Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1
Dátum rozhodnutia10.06.2015
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaPL. ÚS 12/2014
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslásúlad právnych predpisov, dôchodok-starobný, princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti, princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti), súlad-súlad právnych predpisov, práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie
Citované predpisy 121/1975 Zb.: § 152
100/1988 Zb.: § 97, § 161, § 164
155/1995 Sb: § 72
461/2003 Z. z.: § 62, § 63, § 114, § 259, § 262
Citované rozhodnutia II. ÚS 5/03, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 25/05, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/08, PL. ÚS 16/08, PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 2/08, PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 8/07, PL. ÚS 11/08, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 7/2013, PL. ÚS 98/2011, PL. ÚS 21/00
Citujú toto (NS) 6Sžk/8/2017, 5Sžf/26/2016
Citujú toto (ÚS) PL. ÚS 12/2020, II. ÚS 97/2023, PL. ÚS 10/2018, PL. ÚS 14/2021, PL. ÚS 2/2020, PL. ÚS 14/2018, PL. ÚS 6/2019, PL. ÚS 9/2018, PL. ÚS 21/2014, PL. ÚS 14/2018, PL. ÚS 51/2015, IV. ÚS 52/2018, II. ÚS 476/2016, II. ÚS 683/2017, PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 41/2015, PL. ÚS 38/2015, PL. ÚS 14/2014

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: PL. ÚS 12/2014
datum: 10.06.2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republikyV mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/2014-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Európskehoparlamentu Józsefom Nagyom, vo veci namietaného nesúladu § 261 ods. 1 prvej vety v časti„je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“a § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodoknepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistenív znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikyv spojitosti s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republikyn e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. marca 2014doručený návrh skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len„navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 261 ods. 1 prvej vety v časti„je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“a § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodoknepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistenív znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 12 ods. 1 a 2a čl. 13 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 39 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia vyslovili názor, že napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poisteníodporujú základným ústavným princípom zakotveným v čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3ústavy a súčasne zasahujú do základného práva na hmotné zabezpečenie v starobegarantovaného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Nerešpektovanie uvedených ústavných princípovvyplýva podľa navrhovateľov zo skutočnosti, že nesplnenie podmienky nepretržitostizamestnania hoci len v rozsahu jedného dňa k 31. decembru 2003 nepripúšťalo vykonanieporovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky, suma ktorej sa tak určila podľa právnychpredpisov účinných do 31. decembra 2003, ktorá bola v prípade poistencov s vyššímipríjmami zo zárobkovej činnosti nižšia ako suma, ktorá by bola stanovená podľa zákonao sociálnom poistení účinného od 1. januára 2004. V dôsledku splnenia, resp. nesplneniapodmienky nepretržitého zamestnania sa tak v identických prípadoch aplikovala rôznaprávna úprava, ktorá priamo ovplyvnila úroveň primeranosti hmotného zabezpečeniav starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Podľa navrhovateľov je v rozpore s princípom zákazudiskriminácie garantovaným v čl. 13 ods. 3 ústavy, ak zákonodarca „rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii (splnili nárok na starobný, resp. pomerný starobný dôchodok, osobitne z hľadiska výšky zárobku) a nepriznáva im rovnaké práva, a to bez toho, aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody“.

Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutých ustanovenízákona o sociálnom poistení podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) argumentujúc, že „pre vyhovenie návrhu na odloženie účinnosti postačuje možnosť, že napadnuté právne predpisy ohrozujú základné práva a slobody“ , a súčasne že „v prípade napadnutých ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení sa nejedná o obsolétne ustanovenia, ale o ustanovenia, ktoré sa stále (opakovane) aplikujú. K ohrozeniu základného práva určitej skupiny fyzických osôb vylúčenej z aplikácie napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení na základe diskriminačného kritéria tak dochádza tým, že táto znevýhodnená skupina fyzických osôb získava nižší dôchodok, než fyzické osoby, na ktoré sa napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení vzťahujú, hoci z hľadiska úrovne relevantného zárobku a ďalších podmienok potrebných pre splnenie nároku ide o osoby nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii.“.

Navrhovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd prijal ichnávrh na ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní nálezom takto rozhodol: «§ 261 ods. 1 prvá veta v časti „je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ a § 262 ods. 1 prvá veta v časti „je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 3 v spojitosti s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesenímč. k. PL. ÚS 12/2014-13 z 21. mája 2014 ho prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnomsúde na ďalšie konanie a súčasne rozhodol, že ich návrhu na pozastavenie účinnostinapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení nevyhovuje.

Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal k nemu stanovisko Národnej rady Slovenskejrepubliky (ďalej len„národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) akovedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalejlen „ministerstvo spravodlivosti“), ako aj Sociálnej poisťovne, pričom účastníkov konaniazároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne sa k podanému návrhu vyjadril v listedoručenom ústavnému súdu 7. júla 2014, v ktorom uviedol:

«Podľa navrhovateľov zákonodarca prijatou právnou úpravou rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii a nepriznáva im rovnaké práva, a to bez toho, aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody. Poukazujú na to, že nesplnenie podmienky nepretržitého zamestnania poistencom neumožnilo nadobudnúť právo na zvýšenie úrovne ich základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 39 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Na uplatnenie tohto práva je však podľa odseku 3 potrebný zákon, ktorý ustanoví podmienky, za ktorých sa bude predmetné právo vykonávať (tento princíp je zakotvený aj v čl. 51 ods. 1 ústavy). Zákonom, upravujúcim podmienky uvedeného práva je zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Zákon o sociálnom poistení okrem iného ustanovuje podmienky získania nároku na dôchodkovú dávku, ako aj spôsob určenia sumy dôchodkovej dávky. Návrh smeruje proti intertemporálnym ustanoveniam siedmej časti zákona, ktorými sa upravujú nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004. Právne predpisy sociálneho poistenia (§ 109 ods. 1, § 113 ods. 1, § 114 ods. 1 a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) a právne predpisy sociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 2, § 94 ods. 1, § 97 ods. 1 a § 161 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení) so zámerom garantovať zachovanie práva na dôchodok, na ktorý poistencovi vznikol nárok okamihom splnenia podmienok nároku na dôchodok stanovených právnym predpisom, vyjadrujú zásadu posudzovania nároku na dávku podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy nárok na dôchodkovú dávku vznikol.

Uvedená zásada vyplýva aj z aplikačnej praxe súdov Slovenskej republiky, ktoré v individuálnych konaniach o nároku na dôchodok zdôrazňujú, že „právne vzťahy dôchodkového poistenia (zabezpečenia) sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase ich vzniku, pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“ (9 So 127/2011 z 25. apríla 2012). V súlade s uvedeným § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z. stanovuje, že dôchodkové dávky, na ktoré vznikol nárok podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a neboli pred 1. januárom 2004 priznané, sa priznávajú aj po 31. decembri 2003 podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov s odchýlkami, ktoré sú ďalej ustanovené.

Podľa osobitnej časti k dôvodovej správe k zákonu č. 461/2003 Z. z. bola z uvedenej zásady určená výnimka, a to v ustanovení § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá umožňovala určiť sumu starobného dôchodku alebo pomerného starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok pred 1. januárom 2004 aj podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2004, ak poistenci boli po vzniku nároku nepretržite zamestnaní k 31. decembru 2003 a nepoberali starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo ich časť, tzn. pokiaľ nárok na výplatu tohto dôchodku vznikol po 31. decembri 2003.

Navrhovatelia považujú uvedenú právnu úpravu za právnu úpravu nerešpektujúcu princípy rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) a princípy rovnosti a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a princípy zákazu diskriminácie podľa čl. 13 ods. 3 ústavy.

Porušenie princípu rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy podľa navrhovateľov spočíva v tom, že v dôsledku prerušenia zamestnania, i keď len v rozsahu jedného dňa, zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nepripúšťa vykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky čo znamená, že osoby, ktoré neboli nepretržite zamestnané, nemali právo na zvýšenie úrovne ich základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Ako je však vyššie uvedené, zákonodarca mal nielen právo, ale ústavou danú povinnosť určiť podmienky nároku na dôchodkovú dávku zákonom tak, aby bol zároveň zachovaný ústavný princíp primeraného hmotného zabezpečenia. Rozsah a osobný rozsah sociálneho systému ústavodarca nechal na zákonodarcovi. Právo na primerané hmotné zabezpečenie poistencov, na ktorých sa nevzťahuje § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je zabezpečené prostredníctvom § 261 ods. 2 až 4 a § 262 ods. 2 až 4 tohto zákona. Mechanizmom, ovplyvňujúcim výšku dôchodku je aj zvyšovanie dôchodkových dávok, pričom pri valorizácii dôchodkov sa prihliadalo na úroveň sumy dôchodku tak, aby poberatelia dôchodkov v nižšej sume boli „zvýhodnení“ sumou valorizácie oproti poberateľom, ktorí mali dôchodok vyšší.

Porovnávací výpočet dôchodku podľa rôznych právnych predpisov z dôvodu nahradenia jedného zákona iným za predpokladu „nepretržitosti zamestnania“ k určitému dátumu nie je v dôchodkovom poistení (zabezpečení) novým inštitútom. Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov prevzaté z predchádzajúcich právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení, pričom malo za cieľ poskytnúť poistencom kompenzáciu v podobe výpočtu starobného dôchodku podľa novej aj predchádzajúcej právnej úpravy o dôchodkovom poistení (zabezpečení) z dôvodu, že po vzniku nároku na starobný dôchodok nepožiadali o jeho priznanie a boli aj naďalej zamestnaní až do účinnosti novej právnej úpravy.

Porušenie princípov rovnosti a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy spočíva podľa navrhovateľov v tom, že v dôsledku splnenia resp. nesplnenia podmienky nepretržitého zamestnania sa v identických prípadoch aplikovala rôzna právna úprava, ktorá priamo ovplyvnila úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

S tvrdením, že ide o identické situácie nemožno súhlasiť. Nesplnenie podmienky nepretržitého zamestnania pred 1. januárom 2004 totiž má za následok možnosť vzniku nároku na výplatu dôchodku odo dňa prerušenia zamestnania. Právo na priznanie dôchodku odo dňa prerušenia zamestnania pritom garantuje tak § 97 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ako aj § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. počas obdobia troch rokov odo dňa uplatnenia nároku na dôchodok.

Právna úprava §261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. reflektuje na právne predpisy účinné do 31. decembra 2003, ktoré v zásade neumožňovali vyplácať starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok, ak bol poistenec po vzniku nároku ďalej zamestnaný. Poistencovi, napriek tomu, že splnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok, v dôsledku právnej úpravy platnej a účinnej v čase ich splnenia, nebol dôchodok priznaný (výnimku predstavovalo zamestnanie dojednané na dobu najviac jedného roka). Je teda možné konštatovať, že existuje zásadný rozdiel medzi poistencami, ktorí do 31. decembra 2003 nepretržite vykonávali zárobkovú činnosť a tými, ktorí ju do 31. decembra 2003 nepretržite nevykonávali. Kým prvej skupine nemohol byť dôchodok priznaný napriek splneniu podmienok nároku na dôchodok, druhej skupine poistencov dôchodok priznaný byť mohol, nakoľko v konkrétnom čase neexistovala žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila jeho priznaniu. Bolo teda rozhodnutím poistencov, ktorí neboli nepretržite zamestnaní, že nepožiadali o priznanie dôchodku napriek tomu, že túto možnosť mali.

Podmienky na účely aplikácie výnimky uvedenej v § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. boli prevzaté z ustanovenia § 164 zákona č. 100/1988 Zb., ktorý upravoval prechod zo zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov účinného do 30. septembra 1988 na zákon č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia sa počítala suma starobného dôchodku alternatívne podľa zákona č. 121/1975 Zb. v znení neskorších predpisov aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov za predpokladu, že poistenec mal nárok na starobný dôchodok pred 1. októbrom 1988, teda za účinnosti zákona č. 121/1975 Zb. v znení neskorších predpisov, a po vzniku nároku na dôchodok bol nepretržite zamestnaný k 30. septembru 1988, pričom o starobný dôchodok nepožiadal. Obdobná právna úprava bola aj v ustanovení § 152 zákona č. 121/1975 Zb. pri prechode zo zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov na nový právny predpis.

Pre úplnosť poukazujeme aj na rovnakú právnu úpravu § 72 ods. 1 zákona č. 155/1995 Sb. o důchodovém pojištění, ktorá sa vzťahuje na dôchodky, nárok na ktoré vznikol pred 1. januárom 1996, za podmienky, že nárok na ich výplatu za účinnosti novej právnej úpravy nahrádzajúcej dovtedy účinný zákon č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.

Neobstojí, preto tvrdenie uvedené v návrhu, podľa ktorého ustanovenia § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré umožnili „porovnávajúci výpočet dôchodku boli do právnej úpravy účinnej od 1. januára 2004 doplnené „za účelom postupného prechodu zo zabezpečovacieho - solidárneho systému na poistno-zásluhový systém“, ako sa uvádza v bode III. odôvodnenia návrhu.

K porušeniu princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 13 ods. 3 ústavy podľa navrhovateľov dochádza tým, že zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nepripúšťa vykonanie porovnávacieho výpočtu tým poistencom, ktorí po vzniku nároku na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok neboli nepretržite zamestnaní k 31. decembru 2003, napriek tomu, že splnili podmienky nároku na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok.

Napriek tomu, že ustanovenie § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nepriznáva obom týmto skupinám poistencom rovnaké práva, právnu úpravu je nevyhnutné vnímať v kontexte širšom než je samotný vznik nároku na dôchodok pred 1. januárom 2004 a jeho priznanie po 31. decembri 2003. Potom je zrejmé, že poistenci, ktorí spĺňajú podmienku nepretržitosti zamestnania neboli v rovnakom postavení ako tí, na ktorých sa v súčasnosti platné a účinné znenie § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nevzťahuje. Odlišnosť ich postavenia spočíva vtom, že nepožiadali o priznanie dôchodku napriek tomu, že právne predpisy umožňovali, aby im priznaný bol. Účelom právnej úpravy § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. preto nemalo byť stanovenie spôsobu určenia sumy starobného dôchodku alebo pomerného starobného dôchodku všetkým poistencom, ale iba tým, ktorým v dôsledku trvania ďalšieho zamestnania priznať dôchodok nebolo možné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozlišovanie medzi poistencami na účely možnosti použiť pri výpočte sumy dôchodku ustanovenie § 261 ods. 1 alebo § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., nemožno považovať za neodôvodnené zvýhodnenie. Dôvodom na takýto postup je samotná právna úprava účinná pred 1. januárom 2004, ktorá tejto skupine neumožňovala vyplácať starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok počas ďalšieho zamestnania.

Sme toho názoru, že princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako, avšak v prípade poistencov, ktorí neboli nepretržite zamestnaní k 31. decembru 2003, sa jedná o nesplnenie jednej z podmienok ustanovených zákonom pre rovnakú skupinu poistencov, t. j. pre tých, ktorí neboli nepretržite zamestnaní k ustanovenému dátumu.

Navrhovatelia tiež uvádzajú, že podmienka trvania nepretržitého zamestnania priamo ovplyvnila výšku dôchodkov. Vykonávanie alebo nevykonávanie zárobkovej činnosti však nie je jedinou podmienkou a jediným parametrom, ktorý v systéme sociálneho poistenia ovplyvňoval a ovplyvňuje výšku dôchodku. Za obdobnú situáciu možno považovať situáciu, v ktorej sa pri určení sumy starobného alebo predčasného starobného dôchodku po splnení podmienky nároku na starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok prihliada na to, či poistenec poberal dôchodok alebo ho nepoberal. V tomto prípade sú tiež v zásade rovnaké podmienky poistencov okrem podmienky „poberal/nepoberal“ dôchodok. V súvislosti so zdôvodnením uvedeným v návrhu, podľa ktorého sa pri prechode zo zabezpečovacieho systému na poistný systém upustilo od priameho obmedzenia sumy starobného dôchodku, je potrebné tiež podotknúť, že suma dôchodkovej dávky sa od 1. januára 2004 neobmedzuje len na základe ustanovenej sumy minimálneho a maximálneho vymeriavacieho základu, z ktorého poistenci platia poistné na dôchodkové poistenie. Na účely výpočtu sumy dôchodkovej dávky je podľa § 62 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. osobný mzdový bod obmedzený najviac na hodnotu 3 a priemerný osobný mzdový bod, ktorý je základnou veličinou na výpočet sumy dôchodkovej dávky, sa od hodnoty 1,25 do 3 podľa § 63 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov obmedzuje percentuálne v závislosti od roku priznania dôchodkovej dávky.»

Na základe uvedeného generálny riaditeľ v závere svojho vyjadrenia zhrnul, ženamietané ustanovenia zákona o sociálnom postení nie je možné označiť ako protiústavné, „nakoľko situácia dotknutých poistencov nebola porovnateľná z pohľadu možnosti mať vyplácaný dôchodok a toto považujeme za legitímny, relevantný a dostatočný dôvod na ich rozlišovanie z pohľadu priznávaných práv“.

Predseda národnej rady v liste z 8. októbra 2014 ústavnému súdu oznámil, že netrvána ústnom pojednávaní, a vo svojom stanovisku okrem iného uviedol:

«Národná rada Slovenskej republiky schválila 30. októbra 2003 zákon o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z. z.) súčinnosťou od 1. januára 2004. Prijatím zákona došlo k podstatnej zmene pri napĺňaní ustanovenia čl. 39 ods. 3 v spojitosti s čl. 39 ods. 1 ústavy, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Zatiaľ, čo systém pred 1. januárom 2004 bol zabezpečovacieho charakteru, cieľom nového poistného systému bolo zvýrazniť zásluhovosť. Vzhľadom na prechod z jedného systému do nového systému bolo potrebné vplyv zákona o sociálnom zabezpečení upraviť v prechodných ustanoveniach.

Všeobecne sa ustanovilo, že v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu, ktoré sa týkajú o. i. dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení a do tohto termínu neboli právoplatne rozhodnuté, sa postupuje podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Dôkazom je dikcia odôvodnenia k § 259 z osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona - tlač 283 „Ide o ustanovenie prechodného charakteru, ktorým sa v zásade upravuje použitie právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 na nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004“. Z tejto všeobecnej zásady sa ustanovila v § 261 ods. 1 a 262 ods. 1 odchýlka umožňujúca pri splnení podmienok vypočítať sumu starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení, a to aj napriek tomu, že nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004. Tou podmienkou je nepretržitosť v zamestnaní k 31. decembru 2003 po vzniku nároku a nepoberanie starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku, alebo invalidného dôchodku. Účelom tejto právnej úpravy, ako sa uvádza v osobitnej časti dôvodovej správy k zákonu (tlač 283), bolo upraviť režim určenia sumy starobného dôchodku, na ktorý síce vznikol nárok pred 1. januárom 2004, avšak za obdobie dôchodkového poistenia po 31. decembri 2003. Uvedeným prechodným ustanovením sa zabezpečila kontinuita v poskytovaní dôchodkových dávok. Obdobne sa postupovalo aj v Českej republike pri prechode zo spoločného systému sociálneho zabezpečenia na poistný systém, a to v zákone č. 155/1995 Sb. z. o důchodovém pojištění. Podľa § 72 ods. 1 tohto zákona „Výše starobního důchodu pojištěnců, kteří splnili podmínky pro nárok na tento důchod před 1. lednem 1996, jsou po vzniku nároku na tento důchod nepretržitě zamestnaní ke dni 31. prosince 1995 a nepobírali tento důchod ani jeho část, se stanoví podlé predpisu platných po 31. prosinci 1995. Tato výše však nesmi být nižší než výše stanovená podlé predpisu platných pred 1. lednem 1996“.

Podľa navrhovateľov ustanovenia prechodných ustanovení v časti „bol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ nerešpektujú princípy

1. rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

2. rovnosti a zákazu diskriminácie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

3. zákazu diskriminácie čl. 13 ods. 3 ústavy. Ad. 1. až 3. Vychádzajúc z citovaných článkov ústavy možno uviesť, že rovnaké právne postavenie v danom prípade (ustanovenie podmienok na vznik nároku na dôchodkovú dávku a jej výplatu) platilo do 31. decembra 2003 pre celý okruh rovnakým spôsobom posudzovaných fyzických osôb v sociálnom zabezpečení a nie je založené na obmedzení niektorého zo základných práv. Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorej dodržiavanie v zmysle § 2 ods. 1 spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Napadnuté ustanovenia sa však na žiaden z týchto dôvodov nevzťahujú. Na druhej strane právne potrebné bolo vysporiadať sa v novom zákone so skupinou subjektov, ktoré pokračovali v zárobkovej činnosti ako poistenci, a stali sa tak účastníkmi sociálneho poistenia, čo nemožno považovať z hľadiska hmotnoprávneho za diskrimináciu. Podľa § 2a ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, priamou diskrimináciou je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. A nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

V zmysle vyššie uvedeného, napadnuté ustanovenia práve naopak riešia nevýhodnú situáciu, do ktorej by sa „pracujúci dôchodcovia" dostali pri nezohľadnení novej právnej úpravy na splnenie ich nároku na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok. Neporovnateľnosť situácie (s poistencami podľa predchádzajúcej právnej úpravy) je pritom daná aj tou skutočnosťou, že dotknutí poistenci iba de facto splnili podmienky na vznik nároku na dôchodok, avšak v skutočnosti si ho neuplatnili, teda ich skutočné nároky museli byť posúdené podľa stavu v čase ich reálneho využitia, t. j. podľa novej právnej úpravy. A práve aj týmto prechodným ustanovením bol zároveň naplnený čl. 39 ods. 1 ústavy o primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.»

Stanovisko vlády z 31. októbra 2014 ako vedľajšieho účastníka, zastúpenejministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 6. novembra 2014. Vládav ňom navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveňoznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza: «Navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania namieta, že ustanovením podmienky nepretržitého zamestnania ako podmienky pre stanovenie výšky starobného dôchodku, nebol rešpektovaný princíp rovnakého postavenia fyzickej osoby a princíp zákazu diskriminácie. Porušenie princípu rovnakého postavenia fyzickej osoby podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy podľa navrhovateľov spočíva v tom, že v dôsledku prerušenia zamestnania, i keď len v rozsahu jedného dňa, zákon o sociálnom poistení nepripúšťa vykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky, čo znamená, že osoby, ktoré neboli nepretržite zamestnané, nemali právo a zvýšenie úrovne ich základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Podľa navrhovateľov zákonodarca prijatou právnou úpravou rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii a nepriznáva im rovnaké práva, pričom absentuje potreba legitímnych, relevantných a dostatočných dôvodov na takéto rozlišovanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázkam diskriminácie už niekoľkokrát konštatoval, že zásadu rovnosti nemožno vykladať absolútne. Vo svojom náleze PL. ÚS 10/02 ústavný súd uvádza: „Zákonná úprava, ktorá „zvýhodňuje“ určitú skupiny osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto „zvýhodnenie“, čo je jeho cieľom, a medzi takýmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.“ Ďalej v náleze PL. ÚS 21/00 ústavný súd konštatuje: „za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu... ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“

K danej problematike zaujal stanovisko taktiež Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v prípade Evans vs. The United Kingdom uvádza: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ktorým ak sa nesleduje objektívny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“

Zákonodarca má vo všeobecnosti právo upraviť pre rôzne skupiny osôb rôzne zákonné podmienky pre vznik nároku, resp. iné právne významné situácie, pričom oprávnené, vecne a právne akceptovateľné dôvodu, ktoré zákonodarcu viedli k takémuto rozhodnutiu zaručujú konformitu s ústavou a v nej zakotveným princípom rovnosti. Podmienky splnenie nároku podľa § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení znamenajú určité zvýhodnenie poistencov, ktorí ich spĺňajú, v porovnaní s poistencami, ktorí podmienku nepretržitosti trvania zamestnania nespĺňajú. Výhoda spočíva v tom, že ich starobný dôchodok sa vypočíta podľa zákona o sociálnom zabezpečení a aj podľa zákona o sociálnom poistení, pričom poistencovi sa prizná starobný dôchodok vo vyššej sume. Výpočet sumy starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení je výhodnejší pre poistencov, ktorí dosahovali nadpriemerné zárobky, čo znamená, že suma ich starobného dôchodku je vyššia ako suma určená podľa zákona o sociálnom zabezpečení.

Suma starobného dôchodku poistenca, ktorý nebol nepretržite zamestnaný sa určí len podľa zákona o sociálnom zabezpečení. Tento spôsob určenia sumy je výhodnejší pre poistencov, ktorý dosahovali len priemerné alebo podpriemerné. Uvedené diferencované podmienky určenia sumy sú vecne odôvodnené od právnej úpravy nároku na výplatu starobného dôchodku účinnej do 31. decembra 2003. Podľa § 98 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení sa starobný dôchodok nevypláca po dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok. To neplatí, ak ide o zamestnanie dojednané na dobu najviac jedného roka. Znamená to, že ak bol zamestnanec po dovŕšení dôchodkového veku naďalej nepretržite zamestnaný v pracovnom pomere na dobu neurčitú, nemohol mu byť priznaný starobný dôchodok. V porovnaní s tým poistenec, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku ukončil trvalé zamestnanie mal možnosť priznania starobného dôchodku.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že „v dôsledku splnenia resp. nesplnenia podmienky nepretržitého zamestnania sa v identických prípadoch aplikovala rôzna právna úprava“, vzhľadom na to, že u poistenca, ktorý nebol nepretržite zamestnaný, neexistovala zákonná prekážka brániaca priznaniu starobného dôchodku. Právo na určenie sumy starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení poistenca, ktorý dovŕšil dôchodkový vek pred 1. januárom 2004 a bol naďalej nepretržite zamestnaný do 31. decembra 2003 nie je pre to neodôvodnenou výhodou, ktorá by sa mohla vnímať ako narušenie princípu rovnosti a spôsobovať diskrimináciu, a tým neodôvodnene nepriaznivo ovplyvňovať právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

Vyššie uvedené platí rovnako aj na účely nároku na pomerný starobný dôchodok. Vzhľadom na uvedený legitímny cieľ je možné konštatovať, že konformita napadnutého znenia zákona o sociálnom poistení je zachovaná.»

Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajúna tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie.

Označené vyjadrenia národnej rady, vlády a Sociálnej poisťovne ústavný súd zaslalna vedomie a prípadné zaujatie stanoviska zástupcovi skupiny poslancov. Zástupca skupinyposlancov vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 15. mája 2015 mailom oznámil,že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a k stanovisku Sociálnej poisťovneuviedol:

«1. Sociálna poisťovňa (SP) konštatuje, že nebola zákonná prekážka, ktorá by bránila priznaniu dôchodku poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku na dôchodok a nevykonával zárobkovú činnosť pred 1. 1. 2004, a teda bolo jeho rozhodnutím, že o dôchodok nepožiadal.

2. Poistencovi, ktorý vykonával zárobkovú činnosť do 31. 12. 2003 nemohol byť dôchodok priznaný, nakoľko výkon zárobkovej činnosti bol prekážkou pre priznanie dôchodku.

Máme za to, že obe tvrdenia sú vo vzťahu k namietanej diskriminácii irelevantné, pretože aj poistenec uvedený v bode 2 mal možnosť skončiť výkon zárobkovej činnosti a požiadať o priznanie dôchodku. Výkon zárobkovej činnosti síce bol prekážkou pre priznanie dôchodku, ale poistencovi nič nebránilo v slobodnej voľbe sa rozhodnúť – dôchodok alebo zárobok, čiže tiež to bolo jeho rozhodnutím.

Obe skupiny totiž boli v rovnakej situácii, pretože muselo ísť o poistencov, ktorí podmienky nároku, t. j. získanie potrebnej doby zamestnania/poistenia + dovŕšenie dôchodkového veku, získali ešte pred 1. 1. 2004, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Poistenec uvedený v bode 2 mal však tú výhodu, že vykonával zárobkovú činnosť, a teda mohol „čakať“ na nový zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pretože v dôsledku podmienky existencie „nepretržitého zamestnania“ mal príležitosť pre porovnávací výpočet dôchodku, a tak získať ten dôchodok, ktorý bol pre neho výhodnejší. Poistenec uvedený v bode 1 túto možnosť, práve v dôsledku existencie podmienky nepretržitého zamestnania nemal.

Čiže nenamieta sa priznanie alebo nepriznanie dôchodku, ale namieta sa obmedzenie prístupu k príležitosti získať možnosť porovnávacieho výpočtu dôchodku. Problematickou je aj samotná nepretržitosť, pretože aj tí poistenci, ktorí vykonávali zárobkovú činnosť, ak v prípade skončenia jedného zamestnania a začatím druhého bol čo i len jeden deň, napr. z dôvodu sviatku, (čo nemohol sám poistenec vôbec ovplyvniť), už stratil možnosť porovnávacieho výpočtu dôchodku, a teda stratil, možnosť, aby mu bol priznaný dôchodok, ktorého suma by bola pre neho výhodnejšia.

Poistenec uvedený v bode 1 mal síce právo a nemal zákonnú prekážku pre priznanie dôchodku, čo naozaj bola jeho voľba, ale nemal možnosť ovplyvniť získanie zamestnania. Snažiť sa mohol ako len chcel, ale získanie zamestnania nebolo na jeho rozhodnutí. Toto platí aj pre poistenca uvedeného aj v 2. bode, ktorý mal prerušenie zamestnania čo i len na jeden deň, pretože už nebola splnená podmienka „nepretržitosti“. Odvolávanie sa na to, že podmienky boli prevzaté zo zákonov 100/1988, 121/1975 a 101/1964 považujeme za absolútne tendenčné. Sú síce pravdivé, ale!:

Ide o zákony, ktoré boli prijaté a aplikovali sa za diametrálne odlišných spoločensko

- ekonomických pomerov. Ide o zákony, ktoré sa prijímali aplikovali v období, kedy Ústavné právo na prácu bolo v praxi realizované ako „ pracovná povinnosť“, dokonca v istých prípadoch sa nepracovanie sankcionovalo a bolo označené za príživníctvo, čo bol trestný čin. (Samozrejme u osôb, ktoré mali splnené podmienky nároku na dôchodok, čiže mali odpracované roky a mali dôchodkový vek, toto neplatilo).

Chceme len poukázať na to, že nebol problém byť zamestnaný aj po vzniku nároku na dôchodok, ak poistenec o dôchodok nepožiadal. Dovŕšenie dôchodkového veku nebol dôvod na ukončenie zamestnania zo strany zamestnávateľa. Súbeh dôchodku a mzdy nebol možný. Čiže ak pracoval, nemohol mu byť priznaný dôchodok. Ale tiež to bolo jeho rozhodnutie. Odlišná situácia nastala po roku 1989, kedy súčasťou transformácie ekonomiky bola nezamestnanosť (do roku 1989 takmer neexistujúca v našich pomeroch).

Práve v rokoch prechodu zo zabezpečovacieho sociálneho systému na systém poistný bola nezamestnanosť v SR najvyššia, čo zákonite ovplyvnilo príležitosť mať, alebo si udržať zamestnanie, alebo jeho nepretržitosť (kontinuitu až do 31.12.2003)...»

II.

Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

1. Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov

Skupina poslancov národnej rady sa návrhom doručeným 21. marca 2014 domáha,aby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyslovil nesúlad namietanýchustanovení zákona o sociálnom poistení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy v spojenís čl. 39 ods. 1 ústavy z dôvodu, že predmetné ustanovenia upravujú práva skupinyfyzických osôb nachádzajúcich sa v porovnateľnej situácii odlišne, a to len v závislostiod splnenia, resp. nesplnenia podmienky nepretržitosti zamestnania k 31. decembru 2003,ktorá je podmienkou pre vykonanie porovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky, sumaktorej sa tak určí buď podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 alebopodľa zákona o sociálnom poistení účinného od 1. januára 2004. V dôsledku splnenia,resp. nesplnenia tejto podmienky sa tak v identických prípadoch aplikovala rôzna právnaúprava, ktorá priamo ovplyvnila výšku dôchodkovej dávky.

Napadnuté ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení znie:„Suma starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tentodôchodok pred 1. januárom 2004, je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržitezamestnaný k 31. decembru 2003 a nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodokalebo ich časť, sa určí podľa tohto zákona. Táto suma nesmie byť nižšia ako suma určenápodľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodkovprislúchajúcej podľa osobitného predpisu. Ak rozhodujúce obdobie na určenie priemernéhoosobného mzdového bodu je kratšie ako desať rokov, predlžuje sa toto rozhodujúce obdobiepred 1. januárom 1994 tak, aby bolo desať rokov.“

Napadnuté ustanovenie § 262 ods. 1 zákona o sociálnom poistení znie:

„Poistenec, ktorý splnil podmienky nároku na pomerný starobný dôchodok pred 1.januárom 2004, je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok nepretržite zamestnanýk 31. decembru 2003 a nepoberal tento dôchodok alebo jeho časť alebo invalidný dôchodok,má po 31. decembri 2003 nárok na starobný dôchodok podľa tohto zákona; § 261 ods. 1druhá veta a tretia veta platí rovnako.“

Navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o sociálnompoistení (časť prvej vety) s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 39 ods. 1ústavy.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musiaplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

2. Právne východiská

Zo štrukturálneho členenia zákona o sociálnom postení je zrejmé, že navrhovateľminapadnuté ustanovenia sú v rámci celkovej systematiky zákona zaradené medzi „Prechodnéustanovenia“, ktorých účelom bolo vyriešiť transformáciu právnych vzťahov a právnerelevantných skutočností k úpravám účinným od 1. januára 2004.

Intertemporálnymi ustanoveniami zákonodarca vo všeobecnosti rieši otázkučasového stretu dvoch právnych úprav, z ktorých jedna stráca a druhá nadobúda účinnosť.Inými slovami, týmito ustanoveniami zákonodarca určuje pravidlá zmeny právneho stavu,t. j. určuje, ako sa vysporiadať so zánikom účinnosti starej právnej normy, ktorej prestávajúpodliehať právne vzťahy a skutočnosti, ktoré však súčasne tým istým okamihom začínajúpodliehať účinnosti novej právnej normy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulýprechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ichnového právneho režimu s tým, že sa nimi má eliminovať právne vákuum navodzujúceprávnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravyna už v minulosti vzniknuté právne vzťahy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmeny pravidiel, najmä v oblastisociálneho zákonodarstva, sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto jepotrebné venovať im náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný a vyžaduje si dôkladnéa všestranné zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Zmeny pravidiel súvisias kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnymočakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci.

Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahomdo princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktuintertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveruo takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré bynenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobomvyvažovalo (PL. ÚS 25/05).

Ústavný súd konštatuje, že na základe zákona o sociálnom poistení došlos účinnosťou od 1. januára 2004 k podstatnej zmene dovtedajšieho systému dôchodkovéhozabezpečenia na systém dôchodkového poistenia ako I. piliera dôchodkového systémuzaloženého na priebežnom financovaní, v ktorom sa kombinuje princíp sociálnej solidaritys princípom zásluhovosti, ktoré sa premietajú aj do výpočtu dôchodkovej dávky.

V zmysle § 259 zákona o sociálnom poistení sa nárok na starobný dôchodokposudzuje podľa právnych predpisov účinných v čase, keď tento nárok na dôchodokvznikol, s výnimkou zákonom ustanovených prípadov. Ako z osobitnej časti dôvodovejsprávy k zákonu o sociálnom poistení vyplýva, napadnuté ustanovenia tohto zákonapredstavujú výnimku z tejto zásady, ktorá umožnila skupine poistencov, ktorým vznikolnárok na dôchodkovú dávku do 31. decembra 2003 a nebol im priznaný pred 1. januárom2004, vypočítať výšku starobného dôchodku, resp. pomerného starobného dôchodku ajpodľa „nového“ právneho predpisu za súčasného splnenia dvoch podmienok:

- poistenec nepoberal starobný dôchodok alebo jeho časť, pretože pokračovalv zárobkovej činnosti (t. j. pracoval „na percentá“ ) aj po dovŕšení dôchodkového veku a

- je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný. Súčasne platí zásada, že suma dôchodku určená podľa zákona o sociálnom poistenínesmela byť nižšia ako suma určená podľa doteraz platných právnych predpisov. Sociálnapoisťovňa v týchto prípadoch bola povinná urobiť porovnávací výpočet podľa „starých“ a „nových“ právnych predpisov a priznať starobný dôchodok vo vyššej výmere.

Ako z predloženého návrhu vyplýva, navrhovatelia namietajú predovšetkým rozpornapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s princípom rovnosti, rovnakéhozaobchádzania a zákazu diskriminácie v spojení so základným právom na primerané hmotnézabezpečenie v starobe.

Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov popierajú princíp rovnosti zaručenýv čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že u skupiny fyzických osôb, ktoré nesplnili podmienkunepretržitosti zamestnania čo i len v rozsahu jedného dňa, nepripúšťajú vykonanieporovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky podľa predchádzajúcej, ako aj podľa novejprávnej úpravy, čím sa v identických prípadoch aplikuje rôzna právna úprava, ktorá priamoovplyvňuje výšku starobného dôchodku. Inými slovami, navrhovatelia namietajú nesúladnapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení argumentujúc nerovnakým prístupomzákonodarcu k rovnakým skupinám (okruhu) fyzických osôb.

Súčasne navrhovatelia namietajú, že napadnutými ustanoveniami zákona bolporušený princíp zákazu diskriminácie zaručený v čl. 13 ods. 3 ústavy, keďže nepripúšťajúvykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky u časti poistencov, ktorí síce nebolinepretržite zamestnaní, ale inak splnili všetky podmienky na priznanie starobného,resp. pomerného starobného dôchodku.

Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti,ale je ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskrimináciizo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každýspôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre tútoosobu menej priaznivé než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takúúpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýtopostup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (napr.PL. ÚS 21/00).

Ústavný princíp rovnosti nachádza svoje vyjadrenie v zákonodarstve, ako aj priaplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť všetkých pred zákonom, tedav konečnom dôsledku je základom ochrany pred diskrimináciou.

Ustanovenie čl. 13 ods. 3 ústavy zakotvuje zásadu, v zmysle ktorej zákonnéobmedzovanie základných práv a slobôd je možné za splnenia podmienky, že bude platiť prevšetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, rovnako.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že zákonnáúprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označenáza takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvodna takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotvenýmzvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.

V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 5/03 ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je porušenývždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inouskupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhua takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípurovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladározdielne. Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.

Ústavný súd tiež konštatuje, že princíp je ovplyvnený vývojom, čím môže byť jehoobsah najmä v oblasti sociálnych práv poznačený. Mnohé medzinárodné organizácie vosvojich rozhodnutiach vychádzajú z toho, že nie každé nerovné zaobchádzanie z rôznymisubjektmi je možné kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti, teda ako porušenie zákazudiskriminácie subjektov v porovnaní s inými subjektmi. Aj Európsky súd pre ľudské práva(ďalej len,,ESĽP“) vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že odlišnosť v zaobchádzanímedzi osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných situáciách jediskriminačná, pokiaľ nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j. pokiaľnesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie sú použité prostriedky sledovanému cieľuprimerané (napr. Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. 3. 2011, Karlheim Schmidtv. Nemecko, rozsudok č. 13580/88 z 18. 7. 1994). Obdobne Výbor Organizácie spojenýchnárodov pre ľudské práva vo Všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že nie každérozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie súprijateľné a objektívne a ak toto zaobchádzanie smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľaMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach považuje za legitímny.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil požiadavku prepojenia jednotlivýchustanovení ústavy s dôrazom na tie, ktoré majú všeobecný charakter, keď uviedol: Všetkyustanovenia ústavy o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe,čo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú sformulované vo všeobecnej podobe(čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základnévýchodisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. konkrétnej situácii...Inými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlok porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to, či priobmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný príkazvyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práva slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j.z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základnéhopráva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvejvety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08).

Ústavný súd preto posudzoval, či namietané ustanovenia zákona skutočnezvýhodňujú, resp. znevýhodňujú určité skupiny osôb v takom rozsahu a intenzite, že totozvýhodnenie, resp. znevýhodnenie zasahuje do princípu rovnosti, a či ani vyvažovaníminým princípom (princípom proporcionality, primeranosti) nemožno považovaťdiferencované hmotné zabezpečenie životnej úrovne v podobe rozdielnych dôchodkovýchdávok za ústavne únosné a akceptovateľné (m. m. PL. ÚS 3/04).

3. Ústavnoprávne posúdenie napadnutých ustanovení a závery

Navrhovatelia namietajú porušenie princípov rovnakého zaobchádzania, rovnostia zákazu diskriminácie, ktoré zasahujú do základného práva na hmotné zabezpečeniev starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd je toho názoru, že základné právo na primerané hmotné zabezpečenie,ktorého podrobnosti sa majú v súlade s ústavou upraviť zákonom, zahŕňa predovšetkýmprimerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom systému dôchodkovéhozabezpečenia, v ktorom kľúčovú pozíciu má sociálne poistenie.

K charakteristike základného práva na hmotné zabezpečenie sa v jednomz komentárov k ústave (ČIČ, M. a kolektív. Komentár k Ústave Slovenskej republiky.Žilina : EUROKÓDEX, 2012. s. 287) uvádza: „Ústava garantuje občanom právo na primerané hmotné zabezpečenie, ak nastanú ústavou taxatívne vymedzené sociálne udalosti. Pritom na ich definovanie, spôsob a nakoniec aj úroveň hmotného zabezpečenia, čo sa týka podrobností, necháva priestor zákonodarcovi... Čo sa týka úrovne hmotného zabezpečenia, tá musí byť v intenciách ústavy primeraná...“

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálnea kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsahv podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“(PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda lenv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústavaposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinamizákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd užvyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi priprijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým vústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založenáa ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zostrany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchtopráv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom. Ústavný súd môže vrámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna normanerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuječl. 51 ods. 1 ústavy“ (PL. ÚS 11/2013).

Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, je potrebnéuviesť, že ústavodarca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne širokýpriestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečenísociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bolv súlade s ústavou. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimisvojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov (PL. ÚS 11/08).

Ústavný súd Českej republiky disponuje rozsiahlou judikatúrou k sociálnym právamgarantovaným Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá je aj súčasťouprávneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasťou jeho judikatúry je aj právny názor, že preprieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych práv je daný užší priestor, akoto je u základných práv podľa druhej, tretej a piatej hlavy listiny (PL. ÚS 8/07), a tiež žezakotvenie existencie týchto práv v listine znamená, že pri zákonnej úprave musí byťzachovaný určitý minimálny štandard týchto sociálnych práv (PL. ÚS 2/08).

Ústavný súd na posúdenie akceptovateľnosti obmedzujúcich zásahov štátudo ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd v minulosti viackrátuplatnil test proporcionality (PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 11/2011), ktorý sa zakladá na trochpo sebe nasledujúcich krokoch. Prvým je posúdenie napadnutej právnej úpravy z hľadiskajej vhodnosti, resp. existencie legitímneho cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutouprávnou normou a účelom právnej úpravy. Druhým krokom je posúdenie napadnutejprávnej úpravy uplatnením kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenejdrastických, resp. šetrnejších prostriedkov, a tretím krokom je hľadisko proporcionalityv užšom slova zmysle, t. j. najmä z hľadiska jej primeranosti vo vzťahu k zamýšľanémucieľu.

V súvislosti s posudzovaním ústavnosti právnej úpravy sociálnych práv však napr.Ústavný súd Českej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/08) zasekonštatoval, že je vylúčené, aby metodológia ich prieskumu bola totožná s metodológiouprieskumu využívanou vo vzťahu k tzv. klasickým základným právam, a preto uzavrel, žedosiaľ aplikovaný test proporcionality je vychádzajúc z povahy sociálnych práv príliš „prísny“ , pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcejza cieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov.

Rovnako poľský ústavný tribunál odmietol aplikovať „prísny“ test proporcionality naprieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave obmedzenia základných práva slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné práva a slobody môžu byťobmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide o opatrenia, ktoré súv demokratickom štáte nevyhnutne nutné na ochranu jeho bezpečnosti alebo verejnéhoporiadku alebo na ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej morálky, aleboslobôd a práv iných osôb. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv a slobôd.)Konštatoval pri tom, rovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na problematikuobmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava je predovšetkým doménouzákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto ustanovenia ústavy, podľa ktorejtakéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález sp. zn. K 6/09 z 24. 2. 2010,dostupný na www.trybunal.gov.pl).

Z judikatúry ESĽP k zákazu diskriminácie vyplýva, že ospravedlniteľnosť odlišnéhozaobchádzania sa odvíja aj od jeho dôvodu. Zatiaľ čo pre odlišné zaobchádzanie z dôvodurasy či etnického pôvodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti či pôvodu dieťaťa jenutné predložiť veľmi presvedčivé ospravedlnenie [Ponomaryov v. Bulharsko, rozsudok voveci sťažnosti č. 5335/05 z 21. 6. 2011 (národnosť); Ünal Tekeli v. Turecko, rozsudok voveci sťažnosti č. 29865/96 zo 16. 11. 2004 (pohlavie)], u ostatných dôvodov odlišnéhozaobchádzania je prieskum zo strany ESĽP menej intenzívny.

Podľa názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovaciehokritéria dochádza k vytváraniu skupín subjektov s rozdielnymi oprávneniamia povinnosťami. Úlohou ústavného súdu pri ich prieskume je rozlíšiť, či ide o ústavneospravedlniteľné a základným ústavným princípom zodpovedajúce odlišnosti aleboo arbitrárnu nerovnosť a diskrimináciu určitej skupiny osôb.

Ústavný súd sa v danom prípade berúc do úvahy už uvedené východiská a názorypriklonil k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa ustálil test diskriminácie, ktorý už ústavnýsúd vo svojej judikatúre aplikoval (PL. ÚS 7/2013, PL. ÚS 98/2011, PL. ÚS 11/2013). Testdiskriminácie sa vo všeobecnosti člení na zisťovanie, či

- v posudzovanom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty(prvý krok),

- sa nerovnaké zaobchádzanie opiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakéhozaobchádzania (druhý krok),

- porušenie rovnosti spôsobuje ujmu (tretí krok),

- zásah možno alebo nemožno ospravedlniť (štvrtý krok).

Aplikujúc tento test na namietané ustanovenia zákona o sociálnom poistení ústavnýsúd v rámci jeho prvého kroku konštatuje, že uvedenou právnou úpravou, v rámci ktorejbola stanovená podmienka „nepretržitosti“ zamestnania ako základný odlišovací parameterpre možnosť alebo vylúčenie vykonania porovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky podľaoboch právnych úprav (predchádzajúcej, ako aj novej), nedošlo k vylúčeniu žiadnej skupinyfyzických osôb (poistencov) z nároku na priznanie starobného dôchodku, resp. pomernéhostarobného dôchodku. V prípade poistencov, na ktorých sa napadnuté ustanovenia zákona osociálnom poistení nevzťahujú z dôvodu nesplnenia podmienky nepretržitosti zamestnania,je ich základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zabezpečenéprostredníctvom § 261 ods. 2 až 4 zákona o sociálnom poistení a § 262 ods. 2 až 4 zákona osociálnom poistení.

Pri posudzovaní druhého kroku ústavný súd pripúšťa, že na základe napadnutýchustanovení zákona o sociálnom poistení reálne môže dochádzať k nerovnakémuzaobchádzaniu so skupinou poistencov, ktorí nesplnili podmienku nepretržitéhozamestnania po vzniku nároku na dôchodkovú dávku ku dňu účinnosti zákona o sociálnompoistení oproti poistencom, ktorí túto podmienku splnili. Ústavný súd stotožňujúc sa sostanoviskami národnej rady a vlády však súčasne konštatuje, že v danom prípadezákonodarca odôvodnene diferencoval nároky skupiny fyzických osôb (poistencov), ktorýmsíce vznikol nárok na starobný dôchodok podľa právnych predpisov účinnýchdo 31. decembra 2013, ale z dôvodu pokračovania v zamestnaní ku dňu účinnosti zákonao sociálnom poistení dôchodkovú dávku nepoberali, vychádzajúc pritom z predchádzajúcejprávnej úpravy, ktorá v zásade nepripúšťala vyplácanie starobného dôchodku z dôvoduďalšieho zamestnania (okrem zákonom ustanovených výnimiek). Napadnutýmiustanoveniami zákona o sociálnom poistení tak zákonodarca v snahe vysporiadať sas právnym postavením tejto skupiny poistencov (objektívne odlišnej od ostatnýchpoistencov) umožnil vykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky a na jehozáklade priznanie sumy starobného dôchodku, ktorá je pre konkrétneho jednotlivcavýhodnejšia. Samotné rozlišovanie poistencov z hľadiska ne/splnenia podmienky „nepretržitosti“ zamestnania je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľnéa nemožno ho považovať za ústavne neprijateľné právne riešenie (identické ustanovenieobsahoval aj § 164 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskoršíchpredpisov), ktoré určitý okruh fyzických osôb neodôvodnene zvýhodňuje, a to najmä zasituácie, ak napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení platia pre všetkýchpoistencov spĺňajúcich zákonom ustanovené podmienky rovnako.

Pri hodnotení tretieho kroku testu diskriminácie ústavný súd konštatuje, že základnéprávo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nie je napadnutými ustanoveniamizákona o sociálnom poistení obmedzené. Každá fyzická osoba (poistenec) má v prípadesplnenia zákonom ustanovených podmienok nárok na výplatu dôchodkovej dávky, ktorejvýška nie je závislá len od aplikácie predchádzajúcej alebo novej právnej úpravy v oblastidôchodkových dávok, ale je výrazne ovplyvnená aj počtom odpracovaných rokov, výškoumzdy a aktuálnou dôchodkovou hodnotou. Na základe uvedeného je ústavný súd tohonázoru, že možnosť vykonania porovnávacieho prepočtu starobného dôchodku,resp. pomerného starobného dôchodku podľa oboch právnych úprav pri tej časti poistencov,ktorým z dôvodu nepretržitosti zamestnania nemohol byť priznaný dôchodok, oprotifyzickým osobám, ktoré takú možnosť mali (ale ju nevyužili), nemožno považovať za zásahdo princípu rovnosti alebo zákazu diskriminácie založený na ľubovôli zákonodarcu.

V rámci štvrtého kroku testu diskriminácie ústavný súd konštatuje, že podmienkavýkonu zamestnania v danom prípade sprísnená naplnením kritéria „nepretržitosti“ k určitému dátumu ako dôvod na diferencované priznávanie starobných dôchodkov,resp. pomerných starobných dôchodkov, nie je identifikovaná so žiadnymi ústavou v čl. 12ods. 2 zakázanými diskriminačnými dôvodmi (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, vieraa náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosťk národnosti alebo etnickej skupine, majetok alebo rod), teda nemôže vykazovať relevantnýfaktický a v nadväznosti na to aj akýkoľvek právom uznaný vplyv na plnenie pozitívnehozáväzku štátu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, a preto nie je ani zásahomdo navrhovateľmi označených základných práv.

Na základe uvedeného ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené navrhovateľmiako nedostatočné na to, aby bolo možné napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poisteníoznačiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti v právach garantovaný v čl. 12ods. 1 ústavy a znamenali neprijateľné bezdôvodné zvýhodnenie určitej skupiny osôb pririešení identickej sociálnej situácie s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazuzvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a zákazu diskrimináciepodľa čl. 13 ods. 3 ústavy.

Námietky navrhovateľov týkajúce sa ochrany práv obsiahnutých v princípe rovnostia zákazu diskriminácie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstoja, keďžezákonodarca ich prijatím neprekročil rámec legitímnej úvahy danej zákonom o sociálnompoistení. Napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení podľa názoru ústavného súdunevykazujú znaky svojvôle zákonodarcu.

Ústavný súd ďalej dodáva, že zákonom č. 310/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bola z dôvodu zmierneniadôsledkov prechodu zo zabezpečovacieho systému na poistný systém prijatá právna úprava(§ 293k), v zmysle ktorej bola suma starobného dôchodku priznaného podľa predpisovúčinných do 31. decembra 2003 prepočítaná bez obmedzenia najvyššou výmerou a súčasnesa prehodnotila aj výška tých dôchodkov, pri ktorých nebola zohľadnená suma priemernéhomesačného zárobku presahujúceho sumu 10 000 Sk alebo sa úplne nezohľadnila dobazamestnania získaná po vzniku nároku na dôchodok. Prijatím tejto novely zákonao sociálnom poistení došlo k zmierneniu rozdielov medzi „novými“ a „starými“ poberateľmi starobných dôchodkov. Ďalším opatrením zákonodarcu smerujúcim k zlepšeniusociálnej situácie poberateľov starobných dôchodkov je systém valorizácie dôchodkovýchdávok.

Vychádzajúc z zvedených skutočností ústavný súd o návrhu skupiny poslancovrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné(doplňujúce) stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky