda platným do 30. júna 2015), a tým porušilo práva podnecovateľov garantované v čl. 94 a čl. 30 ods. 1 ústavy.

5. Uznesenia sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. júla 1999, sp. zn. II. ÚS 70/99 z 15. júla 1999 a sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. augusta 1999, ktorými ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podnety Ivana Lexu, ktorými sa domáhal ochrany svojich základných práv garantovaných ústavou, k porušeniu ktorých malo dôjsť v súvislosti s jeho trestným stíhaním ako obvineného za skutky, na ktoré sa podľa jeho názoru aj po rozhodnutí predsedu vlády Mikuláša Dzurindu z 8. decembra 1998 o amnestii vzťahujú čl. VI rozhodnutia predsedu vlády V. Mečiara o amnestii z 3. marca 1998, resp. čl. II jeho rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998.

6. Ústavný súd vo výroku nálezu sp. zn. I. ÚS 48/99 z 20. decembra 1999 vydaného v konaní o podnete Jaroslava Svěchotu (ústavný súd v tomto konaní priznal postavenie vedľajšieho účastníka Ivanovi Lexovi, pozn.), ktorým namietal porušenie svojich základných práv v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe pre skutky, na ktoré sa podľa jeho názoru vzťahovali tzv. Mečiarove amnestie, vyslovil, že

„1) Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 a postupom Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorá uvedené uznesenie rozhodnutím č. 2 Kv 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 sa zrušuje.“.

III.4.2 Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lexa proti Slovenskej republike

Dňa 28. septembra 1999 Ivan Lexa ako obvinený pre viaceré trestné činy spáchané v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny podal ESĽP sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich práv garantovaných dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť vedenú pod č. 54334/00 rozhodnutím z 5. 7. 2005 vyhlásil za čiastočne prijateľnú, a to v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť (výlučne) jeho väzobným stíhaním (pozri body 102 a 141 tohto rozsudku).

Ivan Lexa namietané porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru odôvodňoval najmä tým, že jeho trestné stíhanie, ako aj vzatie do väzby bolo nezákonné, keďže rozhodnutie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu z 8. decembra 1998 bolo v rozpore s ústavou, a preto na všetky skutky, zo spáchania ktorých bol obvinený, sa podľa neho vzťahuje čl. VI rozhodnutia predsedu vlády V. Mečiara z 3. marca 1998 o amnestii, resp. čl. II jeho rozhodnutia zo 7. júla 1998 o amnestii. Ivan Lexa tiež poukázal na skutočnosť, že vec týkajúca sa trestných činov totožných s tými, zo spáchania ktorých bol obvinený, bola už skôr uznesením vyšetrovateľa z 18. septembra 1998 odložená pre neprípustnosť trestného stíhania z dôvodu udelenej amnestie.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom z 2. septembra 2008 rozhodol, že právo sťažovateľa garantované čl. 5 ods. 1 dohovoru bolo porušené. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že ESĽP za právny základ pre svojej rozhodnutie považoval právne názory vyslovené ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 30/99 (výklad) a sp. zn. I. ÚS 48/99 (podnet Jaroslava Svěchotu), keď v bode 126 rozsudku uviedol: „Berúc do úvahy predložené dokumenty, Súd nenachádza podklad pre spochybnenie vyššie uvedeného výkladu podaného prvým senátom ústavného súdu a súdmi v trestných veciach, ktoré napokon dospeli k záveru, že na trestné činy, pre ktoré bol sťažovateľ stíhaný, sa vzťahujú rozhodnutia o amnestii z 3. marca a 7. júla 1998.“

V nadväznosti na citované východisko ESĽP konštatoval (bod 128), že „Ústavný súd (prvý senát), po rozsiahlej analýze, dospel v tomto ohľade k záveru, že článok 102 ods. 1 písm. i) ústavy neoprávňoval prezidenta Slovenskej republiky meniť rozhodnutie o amnestii a zhoršiť tým postavenie osoby, ktoré jej z amnestie vyplývalo...“ , a vyslovil názor, že výklad čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy podaný v konaní sp. zn. I. ÚS 30/99 a publikovaný v zbierke zákonov je všeobecne akceptovaný ( „Zdá sa, že bolo v Slovenskej republike všeobecne akceptované....“ – bod 129 rozsudku). Konštatujúc, že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne umožňovalo zrušenie rozhodnutia prezidenta o amnestii, ESĽP uzavrel, že „... Za týchto okolností Súd nenachádza dôvody na to, aby spochybnil vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ústavy, podľa ktorého tieto vylučujú možnosť zrušenia skoršieho rozhodnutia o amnestii. Ďalej uvádza, že zrušenie nepodmienených opatrení týkajúcich sa udelenia dobrodenia nie je vo všeobecnosti akceptované právom, praxou, ani prevládajúcimi právnymi názormi v iných zmluvných štátoch Dohovoru...“ (bod 131 rozsudku).

V kontextoch preskúmavanej veci poukazuje ústavný súd aj na obiter dictum rozsudku Lexa proti Slovenskej republiky, v rámci ktorého ESĽP najprv uviedol, že „... si tiež všimol všeobecný kontext, ktorý vyvolal spor ohľadom platnosti dotknutých rozhodnutí o amnestii a argumenty vlády ospravedlňujúce rozhodnutie zastupujúceho prezidenta z 8. decembra 1998... (bod 139 rozsudku), a zároveň v bezprostrednej nadväznosti na citované poznamenal, že „Už skôr konštatoval, že ak je ústavný činiteľ obvinený z trestných činov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš dôležité, aby nedošlo k premlčaniu trestného konania a potrestania, a udelenie amnestie alebo milosti by nemalo byť prípustné (pozri Abdülsamet Yaman v. Turecko...). Rovnaký záver možno vyvodiť z medzinárodného práva a praxe...“ (taktiež bod 139 rozsudku). Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že si „... všimol legislatívne zmeny, ktoré následne upravili rozsah právomoci prezidenta prijímať opatrenia týkajúce sa individuálneho dobrodenia a podmienili tieto opatrenia kontrasignáciou člena vlády a neskoršie úsilie o zrušenie rozhodnutí z 3. marca a 7. júla 1998 prijatím ústavného zákona...“ (bod 140 rozsudku), ale zároveň podčiarkol, že „... Vo svojej podstate však tieto informácie nemôžu ovplyvniť situáciu, pokiaľ ide o jedinú otázku, o ktorej má Súd rozhodnúť...“ (bod 142), ktorou bolo („len“) rozhodovanie o zákonnosti väzby Ivana Lexu (pozri bod 102 rozsudku).

Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa stali základným východiskom pre rozsudok ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike (rozhodnutia vo veciach I. ÚS 30/99 a I. ÚS 48/99), ako aj samotného rozsudku ESĽP z 2. septembra 2008 o sťažnosti č. 54334/00, ústavný súd konštatuje, že ide o rozhodnutia, ktoré samy osebe nemôžu spochybňovať ústavnú akceptovateľnosť preskúmavaného uznesenia národnej rady, naopak, vzhľadom na novú ústavnú situáciu vyvolanú nadobudnutím účinnosti ostatnej novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. vo svojej podstate minimálne označené rozhodnutia ústavného súdu strácajú právnu relevanciu, čo má v konečnom dôsledku nepochybne vplyv aj na závery vyslovené ESĽP v rozsudku Lexa proti Slovenskej republike. Podstata kľúčového právneho problému, ku ktorému mali zaujať meritórny postoj senáty ústavného súdu v označených rozhodnutiach, ako aj ESĽP v rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej republike, spočívala totiž v hľadaní odpovede na otázku, či z v tom čase platného znenia slovenskej ústavy vyplývalo prezidentovi Slovenskej republiky (resp. predsedovi vlády vykonávajúcemu niektoré jeho právomoci) oprávnenie zrušiť, resp. zmeniť už skôr vydané rozhodnutie o amnestii. Preskúmavané uznesenie národnej rady bolo naproti tomu prijaté po ostatnej novelizácii ústavy, ktorá výslovne ustanovila právomoc národnej rady zrušiť vo výnimočných prípadoch rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o amnestii (pozri k tomu aj argumentáciu vlády v časti VIII jej stanoviska citovanú v časti III.2.3 tohto nálezu).

III.5 Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (sumarizovanie)

Vychádzajúc z úvah uvedených v tejto časti nálezu, ako aj argumentácie obsiahnutej v stanoviskách národnej rady a vlády, ústavný súd považuje za vhodné pred formulovaním svojich záverov k ústavnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady sumarizovať a koncentrovaným spôsobom vyjadriť základné východiská pre svoje rozhodovanie:

1. Ústavný súd vychádzajúci vo svojej judikatúre v ostatnom období z koncepcie materiálneho demokratického a právneho štátu [ide o judikatúru uplatňovanú najmä v ostatných 15 rokoch – (PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 21/08, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 2/2013 atď.)] a materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti zdôrazňuje, že v podmienkach demokratického a právneho štátu nemôže v zásade žiadne rozhodnutie ústavného orgánu (vrátane rozhodnutia o amnestii alebo milosti) stáť mimo ústavného prieskumu z hľadiska toho, či zodpovedá (neodporuje) základným ústavným princípom ako konštitutívnym hodnotám, ktoré sú nedotknuteľné a ktoré demokratický a právny štát rešpektuje a chráni.

2. Výkon verejnej moci v demokratickom a právnom štáte nemôže byť svojvoľný a ničím neobmedzený, čo sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na výkon právomoci prezidenta udeľovať milosť a vyhlasovať amnestiu. Limity výkonu právomoci prezidenta (a v období pred novelizáciou ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. aj predsedu vlády zastupujúceho prezidenta) vyhlasovať amnestiu alebo udeľovať milosť spočívajú podľa názoru ústavného súdu najmä

a) v ústavnom sľube prezidenta, ktorého text ustanovený v čl. 104 ods. 1 ústavy znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ (v zmysle uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 61/96 z 31. októbra 1996 „... jediné ustanovenie ústavy limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube“, pozn.),

b) v pozitívnom ústavnom záväzku Slovenskej republiky a jej všetkých ústavných orgánov uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2 ústavy),

c) v princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré tvoria materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky a ako kľúčové (ústavné) konštitutívne hodnoty sú nedotknuteľné (m. m. PL. ÚS 16/95) a tvoria základné kritérium ústavného prieskumu akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci vrátane rozhodnutí prezidenta.

3. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 má charakter individuálneho právneho aktu sui generis , ktorý bol vydaný na základe aplikácie ústavy, t. j. má nespochybniteľný ústavný základ obsiahnutý v čl. 86 písm. i) ústavy, ktorý mu garantuje nielen vysokú demokratickú legitimitu, ale aj právnu autoritu.

4. Každé uznesenie národnej rady vydané podľa čl. 86 písm. i) ústavy, a teda aj preskúmavané uznesenie musí spĺňať formálno-právne požiadavky vyplývajúce z príslušných článkov [čl. 84 ods. 4, čl. 86 písm. i) a čl. 88a] ústavy. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 je z hľadiska formálno-právnych požiadaviek v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

5. Ústava Slovenskej republiky kladie na uznesenia národnej rady o zrušení rozhodnutia prezidenta o amnestii alebo rozhodnutia o individuálnej milosti aj materiálne (obsahové) požiadavky, keďže môžu byť vydané len vtedy, ak národná rada dospeje k záveru, že derogované rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti „odporuje princípom demokratického a právneho štátu“. Závery k tomu, či uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 spĺňa materiálne požiadavky, ktoré kladie na tento typ rozhodnutia ústava, bude ústavný súd formulovať v časti IV tohto nálezu.

6. Ústavný súd reflektuje doterajší (v zásade konzervatívny) postoj ESĽP k otázke prípadného zrušenia amnestie alebo milosti, ale zároveň konštatuje, že zo žiadneho rozhodnutia ESĽP nevyplýva nemožnosť právneho prieskumu rozhodnutia o amnestii alebo milosti a zvlášť nie takého rozhodnutia o ich zrušení, ktoré bolo vydané na základe ústavou ustanovenej právomoci a zákonom ustanoveným spôsobom. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj doktrínu voľného uváženia štátov ( margin of appreciation doctrine ), v zmysle ktorej ESĽP ponecháva národným štátom určitý voľný priestor pre rozhodovanie o otázkach, ktoré sa týkajú uplatňovania dohovoru [k všeobecným faktorom, ktoré ovplyvňujú šírku voľnej úvahy národného štátu, patria okrem iného otázky, v ktorých neexistuje európsky konsenzus (S. a Marper proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkého senátu zo 4. 12. 2008, sťažnosť č. 30562/04, bod 112), otázky existencie všeobecnej hospodárskej alebo spoločenskej politiky (Stec a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkého senátu z 12. 4. 2006, sťažnosť č. 65731/01, bod 52), ako aj otázky súvisiace s povahou záujmu sledovaného štátom – napr. legitímny záujem na ochrane morálky (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 7. 12. 1976, sťažnosť č. 5493/72, bod 48)]. Ústavný súd považuje za inšpiratívnu aj judikatúru Inter-amerického súdu pre ľudské práva týkajúcu sa posudzovania amnestií, rešpektujúc pritom rozdielny spoločensko-politický kontext ním vydávaných rozhodnutí.

7. Z judikatúry medzinárodných súdnych orgánov možno vyvodiť, že ku kľúčovým dôvodom, ktoré by mohli „ospravedlniť“ zrušenie amnestie (príp. milosti), patria predovšetkým

a) závažnosť skutku, ktorý bol amnestovaný z hľadiska intenzity jeho dopadu na ľudské práva a základné slobody, príp. iné chránené hodnoty,

b) osoba páchateľa, ktorého skutok bol amnestovaný, pričom najprísnejšie sa toto kritérium posudzuje v prípade, ak sa amnestia týka predstaviteľa štátu (ústavného činiteľa), resp. osôb konajúcich v mene štátu, t. j. vtedy, ak ide vo svojej podstate o tzv. samo-amnestiu.

8. V nadväznosti na predchádzajúci bod ústavný súd berie na vedomie, že národná rada preskúmavané uznesenie založila na legitímnom hodnotovom úsudku, že „amnestie nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym predstaviteľom štátnej moci.“ (pozri časť I.4 tohto nálezu).

9. Novelizácia Ústavy Slovenskej republiky vykonaná ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. a na jej základe prijaté uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 vytvorili novú právnu situáciu, v rámci ktorej sú už prekonané právne názory vyslovené v uzneseniach ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/99 z 28. júna 1999 a sp. zn. I. ÚS 48/97 z 20. decembra 1999, z ktorých vychádzal ESĽP pri rozhodovaní vo veci Lexa proti Slovenskej republike.

IV.

Ústavný prieskum uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 (analýza a závery)

Vychádzajúc zo základných východísk pre rozhodovanie o súlade uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky formulovaných v časti III tohto nálezu vyplýva, že ústavný súd sa musí v rámci ústavného prieskumu vysporiadať s dvoma navzájom prepojenými úlohami:

a) formulovať autoritatívny záver k tomu, či záver vyslovený v preskúmavanom uznesení národnej rady o tom, že články V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 odporujú princípom demokratického a právneho štátu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

b) zároveň však musí ústavný súd vysloviť svoj autoritatívny záver aj k tomu, či je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, že články V a VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejnené pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 boli uznesením národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 zrušené.

Obsahom preskúmavaného uznesenia národnej rady sú tri relatívne samostatné rozhodnutia predsedu vlády, resp. prezidenta, ktoré z dôvodu existencie obsahových i kvalitatívnych rozdielov medzi nimi nie je podľa názoru ústavného súdu vhodné podrobiť ústavnému prieskumu spoločne. Vychádzajúc z metodologického postupu uplatneného pri analýze preskúmavaného uznesenia národnej rady v časti I.2 tohto nálezu, ústavný súd uskutočnil ústavný prieskum tak, že preskúmaval postupne ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť preskúmavaného uznesenia národnej rady v časti, ktorou došlo k zrušeniu

1. článku V rozhodnutia predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii a článku I rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii týkajúcich sa referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997,

2. článku VI rozhodnutia predsedu vlády z 3. marca 1998 o amnestii a článku II rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii týkajúcich sa zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny,

3. rozhodnutia prezidenta v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.

Pred vykonaním vlastného ústavného prieskumu ústavný súd považuje za žiaduce poznamenať, že nenachádza dostatočné argumenty k zásadnejšiemu spochybneniu kľúčovej argumentácie obsiahnutej v stanoviskách národnej rady a vlády citovanej v častiach II.2.1 a II.2.3 tohto nálezu, ktoré smerujú k záveru o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady. Táto skutočnosť by už sama osebe mohla (aj vzhľadom na lehotu, v ktorej musí ústavný súd o veci rozhodnúť, pozn.) postačovať na to, aby ústavný súd na jej základe rozhodol o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017. Ústavný súd však, rešpektujúc svoje ústavné postavenie a kľúčovú ústavnú funkciu zverenú mu ústavodarcom, považuje za potrebné explicitne formulovať svoj vlastný postoj k ústavno-právnym otázkam, ktoré boli nastolené preskúmavaným uznesením národnej rady, a pomenovať kľúčové dôvody, na základe ktorých rozhodol o veci tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Rovnako pred vlastnou analýzou ústavných problémov nastolených preskúmavaným uznesením národnej rady ústavný súd považuje za vhodné poukázať na časť IX stanoviska vlády (pozri časť II.2.3 tohto nálezu), v ktorom je obsiahnutý vládou vykonaný test proporcionality, ktorý ústavný súd štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, zvlášť v konaní o súlade právnych predpisov. Ústavný súd nemá zásadnejšie výhrady k záverom, ktoré vzišli z vládou, resp. ministerstvom spravodlivosti vykonaného testu proporcionality, avšak nepovažuje za potrebné a ani vhodné podrobiť v tomto konaní preskúmavané uznesenie národnej rady testu proporcionality, a to vzhľadom na skutočnosť, že podstatou jeho ústavného prieskumu v tejto veci, ktorá je predurčená obsahom ostatej novelizácie ústavy, je preskúmanie, či rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a rozhodnutím prezidenta o milosti z 12. decembra 1997 došlo, resp. mohlo dôjsť, k porušeniu niektorých ústavných princípov (princípov demokratického a právneho štátu), ako aj preskúmanie toho, či k porušeniu niektorých ústavných princípov došlo, resp. mohlo dôjsť, aj preskúmavaným uznesením národnej rady, a následne vyváženie (vyvažovanie) dotknutých ústavných princípov, ktorého výsledok bude predstavovať základné východisko pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ďalšie časti tohto nálezu sú primárne zamerané na preskúmanie vyváženosti princípov demokratického a právneho štátu, ktoré boli, resp. mohli byť dotknuté na jednej strane derogovanými rozhodnutiami predsedu vlády Vladimíra Mečiara a prezidenta Michala Kováča a na druhej strane preskúmavaným uznesením národnej rady, ktorým boli tieto rozhodnutia zrušené.

IV.1 K článku V rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. a článku I rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a jeho zrušeniu

Vychádzajúc zo skutkových okolností načrtnutých v časti I.3.2 tohto nálezu, ústavný súd podčiarkuje, že vláda zjavne nad rámec svojej pôsobnosti a v zjavnom rozpore s rozhodnutím prezidenta o vyhlásení referenda z 13. marca 1997 uznesením z 22. apríla 1997 uložila ministrovi vnútra, aby nedoručoval obciam hlasovacie lístky, na ktorých sú všetky 4 referendové otázky, pričom tento svoj „pokyn“ nezmenila ani potom, ako sa oboznámila s autoritatívnym právnym názorom ústavného súdu vysloveným v uznesení sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. mája 1997, v zmysle ktorého „Vláda Slovenskej republiky nemá ústavou ani zákonom ustanovené povinnosti na zabezpečenie vyhláseného referenda.“ . Následne minister vnútra v celkom zjavnom rozpore s uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997 (s ktorého odôvodnením minimálne v časti poukazujúcej na to, že vyhlásené referendum prezidenta zaväzuje a „musí prebehnúť“ a že „Uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 72 v spojení s čl. 93 ods. 2 ústavy nemá a nemôže mať žiaden priamy vplyv na ďalšiu prípravu a priebeh referenda...“, bol preukázateľne oboznámený) a nad rámec povinnosti uloženej mu uznesením vlády z 22. apríla 1997 vydal pokyn na vytlačenie a následnú distribúciu hlasovacích lístkov len s troma referendovými otázkami.

Podľa názoru ústavného súdu je celkom nepochybné, že v dôsledku úmyselného konania ministra vnútra, ktoré zjavne presahovalo rámec jeho pôsobnosti a bolo zjavne v rozpore so zákonom, sa znemožnilo uskutočnenie referenda vyhláseného prezidentom na 23. a 24. máj 1997 minimálne v časti týkajúcej sa referendovej otázky o priamej voľbe prezidenta, t. j. slovami Ústrednej komisie pre referendum došlo k jeho „zmareniu“.

Podľa názoru vysloveného v stanovisku národnej rady došlo amnestovaním skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda z 23. a 24. mája 1997 k porušeniu týchto princípov demokratického a právneho štátu: a) princípu suverenity ľudu, b) princípu deľby moci, c) princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci, d) princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní, e) princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd a f) princípu rovnosti pred zákonom (body 12 a nasl.).

Zohľadňujúc argumentáciu národnej rady (ako aj vlády), ústavný súd považuje za dôležité priblížiť vlastný pohľad a vlastnú hierarchiu prístupov k posúdeniu otázky, či sú rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1997 a zo 7. júla 1997 v častiach týkajúcich sa referenda z 23. a 24. mája 1997 v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Podľa názoru ústavného súdu je z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa referenda relevantné preskúmavať potenciálne porušenie najmä nasledovných princípov demokratického a právneho štátu:

- princípu zákazu svojvôle (zneužitia právomoci),

- princípu suverenity ľudu, resp. princípu demokracie (demokratického rozhodovania) v spojení s princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd,

- princípu deľby moci,

- princípu demokratickej legitimity,

- princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci,

- princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,

- princípu spravodlivosti.

Zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa na výkone verejnej moci. Svojvôľa ako „bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle“ 10, resp. „uprednostnenie vlastnej vôle... namiesto práva a spravodlivosti“ ( RÉVAI NAGY LEXIKONA . Budapest: Révai testvérek irodalmi intézet részvénytársaság, 1922, Zv. XIII, s. 862), je vo sfére verejného práva integrálne spojená so zneužitím právomoci. Za zneužitie právomoci nemožno chápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom, alebo nad rámec ( ultra vires ) zverenej pôsobnosti, či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého právnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou chránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov, resp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide o konanie v rozpore s verejným záujmom, uprednostňujúce osobný záujem či skupinové záujmy [k zneužitiu práva aj vo sfére verejného práva pozri napr. TICHÝ, L. – MASLOWSKI, S. – TROUP, T. (eds.): Zneužití práva. Praha: UK, 2016]. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nie náhodou sú najvýznamnejšie prejavy zneužívania právomoci verejných činiteľov premietnuté do skutkovej podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa (pozri § 326 Trestného zákona).

V súvislosti s preskúmavanými časťami rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách týkajúcimi sa referenda je nespochybniteľné minimálne to, že predseda vlády amnestoval konanie verejného činiteľa – vláde podriadeného ministra vnútra, ktorý postupoval celkom zjavne a úmyselne nad rámec svojej pôsobnosti, keď svojvoľne (v rozpore s rozhodnutím prezidenta o vyhlásení referenda a v rozpore s uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997) vydal pokyn nedistribuovať obciam hlasovacie lístky so štyrmi referendovými otázkami a naopak, bez akejkoľvek právnej opory vydal pokyn

10 Dostupné na internete: http://slovnik.azet.sk/pravopis/kratky-slovnik/?q=svojv%C3%B4%C4%BEa).

na vytlačenie a distribúciu hlasovacích lístkov s troma referendovými otázkami. Z uvedeného zjavne vyplýva, že v posudzovanom prípade predseda vlády V. Mečiar vyhlásil tzv. samo-amnestiu ( selfamnesty ), ktorej účelom bolo vyňať, ak už nie seba, tak minimálne ministra vnútra ako vláde podriadeného ústavného činiteľa a svojho politického stúpenca z trestnoprávnej zodpovednosti. Už táto skutočnosť spolu s právnymi dôsledkami, ktoré vyvolal postup ministra vnútra (pozri ďalej), sama osebe postačuje na záver, že časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách týkajúce sa referenda vyhláseného na 23. a 24 máj 1997 sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné vzhľadom na ich zjavný rozpor s ústavným princípom zákazu svojvôle.

Predseda vlády V. Mečiar si pri vyhlasovaní svojich rozhodnutí o amnestiách v častiach týkajúcich sa referenda z 23. a 24. mája 1997 podľa názoru ústavného súdu musel byť vedomý aj toho, že amnestuje konanie, ktoré predstavovalo neprípustný zásah do princípu suverenity ľudu, ktorý je neoddeliteľný od podstaty demokratického štátu, a zároveň musel vedieť aj o tom, že išlo o zásah, ktorý bol v rozpore s ústavným imperatívom ochrany ľudských práv a základných slobôd.

Konkretizujúc tento záver, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v čl. 2 ods. 1 ústavy sú explicitne vyjadrené dve základné formy výkonu štátnej moci – výkon moci občanov „prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Ide o základné formy demokratického rozhodovania, pričom celoštátne referendum je celkom nepochybne najvýznamnejším právnym prostriedkom priameho výkonu štátnej moci, ktorého výsledky vyvolávajú závažné právne dôsledky. Predseda vlády si musel byť vedomý, že amnestuje postup ministra vnútra, ktorý nielen zjavne presahoval rámec jeho pôsobnosti, ale ktorý zároveň v konečnom dôsledku znemožnil vykonanie referenda o priamej voľbe prezidenta, ktorý iniciovalo prostredníctvom petície 521 580 občanov. Je totiž zjavné, že predseda vlády v čase rozhodovania o amnestii musel poznať obsah odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. mája 1997, z ktorého zjavne vyplývalo, že referendum musí prebehnúť tak, ako bolo prezidentom Michalom Kováčom vyhlásené. Ústavný súd zdôrazňuje, že v demokratickom a právnom štáte nemožno tolerovať taký výkon verejnej moci, ktorý protiprávne znemožní priamy výkon verejnej moci nositeľmi moci (občanmi) prostredníctvom referenda, ak sú splnené zákonom ustanovené podmienky na jeho vykonanie. Preto je zároveň v podmienkach demokratického a právneho štátu neakceptovateľné také rozhodnutie predsedu vlády, prostredníctvom ktorého boli amnestované skutky, ktoré znemožnili vykonanie referenda o priamej voľbe prezidenta v máji 1997.

Amnestovaným postupom ministra vnútra súvisiacim s prípravou a vykonaním referenda z mája 1997 došlo k závažnému porušeniu ústavou garantovaných práv občanov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už spomínané nálezy sp. zn. I. ÚS 60/97 z 22. januára 1998 a sp. zn. I. ÚS 76/97 zo 6. februára 1998, v ktorých vyslovil, že postupom ministerstva vnútra (resp. ministra vnútra) pri príprave a vykonaní predmetného referenda došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov zúčastniť sa referenda upraveného v čl. 94 ústavy a zároveň tiež k porušeniu ich základného práva zúčastniť sa prostredníctvom tohto referenda na správe verejných vecí priamo garantovaného v čl. 30 ods. 1 ústavy. Obaja sťažovatelia boli signatármi petície za priamu voľbu prezidenta, pričom ústavný súd pri svojom rozhodovaní za podstatnú považoval práve skutočnosť, že sťažovatelia boli signatármi tejto petície. Vychádzajúc z podstaty rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 60/97 a sp. zn. I. ÚS 76/97, možno nepochybne uzavrieť, že amnestovaným postupom ministra vnútra nedošlo len k porušeniu práv sťažovateľov (), ale aj k porušeniu ústavou garantovaných práv (minimálne) všetkých ostatných signatárov petície za priamu voľbu prezidenta občanmi. V čase, keď predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia o amnestii, už boli známe a všeobecne prístupné nálezy ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 60/97 a sp. zn. I. ÚS 76/97. Ak predseda vlády napriek tomu amnestoval inkriminovaný postup ministra vnútra, konal a rozhodoval v zjavnom rozpore s ústavným princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd.

Z úvah vyslovených najmä v časti III.1 tohto nálezu vyplýva, že rozhodnutia o amnestii, resp. milosti sú už samy osebe zásahom do ústavného princípu deľby moci, ktorého tolerovanie možno (do istej miery) odôvodňovať pôsobením princípu vzájomných bŕzd a protiváh. Zároveň je nepochybné, že najzávažnejší zásah do konceptu deľby moci predstavuje amnestia, resp. milosť udelená v podobe abolície, ktorá vo svojej podstate zbavuje vo vzťahu ku skutkom, ktoré sú amnestované, resp. omilostené, súdnu moc akejkoľvek ingerencie, t. j. v zásade popiera jej podstatu a zmysel. Táto skutočnosť vystupuje zvlášť do popredia vtedy, ak predmetom amnestie, resp. milosti udeľovanej hlavou štátu, ktorá je zložkou výkonnej moci, sú skutky iných predstaviteľov výkonnej moci (v posudzovanom prípade minimálne ministra vnútra). Predseda vlády si pri udeľovaní tzv. samo-amnestie musel byť vedomý, že jeho rozhodnutie predstavuje zásadný zásah do ústavného princípu deľby moci, ktorého intenzita v konkrétnych okolnostiach spôsobuje jeho ústavnú neakceptovateľnosť. Neakceptovateľnosť tohto zásahu zvýrazňuje skutočnosť, že predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia o amnestiách v zastúpení prezidenta, t. j. ako ústavný činiteľ, ktorému bola táto právomoc zverená len dočasne (do zvolenia nového prezidenta), čo už samo osobe predpokladá zdržanlivý prístup k využitiu tejto právomoci, ktorý vyplýva aj z toho, že k jej riadnemu výkonu zastupujúci ústavný činiteľ nedisponuje požadovanou mierou demokratickej legitimity. Je očividné, že predseda vlády sa požiadavkou zdržanlivosti pri výkone právomoci udeľovať amnestiu, resp. milosť, v čase, keď zastupoval prezidenta, neriadil, naopak, zásadným spôsobom ju zneužil bezprostredne po ujatí sa jej výkonu (necelý deň po uplynutí funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča). Z uvedených dôvodov posudzované časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách podľa názoru ústavného súdu odporujú aj ústavnému princípu deľby moci a sú zároveň prejavom nedostatku demokratickej legitimity ich autora.

Skutočnosť, že v dôsledku posudzovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách sa zabránilo zákonom ustanoveným spôsobom vyšetriť a rozhodnúť o tom, či skutky ministra vnútra, príp. iných verejných činiteľov súvisiace s prípravou a vykonaním májového referenda v roku 1997 sú trestnými činmi, je podľa názoru ústavného súdu aj v rozpore s princípom transparentnosti, resp. verejnej kontrolovateľnosti verejnej moci. Ak totiž existuje dôvodné podozrenie, že postupom verejných činiteľov došlo k zmareniu demokratického výkonu verejnej moci prostredníctvom referenda iniciovaného viac ako pol miliónom občanov, tak je podľa názoru ústavného súdu v demokratickom a právnom štáte neakceptovateľné, aby sa zneužitím právomoci vyhlásiť amnestiu občanom znemožnilo dozvedieť pravdu o protiprávnych skutkoch nositeľov verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu bolo udelenie amnestií rozhodnutiami predsedu vlády v časti týkajúcej sa referenda z roku 1997 (ale aj v časti týkajúcej sa zavlečenia M. Kováča ml do cudziny) v nezmieriteľnom napätí aj s princípom právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Ide o princípy, ktoré sa nepochybne vzťahujú tak na tvorbu práva (normotvornú činnosť), ako aj uplatňovanie (aplikáciu) práva (k tomu napr. II. ÚS 22/95), t. j. aj na vyhlásenie amnestie alebo udelenie milosti. Z dikcie ústavného sľubu (čl. 112 ústavy) výslovne vyplýva požiadavka, aby členovia vlády (a o to viac predseda vlády) vykonávali svoju funkciu „v záujme občanov“ (vo verejnom záujme), a nie svojvoľne, vo svoj prospech, resp. v prospech blízkych osôb či politicky spriaznených osôb. Uvedená (ústavná) požiadavka zakladá (mala by zakladať) pre občanov právnu istotu a zároveň aj pocit dôvery v právny poriadok, že členovia vlády budú rešpektovať dikciu ústavného sľubu a vykonávať svoje právomoci v ich (verejnom) záujme.

V posudzovanom prípade teda mohli občania dôverujúci právnemu poriadku legitímne očakávať v prvom rade to, že minister vnútra v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda v máji 1997 nezneužije svoju právomoc a bude postupovať v súlade s právnym poriadkom. Ak minister vnútra napriek očakávaniam postupoval v rozpore a nad rámec svojej pôsobnosti, tak občania mohli o to viac legitímne očakávať, že predseda vlády nezneužije svoju právomoc vyhlasovať amnestiu v zastúpení prezidenta takým spôsobom, ktorým zabráni vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti svojho ministra. Keďže občania boli v posudzovanom prípade sklamaní vo svojej legitímnej dôvere v právny poriadok, čo nepochybne narušilo ich právnu istotu, odporujú podľa názoru ústavného súdu amnestie vyhlásené predsedom vlády V. Mečiarom v časti týkajúcej sa referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 aj požiadavkám vyvoditeľným z princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Ústavný súd sa v tejto súvislosti v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou národnej rady, že od predstaviteľov štátnej moci sa v právnom štáte legitímne očakáva, že „budú príkladom pre ostatných občanov v dodržiavaní práva a vo vyvodzovaní zodpovednosti za protiprávne konanie. Očakávanie, že štátna moc bude v prípade postihovania trestnej činnosti postupovať voči svojim predstaviteľom a ich blízkym osobám rovnako razantne ako voči radovým občanom je úplne legitímne a v právnom štáte by malo byť samozrejmosťou.“ (bod 61 stanoviska národnej rady).

Z dosiaľ uvedených predbežných záverov vyplýva, že aj ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa referenda z 23. a 24. mája 1997 odporujú viacerým princípom demokratického a právneho štátu. Tento sumarizujúci záver ale sám osebe nemôže postačovať k tomu, aby ústavný súd uzavrel, že v časti týkajúcej sa referenda je uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 v súlade s ústavou. Tento záver môže ústavný súd autoritatívnym spôsobom vysloviť len vtedy, ak dospeje k záveru, že samotné zrušenie rozhodnutí o amnestiách preskúmavaným uznesením národnej rady neodporuje princípom demokratického a právneho štátu, resp. že o taký rozpor v posudzovanom prípade nejde vzhľadom na výsledok vyvažovania medzi princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré boli dotknuté rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách, ako aj ich derogáciou preskúmavaným uznesením národnej rady.

Bez ohľadu na dosiaľ uvedené je nepochybné, že možno, poukazujúc na niektoré princípy demokratického a právneho štátu, argumentovať aj v prospech nezrušiteľnosti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách. Vo svojej podstate ide o argumenty, ktoré viedli prvý senát ústavného súdu pred takmer 18 rokmi v konaní o výklade ústavy vedenom pod sp. zn. I. ÚS 30/99 k záveru o nezrušiteľnosti rozhodnutia o amnestii a ktoré vo svojej podstate akceptoval neskôr aj ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej republike. Ide najmä o argumentáciu vychádzajúcu z princípu legality a princípu právnej istoty, ktorého integrálnou súčasťou je aj zákaz retroaktivity (zvlášť zvýrazňovaný v trestnoprávnej oblasti) v spojení s ochranou legálne nadobudnutých práv, resp. ochranou legitímnych očakávaní, ako aj ochranou dôvery občanov v právny poriadok.

Argumentácia o nezrušiteľnosti inkriminovaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách z dôvodu rešpektovania princípu legality je založená na tvrdení, že právomoc predsedu vlády vyhlásiť v zastúpení prezidenta amnestiu (aj formou abolície) nebola v čase ich vyhlásenia ústavou a ani iným platným a účinným právnym predpisom žiadnym spôsobom obmedzená, t. j. uplatňujúc prísne a výlučne formálno-právne hľadisko možno formulovať záver, že predseda vlády vyhlásil amnestie z 3. marca 1998 a zo 7. júla 1998 legálne v súlade s právom. Tento záver je pri formálno-právnom prístupe k ochrane ústavnosti v zásade nespochybniteľný, keďže vedie k záveru, že predseda vlády zastupujúci prezidenta je, resp. bol oprávnený vyhlásiť amnestiu podľa svojej ľubovôle (svojvoľne). Ak sa však uplatní materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ktorý ústavný súd v ostatnom období výrazne preferuje, tak možno argumentáciu v prospech nezrušiteľnosti amnestií poukazom na princíp legality výrazne oslabiť až vylúčiť.

Za závažnejšiu považuje ústavný súd argumentáciu v prospech nezrušiteľnosti amnestií poukazom na porušenie princípu právnej istoty. V tejto súvislosti ústavný súd považuje v prvom rade za žiaduce zaoberať sa možným porušením princípu zákazu retroaktivity. Tento zákaz sa primárne dotýka zákazu spätného pôsobenia právnych noriem. V posudzovanom prípade nejde o retroaktivitu právnych noriem v pravom zmysle slova, keďže preskúmavané uznesenie národnej rady nemá povahu právneho predpisu (a novelizácia ústavy vykonaná ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z., ktorá ju umožnila predovšetkým prostredníctvom čl. 154f ods. 1 ústavy, sa v zásade nachádza mimo prieskumu ústavného súdu, pozn.). Napriek tejto skutočnosti ale možno podľa názoru ústavného súdu zákaz retroaktivity ako ústavný princíp vzťahovať nepochybne aj na právne akty, ktoré nemajú povahu normatívneho právneho aktu (právneho predpisu), t. j. aj na rozhodnutia o amnestii alebo milosti, ako aj na právny akt, ktorým došlo k ich derogácii – teda aj na preskúmavané uznesenie národnej rady.

Vo vzťahu k právnym účinkom v zásade každého rozhodnutia o amnestii alebo milosti možno konštatovať, že pôsobí spätne (retroaktívne), keďže sa ním amnestuje alebo omilosťuje skutok, ktorý sa stal v minulosti, aj keď s účinkami do budúcna. To nepochybne platí o to viac vtedy, ak je rozhodnutie o amnestii alebo milosti derogované rozhodnutím príslušného ústavného orgánu. Na tom nič nemení skutočnosť, že právny predpis – v posudzovanom prípade priamo ústava – derogáciu amnestie alebo milosti umožňuje. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že preskúmavané uznesenie národnej rady, ktorým došlo k zrušeniu dvoch rozhodnutí predsedu vlády z roku 1998 o amnestiách a rozhodnutia prezidenta o milosti z roku 1998, t. j. zjavne v období pred ostatnou novelizáciou ústavy, má bez akýchkoľvek pochybností retroaktívne účinky.

Z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti derogačného uznesenia národnej rady je dôležité aj posúdenie právnych účinkov, ktoré vyvolali derogované rozhodnutia o amnestii alebo milosti u dotknutých osôb. V posudzovanej veci ide o právne účinky aboličných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a prezidenta z 12. decembra 1997. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že na právne účinky aboličných rozhodnutí neexistujú v teórii (trestného) práva jednotné názory. Tieto názory možno rozdeliť do dvoch veľkých skupín prvá skupina názorov priznáva abolícii ako procesnoprávnemu inštitútu len procesnoprávne účinky, zatiaľ čo druhá skupina názorov síce akceptuje, že abolícia je procesnoprávny inštitút, ale s hmotnoprávnymi účinkami. Právnym následkom akceptácie hmotnoprávnych účinkov aboličného rozhodnutia je zánik trestnosti amnestovaných, resp. omilosťovaných skutkov so všetkými právnymi dôsledkami, na čom nemení nič skutočnosť, že aboličné rozhodnutie má procesnoprávnu povahu, t. j. ide „o procesnoprávnu prekážku stíhateľnosti na hmotnoprávnom základe“ (MADLIAK, J. – MADLIAK, A. Trestné právo hmotné – všeobecná časť. I. Základy trestnej zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000, s. 322). Je zjavné, že pri hmotnoprávnom vnímaní abolície sa pripustením jej derogácie konštituuje trestnoprávna zodpovednosť dotknutých osôb nanovo, a teda celkom zjavne retroaktívne.

Primárne procesnoprávna povaha aboličného rozhodnutia vedie jej zástancov (pozri napr. SOLNAŘ, V. FENYK, J. CISAŘOVÁ, D. VANDUCHOVÁ, M. Systém českého trestního práva. Část II. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Nakladatelství Novatrix, s. r. o., 2009, s. 446) aj k záveru o („len“) procesnoprávnych účinkoch takéhoto rozhodnutia, ktoré spočívajú tom, že abolíciou nezaniká trestnosť amnestovaného, resp. omilosťovaného skutku, ale vzniká len procesná prekážka trestného stíhania, ktorá odpadne, ak sa amnestia alebo milosť zruší. Ak sa aboličnému rozhodnutiu priznajú len procesnoprávne účinky, tak je napätie medzi rozhodnutím o zrušení amnestie, resp. milosti, a princípom právnej istoty výrazne nižšie (znesiteľnejšie) ako v prípade, ak sa aboličnému rozhodnutiu priznajú aj hmotno-právne účinky. Práve procesnoprávnym charakterom tzv. Mečiarových amnestií argumentuje vo svojom stanovisku národná rada (bod 67), ako aj vláda v častiach VIII a IX svojho stanoviska.

Ústavný súd nie je v aktuálnom zložení spôsobilý prikloniť sa väčšinovo (nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov) ani k jednému z uvedených právnych názorov o právnych účinkoch aboličných rozhodnutí o amnestii alebo milosti. Táto skutočnosť však ústavnému súdu nebráni v tom, aby zaujal autoritatívny záver k ústavnej (ne)akceptovateľnosti zrušenia tzv. Mečiarových amnestií (resp. milosti prezidenta M. Kováča) preskúmavaným uznesením národnej rady.

V súvislosti s posudzovaním ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady má podľa názoru ústavného súdu nie bezvýznamnú relevanciu aj tá skutočnosť, že po zrušení amnestií hrozí dotknutým osobám trestné stíhanie len za skutky, ktoré boli v čase ich spáchania podľa v tom čase účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov trestné a ktoré sú trestné aj podľa v súčasnosti účinného zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pri rešpektovaní zásady ustanovenej v čl. 50 ods. 6 ústavy („Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“).

Neoddeliteľnou súčasťou princípu právnej istoty je aj ochrana legálne nadobudnutých práv a ochrana legitímnych očakávaní. Ústavný súd konštatuje, že dotknuté osoby preskúmavanými rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách „nadobudli“ z formálno-právneho hľadiska v súlade s vtedajším právnym poriadkom (legálne) právo a v tejto súvislosti v zásade aj legitímnu nádej, že za trestné činy, ktoré spáchali, sa proti nim nezačne trestné stíhanie a ak sa už začalo, tak sa v ňom nebude pokračovať. Ústavný súd nespochybňuje, že toto (z formálno-právneho hľadiska) legálne nadobudnuté právo, ako aj z neho vyplývajúce legitímne očakávanie založené na presvedčení o správnosti dosiaľ väčšinovo zastávaného právneho názoru, že amnestie sú nezrušiteľné, zjavne bolo dotknutým osobám preskúmavaným uznesením národnej rady odňaté, t. j. toto rozhodnutie národnej rady má celkom nepochybne negatívny vplyv na ich právne postavenie. Ústavný súd si však musí položiť otázku, či právo dotknutých osôb na trestnú nestíhateľnosť nadobudnuté inkriminovanými rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách disponuje absolútnou ochranou, t. j. či prichádza v podmienkach právneho štátu do úvahy následné odňatie tohto práva.

V súvislosti s hľadaním odpovede na túto otázku ústavný súd poznamenáva, že Ústava Slovenskej republiky a ani iné právne prepisy nepriznávajú nikomu právo udelenia amnestie alebo milosti, ich udelenie si teda nemožno nárokovať, a preto ani nikto nemôže legitímne očakávať, že amnestia či milosť mu udelená bude. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné poukázať na ideu vyslovenú v časti IX stanoviska vlády, podľa ktorej v prípade, ak by „naplnením právnej istoty... bolo očakávanie udelenia amnestie, znamenalo by to automatickú beztrestnosť už v okamihu páchania týchto skutkov“ . Vláda, ako aj národná rada argumentujú aj všeobecne akceptovanou zásadou, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ ( „ex iniuria ius non oritur“ ), ktorá má v právnej filozofii mimoriadnu váhu a ústavný súd nemá dôvod ju spochybňovať, ale zároveň podotýka, že jej vnímanie ako neprekonateľnej dogmy je vo svojej podstate nezlučiteľné v zásade s každým rozhodnutím o amnestii či milosti. V každom prípade však už primerané zohľadnenie tejto zásady minimálne spochybňuje záver, že osoby, ktorých skutky boli amnestované (resp. omilostené) a ktoré si zároveň boli vedomé, že konali v rozpore s právom, nadobudli právo na svoju trestnú nestíhateľnosť v dobrej viere. Navyše k oslabeniu tvrdenia o tom, že amnestie, resp. milosti sú nezrušiteľné, možno uplatniť aj argument, že zrušením amnestie alebo milosti sa dotknutým osobám zachováva základné právo na prezumpciu neviny, ako aj všetky základné záruky spravodlivého trestného procesu garantované ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porovnaj k tomu bod 65 stanoviska národnej rady).

Okolnosti a spôsob, akým dotknuté osoby nadobudli právo na trestnú nestíhateľnosť za skutky, ktoré boli následne amnestované, spojené s legitímnym očakávaním, že za tieto skutky už nikdy v budúcnosti proti nim nebude vedené trestné stíhanie, do značnej miery oslabujú prípadný záver o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia národnej rady č. 470 z 5. apríla 2017. Len na ich základe však nemožno tvrdiť, že preskúmavaným uznesením národnej rady nedošlo k porušeniu žiadneho ústavného princípu, a teda ani princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov demokratického a právneho štátu. Naopak, ústavný súd konštatuje, že preskúmavaným uznesením národnej rady došlo k zásahu do právnej istoty dotknutých (amnestovaných) osôb, pričom záver o jeho prípadnej ústavnej akceptovateľnosti možno formulovať len po vzájomnom vyvažovaní tohto zásahu do právnej istoty dotknutých osôb s princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré boli podľa už uvedených predbežných záverov ústavného súdu príslušnými časťami rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách týkajúcimi sa skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 porušené.

V konfrontácii so záverom o tom, že preskúmavaným uznesením národnej rady došlo k zásahu do právnej istoty osôb, ktorých skutky boli amnestované, ústavný súd sumarizujúc poukazuje na svoje už uvedené predbežné závery, v zmysle ktorých predseda vlády pri amnestovaní skutkov súvisiacich s referendom vyhláseným na 23. a 24. mája 1997 konal v zjavnom rozpore s ústavným princípom zákazu svojvôle, ktorý predstavuje kategorický imperatív pre výkon akejkoľvek verejnej funkcie, pričom amnestoval zároveň také konanie svojho ministra a politického stúpenca, ktoré predstavovalo neprípustný zásah do princípu suverenity ľudu, ktorý je imanentnou súčasťou demokratického štátu, čím porušil ústavou garantované práva minimálne všetkých tých občanov, ktorí sa prostredníctvom petície domáhali vyhlásenia referenda o priamej voľbe prezidenta. Z už uvedeného zároveň vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu išlo v posudzovanom prípade zjavne o samo-amnestiu, ktorou došlo k neprípustnému zásahu aj do ďalších princípov demokratického a právneho štátu (princípu deľby moci, princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci, princípu demokratickej legitimity, ako aj princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právnym poriadok).

Pri objektívnom vyvažovaní ústavných princípov, ktoré boli na jednej strane dotknuté preskúmavaným uznesením národnej rady a na druhej strane derogovanými rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách v časti skutkov súvisiacich s tzv. zmareným referendom, zjavne nemôže podľa názoru ústavného súdu obstáť (do nemalej miery spochybniteľné) uprednostňovanie právnej istoty osôb, ktoré sú dôvodne podozrivé zo spáchania závažných trestných činov. Navyše, v prospech zrušiteľnosti rozhodnutí o amnestiách možno argumentovať aj prostredníctvom kľúčového princípu materiálne chápaného právneho štátu, ktorým je princíp spravodlivosti. Je totiž zjavné, že formalistické uprednostňovanie princípu právnej istoty by v posudzovanom prípade znemožnilo vyvodenie zodpovednosti osôb, ktoré v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 hrubým spôsobom porušili ústavou zaručené práva všetkých tých občanov Slovenskej republiky, ktorí sa chceli zúčastniť referenda o priamej voľbe prezidenta občanmi, a posvätilo svojvôľu, resp. zneužívanie právomoci pri výkone verejnej moci, čo je v zjavnom napätí so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd na základe konfrontácie a vzájomného vyvažovania argumentácie, ktorá by mohla svedčiť v prospech nezrušiteľnosti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, s obsahom princípov demokratického a právneho štátu, ktoré aj podľa názoru ústavného súdu boli rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 v častiach týkajúceho sa referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 porušené, dospel k záveru, že časť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017, ktorou sa zrušil článok V rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 a čl. I rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii zo 7. júla 1998, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

IV.2 K článku VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z. a čl. II rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a ich zrušeniu

Prostredníctvom čl. VI svojho rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 predseda vlády V. Mečiar nariadil, „aby sa nezačínalo, a ak sa už začalo aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny“ . Následne po zistení, že takto formulovaná amnestia zrejme nenaplní cieľ sledovaný jej vyhlásením – pokryť všetky trestné činy, ku ktorým došlo v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, vydal predseda vlády Vladimír Mečiar

7. júla 1998 nové rozhodnutie o amnestii, v ktorého článku II sa uvádza: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“

Na základe všeobecne známych skutočností popísaných v časti I.3.3, ako aj v časti V stanoviska vlády citovaného v časti II.2.3 tohto nálezu možno konštatovať, že svoje rozhodnutia o amnestiách vydal predseda vlády V. Mečiar v čase, keď už existovalo aj výsledkami vyšetrovania podložené vážne podozrenie, že

- Michal Kováč ml. bol bezprostredne pred svojím zavlečením do cudziny v rozpore so zákonom o Slovenskej informačnej službe sledovaný príslušníkmi Slovenskej informačnej služby a za využitia motorových vozidiel a inej sledovacej techniky SIS,

- sa na zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny podieľala, resp. ho priamo vykonala prostredníctvom svojich príslušníkov a techniky Slovenská informačná služba,

- osobné motorové vozidlo Michala Kováča ml. bolo bezprostredne pred zavlečením pod hrozbou násilia a použitia zbrane zastavené a následne bol menovaný osobami (príslušníkmi SIS), ktoré ho násilne zadržali a ktoré uskutočňovali jeho zavlečenie do Rakúska, podrobený hrubému neľudskému správaniu, ktoré napĺňa všetky pojmové znaky mučenia, resp. neľudského zaobchádzania v zmysle platných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa stanoviska národnej rady amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny došlo k porušeniu rovnakých princípov demokratického a právneho štátu ako v prípade amnestovania skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997 (pozri časť II.2.1 stanoviska národnej rady), t. j. a) princípu suverenity ľudu, b) princípu deľby moci, c) princípu obmedzenej vlády a vylúčenia svojvôle pri výkone verejnej moci, d) princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní, e) princípu rešpektovania ústavne zaručenej ochrany základných práv a slobôd a f) princípu rovnosti pred zákonom (body 12 a nasl.).

Podľa názoru ústavného súdu v súvislosti s amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny je potrebné preskúmať, či došlo, resp. mohlo dôjsť, k porušeniu najmä nasledovných princípov demokratického a právneho štátu:

- princípu zákazu svojvôle (zneužitia právomoci),

- princípu legality výkonu štátnej moci,

- princípu ochrany ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom rešpektovania medzinárodnoprávnych záväzkov,

- princípu deľby moci,

- princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci,

- princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,

- princípu spravodlivosti.

Vychádzajúc z už (časť IV.1 tohto nálezu) načrtnutého obsahu ústavného princípu zákazu svojvôle, integrálne spojeného so zneužitím právomoci verejného činiteľa, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predseda vlády V. Mečiar vydal svoje rozhodnutia o amnestii v čase, keď existovalo podľa všeobecne dostupných informácií, ako aj predbežných výsledkov vyšetrovania dôvodné podozrenie, že Michala Kováča ml. v rozpore so zákonom o SIS sledovali, násilne zadržali a zavliekli do Rakúska príslušníci Slovenskej informačnej služby a použili pritom motorové vozidlá a inú techniku, ktorými disponovala Slovenská informačná služba.

Vladimír Mečiar si musel byť vedomý, že k vyvráteniu podozrenia o tom, že odsúdeniahodný násilný trestný čin spáchali príslušníci SIS (resp. sa na jeho vykonaní podieľali), môže dôjsť len prostredníctvom nezávislého vyšetrovania. Zároveň nemožno spochybňovať, že predseda vlády V. Mečiar si musel byť vedomý toho, že vyvrátenie tohto podozrenia je nepochybne vo verejnom záujme a v záujme odstránenia spoločensko-politického napätia. Navyše, vychádzajúc zo skutočnosti, že podľa v tom čase platného a účinného znenia zákona o Slovenskej informačnej službe riaditeľa SIS vymenúval a odvolával predseda vlády, sa dá reálne predpokladať, že o (ne)účasti SIS na zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny bol (mohol byť) Vladimír Mečiar dostatočne informovaný, a to aj preto, že vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa mu bol funkčne, ako aj politicky podriadený. Z toho možno zároveň uplatnením štandardných pravidiel logického uvažovania dedukovať, že v prípade, ak by bol predseda vlády presvedčený o tom, že SIS sa na zavlečení Michala Kováča ml. žiadnym spôsobom nepodieľala, nemal by žiadny legitímny záujem amnestovať skutky súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do Rakúska, naopak, bolo by aj v jeho záujme, aby trval na dôslednom vyšetrení všetkých skutkov, ktoré súviseli so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny.

Ak napriek uvedenému predseda vlády V. Mečiar v zastúpení prezidenta amnestoval skutky, ktoré súviseli so zavlečením M. Kováča ml. do cudziny, tak je zjavné, že konal a rozhodoval v rozpore s ústavným sľubom, ktorý zložil pri ujatí sa svojej funkcie do rúk prezidenta Michala Kováča. Zároveň amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny vo svojej podstate „zabránil“ vytvoreniu objektívnych argumentov, prostredníctvom ktorých by sa dalo vyvrátiť dôvodné podozrenie, že zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny vykonali príslušníci SIS, naopak, je namieste aj úvaha o tom, že Vladimír Mečiar toto podozrenie svojimi rozhodnutiami o amnestiách nepriamo potvrdil. Zároveň možno bez relevantných pochybností konštatovať, že aj v tomto prípade (ako v prípade referenda z mája 1997, pozn.) išlo o tzv. samo-amnestiu ( selfamnesty ), ktorej účelom bolo vyňať z trestnej zodpovednosti, ak už nie seba, tak minimálne riaditeľa SIS Ivana Lexu a ďalších príslušníkov SIS, ktorí násilné zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny mali vykonať, resp. sa na ňom mali podieľať. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj v časti týkajúcej sa skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny sa rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách z ústavného hľadiska javia ako neakceptovateľné vzhľadom na ich zjavný rozpor s ústavným princípom zákazu svojvôle, resp. zneužitia právomoci predsedu vlády ako jedného z najvyšších ústavných činiteľov.

Podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. aj k zásahu do princípu legality. Princíp legality výkonu štátnej moci je koncentrovaným spôsobom explicitne vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rozsah a spôsob výkonu štátnej moci Slovenskou informačnou službou v čase vyhlásenia tzv. Mečiarových amnestií upravoval (a aj v súčasnosti upravuje) zákon o Slovenskej informačnej službe, ktorý vymedzoval úlohy SIS (§ 2), oprávnenia a povinnosti príslušníkov SIS (§ 7 až § 9), informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky a podmienky ich použitia (§ 11 až § 14), či podmienky vedenia evidencie o činnosti SIS a informáciách získaných pri vykonávaní jej úloh (§ 17). V čase, keď vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vyhlásil svoje rozhodnutia o amnestiách, existovalo dôvodné podozrenie, že v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny konala SIS v rozpore a nad rámec svojich zákonom vymedzených úloh a že v rozpore so zákonom o SIS boli v tejto súvislosti použité aj informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky SIS, t. j. že SIS závažným spôsobom porušila požiadavky vyvoditeľné z ústavného princípu legality výkonu štátnej moci. Ak predseda vlády za týchto okolností vyhlásením amnestií zabránil vyvodeniu zodpovednosti za konanie, ktoré malo byť v rozpore so zákonom o SIS, resp. konanie zjavne presahujúce rámec vymedzený zákonom o SIS, tak podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom spochybnil ústavou explicitne vymedzené požiadavky na výkon štátnej moci v medziach ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, t. j. požiadavku rešpektovania princípu legality pri výkone štátnej moci.

V čase zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny bol platný a účinný zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorý v § 233 vymedzoval skutkovú podstatu trestného činu zavlečenia do cudziny, a to nasledovne:

„(1) Kto iného zavlečie do cudziny, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.(2) Odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce,

a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny,

b) ak spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe postihnutej duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutej, alebo

c) ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví, smrť alebo iný obzvlášť závažný následok.“

Aj v súčasnosti platný a účinný zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vymedzuje v § 187 skutkovú podstatu trestného činu zavlečenia do cudziny, ktorý znie nasledovne:

„(1) Kto iného zavlečie do cudziny, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

(2) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním väčšiu škodu,

b) na chránenej osobe,

c) z osobitného motívu, alebo

d) závažnejším spôsobom konania.

(3) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsaťpäť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo

b) a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,

b) a spôsobí ním smrť viacerých osôb, alebo

c) ako člen nebezpečného zoskupenia.“

Z porovnania skutkových podstát trestného činu zavlečenia do cudziny vymedzených v tom čase platnom a účinnom Trestnom zákone a v súčasnosti platnom a účinnom zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov možno vyvodiť, že podľa úsudku zákonodarcu sa spoločenská závažnosť tohto skutku s odstupom času výrazne zvýšila.

Na základe všeobecne dostupných informácií možno dôvodne usudzovať, že osoby, ktoré násilne zavliekli Michala Kováča ml. do cudziny, spáchali trestný čin podľa § 233 Trestného zákona, pričom ho spáchali ako členovia organizovanej skupiny [§ 233 ods. 2 písm. a) Trestného zákona] a spôsobili zavlečenému ujmu, ktorú (zrejme) možno subsumovať pod ustanovenie § 233 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.

Ak predseda vlády amnestoval trestný čin zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, konal vedome v rozpore s princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako aj v rozpore s ústavným princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov, ktorý bol síce explicitne vyjadrený v ústavnom texte (pozri v čl. 1 ods. 2 ústavy) až s účinnosťou od 1. júla 2001, ale je nepochybné, že aj v období pred 1. júlom 2001 bol v Ústave Slovenskej republike (implicitne) „prítomný“. Vychádzajúc zo všeobecne dostupných informácií, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že Michal Kováč ml. bol pri svojom zadržaní vystavený hrubému násiliu, ktoré nepochybne v zmysle ústavy, medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ako aj judikatúry medzinárodných súdnych orgánov napĺňa pojmové znaky mučenia, resp. neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré je nielen podľa judikatúry ESĽP (napr. rozhodnutia vo veciach Gäfgen proti Nemecku z 1. 6. 2010, alebo Savin proti Ukrajine z 12. 2. 2012), ale aj judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 70/01, I. ÚS 4/02, alebo II. ÚS 271/07) absolútne zakázané, t. j. nemožno ho akceptovať v žiadnej situácii, ani v čase vojnového stavu, či vojny. Zároveň možno z judikatúry ESĽP k čl. 3 dohovoru („Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“) vyvodiť pozitívny záväzok štátu (a teda aj Slovenskej republiky) trestné činy, ktorými dôjde k porušeniu čl. 3 dohovoru, a) vyšetrovať, b) stíhať, c) trestať a d) nahradiť poškodeným vzniknutú škodu (pozri k tomu napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Aksoy proti Turecku z 18. 12. 1996, alebo Yatsenko proti Ukrajine zo 16. 2. 2012).

Vláda v časti VII svojho stanoviska venuje osobitnú pozornosť práve analýze medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky súvisiacich s jej pozitívnym záväzkom vyšetrovať a trestať skutky, pri ktorých došlo k mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, s ktorého obsahom sa ústavný súd stotožňuje, a preto považuje za dostatočné na príslušnú časť tohto stanoviska ako dôležitého východiska pre svoje rozhodnutie poukázať (pozri časť II.2.3 tohto nálezu).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zdôrazňuje, že predseda vlády ako vrcholný ústavný činiteľ je povinný rešpektovať pri výkone svojej pôsobnosti všetky medzinárodné záväzky vyplývajúce Slovenskej republike z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ako aj judikatúry medzinárodných súdnych orgánov. Ak napriek tomu predseda vlády V. Mečiar svojimi rozhodnutiami amnestoval trestný čin zavlečenia Michala Kováča ml., musel vedieť, že koná v rozpore s týmito medzinárodnými záväzkami, a aj preto sú podľa názoru ústavného súdu jeho rozhodnutia o amnestiách v častiach týkajúcich sa amnestovania skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny v rozpore s princípom ochrany ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Poukazujúc na už uvedenú argumentáciu o porušení ústavného princípu deľby moci, ktorý bol podľa názoru ústavného súdu vážne spochybnený amnestovaním skutkov súvisiacich s prípravou a vykonaním referenda vyhláseného na 23. a 24. máj 1997, ústavný súd konštatuje, že aj pri amnestovaní skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny išlo o mimoriadne závažný zásah do konceptu deľby moci, keďže amnestiu vyhlásil predseda vlády ako vrcholný predstaviteľ výkonnej moci formou abolície, pričom (aj vďaka inkriminovaným rozhodnutiam predsedu vlády Vladimíra Mečiara o amnestiách) neexistujú žiadne relevantné argumenty na vyvrátenie tvrdenia, že ňou došlo (predovšetkým) k amnestovaniu skutkov iných predstaviteľov verejnej moci – riaditeľa a príslušníkov SIS, ktorí sa mali podľa v zásade verejne známych informácií podieľať na protiprávnom sledovaní a násilnom zavlečení občana Slovenskej republiky do cudziny, pričom riaditeľ tajnej služby bol funkčne v podriadenom vzťahu k predsedovi vlády. Závažnosť zásahu do deľby moci aj v tomto prípade zvyšuje skutočnosť, že predseda vlády vyhlásil svoje rozhodnutia o amnestiách v zastúpení prezidenta, t. j. ako ústavný činiteľ, ktorému bola táto právomoc zverená len dočasne (do zvolenia nového prezidenta), čo predurčuje zdržanlivý prístup k využívaniu „zastupovanej“ právomoci. Podľa názoru ústavného súdu je očividné, že predseda vlády pri vyhlasovaní amnestií ignoroval limity, ktoré mu pre výkon tejto právomoci vyplývali z princípu deľby moci, a preto konal v rozpore s týmto ústavným princípom.

V dôsledku amnestovania skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny sa zabránilo zákonom ustanoveným spôsobom vyšetriť a rozhodnúť o tom, či tento násilný trestný čin skutočne vykonali štátom platení príslušníci SIS a kto vydal pokyn, resp. rozhodol o tom, že Michal Kováč ml. bude za použitia násilia zavlečený do Rakúska. Ústavný súd konštatuje, že občania majú ústavou garantované právo byť informovaní o závažnej trestnej činnosti predstaviteľov štátu, resp. zneužití štátneho orgánu (SIS), ktorý „plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom“ (§ 1 ods. 2 zákona o SIS). Predseda vlády si musel byť vedomý, že ak bude formou abolície amnestovať skutky súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, z ktorých bola (a je) dôvodne podozrivá SIS, tak občanom zabráni dozvedieť sa pravdu o protiprávnych skutkoch predstaviteľov štátnej moci. Ak napriek tomu predseda vlády amnestie vyhlásil, tak si musel byť vedomý, že jeho konanie odporuje ústavnému princípu transparentnosti, resp. verejnej kontrolovateľnosti verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu došlo amnestovaním skutkov súvisiacich s násilným zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny aj k neprípustnému zásahu do princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Vychádzajúc z požiadaviek vyvoditeľných z konceptu demokratického a právneho štátu na výkon verejnej moci, a teda aj výkon funkcie predsedu vlády (zastupujúceho prezidenta), môžu totiž občania s dôverou očakávať, že predseda vlády bude vykonávať svoje oprávnenia v ich záujme a nezneužije svoje mocenské postavenie na zakrývanie trestných činov, z ktorých spáchania sú dôvodne podozriví predstavitelia štátu. Ak predseda vlády svojimi rozhodnutiami o amnestiách zabránil, aby sa trestné činy, z ktorých spáchania boli dôvodne podozriví predstavitelia štátu, vyšetrili, tak si musel byť vedomý, že jeho rozhodnutia sklamú dôveru občanov v právny poriadok, ktorého integrálnou súčasťou je aj požiadavka riadneho vyšetrovania trestných činov verejných funkcionárov, a dôjde tým aj k spochybneniu právnej istoty (presvedčenia) občanov o tom, že v demokratickom a právnom štáte je neprípustné vyňať predstaviteľov štátu spod trestnej zodpovednosti.

Z predbežných záverov vyslovených dosiaľ v tejto časti nálezu vyplýva, že aj časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktorými amnestoval trestné činy súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml., sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s viacerými ústavnými princípmi, resp. nimi boli vážne spochybnené. Ústavný súd musí (obdobne ako pri formulovaní svojho záveru k referendovej časti rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, pozn.) však k svojmu záveru, že uznesenie národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 je v časti, ktorou zrušuje článok VI rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a čl. II jeho rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 o amnestii, v súlade s ústavou, preskúmať aj argumenty svedčiace v prospech tvrdenia, že zrušením príslušných častí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách národná rada konala v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Tento prieskum by za určitých okolností (po vyvažovaní hodnôt, ku ktorých porušeniu mohlo dôjsť na jednej strane vyhlásením amnestií a na druhej strane ich zrušením) mohol viesť ústavný súd aj k záveru, že preskúmavané uznesenie národnej rady nie je v časti, ktorou derogovalo rozhodnutia predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, v súlade s ústavou.

Obdobne ako pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti zrušenia „referendových“ častí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách možno aj vo vzťahu k zrušeniu častí rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, ktorými boli amnestované trestné činy súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, argumentovať v prospech ich nezrušiteľnosti poukazom na to, že ich predseda vlády vydal legálne, teda v súlade s v tom čase platným znením ústavy a iných právnych predpisov (princíp legality), ako aj tým, že zrušenie amnestií predstavuje taký zásah do princípu právnej istoty, ktorý je v podmienkach právneho štátu neakceptovateľný. Ústavný súd sa už podrobne zaoberal analýzou argumentácie o možnom porušení princípu právnej istoty v predchádzajúcej („referendovej“) časti svojho rozhodnutia, na základe ktorej dospel k záveru, že preskúmavaným uznesením národnej rady došlo k zásahu do právnej istoty osôb, ktorých skutky boli amnestované. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje za dostatočné na túto analýzu na tomto mieste len poukázať (pozri časť IV.1 nálezu).

V rámci vyvažovania ústavných princípov, ktoré boli (mohli byť) rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a preskúmavaným uznesením národnej rady v časti týkajúcej sa zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny dotknuté, však ústavný súd považuje za žiaduce venovať pozornosť aj nie celkom ojedinelo verejne prezentovaným názorom založeným na argumentácii, podľa ktorej síce nie sú amnestie absolútne nezrušiteľné, ale príslušné súdne orgány ich môžu zrušiť len celkom výnimočne, porovnávajúc pritom skutok zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny so skutkami, ktoré boli amnestované počas vojenských diktatúr v niektorých štátoch Južnej Ameriky a Afriky. Z časti III.3 tohto nálezu vyplýva, že v niektorých štátoch boli tieto amnestie vyhlásené najvyššími predstaviteľmi diktátorských režimov následne najvyššími vnútroštátnymi súdmi zrušené, resp. vnútroštátne súdy tieto amnestie nerešpektovali. Je všeobecne známe, že amnestiami, ktoré boli vyhlásené počas vojenských diktatúr, boli amnestované aj hromadné vraždy, mučenia a iné násilné činy, či zmiznutia veľkého počtu osôb, pričom išlo o skutky spáchané predstaviteľmi týchto vojenských režimov, t. j. išlo o samo-amnestie, ktoré znemožňovali potrestanie závažných trestných činov spáchaných exponentmi vojenských režimov, ktorými boli spôsobené závažné ujmy na živote veľkého počtu osôb.

Popísanú argumentáciu možno vnímať aj ako znižovanie závažnosti skutku zavlečenia, ktorý poškodenému Michalovi Kováčovi ml. nespôsobil takú závažnú ujmu, na základe ktorej by bolo možné z ústavného hľadiska akceptovať také výnimočné opatrenie, akým nepochybne zrušenie amnestie je. Analyzovaná argumentácia vyúsťuje do záveru, že medzinárodné súdne orgány nebudú akceptovať derogáciu tzv. Mečiarových amnestií a Slovenská republika tým utrpí ďalšiu medzinárodnú blamáž (k tomu pozri napr. rozhovor s bývalým generálnym prokurátorom Michalom Vaľom označený nadpisom Nebo, peklo, politika. Extra plus z 27. 4. 2017, ako aj vyjadrenia bývalého predsedu vlády Vladimíra Mečiara zo 7. marca 2017 v relácii televízie TA3 „Téma dňa“ http://www.ta3.com/clanok/1101277/meciar-a-bugar-o-amnestiach.html.).

Ústavný súd sa nestotožňuje s popísanou argumentáciou, keďže je založená na porovnávaní neporovnateľného. Podľa názoru ústavného súdu totiž nemožno mechanicky porovnávať skutky, ku ktorým došlo v štátoch s rozdielnymi kultúrnymi a právno-politickými tradíciami a za zásadne iných ústavno-politických pomerov. Výkon verejnej moci založený (aj) na použití násilia proti politickým oponentom je esenciálnym znakom vojenských diktatúr, resp. iných autoritatívnych režimov. Naopak, v demokratických štátoch je použitie násilných prostriedkov pri výkone verejnej moci uplatnené v rámci legitímne prebiehajúcej súťaže politických síl absolútne neakceptovateľné a je nezlučiteľné s podstatou demokratického režimu.

Slovenská republika sa konštituovala ako demokratický a právny štát, t. j. v čase, keď ku skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny došlo, nebola u nás vojenská diktatúra a ani iný obdobný autoritatívny režim (aj keď podľa mnohých politológov sa takýto režim v čase tzv. druhej Mečiarovej vlády začal formovať, pozn.). Nebol teda žiadny dôvod na to, aby sa v rámci politickej súťaže a zrejme primárne v záujme pokusu o politickú diskreditáciu prezidenta Michala Kováča ako najvyššieho ústavného činiteľa, ktorý bol v tom čase hlavným oponentom predsedu vlády Vladimíra Mečiara, uplatnil násilný výkon verejnej moci, ktorý vyústil do skutku, ktorý v zmysle medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ako aj judikatúry medzinárodných súdnych orgánov napĺňa pojmové znaky mučenia, resp. neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. To platí o to viac, ak existuje dôvodné podozrenie, že sa na tomto skutku aktívne podieľal štátny orgán Slovenská informačná služba, ktorá má v popise práce ochranu ústavného zriadenia. V uvedených súvislostiach ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci slobodnej súťaže politických síl, ktorý prebieha (v zásade) v demokratickom prostredí demokratického režimu, je nevyhnutné vyvodzovať (v porovnaní s autoritatívnymi režimami) zásadne rigoróznejšie dôsledky vo vzťahu k násilným prejavom výkonu verejnej moci, ku ktorých použitiu neexistovali žiadne legitímne dôvody, čo platí nepochybne aj o skutku zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny.

Predseda vlády V. Mečiar verejne zdôvodnil svoje rozhodnutia o amnestiách tak, že ich udeľuje „ako príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti“. Je však zjavné, že bývalý premiér dosiahol pravý opak toho, čo deklaroval, keďže ich vyhlásením sa napätie v spoločnosti naopak vystupňovalo, rozbúrilo vnútropolitickú situáciu a rozhorčilo verejnú mienku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že podľa jeho presvedčenia sa zmierujúci účinok tzv. Mečiarových amnestií vôbec nedal rozumne očakávať, naopak, dalo sa už v tom období reálne prepokladať, že amnestie neodstránia zdroj napätia, ale zdroj napätia vytvoria.

Ústavný súd považuje za veľké zjednodušenie také vnímanie skutku zavlečenia, podľa ktorého ním mohla byť spôsobená závažná ujma len priamo poškodenému Michalovi Kováčovi ml., príp. nanajvýš jeho najbližším rodinným príslušníkom (vrátane prezidenta). Takéto zjednodušenie zjavne účelovo prehliada skutočnosť, že amnestovanie skutku zavlečenia sa stretlo bezprostredne po vyhlásení rozhodnutí predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a následne po jeho „oprave“ rozhodnutím predsedu vlády o amnestii zo 7. júla 1998 s mimoriadne negatívnym ohlasom nielen domácej, ale zahraničnej verejnosti. Ústavný súd nemôže pri svojom rozhodnutí ignorovať, že toto negatívne hodnotenie bezprecedentných rozhodnutí o amnestii predsedu vlády Vladimíra Mečiara nielenže pretrváva už takmer 20 rokov, ale sa v tomto období stalo aj jednou z hlavných tém legitímneho spoločenského diskurzu, ktorý reflektoval (v principiálne inej ústavnej situácii) aj ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Lexa proti Slovenskej republike (pozri body 139 až 141 tohto rozsudku). Rovnako nemožno v načrtnutých súvislostiach ani pri rozhodovaní súdnych orgánov (vrátane ústavného súdu) prehliadať, že národná rada schválila preskúmavané uznesenie drvivou väčšinou hlasov svojich poslancov (129 hlasov za a len jeden hlas proti), na základe širokého spoločenského konsenzu o nemorálnosti amnestií a zneužitia práva pri ich udelení, čím ako orgán disponujúci priamou legitimitou od suveréna (občanov) dala legitímnym spôsobom zreteľne najavo postoj verejnosti (ktorú reprezentuje) k tzv. Mečiarovým amnestiám.

Nemožno prehliadať ani skutočnosť, že predseda vlády Vladimír Mečiar vyhlásil svoje rozhodnutia o amnestiách len krátko po konštituovaní samostatnej Slovenskej republiky, t. j. v období, keď sa formovali jej demokratické, politické a právne tradície. Za týchto okolností len ťažko možno spochybňovať tvrdenie, že rozhodnutia o amnestii predsedu vlády Vladimíra Mečiara vážne naštrbili dôveru podstatnej časti verejnosti v ďalšie demokratické smerovanie novovzniknutého štátu, a nie zanedbateľným spôsobom spochybnili aj jeho medzinárodnú kredibilitu.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd po vyhodnotení negatívnych dôsledkov zásahu do právnej istoty osôb, ktoré boli rozhodnutiami predsedu vlády amnestované za skutky súvisiace so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, spôsobeného preskúmavaným uznesením a jeho vyvážení s princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré boli podľa už uvedených záverov ústavného súdu porušené rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách v častiach týkajúcich sa „zavlečenia“ (princíp zákazu svojvôle, princíp legality, princíp ochrany ľudských práv a základných hodnôt v spojení s princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov, princíp deľby moci, princíp transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci a princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok), a riadiac sa v konečnom dôsledku kľúčovým princípom materiálne chápaného právneho štátu – princípom spravodlivosti, ktorý predstavuje základné východisko pre výkon súdnej moci, dospel k záveru, že uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 570 z 5. apríla 2017 v častiach, ktorými deroguje čl. VI rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 3. marca 1998 a čl. II rozhodnutia predsedu vlády o amnestii zo 7. júla 1998, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

IV.3 K rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417 a jeho zrušeniu

Vo vzťahu k preskúmavaniu ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o udelení amnestie a jeho následnej derogácie uznesením národnej rady č. 570 z 5. marca 2017 ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že vláda sa vo svojom stanovisku k tomuto okruhu problémov nevyjadrila s poukazom na § 48 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že je vedľajším účastníkom takéhoto typu konania pred ústavným súdom len v časti týkajúcej sa zrušenia amnestie. Pokiaľ ide o národnú radu, táto vo svojom stanovisku zreteľne odlíšila svoju argumentáciu k derogovaným rozhodnutiam o amnestiách od argumentácie týkajúcej sa derogovaného rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o milosti udelenej svojmu synovi a venovala jej v porovnaní s amnestiami v zásade len marginálny priestor (pozri body 86 až 88 stanoviska národnej rady). Národná rada vo svojom stanovisku zdôraznila, že tým, že zrušila milosť udelenú prezidentom M. Kováčom a amnestie vyhlásené predsedom vlády jedným spoločným rozhodnutím, „... v žiadnom prípade nedáva medzi túto milosť a amnestie znamienko rovnosti čo do miery ich rozporu s princípmi demokratického právneho štátu a závažnosti“ , pričom skutočnosť, že ich zrušila jedným rozhodnutím, odôvodňuje tým, že „považovala za potrebné uplatniť rovnaký meter na všetky amnestie a milosti vydané v kontroverznom období 90-tych rokov...“ .

V súvislosti s národnou radou derogovaným rozhodnutím prezidenta Michala Kováča o udelení milosti svojmu synovi je z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti príslušnej časti preskúmavaného uznesenia národnej rady podľa názoru ústavného súdu potrebné preskúmať, či ním mohlo dôjsť k porušeniu princípu zákazu svojvôle, princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, ako aj ústavného princípu rovnosti.

Pokiaľ ide o porušenie princípu zákazu svojvôle, resp. zneužitia právomoci, ústavný súd konštatuje, že prezident Michal Kováč udelil v posudzovanom prípade milosť svojmu synovi, t. j. v zásade svojmu najbližšiemu rodinnému príslušníkovi, čo objektívne vyvoláva podozrenie, že uprednostnil subjektívne kritériá (osobný záujem, resp. záujem blízkej osoby) pred objektívnymi kritériami, ktoré vo svojej podstate predurčujú všeobecný verejný záujem na stíhaní páchateľov trestných činov. Takéto konanie nepochybne zakladá argumenty na to, aby ústavný súd vyhodnotil derogované rozhodnutie prezidenta Michala Kováča ako také, ktoré sa vyznačuje prvkami svojvôle, resp. zneužitia právomoci. Na druhej strane je očividné, že aj pri priklonení sa k záveru, že prezident Michal Kováč zneužil pri udelení milosti svojmu synovi svoju právomoc, nemožno intenzitu jeho zásahu do princípu zákazu svojvôle porovnávať s intenzitou, akou zneužil svoju právomoc predseda vlády v súvislosti s vyhlásením svojich rozhodnutí o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998. Potreba principiálne rozlišovať medzi inkriminovanými rozhodnutiami prezidenta a predsedu vlády spočíva podľa názoru ústavného súdu predovšetkým v tom, že milosť prezidenta Michala Kováča nemožno považovať za samo-amnestiu v pravom zmysle slova, keďže jej dôvodom a dôsledkom nemohlo byť a ani nebolo zabrániť trestnému stíhaniu prezidenta (seba samého) a ani iného predstaviteľa štátnej moci, resp. osoby konajúcej z poverenia štátnej moci. Rovnako nemožno tvrdiť, že išlo milosť udelenú prezidentom z politických dôvodov. Nemožno pritom nevziať do úvahy aj skutočnosť, na ktorú poukazuje vo svojom stanovisku národná rada, že prezident Michal Kováč odôvodnil udelenie milosti svojmu synovi tým, aby sa „mohol zúčastniť trestného stíhania za daný skutok pred orgánmi na to príslušnými v Spolkovej republike Nemecko“ .

Rozhodnutie prezidenta o udelení milosti svojmu synovi môže podľa názoru ústavného súdu nie nepodstatná časť verejnosti vnímať aj ako porušenie právnej istoty a dôvery v právny poriadok, keďže občania môžu legitímne očakávať, že prezident nebude v súvislosti s výkonom svojej funkcie pristupovať privilegovaným spôsobom k svojim najbližším rodinným príslušníkom, a preto ani nemožno očakávať, že ich privileguje tak, že im udelí milosť. Udelenie milosti vlastnému synovi by sa za určitých okolností nesporne mohlo kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti. V inkriminovanom prípade však tento záver vysloviť nemožno, keďže prezident Michal Kováč udelil milosť nielen svojmu synovi, ale aj všetkým ostatným osobám, ktoré boli obvinení v tzv. kauze Technopol. Navyše, pri porovnávaní derogovanej milosti prezidenta s derogovanými rozhodnutiami predsedu vlády o amnestiách treba podľa názoru ústavného súdu vziať do úvahy aj skutočnosť, že milosti prezidenta Michala Kováča udelené v kauze Technopol sa netýkali skutkov súvisiacich s výkonom verejnej moci, ale v zásade bežnej ekonomickej trestnej činnosti súkromných osôb.

Na druhej strane, rovnako ako v prípade osôb, ktorých skutky boli amnestované inkriminovanými rozhodnutiami predsedu vlády, nemožno spochybňovať, že preskúmavané uznesenie národnej rady negatívne zasiahlo do právnej istoty Michala Kováča ml., ako aj do jeho v zásade opodstatneného očakávania, že po udelení milosti už nebude za skutky súvisiace s kauzou Technopol trestne stíhaný. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že skutočnosť, že národná rada derogovala len rozhodnutie prezidenta o udelení milosti Michalovi Kováčovi ml. a ponechala v platnosti všetky ostatné milosti udelené v kauze Technopol, môže Michal Kováč ml. oprávnene vnímať aj ako diskriminačný prístup národnej rady k svojej osobe, t. j. ako porušenie ústavného princípu rovnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi derogovanými rozhodnutiami o amnestiách a derogovaným rozhodnutím o milosti existuje z hľadiska závažnosti ich rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu zásadný rozdiel, a aj preto je vyvažovanie princípov demokratického a právneho štátu, ktoré boli, resp. mohli byť dotknuté na jednej strane milosťou prezidenta Michala Kováča z 12. decembra 1997 a na druhej strane príslušnou časťou preskúmavaného uznesenia národnej rady, mimoriadne zložité a ústavný súd si s plnou vážnosťou uvedomuje, že výsledok tohto vyvažovania premietnutý do výroku tohto nálezu môže byť (nie bezvýznamnou časťou verejnosti) vnímaný rozporuplne. V konečnom dôsledku ústavný súd pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti zrušenia milosti prezidenta Michala Kováča vzal na zreteľ, že spoločným menovateľom preskúmavaných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách, resp. milosti prezidenta bol politický zápas medzi vtedajším prezidentom Michalom Kováčom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, a zároveň akceptoval aj argument národnej rady o potrebe uplatniť „rovnaký meter“ na rozhodnutia, ktoré boli vydané v kontroverznom období konca 90. rokov. Ústavný súd preto rozhodol aj o milosti prezidenta Michala Kováča z 12. decembra 1997 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

V.

Záverečná poznámka

Nad rámec tohto nálezu ústavný súd podčiarkuje, že predmetom konania o súlade uznesenia národnej rady č. 570 z 5. apríla 2017 s Ústavou Slovenskej republiky bolo primárne (zrejme viac, ako kedykoľvek predtým) rozhodovanie o hodnotových otázkach, ktoré inak tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti ústavného súdu, keďže jeho kľúčovou ústavnou funkciou je chrániť ústavné hodnoty demokratického a právneho štátu. Rozhodovanie primárne o ústavných hodnotách v porovnaní s rozhodovaním o otázkach, ktoré možno označiť ako otázky ústavno-technického charakteru, má vždy svoje úskalia, a to aj preto, že sú v ňom výraznejšie prítomné subjektívne faktory. Na hodnotové otázky sa totiž nikdy nedá odpovedať celkom jednoznačne. Aj v preskúmavanej veci nepochybne existovali k otázke ústavnej akceptovateľnosti zrušenia tzv. Mečiarových amnestií a rozhodnutia prezidenta Michala Kováča o udelení milosti argumenty pre i proti, ktorých pomer a váha sú vecou individuálneho názoru každého sudcu. Ústavný súd bol v konkrétnom personálnom zložení a v konkrétnom historickom čase postavený pred úlohu rozhodnúť v šesťdesiatdňovej lehote o ústavnej akceptovateľnosti preskúmavaného uznesenia národnej rady, o ktorej rozhodol podľa najlepšieho svedomia a vedomia svojich sudcov. To nevylučuje, že na otázky, ktoré boli predmetom tohto konania, môžu byť aj iné názory.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka a sudcu Petra Brňáka.

K odôvodneniu tohto rozhodnutia sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej, sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2017

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky