| ECLI | ECLI:SK:NSSSR:2024:1019201309.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 29.10.2024 |
| Súd | Najvyšší správny súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 1Svk/1/2024 |
| Zdroj (PDF) | www.nssud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 250v 160/2015 Z. z.: § 2, § 141 162/2015 Z. z.: § 2, § 3, § 5, § 6, § 25, § 70, § 98, § 139, § 147, § 167, § 168, § 181, § 252, § 254, § 256, § 438, § 439, § 440, § 443, § 452, § 461, § 467 |
| Citované rozhodnutia | 4Sžz/1/2013, 1Sžz/10/2014, 4Sžnz/7/2015, III. ÚS 117/07, IV. ÚS 610/2021 |
Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp.zn.: 1Svk/1/2024 datum: 29.10.2024 ECLI:SK:NSSSR:2024:1019201309.1 1Svk/1/2024 IČS: 1019201309 UZNESENIE Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľky (pôvodne žalobkyne): G.. H. F. rod. E., nar. XX.X.XXXX, bytom M. č. XXX, právne zastúpenej Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom Krivá 23, Košice, proti žalovaným 1/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00166073, 2/ Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, Bratislava, IČO: 00699021, 3/ Vláda Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 1, Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti výrokom II. a III. uznesenia Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2.8.2023, takto rozhodol: Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom kasačného konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva . Odôvodnenie I. Konanie pred krajským a správnym súdom 1. Žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.9.2019, sa žalobkyňa domáhala, aby súd zakázal žalovaným 1/ až 3/ pokračovať v inom zásahu do jej práv, spočívajúcom v neprijatí účinných opatrení umožňujúcich poskytnutie primeraného zadosťučinenia jej ako žalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia Výboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie č. CERD/C/88/D/56/2014 z 16.12.2015 (ďalej aj „rozhodnutie Výboru OSN“). Zároveň žiadala, aby súd určil žalovaným 1/ až 3/ primeranú lehotu na splnenie zákazu pokračovať v inom zásahu do jej práv a aby žalovaným 1/ až 3/ bola uložená povinnosť do 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie zákazu oznámiť súdu písomne splnenie tejto povinnosti. 2. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že rozhodnutím Výboru OSN bola Slovenská republika ako zmluvná strana Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie zaviazaná poskytnúť jej ospravedlnenie a primerané zadosťučinenie za porušenie jej práv podľa tohto dohovoru. Ku dňu podania žaloby žalovaní 1/ až 3/ neprijali žiadne účinné opatrenia umožňujúce implementáciu rozhodnutia Výboru OSN v časti poskytovania finančného odškodnenia a ani konkrétne vo vzťahu k žalobkyni neboli prijaté žiadne opatrenia umožňujúce poskytnutie finančného zadosťučinenia a ospravedlnenia. Žalobkyňa namietala nečinnosť žalovaných 1/ až 3/ k jej odškodneniu ako porušenie svojich základných ľudských práv s tým, že neprijatie účinných opatrení umožňujúcich implementáciu rozhodnutia Výboru OSN predstavuje iný zásah do jej práv. 3. Ďalej žalobkyňa v žalobe uviedla, že sa listom z 4.2.2016 obrátila na žalovaného 1/, v ktorom žiadala finančné odškodnenie v sume 20.000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia a hotových výdavkov. Dňa 17.2.2016 rozhodol žalovaný 3/ uznesením č. 59, že schvaľuje odpoveď Výboru OSN o odmietnutí implementovať jeho rozhodnutie v časti poskytnutia primeraného odškodnenia žalobkyni. Listom z 5.9.2016, doručeným dňa 9.9.2016, žalovaný 1/ oznámil žalobkyni, že jej nie je možné priznať náhradu škody s tým, že rozhodnutie Výboru OSN v prospech žalobkyne nie je právne záväzné a nemá povahu súdneho rozhodnutia. Listom z 4.11.2016, doručeným žalobkyni dňa 18.11.2016, zotrval žalovaný 1/ na svojich predchádzajúcich stanoviskách a argumentoch s tým, že rozhodnutie ministerstva nemôže nahradiť rozhodnutie vlády Slovenskej republiky, ktorá odmietla žalobkyňu odškodniť. Žalovaný 1/ vo svojom ostatnom liste z 25.10.2018, doručenom žalobkyni dňa 7.11.2018, vyjadril presvedčenie, že neposkytnutím finančného odškodnenia žalobkyni Slovenská republika neporušuje medzinárodné záväzky a naďalej zotrval na predchádzajúcich stanoviskách ohľadne právnej nezáväznosti rozhodnutia Výboru OSN. 4. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7Sa/73/2019-66 z 29.1.2020 odstraňujúc vady žaloby žiadal spresniť, či sa žalobkyňa domáha preskúmania konkrétneho rozhodnutia správneho orgánu, prípadne či žaloba je návrhom proti nečinnosti, alebo ide o iný zásah orgánu verejnej správy. Podaním doručeným dňa 28.2.2020 žalobkyňa oznámila súdu, že sa jednoznačne jedná o žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). 5. Podaním doručeným dňa 9.5.2023 žalobkyňa zobrala žalobu proti žalovaným 2/ a 3/ späť bez uvedenia dôvodu. Voči žalovanému 1/ zmenila žalobu tak, že žiadala, aby súd zakázal žalovanému 1/ pokračovať v inom zásahu do práv žalobkyne spočívajúcom vo faktickom postupe, ktorým odmieta podniknúť konkrétne kroky vedúce k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia žalobkyni vo forme ospravedlnenia a primeraného finančného odškodnenia na základe rozhodnutia Výboru OSN. Zároveň žalobkyňa žiadala, aby súd určil žalovanému primeranú lehotu na splnenie zákazu pokračovať v inom zásahu do práv žalobkyne v lehote do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia a aby žalovanému bola súdom uložená povinnosť do 7 dní od uplynutia lehoty na splnenie zákazu oznámiť súdu písomne splnenie tejto povinnosti. Súd o tejto zmene žaloby nerozhodol s poukazom a na § 141 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 25 SSP. 6. V zmysle § 3 ods. 3 písmena b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z. z., prešiel výkon súdnictva od 1.6.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. 7. Správny súd v Bratislave (ďalej len „Správny súd“) uznesením č. k. BA-7Sa/73/2019-94 z 2.8.2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) I. konanie proti žalovaným v 2/ a 3/ rade zastavil, II. vo zvyšku žalobu odmietol a III. rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. 8. Správny súd v napadnutom uznesení uviedol, že žalobu odmietol voči žalovanému 1/ v zmysle § 98 ods. 1 písm. d) SSP ako oneskorene podanú. Podľa Správneho súdu hoci žalobkyňa v žalobe neuviedla, kedy sa o tvrdenom inom zásahu žalovaného 1/ dozvedela, vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobe a na pripojené dôkazy, vychádzajúc z vymedzenia tvrdeného iného zásahu žalovaného 1/, bolo možné dovodiť, že sa o ňom dozvedela už z listu žalovaného 1/ z 5.9.2016 (list bol žalobkyni doručený dňa 9.9.2016), resp. z listu žalovaného 1/ z 4.11.2016 (doručeného žalobkyni dňa 18.11.2016) a najneskôr z listu žalovaného 1/ z 25.10.2018 (doručeného žalobkyni dňa 7.11.2018). Dvojmesačná subjektívna lehota na podanie žaloby podľa § 256 SSP teda uplynula najneskôr dňa 7.1.2019, avšak žaloba bola na súd podaná až dňa 30.9.2019, teda oneskorene. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30.9.2021 (zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022), podľa ktorého na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu podľa § 256 SSP, a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti, nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí. Subjektívna dvojmesačná lehota sa aplikuje na každú žalobu proti inému zásahu a plynie vždy od okamihu, keď sa o ňom dotknutá osoba dozvedela. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, že tvrdený iný zásah trval dlhšiu dobu, napr. aj v čase podania žaloby, či aj po jej podaní, pre posúdenie včasnosti podania žaloby je aj tak rozhodujúci okamih, keď sa žalobca o inom zásahu dozvedel. II. Kasačná sťažnosť 9. Žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) podala proti výrokom II a III napadnutého uznesenia včas kasačnú sťažnosť a to z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. Oba dôvody sťažovateľka odôvodnila tým, že pri podaní kasačnej sťažnosti vychádzala z predchádzajúcej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžnz/7/2015 z 3.5.2016, 1Sžz/ 10/2014, 4Sžz/1/2013 a 4Sžnz/7/2015) zhodnej aj s rozhodovaním Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 6Aps/1/2013). Následná zmena judikatúry nemôže byť preto vyhodnotená na úkor sťažovateľky, najmä keď rozhodovanie správnych súdov trvalo niekoľko rokov. Opačný názor by bol v rozpore s princípom spravodlivosti aplikujúcim sa aj na správne súdne konanie v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP v spojení s § 5 od. 1 SSP. 10. Žalovaný 1/ sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky nevyjadril. III. Posúdenie veci kasačným súdom 11. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka v lehote včas (§ 443 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom pri svojom rozhodovaní bol vedený nasledujúcimi právnymi úvahami. 12. V rozhodovanej veci je fundamentálnou otázkou vzťahujúcou sa na sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci Správnym súdom to, či sa dvojmesačná subjektívna lehota na podanie žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy počíta od momentu, kedy sa žalobca o inom zásahu dozvedel, aj vtedy, keď v čase podania žaloby iný zásah stále trvá. K správnemu právnemu posúdeniu veci 13. Lehoty na podanie žaloby proti inému upravuje § 256 SSP, podľa ktorého „Žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy.“ Citované zákonné ustanovenie upravuje dvojmesačnú subjektívnu lehotu na podanie žaloby, ktorá sa počíta od momentu, odkedy sa žalobca o inom zásahu dozvedel. Z predmetného ustanovenia ako ani zo žiadneho iného zákonného ustanovenia nevyplýva žalobcom namietaná skutočnosť, že takto počítaná subjektívna lehota sa vzťahuje len na iný zásah, ktorý už skončil a teda sa nevzťahuje na trvajúci iný zásah. 14. Základným účelom správneho súdneho konania pretaveným do § 2 SSP ako aj do zásady upravenej v § 5 ods. 2 SSP je ochrana práv alebo právom chránených záujmov fyzickej a právnickej osoby v oblasti verejnej správ, t. j. vlastných subjektívnych práv účastníka administratívnoprávnych vzťahov. Táto ochrana ale závisí od aktivity dotknutej osoby, ktorá sa jej musí domáhať zákonom ustanoveným postupom. Súčasťou toho postupu môžu byť aj zákonodarcom ustanovené lehoty na podanie žaloby. Márne uplynutie lehoty na podanie žaloby má za následok jej odmietnutie z dôvodu oneskoreného podania podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Žalobca sa pritom nemôže s úspechom domáhať vecného preskúmania žaloby, ak táto bola podaná oneskorene, s odkazom na to, že ním namietaný následok stále trvá. Pokiaľ sa uvedené v plnom rozsahu uplatňuje v konaniach o správnych žalobách, kde je trvanie účinku rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy v prípade nepodania žaloby irelevantné, pričom ani nemožno odpustiť zmeškanie lehoty na podanie žaloby (§ 181 ods. 4 SSP), potom nie je dôvod neaplikovať uvedený záver aj na žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň možno skonštatovať, že aj v správnom súdnom procese platí klasická rímska právna zásada vigilantibus iura scripta sunt („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). 15. Na základe vyššie uvedeného preto kasačný súd konštatuje, že Správny súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba bola podaná oneskorene z dôvodu márneho uplynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty na jej podanie, pretože sťažovateľka sa o namietanom inom zásahu žalovaného dozvedela najneskôr z listu žalovaného z 7.1.2019, pričom žaloba bola podaná až 30.9.2019. K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu 16. Pokiaľ sťažovateľka namietala odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, je potrebné zdôrazniť, že túto predstavuje až uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30.9.2021 a to z titulu svojho uverejnenia v Zbierke stanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022 pod č. 4/2022 s právnou vetou „Na plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby proti inému zásahu podľa § 256 Správneho súdneho poriadku a tým aj na posúdenie jej dôvodnosti nemá vplyv, či napádaný iný zásah trval počas tejto lehoty alebo prípadne aj po jej uplynutí.“ 17. Sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli pritom vydané za odlišnej právnej úpravy reprezentovanej § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý síce tiež obsahoval stanovenie subjektívnej lehoty na podanie žaloby, avšak za súčasnej podmienky predchádzajúceho vyčerpania iného prostriedku nápravy (§ 250v ods. 3 OSP). Kumulatívne naplnenie oboch týchto podmienok pritom mohlo byť v praxi problematické (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 66 a 1237 s.). Uvádzané rozhodnutia preto nebolo možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu v zmysle sťažnostného dôvodu daného § 440 ods. 1 písm. h) SSP. 18. Zároveň a predovšetkým i keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Uviedol tiež, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 117/07 z 20.6.2007). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, poctivo hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (porovnaj stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/ 14 z 25.11. 2014). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť, resp. prekonať (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30.11.2021 alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3221/11 z 12.12.2013). IV. Záver 19. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že odmietnutie žaloby napadnutým uznesením Správneho súdu nebolo následkom nesprávneho právneho posúdenia veci alebo odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, v dôsledku čoho neboli naplnené dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. 20. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 21. Nad rámec uvedeného kasačný súd dodáva, že v rámci konania o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy je obsah iného zásahu verejnej správy určovaný tvrdením žalobcu. Uvedené jednoznačne vyplýva zo znenia § 254 SSP, podľa ktorého „Žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho následkami.“ V rámci zásady hospodárnosti konania (§ 5 ods. 7 SSP) možno pritom akceptovať aj taký postup správneho súdu, ktorý po zistení, že žaloba proti inému zásahu bola jednoznačne podaná oneskorene, rozhodne o jej odmietnutí bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či tvrdený iný zásah možno podradiť pod jeho legálne vymedzenie upravené v § 3 ods. 1 písm. e) SSP. 22. Pozornosti kasačného súdu zároveň neuniklo, že Správny súd formálne nesprávne v napadnutom uznesení označoval podanú žalobu proti inému zásahu za „správnu žalobu“. Pri žalobe proti inému zásahu sa však v zmysle § 6 ods. 2 a § 252 SSP nejedná o správnu žalobu. Uvedené rozlišovanie nie je pritom len terminologickej povahy, ale má i svoj procesný význam, keďže vo vzťahu k správnym žalobách subsidiárne platia ustanovenia o všeobecnej správnej žalobe. To napr. znamená, že pri žalobe proti inému zásahu možno odpustiť zmeškanie lehoty na jej podanie v zmysle § 70 SSP, pretože to právna úprava tejto žaloby nevylučuje a súčasne sa na žalobu proti inému zásahu nevzťahuje § 181 ods. 4 SSP, ktorý nepripúšťa odpustenie zmeškania lehoty pri správnych žalobách. Keďže opísaná otázka nebola predmetom rozhodovania zo strany kasačného súdu, bola terminologická nepresnosť Správneho súdu v označení žaloby bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci. 23. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľky v kasačnom konaní jej nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní. Zároveň kasačný súd nepriznal náhradu trov kasačného konania ani žalovanému 1/, pretože nezistil dôvod na postup podľa § 168 SSP vo vzťahu k spravodlivému požadovaniu náhrady trov zo strany tohto žalovaného, resp. výnimočnosti prípadu. 24. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave dňa 29. októbra 2024
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky