Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
sp.zn.: 1Svk/39/2025
datum: 29.01.2026

ECLI:SK:NSSSR:2026:9625200284.1

1Svk/39/2025

IČS: 9625200284

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľky (pôvodne žalobkyne): E.. R. Q. S.. J., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Č.. XXX, právne zastúpenej Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom Krivá 23, Košice, proti žalovaným 1/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00166073, 2/ Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, Bratislava, IČO: 00699021, 3/ Vláda Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 1, Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti výrokom II. a III. uznesenia Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2.8.2023, takto

rozhodol:

Uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2.8.2023 sa vo výrokoch II. a III. zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským a správnym súdom

1. Žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.9.2019, sa žalobkyňa domáhala, aby súd zakázal žalovaným 1/ až 3/ pokračovať v inom zásahu do jej práv, spočívajúcom v neprijatí účinných opatrení umožňujúcich poskytnutie primeraného zadosťučinenia jej ako žalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia Výboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie č. CERD/C/88/D/56/2014 z 16.12.2015 (ďalej aj „rozhodnutie Výboru OSN“). Zároveň žiadala, aby súd určil žalovaným 1/ až 3/ primeranú lehotu na splnenie zákazu pokračovať v inom zásahu do jej práv a aby žalovaným 1/ až 3/ bola uložená povinnosť do 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie zákazu písomne oznámiť súdu splnenie tejto povinnosti.

2. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že rozhodnutím Výboru OSN bola Slovenská republika, ako zmluvná strana Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, zaviazaná poskytnúť jej ospravedlnenie a primerané zadosťučinenie za porušenie jej práv podľa tohto dohovoru. Ku dňu podania žaloby žalovaní 1/ až 3/ neprijali žiadne účinné opatrenia umožňujúce implementáciu rozhodnutia Výboru OSN v časti poskytovania finančného odškodnenia a ani konkrétne vo vzťahu k žalobkyni neboli prijaté žiadne opatrenia umožňujúce poskytnutie finančného zadosťučinenia a ospravedlnenia. Žalobkyňa namietala nečinnosť žalovaných 1/ až 3/ k jej odškodneniu ako porušenie svojich základných ľudských práv s tým, že neprijatie účinných opatrení umožňujúcich implementáciu rozhodnutia Výboru OSN predstavuje iný zásah do jej práv.

3. Ďalej žalobkyňa v žalobe uviedla, že sa listom z 4.2.2016 obrátila na žalovaného 1/, v ktorom žiadala finančné odškodnenie v sume 20.000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia a hotových výdavkov. Dňa 17.2.2016 rozhodol žalovaný 3/ uznesením č. 59, že schvaľuje odpoveď Výboru OSN o odmietnutí implementovať jeho rozhodnutie v časti poskytnutia primeraného odškodnenia žalobkyni. Listom z 5.9.2016, doručeným dňa 9.9.2016, žalovaný 1/ oznámil žalobkyni, že jej nie je možné priznať náhradu škody s tým, že rozhodnutie Výboru OSN v prospech žalobkyne nie je právne záväzné a nemá povahu súdneho rozhodnutia. Listom z 4.11.2016, doručeným žalobkyni dňa 18.11.2016, zotrval žalovaný 1/ na svojich predchádzajúcich stanoviskách a argumentoch s tým, že rozhodnutie ministerstva nemôže nahradiť rozhodnutie vlády Slovenskej republiky, ktorá odmietla žalobkyňu odškodniť. Žalovaný 1/ vo svojom ostatnom liste z 25.10.2018, doručenom žalobkyni dňa 7.11.2018, vyjadril presvedčenie, že neposkytnutím finančného odškodnenia žalobkyni Slovenská republika neporušuje medzinárodné záväzky a naďalej zotrval na predchádzajúcich stanoviskách ohľadne právnej nezáväznosti rozhodnutia Výboru OSN.

4. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7Sa/73/2019-66 z 29.1.2020 odstraňujúc vady žaloby žiadal spresniť, či sa žalobkyňa domáha preskúmania konkrétneho rozhodnutia správneho orgánu, prípadne či žaloba je návrhom proti nečinnosti, alebo ide o iný zásah orgánu verejnej správy. Podaním doručeným dňa 28.2.2020 žalobkyňa oznámila súdu, že sa jednoznačne jedná o žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).

5. Podaním doručeným dňa 9.5.2023 žalobkyňa zobrala žalobu proti žalovaným 2/ a 3/ späť bez uvedenia dôvodu. Voči žalovanému 1/ zmenila žalobu tak, že žiadala, aby súd zakázal žalovanému 1/ pokračovať v inom zásahu do práv žalobkyne spočívajúcom vo faktickom postupe, ktorým odmieta podniknúť konkrétne kroky vedúce k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia žalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia Výboru OSN. Zároveň žalobkyňa žiadala, aby súd určil žalovanému primeranú lehotu na splnenie zákazu pokračovať v inom zásahu do práv žalobkyne v lehote do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia a aby žalovanému bola súdom uložená povinnosť do 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie zákazu oznámiť súdu písomne splnenie tejto povinnosti. Súd o tejto zmene žaloby nerozhodol s poukazom a na § 141 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 25 SSP.

6. V zmysle § 3 ods. 3 písmena b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z. z., prešiel výkon súdnictva od 1.6.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.

7. Správny súd v Bratislave (ďalej len „Správny súd“) uznesením č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2.8.2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) I. konanie proti žalovaným v 2/ a 3/ rade zastavil, II. vo zvyšku žalobu odmietol a III. rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

8. Správny súd v napadnutom uznesení uviedol, že žalobu odmietol voči žalovanému 1/ v zmysle § 98 ods. 1 písm. d) SSP ako oneskorene podanú. Podľa Správneho súdu hoci žalobkyňa v žalobe neuviedla, kedy sa o tvrdenom inom zásahu žalovaného 1/ dozvedela, vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobe a na pripojené dôkazy, vychádzajúc z vymedzenia tvrdeného iného zásahu žalovaného 1/, bolo možné dôvodiť, že sa o ňom dozvedela už z listu žalovaného 1/ z 5.9.2016 (list bol žalobkyni doručený dňa 9.9.2016), resp. z listu žalovaného 1/ z 4.11.2016 (doručeného žalobkyni dňa 18.11.2016) a najneskôr z listu žalovaného 1/ z 25.10.2018 (doručeného žalobkyni dňa 7.11.2018). Dvojmesačná subjektívna lehota na podanie žaloby podľa § 256 SSP teda uplynula najneskôr dňa 7.1.2019, avšak žaloba bola na súd podaná až dňa 30.9.2019, teda oneskorene. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/23/2020 z 30.9.2021 (zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022), podľa ktorého na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu podľa § 256 SSP, a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti, nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí. Subjektívna dvojmesačná lehota sa aplikuje na každú žalobu proti inému zásahu a plynie vždy od okamihu, keď sa o ňom dotknutá osoba dozvedela. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, že tvrdený iný zásah trval dlhšiu dobu, napr. aj v čase podania žaloby, či aj po jej podaní, pre posúdenie včasnosti podania žaloby je aj tak rozhodujúci okamih, keď sa žalobca o inom zásahu dozvedel.

II. Kasačná sťažnosť

9. Žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) podala proti výrokom II. a III. napadnutého uznesenia včas kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. Oba dôvody sťažovateľka odôvodnila tým, že pri podaní kasačnej sťažnosti vychádzala z predchádzajúcej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžnz/7/2015 z 3.5.2016, 1Sžz/10/2014 z 24.2.2015, 4Sžz/1/2013 z 17.10.2013) zhodnej aj s rozhodovaním Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 6Aps/1/2013 z 26.6.2013). Následná zmena judikatúry nemôže byť preto vyhodnotená na úkor sťažovateľky, najmä keď rozhodovanie správnych súdov trvalo niekoľko rokov. Opačný názor by bol v rozpore s princípom spravodlivosti aplikujúcim sa aj na správne súdne konanie v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP.

10. Žalovaný 1/ sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky nevyjadril.

III. Prvé posúdenie veci kasačným súdom

11. V rámci prvého posúdenia veci Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „kasačný senát“) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná, a preto uznesením sp. zn. 1Svk/1/2024 z 29.10.2024 (ďalej aj „prvé uznesenie“) rozhodol o jej zamietnutí s tým, že žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania.

12. Kasačný súd vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v odôvodnení skonštatoval, že fundamentálnou otázkou vzťahujúcou sa na sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci Správnym súdom je to, či sa dvojmesačná subjektívna lehota na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy počíta od momentu, kedy sa žalobca o inom zásahu dozvedel, aj vtedy, keď v čase podania žaloby iný zásah stále trvá. V tejto súvislosti kasačný súd odcitoval znenie § 256 SSP a uviedol, že dané zákonné ustanovenie upravuje dvojmesačnú subjektívnu lehotu na podanie žaloby, ktorá sa počíta od momentu, odkedy sa žalobca o inom zásahu dozvedel. Z predmetného ustanovenia, ako ani zo žiadneho iného zákonného ustanovenia nevyplýva žalobkyňou namietaná skutočnosť, že takto počítaná subjektívna lehota sa vzťahuje len na iný zásah, ktorý už skončil, a teda sa nevzťahuje na trvajúci iný zásah. Následne kasačný súd skonštatoval, že základným účelom správneho súdneho konania pretaveným do § 2 SSP, ako aj do zásady upravenej v § 5 ods. 2 SSP je ochrana práv alebo právom chránených záujmov fyzickej a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, t. j. vlastných subjektívnych práv účastníka administratívnoprávnych vzťahov. Táto ochrana ale závisí od aktivity dotknutej osoby, ktorá sa jej musí domáhať zákonom ustanoveným postupom. Súčasťou toho postupu môžu byť aj zákonodarcom ustanovené lehoty na podanie žaloby. Márne uplynutie lehoty na podanie žaloby má za následok jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného podania podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca sa pritom nemôže s úspechom domáhať vecného preskúmania žaloby, ak táto bola podaná oneskorene, s odkazom na to, že ním namietaný následok stále trvá. Pokiaľ sa uvedené v plnom rozsahu uplatňuje v konaniach o správnych žalobách, kde je trvanie účinku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v prípade nepodania žaloby irelevantné, pričom ani nemožno odpustiť zmeškanie lehoty na podanie žaloby (§ 181 ods. 4 SSP), potom nie je dôvod neaplikovať uvedený záver aj na žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň možno dodať, že aj v správnom súdnom procese platí klasická rímska právna zásada vigilantibus iura scripta sunt („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Na základe vyššie uvedeného potom kasačný súd uviedol, že Správny súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba bola podaná oneskorene z dôvodu márneho uplynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty na jej podanie, pretože sťažovateľka sa o namietanom inom zásahu žalovaného dozvedela najneskôr z listu žalovaného z 7.1.2019, pričom žaloba bola podaná až 30.9.2019.

13. K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu kasačný súd zdôraznil, že túto predstavuje až uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/23/ 2020 z 30.9.2021, a to z titulu svojho uverejnenia v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022 pod č. 4/2022 (ďalej len „zbierkové rozhodnutie“) s právnou vetou „Na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu podľa § 256 Správneho súdneho poriadku a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí.“ Sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli vydané za odlišnej právnej úpravy reprezentovanej § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý síce tiež obsahoval stanovenie subjektívnej lehoty na podanie žaloby, avšak za súčasnej podmienky predchádzajúceho vyčerpania iného prostriedku nápravy (§ 250v ods. 3 OSP). Kumulatívne naplnenie oboch týchto podmienok pritom mohlo byť v praxi problematické (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 66 a 1237 s.). Uvádzané rozhodnutia preto nebolo možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu v zmysle sťažnostného dôvodu daného § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Následne kasačný súd skonštatoval, že i keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Uviedol tiež, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 117/07 z 20.6.2007). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, poctivo hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (porovnaj stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 z 25.11.2014). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť, resp. prekonať (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30.11.2021 alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3221/11 z 12.12.2013).

IV. Ústavný prieskum

14. Proti prvému uzneseniu kasačného súdu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS 549/2025-42 z 19.11.2025 (ďalej len „nález II. ÚS 549/2025“) tak, že vo výroku 1. skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinnú ochranu podľa čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasizmu vydaním prvého uznesenia, vo výroku 2. prvé uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie, vo výroku 3. sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 3000 eur, ktoré jej je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, vo výroku 4. sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 771,68 eur, ktorú je Najvyšší správny súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a vo výroku 5. zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky nález ÚS 549/2025 odôvodnil nasledovne: „20. Podstatou sťažnosti je požiadavka na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru všeobecných súdov o oneskorenosti žaloby proti inému trvajúcemu zásahu orgánu verejnej správy v konkrétnych skutkových okolnostiach prejednávaného prípadu.

21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo, na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

22. V danej veci je v hre právo sťažovateľky na prístup k súdu. Ústavný súd na úvod konštatuje, že nie je možné opomenúť pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, že správny súd bol v konaní o zásahovej žalobe sťažovateľky bezdôvodne a v rozpore s jej ústavným právom nečinný po dobu 4 rokov. Ústavný súd považuje v tomto kontexte vyčítať sťažovateľke oneskorenosť podania jej zásahovej žaloby (po vlastnej nečinnosti správneho súdu) za procesný cynizmus, ktorý sa prieči zásade materiálnej spravodlivosti.

23. Podľa § 256 SSP žaloba proti inému zásahu musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy.

24. Tvrdeniu sťažovateľky o náhlej zmene ustálenej judikatúry týkajúcej sa plynutia lehoty na podanie zásahovej žaloby proti trvajúcemu zásahu nie je možné prisvedčiť. Judikatúra vo veci plynutia lehoty na podanie takej zásahovej žaloby nebola v čase podania žaloby sťažovateľkou (2019) ustálená, ako to tvrdí. Staršia judikatúra týkajúca sa včasnosti podania zásahovej žaloby riešila predovšetkým stret povinnosti subsidiárneho využitia prostriedkov nápravy (sťažnosť) a včasnosti podania žaloby v subjektívnej lehote, pričom zvolila ústavnokonformný výklad na prospech žalobcov. Ani rozhodnutia, na ktoré sťažovateľka odkázala v kasačnej sťažnosti, nepojednávajú o špecifickosti trvajúceho zásahu a začiatku plynutia lehoty alebo jej neuplynutia, ale riešia otázku trvajúcich následkov jednorazového zásahu - inšpekčnej činnosti vykonanej v priebehu jedného dňa.

25. Napriek uvedenému možno existenciu dvoch právnych názorov, z ktorých jeden zohľadňuje na prospech žalobcu rozdielnosť trvajúceho zásahu a už skončeného jednorazového zásahu, aj keď vo vzťahu k objektívnej lehote, konštatovať napr. v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sžnz/2/2015, ktoré v odôvodnení uvádza: „Skutkový stav z hľadiska procesnej prípustnosti v predmetnej veci je okrem toho potrebné vnímať ako zásah pokračujúci a prehlbujúci sa ďalšími čiastkovými zásahmi, ktorých zákonnosť má byť preskúmaná. Tvrdené porušenia nadväzujúce na pôvodný, nezákonný zásah v tomto kontexte predstavujú nielen následky pôvodného (potenciálne nezákonného) zásahu, ale aj zásah samotný a trvajúci. S cieľom poskytnutia účinnej ochrany základným právam, je potrebné vykladať plynutie objektívnej lehoty pri trvajúcom zásahu (teda nie zásahu, ktorého len následky trvajú) podľa § 250v ods. 3 OSP tak, že táto začína plynúť až dňom ukončenia zásahu. Spojenie do jedného roka odo dňa, keď k nemu (zásahu) došlo, navodzuje záver, že zásah je ukončený, dokonaný. Opačný výklad by mohol viesť k neprijateľnému záveru, že osoby, ktoré sa o ešte stále trvajúcom zásahu dozvedia po uplynutí jedného roka od začiatku zásahu, by nemali k dispozícii žiaden prostriedok súdnej ochrany a boli by povinné nezákonný zásah, či ďalšie čiastkové zásahy nedôvodne ďalej trpieť aj napriek tomu, že podmienky subjektívnej lehoty by spĺňali. Takýto výklad by v prípade pokračujúceho zásahu nebol podľa názoru Najvyššieho súdu ústavne konformný.“ Výklad v prospech prípustnosti zásahovej žaloby z rovnakých dôvodov zvolil aj v rozhodnutí sp. zn. 5Sžnz/1/2015.

26. K začiatku plynutia subjektívnej lehoty pri trvajúcom zásahu s ohľadom na zmenu právnej úpravy a predpokladov prípustnosti zásahovej žaloby podľa Správneho súdneho poriadku sa najvyšší správny súd vyjadril až rozhodnutím sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30. septembra 2021 publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/2022. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu podľa § 256 SSP, a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti, nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí. Z odôvodnenia vyplýva: «Z ustanovenia § 256 SSP však nevyplýva nič z toho, čo žalobkyňa tvrdí v kasačnej sťažnosti: nijako z neho nemožno dospieť k záveru, že by v prípade trvajúceho zásahu (§ 252 ods. 1 SSP) mal začiatok subjektívnej dvojmesačnej lehoty „kĺzať“ počas celého trvania iného zásahu. Takisto z uvedeného ustanovenia nijako nevyplýva, že by bolo možné na jednu (subjektívnu) alebo druhú (objektívnu) lehotu neprihliadať, prípadne, že by stačilo, aby žaloba bola podaná počas trvania zásahu. Taký výklad totiž ignoruje jasné znenie § 256 SSP, podľa ktorého sa subjektívna dvojmesačná lehota aplikuje na každú žalobu proti inému zásahu a plynie vždy od okamihu, keď sa o ňom dotknutá osoba dozvedela... Žaloba proti trvajúcemu alebo opakovaním hroziacemu zásahu má preventívny charakter. Preto je celkom logické, že lehota na jej podanie je naviazaná na prvú vedomosť dotknutej osoby o tomto zásahu. Vychádza sa totiž z logického predpokladu, že len čo je niekto dotknutý určitým zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho skončenie a bráni sa proti nemu dostupnými prostriedkami. Čo najskorším bránením je možné jednak naplniť účel žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP, teda čo najskôr zabrániť v ďalšom pokračovaní alebo opakovaní zásahu, jednak zabrániť, aby v dôsledku plynutia času sa zhoršila možnosť zistiť riadne skutkový stav rozhodný pre začatie iného zásahu a presne posúdiť následky, aké tento zásah u dotknutej osoby vyvolával. Čím viac času by uplynulo od začatia iného zásahu, tým je takéto zisťovanie a posudzovanie ťažšie a nepresnejšie. Naopak, ak iný zásah pretrváva dlhšie ako dva mesiace potom, čo sa o ňom dotknutá osoba dozvedela, no napriek tomu proti nemu nie je podaná žaloba, možno celkom pochopiteľne vychádzať z toho, že sama dotknutá osoba nepovažuje zásah za nezákonný, resp. nemá záujem sa proti jeho účinkom a následkom brániť. V tomto zmysle je zákonom ustanovená subjektívna lehota, ktorá je naviazaná na vedomosť dotknutej osoby o inom zásahu, len jedným z normatívnych vyjadrení zásady, že každý si musí sám dbať na svoje práva... Na týchto záveroch nemení nič ani existencia dvojročnej objektívnej lehoty viazanej na okamih vykonania zásahu. Táto dvojročná lehota je totiž len najneskorším časovým úsekom, do ktorého vôbec možno podať žalobu podľa § 252 ods. 2 SSP. Pretože žaloba musí byť podaná tak v subjektívnej, ako aj objektívnej lehote, znamená existencia objektívnej lehoty v podstate to, že ak sa dotknutá osoba o zásahu dozvie až po uplynutí dvoch rokov od jeho vykonania, nemôže sa už domáhať ani určenia nezákonnosti zásahu v zmysle § 252 ods. 2 SSP. Sama existencia objektívnej lehoty však subjektívnu dvojmesačnú lehotu nijako neruší, nepredlžuje ani inak nemení.»

27. Pokiaľ ide o výklad právnych noriem, ústavný súd konštantne judikuje, že žiadna z výkladových metód nemá absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže sa od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu znenia textu ustanovenia so zmyslom a s účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Článok 2 ods. 2 ústavy totiž nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).

28. Vo všeobecnosti prístup k súdu a s tým spojené formálne požiadavky na žalobu a plynutie lehôt si vyžadujú osobitný prístup zo strany súdu aj s poukazom na judikatúru ESĽP. Ich výklad a aplikácia nemôžu byť pre účastníkov nepredvídateľné, neurčité alebo nejasné (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Legrand proti Francúzsku, č. 23228/08 z 26. mája 2011, § 37 a Hoare proti Spojenému kráľovstvu, č. 16261/08 z 12. apríla 2011, § 54 a § 55).

29. Vzhľadom na to, že v danej veci ide o prístup k súdnej ochrane poskytovanej ľudským právam, môže byť inšpiráciou aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti pred ním. Tá konštatuje, že pokiaľ namietané porušenie predstavuje „trvajúcu situáciu“, proti ktorej nie sú k dispozícii žiadne vnútroštátne prostriedky nápravy, potom lehota šiestich mesiacov na podanie sťažnosti začína plynúť len v prípade, že táto situácia už skončila (pozri rozsudok ESĽP zo 16. 11. 2006 vo veci Mužević proti Chorvátsku, sťažnosť č. 39299/ 02, § 77). Požiadavka šiestich mesiacov sa teda ako taká na trvajúcu situáciu neuplatní. Je to tak preto, lebo v situácii pokračujúceho porušenia lehota na podanie sťažnosti v skutočnosti začína každý deň znovu (pozri rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti zo 14. 6. 2011 vo veci Vefa Holding sh. p. k a Alimuçaj proti Albánsku, sťažnosť č. 24096/05, § 104). Tu však treba pripomenúť, že ide o výklad objektívnej lehoty podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru.

30. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/ 98 z 11. marca 1999). Ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady relevantných právnych noriem, zásada ústavne konformného výkladu vyžaduje, aby bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. apríla 2007).

31. Najvyšší správny súd teda pochybil, keď nezohľadnil z dvoch (pozri body 26 a 40 tohto nálezu) do úvahy prichádzajúcich výkladov ten, ktorý je pre sťažovateľku priaznivejší a zabezpečuje realizáciu jej práva na súdnu ochranu. V danej veci nemožno konštatovať rozpor s ustálenou judikatúrou alebo jej náhlu zmenu (ako tvrdí sťažovateľka), ale nenaplnenie požiadavky ústavne konformného výkladu.

32. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zároveň uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného v interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.

33. Ústavný súd preto bez ambície zasahovať do úlohy najvyššieho správneho súdu zjednocovať judikatúru a na tento účel poskytovať výklad musí konštatovať, že výklad poskytnutý najvyšším správnym súdom v publikovanom rozhodnutí a napadnutom uznesení opomína dva zásadné aspekty. Prvým z nich je účel a zmysel inštitútu ochrany pred nezákonným zásahom. Nezákonné rozhodnutie je výsledkom administratívneho procesu, v rámci ktorého bola dotknutej osobe poskytnutá iná právna ochrana na úrovni obvykle dvoch stupňov správnych orgánov, v rámci ktorej mala možnosť oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia, dôvodmi jeho prijatia, uvádzať svoju opozitnú argumentáciu a predkladať dôkazy na účely ovplyvnenia výsledku konania. Pri nezákonnom zásahu však ide o faktickú činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej neprebehlo žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy v rozpore so zákonom, a teda aj s ústavným imperatívom čl. 2 ods. 2 ústavy. Zásahom dotknuté fyzické osoby a právnické osoby v mnohých prípadoch podľa povahy faktického zásahu nemajú k dispozícii inú právnu ochranu alebo je táto značne limitovaná (námietky v zápisnici o úkone, sťažnosť a pod.). Subsidiarita súdnej ochrany proti nezákonnému zásahu je preto v porovnaní s ochranou proti nezákonnému rozhodnutiu alebo nečinnosťou dôvodne oslabená aj úpravou Správneho súdneho poriadku (nevyžaduje vyčerpanie iných prostriedkov nápravy). Dotknutá fyzická osoba a právnická osoba sa teda zásahovou žalobou uchádzajú o súdnu ochranu ako „prvú pomoc“ pred nezákonne uplatňovanou verejnou mocou, čomu by mala zodpovedať aj miera formalizmu a prísnosti posudzovania prípustnosti žaloby na strane správneho súdu.

34. Tento rozdielny zmysel právnej úpravy nezákonného zásahu mal byť pri výklade najvyššieho správneho súdu stredobodom úvah. Prístup k súdu sťažovateľky mal byť posudzovaný s osobitnou ústretovosťou a začiatok lehoty na podanie žaloby proti zásahu, ktorý trvá, predvídateľný a jasný. Navyše v situácii súbežného porušenia ústavného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov, ako aj existencie dvoch relevantných možných výkladov nemôže byť postup všeobecných správnych súdov ústavne akceptovaný. Zmyslu a účelu právnej úpravy nezákonného zásahu najvyšší správny súd nevenoval náležitú pozornosť a poskytol výklad v príkrom rozpore s ním. Tým sťažovateľke obmedzil prístup k správnemu súdu a zasiahol do samotnej podstaty práva na súdnu ochranu. Opomenul tiež zásadný význam materiálnej spravodlivosti.

35. Druhou skutočnosťou, na ktorú správne súdy pri svojom výklade nereflektovali, je idea bezrozpornosti právneho poriadku. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku alebo aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Ak bol právny inštitút doktrínou teoreticky prepracovaný v inom odvetví, v takom prípade je nevyhnutné vychádzať pri jeho používaní z doktrinálnych záverov a rysov, ktoré sú im spoločné (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1169/07 z 26. februára 2009). Právny názor najvyššieho správneho súdu je preto aj opomenutím funkčných väzieb s ostatnými oblasťami práva, keďže obmedzil svoj výklad len na niekoľko málo ustanovení Správneho súdneho poriadku a nepristúpil k interpretovanej úprave ako k časti logicky súladného významového celku (systému).

36. Totožnou otázkou včasnosti podania zásahovej žaloby proti trvajúcemu zásahu sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 635/18 z 15. mája 2018 a dospel k záveru, že v prípade trvajúcich zásahov všeobecne musí s ohľadom na zásadu bezrozpornosti právneho poriadku platiť pravidlo, podľa ktorého časové právne následky vrátane dopadu na začiatok plynutia subjektívnej aj objektívnej lehoty na podanie zásahovej žaloby má až ukončenie takého zásahu. Subjektívna lehota nemôže pri neukončenom trvajúcom zásahu uplynúť. Pri formulovaní tohto názoru vyšiel z podobných úvah, ako sú nasledujúce.

37. Pri hľadaní spoločných rysov trvajúceho protiprávneho faktického zásahu orgánu verejnej správy s inštitútmi iných právnych odvetví je možné upriamiť pozornosť na trváci trestný čin (§ 122 ods. 12 Trestného zákona), ktorý má s nezákonným zásahom okrem oblasti verejného práva a protiprávnosti konania spoločnú črtu trvania protiprávneho pôsobenia v čase, resp. udržiavania vyvolaného protiprávneho stavu, a preto je prímer týchto inštitútov najvýstižnejší.

38. Kvalifikácia trestného činu ako trváceho má význam najmä pre určenie doby jeho spáchania. Trváci trestný čin sa posudzuje podľa zákona účinného v čase jeho ukončenia, aj ak by časť skutku spadala do účinnosti starého - hoci i pre páchateľa priaznivejšieho - Trestného zákona. Podobne nebude páchateľ trestne zodpovedný ako mladistvý, ak jeho trvajúce konanie skončilo po dosiahnutí veku 18 rokov. Premlčacia doba začína plynúť od zániku protiprávneho stavu (pozri ŠÁMAL, P. a kol. Trestní právo hmotné. 7. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, a. s., 2014, s. 110 - 111.).

39. Pre trváce trestné činy platí, že pre posúdenie veku páchateľa, pre použitie amnestie a pre premlčanie trestného stíhania je rozhodujúci okamih ukončenia trestného činu (pozri SAMAŠ, O., STIFFEL, H. a TOMAN, P. Trestný zákon. Stručný komentár. 1. vydanie. Bratislava : IURA EDITION, spol. s.ro., 2006, s. 254, komentár k odsekom 10 až 12, § 122.). Predpokladá sa, že pri trvácich trestných činoch bude spôsobený protiprávny stav trvať aj po dokonaní trestného činu a páchateľ bude tento stav zámerne udržiavať. Od okamihu dokonania treba odlíšiť okamih ukončenia činu, ktorý nastáva až odstránením protiprávneho stavu (tamtiež, s. 253, 254).

40. Ak právny poriadok spája nepriaznivé následky pre páchateľa trváceho trestného činu s plynutím času a udržiavaním následkov a za rozhodný okamih považuje až ukončenie protiprávneho stavu, potom je potrebné rovnaký meter uplatniť aj pri nezákonnej činnosti orgánu verejnej správy a trvanie nezákonnej činnosti zohľadniť na ťarchu štátu pri posudzovaní lehoty, v ktorej sa žalobca môže domáhať ochrany pred takouto trvajúcou protiprávnou činnosťou štátneho aparátu, teda za rozhodný považovať rovnako koniec protiprávneho stavu.

41. Ak z iných právnych odvetví vyplýva, že dôsledky pre začiatok počítania času má až ukončenie určitého dlhšiu dobu trvajúceho protiprávneho stavu, musel by najvyšší správny súd (alebo publikované rozhodnutie, na ktoré poukázal) uviesť dostatočne závažné dôvody, prečo je v prípade počítania lehoty na podanie zásahovej žaloby možno postupovať inak. Z napadnutého rozsudku však takáto argumentácie nevyplýva, čo ho robí tiež arbitrárnym.

42. Z hľadiska proporcionality v kolízii stojacich záujmov je tiež dôležitejšia než právna istota v administratívnych (vertikálnych) vzťahoch existencia účinného nástroja súdnej ochrany proti dlhodobému nezákonnému konaniu verejnej správy. V prípade faktického zásahu zameraného alebo uplatneného proti konkrétnemu jednotlivcovi je málo pravdepodobná účasť ďalších subjektov v súdnom konaní. Ustanovená lehota na podanie zásahovej žaloby tak chráni len právnu istotu orgánu verejnej moci, že po uplynutí stanovenej doby nebude výkon verejnej moci podliehať súdnej kontrole z hľadiska zákonnosti jej uplatnenia. Táto právna istota orgánu verejnej správy preto nepredstavuje takú významnú ústavnú hodnotu, ktorá by v kolízii so základným právom na súdnu ochranu jednotlivca pred nezákonne uplatňovanou verejnou mocou nemala ustúpiť, a teda prednosť musí dostať súdna ochrana jednotlivca a jeho prístup k súdu.

43. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na účinnú ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 6 antidiskriminačného dohovoru.

44. Podľa čl. 6 antidiskriminačného dohovoru zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

45. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Článok 13 dohovoru teda zakotvuje povinnosť samotnej existencie opravného prostriedku a jeho dostupnosť pre sťažovateľov na vnútroštátnej úrovni pre prípad porušenia základných práv.

46. Inak účinný a dostupný prostriedok nápravy - zásahová žaloba sťažovateľky bola jej ústavne nekonformným odmietnutím zo strany správneho súdu za popísaných skutkových okolností zbavená svojho účinku, pretože požadovaná súdna ochrana sa stala sťažovateľke nedostupnou v rozpore s právom. Z rovnakého dôvodu nezabezpečenia účinnej ochrany konštatoval ústavný súd aj porušenie čl. 6 antidiskriminačného dohovoru.

47. Vychádzajúc z uvedených úvah, dospel ústavný súd k záveru, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práv sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavne nekonformným výkladom aplikovaných právnych noriem, keď nebol dostatočne zohľadnený účel a zmysel aplikovaných noriem ani požiadavka bezrozpornosti právneho poriadku a zároveň pri viacerých do úvahy prichádzajúcich výkladoch nebol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené pochybenie malo priamy negatívny dopad na právo sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru a právo na zabezpečenie účinnej ochrany podľa antidiskriminačného dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

48. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

49. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie porušuje základné práva sťažovateľky, ústavný súd ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu správnemu súdu (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho správneho súdu v súlade s právnym názorom ústavného súdu opätovne rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie včasnosti podania jej žaloby proti inému zásahu zo strany správneho súdu prvého stupňa.

50. Ústavný súd nevyslovil porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1 a 2 antidiskriminačného dohovoru, pretože nezakotvujú žiadne subjektívne práva jednotlivca, ale len oprávnenie zmluvného štátu uznať príslušnosť výboru OSN na prijímanie a prerokúvanie oznámení jednotlivcov a možnosť vytvoriť alebo určiť orgán vo vnútroštátnom práve, ktorý bude poverený prijímať a prerokúvať petície sťažujúcich sa osôb podliehajúcich jeho jurisdikcii (bod 5 výroku nálezu).

51. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

52. Napriek tomu, že v konaniach o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavný súd obvykle nepristupuje k priznaniu finančného zadosťučinenia, pretože považuje za dostatočnú nápravu spočívajúcu vo vyslovení porušenia práva a zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na ďalšie konanie, v tejto veci mimoriadne dospel k záveru, že na dovŕšenie ochrany základných práv sťažovateľky je potrebné sťažovateľke priznať aj finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pripomína mimoriadnu ústavnú hodnotu ľudskej dôstojnosti, rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorých porušenie na základe rasy v procese výberu do zamestnania konštatoval výbor OSN v rámci svojej pôsobnosti po tom, čo sa sťažovateľka nápravy nedomohla na vnútroštátnej úrovni. Je potrebné zohľadniť, že v tomto prejednávanom konaní sa sťažovateľka obrátila na správny súd na účely dosiahnutia splnenia práve tohto rozhodnutia výboru OSN, pričom správne súdy v nadväznosti na už konštatované porušenie základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov následne ešte ústavne nekonformne odmietli žalobu sťažovateľky ako oneskorene podanú. V súhrne skutkových okolností danej veci sa javí postup správnych súdov ako extrémne nespravodlivý, neakceptovateľný v právnom štáte a ujma na strane sťažovateľky, ktorá sa roky márne snaží na vnútroštátnej úrovni dosiahnuť ochranu svojej rovnosti, ako mimoriadne intenzívna. Zohľadňujúc tieto okolnosti, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3000 eur primerané (bod 3 výroku nálezu).

53. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že antidiskriminačný dohovor poskytuje ochranu ľudským právam na tej najbazálnejšej úrovni ľudskej dôstojnosti a rovnosti, teda ide o ústrednú ústavnú hodnotu aj na vnútroštátnej úrovni chránenú čl. 12 ods. 1 ústavy. Oprávnenie výboru OSN skúmať porušenie práv jednotlivcov je založené vyhlásením zmluvného štátu (aj Slovenskej republiky) podľa čl. 14 ods. 1 antidiskriminačného dohovoru, ktorým uznáva príslušnosť výboru OSN na prijímanie a prerokúvanie oznámení jednotlivcov. Výbor neprijme oznámenia týkajúce sa zmluvného štátu, ktorý neurobil takéto vyhlásenie. Ak teda Slovenská republika (prostredníctvom svojho predchodcu a recipovaním tejto zmluvy do právneho poriadku) pristúpila k antidiskriminačnému dohovoru a z vlastnej vôle založila vyhlásením príslušnosť výboru OSN, je v zmysle zásady pacta sund servanda dôležité naplniť medzinárodný záväzok štátu dobrovoľne, splniť, čo rozhodnutie výboru odporúča, a poskytnúť sťažovateľke ospravedlnenie a odškodnenie. Ide o príspevok k posilneniu dôveryhodnosti Slovenskej republiky ako zmluvného partnera na medzinárodnom poli. Podľa čl. 16 antidiskriminačného dohovoru ustanovenia tohto dohovoru o opatreniach, ktoré sa majú urobiť na vybavenie sťažností, sa nedotýkajú iných spôsobov vybavovania sťažností v oblasti diskriminácie a nebránia zmluvným štátom použiť prípadne aj inú cestu na urovnanie sporu. Zároveň je potrebné dodať, že dobromyseľné plnenie medzinárodných záväzkov štátu, ktoré na seba prevzal, nie je možné považovať za konanie štátneho orgánu v rozpore čl. 2 ods. 2 ústavy, ako to naznačuje zúčastnená osoba, ale za postup v súlade s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve.“

V. Druhé posúdenie veci kasačným súdom

16. Po doručení nálezu II. ÚS 549/2025 Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky bola vec zapísaná pod novú sp. zn. 1Svk/39/2025 a dňa 16.12.2025 opätovne predložená na konanie kasačnému senátu 1S.

17. V zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“), ak Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zrušil právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vrátil na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Podľa § 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z., ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d) zákona č. 314/ 2018 Z. z.; toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

18. Postupujúc podľa § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z., súc pritom viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze II. ÚS 549/2025, rozhodol kasačný senát vo veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Čo sa týka odôvodnenia, kasačný senát poukazuje na pregnantne vyjadrený právny názor ústavného súdu, ktorý bol citovaný v relevantnom rozsahu v bode 15 odôvodnenia tohto rozhodnutia a na ktorý sa kasačný senát v celom rozsahu odvoláva.

19. V stručnosti však možno zhrnúť, že kasačný senát v prvom uznesení pochybil, keď vec podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP nepredložil veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) na účel odchýlenia sa od záveru zbierkového rozhodnutia s návrhom ústavne konformného výkladu § 256 SSP.

20. Takýto ústavne konformný výklad by v zmysle nálezu II. ÚS 549/2025 mal spočívať v závere, že subjektívna lehota na podanie žaloby proti inému zásahu, ktorý v čase podania žaloby naďalej trvá, nemohla uplynúť. K uvedenému kasačný senát dodáva, že keďže subjektívna dvojmesačná lehota na podanie žaloby proti inému zásahu môže uplynúť len v rámci plynutia objektívnej dvojročnej lehoty, je zrejmé, že pri trvácom zásahu nemôže dôjsť ani k uplynutiu objektívnej lehoty.

21. Kasačný senát preto konštatuje, že ak v čase podania žaloby proti inému zásahu tvrdený iný zásah orgánu verejnej správy trval, nemohlo dôjsť k uplynutiu subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie žaloby ustanovených v § 256 SSP, a preto žaloba sťažovateľky nebola oneskorene podaná, v dôsledku čoho nebol ani daný dôvod na jej odmietnutie podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP.

22. Keďže v dôsledku nálezu II. ÚS 549/2025 boli negované závery zbierkového rozhodnutia, nebol vo veci konajúci kasačný senát (aj vzhľadom na viazanosť právnym názorom ústavného súdu) povinný vec predložiť na rozhodnutie veľkému senátu podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP.

VI. Záver

23. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že odmietnutie žaloby napadnutým uznesením Správneho súdu bolo následkom nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho bol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Vzhľadom na nález II. ÚS 549/2025 pritom dôvodnosť kasačnej sťažnosti vo vzťahu k odklonu od ustálenej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP zistená nebola.

24. Kasačný súd preto na podklade kasačnej sťažnosť sťažovateľky napadnuté uznesenie vo výrokoch II. a III. podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu na ďalšie konanie.

25. V ďalšom konaní bude Správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP), t. j. vo svojej podstate právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze II. ÚS 549/2025.

26. V ďalšom konaní Správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

27. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. januára 2026