Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1
Dátum rozhodnutia17.09.2014
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaPL. ÚS 8/2013
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslásúlad právnych predpisov
Citované predpisy 162/1920 Sb: § 2
Citované rozhodnutia PL. ÚS 41/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/01, PL. ÚS 48/03, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 6/04, I. ÚS 51/06, PL. ÚS 6/05, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 67/07, II. ÚS 152/08, PL. ÚS 10/06, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 103/2011, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 19/09, II. ÚS 29/2011, II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012, II. ÚS 589/2012, PL. ÚS 113/2011, PL. ÚS 115/2011, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 16/2011, II. ÚS 44/2013, III. ÚS 550/2013, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 10/2013, PL. ÚS 99/2011, I. ÚS 397/2014, PL. ÚS 102/2011, III. ÚS 427/2012, II. ÚS 80/99, PL. ÚS 12/98, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 9/96

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: PL. ÚS 8/2013
datum: 17.09.2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 8/2013-134

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. septembra 2014 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (predkladateľka protinávrhu) a zo sudcov JanyBaricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, LadislavaOrosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskejrepubliky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,Bratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 2, 3 a 4 a § 79c zákona Národnejrady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 31,čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady Slovenskej republikyako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 28 ods. 2 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 131 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republikyz a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k.PL. ÚS 8/2013-24 z 5. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskejrepubliky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na vyslovenie nesúladuzákona č. 114/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní predním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „novela zákona“ alebo„zákon č. 114/2013 Z. z.“), s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31ústavy, so spôsobom rozhodovania v pléne ústavného súdu podľa čl. 131 ods. 1 ústavy,s nemožnosťou podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu podľačl. 133 ústavy a so sľubom sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy v spojenís právom na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, s princípom rovnosti strán podľa čl.47 ods. 3 ústavy, s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, akoaj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“). Ústavný súd zároveň uvedeným uznesením pozastavil účinnosť novely zákona(uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 20. júna 2013 pod č. 159/2013 Z. z).

Predmetom konania je ústavná súladnosť označených ustanovení zákona o ústavnomsúde týkajúcich sa úpravy predpojatosti sudcov, ktoré ustanovujú, že pri určitom počtevylúčení resp. odmietnutí sudcov sa zloženie pléna vracia k východiskovému stavu a prisenátnom rozhodovaní rozhoduje o veci samej senát v pôvodnom zložení. Predmetomkonania je ďalej ústavnosť dirimácie predsedajúceho pléna v konaní o predpojatosti.Napokon je predmetom konania aj ústavnosť legislatívneho procesu, ústavnosť jehoskrátenia pri prijímaní predmetnej novely zákona.

2. Ústavný súd rozhodol, že okrem obvyklého odôvodnenia, ktoré sa v predmetnejveci týka ústavnosti dirimácie pri rozhodovaní o predpojatosti v pléne, zahrnie dorozhodnutia aj návrhy, ktoré boli tzv. procesne zamietnuté. Rozhodnutie sa tak skladáz rekapitulácie, odôvodnenia vo vzťahu k bodu 1 výroku – dirimácii a z návrhua protinávrhu, ktoré nezískali v pléne potrebnú väčšinu (pozri tiež bod 37).

Návrh skupiny poslancov, argumenty Národnej rady a repliky navrhovateľov podľa jednotlivých argumentačných okruhov (body 3 – 15 nálezu)

3. Podľa skupiny poslancov novela zákona je v celom rozsahu v rozpore s ústavnýmporiadkom Slovenskej republiky, pričom skupina poslancov vzniesla námietky osobitne prevážny rozpor novely zákona s princípmi deľby moci a zákazu retroaktivity, ktoré súimanentnou súčasťou princípu právneho štátu obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy.

4. Základnú námietku skupina poslancov vzniesla pre nedovolenú spätnú účinnosťnovely zákona. Podľa skupiny poslancov sa novela zákona vzťahuje aj na skutočnosti, ktorénastali pred jej účinnosťou a ktorých budúci právny význam nemohli v tom čase adresátipredvídať. Nová zákonná úprava teda zavádza podľa názoru skupiny poslancov pravúretroaktivitu, pretože zasahuje do právnych vzťahov vzniknutých pred účinnosťou novelyzákona, konkrétne do práva na nestranného sudcu a s tým súvisiaceho práva na spravodlivésúdne konanie. V tejto súvislosti poukazuje skupina poslancov na prechodné ustanovenianovely zákona a dopĺňa, že zákon sa vzťahuje aj na prebiehajúce súdne konania predústavným súdom bez toho, aby sa zákonodarca ústavne konformným spôsobom vysporiadals účinkami právoplatných rozhodnutí ústavného súdu vydaných v týchto prebiehajúcichkonaniach pred účinnosťou zákona, ktoré môžu byť s novým zákonom v rozpore. Podľaskupiny poslancov to znamená, že ak už došlo k vydaniu rozhodnutia v konanío predpojatosti sudcu, na dané rozhodnutie sa neprihliada. Ústavne konformným spôsobomvysporiadania sa s účinkami právoplatných rozhodnutí vydaných pred účinnosťou novelyzákona môže byť podľa názoru skupiny poslancov jedine prechodné ustanovenie zákona,ktorým sa zachovajú účinky vydaných právoplatných rozhodnutí ústavného súdu aj poúčinnosti novely zákona. Skupina poslancov v súvislosti s nedovolenou spätnou účinnosťounovely zákona citovala taktiež viaceré rozhodnutia ústavného súdu. Rovnako poukazuje nakonanie pred ústavným súdom v prípade nevymenovania kandidáta na generálnehoprokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) prezidentom Slovenskejrepubliky a dodáva, že v tomto prípade sa v dôsledku neskôr prijatej novely zákona zmenísituácia v neprospech účastníka tohto konania (vo veci sťažnosti kandidáta na generálnehoprokurátora), pretože podľa nového znenia zákona by sa malo ignorovať predchádzajúceprávoplatné rozhodnutie o vylúčení dvoch sudcov (skupina poslancov poukazuje v tejtosúvislosti na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013)pôvodného senátu pre predpojatosť, a práve títo, už raz právoplatne vylúčení sudcovia, bymali podľa novej právnej úpravy o veci tohto kandidáta rozhodovať.

Národná rada sa vyjadrila k retroaktivite novely zákona. Národná rada uznáva, že naprvý pohľad a pri mechanickej aplikácii právnych názorov ústavného súdu na zákazretroaktivity možno ľahko dospieť k záveru o retroaktívnych, a preto neústavných účinkochnovely zákona. Národná rada však zároveň upozorňuje, že v súvislosti so zákazomretroaktivity sa treba pozrieť aj na odvrátenú stranu zákazu retroaktivity, na ktorejv okolnostiach prípadu existuje rozpor právnej úpravy ochraňujúcej jednotlivca a právnejúpravy ochraňujúcej množinu osôb vopred neznámeho počtu. Ani požiadavku právnejistoty, ktorou sa odôvodňuje zákaz retroaktivity, nemožno podľa názoru národnej radyabsolutizovať natoľko, aby sa stala prekážkou vylučujúcou uplatnenie spravodlivosti, ktoráje imanentným atribútom právneho štátu, a z tohto dôvodu je implikovaná v ochrane, aká saposkytuje podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Riešenie konfliktu medzi spravodlivosťou a pozitívnymprávom ponúka podľa národnej rady Radbruchova formula, na ktorú vo svojom vyjadreníodkazuje a ktorú zmieňuje na preukázanie relatívnosti zákazu retroaktivity v materiálnomprávnom štáte, ktorý sa spája aj s hľadaním riešení pre vzťahy a situácie zdanlivo právneneupraviteľné kvôli prekážke zákazu retroaktivity. V okolnostiach prípadu nemožno podľanárodnej rady uvažovať o retroaktívnom zásahu do právneho postavenia neurčitého, aledruhovo vymedzeného okruhu osôb. Podľa národnej rady je zrejmé, že vo fáze tvorby právanedošlo k prijatiu právnej úpravy spätne meniacej právne postavenie osôb, ktoré v konanípred ústavným súdom namietli zaujatosť sudcov. Ústavný súd o námietke zaujatosti sudcovprávoplatne rozhodol a následne v dôsledku nadobudnutia účinnosti novely zákona sa totorozhodnutie má zmeniť. Problém tak podľa národnej rady spočíva v konflikte záujmukonkrétnej fyzickej osoby, sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sťažnostikandidáta na generálneho prokurátora, v individuálne identifikovanom konaní so záujmomvšetkých ostatných účastníkov konaní pred ústavným súdom. Podľa názoru národnej radyvo veciach týchto účastníkov konania zmena zákona zvyšuje ich právnu istotu, vytvárapríležitosť pre rozhodnutie o ich námietke zaujatosti v skutkovom stave, keď platná právnaúprava takú príležitosť nevytvára. Podľa vyjadrenia národnej rady riešenie naznačenéhokonfliktu medzi porušením zákazu retroaktivity v individuálnom prípade a prijatím právnejúpravy poskytujúcej benefit zo zmeny v prospech väčšiny potenciálne dotknutých subjektovje hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými záujmami, prijatie takých opatrení,ktoré nevylúčia zmenu právnej úpravy v prospech zlepšenia právneho postavenia väčšinypotenciálne dotknutých subjektov bez toho, aby spätnou účinnosťou utrpelo právnepostavenie jednotlivca predstavujúceho výnimku vzhľadom na právne postavenie väčšiny.Prijatie zákona, ktorý so spätnou účinnosťou upravuje právne postavenie neurčitého počtusubjektov práva bez toho, aby negatívne postihoval právne postavenie týchto subjektov,a pritom má negatívny účinok na právne postavenie jednotlivca, možno podľa presvedčenianárodnej rady označiť za súladný so zákazom retroaktivity právnych predpisov, akv právnom poriadku existujú prostriedky umožňujúce poskytnúť právnu ochranudotknutému jednotlivcovi vo fáze aplikácie práva.

V súvislosti s namietanou retroaktivitou novely zákona navrhovatelia odkázali narozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Van Hurk v. theNetherlands (najmä body 44, 45 a 52). Z týchto bodov je podľa navrhovateľov zrejmé, že akuž je vydané súdne rozhodnutie a je pozmenené orgánom, ktorý nemá súdnu povahu, toznamená nesúdnym orgánom, takýto zásah sa považuje za zásah do deľby moci a ako takýsa považuje za zásah do nezávislosti súdu. V konkrétnom prípade Európsky súd pre ľudsképráva konštatoval, že ak k tomu dôjde, znamená to aj popretie práva na spravodlivý proces.Týmto prípadom navrhovatelia doplnili svoj návrh na začatie konania a k tomu ďalejuviedli, že prekrývanie ich argumentácie, ktorá súvisí s retroaktivitou, tzv. Radbruchovouformulou zo strany národnej rady je určitá zástierka a nemá v žiadnom prípadeopodstatnenie.

5. Novela zákona podľa skupiny poslancov súčasne porušila princíp deľby moci,keďže zákonodarná moc zasiahla do súdnej moci tým, že zrušila následok jej právoplatnéhorozhodnutia, resp. novela zákona neguje (mení) už existujúce právoplatné rozhodnutieústavného súdu (konkrétne rozhodnutia ústavného súdu – skupina poslancov poukazuje ajv tejto súvislosti na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013), a teda prijatounovelou zákona sa podľa skupiny poslancov neprípustným spôsobom zasahuje do vzťahovmedzi jednotlivými zložkami moci, keď zákonodarný orgán pod rúškom generálnej úpravymení konkrétne rozhodnutie ústavného súdu. Nejde pritom podľa názoru skupiny poslancovo neplánovaný dôsledok prijatej právnej úpravy, ale tento dôsledok sa javí ako hlavný motívnovely zákona, čo jednoznačne vyplýva aj z okolností schvaľovania zákona, dôvodovejsprávy a verejných vyjadrení predkladateľa. Skupina poslancov ďalej uvádza, žezákonodarná moc môže realizovať svoju normotvornú kompetenciu len v ústavnýchmedziach, ktoré v danom kontexte predstavujú obmedzenia vyplývajúce z princípu deľbymoci, v rozpore s ktorými je právna úprava negujúca či meniaca právoplatné súdnerozhodnutie, a to s plným vedomím zákonodarného orgánu. Aj keby sa pripustila výnimkaz tohto princípu, tá by mohla byť odôvodnená len nápravou krívd spôsobených súdnoumocou, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže rozhodnutím o vylúčenípredpojatých sudcov bola naopak, poskytnutá ochrana ústavných práv sťažovateľa.K narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou a súdnou mocou v dôsledku prijatej novelyzákona dochádza podľa skupiny poslancov aj tým, že v konkrétnom prípade (konanie predústavným súdom vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora), kvôli ktorémubola novela zákona prijatá, zákonodarná moc fakticky retroaktívne odníma kompetenciuústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti.

K namietanému porušeniu princípu deľby moci národná rada uvádza, že národná radav daných súvislostiach nevytlačila ústavný súd z priestoru aplikácie práva. Národná radav medziach svojej ústavnej pôsobnosti schválila zákon, ktorým upravila postup ústavnéhosúdu v predtým zákonom neupravenej otázke konania pred ústavným súdom, a tak vnieslaprávnu istotu týkajúcu sa postupu, akým má ústavný súd skúmať námietku zaujatosti svojichsudcov v osobitnej situácii, keď v obmedzenom počte členov, sudcov ústavného súduúčastníci konania namietnu zaujatosť toľkých sudcov, že medzi nimi nezvýši dostatočnýpočet sudcov, ktorých nestrannosť nie je spochybnená, aby mohli vytvoriť orgán zloženýz ústavou predpísaného počtu sudcov pre rozhodnutie o uplatnených námietkach.

K námietke porušenia princípu deľby moci novelou zákona navrhovatelia doplniliargumentáciu uvedenú v návrhu na začatie konania o už uvedené rozhodnutie Európskehosúdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. the Netherlands (najmä body 44, 45 a 52),z ktorého podľa navrhovateľov vyplýva, že ak nesúdny orgán zasiahne do účinkovrozhodnutia súdu, znamená to nelegitímny zásah do nezávislosti, čo podľa ich názorunastalo novelou zákona.

6. Skupina poslancov ďalej namieta politickú účelovosť novely zákona, ktorá sapodľa nich prejavuje v tom, že novela zákona pôsobí retroaktívne a upravuje tak proceskonania o námietkach pred ústavným súdom, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté, akoaj prebiehajúce konania na ústavnom súde.

7. Podľa skupiny poslancov sa prijatá novela zákona prieči požiadavke generalitypráva, keďže podľa nich nejde o situáciu, keď by zákonná regulácia používala v rámci svojejformulácie individuálne znaky, pretože po formálnej stránke možno povedať, že zákonobsahuje reguláciu pomocou všeobecných znakov. Podľa skupiny poslancov zmyslomnovely zákona je dosiahnuť legislatívnym spôsobom zmenu pravidiel v konkrétnejprerokúvanej veci na ústavnom súde (už uvedené konanie pred ústavným súdom vo vecisťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora). Hoci teda novela zákona používa druhovéznaky na vymedzenie predmetu svojej regulácie, v skutočnosti má podľa skupiny poslancovpriamy a individuálny dopad na konkrétne konanie a základné práva a slobody účastníkovkonkrétneho konania. Z diskusie pred prijatím zákona pritom nie je skupine poslancovznámy ani iný existujúci či historický prípad, na ktorý by sa mohla novela zákonavzťahovať. Z hľadiska formy síce ide podľa názoru skupiny poslancov v prípade novelyzákona o normatívny právny akt, avšak z hľadiska efektu má povahu individuálnehoprávneho aktu priamo ovplyvňujúceho práva účastníkov predmetného jedného konkrétnehokonania pred ústavným súdom.

Národná rada sa vyjadrila k namietanému porušeniu princípu generality právnejúpravy vo vzťahu k novele zákona. Podľa národnej rady písaná aj ústna formuláciaumožňuje navodiť zdanie, že novela zákona smeruje k riešeniu individuálneho problémuv individuálnom právnom vzťahu – v konaní pred ústavným súdom o sťažnosti kandidáta nagenerálneho prokurátora. Národná rada cituje tiež judikatúru ústavného súdu a dodáva, žez citovaného právneho názoru ústavného súdu možno vyvodiť súbor vlastností (obsahovýchnáležitostí) zákona ako prameňa práva vstupujúceho do sféry ústavou chráneného záujmu,ktoré národná rada vzápätí vymenúva. Podľa národnej rady z povahy novely zákonanemožno vyvodiť, že ide o návrh slúžiaci na riešenie individuálneho právneho vzťahu.Predmetom navrhnutej úpravy je druhovo vymedzený vzťah obsahujúci množinupotenciálnych individuálnych právnych vzťahov medzi radom účastníkov konaní o sťažnostipred ústavným súdom. Podstatné podľa národnej rady je, že v každom z takých konanínemožno kedykoľvek vylúčiť vznik situácie, aká je predmetom úpravy novely zákona,pokiaľ účastník konania namietne zaujatosť viacerých sudcov ústavného súdu.

Ku generalite právnej úpravy navrhovatelia v replike uviedli, že je otázkou, či možnopri uplatnení hľadiska generality právnej úpravy v širšom význame odhliadnuť od hlavnéhocieľa a motívu prijatia namietanej novely zákona, ktorý bol zreteľne čitateľný a ktorým bolzásah do priebehu konkrétnej súdnej veci, a teda konkrétne ovplyvnil účinky rozhodnutísúdneho orgánu. Podľa navrhovateľov z ničoho nevyplýva, že by pohnútka či potrebaupraviť otázku námietok v konaní pred ústavným súdom prostredníctvom namietanej novelyzákona bola odôvodnená všeobecným neželaným stavom vyplývajúcim z rôznych súdnychkonaní, ba naopak, národná rada touto novelou zákona mala v 1. rade za cieľ ovplyvniťkonkrétne konanie a v tom vidia navrhovatelia rozpor s generalitou práva. Generalituprávnej úpravy popierajú podľa navrhovateľov aj vyjadrenia predstaviteľov vládnej koalície– koaličných poslancov národnej rady – v rámci rozpravy o predmetnom zákone.K namietanému nedostatku generality novely zákona navrhovatelia taktiež uviedli, žesamotné vyjadrenie národnej rady si odporuje, a odkázali na viaceré body vyjadrenianárodnej rady. Navrhovatelia uviedli, že netvrdia, že napádaná novela zákona nevyznievagenerálne, ale uvádzajú, že jej cieľom bolo riešiť jeden konkrétny prípad, ktorý by savyriešil sám aj bez pričinenia zákonodarcu, ako bolo zrejmé z ďalšieho vývoja, ale zrejmes iným výsledkom, ako si želal zákonodarca.

8. Skupina poslancov ďalej uviedla, že novela zákona sa fakticky stáva opravnýmprostriedkom prezidenta v konaní ústavného súdu s kandidátom na generálneho prokurátora,čím porušuje čl. 133 ústavy, pretože aplikácia novely zákona v praxi môže podľa skupinyposlancov negovať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 44/2013z 24. januára 2013, pozn.) vo veci kandidáta na generálneho prokurátora v konaní predústavným súdom.

Národná rada sa vyjadrila aj k namietanému porušeniu čl. 133 ústavy. Podľa jejnázoru skupina poslancov zanedbala pri namietaní porušenia čl. 133 ústavy princípgenerality ústavne konformného všeobecne záväzného právneho predpisu. Novela zákona pro futuro pre vopred neurčitý počet právnych prípadov, v ktorých vznikne príčina nauplatnenie jeho ustanovení, neustanovuje nijakú právnu normu, ktorej účinok by moholspočívať v uplatnení opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu o námietkezaujatosti sudcu ústavného súdu. Národná rada odmieta existenciu rozumnej pochybnosti ajrozumnosť vyslovenej pochybnosti o porušení čl. 133 ústavy normami novely zákona.Novela zákona podľa národnej rady výslovne neobsahuje ustanovenie o akomkoľvekopravnom prostriedku a podmienkach jeho podania.

K porušeniu čl. 133 ústavy a k vyjadreniu národnej rady k tejto otázke navrhovateliauviedli, že nielen kandidát na generálneho prokurátora (ďalejaj „sťažovateľ“), ale každý sťažovateľ, ktorý už má rozhodnutie o námietkach vo svojej veci,je potenciálne ohrozený novou právnou úpravou, pretože ak dodatočne nastane situáciapodľa namietanej novely zákona – dôjde k námietkam voči všetkým sudcom,predchádzajúce rozhodnutie o námietkach bude negované. Z neprípustnosti opravnéhoprostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu vyplýva podľa názoru navrhovateľovnemožnosť zasiahnuť do jeho rozhodnutia. Pokiaľ sa zasiahne, alebo je tu taká možnosť, idepodľa navrhovateľov o nesúlad s čl. 133 ústavy.

9. Novela zákona podľa skupiny poslancov popiera základné znaky demokratického aprávneho štátu, a to s ohľadom na jej prijímanie v Národnej rade Slovenskej republikyv skrátenom legislatívnom konaní, z dôvodu porušenia deľby moci, ignorovania miestapolitickej opozície pri prerokovaní návrhu novely zákona, ako aj vylúčenia možnostivyjadrovania sa poslancov opozície k návrhu novely zákona v rámci legislatívneho procesu.Opozícia nemala podľa skupiny poslancov možnosť náležite uplatniť svoje názory pre vadnýlegislatívny proces, dôsledkom čoho nemohla slobodne prejaviť svoje výhradya pripomienky k novej právnej úprave. K možnosti riadneho uplatnenia opozíciev legislatívnom procese ako ústavnému princípu skupina poslancov uvádza judikatúruÚstavného súdu Českej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Skrátenélegislatívne konanie neumožnilo podľa skupiny poslancov primeranú diskusiu v spoločnosti,ktorú si prijatie zákona s ohľadom na jeho obsah vyžaduje, a nebolo podľa skupinyposlancov legitímne ani legálne. Nevyhnutnosť ochrany ľudských práv, konkrétne prístupuk súdu, ako dôvod uvedený vládou Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) pre skrátenélegislatívne konanie podľa skupiny poslancov v tomto prípade neobstojí, keďže skrátenielegislatívneho konania sa môže uplatniť za určitej mimoriadnej situácie, ktorá však v časeschvaľovania novely zákona nenastala, a to i s ohľadom na to, že prípad kandidáta nagenerálneho prokurátora (z dôvodu ktorého bola podľa skupiny poslancov novela zákonaprijatá) je pred ústavným súdom od januára 2013. V spojitosti s namietanou retroaktivitou jeskrátené legislatívne konanie skutočnosťou prejavujúcou sa ako svojvôľa zákonodarcua mala by byť spôsobilá pre svoju hrubosť vyústiť podľa názoru skupiny poslancov dorozporu novely zákona s ústavou.

Ku skrátenému legislatívnemu konaniu pri prijímaní novely zákona a jehoprotiústavnosti národná rada s poukázaním na judikatúru ústavného súdu uvádza, žev skutočnosti ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ešte nikdy nerozhodol,že uskutočnením skráteného legislatívneho konania došlo k porušeniu ústavy. Podľanárodnej rady skrátené legislatívne konanie neupravuje ústava, ale je predmetom úpravyzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadkuNárodnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono rokovacom poriadku“). Podľa názoru národnej rady dodržanie podmienok na schválenieskráteného legislatívneho konania a jeho vykonanie teda môže byť otázkou ochranyzákonnosti, a nie otázkou ochrany ústavnosti. Zákon o rokovacom poriadku v častiupravujúcej skrátené legislatívne konanie nemá podľa národnej rady povahu všeobecnéhozákona. Preto nemôže byť prameňom ústavného práva v materiálnom zmysle slova anivýnimočne. Skupina poslancov namietla podľa národnej rady porušenie ústavy vo vzťahu,ktorý nemá ústavnoprávnu relevanciu. Národná rada ďalej odkazuje na formálnea materiálne podmienky pre uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní.Podľa národnej rady úvaha o splnení materiálnej podmienky na uskutočnenie skrátenéholegislatívneho konania je zverená do pôsobnosti národnej rady. Zákon o rokovacomporiadku neustanovuje právny účinok pre prípad, že národná rada posúdi nesplneniepodmienok uskutočnenia skráteného legislatívneho konania nesprávne. Tým menej možnopodľa názoru národnej rady porušenie úpravy zákona o rokovacom poriadku označiť zaústavne relevantné a na základe takého porušenia rozhodnúť, že v skrátenom legislatívnomkonaní schválený zákon je v nesúlade s ústavou. Národná rada vyslovuje presvedčenie, žeprijatie novely zákona v skrátenom legislatívnom konaní samo osebe nepatrí k otázkamústavnosti, ale zákonnosti. To má podľa nej za následok nedostatok právomoci ústavnéhosúdu poskytnúť ochranu ústavnosti týkajúcu sa splnenia podmienok vykonania skrátenéholegislatívneho konania pri rokovaní o novele zákona. V závere k tomuto bodu vyjadrenianárodná rada dopĺňa vyjadrenie odkazom na skutočnosť, že v ktoromkoľvek ďalšom konanío sťažnosti pred ústavným súdom sa ktorýkoľvek sťažovateľ kedykoľvek uplatnenímnámietky zaujatosti sudcu ústavného súdu môže ocitnúť v zhodnom právnom postaveníspočívajúcom v tom, že o ním uplatnených námietkach zaujatosti sudcov ústavného súdunebude mať kto rozhodnúť, a preto sa rovnako ako kandidát na generálneho prokurátorav konaní pred ústavným súdom bude môcť obrátiť na Európsky súd pre ľudské právaso sťažnosťou pre porušenie čl. 6 dohovoru. S prihliadnutím na potenciálnu hrozbu, že takýstav nastane v desiatkach, stovkách, či dokonca tisícoch konaní o sťažnosti, národná radavyslovuje presvedčenie, že sa nedopustila omylu vo vyhodnotení stavu ohrozenia ľudskýchpráv ako dostatočne vážneho stavu pre uskutočnenie skráteného legislatívneho konania.

Národná rada sa aj vyjadrila k namietanej protiústavnosti prijímania novely zákonav legislatívnom konaní bez diskusie a možnosti parlamentnej opozície náležite sa vyjadriťk návrhu novely zákona. Podľa národnej rady riešenie uvedené v novele zákona nebolo predverejnosťou utajené, navrhnuté riešenie bolo predmetom diskusie aj medzi odborníkmi.Skupina poslancov podľa národnej rady neprevzala z tejto diskusie nijaké očividné zhrnutie,ani čiastkové závery či návrhy. To však nemožno pripísať na vrub národnej rade a tvrdiť, žeuplatneným postupom porušila ústavu. Podľa národnej rady je ústavne irelevantné nastoliťotázku, ako dlho by mala trvať verejná diskusia o návrhu zákona predtým, ako národná radaprikročí k rokovaniu o návrhu zákona, či koľkí zástupcovia verejnosti a odbornej verejnostiby sa mali na diskusii podieľať. Tieto otázky síce súvisia podľa názoru národnej radys rozvojom demokratických metód a foriem vlády, avšak nemožno im priznať takú ústavnúintenzitu, pomocou ktorej by sa dali kvantifikovať kritériá umožňujúce odlíšiť primeranú,náležitú a dostatočnú verejnú a odbornú diskusiu od nedostatočnej a neprimeranej diskusieodporujúcej ústave. Diskusia k návrhu novely zákona nebola podľa národnej rady svojoukvalitou ojedinelá. Mala povahu zaužívanej praxe, v rámci ktorej namiesto vecnej diskusieo návrhu zákona a čiastkových problémoch spätých s jednotlivými jeho ustanoveniamiprevažuje politická výmena postojov dvoch súperiacich strán opozície a koalície. Národnárada vyslovuje názor, že odbočenie prejavov, ktoré poslanci urobia v rámci rozpravyo návrhu zákona, od predmetu navrhnutej úpravy je spôsobilé vyvolať ústavnoprávny účinok– nesúlad so zásadami implikovanými v koncepcii materiálneho právneho štátu – ibacelkom ojedinele a výnimočne, ak odklon od predmetu navrhnutej úpravy nadobudneústavnú intenzitu. Národná rada vyslovuje presvedčenie, že rokovanie o vládnom návrhunovely zákona takú kvalitu nemalo. Podľa národnej rady účasť parlamentnej menšiny navecnom pripomienkovaní návrhu zákona nemožno nijako vynútiť. Jediným prostriedkomzainteresovania parlamentnej menšiny na pripomienkovaní návrhu zákona je vytvorenie(poskytnutie) príležitosti predniesť podľa svojej úvahy návrhy a pripomienky, zdržať sarozpravy, alebo v nej pôsobiť deštruktívne. Poslanci z radov opozície podľa národnej radyposkytnutý priestor v diskusii nevyužili na vznesenie výhrad a pripomienok v rozsahu, akýnaznačujú v námietke o porušení svojich opozičných práv. Poslanci z radov opozície podľanázoru národnej rady teda dôsledne neuplatnili svoje právo predniesť vecné výhradya pripomienky k novej právnej úprave a tento výsledok si zavinili sami vlastným správaním.Na takom skutkovom základe nemožno akceptovať tvrdenie o porušení práv implikovanýchči už v čl. 1 ods. 1 ústavy, alebo v čl. 31 ústavy.

Ďalej navrhovatelia doplnili svoju argumentáciu týkajúcu sa namietanej neústavnostiskráteného legislatívneho konania, v rámci ktorého bola novela zákona prijatá. Podľanavrhovateľov skrátené legislatívne konanie ako proces, ktorého výsledkom je napádanánovela zákona, vykazuje také znaky svojvôle majoritnej väčšiny parlamentu, žespochybňuje zákon ako výsledok procesu aj keby výsledok sám osebe nebol problémom.Navrhovatelia uviedli, že vadnosť legislatívneho procesu bola taká vážna, že bez ohľadu nato, aký je výsledok, je potrebné zrušiť novelu zákona. Vadnosť legislatívneho procesu podľanavrhovateľov nespočíva v tom, že by bola formálne popretá možnosť opozície vystupovať vskrátenom legislatívnom konaní (teda, že by vôbec takúto možnosť opozícia v tomto prípadenemala), ale v tom, že išlo o neopodstatnené použitie skráteného legislatívneho konania.Problémom podľa navrhovateľov bola (i) neprimeraná krátkosť času legislatívneho procesu,kde jeden deň trval celý proces v národnej rade, a (ii) nedôvodné skrátenie legislatívnehoprocesu. Odôvodnenie skrátenia procesu porušením ľudských práv v jednom konkrétnomprebiehajúcom prípade na ústavnom súde, v ktorom paradoxne dotknutá osoba môže vnímaťprijatie zákona ako jej porušenie ľudských práv, čo podľa navrhovateľov doznáva ajzákonodarca (národná rada) vo svojom vyjadrení, ako obeta jednotlivca v prospech väčšiny,nemožno považovať za dostatočné. V danom prípade nie je podľa navrhovateľov vôbeczrejmé, koho ochrana ľudských práv bola v takom ohrození, že bola zo strany zákonodarcunevyhnutná právna úprava v zrýchlenom procese, ak jediný známy prípad mal byť skôrobeťou nového pravidla. Ďalej navrhovatelia namietali, že v rámci legislatívneho procesuabsentovala kvalita riadnej diskusie.

K legalite a legitimite legislatívneho procesu navrhovatelia uviedli, že legislatívnyproces bol tak hrubo porušený, že porušenie malo intenzitu protiústavnosti. Jeden deňdiskusie v rámci skráteného legislatívneho konania nemôže byť podľa navrhovateľovpovažovaný za primeraný čas na prerokovanie zákona v demokratickej spoločnosti, akk tomu niet legitímneho dôvodu a neexistuje proporcionalita medzi chránenými verejnýmizáujmami, čo bola práve posudzovaná situácia.

10. Nová právna úprava ďalej podľa skupiny poslancov porušila princípyspravodlivého súdneho konania v spojení s porušením princípu rovnosti zbraní a právom nanestranný súd. Podľa konštatácie skupiny poslancov novela zákona odníma účinky, ktoré bymala mať námietka zaujatosti sudcu ústavného súdu jednej strany sporu v konaní predústavným súdom. Novela zákona umožňuje podľa skupiny poslancov druhej strane sporupred ústavným súdom podniknúť legálne kroky, následkom ktorých bude znemožnenieústavnému súdu rozhodovať o podaných námietkach zaujatosti sudcu ústavného súdu.Novela zákona umožňuje podľa skupiny poslancov úplne negovať význam a zmyselnámietok zaujatosti, pričom toto faktické zrušenie námietok zavádza aj do prebiehajúcichkonaní pred ústavným súdom, umožňuje, aby účastník konania namietol zaujatosť všetkýchsudcov ústavného súdu bez opodstatnenia, a tým spôsobil, že prípadným námietkamdruhého účastníka sa už nebude ústavný súd venovať, ale automaticky vec ostane pôvodneurčenému senátu, resp. žiaden sudca nebude vylúčený z pléna. Na tomto mieste skupinaposlancov poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harabinproti Slovenskej republike, z ktorého vyplýva potreba, aby ústavný súd posúdil dôslednevšetky námietky a následne tak aj vyhotovil odôvodnenie rozhodnutia o nich. Následkomprijatia novely zákona je podľa skupiny poslancov v konkrétnom prípade sťažnostikandidáta na generálneho prokuratúra pred ústavným súdom skutočnosť, že legislatívnymzásahom prijatým v priebehu súdneho konania na ústavnom súde je vec odňatá sudcom,ktorým bola zákonným spôsobom pridelená a ktorí neboli právoplatne vylúčení prepredpojatosť. Súčasne je vec pridelená sudcom už právoplatne vylúčeným. Takýto zásahzákonodarcu je podľa názoru skupiny poslancov v rozpore s právom na nestrannéhoa zákonného sudcu a je v rozpore s princípmi právneho štátu vo všeobecnosti, pretožeodníma vec zákonnému sudcovi a určuje „nanovo“ súd, ktorý je stranný bez splneniapodmienok nevyhnutnosti, v súvislosti s ktorými skupina poslancov poukazujena Bangalórske princípy.

11. Skupina poslancov v súvislosti s právom na nestranný súd a právom nebyť odňatýzákonnému sudcovi s ohľadom na uplatnenie zásady nevyhnutnosti podľa Bangalórskychprincípov tiež vyjadruje názor, podľa ktorého vážnym nedostatkom novej právnej úpravy jenerozlišovanie medzi vylúčenými sudcami z konania vo veci súdom pre predpojatosť asudcami, ktorí sú účastníkmi „len“ namietnutí pre predpojatosť, prípadne sudcami jevyjadrená „len“ ich domnienka o vlastnej možnej predpojatosti. Ďalším vážnymnedostatkom novej právnej úpravy je podľa skupiny poslancov nerozlišovanie medzipredmetom konania o námietke predpojatosti a predmetom konania vo veci samej, čo jepodstatné pre vysporiadanie sa s otázkou „zákonného sudcu“ a „nestranného sudcu“.V prípade odmietnutia alebo námietky zaujatosti niektorého sudcu ústavného súdu je podľanázoru skupiny poslancov potrebné posudzovať vznesenú námietku z pohľadu konkrétneprerokúvanej senátnej veci, pričom jej opodstatnenosť musí byť posudzovaná aj v spojitosti spostavením namietaného sudcu v tejto veci. To okrem iného podľa skupiny poslancovv zásade znamená, že (i) námietka nedostatku nestrannosti v konaní a rozhodovanío prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci môže byť opodstatnená iba vo vzťahuk sudcom „zákonného senátu“ (pôvodným alebo tým, ktorí nastúpili namiesto vylúčenýchčlenov „zákonného senátu“). O takejto námietke rozhoduje „námietkový senát“; (ii)námietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „námietkového senátu“ môže byťpodľa skupiny poslancov posudzovaná iba z hľadiska nedostatku nestrannosti sudcu tohtosenátu posúdiť, či ten-ktorý člen „zákonného senátu“ je spôsobilý konať a rozhodovaťnestranne o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci. Namietať nedostatok nestrannostičlenov „námietkového senátu“, čo sa týka konania a rozhodovania o prijateľnosti ústavnejsťažnosti a v merite veci, je preto podľa vyjadrenia skupiny poslancov neopodstatnené,keďže „námietkový senát“ nemá v označenej oblasti pôsobnosť. O námietke nedostatkunestrannosti voči členovi „námietkového senátu“ by eventuálne mohol rozhodovať podľaskupiny poslancov „ďalší senát“ (námietkový vo vzťahu k „námietkovému senátu“); (iii)námietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „ďalšieho senátu“ (t. j. námietkovéhovoči „námietkovému senátu“) by mohla byť podľa skupiny poslancov posudzovaná iba zhľadiska nedostatku nestrannosti člena „námietkového senátu voči námietkovému senátu“posúdiť, či je člen „námietkového senátu“ spôsobilý nestranne posúdiť nestrannosť člena„zákonného senátu“. O takejto námietke by eventuálne mohol rozhodovať „ďalší –námietkový senát“. Uvedené rozlišovanie medzi „námietkovým senátom“ a „zákonnýmsenátom“ je podľa skupiny poslancov dôležité z pohľadu obsahu vznesených námietok protidaným sudcom, resp. z pohľadu obsahu vznesených námietok samotnými sudcami. Pretoženámietka, ktorá sa javí ako dostatočná na vylúčenie z merita veci, nemusí byť podľa názoruskupiny poslancov dostatočná na vylúčenie z konania o námietkach. Odmietnutia, námietkyzaujatosti, ich posudzovanie a rozhodovanie sú predmetom činnosti ústavného súdu a akotaké podľa skupiny poslancov „per se“ nevhodné na ten spôsob úpravy, ktorý zvolilzákonodarca v novele zákona.

K námietke porušenia základného práva na nestranného sudcu novelou zákonanárodná rada vo svojom vyjadrení prezentovala názor, podľa ktorého novela zákona spĺňapožiadavku generality právnej úpravy, a že prípad sťažnosti kandidáta na generálnehoprokurátora pred ústavným súdom predstavuje iba výnimku, akú možno vyriešiť právnekorektnými prostriedkami a postupom vo fáze aplikácie práva. Keďže ide o prípadvšeobecne známy, národná rada poukázala na tento príklad pre objasnenie skutkovéhostavu, ktorý je príčinou pre zmenu zákona o ústavnom súde, pretože dovtedy platná právnaúprava nevytvárala právny základ, ktorý by umožnil ústavnému súdu ústavne konformnýmspôsobom preskúmať námietku zaujatosti každého z namietnutých sudcov v konanío sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora, lebo v radoch sudcov ústavného súdupôsobí jediná sudkyňa, ktorú nijaký z účastníkov konania neoznačil za zaujatú sudkyňu.V tejto súvislosti poukázala národná rada na názor skupiny poslancov, podľa ktorého priveľkom počte námietok zaujatosti je pri možnosti výberu medzi právoplatne vylúčenýmisudcami a sudcami namietnutými, ale nevylúčenými, potrebné uprednostniť vždynevylúčených sudcov. Podľa národnej rady takto formulované pravidlo neberie do úvahypožiadavku ochrany práva na spravodlivý proces v duchu sentencie Justice must not only be done, it must also be seen to be done. Pravidlo formulované skupinou poslancov podľanárodnej rady umožňuje nahradiť jedného potenciálne zaujatého sudcu iným potenciálnezaujatým sudcom, vytvára základ pre postup, v ktorom namiesto z jedného dôvoduzaujatého sudcu do konania vstúpi inak zaujatý sudca. Podstatou ochrany práva nanestranného (nezaujatého) sudcu musí podľa národnej rady byť právny účinok, ktorývznikne až vtedy, keď sa preukáže neopodstatnenosť námietky zaujatosti. S účelom práva nazákonného sudcu a s podstatou materiálneho právneho štátu nie je zlučiteľný stav, keďsudcovia, o zaujatosti ktorých sa malo rozhodovať, získajú status nezaujatosti iba kvôlitomu, že ich zaujatosť, hoci aj celkom očividnú, nemá kto posúdiť pre nedostatok sudcov naorgáne súdnej moci s nízkym počtom všetkých ustanovených sudcov. Taký postup by podľanázoru národnej rady vždy znamenal výlučne formálnu vymožiteľnosť práva na nezaujatéhosudcu, pričom potenciálne vždy by sa spájal s možnosťou účelovej manipulácie spočívajúcejv tom, že sudcovia zaujatí v prospech jednej strany v konaní by rýchlo rozhodli o zaujatostisudcov zaujatých v prospech protistrany. Tým by zabránili vlastnému vylúčeniu prezaujatosť, nech bola akokoľvek nápadná a zrejmá.

K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu národná rada uvádza, žezákladné právo na zákonného sudcu nadväzuje na základné právo na súdnu ochranus implikovaným právom na nestranného (nezaujatého) sudcu, s ktorým je v príčinnejsúvislosti. Základné právo na zákonného sudcu v skupinou poslancov namietnutom vzťahunemôže byť porušené, ak nedôjde k porušeniu práva na nezaujatého sudcu. Podľa vyjadrenianárodnej rady za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba považovať sudcu, ktorýbol určený na prerokovanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiežsudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmyslepríslušných právnych predpisov. Novela zákona vložila do úpravy postup rozhodovania otom, ktorý sudca ako zákonný sudca nahradí pri rozhodovaní o merite veci sudcu pôvodneurčeného do senátu vo výnimočnom druhu situácií, keď obvyklým postupom podľa zákonanemožno určiť, ktorý z namietnutých sudcov nie je zaujatý, a preto je spôsobilý akonestranný sudca rozhodnúť o merite sporu predloženého účastníkom konania narozhodnutie. Podľa národnej rady účelom úpravy je nastoliť spravodlivú rovnováhu medziprávom účastníka konania na meritórne rozhodnutie o jeho veci a medzi právom narozhodnutie o tejto veci zákonným sudcom, pričom konkrétne riešenie vzniknutej situáciesmeruje k nastoleniu spravodlivej rovnováhy a k zabezpečeniu inak nedostupnejspravodlivosti tak, aby účastníci sporu o právo dosiahli rozhodnutie o merite veci. Totoriešenie podľa názoru národnej rady transponuje do právneho poriadku Slovenskejrepubliky Bangalórske princípy, ktorých právny význam sa v Slovenskej republikeodvodzuje od právnych názorov, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v prípadeHarabin v. Slovenská republika.

K porušeniu práva na nestranného a zákonného sudcu novelou zákona a s týmsúvisiacemu vyjadreniu národnej rady sa navrhovatelia pridŕžali návrhu na začatie konaniaa doplnili, že prípad kandidáta na generálneho prokurátora,nemusí byť výnimkou. Podľa navrhovateľov nebolo potrebné prijímať spornú novelu zákona,ktorá spôsobuje viaceré protiústavné následky, pretože dovtedy platná právna úprava, berúctiež do úvahy prijatie rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014a jeho dodatok č. l z 3. júla 2014, ktoré sú vyjadrením kompetencie pléna podľa čl. 131ústavy, boli postačujúce pre riešenie problému početných námietok protiústavnosti.

12. Národná rada sa taktiež vyjadrila aj k namietanému porušeniu princípu rovnostiúčastníkov konania a uviedla, že skupina poslancov pri formulovaní svojich záverovvychádza z nepodložených dohadov. Novela zákona podľa názoru národnej rady neupravujeindividuálny právny vzťah (konanie o sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora predústavným súdom). Predmetom úpravy novely zákona je druhovo určený právny vzťah,prípady vopred nepredvídateľného počtu, v ktorých sa ústavný súd nemôže vysporiadaťs námietkami zaujatosti sudcov, lebo príliš veľa sudcov je v jednom konaní označených zazaujatých. Národná rada nesúhlasí so záverom, že samotným prerokovaním námietkyzaujatosti, ak účastník konania túto námietku uplatní bezdôvodne, dochádza k porušeniurovnosti účastníkov konania, ktorú zaručuje čl. 47 ods. 3 ústavy.

K namietanému porušeniu princípu rovnosti novelou zákona navrhovatelia zastávajúnázor, že v prípade prebiehajúcich konaní na ústavnom súde, ktoré začali pred účinnosťounovely zákona, tak existujú dve skupiny osôb. Jedna skupina osôb, ohľadne ktorýcho vylúčení niektorého sudcu(cov) ústavného súdu rozhodol „iný senát“, ktorého rozhodnutieostane nedotknuté, pretože nedošlo k tomu, že by niektorí z účastníkov napadol ďalšíchsudcov ústavného súdu. Druhá skupina osôb, ohľadne ktorých rozhodol iný senát a vylúčilniektorého zo sudcov, avšak došlo k situácii, pri ktorej sa uplatní nová právna úprava,to znamená, že na takéto rozhodnutie sa už nebude prihliadať, pretože bude rozhodovaťsenát v pôvodnom zložení. Ak sa podľa navrhovateľov vezmú do úvahy len prípady, ktorénavrhovatelia porovnávajú a ktoré sa týkajú osôb, ktoré sú účastníkmi konaní predústavným súdom pred účinnosťou novely zákona, tak je tu podľa navrhovateľov zrejmánerovnosť medzi týmito skupinami osôb. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázalina rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04. Podľa navrhovateľov v prerokúvanejveci pred ústavným súdom dáva národná rada svojím vyjadrením a postojom prednosťpravej retroaktivite pred rovnosťou, čo je ústavne neakceptovateľné.

K porušeniu rovnosti účastníkov novelou zákona a s tým súvisiacemu vyjadreniunárodnej rady navrhovatelia zdôraznili, že rovnosť účastníkov v konaní pred ústavnýmsúdom je spochybnená tým, že dôvodné a bezdôvodné námietky zaujatosti, či už vznesenéúčastníkmi, alebo sudcami, sú kladené na jednu úroveň. Národná rada podľa navrhovateľovdezinterpretuje dôvody porušenia rovnosti účastníkov konania na ústavnom súde, ako súuvedené v návrhu na začatie konania. Navrhovatelia tvrdia, že napádaná novela zákonastavia na rovnakú úroveň odôvodnené aj neodôvodnené námietky zaujatosti voči sudcoma zabraňuje ich riadnemu vyhodnoteniu. Národná rada to podľa navrhovateľovdezinterpretuje tak, že keďže navrhovatelia namietali generalitu zákona, tak túto námietkunavrhovateľov o porušení rovnosti si treba vysvetliť tak, že námietky

, sú odôvodnené a námietky prezidenta sú neodôvodnené, navrhovateľomvšak nie je nijako zrejmé, ako národná rada dospela k danému záveru, ktorý je plnenepravdivý. Argumenty navrhovateľov však podľa nich platia bez ohľadu na to, kto jepotenciálnym účastníkom daných konaní pred ústavným súdom.

13. Novelou zákona zavedený spôsob riešenia uplatnených námietok nie je podľaskupiny poslancov potrebný ani pre uplatnenie princípu zákazu denegatio iustitiae (zákazodopretia spravodlivosti). Podľa skupiny poslancov zákonodarca novelou zákona popierapostavenie sudcu ústavného súdu, pretože ho núti konať proti ochrane práva na nestrannéhosudcu a zákonného sudcu, čím ho navádza k porušeniu jeho základného sľubu podľa čl. 134ods. 4 ústavy, v súvislosti s ktorým odkazuje návrh skupiny poslancov na právnu doktrínu,ako aj na judikatúru ústavného súdu.

Národná rada vo svojom vyjadrení uvádza, že čo sa týka namietaného porušeniačl. 134 ods. 4 ústavy, skupina poslancov ignorovala judikatúru ústavného súdu, podľa ktorejje potrebné vykladať jednotlivé články ústavy vo vzájomnej súvislosti. Národná rada sľubsudcu ústavného súdu považuje za ústavnú garanciu toho, že vo fáze aplikácie novelyzákona poskytne sudca jednotlivcovi, ktorý je prípadne zákonom postihnutý na jehozákladných právach a slobodách, ochranu dotknutých základných práv a slobôd v súlades čl. 134 ods. 4 ústavy. Predpokladom takej ochrany je podľa národnej rady hľadaniea nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi všetkými základnými právami, ktoré sa ocitnúv konflikte, t. j. medzi základným právom na súdnu ochranu, ktoré implikuje právoúčastníka konania na rozhodnutie vo veci samej (zákaz denegatio iustitiae) a právo nanestranného sudcu, ďalej medzi základným právom na zákonného sudcu, ale aj základnýmprávom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K porušeniu čl. 134 ods. 4 ústavy a vyjadreniu národnej rady k tejto otázkenavrhovatelia uviedli, že námietka národnej rady, že sudca konflikt práva na zákonnéhoa nestranného sudcu s novou právnou úpravou zvládne aplikáciou čl. 152 ods. 4 ústavy, jepre nich nezrozumiteľná. Navrhovatelia predpokladajú, že môže nastať situácia, že ústavnýsudca bude rešpektovať princíp legality, a teda bude postupovať podľa novej právnej úpravy,čo je predvídateľné pre každého účastníka konania na ústavnom súde. Iná situácia môžepodľa navrhovateľov nastať, ak ústavný sudca nebude rešpektovať princíp legality, a tedajeho konanie by bolo zjavne nepredvídateľné pre účastníkov konania, a nie je dôvod takýzákon, ktorý ústavný sudca nemá vôľu rešpektovať, ponechať v platnosti, ale naopak jenamieste takú právnu úpravu zrušiť, aby bola predvídateľná nielen pre sudcu, ktorý sa ňounebude riadiť, ale aj pre účastníkov konania. Navrhovatelia sú toho názoru, že jasné zneniezákona musí sudca ústavného súdu rešpektovať, lebo podľa sľubu je povinný rešpektovaťústavu, a tým aj princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.

14. Skupina poslancov ďalej poukazuje na znenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnomsúde v zmysle novely zákona, ktoré upravuje váhu hlasu predsedajúceho ústavného súdu.Zákonodarca podľa názoru skupiny poslancov nad rámec svojho ústavného mandátuupravuje v novele zákona rozhodovanie v pléne ústavného súdu o námietkach, keďže ústavaneumožňuje v zmysle čl. 131 ods. 1 urobiť v zákone o ústavnom súde výnimku prerozhodovanie pléna „vo veciach námietok“ a udeliť predsedajúcemu ústavného súdu právorozhodnúť vo „veci námietky“ v prípade rovnosti hlasov. Podľa názoru skupiny poslancovfunkcia predsedajúceho je funkciou administratívnou, z ktorej nemôže predsedajúcemuvyplývať žiadne výsadné alebo prednostné postavenie pri rozhodovaní oproti iným sudcomústavného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 131 ods. 1 ústavy národná rada vo svojomvyjadrení poukázala na ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novelyzákona, ktorou sa nahradilo pôvodné ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoréupravovalo rozhodujúci hlas predsedajúceho pri rovnosti hlasov v otázkach vylúčenia sudcupre predpojatosť. Podľa národnej rady od účinnosti novely ústavy ústavným zákonomč. 90/2001 Z. z. dodnes existuje podozrenie z nesúladu ustanovenia priznávajúcehopredsedajúcemu rozhodnúť o námietke zaujatosti v prípade rovnosti hlasov sudcovs ústavou. Podľa národnej rady však ide o nedôvodné zdanie, že predsedajúci môže prirovnosti hlasov prevážiť rozhodovanie v zmysle novely zákona v plenárnej veci. Národnárada uvádza, že pokiaľ ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, aby ústavný súdrozhodol v prospech návrhu, aký dostane od účastníka konania, za návrh podľa čl. 131ods. 1 ústavy musí byť nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Pretože ústava určuje, žeústavný súd má trinásť sudcov (čl. 134 ods. 1 ústavy), z ustanovenia čl. 131 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 134 ods. 1 ústavy možno podľa národnej rady vyvodiť, že prijatý je iba tennávrh, za ktorý je aspoň sedem sudcov ústavného súdu. Každý iný návrh sa ex constitutionezamietne. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novely zákona z rozhodovaniao námietke zaujatosti v plenárnej veci je vylúčený sudca, ktorý je namietnutý z dôvodupredpojatosti. To znamená, že o vznesenej námietke môže rozhodovať 12 sudcov ústavnéhosúdu. Ak sa z tohto počtu dosiahne akákoľvek väčšina, potom vždy bude aspoň sedemsudcov za alebo proti návrhu. Taká rovnosť hlasov, aby v prípade úpravy ustanovenejnovelou zákona mal rozhodnúť predsedajúci, podľa názoru národnej rady nikdy nenastane.Národná rada v súvislosti s tým konštatuje, že ak sa ústavná väčšina za návrh alebo protinávrhu nedosiahne, potom nastane rovnosť hlasov podľa počtu sudcov zúčastnených narokovaní (ak počet sudcov zúčastnených na rozhodovaní klesne pod sedem, je ústavouvopred vylúčené dosiahnutie výsledku v prospech návrhu; ústavný súd by porušil základnéprávo účastníkov konania na nestranný súd, ak by začal rozhodovať v takom počte sudcov,pri ktorom by bolo vopred vylúčené rozhodnutie v prospech návrhu). Ústavnou podmienkoupodľa názoru národnej rady je, aby za návrh hlasovalo sedem sudcov, nie aby návrh získalsedem hlasov. Ak teda bude za návrh na vyslovenie zaujatosti sudcu ústavného súdu šesťsudcov, ústavná väčšina sa nedá podľa národnej rady dosiahnuť pomocou zákonomustanoveného pravidla o rovnosti hlasov, lebo hlas predsedajúceho sa nestane hlasomsiedmeho sudcu.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a argumenty skupina poslancov navrhuje, abyústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Zákon č. 114/2013 Z. z. zo dňa 30. apríla 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v celom rozsahu nie sú v súlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy SR, čl. 131 ods. 1 Ústavy SR, čl. 133 Ústavy SR a čl. 134 ods. 4 Ústavy SR v spojení s právom na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s princípom rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky (bod 16 nálezu)

16. Ústavnému súdu bolo 14. augusta 2013 doručené stanovisko vlády Slovenskejrepubliky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, k návrhu, podľaktorého sa vláda s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd vo svojomnáleze vyslovil, že uvedené ustanovenia zákona sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1,čl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa vlády si skrátenie legislatívnejprocedúry pri prijímaní novely zákona vyžiadali legitímne dôvody, a to najmä potrebaurýchleného zabezpečenia riadneho konania a rozhodovania ústavného súdu.Pri posudzovaní legitímneho účelu napadnutého právneho predpisu treba podľa vládyprihliadať najmä na skutočnosť, že predmetným zákonom sa sledoval akútny účela neprijatím potrebnej právnej úpravy by nastal stav, keď by nekonanie súdu viedlok nespravodlivosti, popretiu zákazu odmietnutia spravodlivosti, a teda k odmietnutiuposkytnutia ochrany základných ľudských práv a slobôd.

Vyjadrenie navrhovateľov na verejnom zasadnutí pléna

17. Navrhovatelia na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 26. februára 2014prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajúnávrhu na začatie konania a ich vyjadrenie na pojednávaní ústavného súdu je skôr reakciouna tie časti vyjadrenia národnej rady, ktoré považujú za relevantné komentovať. Národnárada sa na verejnom zasadnutí pléna nezúčastnila.

V úvode svojho vyjadrenia navrhovatelia poukázali na dodatok k rozvrhu práce,ktorý prijal ústavný súd 3. júla 2013. Z toho je podľa navrhovateľov zrejmé, že ústavný súdbol sám schopný riešiť situáciu, ktorú zákonodarca považoval za tak nevyhnutnú, že sarozhodol riešiť v rámci skráteného legislatívneho konania. Podľa navrhovateľov tátookolnosť je veľmi významná pre posúdenie celej veci, ktorá je predmetom konania predústavným súdom, aj s ohľadom na to, že ústavný súd má splnomocnenie na úpravu svojichvlastných vnútorných pomerov priamo v čl. 131 ods. 1 ústavy. Dôležité bolo podľanavrhovateľov spomenúť, že zákonodarca vedel, že ústavný súd je pripravený riešiť tútootázku, ktorú vlastne vyriešil prijatím novely zákona. Podľa navrhovateľov je to zrejmé ajz vyjadrenia ústavného súdu, ktoré bolo verejne prezentované tlačovou správou z 30. apríla2013, keď ústavný súd bol pripravený rokovať v rámci pléna o tejto procesnej otázke, o tejtoúprave vnútorných pomerov na ústavnom súde. To, čo je podľa navrhovateľov podstatnéz tejto tlačovej informácie, je, že ústavný súd bol pripravený riešiť túto situáciu, nakoniec juaj vyriešil sám, čo vyplýva z tlačovej informácie zo 4. júla 2013, keď prijal dodatokk rozvrhu práce z 3. júla 2013.

K námietke národnej rady, že navrhovatelia vo svojom návrhu na začatie konaniačasto spomínajú vec kandidáta na generálneho prokurátora, vedenú na ústavnom súde, navrhovatelia uviedli, že sám predkladateľ novely zákona(vláda) označil aktuálnu situáciu na ústavnom súde ako dôvod prijatia návrhu novelyzákona, a teda táto skutočnosť, že je tak často spomínaná vec, v návrhu na začatie konania, nebola spôsobená zo strany navrhovateľov, ale je tonevyhnutné vysvetlenie skutkovej situácie, ktorá súvisí s predmetom konania. Podľanavrhovateľov z vyjadrenia ministra výslovne vyplýva, že prípad

, je dôvodom navrhovanej právnej úpravy. K tomu navrhovatelia doplnili, žeich návrh na začatie konania napáda predmetný zákon ako všeobecne záväzný právnypredpis, ktorý je spôsobilý ohroziť nielen práva, ale ajpráva akýchkoľvek účastníkov konaní na ústavnom súde, či už prebiehajúcich, alebozačatých v budúcnosti, pretože zavádza jednoduchú cestu na zneužitie námietok zaujatostivoči sudcom ústavného súdu, ako vyplýva z návrhu na začatie konania.

K porušeniu čl. 6 dohovoru a námietke národnej rady, že táto časť nebolanavrhovateľmi odôvodnená, navrhovatelia uviedli, že návrh na začatie konanie obsahovalargumentáciu pre porušenie tohto článku dohovoru. Navrhovatelia v návrhu na začatiekonania podporne argumentujú aj posledným verejne známym judikátom Harabinv. Slovenská republika (sťažnosť č. 58688/11, rozsudok z 20. novembra 2012), ktorý jeznámy ústavnému súdu v rámci rozhodovacej činnosti, keďže bol predmetom inéhokonania, o ktorom rozhodovalo celé plénum ústavného súdu. Z tohto rozhodnutia, ktoré je ajverejne známe, podľa navrhovateľov jasne vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva savyjadril, že ak sú vznesené námietky voči sudcom, ústavný súd sa musí s nimi riadneoboznámiť a musí ich vyhodnotiť. Ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivýproces. Ústavný súd v danom prípade, ktorý bol prerokovaný pred Európskym súdom preľudské práva, zaujal postoj, že keďže môže byť problém s kvórom, ktorý by rozhodovalv danej veci, prednosť má takýto prístup k spravodlivosti, teda v zmysle princípu denegatioiustitiae, a preto sa nebude zaoberať námietkami, ktoré boli vznesené voči sudcomústavného súdu. Európsky súd pre ľudské práva k tomu podľa navrhovateľov jasnejudikoval, že základný problém, ktorý nastal, je ten, že ústavný súd sa nezaoberal podstatouvznesených námietok. Podľa navrhovateľov Európsky súd pre ľudské práva považuje zaprincipiálne aj v rámci Bangalórskych princípov to, že ak sú vznesené námietky, treba sanimi riadne zaoberať. Z prijatej novely zákona podľa navrhovateľov zjavne vyplýva, žeBangalórske princípy neboli pochopené, pretože tie hovoria o tom, že možno riešiť situáciu,ak nemá kto rozhodovať, ale to, že nemá kto rozhodovať, vychádza z takej situácie, žesudcovia boli preskúmavaní čo do odôvodnenia námietok, ktoré boli voči nim vznesené. To, čo sa udialo prijatou novelou zákona, je podľa názoru navrhovateľov to isté,akoby to čo vytkol Európsky súd pre ľudské práva, bolo povýšené na zákon.

Ústavný súd argumenty navrhovateľov k jednotlivým argumentačným okruhomvniesol do časti I nálezu (body 3 – 15).

II.

Referenčné normy

Článok 1 ods. 1 ústavy: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Článok 31 ústavy: Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklada používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickejspoločnosti.

Článok 46 ods. 1 ústavy: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Článok 47 ods. 3 ústavy: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (Každý máprávo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmiverejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) rovní.Článok 48 ods. 1 ústavy: Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Článok 6 ods. 1 dohovoru: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.

Článok 133 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.

Článok 134 ods. 4 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.

III.

A. Predmet prieskumu z formálneho hľadiska

18. V návrhu na rozhodnutie skupina poslancov označuje za nesúladný celý zákonč. 114/2013 Z. z. Uvedený zákon novelizuje výlučne zákon o ústavnom súde. Ústavný súdvo svojom inom uznesení o prijatí na ďalšie konanie č. k. PL. ÚS 103/2011-16 (dostupnépod PL. ÚS 103/2011 na www.concourt.sk; po spojení PL. ÚS 99/2011, platy sudcov IV)uvádza, že podľa Kelsena nemajú novely zákonov permanentnú normatívnu existenciu, alezanikajú splynutím s novelizovaným predpisom (porov. Kelsen, H. Všeobecná teorie norem.Brno : Masarykova univerzita, 2000, s. 119 a nasl.). V súlade s touto teóriu niektoré ústavnésúdy posudzujú len novelizovaný predpis s inkorporovanou novelou (porov. rozhodnutiaÚstavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 5/96, Pl. ÚS 25/00, Pl. ÚS 33/01; Kühn, Z. CzechConstitutional Court as Positive Legislator? In: Brewer-Carías, A., R. Constitutional Courtsas Positive Legislators: A Comparative Law Study, Cambridge University Press, 2011,s. 445 a nasl.), pričom z uvedenej zásady existujú výnimky, napríklad preskúmanieústavnosti legislatívneho procesu danej novely (porov. Wagnerová, E., Dostál, M.,Langášek, T., Pospíšil, I. Zákon o Ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007,s. 247 a nasl.). Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v tejto otázke tak striktný akoÚstavný súd Českej republiky a k prieskumu pristupuje takpovediac materiálnejšie (porov.napokon aj pozastavenie preskúmavaného zákona uverejnené pod č. 159/2013 Z. z.),a akceptuje tak návrhy proti novelizujúcim predpisom, ako aj proti novelizovanýmpredpisom s inkorporovanou novelou (porov. bod 3 nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/06 a uznesenieo prijatí č. k. PL. ÚS 103/2011-16 súvisiace s nálezom PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV).Inými slovami, skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný alebo novelizujúci predpis(formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci význam, pretože ústavný súdnakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako celku, ktorá vzniká spojenímtýchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni výroku ústavný súdfavorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho predpisu, čo jev predmetnej veci umocnené tým, že napadnutá časť „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlaspredsedajúceho.“ bola súčasťou zákona o ústavnom súde aj pred danou novelou zákona.Napadnutý zákon č. 114/2013 Z. z. obsahuje tiež § 28 ods. 4 (Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.) , ktorý je obsahovo zhodný s pôvodným § 28 ods. 3 zákona (Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2) . Ustanovenie § 28ods. 4 je legislatívnou zmenou nadväzujúcou na nové členenie § 28, nevzbudzuje ústavnépochybnosti a ani navrhovatelia ho nezmieňujú v argumentácii. V predmetnej veci tedaústavný súd posudzuje ustanovenia § 28 ods. 2 a 3 a § 79c zákona o ústavnom súdea z hľadiska ústavnosti legislatívneho procesu pri prijatí novely zákona ich posudzujenavyše s § 28 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Zákon o ústavnom súde ako predmet prieskumu

19. V predmetnej veci rozhoduje ústavný súd, sudcovia ústavného súdu, o spôsobeustaľovania nestrannosti sudcov. Zdanlivo ide o zahľadenosť do vlastného justičného sveta,ale naopak, vec má dôležitý význam pre zachovanie štandardu ochrany ústavnosti, pretožebez riadneho procesu niet riadnej slobody, ako aj pre zachovanie štandardu odstupu odiných zložiek moci (porov. bod 7 nálezu II. ÚS 29/2011). Ústavný súd priznáva, žepreskúmavanie vlastného zákona je do istej miery delikátne. Ústavný súd, samozrejme,„nevlastní“ svoj zákon (porov. však I. ÚS 51/06), ústavný súd je svojím zákonom viazaný,ale ani parlament „nevlastní“ zákonnosť, pretože tá musí byť v súlade s ústavou. V minulostiuž došlo k prieskumu súladnosti zákona o ústavnom súde vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/98( dočasné pozbavenie výkonu funkcie sudcu ústavného súdu ), sp. zn. PL. ÚS 1/01( zjednocovanie právnych názorov senátov a odlišné stanoviská ) a sp. zn. PL. ÚS 102/2011( reforma súdov II ). Ústavné súdy ako hraničné orgány ( Grenzorgane ) musia niekedy riešiťotázky, ktoré sa týkajú nich samých (bod 105 a nasl. PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV ).Súčasťou ústavy sú okrem iného aj ustanovenia o ústavnom súde, jeho sudcoch a konanípred ním, ktorých podrobnejšie vykonanie je zverené zákonu (čl. 140 ústavy). Ani tentozákon o ústavnom súde a normy vydané na jeho základe nie sú vylúčené z prieskumuústavného súdu; ani tieto ustanovenia ústavy nie sú vylúčené z kompetencie ústavného súduzáväzne ich podľa čl. 128 ústavy vykladať. To všetko spôsobuje, že ústavný súd je v týchtoprípadoch už samou ústavou povolaný (a viazaný) na to, aby rozhodoval sám o sebe, aústavný súd nemôže svoju právomoc odmietnuť ani v takomto prípade. Ústava tak priamopredpokladá, že sudca ústavného súdu (ba dokonca všetci sudcovia) sa môže (môžu) prisvojom rozhodovaní dostať do situácie, v ktorej by sudca všeobecného súdu boljednoznačne vylúčený, napriek tomu však nezbavuje ústavný súd kompetencie rozhodnúť.Ústavný súd si musí v predmetnej veci podržať odstup. Predmetná vec sa netýka nejakéhouľahčenia práce pre ústavný súd, ba naopak. Predmetná vec sa týka čistoty procesu predsúdnym orgánom ochrany slobody a procesu, kde by nedostatočná ochrana znamenalarezignáciu na zmysel vlastnej inštitucionálnej existencie, na zmysel vlastnej práce.

Predpojatosť sudcov ústavného súdu všeobecne a v súvislosti s predmetným návrhom

20. Nestrannosť sudcov je aktuálnou a citlivou otázkou slovenskej justície. Značnémnožstvo námietok z posledných rokov však nepochádza od tradičných sťažovateľov,striktne súkromných osôb. Naopak, množstvo námietok reflektuje nedôveru medzimocenskými autoritami, čo sa prenesene týka aj dôvery verejnosti v riadny výkon súdnictva.Ešte donedávna boli námietky proti sudcom ústavného súdu sporadické napriek tomu, že ajv 90. rokoch rozhodoval ústavný súd prípady, ktoré mali štrukturálny význam (porov.II. ÚS 80/99). Istým náznakom zmeny trendu bola vec vedená pod sp. zn. PL. ÚS 12/01(porov. aj II. ÚS 589/2012). V súčasnosti podáva nemalý počet námietok Najvyšší súdSlovenskej republiky. Aj keď ústavný súd uviedol, že námietky orgánu verejnej moci jepotrebné vykladať veľmi reštriktívne (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012), viedlo to ažk situácii, že sami sudcovia ústavného súdu nedôverovali, že iní sudcovia ústavného súdurozhodnú o námietkach zaujatosti nestranne (uznesenie II. ÚS 122/2010, II. ÚS 30/2010,II. ÚS 31/2010). Ústavný súd konania o takýchto procesných námietkach zastavil okreminého s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenienedôvery medzi rozhodovacími zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým,v zásade „jednoinštančným“ konaním, a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny,a preto nemôže byť neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektova počet opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebufunkčnosti systému. Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou funkčnostiústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti Slovenskejrepublike (Harabin v. Slovenská republika).

21. Právne posúdenie napadnutých ustanovení vyžaduje stručný popis vývoja konanío námietkach predpojatostí sudcov ústavného súdu, ktorých východiskovým je konaniesp. zn. I. ÚS 397/2014 (Rvp 11/1013). Vo veci, sana ústavnom súde vedú konania v súvislosti s dvoma sťažnosťami. Ide o konanie sp. zn.III. ÚS 427/2012 vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskej republiky a (ii)konanie sp. zn. I. ÚS 397/2014 o sťažnosti proti rozhodnutiu prezidenta republikyo odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky.

22. Ústavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavytýkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora(PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovaťsťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania.

23. Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 vedie konanie o sťažnosti protirozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkciegenerálneho prokurátora (vec sama) pod sp. zn. I. ÚS 397/2014. Vec sama je pridelenáI. senátu (meritórny senát). Z meritórneho I. senátu boli na návrh sťažovateľa vylúčeníII. senátom, t. j. námietkovým senátom (II. ÚS 44/2013), dvaja sudcovia. Následne bolaprezidentom republiky namietnutá predpojatosť dvoch sudcov IV. senátu, ktorí v zmysleaktuálneho rozvrhu práce ústavného súdu nastúpili do meritórneho I. senátu namiestovylúčených sudcov. O ich predpojatosti mal rozhodovať opäť II. senát, t. j. námietkovýsenát. Prezident republiky však namietol predpojatosť celého II. senátu. O tejto námietkeprezidenta proti II. senátu mal rozhodnúť III. senát (ako v poradí druhý námietkový senát).Sťažovateľ následne namietol dvoch sudcov tohto III. senátu, o ktorých nemohol rozhodovaťIV. senát ako prípadný tretí námietkový senát, pretože predpojatosť jeho dvoch sudcov užbola namietnutá vtedy, keď nastúpili do I. senátu – meritórneho (pozri už uvedené). A tako námietke predpojatosti dvoch sudcov III. senátu, t. j. druhého námietkového senátu,rozhodol tzv. nultý senát (vytvorený na účely zachovania funkčnosti ústavného súdu; porov.čl. IV rozvrhu práce vrátane jeho dodatku č. 1), a to ako v poradí tretí námietkový senát (užišlo o námietky proti sudcom III. senátu, t. j. druhého námietkovému senátu). Nultý senátuznesením sp. zn. 0. ÚS 1/2013 nevylúčil dvoch sudcov III. senátu. Naopak, III. senátsvojím uznesením sp. zn. III. ÚS 550/2013 vylúčil všetkých sudcov II. senátu, ktorí malirozhodnúť o námietkach proti dvom sudcom I. senátu, t. j. meritórneho senátu. Nadokreslenie danej zložitej situácie možno uviesť už iba to, že obaja účastníci uvedenéhokonania pôvodne vzniesli námietku predpojatosti proti 12 z 13 sudcov ústavného súdu(porov. tiež tlačovú správu č. 45/2014 z 12. júna 2014). Prezident republiky Andrej Kiskalistom z 2. júla 2014 späťvzal všetky námietky z konaní sp. zn. III. ÚS 427/2012 ( nečinnosť )a sp. zn. I. ÚS 397/2014 (Rvp 11/2013; nevymenovanie ), čím sa ustálilo zloženie senátovv týchto konaniach.

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 prerokovalo ďalšípostup vo veciach ústavných sťažností, vedených podsp. zn. III. ÚS 427/2012 a sp. zn. Rvp 11/2013 a prijalo uznesenie:

«1. Berie na vedomie list prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku č. 1521-2014-BA z 2. júla 2014, ktorý bol predsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky IvetteMacejkovej doručený 3. júla 2014.

V predmetnom liste prezident Andrej Kiska uviedol, že zložením sľubupred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedníčky Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sa ujal funkcie prezidenta Slovenskej republiky a „stal sa aj osobou, ktorá reprezentuje účastníka“ v konaniach o sťažnostiach, „podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vedených pod sp. zn. Rvp 3901/2011 a Rvp 11/2013“ .

Ako účastník týchto konaní prezident Andrej Kiska vyhlásil, že nemá „žiadne námietky zaujatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky a ani sa nestotožňuje s námietkami zaujatosti vznesenými bývalým prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom“ .

Prezident Andrej Kiska zároveň navrhol, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky v oboch konaniach vedených pod sp. zn. Rvp 3901/2011 a Rvp 11/2013 bez zbytočného odkladu konal a rozhodol“ .

2. Konštatuje, že v zmysle platného rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskejrepubliky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c)rozvrhu stanovilo, že

a) vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 zo 7. novembra 2011 buderozhodovať senát v zložení:

predseda senátu a sudca spravodajca Lajos Mészárossudca Rudolf Tkáčiksudca Sergej Kohut

b) vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013 z 3. januára 2013 bude rozhodovať senátv zložení:

predseda senátu a sudca spravodajca Ladislav Orosz sudkyňa Marianna Mochnáčovásudkyňa Ľudmila Gajdošíková.»

24. Je zrejmé, že situácia, ktorá vznikla, nie je štandardná, ale raritne sa nevyhýba aniiným ústavným súdom (porov. rozhodnutie Juhoafrického ústavného súdu vo veciMandlakayise John Hlophe v. Premier of the Western Cape Province; Mandlakayise JohnHlophe v. Freedom Under Law and Others, vo veci, ktoré vznikla zo sporu medzi aktérmijustičného života; dostupné na www.constitutionalcourt.org.za; www.saflii.orga www.codices.coe.int).

Zhrnutie návrhu a replík

25. Navrhovatelia v úvode tvrdia, že napadnutá novela zákona porušuje zákazretroaktivity, generalitu práva a princíp deľby moci tým, že zasiahla do prebiehajúcehokonania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 (v čase návrhu pred prijatím pod internýmoznačením Rvp 11/2013). Ďalej dodávajú, že obdobne malo dôjsť podľa skupiny poslancovaj k nesúladu s čl. 133 ústavy. Procedurálne nedostatky pri prerokúvaní návrhu zákonav národnej rade spôsobujú podľa navrhovateľov nesúlad zákona s čl. 1 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 31 ústavy. Ústavné procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru sú podľa navrhovateľov nesúladné s napadnutou novelou zákonaz dôvodu nepreskúmania odôvodnenosti námietok účastníkov konania jednak v súvislostis konaním sp. zn. I. ÚS 397/2014, ale aj bez rekurzu k uvedenej veci. V nesúlade so sľubomsudcu ústavného súdu viazaného ústavou je zákonná povinnosť sudcu takto (ne)rozhodovať.Napokon dirimácia ustanovená v § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde je podľanavrhovateľov v napätí s čl. 131 ods. 1 ústavy ( Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. ).

B. Vlastný prieskum K nesúladu § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde – dirimácie pri plenárnom rozhodovaní o námietkach – s čl. 131 ústavy

26. Navrhovatelia namietajú, že v prípade rovnosti hlasov pri plenárnom hlasovanío námietkach má predsedajúci rozhodujúci hlas, hoci text čl. 131 ods. 1 ústavy ustanovuje,že sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, a ak sa tátoväčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

27. Národná rada protiargumentuje tým, že je potrebné rozlišovať medzi HLASMIv zákone („Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho“) a SUDCAMI v ústave(„Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa tátoväčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.“). Pretože hlasy a sudcovia nie sú to isté, nemôžebyť medzi zákonom o ústavnom súde a ústavou rozpor.

28. Hlasovacie procedúry sú veľmi komplikovanou a citlivou oblasťou práva, pretožemajú vplyv na samotný výsledok rozhodovania. Rozhodovanie hlasom predsedajúceho jejedným zo spôsobov riešenia patovej situácie v rozhodovacom telese buď v tom zmysle, žepredseda svojím hlasom rozhodne, že platí to, čo povedala jedna polovica, alebo predsedahlasovať nemôže a až pri rovnosti hlasov môže rozhodnúť. Tradične je tento spôsoboznačovaný ako dirimácia. Dirimace (z lat.), rozloučiti, skončiti, rozpustiti, rozhodnouti přirovnosti hlasů (pravidelně při předsedovi shromáždění, ktorý jinak nehlasuje); diremce,rozvedení, rozhodnutí – tak charakterizuje pojem Ottův slovník naučný (diel VII, s. 598).

29. Dirimácia je typická práve pre parlamentné rozhodovanie, kde predseda inaknemá hlas a hlasuje práve len v prípade patovej situácie. Aplikuje sa však aj pri súdnomrozhodovaní. Pozná ju čl. 23 procesných pravidiel ESĽP (Rules of the Court), kde saaplikuje všeobecne, ale nie hneď, až po druhom hlasovaní, po pokuse o odstránenie rovnostihlasov (The decisions of the Court shall be taken by a majority of the judges present. In theevent of a tie, a fresh vote shall be taken and, if there is still a tie, the President shall havea casting vote. This paragraph shall apply unless otherwise provided for in these Rules.).Článok 55 štatútu Medzinárodného súdneho dvora tiež umožňuje predsedajúcemu vyriešiťrovnosť hlasov (1. All questions shall be decided by a majority of the judges present. 2. Inthe event of an equality of votes, the President or the judge who acts in his place shall havea casting vote.). V Českej republike je dirimácia upravená v § 21 zákona o ústavnom súde(1) Nezíská-li postupem podle § 20 většinu hlasů žádný z návrhů na rozhodnutí ve věcisamé, postoupí předseda senátu věc bez zbytečného odkladu k rozhodnutí plénu [§ 11odst. 2 písm. h)].(2) V ostatních věcech rozhoduje při rovnosti hlasů v senátu hlas předsedy.Komentárová literatúra (Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I. Zákono ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007, s. 81) však označuje dané ustanovenieza nezmyselné [ Avšak, pokud nelze mít na určitý problém alespoň tři názory, o nichž se hlasuje postupně a jednotlivě (viz komentář k § 20), není možné, aby v tříčlenném senátu nastala situace rovnosti hlasů, v níž by rozhodl hlas předsedy. Z tohoto pohledu nelze než kritizované ustanovení označit za nonsenzuální, a proto nepoužitelné, o čemž svědčí i jeho faktická nepoužívanost, a to po celou dobu trvání českého ústavního soudnictví. ].Prvorepublikový ústavný súd poznal dirimáciu na úrovni zákonnej a jednacího řádu.Ustanovenie § 2 zákona č. 162/1920 Sb. o ústavním soudě znie: „Předseda ústavního soudu složí ve schůzi vlády v ruce presidenta republiky slib, že bude přesně a nestranně zachovávati všechny zákony ústavní. Vykonav slib, svolá předseda do osmi dnů ústavní soud k ustavující schůzi, ve které ostatní členové a náhradníci složí slib stejného obsahu do rukou předsedových, načež zvolí ze sebe většinou hlasů místopředsedu, který zastupuje předsedu, je-li zaneprázdněn neb uprázdní-li se jeho místo. Při rovnosti hlasů rozhoduje předseda.“ Ustanovenie § 8 rovnakého zákona znie: „Ústavní soud koná schůze podle potřeby. Schůze svolává předseda nebo místopředseda jej zastupující a hlasuje. K nálezu, kterým se zákon prohlašuje neplatným, je třeba nejméně pěti hlasů. K platnosti jiných usnesení jest třeba přítomnosti předsedy nebo místopředsedy a mimo to aspoň čtyř členů. Při rovnosti hlasů platí mínění, ke kterému se předseda přidal. Podrobnosti jednání upraveny budou jednacím řádem, na kterém se usnese ústavní soud a který schvaluje president republiky.“ Užitočné je ešte pripomenúť úvod čl. 13 Jednacího řádu ústavníhosoudu (uverejneného pod č. 255/1922 Sb.): „K usnesení je třeba nadpoloviční většiny hlasů přítomných. Při rovnosti hlasů platí mínění, k němuž se přidal předseda. Nebylo-li docíleno většiny pro žádný návrh, pokusí se předseda odkliditi obtíže rozdělením otázek a opakováním dotazu. Selže-li i tento pokus, dá předseda hlasovati o otázce bod za bodem, až docílí se většiny.“ Z hľadiska referenčnej normy treba povedať, že čl. II a III Ústavnej listinyupravujú zriadenie, spôsob ustanovenia a kompetencie ústavného súdu a inak nechávajúpriestor vykonávaciemu zákonu.

30. Preskúmavaná právna úprava je doslovným prevzatím federálneho § 26 ods. 2zákona č. 491/1991 Zb. (Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, rozhodneo vylúčení sudcu pre predpojatosť plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje.Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.). Federálna ústavná úprava v ústavnomzákone č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky všakneobsahovala žiadnu referenčnú normu podobnú čl. 131 ods. 1 ústavy. To isté platí preEurópsky súd pre ľudské práva, Medzinárodný súdny dvor, Ústavný súd Českej republikya prvorepublikový ústavný súd.

31. Ak nastane v pléne rovnosť hlasov 4:4, 5:5 a 6:6, tak ústava jasne ustanovuje, ženávrh má byť zamietnutý, pričom nerozlišuje, či ide o hlasovanie o vylúčení sudcov, alebomeritórne, či iné justičné hlasovania. Spôsob, akým ústavný súd interpretuje zamietnutiepodľa čl. 131 ústavy, teda ako tzv. procesné zamietnutie (porov. tiež PL. ÚS 41/95,PL. ÚS 6/05), nie je nesporný, ale v žiadnom svojom výklade nenecháva priestor nadirimáciu.

32. Federálna úprava mohla rozlišovať dirimáciu pri vylučovaní a ne-dirimáciu priiných hlasovaniach, pretože zákon nebol obmedzovaný nadzákonnou úpravou. Ústava tovšak v súčasnosti neumožňuje. Akceptovaním napadnutej právnej úpravy by sa otvorilpriestor aj pre dirimáciu v meritórnom rozhodovaní, k narušeniu samej koncepcie nášhoústavného súdu, čomu má práve brániť aj ustanovenie čl. 131 ústavy v podobe zavedenejnovelou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Vzhľadom na dôležitosť preskúmavanéhoustanovenia a zmysel abstraktnej kontroly nevidel ústavný súd priestor na úvahyo aplikačnej prednosti ústavy, ako to naznačila národná rada. Z praktických dôvodov ešteústavný súd upozorňuje, že dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky sa stane účinnou právna úprava vnesená novelou zákonom č. 114/2013 Z. z.,avšak bez druhej vety, t. j. bez dirimačného ustanovenia.

33. Z uvedených dôvodov je dirimácia nezlučiteľná s čl. 131 ústavy (bod 1 výroku).

K zvyšnej časti návrh skupiny poslancov

34. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že zvyšná časť návrhu skupinyposlancov a odôvodnené závery k vyhoveniu alebo nevyhoveniu v jednotlivých partíciáchzvyšnej časti návrhu skupiny poslancov boli plénu ústavného súdu predložené vo formenávrhu nálezu tak sudcom spravodajcom, ako aj vo forme protinávrhu predsedníčkyústavného súdu.

35. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomníjedenásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh k zvyšnej časti návrhu skupiny poslancovmalo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak sa návrh zamietne.

36. Pri hlasovaniach o návrhu na rozhodnutie vo veci samej, resp. protinávrhu,v častiach týkajúcich sa zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov sa nedosiahla ani v jednomprípade nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov. Pri hlasovaní o bode 2 výroku bolo6 sudcov za protinávrh a 5 sudcov za návrh spravodajcu, preto bol návrh skupiny poslancovv tejto časti zamietnutý.

37. Ústavný súd preto zvyšnú časť návrhu skupiny poslancov z procesných dôvodovzamietol.

38. Ústavný súd sa v záujme poskytnutia komplexného pohľadu na právne úvahytýkajúce sa prerokúvaného návrhu skupiny poslancov a zohľadnenia citlivosti spoločenskyi odborne exponovanej témy, ktorá je predmetom tohto konania o súlade právnychpredpisov, rozhodol uviesť návrh sudcu spravodajcu i protinávrh predsedníčky ústavnéhosúdu v nasledujúcich častiach IV a V tohto nálezu v plnom znení tak, ako boli predloženéplénu ústavného súdu, s výnimkou tej časti (tak návrhu ako i protinávrhu) týkajúcej sanamietaného nesúladu § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde – dirimácie priplenárnom rozhodovaní o námietkach s čl. 131 ústavy, ktorá bolo rovnaká (v zneníi záveroch) tak v návrhu sudcu spravodajcu, ako aj v protinávrhu predsedníčky ústavnéhosúdu, a závery ktorej si osvojila i väčšina pléna ústavného súdu a sú uvedené v bodochA a B časti III nálezu.

IV.

Návrh sudcu spravodajcu Lajosa Mészárosa

39. Sudca spravodajca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu návrh nálezuv tomto znení:

Nesúladnosť § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde s označenými referenčnými normami

Pôvodné znenie relevantných ustanovení:

(1) Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jehopredpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosťvznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr nazačiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu prejeho predpojatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastníkkonania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu prepredpojatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jehopredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ideo rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne inýsenát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.(3) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sapodľa odseku 2.

Aktuálne, hoc pozastavené znenie relevantných ustanovení:(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jehopredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Pri rovnostihlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.

(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu prepredpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.

(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sapodľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide orozhodovanie v senáte Ústavného súdu.

Zákon o ústavnom súde ustanovuje, že predpokladom, hypotézou neprihliadania napredpojatosť sudcov je skutočnosť, že boli vylúčení alebo odmietnutí viacerí sudcovia.K rozhodovaniu v pléne aj v senátoch navrhovatelia namietajú, že vylúčenie a odmietnutiemajú rovnaké účinky, aj keď ide o rozličné inštitúty. Pri vylúčení už je autoritatívnestanovené, že určitý sudca je vylúčený, zatiaľ čo pri odmietnutí takéhoto rozhodnutia niet,ide len o subjektívny názor účastníka konania. Námietky môže takto podľa navrhovateľovúčastník konania zneužiť, aby dosiahol pôvodné zloženie pléna či senátu, ktoré mu vyhovujeviac, než zloženie po vylúčení niektorých sudcov. V tejto súvislosti navrhovatelia odkazujúna ESĽP, ktorý vyžaduje odstránenie pochybností o predpojatosti riadnym rozhodnutím.Aktivácia doktríny nevyhnutosti vyžaduje riadne vylúčenie sudcov, nielen prezumpciu,takpovediac predpojatosti, či „strannosti“ sudcov. K rozhodovaniu v senátnych veciachnavrhovatelia navyše argumentujú tým, že je nutné rozlišovať prvý senát meritórnya následný senát námietkový, a teda nie je nutné angažovať viac než dva senáty.Navrhovatelia nepriamo tiež naznačujú, že v konaní o ústavných sťažnostiach je z hľadiskajeho účelu ústavne problematické, ak by námietky orgánu verejnej moci mali viesťk rekonfigurácii senátu.

Ústavný súd identifikuje ústavnoprávnu otázku v pomere medzi základným právomna nestranného sudcu a zákonného sudcu na jednej strane a právom na súdnu ochranu,zákazom denegatio justitiae , resp. právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovna strane druhej. Zákonodarca sa pokúsil vyvážiť napätie medzi funkčnosťoua nestrannosťou ústavného súdu tým spôsobom, že ak účastníci podajú určité nadkritickémnožstvo námietok, tak sa na tieto neprihliada. Základné právo na nestranný súd a právo nasúdnu ochranu sú obmedziteľné práva, ale pretože neobsahujú limitačnú klauzulu, ide o tzv.nekvalifikované práva. Pri zásahoch do týchto procesných základných práv inýmizákladnými právami ide o tzv. implicitné obmedzenia (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012,s. 136 a nasl.).

Nič nebráni ústavnému súdu, aby v danom prípade metodicky uplatnil testproporcionality (porov. PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07, II. ÚS 152/08 – bod 38 a tam citovanúliteratúru, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 113/2011, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 1/2012; Bröstl, A.O činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teória právnych princípova prax. In: Justičná revue č. 8-9/1992, s. 67 a nasl.; z novších textov Ondřejek, P. Principproporcionality a jeho role při interpretaci základních práv a svobod. Praha : Leges, 2012,s. 94 a nasl.; Barak, A. : Proportionality, Cambridge University Press, 2012; Brems, E. :Conflicting Human Rights: An Exploration in the Context of the Right to a Fair Trial in theEuropean Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms,Human Rights Quarterly – Volume 27, Number 1, February 2005).

Senátne a plenárne (volebné veci, disciplinárne veci) „kontradiktórne“ rozhodovaniao subjektívnych verejných právach jednotlivcov spadajú do rozsahu (scope) základnéhopráva na nestranného sudcu (čl. 46 ods. 1 ústavy), práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1ústavy) aj práva na spravodlivý proces a práva na prejednanie veci bez zbytočnýchprieťahov. Väčšina týchto konaní by spadala aj pod rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď jeplenárne rozhodovanie už rozsahom pokryté, možno uvažovať nad abstraktnou kontrolou,kde je otázkou, či napadnutá norma môže mať svojho zákonného sudcu. Možno všaksúhlasiť s akadémiou, podľa ktorej má význam aj pri abstraktnej kontrole hovoriťo nestrannosti sudcu, a prax ústavného súdu to potvrdzuje (Filip, J. K otázce podjatostisoudce ústavního soudu v řízení o ústavnosti právního předpisu. In:Časopis pro právní vědua praxi, 2/1002, s. 152 a nasl.; tiež Filip, J. Ústavní soud jako zákonný soudce a něco navíc.In Pocta Doc. JUDr. Vladimíru Mikule k 65. narozeninám. Praha : ASPI, 2002, s. 91 – 116.ISBN 80-86395-47-2.). Namietaná úprava teda spadá do rozsahu základného práva nanestranného sudcu, resp. z opačnej strany, do práva na súdnu ochranu.

Zo samej podstaty dotknutých procesných práv vyplýva, že sa môžu aplikovať lenv istých pomeroch, bez absolutizácie ktoréhokoľvek z nich (porov. Brems, už cit. dielo).Zásah spočíva v tom, že zákonodarca novelou zákona zmenil pomery medzi jednotlivýmidotknutými procesnými právami tak, že u navrhovateľov vzniká obava z protiústavnosti.

Okrem uvedeného je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje zákonom(čl. 13 ods. 2 ústavy). Táto podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontrolyustanovenia zákona riadne splnená (opačne PL. ÚS 19/09), ak akceptujeme namietanýlegislatívny proces. Ďalej je princíp proporcionality klasicky založený na nasledujúcichtroch krokoch. Prvým krokom je jednak test ústavne nevylúčeného a dostatočne dôležitéhocieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi právnou normoua cieľom (účelom) právnej úpravy (conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).V štrasburgskej tradícii sa obidve podzložky prvého kroku nazývajú test legitimity. Druhýmkrokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických,šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, leastintrusiveness). Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova(Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overlyonerous; zákaz jednostrannosti či „fanatizmu“; porov. Sadurski, W.: Rights Before Courts,A Study of Constitutional Courts in Postcommunist States of Central and Eastern Europe.2nd edition, Springer 2008, s. 267).

Obsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska ústavnostisamotného cieľa a taktiež možného naplnenia sledovaného účelu (čl. 13 ods. 4 druhá vetaústavy). Inými slovami, samoúčelné, zbytočné obmedzenie základného práva je ústavneneprípustné. Zákonná norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,aby odôvodnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená norma nie jespôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôlenezlučiteľný s princípom právneho štátu.

Účelom, cieľom napadnutého zákona je zamedziť zablokovaniu rozhodovacejčinnosti ústavného súdu zvýšeným podávaním námietok predpojatosti. Právo na nestrannýsúd a právo na súdnu ochranu neobsahujú takú limitačnú klauzulu, ktorá by explicitnezužovala legitímne dôvody obmedzenia, a tak dáva zákonodarcovi relatívne široký priestorna diskréciu. Ústavný súd uvádza, že konštatovanie nelegitímneho cieľa bývavo všeobecnosti v konštitucionalistike pomerne raritné (klasickým príkladom je rozhodnutieKanadského najvyššieho súdu R. v. Big M Drug Mart Ltd. z roku 1985), čo vyjadruje istúumiernenosť k činnosti demokratickej legislatívy, resp. zdržanlivosť k súdnemuspochybňovaniu jej cieľov. Cieľ právnej úpravy, a to zachovanie funkčnosti ústavného súdu,je ústavne korektný, rovnako ako je korektný cieľ zachovania nestrannosti súdu. Ústavnýsúd taktiež nevidí za právnou úpravou nejaký skrytý, nelegitímny cieľ.

Ústavný súd považuje určitú normu za vhodnú, ak s jej pomocou možno dosiahnuťstanovený cieľ. Môže ísť aj o čiastočné splnenie cieľa a postačuje aj možnosť dosiahnutiacieľa. Testom ústavnosti by neprešla norma, ktorá by bola úplne nevhodná (porov. Barak, užcit. dielo, s. 303). Medzi preskúmavanou právnou normou a jej cieľom nechýba racionálnaväzba, pretože zákon by spravidla zachoval funkčnosť súdu. V predmetnej veci je potrebnéuznať, že problém funkčnosti ústavného súdu naozaj vznikol, zákonodarca zareagoval týmspôsobom, že jeho riešenie funkčnosť súdu zachováva, je však ústavnou otázkou, či zaústavnoprávne prijateľnú cenu.

Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie danej preskúmavanej úrovneje naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menejobmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom,že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutnéna dosiahnutie cieľa, alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávnedrastickým spôsobom.

Zvláštnosťou predmetnej veci je, že jednotlivec (v prípade senátnych vecí a vecí predplénom týkajúcich sa subjektívnych práv) je nositeľom obidvoch práv, tak práva nanestranného sudcu, ako aj práva na súdnu ochranu. Na rozdiel od vyvažovania slobodyprejavu s právom na ochranu osobnosti alebo zásahu do majetku jednotlivcovi tunevyhovuje úplná favorizácia jedného základného práva. Aj pre jednotlivca je ústavneoptimálne vyváženie týchto dvoch práv. Uvedené platí aj pre abstraktnú kontrolu, kdemôžeme nestrannosť a neodmietnutie spravodlivosti vnímať ako ústavne objektívne hodnoty.Otázka z testu nevyhnutnosti či obmedzenie chráneného práva nezašlo priďaleko, sav danej veci prelína s tretím bodom, proporcionalitou v užšom zmysle. Základom prvýchdvoch bodov testu proporcionality je uvažovanie: prostriedky – ciele. V treťom bode testu sazáklad porovnávania mení a rozsah analýzy sa rozširuje. V treťom bode sa porovnáva stratapráva či slobody na jednej strane so ziskom straty práva, slobody či verejného dobra nastrane druhej, avšak nie abstraktne, ale kontextuálne (PL. ÚS 19/09). Priradzuje sazávažnosť jednotlivým právam a verejným záujmom v režime vážiacej formuly(II. ÚS 152/08), prípadne sa zvažuje systematický, empirický, kontextový a hodnotovýargument (PL. ÚS 16/09 – príplatky prokurátorom , PL. ÚS 11/2011 – exekučná imunita ,PL. ÚS 13/2012 – platy sestier ). Z hľadiska systematického treba povedať, že porovnávanépráva majú v zásade rovnaký význam, aj keď zákaz odmietnutia spravodlivosti môže byťvnímaný v konečnom dôsledku ako dôležitejší. Zároveň, z hľadiska funkčnosti súdu jevhodné priznať, že aktuálny, nie nesporný výklad čl. 131 ods. 2 ústavy, umožňujeústavnému súdu meritórne nerozhodnúť, a to aj vo veciach, kde sa koná o subjektívnychprávach jednotlivcov [porov. právnu vetu PL. ÚS 41/95: „Ak za návrh na vyslovenienesúladu právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky nehlasuje najmenej šesť členov(nadpolovičná väčšina všetkých sudcov) pléna ústavného súdu, pričom minimálne ten istýpočet sudcov nehlasuje ani proti takémuto návrhu, plénum takýto návrh zamietne podľa § 4ods. 3 zákona o ústavnom súde.].

Ústavný súd si teda kladie otázku: Čo je účelom ustanovení o námietkach zaujatosti?Garancia nestrannosti sudcu. Smeruje napadnutá novela k tomuto účelu? Nie, nesmeruje.Prečo? Pretože vytvára ľahko prístupnú možnosť procesnej obštrukcie spočívajúcej v tom,že strana si podávaním námietok môže presadiť pôvodný senát alebo celé plénum bezohľadu na to, či je, alebo nie je zaujatý, resp. zaujaté. Prirodzene, že strany budú náchylnétúto možnosť využívať najmä vtedy, ak je pôvodný senát zaujatý v ich prospech. Čiženapadnutá novela sa prieči zásadnému účelu nestrannosti sudcu. Proti sebe stoja dvezákladné práva, objektívne ústavné hodnoty (verejné dobrá) – nestrannosť rozhodovania najednej strane a reálna spôsobilosť rozhodnúť na strane druhej. Mohlo by sa zdať, že je lepšiemať aspoň nejakého sudcu, hoc aj zaujatého, ako nemať vôbec žiadneho (uvedené nie jenesporné, ak by sme brali do úvahy vypätú zaujatosť sudcov, ale ústavný súd tu vychádzaz istej prezumpcie dobromyseľnosti, resp. nepravdepodobnosti zlomyseľnosti sudcov).To však neznamená, že tam, kde je možné mať nestranného sudcu schopného rozhodnúť, bysa malo rezignovať a uspokojiť sa so sudcom, ktorý je len schopný rozhodnúť, hoci nie jenestranný.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutá úprava neprimerane akcentuje funkčnosťústavného súdu aj v situácii, keď je ešte možné rozhodovať o nestrannosti. Princípproporcionality v treťom kroku zakazuje jednostranne sledovať jeden princíp (porov. Bröstl,cit. dielo s. 69), a to sa práve v tomto prípade stalo. Argument Európskeho súdu pre ľudsképráva, že ústavný súd nepriznal dostatočný význam nestrannosti, nie je nepodobnýs terminológiou proporcionality v užšom zmysle. Právna situácia vyššieho množstvanámietok sa dá riešiť aj miernejšími prostriedkami, a preto tu dochádza k prienikus nevyhnutnosťou. Ústavný súd však musí dodať, že aj zachovanie rekonfigurácie pléna nazáklade vylučovania sudcov by taktiež znamenalo nedostatočné priznanie váhy nestrannostisudcov.

K neústavnosti právnej úpravy možno pričítať aj nezmysluplnú aplikáciu inštitútovvylúčeného sudcu a odmietnutia sudcu. (Ústavný súd vzhľadom na text a doterajšiuaplikáciu inštitútu vylúčenia sudcu môže vopred vylúčiť, že by vylúčenie sudcu znamenaloautomatické vylúčenie sudcu súdnou správou v štýle inštitútu iudex inhabilis.) Vylúčenýsudca je teda taký sudca, ktorý je vylúčený rozhodnutím súdu, a to buď na základeodmietnutia účastníkom, alebo na základe toho, že sám vyhlási svoju zaujatosť.Zákonodarca, zdá sa, nevychádzal z praktických skúseností, že po niekoľkých vylúčeniachmôže nastať situácia, že ďalšie odmietnutia by viedli k zníženiu počtu sudcov poduznášaniaschopnosť, resp. kvórum. Napríklad, ak je v pléne prítomných 13 sudcov a plénumrozhodne o vylúčení 3 sudcov, ostáva 10 sudcov, čo zachováva funkčnosť pléna. Ak iný, baten istý účastník ( Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. ; Plénum väčšinou rozhoduje na neverejnomzasadnutí, pozn.) odmietne ďalších štyroch sudcov, tak by to znamenalo pokles počtusudcov pod uznášaniaschopnosť, resp. kvórum, a preto sa aktivuje neprihliadanie navylúčenia a plénum rozhoduje v plnom počte prítomných sudcov. Z uvedeného vyplýva, žesú známi traja vylúčení sudcovia, o štyroch sa nerozhodlo, a plénum rozhoduje v plnompočte prítomných sudcov. V istom zmysle ide ešte o rozporuplnejšiu situáciu, než ak bybolo podaných rovno sedem odmietnutí a plénum by rozhodovalo v plnom počteprítomných sudcov, tak ako to bolo vo veci Harabin v. Slovensko.

Možno tu upozorniť, že na ohrozenie funkčnosti pléna je potrebných relatívne málonámietok, pretože treba brať do úvahy kvórum a väčšinu potrebnú na rozhodnutie – a tosedem sudcov. Okrem toho odmietnutý sudca o vylúčení nehlasuje. Stačí teda šesťodmietnutí sudcov, aby sa plénum vrátilo do pôvodnej zostavy.

Napokon k neústavnosti právnej úpravy možno pričítať aj istú prezumpciunedobromyseľnosti sudcov, ktorú preskúmavaná právna úprava vytvára. Prezumpcie,samozrejme, nemožno trivializovať tak, že musia byť bezo zvyšku dobromyseľné. Priamopredmetom zákonnej prezumpcie by však v zásade nemalo byť predpokladaniezlomyseľnosti druhého. Ak je funkciou prezumpcie nahradiť jeden skutkový stav za druhýskutkový stav (napr. kvalita zverejnenia zákona za kvalitu „oboznámenosti“ so zákonom),potom princíp dobromyseľnosti prezumpcie by znamenal, že skutkový stav, ktorý sa mánahradiť iným skutkovým stavom (prezumovaný stav), nesmie byť formulovaný tak, aby sav ňom popierala dobrá viera konkrétneho človeka. Inými slovami, nejakým skutkovýmstavom (právnym úkonom, trebárs aj procesným) sa nesmie automaticky prezumovať inýskutkový stav, ktorý by spočíval v tom, že by sa konštatovala zlomyseľnosť konkrétnehočloveka. Princíp dobromyseľnosti prezumpcie okrem toho, že platí pri všetkýchnevyvrátiteľných prezumpciách a pri fikciách vyžaduje, že skutkový stav, ktorým sa mániečo prezumovať, je mimo sféry vplyvu osoby, ktorej sa má prezumovaný stav týkať.Ústavný súd už uviedol, že právny poriadok z rozumných dôvodov kombinuje prvkyidealistické a realistické (II. ÚS 16/2011). Justícia vrátane ústavného súdu vyžaduje určitúmieru formálnej aj materiálnej dôvery. Nerozhodovaním o vylúčení sudcov skôr, než jetakéto nerozhodovanie naozaj neodvrátiteľné, sa v istom zmysle prezumuje predpojatosťsudcov, čo je v napätí s komponentom aspoň formálnej dôvery v justíciu, čo jepredpokladom jej činnosti v právnom štáte.

Ústavný súd ako technickú poznámku uvádza, že predchádzajúcou vetou, na ktorúmyslí tretia veta § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, je veta „Pri rovnosti hlasov rozhodujehlas predsedajúceho.“, aj keď je zjavné, že tretia veta má na mysli prvú vetu ustanovenia.Z uvedeného vyplýva, že rekonfigurácia pléna nevyhovela testu proporcionalityv jeho treťom, resp. druhom kroku, a preto ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súdev časti „Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmikonania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénumÚstavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcovpre predpojatosť neprihliada.“ nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

V senátnom rozhodovaní ide jednak o problém rozhodovania o námietkach protisudcom, ktorí sú doplňovaní do meritórneho senátu, a taktiež o problém rozhodovaniao námietkach proti sudcom rozhodujúcim v senátoch, ktoré rozhodujú o námietkach.Ústavný súd už naznačil v uznesení sp. zn. 0. ÚS 1/2013, že zaujatosť námietkového senátumôže byť celkom výnimočná, napr. v prípade príbuzenských vzťahov, a taktiež naznačil, ženámietky orgánov verejnej moci by mali byť vykladané veľmi reštriktívne. Ústavný súduznáva, že aj s pomocou tejto judikatúry a novely rozvrhu práce nie je jednoduché riešiťsituácie, ktoré môžu nastať, ale ich riešením nie je rezignovať na nestrannosť senátu a jehokonfiguráciu dať úplne do rúk účastníkom konania, zvlášť ak je účastníkom orgán verejnejmoci. Zákonodarca zakotvením možnosti iba námietkami samotnými dosiahnuť návrat, resp.zachovanie veci v senáte v pôvodnom zložení natoľko akcentoval funkčnosť senátnehorozhodovania, že úplne rezignoval na nestrannosť súdu. Tretí krok proporcionality tedanamietnutá norma neustála.

Ani odstránenie možnosti samotnými námietkami dosiahnuť návrat, resp. zachovanieveci v senáte v pôvodnom zložení by nenastolilo ústavnú súladnosť ustanovenia, ktoré byzostalo platiť v znení: „ak v dôsledku vylúčenia sudcov nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety (t. j. nie je možné rozhodnúť o vylúčení odmietnutých sudcov inýmsenátom, pozn.), rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení...“ Takéto ustanovenie bysa však buď (i) míňalo účelom, ktorému malo pôvodne slúžiť, a to „odblokovaniu“ senátuústavného súdu pri uplatnení viacnásobnej námietky zaujatosti, pretože jeho hypotéza bynemohla nastať, alebo (ii) by jeho aplikáciou dochádzalo k porušeniu princípu nemo iudex in causa sua .

(i) Vylúčenie (sudcov) určitého senátu predpokladá rozhodnutie iného(„námietkového“) senátu, čo ale zasa predpokladá, že tento „námietkový“ senát sám nie jevylúčený. Ak by došlo v jednej veci, t. j. v konaní o tom istom návrhu vo veci samej,k vylúčeniu sudcov dvoch senátov ústavného súdu (resp. celkovo až siedmich sudcov),zostali by funkčné dva senáty: jeden, ktorý rozhoduje vo veci samej (tzv. meritórny senát)a ktorého sudcovia sú odmietnutí, a jeden, ktorý by mal o príslušných námietkach rozhodnúť(tzv. námietkový senát). V prípade následného odmietnutia i týchto sudcov námietkovéhosenátu by však o ich vylúčení mohli rozhodnúť jedine tí sudcovia, ktorí sú sami odmietnutí(t. j. sudcovia meritórneho senátu) a o ktorých vylúčení mal tento námietkový senátpôvodne rozhodnúť. Hypotéza normy, ktorá by v § 28 ods. 3 druhej vete zákona o ústavnomsúde zostala po vyslovení nesúladu slov „alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania“ [t.j. hypotéza, v zmysle ktorej pre spustenie mechanizmu vrátenia veci na meritórnerozhodnutie pôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcovústavného súdu], by tak v dôsledku existencie tohto circuli vitiosi [vylúčených je 7 sudcovústavného súdu a 6 sudcov ústavného súdu je účastníkmi odmietnutých, pričom platí, žeodmietnutý sudca o vylúčení nehlasuje, avšak pre vrátenie veci na meritórne rozhodnutiepôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcov ústavného súdu]nemohla plniť svoj účel. Naopak, ak by sa – z už vylúčených sudcov a proti textu § 28 ods. 3druhej vety zákona o ústavnom súde – vytvoril nový (nultý) senát, ktorý by rozhodolo vylúčení sudcov niektorého z týchto senátov, táto hypotéza by sa znova naplnila, pretožetakýto nultý senát by bol „iným senátom“ v zmysle § 28 ods. 3 prvej vety zákonao ústavnom súde, ktorý by logicky mohol rozhodnúť aj o vylúčení sudcov „meritórneho“senátu.

(ii) Môže nastať aj situácia postupného namietania a vylučovania sudcov, ktorí súdopĺňaní do meritórneho senátu, a teda naplnenie hypotézy normy popísanejv predchádzajúcom odseku. Takýmto spôsobom by sa však ústavný súd dostal do momentu,že v istom okamihu by mal dva senáty – jeden meritórny a jeden námietkový. Ak by prišlanámietka voči jednému sudcovi meritórneho senátu a námietkový senát by ho vylúčil,na jeho miesto by nastúpil jeden sudca námietkového senátu – a námietkový senát by zrazumal len dvoch sudcov, meritórny senát troch a všetci ostatní by boli vylúčení. Na tomtomieste by však vznikla nežiaduca právna situácia spočívajúca v tom, že pri tomtoposlednom vylučovaní by vlastne „námietkový“ sudca rozhodoval aj o sebe, lebo by vedel,že toto je posledné kolo námietok a že by bol v hre o meritum, čím vzniká typický iudex in re sua .

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým ustanovením vôbec nemožno (racionálne)dosiahnuť ústavne korektný cieľ (chýba rational connection), resp. cieľ je potrebné dosiahnuťšetrnejším spôsobom, resp. zákonodarca natoľko akcentoval funkčnosť, že prijal ústavne, aleaj prakticky nefunkčné ustanovenie. Napadnuté ustanovenie parciálne a ani ako celokneprešlo niekoľkými krokmi testu proporcionality.

Možno konštatovať, že novela zákona smerujúca k funkčnosti senátnehorozhodovania nie je ústavne udržateľná. Ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súdev časti „Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nieje možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnomzložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosťa vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.“ nie je v súlade s čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Nesúlad § 79c v spojení s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy

Navrhovatelia veľmi dôrazne namietajú neústavnosť zásahu do prebiehajúcehokonania, ktoré malo nastať aplikáciou § 79c zákona o ústavnom súde. V obdobnom duchu saniesla aj rozprava k návrhu novely zákona v národnej rade.

Ústavný súd mal už viackrát príležitosť vyjadriť sa k otázke legislatívnych zásahov doindividuálnej právnej pozície jednotlivca, pričom je účelné širšie akcentovať podstatné častitýchto nálezov. V náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 ( zrušenie privatizačných rozhodnutí ) ústavnýsúd označil za neústavné zrušenie vládnych individuálnych rozhodnutí zákonom. V právnejvete ústavný súd uviedol, že v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonomupravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu.Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú vparlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly aspolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľnedisponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. V náleze sp. zn. PL. ÚS 4/00 ( spätné ne- vrátenie majetku mesta ) ústavný súd označil za neústavné zrušenie prevodu konkrétnehomajetku na mestá priamo zákonom. Obsah zákona o vrátení majetku porušil podľaústavného súdu princíp právnej istoty a s ním spojenej ochrany dobromyseľnenadobudnutých práv, ktorý sa vyvodzuje z čl. 1 ods. 1 ústavy. V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00( zákonom ustanovená dočasnosť nájomných zmlúv na majetok bývalého SZM ) ústavný súdoznačil za neústavné zákonom ustanovené skončenie platnosti špecifických nájomnýchzmlúv, pričom ako ústavne nesúladné vnímal zasahovanie zákonodarnej moci do mocisúdnej a porušenie princípu právnej istoty spočívajúce v tom, že sa spätne zmenilipodmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnostizmlúv. Napokon aj nález sp. zn. PL. ÚS 19/09 ( diaľnice ) týkajúci sa absenciehmotnoprávneho titulu k pozemkom pre určité diaľnice obsahoval napätie medzinormatívnym aktom a individuálnymi právnymi pozíciami.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 115/2011 ( štátna pomoc ) ústavný súd označil za neústavnéprechodné ustanovenie, ktoré sa vzťahovalo na konkrétny prípad, pretože to považoval zaporušenie všeobecnosti právnej normy. Ústavný súd v relevantnej časti nálezu uviedol, žepožiadavka generality právnej normy v danom prípade úzko súvisí s ústavným princípomdeľby moci. Ústava oprávňuje zákonodarcu zmeniť platnú právnu úpravu aj v prípadoch, akto môže ovplyvniť súdne konania začaté v minulosti. Nevyhnutnou podmienkou však je, abynovoprijatá legislatíva mala charakter všeobecnej zmeny právnych pravidiel (či už ideo zmenu, alebo doplnenie pôvodnej právnej úpravy), z čoho vyplýva aj požiadavka nageneralitu (všeobecný charakter) novoprijímanej právnej úpravy. Pokus zákonodarcuupraviť prostredníctvom prijatého právneho predpisu konkrétne právne postavenieindividuálne určeného subjektu (prípadne subjektov) v situácii, keď o tomto právnompostavení dotknutého subjektu (subjektov) prináleží rozhodnúť súdu, alebo v situácii, keďo tomto právnom postavení súd už právoplatne rozhodol, predstavuje pokus zákonodarcuvýkonom svojej zákonodarnej právomoci zasiahnuť do pôsobnosti moci súdnej jejnahradením alebo obídením. Z ústavného hľadiska tak nerešpektovanie požiadavky nageneralitu právnej normy (normatívneho právneho aktu) prerastá do porušenia ústavnéhoprincípu deľby moci a dostáva sa do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Možno konštatovať, že ústavný súd dosiaľ v doterajšej judikatúre reagoval veľmipozorne, priam úzkostlivo na situácie, keď zákonodarca mocensky zákonom zasiahol doindividuálnej právnej pozície jednotlivca. Predmetnej veci je najbližšie ostatný nález sp. zn.PL. ÚS 115/2011, pretože ten sa týkal zmeny nielen hmotnoprávnej, ale aj procesnoprávnejpozície jednotlivca. Otto Weinberger upozorňuje, že každú vetu, aj vetu s individuálnymvýznamom, možno vyjadriť všeobecne (Weinberger, O. Inštitucionalizmus: Nová teóriakonania, práva a demokracie. Bratislava : Kalligram, 2010, s. 344). Ústavný súd v tejtosúvislosti v náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 uvádza, že právny akt sa nemá posudzovaťnominálne, ale z hľadiska jeho predmetu, obsahu i účinkov , a týmto spôsobom ústavný súduvažuje aj v predmetnej veci.

Ústavnosť legislatívnych zásahov do konkrétnych súdnych konaní je veľkou témoukonštitucionalistiky tak teoretickej, ako aj praktickej (porov. Jasiak, A.: ConstitutionalConstraints on Ad Hoc Legislation, A Comparative Study of the United States, Germanyand the Netherlands. Intersentia 2011; Gerangelos, P. The Separation of Powers andLegislative Interference in Judicial Process. Hart Publishing, 2009). Podobné otázkyzamestnávali už prvorepublikovú náuku, ktorá pozorne sledovala dobové francúzskeautority administrativistiky (Duguit, Jèze), ktoré mali v otázke ochrany individuálnychprávnych situácií prísny postoj voči legislatíve [In.: Krejčí, J. Zpětná působnost zákonůs hlediska práva ústavního. Praha : Moderní stát, 1933, s. 56 – 57; Krejčí, J. Právní jevyv čase (právně-teoretická studie). Praha : Moderní stát, 1937, s. 241 – 242]. Najvyšší súdUSA akcentujúci deľbu moci ponecháva legislatíve na intervenciu väčší priestor než ESĽP,ktorý vníma legislatívne intervencie v rozsahu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Základné práva, zvlášť právo na súdnu ochranu, deľba moci a súdna nezávislosť,retroaktivita, všeobecnosť (normatívnosť, individuálnosť) právnej normy, to všetko jev prieniku pri ad hoc legislatíve. Doktrína rozlišuje medzi legislatívnou uzurpácioua legislatívnou intervenciou [porov. Gerangelos, P. A. The Separation of Powers andLegislative Interference in Pending Cases. (2008) 30 Sydney Law Review 61].Pri legislatívnej uzurpácii priamo parlament explicitne rozhodne konkrétnu, zvlášť trestnúvec. V anglo-americkom prostredí sa takýto zákon nazýva Act of Attainder a je priamozakázaný v čl. 9 ods. 1 Ústavy USA. Legislatívna intervencia znamená buď legislatívneovplyvnenie výsledku súdneho konania, ktoré nie je ukončené, alebo legislatívne zvrátenieuž ukončeného konania. Od druhého uvedeného je potrebné rozlišovať, ak zákonodarcariadne normatívne zareaguje na judikatúru (overruling).

Európsky súd pre ľudské práva rozhodoval o legislatívnej intervencii na pôde čl. 6dohovoru. V prípade Stran Greek Rafineries v. Grécko (sťažnosť č. 13427/87, rozsudokz 9. decembra 1994) považoval za porušenie práva na súdnu ochranu zásah – grécky zákon,ktorým boli z právomoci súdov vyňaté niektoré spory so štátom, ktoré mali pôvod v časochplukovníckej junty. Kritériá naznačené rozhodnutím boli voči legislatívnym intervenciámnekompromisné. Štrasburský súd v prípade National & Provincial Building Society, theLeeds Permanent Building Society and the Yorkshire Building Society v. The UnitedKingdom (sťažnosť č. 21319/93, 21449/93 a 21675/93, rozsudok z 23. októbra 1997)pripustil legislatívnu intervenciu za podmienok závažného verejného záujmu,proporcionality, konkrétne v danej veci k nezákernej náprave technických chýb legislatívy(porov. v tejto súvislosti PL. ÚS 16/09 – príplatky k dôchodku prokurátorom a PL. ÚS 10/06 – príplatky k dôchodku sudcom ). Developerské spoločnosti sa domáhalinárokov vzniknutých z technickej chyby v daňových zákonoch, ktoré parlament napravilv priebehu týchto konaní, čím determinoval ich výsledok. Európsky súd pre ľudské práva toakceptoval a nekonštatoval porušenie práva na súdnu ochranu a práva na ochranu majetku.Francúzski pracovníci sociálneho zabezpečenia sa sporili so štátom o príplatokz kolektívnych dohôd, ktorého výška sa upravovala a bola tak nejasná. Francúzskyparlament novelizoval predpisy tým spôsobom, že presne ustálil výšku daného príplatku nanižšiu úroveň, čím determinoval výsledok sporov. Podľa ESĽP bolo primárnym cieľomlegislatívy ovplyvniť výsledok prebiehajúcich sporov, a preto ide o porušenie čl. 6 dohovoru(Zielinski and Pradal and Gonzalez and others v. France, sťažnosti č. 24846/94 atď.,rozsudok z 28. októbra 1999). Doktrína z judikatúry ESĽP odvodzuje, že pri uvažovanío ústavnosti legislatívnej intervencie je nutné brať do úvahy načasovanie, spôsob a výslednýefekt danej legislatívy (procedurálne komponenty) a závažný verejný záujem (porov.Jasiak, A. Changing the rules mid-game. Legislative interference in specific pending cases:separation of powers and fair trial. A comparison between the European Court of HumanRights. In: Vienna Journal on International Constitutional Law, č. 1/2010, s. 20 a nasl.).

Ústavný súd najprv konštatuje, že samotné ustanovenie § 79c zákona o ústavnomsúde úplne izolovane nemôže vzbudzovať obavy z protiústavnosti. V spojení s § 28 ods. 3zákona o ústavnom súde by mohli nastať dve situácie. Ak by ústavný súd považoval § 28ods. 3 zákona o ústavnom súde do budúcna za ústavne súladný, avšak jeho okamžitáaplikácia by mohla byť ústavne sporná. V predmetnej veci však nastala druhá situácia, kdeústavný súd považuje normu, ktorá sa má aplikovať nielen do budúcna na úplne novéprípady, ale aj okamžite na aktuálne prípady, za ústavne nesúladnú. Ústavný súd už uviedol,že ústavným nedostatkom napadnutej úpravy je aj skutočnosť, že aj keď nebol autoritatívnevylúčený nevyhnutný počet sudcov, tak na základe námietok účastníkov, ba aj odporcu,môže nastať taká rekonfigurácia senátu, ktorá znamená ignoráciu prípadných rozhodnutío vylúčení sudcu.

Aj keď nesúladnosť § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde spôsobuje aj nesúladnosť§ 79c zákona o ústavnom súde, je relevantné zaoberať sa práve ochranou individuálnejprávnej pozície sťažovateľa. Predmetná vec je v porovnaní s komparatívnou judikatúrouunikátna tým, že sa netýka hmotnoprávnej, ale procesnoprávnej pozície jednotlivca.Ústavný súd netají, že je aj z ústavno-profylaktických dôvodov podozrievavý k zásahom doprávnej pozície jednotlivca, nevynímajúc aj pozíciu procesnoprávnu.

Z parlamentnej rozpravy je zrejmé, že impulzom k prijatiu právnej úpravy bolakonkrétna vec prerokúvaná pred ústavným súdom. Ústavný súd už uviedol, že súdeniepodľa práva nesie v sebe prvky realistické aj idealistické. Inšpirovaný ESĽP, jehokritériami, aj keď vedomý si legitimity parlamentu, ústavný súd nemôže nevnímať, ženačasovanie a spôsob prerokovania veci v skrátenom legislatívnom konaní silne naznačujú,že konanie parlamentu mohlo mať aj inštruktívne, nielen koncepčné účely. Na druhej straneakceptovateľný závažný verejný záujem možno identifikovať v snahe uľahčiť rozhodovanieo námietkach predpojatosti. Bez ohľadu na prípadnú inštrumentálnosť vôle parlamentu,vychádzajúc z testu proporcionality, ústavný súd konštatuje, že parlament mohol zvoliťúpravu priateľskejšiu k právu na nestranný súd, a to tak na úrovni abstraktnej, ako aj naúrovni prebiehajúcej veci, tak aby sa zachovala procesnoprávna pozícia sťažovateľa.

Ústavný súd tu artikuluje ústavnú nesúladnosť ako nedostatočnú ochranunadobudnutých (procesných práv), právnu istotu implikovanú v práve na súdnu ochranu.Štandardnosť formulácie ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde môže vzbudzovaťdojem, že nemôže mať neštandardné účinky (porov. disent k uzneseniu o prijatíprerokúvanej veci). Tradičná právnická metodika nás poučuje, že na jednej strane je úplnev poriadku, ak je nový procesný predpis aplikovaný na prebiehajúce konania ( Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované. – § 355 OSP ), a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to častotak je, tak sa to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná ajtrestnoprávna retroaktivita (čl. 7 ods. 2 dohovoru) a niekedy nemôže byť akceptovateľná aniprocesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza Sobek (porov. Právnímyšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 529a nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy potrebné aktuálne testovať,pričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu Radbruchova formula.V predmetnej veci dochádza k zvráteniu nadobudnutej procesnej pozície bez toho, aby tobolo nutné a prípadne vyvážené závažným verejným dobrom. Na rozdiel od „prepisovania“rozhodnutí v § 28, ktoré by bolo „čitateľné“ do budúcna, § 79c prepisuje už vydanérozhodnutia, čo nie je tiež priateľské k deľbe moci. Možno dodať, že aj porovnanie s § 355Občianskeho súdneho poriadku naznačuje nešetrnosť preskúmavanej normy.

Z uvedeného vyplýva, že k nesúladnosti § 79c zákona o ústavnom súde spôsobenejpreviazanosťou s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno pričítať aj nezachovanieindividuálnej právnej pozície sťažovateľa viazanej na jeho ústavné práva, čím dochádzataktiež k nesúladnosti § 79c zákona o ústavnom súde s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Nesúlad § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k čl. 47 ods. 3 ústavy

Navrhovatelia namietajú rozpor novely zákona s čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktoréhovšetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnejsprávy rovní. (Uvedené ustanovenie nepatrí do skupiny práv vymenovaných v čl. 51ústavy.) Férovosť je charakteristickým prvkom ústavného systému, ktorého východiskom jejednotlivec. Jednotlivec je subjektom, a nie objektom mocenského pôsobenia(PL. ÚS 10/04), a moc je povinná sa k nemu správať férovo. Táto férovosť je snáď eštedôležitejším znakom právneho štátu než samotný hmotnoprávny výsledok rozhodovacejčinnosti štátnych orgánov. Férovosť sa prejavuje v právnej istote, v rovnosti v ústavnýchprávach, ale zvlášť hmatateľná je v konaní pred súdmi (porov. francúzsky preklad práva naspravodlivý proces – Droit à un procès équitable). Túto rovnosť možno vnímať tak, že ideo požiadavku, aby každá strana konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré jupodstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane.

Z hľadiska rozsahu čl. 47 ods. 3 ústavy možno uviesť, že sa určite vzťahuje nakonania pred ústavným súdom o subjektívnych právach, na konania v senátoch aj v pléne(teda zahŕňa § 28 ods. 2 aj 3 zákona o ústavnom súde), ale v širšom zmysle má význam ajpre konania o objektívne právo. Ústavný súd v konaní o súlade doteraz dvakrát konštatovalnesúlad s čl. 47 ods. 3 ústavy. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95 išlo o neprimerané postavenieprokurátora v občianskom súdnom konaní. Ústavný súd konštatoval, že ústavnému právu naautonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt,ktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné disponovanies hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní, a taktiež, že zásadarovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesnýchpodmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiachrozhoduje občianskoprávny súd. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/96 išlo o obmedzenie procesnýchpráv odporcu v odvolacom konaní o ochranu osobnosti.

Procesné práva sú zo svojej podstaty vnútorne previazané, a tak zásah do jednéhoznamená často zároveň zásah do iného. Právo na nestranný súd v sebe implikuje aj otázkurovnosti, pretože stranný súd neguje rovnosť strán v konaní (porov. II. ÚS 16/2011 – bod16). V predmetnej veci síce zostáva dominantným referenčným právom základné právo nanestranný súd, ale problém rekonfigurácie senátu, resp. pléna iba na základe samotnýchnámietok účastníkov konania sa týka aj rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.Napadnutá právna úprava umožňuje vznik situácie, keď jedna strana podá také množstvonámietok, že tým definitívne fixuje rozhodujúcu formáciu, a druhá strana má tak úplneznemožnené nechať súd rozhodnúť o jej pochybnostiach o nestrannosti súdu. Ústavaobsahuje veľmi rôznorodé podoby rovnosti (napr. čl. 30 ods. 4, čl. 41 ods. 3), ktorévyžadujú modifikované testovanie, pričom jazyk tradičného testovania tu síce môže znieťneobvykle, ale aj tu je funkčný a umožňuje štruktúrovať problém. Tradičný test rovnosti(porov. napr. PL. ÚS 13/2012 – sestričky ) je pre účely čl. 47 ods. 3 ústavy modifikovanýjednak tým, že tu nie je nutné pracovať s kvalifikovaným kritériom (porov. nález Ústavníhosoudu Českej republiky Pl. ÚS 46/2010), pretože akákoľvek nerovnosť medzi účastníkmi jepodozrivá, a taktiež tým, že porovnateľnosť je priamo daná účastenstvom na konaní. Trebateda zodpovedať, či je s účastníkmi (1) zaobchádzané odlišne, či je odlišné zaobchádzaniena (2) príťaž jednej strane, či je toto odlišné zaobchádzanie (3) ospravedlniteľné tým, žesleduje (3a) legitímny záujem a je (3b) primerané. Možnosť jednej strany jedným úkonomfixovať podobu súdu na „úkor“ druhej strany je odlišným zaobchádzaním, ktoré je síceospravedlniteľné neodmietnutím spravodlivosti, ale neprimeraným, príliš jednostranným,bez hľadania možného riešenia (príkaz k optimalizácii). Uvedené výrazné oslabenieprocesnej pozície jednej strany ju podstatným spôsobom znevýhodňuje vo vzťahuk protistrane, a tak je nesúladné s princípom ustanoveným v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Nesúlad § 79c zákona o ústavnom súde s čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy a nesúlad s čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd kvôli vyčerpaniu predmetu konania konštatuje, že nie je na miesteuvažovať tak ďalekosiahlo, že by mohla byť napadnutá úprava v nesúlade s čl. 133 ústavy(Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.), či dokoncaso sľubom sudcu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy. Ústavný súd obdobne dodáva, že vyslovenienesúladu voči čl. 6 dohovoru by bolo redundantné (porov. PL. ÚS 13/2012 – bod 129).

Ústavnosť aplikácie režimu skráteného legislatívneho konania

Navrhovatelia, skupina (opozičných) poslancov, tvrdia, že na skrátené legislatívnekonanie neboli splnené podmienky, legislatívny proces prebehol tak v rozpore so zákonom,čo zároveň znamená nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. Eliminovanie diskusie k návrhu zákona jepodľa navrhovateľov nepriateľské k slobodnej súťaži politických síl, a tak je zákonv nesúlade s čl. 31 ústavy. Navrhovatelia umocňujú argumentáciu tým, že nielen že ideo legislatívnu intervenciu, ale ešte bol zákon prijatý bez riadnej diskusie. Hlavnýmprotiargumentom národnej rady je rozlišovanie zákonnej a ústavnej úrovne. Ústavaexplicitne neupravuje podmienky skráteného legislatívneho konania, a tak zákonná úpravalegislatívnej núdze nemôže byť s ústavou podľa národnej rady v napätí.

Podstatou tejto časti návrhu je otázka, či jestvovali faktické dôvody na skrátenélegislatívne konanie, ktoré skracuje parlamentnú diskusiu. Navrhovatelia nespochybnilivýslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani formálne zákonné podmienky skrátenéholegislatívneho konania.

Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy najednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej.Článok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jejvýborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady.Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhejstrane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisuparlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujemústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami,forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoréby neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie jeparlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.

Zmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (porov. indemnitu) a hlasovanie,preto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríkladvtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujaťstanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona, alebo by v celej procedúre bolo mnohopodstatných vád, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.

Ústavný súd sa už dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch.V prípade sp. zn. PL. ÚS 48/03 ( ústavnosť legislatívneho procesu novely zákona o štátnej službe ) namietala skupina poslancov, že v režime skráteného legislatívneho konanianavrhnutého vládou vládny poslanec obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládnynávrh. Vzniklo tak vlastne akési poslanecké skrátené legislatívne konanie. Namietali taktiežmožnosť povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrhako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd uviedol, že nemožno preskúmať rozpornapadnutého zákona s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná radaurčitým spôsobom porušila zákon o rokovacom poriadku, resp. že nepostupovala striktnepodľa jeho ustanovení upravujúcich prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdía nepreukáže taký chybný postup a úkony v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľnésamy osebe, bez ohľadu na vecný obsah napadnutého zákona. Znamená to, možno dodať,požiadavku určitej intenzity legislatívnej vady. Ústavný súd nevidel v danom procesesvojvôľu. V závere uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu prednárodnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidielzákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.Ústavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupya úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno-procesnýmpochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 ( preukazovanie pôvodu majetku ) navrhovateľ okremnesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúcev aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezukonštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúcepodľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku zapotrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadkupri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolomožné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovaniazákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva tútopríležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovenýchpravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratickéhoa právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Možno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniulegislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.Ústavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, žesituácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a preto aspoňvo formálnej rovine akceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorýsa týka ohrozenia ľudských práv.

Ústavný súd vychádza z názoru, že súčasťou legislatívneho procesu je aj garanciaistého časového priestoru k prerokúvaniu návrhu zákona, vnesenie pokoja do legislatívnehoprocesu, veď to je zmyslom troch čítaní zákona zvlášť v jednokomorovom parlamente.

Samozrejme prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín (porov. tlačová informáciaústavného súdu č. 43/2013 a č. 44/2013), berúc do úvahy aj podozrenie zo svojráznej práceústavnoprávneho výboru (vo výboroch je ťažisko parlamentnej práce), môže vzbudzovaťrozpaky, ale opoziční poslanci predsa len určitý priestor mali, o čom svedčí rozprava, ako ajpozmeňovacie návrhy poslanca Kaduca. Ústavný súd tým však nerozumie legitimáciu,povzbudenie parlamentných aktérov k obdobným kompromisom do budúcna. Napokonv predmetnej veci, podobne ako v prípade sp. zn. PL. ÚS 29/05, ústavný súd uprednostníochranu „hmotnoprávnej“ ústavnosti.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nevyhovuje návrhu v časti týkajúcej sanámietok proti legislatívnemu procesu (čl. 1 ods. 1, prípadne čl. 31 ústavy).

V.

Protinávrh predsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej

40. Predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková predložila plénu ústavného súduprotinávrh nálezu v tomto znení:

Z logiky veci sa ústavný súd v prvom rade zaoberal otázkou, či bol napadnutý zákonč. 114/2013 Z. z. prijatý v rámci ústavne konformného legislatívneho procesu (A.).Následne pristúpil aj k posúdeniu ústavnej konformity samotných napadnutých ustanovení,ktoré sú výsledkom tohto legislatívneho procesu, pričom ústavný súd najprv posúdil ústavnúkonformitu zákonnej konštrukcie ustanovenej v § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde,podľa ktorej istý počet vylúčení alebo odmietnutí sudcov pri rozhodovaní v pléne, ako ajv senátoch vedie k neprihliadaniu na prípadnú predpojatosť, a teda na ne-rozhodovanieo predpojatosti (B.). Nasledujúca časť odôvodnenia rozhodnutia sa venuje otázke ústavnejkonformity aplikácie daného postupu na konanie ústavného súdu v konkrétnej veci, čoprikazuje prechodné ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013Z. z. (C.). Napokon v záverečnej časti rozhodnutia ústavný súd posúdil ústavnú konformitupriznania rozhodujúceho hlasu predsedajúcemu v prípade rovnosti hlasov pri plenárnomrozhodovaní o námietkach (D.).

A. Posúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu vedúceho k schváleniu napadnutého zákona č. 114/2013 Z. z.

K namietanému nesúladu napadnutého zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 31 ústavy

Navrhovatelia, skupina (opozičných) poslancov, tvrdia, že na skrátené legislatívnekonanie neboli splnené podmienky, legislatívny proces prebehol tak v rozpore so zákonom,čo zároveň znamená nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. Eliminovanie diskusie k návrhu zákona jepodľa navrhovateľov nepriateľské k slobodnej súťaži politických síl, v dôsledku čoho jenovela zákona v nesúlade s čl. 31 ústavy. Navrhovatelia umocňujú argumentáciu tým, ženejde len o legislatívnu intervenciu, ale novela zákona bola prijatá bez riadnej diskusie.Hlavným protiargumentom národnej rady je rozlišovanie zákonnej a ústavnej úrovne.Ústava explicitne neupravuje podmienky skráteného legislatívneho konania, a tak zákonnáúprava legislatívnej núdze nemôže byť s ústavou podľa národnej rady v napätí.

Podstatou tejto časti návrhu je otázka, či jestvovali faktické dôvody na skrátenélegislatívne konanie, ktoré skracuje parlamentnú diskusiu. Navrhovatelia nespochybnilivýslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani formálne zákonné podmienky skrátenéholegislatívneho konania.

Ústavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy najednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej.Článok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jejvýborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady.Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhejstrane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisuparlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujemústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami,forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoréby neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie jeparlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.

Zmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (porov. indemnitu) a hlasovanie,preto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríkladvtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujaťstanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona, alebo by v celej procedúre bolo mnohopodstatných vád, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.

Ústavný súd sa už dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch.V prípade sp. zn. PL. ÚS 48/03 ( ústavnosť legislatívneho procesu novely zákona o štátnej službe ) namietala skupina poslancov, že v režime skráteného legislatívneho konanianavrhnutého vládou, vládny poslanec obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládnynávrh. Vzniklo tak vlastne akési poslanecké skrátené legislatívne konanie. Namietali taktiežmožnosť povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrhako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd uviedol, že nemožno preskúmať rozpornapadnutého zákona s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná radaurčitým spôsobom porušila zákon o rokovacom poriadku, resp. že nepostupovala striktnepodľa jeho ustanovení upravujúcich prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdía nepreukáže taký chybný postup a úkony v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľnésamy osebe, bez ohľadu na vecný obsah napadnutého zákona. Znamená to, možno dodať,požiadavku určitej intenzity legislatívnej vady. Ústavný súd nevidel v danom procesesvojvôľu. V závere uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu prednárodnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidielzákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.Ústavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupya úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno-procesnýmpochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 ( preukazovanie pôvodu majetku ) navrhovateľ okremnesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúcev aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezukonštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúcepodľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku zapotrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadkupri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolomožné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovaniazákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva tútopríležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovenýchpravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratickéhoa právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.

Možno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniulegislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.Ústavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, žesituácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a pretoakceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorý sa týka ohrozeniaľudských práv.

Ústavný súd vychádza z názoru, že súčasťou legislatívneho procesu je aj garanciaistého časového priestoru k prerokúvaniu návrhu zákona, vnesenie pokoja do legislatívnehoprocesu, veď to je zmyslom troch čítaní zákona, zvlášť v jednokomorovom parlamente. Samozrejme prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín (porov. tlačová informáciaústavného súdu č. 43/2013 a č. 44/2013), berúc do úvahy aj podozrenie zo svojráznej práceústavnoprávneho výboru (vo výboroch je ťažisko parlamentnej práce), môže vzbudzovaťrozpaky, ale opoziční poslanci predsa len určitý priestor mali, o čom svedčí rozprava, ako ajpozmeňovacie návrhy poslanca Kaduca. A teda i keď možno mať určité výhradyk okolnostiam, za ktorých došlo k schváleniu napadnutej novely zákona o ústavnom súde,tieto výhrady prezentované navrhovateľmi nie sú takej intenzity, aby zakladali neústavnosťcelého legislatívneho procesu, v ktorom bola predmetná novela zákona o ústavnom súdeschválená. V podstatnom rámci tak boli dodržané všetky základné záruky riadneholegislatívneho procesu v právnom štáte. Národná rada tak podľa názoru ústavného súdunekonala v procese prijímania napadnutého zákona ústavne nekonformne, a teda jej postupnebol v kolízii s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Inak povedané, ústavný súd nedospel k záveru o ústavnej nekonformite napadnutéhozákona č. 114/2013 Z. z. z dôvodu porušenia pravidiel legislatívneho procesu, keďženezistil, že by tento legislatívny proces ako celok neumožňoval racionálny diskurz,vypočutie strán a otvorenú diskusiu medzi zástancami konkurenčných názorov vrátanenázorov menšinových, podporených možnosťou aktívnej participácie účastníkov v jehopriebehu. Akokoľvek by ústavný súd posúdil pozadie predmetného legislatívneho procesu,a to s ohľadom na obe znesvárené skupiny poslancov, nemôže, ak sa nemá z odbornéhoorgánu ochrany ústavnosti stať morálnym arbitrom a vychovávateľom politickýchreprezentácií, pristúpiť k vysloveniu ústavnej nekonformity napadnutého zákona lenz dôvodu napr. nedostatočného rešpektu jednej skupiny zákonodarcov k inej (k tomuporovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 10/13, bod 340).V nadväznosti na už uvedené je však v závere zároveň potrebné zdôrazniť, že ústavnýsúd uvedeným záverom nerozumie legitimáciu či povzbudenie parlamentných aktérovna obdobné kompromisy do budúcna.

B. Posúdenie ústavnej konformity neprihliadania na predchádzajúce rozhodnutia o vylúčení sudcov, ako ani na vyhlásenia účastníkov o odmietnutí sudcov pre predpojatosť a vyhlásenia sudcov o svojej predpojatosti v prípade, ak dôjde k „zablokovaniu“ ústavného súdu

K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 2 tretej vety a ustanovenia § 28 ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy

Ustanovenie § 28 zákona o ústavnom súde do nadobudnutia účinnosti zákonač. 114/2013 Z. z. znelo:

„(1) Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

(3) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2.“

Aktuálne (v znení zákona č. 114/2013 Z. z.), hoc pozastavené znenie relevantnej častiustanovenia § 28 zákona o ústavnom súde, je nasledovné:

„(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.

(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada. (4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.“ (zvýraznenie doplnené)

Nestrannosť sudcov je aktuálnou a citlivou otázkou slovenskej justície. Značnémnožstvo námietok z posledných rokov však nepochádza od tradičných sťažovateľov,striktne súkromných osôb. Naopak, množstvo námietok reflektuje nedôveru medzimocenskými autoritami, čo sa prenesene týka aj dôvery verejnosti v riadny výkon súdnictva.Ešte donedávna boli námietky proti sudcom ústavného súdu sporadické napriek tomu, že ajv 90. rokoch rozhodoval ústavný súd prípady, ktoré mali štrukturálny význam (porov. všakII. ÚS 80/99). Istým náznakom zmeny trendu bola vec sp. zn. PL. ÚS 12/01 (porov. ajII. ÚS 589/2012). V súčasnosti podáva nemalý počet námietok Najvyšší súd Slovenskejrepubliky. Aj keď ústavný súd uviedol, že námietky orgánu verejnej moci je potrebnévykladať veľmi reštriktívne (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012), viedlo to až k situácii, že samisudcovia ústavného súdu nedôverovali, že iní sudcovia ústavného súdu rozhodnúo námietkach zaujatosti nestranne (uznesenie II. ÚS 122/2010, II. ÚS 30/2010,II. ÚS 31/2010). Ústavný súd konania o takýchto procesných námietkach zastavil okreminého s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenienedôvery medzi rozhodovacími zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým,v zásade „jednoinštančným“ konaním a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny,a preto nemôže byť neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektova počet opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebufunkčnosti systému. Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou funkčnostiústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti Slovenskejrepublike (Harabin v. Slovenská republika).

Právne posúdenie napadnutých ustanovení najprv vyžaduje stručné priblíženiedôvodu, ktorý zákonodarcu viedol k prijatiu predmetných ustanovení, a teda vyžadujestručný popis vývoja konaní o námietkach predpojatosti sudcov ústavného súdu, ktorýchvýchodiskovým konaním je konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013.Vo veci, sa na ústavnom súde vedú konania v súvislostis dvoma sťažnosťami. Ide o konanie vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskejrepubliky a (ii) sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovaniasťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Ústavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavytýkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora(PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovaťsťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania.

Dňa 3. januára 2013 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavyproti rozhodnutiu prezidenta republiky, ktorým ho prezident republiky odmietol vymenovaťdo funkcie generálneho prokurátora, pričom toto konanie je na ústavnom súde vedené podsp. zn. Rvp 11/2013.

Dňa 9. januára 2013 bola sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 11/2013 naneverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu náhodným výberom pridelená na rozhodovanievo veci samej sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi prvého senátu. Podľarozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 prvý senát pracoval v zložení: predsedníčkaMarianna Mochnáčová a členovia senátu Milan Ľalík a Peter Brňák.

Dňa 9. januára 2013, t. j. v deň pridelenia sťažnosti sudcovi spravodajcovi, podalsťažovateľ námietku predpojatosti (doplnenú 14. januára 2013) proti sudcovi spravodajcoviPetrovi Brňákovi a členovi senátu Milanovi Ľalíkovi s návrhom na ich vylúčenie z výkonusudcovskej funkcie vo veci samej.

O podanej námietke predpojatosti v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok2012 rozhodoval druhý senát, ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudcaspravodajca Lajos Mészáros, členovia senátu Sergej Kohut a Juraj Horváth. Uznesenímsp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013 druhý senát vylúčil sudcu spravodajcu PetraBrňáka a člena senátu Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie vo veci samej.

Dňa 24. januára 2013 bola následne podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012sťažnosť pridelená na rozhodovanie vo veci samej sudcovi spravodajcovi LadislavoviOroszovi, ktorý sa stal členom prvého senátu spolu s členom senátu Jánom Lubym.V uvedenej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013 mal teda vo veci samejrozhodovať prvý senát v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová a členoviasenátu Ladislav Orosz a Ján Luby.

Dňa 27. januára 2013 druhý účastník konania – prezident republiky (ďalej aj „druhýúčastník konania“) – podal námietku predpojatosti proti sudcovi spravodajcovi LadislavoviOroszovi a členovi senátu Jánovi Lubymu s návrhom na ich vylúčenie z rozhodovaniavo veci samej.

Dňa 14. februára 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 bolipodané námietky predpojatosti pridelené na rozhodovanie do tzv. „námietkového senátu“ –druhého senátu, ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajcaLajos Meszáros a členovia senátu Sergej Kohut a Juraj Horváth. Konanie o tejto námietkepredpojatosti je vedené pod sp. zn. Rvp 10267/2013.

Dňa 14. februára 2013 podal druhý účastník konania námietku predpojatosti protipredsedovi senátu a súčasne sudcovi spravodajcovi Lajosovi Meszárosovi a členom senátuSergejovi Kohutovi a Jurajovi Horváthovi, teda podal námietku predpojatosti na celý druhýsenát, tzv. „námietkový senát“, ktorý mal rozhodovať o podanej námietke predpojatosti protisudcom prvého senátu: sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi a proti členovi senátuJánovi Lubymu.

Dňa 20. februára 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 bolipodané námietky predpojatosti proti druhému senátu pridelené pod sp. zn. Rvp 10451/2013(III. ÚS 550/2013) na rozhodovanie ďalšiemu „námietkovému senátu“ – tretiemu senátu,ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca Rudolf Tkáčika členovia senátu Ľubomír Dobrík a Ján Auxt.

Dňa 20. februára 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti na členov tretiehosenátu – Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta, s návrhom na ich vylúčenie z výkonu sudcovskejfunkcie vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10451/2013 (konanie o námietkach predpojatostiproti členom druhého senátu).

Dňa 13. marca 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2013 bolanámietka predpojatosti proti sudcom Ľubomírovi Dobríkovi a Jánovi Auxtovi pod sp. zn.Rvp 10736/2013 (0. ÚS 1/2013) pridelená na rozhodovanie do ďalšieho „námietkovéhosenátu“ – nultého senátu – v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca RudolfTkáčik, členky senátu Ľudmila Gajdošíková a Ivetta Macejková. Dňa 13. marca 2013 podaldruhý účastník konania námietku predpojatosti proti predsedovi nultého senátu a súčasnesudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi a členke nultého senátu Ľudmile Gajdošíkovej. Dňa 19. marca 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti (doplnenú 27. marca2013) proti členke nultého senátu Ivette Macejkovej.

Dňa 20. marca 2013 podala sudkyňa Ľudmila Gajdošíková oznámenie dôvodovvylúčenia vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn.Rvp 10451/2013.

Dňa 15. apríla 2013 sa k tejto sťažovateľovej námietke predpojatosti a jej doplneniupodrobne písomne vyjadrila sudkyňa Ivetta Macejková, pričom v rámci tohto vyjadreniavyhlásila, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa sa stala predpojatou, a to na základe obsahunámietky predpojatosti sťažovateľa z 19. marca 2013, ako i na základe obsahu jej doplneniaz 27. marca 2013.

Dňa 15. apríla 2013 bol teda stav námietok predpojatosti postupne podávanýchsťažovateľom a druhým účastníkom konania v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľanasledovný: jedna sudkyňa nebola namietaná námietkou predpojatosti (MariannaMochnáčová), dvaja sudcovia boli vylúčení (Peter Brňák, Milan Ľalík), ôsmi sudcovia bolinamietaní, no o námietke predpojatosti nebolo ústavným súdom rozhodnuté (Ján Luby,Ladislav Orosz, Lajos Mészáros, Sergej Kohut, Juraj Horváth, Ján Auxt, Ľubomír Dobrík,Rudolf Tkáčik), dve sudkyne boli namietané a zároveň vyhlásili svoju predpojatosť,no o námietke predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčenia nebolo ústavným súdomrozhodnuté (Ivetta Macejková, Ľudmila Gajdošíková).

Na rozdiel od námietok predpojatosti smerujúcich proti ostatným sudcom ústavnéhosúdu, ktoré boli ústavným súdom postupne prideľované „námietkovým“ senátom narozhodovanie, však námietky predpojatosti proti Rudolfovi Tkáčikovi, ĽudmileGajdošíkovej a Ivette Macejkovej, rovnako ani vyhlásenie Ivetty Macejkovej o vlastnejpredpojatosti a vyhlásenie o námietke Ľudmily Gajdošíkovej už následne neboli pridelenéna rozhodovanie do ďalšieho „námietkového“ senátu, keďže ústavný súd nemal možnosťvytvoriť ďalší námietkový senát. Ako totiž vyplýva z už uvedeného, 15. apríla 2013disponoval ústavný súd už len jedinou sudkyňou (Marianna Mochnáčová), ktorejpredpojatosť nebola predtým spochybnená námietkami predpojatosti podanými účastníkmikonania, pričom ostatní sudcovia ústavného súdu boli buď rozhodnutím ústavného súduvylúčení, alebo o námietkach predpojatosti proti nim ešte ústavný súd nerozhodol.

V dôsledku námietok predpojatosti postupne podávanými účastníkmi predmetnéhokonania a následnej nemožnosti vytvorenia ďalšieho „námietkového“ senátu, a tedav dôsledku absencie možnosti ústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti protisudcom Rudolfovi Tkáčikovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Ivette Macejkovej, o vyhlásenísudkyne Ivetty Macejkovej o vlastnej predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčeniaĽudmily Gajdošíkovej fakticky došlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu, keďže ustanovenie§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013Z. z. len bez ďalšieho ustanovovalo, že: „Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.“ Zákon o ústavnom súde v znenípred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. teda vôbec nepočítal s možnosťou, žev dôsledku námietok predpojatosti podaných účastníkmi konania (resp. aj v dôsledkuvyhlásení vlastnej predpojatosti sudcami ústavného súdu) by mohla nastať situácia, že bynebolo vôbec možné vytvoriť „iný senát“ (zložený zo sudcov ústavného súdu, ktorí nebolivylúčení alebo ktorých nepredpojatosť nebola spochybnená námietkami predpojatostiúčastníkov konania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti), ktorý by o vylúčení sudcovústavného súdu rozhodoval, pričom práve takáto situácia nastala v rámci predmetnéhokonania (sp. zn. Rvp 11/2013) o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, keďže nepredpojatosť lenjedinej sudkyne ústavného súdu nebola spochybnená a už nebolo reálne možné vytvoriťďalší senát zložený z takých sudcov ústavného súdu, ktorí by už predtým neboli vylúčeníalebo ktorých nepredpojatosť by nebola spochybnená námietkami predpojatosti účastníkovkonania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti.

V nadväznosti na už uvedené považuje ústavný súd v prvom rade za potrebnézdôrazniť, že v súvislosti s právom na nestranný súd sa otázka nestrannosti sudcuneposudzuje podľa subjektívneho názoru sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.Pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa teda uplatňuje tzv. teória zdania, v zmysle ktorejnestačí, že sudca sa subjektívne cíti nestranný, resp. sa subjektívne považuje za nestranného,ale musí sa ako nestranný javiť aj v očiach účastníkov konania či verejnosti. V tejtosúvislosti aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, žespravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná( „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ ).

Vychádzajúc z uvedeného teda z pohľadu práva na nestranný súd nemožno vôbecrozlišovať medzi (i.) sudcami ústavného súdu, ktorých nepredpojatosť bola spochybnenáa ústavný súd následne aj rozhodol o ich vylúčení, a (ii.) sudcami ústavného súdu, ktorýchnepredpojatosť bola spochybnená, no ústavný súd už následne o ich vylúčení nerozhodol.

A teda platí, že kým ústavný súd nerozhodne o vylúčení sudcu ústavného súdu,ktorého nepredpojatosť bola spochybnená, je tohto sudcu ústavného súdu preventívne(vychádzajúc z teórie zdania) nevyhnutné považovať za rovnako predpojatého ako sudcuústavného súdu, o ktorého vylúčení už ústavný súd v minulosti rozhodol. Vychádzajúcz teórie zdania, teda sudcu ústavného súdu, ktorého nepredpojatosť bola spochybnenáa nebolo o nej ešte ústavným súdom rozhodnuté, nemožno považovať za menejpredpojatého ako sudcu, ktorý už bol ústavným súdom vylúčený. Práve naopak, až dorozhodnutia ústavného súdu o jeho nevylúčení ho, vychádzajúc z teórie zdania, trebapovažovať za minimálne rovnako predpojatého ako sudcu, o ktorého vylúčení už ústavnýsúd v minulosti rozhodol. A teda až keď ústavný súd rozhodne, že sudca ústavného súdu,ktorého nepredpojatosť bola spochybnená, nie je vylúčený, až vtedy možno takéhoto sudcuústavného súdu považovať za nepredpojatého, a teda, vychádzajúc z práva na nestrannéhosudcu, ho až vtedy možno považovať za spôsobilého na rozhodovanie.

Inak povedané, od okamihu, keď bola nepredpojatosť sudcu ústavného súduspochybnená (či už námietkou predpojatosti podanou účastníkom konania, alebo vlastnýmvyhlásením predpojatosti), nemožno tohto sudcu ústavného súdu považovať o ničspôsobilejšieho na rozhodovanie ako sudcu, o ktorého vylúčení už ústavný súd rozhodol.Sudca ústavného súdu, ktorého nepredpojatosť bola spochybnená, sa spôsobilým narozhodovanie stáva až vtedy, keď ústavný súd rozhodne o jeho nevylúčení.

V tejto súvislosti sa teda ústavný súd v podstate stotožňuje s argumentáciou Národnejrady Slovenskej republiky, v zmysle ktorej podstatou ochrany práva na nestranného(nezaujatého) sudcu musí byť právny účinok, ktorý vznikne až vtedy, keď sa preukáženeopodstatnenosť námietky zaujatosti. S účelom práva na zákonného sudcu a s podstatoumateriálneho právneho štátu nie je zlučiteľný stav, keď sudcovia, o zaujatosti ktorých samalo rozhodovať, získajú status nezaujatosti iba kvôli tomu, že ich zaujatosť, hoci aj celkomočividnú, nemá kto posúdiť pre nedostatok sudcov na orgáne súdnej moci s nízkym počtomvšetkých ustanovených sudcov. Nezaujatým sudcom je sudca, ktorého nezaujatosť sa riadneoverí spôsobom ustanoveným zákonom a ústavne konformným spôsobom sa vylúči jehozaujatosť. Ak po uplatnení námietky sudcovej zaujatosti nemožno zistiť, či sudca jenezaujatý, nejde o sudcu, ktorého možno pokladať za nezaujatého v zmysle spôsobilostiďalej rozhodovať vo veci.

Už uvedené teda možno zhrnúť tak, že, vychádzajúc z teórie zdania, je v súvislostis právom na nestranný súd potrebné za sudcov ústavného súdu vylúčených z rozhodovaniapovažovať jednak sudcov, ktorí boli vylúčení rozhodnutím ústavného súdu, ako aj sudcovústavného súdu, ktorých nepredpojatosť bola spochybnená, a to až dovtedy, kým ústavnýsúd nerozhodne o ich nevylúčení.

Ako už bolo uvedené, zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnostizákona č. 114/2013 Z. z. nerátal s možnosťou, že v rámci konania prebiehajúceho predústavným súdom bude z rozhodovania vylúčený taký počet sudcov ústavného súdu, žedôjde k „zablokovaniu“ ústavného súdu, teda že ústavný súd nebude môcť vôbec v danomkonaní rozhodovať.

Inak povedané, zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnosti zákonač. 114/2013 Z. z. nerátal s možnosťou ako zabrániť vzniku situácie, aby v dôsledkuvylúčenia sudcov ústavného súdu z rozhodovania a nadväzujúcej nespôsobilosti ústavnéhosúdu rozhodnúť nedošlo zo strany ústavného súdu k faktickému odopretiu spravodlivosti,teda k porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae , ktorý vyplýva z ústavou i dohovoromgarantovaného práva na spravodlivý proces. Zákon o ústavnom súde v znení prednadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. taktiež nedával odpoveď ani na otázku, čiv prípade, ak v dôsledku veľkého počtu námietok predpojatosti dôjde k „zablokovaniu“ústavného súdu, je možné pred právom na nestranný súd uprednostniť uplatnenie princípuzákazu denegatio iustitiae .

Touto otázkou, teda otázkou, ako vyriešiť konflikt medzi právom na nestranný súd najednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej, sa zaoberajúBangalórske zásady správania sa sudcov (Bangalórsky kódex), ktoré v súvislosti s riešenímtohto konfliktu poukazujú na tzv. doktrínu nevyhnutnosti. Bangalórsky kódex správania sasudcov bol z iniciatívy Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) a TransparencyInternational prijatý Súdnou skupinou na posilnenie sudcovskej integrity v roku 2001v indickom meste Bangalore a bol revidovaný počas stretnutia predstaviteľov spravodlivostiza okrúhlym stolom, ktoré sa konalo v Haagu v novembri 2002. Bangalórsky kódexvychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Medzinárodného dohovoruo občianskych a politických právach a z tradície sudcovského stavu. V júli 2006Hospodárska a sociálna rada OSN schválila rezolúciu odporučenú Komisiou OSN preprevenciu kriminality a trestnú justíciu, v ktorej uznala Bangalórsky kódex ako ďalší posuna doplnenie Základných princípov OSN o nezávislosti súdnictva. V súlade s týmHospodárska a sociálna rada OSN vyzvala členské štáty OSN, aby prispeli k tomu, že ichvnútroštátne súdnictvo bude brať Bangalórsky kódex do úvahy pri prehodnocovaní alebovytváraní pravidiel týkajúcich sa profesionálneho a etického správania členov justície.

Samotná doktrína nevyhnutnosti je v súvislosti so zásadou nestrannosti sudcovzakotvená v závere bodu 2.5 Bangalórskeho kódexu, v zmysle ktorého predpojatosť sudcunie je dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania v prípade, ak nemôže byť vytvorený inýsúd (tribunál), ktorý by vec rozhodol, alebo v prípade, ak z dôvodu naliehavých okolnostíby nekonanie mohlo viesť k závažnému odopretiu spravodlivosti ( „Provided that disqualification of a judge shall not be required if no other tribunal can be constituted to deal with the case or, because of urgent circumstances, failure to act could lead to a serious miscarriage of justice.”).

Komentár k Bangalórskemu kódexu k doktríne nevyhnutnosti podrobnejšie uvádza,že: «Mimoriadne okolnosti si môžu vyžadovať odchýlenie sa od vyššie uvedenej zásady [zásady nestrannosti]. Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý by bol inak vylúčený, pojednávať a rozhodovať vo veci z dôvodu, že ak by sa tak nestalo, mohlo by to viesť k nespravodlivosti. Takáto situácia môže vzniknúť, ak nie je primerane (resp. prijateľne, rozumne) dostupný žiaden iný sudca, ktorý nie je podobne vylúčený, alebo ak odročenie alebo zmätočné (vadné) súdne konanie by spôsobili extrémne vážne ťažkosti, alebo v prípade, kde ak by sa dotknutý sudca nepodieľal na rozhodovaní o veci, nemohol by byť vytvorený súd, aby prejednal a rozhodol spornú vec. Takéto prípady budú samozrejme ojedinelé a špeciálne. Z času na čas však môžu nastať na malom počte konečných súdov poverených významnými ústavnými a odvolacími funkciami, ktoré nemôžu byť delegované na iných sudcov. („Extraordinary circumstances may require departure from the principle discussed above. The doctrine of necessity enables a judge who is otherwise disqualified to hear and decide a case where failure to do so may result in an injustice. This may arise where there is no other judge reasonably available who is not similarly disqualified, or where an adjournment or mistrial will work extremely severe hardship, or where if the judge in question does not sit a court cannot be constituted to hear and determine the matter in issue. Such cases will, of course, be rare and special. However, they may arise from time to time in final courts of small numbers charged with important constitutional and appellate functions that cannot be delegated to other judges.”).»

Ako teda z už uvedeného vyplýva, doktrína nevyhnutnosti spočíva v tom, žev prípade konfliktu medzi právom na nestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej dochádza k uprednostneniu princípu zákazu denegatio iustitiae pred právom na nestranný súd, čo je v konečnom dôsledku aj úplne pochopiteľné,keďže v opačnom prípade (v prípade uprednostnenia práva na nestranný súd pred princípomzákazu denegatio iustitiae ) by síce bolo zaistené, že nebude rozhodovať predpojatý súd,no zároveň by bolo isté, že o veci nebude rozhodnuté vôbec. Doktrína nevyhnutnosti takdáva prednosť tomu, aby radšej rozhodoval súd, o nestrannosti ktorého sú pochybnosti, nežaby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia nestranného súdu nebolo rozhodnuté vôbec.

Navrhovateľmi napadnuté časti ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súdev znení zákona č. 114/2013 Z. z. vychádzajú z doktríny nevyhnutnosti (na čo v dôvodovejspráve výslovne poukazuje aj zákonodarca), keď v prípade konfliktu medzi právom nanestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhejdochádza v ich dôsledku k uprednostneniu princípu zákazu denegatio iustitiae pred právomna nestranný súd. Slovenský zákonodarca teda prostredníctvom napadnutých ustanovenív súlade s doktrínou nevyhnutnosti dáva prednosť tomu, aby radšej rozhodovali sudcoviaústavného súdu, ktorí by inak (ak by nedošlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu) nebolispôsobilí rozhodovať, než aby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia takého zloženia senátuči pléna ústavného súdu, o ktorého nepredpojatosti nebudú žiadne pochybnosti, neboloústavným súdom rozhodnuté vôbec.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že navrhovateľmi napadnutéustanovenia § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. súv súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na nestranný súd, keďže k obmedzeniutohto práva dochádza len z nevyhnutného dôvodu (v prospech realizácie princípu zákazu denegatio iustitiae ) a v nevyhnutnej miere (len v úplne výnimočných prípadoch, akv dôsledku veľkého počtu námietok predpojatosti nastane situácia, že už nie je možnézabezpečiť rozhodovanie ústavného súdu sudcami ústavného súdu, ktorí sú spôsobilírozhodovať, teda ktorí buď už neboli rozhodnutím ústavného súdu vylúčení, alebo protiktorým neboli podané námietky predpojatosti, o ktorých ešte ústavným súdom nebolorozhodnuté).

Vo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutých ustanovení § 28 ods.2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 47 ods. 3 ústavygarantujúcim rovnosť účastníkov konania možno uviesť, že napadnutá právna úpravarovnosť účastníkov v žiadnom smere nenarúša, keďže nefavorizuje, resp. neprivileguje anijedného z účastníkov konania, ale platí rovnako pre všetkých účastníkov konania.Ak nastanú podmienky na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti, a teda ak nastane situácia, žesa na základe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy nebude prihliadať napredchádzajúce vylúčenie sudcov ústavného súdu, ako ani na námietky predpojatostivznesené účastníkmi konania proti sudcom ústavného súdu, budú následky pre účastníkovkonania úplne rovnaké, keďže napadnutá právna úprava (správne) absolútne nerozlišujemedzi jednotlivými vylúčeniami sudcov, ako ani nezohľadňuje, ktorým účastníkom bolinámietky predpojatosti vznesené, a teda napadnutá právna úprava dopadá rovnako „tvrdo“a „slepo“ na všetkých účastníkov konania, ktorí námietku predpojatosti vzniesli. O konfliktenapadnutej právnej úpravy s čl. 47 ods. 3 ústavy by podľa názoru ústavného súdu bolomožné hovoriť len vtedy, ak by napadnutá právna úprava favorizovala niektoréhoz účastníkov konania, ak by teda napr. stanovila, že sa nebude prihliadať na námietkypredpojatosti vznesené len niektorým z účastníkov konania, kým na námietky predpojatostivznesené iným účastníkom konania sa prihliadať bude, čo však nepochybne nie jepredmetom napadnutej právnej úpravy.

Vo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 28ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 48 ods. 1 ústavygarantujúcim právo na zákonného sudcu, ústavný súd konštatuje, že navrhovateľminapadnutá právna úprava nie je vôbec spôsobilá zasiahnuť do práva na zákonného sudcu,keďže, ak nastanú podmienky na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti, je to práve zákonv podobe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy, ktorý ustanovuje ďalší postup v konanípred ústavným súdom. Inak povedané, ak zákon výslovne ustanovuje postup prideľovaniaveci sudcom, ako to robí i napadnutá právna úprava, nie je možné namietať, že práve týmtozákonom sa zasahuje do práva na zákonného sudcu, do tohto by sa totiž zasiahlo jedinev prípade, ak by bola vec sudcovi pridelená alebo odňatá v rozpore so zákonom, teda ak bynapr. nastala situácia, že napriek tomu, že doktrína nevyhnutnosti bola zakotvená do zákonao ústavnom súde a nastali by podmienky na jej uplatnenie, by vec nebola pridelená narozhodovanie v súlade s touto doktrínou. Povedané ešte inak, porušenia práva na zákonnéhosudcu by sa mohol dopustiť až ústavný súd v súvislosti s konkrétnym prípadom, akby postupoval v rozpore so zákonom o ústavnom súde, teda ak by napriek zákonnémuzakotveniu doktríny nevyhnutnosti túto doktrínu nevyhnutnosti neuplatnil, a to hoci by bolisplnené zákonné podmienky na jej uplatnenie.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že navrhovateľmi napadnutéustanovenia § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nie súv konflikte ani s čl. 47 ods. 3 ústavy garantujúcim rovnosť účastníkov konania, ako anis čl. 48 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na zákonného sudcu.

Napokon, pokiaľ ide o výhradu navrhovateľov týkajúcu sa nerešpektovaniapožiadavky generality právnej normy v prípade navrhovateľmi napadnutých ustanovení § 28ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z., nemožno tejto výhradeprisvedčiť.

Zákonodarca síce v žiadnom smere neskrýva, že k prijatiu navrhovateľmi napadnutejprávnej úpravy došlo v súvislosti so „zablokovaním“ ústavného súdu v rámci konaniao ústavnej sťažnosti sťažovateľa (sp. zn. Rvp 11/2013), keďže práve v súvislosti s týmtokonaním vyšla najavo technická chyba predmetnej legislatívy spočívajúca v tom, že zákono ústavnom súde neponúkal žiadne riešenie ako postupovať, ak už nebude možné vytvoriťďalší „námietkový senát“, avšak napadnutú právnu úpravu zákonodarca neformuloval príliškauzisticky tak, aby ju bolo možné použiť výhradne len na konanie vedené pod sp. zn.Rvp 11/2013, ale práve naopak, formuloval ju dostatočne všeobecne a abstraktne na to, abyspĺňala požiadavku generality právnej normy, aby bola použiteľná na každé prebiehajúcei v budúcnosti vedené konanie pred ústavným súdom.

C. Posúdenie ústavnej konformity uplatnenia nových pravidiel o neprihliadaní i na prebiehajúce konania

K namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru

Napadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013Z. z. znie:

„Na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona sa použije tento zákon.“

Skupina poslancov svojím návrhom na začatie konania namietla nesúlad ustanovenia§ 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už uviedol dôvody, na základe ktorých posúdilbezprostredne súvisiacu napadnutú právnu úpravu ako súladnú s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajs čl. 48 ods. 1 ústavy, sústredí sa v tejto časti odôvodnenia už len na dôvody, o ktoré saopiera jeho záver, že ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013Z. z. nie je ani v rozpore so zákazom retroaktivity tvoriacim jeden zo základných princípovprávneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 ústavy, ako ani v rozpore s čl. 133 a čl. 134 ods. 4ústavy a ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k otázke ústavnej konformity napadnutého prechodného ustanovenia § 79czákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy je najprvpotrebné pripomenúť, že právna veda rozoznáva tzv. retroaktivitu pravú a retroaktivitunepravú. Pravá retroaktivita zahŕňa prípady, keď právna norma reglementuje aj vznikprávneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou. Vo všeobecnej teórii právaje dlhodobo zakotvený právny záver o neprípustnosti tzv. pravej spätnej účinnosti právnejúpravy. Pravá spätná účinnosť by znamenala zásadné porušenie princípu právnej istoty vprávnych vzťahoch tým, že by na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou príslušnéhoprávneho predpisu, a na skutočnosti v týchto právnych vzťahoch, ktoré nastali v dobe predúčinnosťou príslušného právneho predpisu, pripustila aplikáciu tohto nového právnehopredpisu. Novou právnou úpravou by tak bolo zasahované spätne do minulosti a právneposúdenie v minulosti existujúcich právnych vzťahov aj skutočností vtedy vzniknutých bysa po účinnosti novej právnej úpravy menilo. V tejto súvislosti je avšak nutné odlišovať odpravej retroaktivity retroaktivitu nepravú.

Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva,ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do dobyúčinnosti práva nového; po jeho účinnosti sa však riadia právom novým. Táto zásada všakplatí len potiaľ, pokiaľ ostatné záverečné ustanovenia právnej normy neustanovujúso zreteľom na zvláštnosti niektorých právnych vzťahov niečo iné. Ak teda prechodnéustanovenia nepamätajú na špecifické riešenie určitej čiastkovej konkrétnej situácie, potomje na mieste záver, že nová právna úprava odo dňa svojej účinnosti do budúcna upravuje ajprávne vzťahy a jednotlivé skutočnosti, ktoré síce vznikli v minulosti, ale existujú ďalej.Retroaktivita nepravá je teda v právnej teórii i praxi považovaná za prijateľnú.

Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu v procesnom práve a názory právnej doktríny naňu, z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo (jeho zmeny) má pôsobiťodo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania začaté pred jehoúčinnosťou, pričom účinky procesných úkonov súdu i účastníkov, ktoré s nimi spájala činespájala predchádzajúca právna úprava, zostávajú zachované. Teda v prípade procesnýchvzťahov platí nové právo aj vo veciach pred jeho účinnosťou začatých, ale dosiaľneskončených. Prirodzene platí, že táto zásada môže byť prelomená, pretože rozhodujúce súvždy konkrétne prechodné ustanovenia v nových procesných predpisoch, ktoré môžustanoviť, že konania začaté predo dňom účinnosti nového predpisu sa dokončia podľadoterajších predpisov. Ak však prechodné ustanovenia neustanovia nič iné, prípadne pokiaľnestanovia vôbec nič, už uvedená zásada platí.

Možno tak zhrnúť, že pri novelizáciách procesných ustanovení vo všeobecnosti platí,že vzhľadom na okamžitú uplatniteľnosť procesných ustanovení už aj v prebiehajúcichkonaniach sa novelou zavádzané nové procesné ustanovenia na prebiehajúce konanianeuplatnia len v prípade, ak to zákonodarca výslovne uvedie v príslušných prechodnýchustanoveniach. A teda v prípade, ak pri novelizáciách procesných ustanovení prechodnéustanovenia absentujú, automaticky platí, že nová procesná úprava sa uplatní aj v prípadeprebiehajúcich konaní.

Pokiaľ ide o navrhovateľom napadnuté ustanovenia zákona č. 114/2013 Z. z., jenepochybné, že tieto sú ustanoveniami procesnoprávneho charakteru, a teda, vychádzajúcz už uvedeného, vo vzťahu k nim platí, že v prípade, ak by aj zákon č. 114/2013 Z. z.neobsahoval žiadne prechodné ustanovenie, tieto ustanovenia by boli uplatniteľné aj naprebiehajúce konania. Napriek tomu, že zákonodarca si uvedeného bol, samozrejme,vedomý, čo vyplýva aj z príslušnej dôvodovej správy, v záujme odstránenia akýchkoľvekpochybností tento všeobecne akceptovaný princíp okamžitého uplatnenia procesnýchpredpisov i na prebiehajúce konania zákonodarca deklaroval, resp. zdôraznil aj jehovýslovným zakotvením do prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znenízákona č. 114/2013 Z. z.

Aj vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou, ženeústavnosť napadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákonač. 114/2013 Z. z. spočíva v tom, že je neprípustne retroaktívne a že v jeho dôsledku došlok strate nadobudnutých procesných práv účastníka konania. Totiž v dôsledku navrhovateľminapadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z.nedošlo k zrušeniu, resp. zániku už existujúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčenísudcov ústavného súdu, ale v dôsledku tohto ustanovenia sa len upravil do budúcna(od nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.) postup, ako „sfunkčniť“ ústavný súd,a to, vychádzajúc z doktríny nevyhnutnosti, umožnením rozhodovania i skôr vylúčenýchsudcov.

Inak povedané, aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. sa vylúčenísudcovia ústavného súdu aj naďalej považujú za vylúčených (zákonom č. 114/2013 Z. z.teda zákonodarca vôbec nefinguje, že k ich vylúčeniu nikdy nedošlo, resp. nefinguje, že niesú predpojatí), avšak ich vylúčenie má iné následky, než malo pred účinnosťou zákonač. 114/2013 Z. z. Totiž kým do účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. malo vylúčenie sudcuústavného súdu z rozhodovania absolútnu povahu (raz vylúčený sudca ústavného súdu sa posvojom vylúčení už za žiadnych okolností nemohol podieľať – v súvislosti s konaním,v rámci ktorého bol vylúčený – na rozhodovaní), zákon č. 114/2013 Z. z. zaviedol model,v ktorom má vylúčenie sudcu ústavného súdu už nie absolútnu povahu, ale, vychádzajúcz doktríny nevyhnutnosti, povahu relatívnu: sudca ústavného súdu, ktorý bol vylúčený,sa po svojom vylúčení už nemôže podieľať – v súvislosti s konaním, v rámci ktorého bolvylúčený – na rozhodovaní, ibaže by nastala predpokladaná situácia spočívajúcav „zablokovaní“ ústavného súdu.

O neprípustnú retroaktivitu (a teda o neprípustný zásah do procesných právúčastníka) by teda išlo len vtedy, ak by zákonodarca napadnutým ustanovením chcelvyvolať stav (navodiť zdanie, resp. by chcel fingovať), že účastník námietky predpojatostinikdy nepodal a o týchto námietkach nebolo rozhodnuté, čo však nie je prípad napadnutéhoustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. Práve naopak,len tým, že aj po účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. naďalej dochádza k akceptáciipredchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení sudcov ústavného súdu,sú splnené podmienky na to, aby vôbec mohla byť uplatnená doktrína nevyhnutnostizavedená zákonom č. 114/2013 Z. z.

Inak povedané, ak by zákonodarca nereflektoval existenciu predchádzajúcehorozhodovania ústavného súdu o vylúčení sudcov v predmetnom konaní, nebolo by animožné hovoriť o „zablokovaní“ ústavného súdu (keďže by zákonodarca fingoval, ževylúčení sudcovia ústavného súdu nie sú vylúčení), a teda by ani neboli splnené podmienkyna uplatnenie napadnutých ustanovení zakotvujúcich do zákona o ústavnom súde doktrínunevyhnutnosti.

O neprípustnú pravú retroaktivitu (a o neprípustný zásah do procesných právúčastníka) kolidujúcu s princípom deľby moci by, samozrejme, išlo v prípade, ak by napr.zákonodarca svojím legislatívnym zásahom priamo direktívne zvrátil výsledok súdnehorozhodnutia, teda napr. v prípade rozhodovania o ústavnej sťažnosti by právnu úpravuformuloval tak, že by ňou výslovne zmenil už existujúci výsledok rozhodovania o ústavnejsťažnosti, teda zákonodarca by ustanovením zákona priamo určil, či došlo, alebo nedošlok porušeniu sťažovateľom ústavnou sťažnosťou namietanému porušeniu jeho práv (ústavnýsúd by napr. rozhodol, že došlo k porušeniu, no zákonodarca by zákonom ustanovil, žek porušeniu nedošlo), k tomuto však zákonodarca napadnutým ustanovením § 79c zákonao ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nepristúpil.

Už len pre úplnosť je na tomto mieste vhodné uviesť, že o zásah do deľby moci (i keďnie spojený s porušením zákazu retroaktivity) by išlo, ak by zákonodarca do prebiehajúcehosúdneho konania zasiahol tak, že napr. v súvislosti s prebiehajúcim konaním o ústavnejsťažnosti by právnu úpravu formuloval tak, že by ňou výslovne určil výsledokprebiehajúceho konania o ústavnej sťažnosti, teda zákonodarca by zákonným ustanovením(namiesto súdu) priamo určil, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Anik takémuto ústavne nekonformnému zásahu však napadnutým ustanovením § 79c zákonao ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. evidentne nedošlo, keďže zákonodarcanavrhovateľmi napadnutými ustanoveniami ústavnému súdu nepredpísal, ako konkrétne máv konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013 rozhodnúť.

Napokon, pokiaľ ide o výhradu navrhovateľov týkajúcu sa nerešpektovaniapožiadavky generality právnej normy, nemožno v prípade navrhovateľmi napadnutéhoustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z., rovnako akoani v prípade ostatných navrhovateľmi napadnutých ustanovení, podľa názoru ústavnéhosúdu tejto výhrade prisvedčiť. Ako už bolo uvedené, zákonodarca síce v žiadnom smereneskrýva, že k prijatiu navrhovateľmi napadnutej úpravy došlo v súvislostiso „zablokovaním“ ústavného súdu v rámci konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa(Rvp 11/2013), keďže práve v súvislosti s týmto konaním vyšiel najavo nedostatok zákonao ústavnom súde spočívajúci v tom, že zákon o ústavnom súde neponúkal žiadne riešenie,ako postupovať ďalej v konaní, ak z dôvodu veľkého počtu účastníkmi podaných námietokpredpojatosti už nebude možné vytvoriť ďalší „námietkový senát“, avšak napadnutú právnuúpravu zákonodarca neformuloval príliš kauzisticky tak, aby ju bolo možné použiť výhradnelen na konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013, ale práve naopak,formuloval ju dostatočne všeobecne a abstraktne na to, aby spĺňala požiadavku generalityprávnej normy, aby bola použiteľná na každé jedno konanie prebiehajúce pred ústavnýmsúdom v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.

V závere ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonodarca nemal inúmožnosť, než postupovať tak, ako postupoval. Ak by prechodným ustanovením vylúčiluplatnenie novej procesnoprávnej úpravy vychádzajúcej z doktríny nevyhnutnosti aj naprebiehajúce konania (a teda by umožnil uplatnenie doktríny nevyhnutnosti len vo vzťahuku konaniam, ktoré na ústavnom súde začnú až po nadobudnutí účinnosti zákonač. 114/2013 Z. z.), tak by sa vo vzťahu k „zablokovaniu“ ústavného súdu vlastne celázákonodarcova legislatívna aktivita minula účinku, keďže aj po zavedení doktrínynevyhnutnosti do zákona o ústavnom súde zákonom č. 114/2013 Z. z. by, pokiaľ ideo konanie Rvp 11/2013, bol ústavný súd naďalej „zablokovaný“, keďže zákon o ústavnomsúde by mu naďalej neposkytoval žiadne možnosti „odblokovania“.

Vychádzajúc z už uvedeného možno uzavrieť, že legislatívnu intervenciu spočívajúcuv ustanovení § 79c zákona o ústavnom súde posúdil ústavný súd ako ústavne konformnú,keďže bola odôvodnená závažným verejným záujmom („odblokovanie“ ústavného súdu)a jej cieľom bola nezákerná náprava nedostatku legislatívy (v súlade s doktrínounevyhnutnosti vytvorenie podmienok na uplatnenie princípu zákazu odopretiaspravodlivosti v konaní pred ústavným súdom).

Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona o ústavnomsúde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 133 ústavy zakotvujúcim nemožnosť podaniaopravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu, nie je podľa názoru ústavnéhosúdu možné návrhu navrhovateľov vyhovieť, a to pre absenciu príčinnej súvislosti medziobsahom napadnutej právnej úpravy a namietaným článkom ústavy, keďže obsahomnapadnutej právnej úpravy nie je umožnenie podania opravného prostriedku protirozhodnutiu ústavného súdu. Príčinný vzťah medzi napadnutým ustanovením a čl. 133ústavy by teda bol daný, ak by na základe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy bolomožné podať opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu, a tedaak by na základe napadnutej právnej úpravy bolo možné opätovne preskúmaťpredchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu. Napadnutou právnou úpravou však k ničomupodobnému nedochádza, keďže ňou nedochádza k spochybneniu ani opätovnémupreskúmaniu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení sudcov ústavnéhosúdu, toto rozhodnutie práve naopak, zostáva platným, pričom práve akceptácia jehoexistencie je jednou z podmienok na to, aby mohlo dôjsť k uplatneniu doktrínynevyhnutnosti, ktorú do procesnoprávnej úpravy konania pred ústavným súdom zaviedolnavrhovateľmi napadnutý zákon č. 114/2013 Z. z.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona o ústavnomsúde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 134 ods. 4 ústavy zakotvujúcim sľub sudcuústavného súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu možné ich návrhu vyhovieť, a to taktiežpre absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom napadnutej právnej úpravy a namietanýmčlánkom ústavy, keďže napadnutá právna úprava v žiadnom smere nezasahuje do viazanostisudcu ústavného súdu svojím sľubom. Inak povedané, vo vzťahu k navrhovateľminapadnutému ustanoveniu nie je možné identifikovať ústavne relevantný vzťah vplývajúci naviazanosť sudcu ústavného súdu sľubom sudcu ústavného súdu.

Napokon, pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákonao ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhovateliavo svojom návrhu na začatie konania namietaný nesúlad s týmto článkom dohovoru vôbecneodôvodnili, neuviedli žiadnu argumentáciu, na ktorú by ústavný súd mohol reagovať.Vychádzajúc však z už uvedených dôvodov, na základe ktorých sú podľa názoru ústavnéhosúdu navrhovateľmi napadnuté ustanovenia § 28 ods. 2, § 28 ods. 3 a § 79c zákonao ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. v súlade tak s čl. 46 ods. 1 ústavy, akoaj s čl. 47 ods. 3 ústavy a taktiež aj s čl. 48 ods. 1 ústavy, možno podľa názoru ústavnéhosúdu (vzhľadom na skutočnosť, že ochrana týmito článkami ústavy poskytovaná máobdobnú povahu ako ochrana poskytovaná čl. 6 ods. 1 dohovoru) bez ďalšieho konštatovať,že napadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. jev súlade aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

VI.

Záver

41. Plénu ústavného súdu bol predložený na rozhodnutie návrh sudcu spravodajcu ajprotinávrh predsedníčky ústavného súdu.

42. Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznášanadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sazamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konaťa uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznášanadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sazamietne.

43. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomníjedenásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak sanávrh zamietne. Za bod 1 výroku hlasovalo 8 sudcov a proti hlasovali 3 sudcovia.Pri hlasovaní o bode 2 výroku bolo 6 sudcov za protinávrh, 5 sudcov za návrh spravodajcu,a preto bol návrh skupiny poslancov v tejto časti zamietnutý.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonovSlovenskej republiky stráca ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti„Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho“ účinnosť. Ak národná rada neuvedietoto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohtonálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Pretože preskúmavané ustanoveniemalo pozastavenú účinnosť (uznesenie uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky20. júna 2013 pod č. 159/2013 Z. z.), znamená to, že už účinnosť znovu nenadobudne.Uverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú účinkypozastavenia účinnosti ostatných napadnutých častí zákona o ústavnom súde (čl. 125 ods. 5a 6 ústavy).

V záujme právnej istoty o podobe platnej a účinnej právnej úpravy, resp. abynevznikli pochybnosti o oživení pôvodnej úpravy (§ 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde)ústavný súd uvádza, že dňom vyhlásenia nálezu uverejnením nálezu v Zbierke zákonovSlovenskej republiky (čl. 125 ods. 6 ústavy) budú mať relevantné ustanovenia nasledujúcupodobu:

Paragraf 28 ods. 2, 3 a 4 zákona o ústavnom súde bude znieť:(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jehopredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak v dôsledkuvylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možnýpostup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, žepri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosťneprihliada.

(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu prepredpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcovúčastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samejsenát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu prejeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sapodľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu, alebo podľa odseku 3, ak ideo rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.

Paragraf 79c znie: (Prechodné ustanovenie) Na konania začaté predo dňom účinnostitohto zákona sa použije tento zákon.

Navrhovatelia navrhli uložiť odporcovi náhradu trov konania. Ústavný súd v tejtočasti taktiež návrh procesne zamietol (bod 2 výroku).

K výroku tohto rozhodnutia sa pripájajú odlišné stanoviská Petra Brňáka a MilanaĽalíka.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 17. septembra 2014

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky