Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2021:4.US.652.2020.1
Dátum rozhodnutia09.02.2021
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaIV. ÚS 652/2020
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov, arbitrárnosť, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces, vykonateľnosť-odklad, trovy konania-náklady konania, aplikácia právnych noriem, advokát, advokácia-odmena advokáta, advokát, advokácia-advokátska tarifa, sťažnosť, arbitrárnosť, dražba, trovy konania, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces, spor, advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia
Citované predpisy 209/1992 Zb.: § 6
460/1992 Zb.: § 10, § 46, § 51, § 62, § 73, § 127
160/2015 Z. z.: § 137, § 161, § 263, § 420
314/2018 Z. z.: § 134
Citované rozhodnutia II. ÚS 56/05, IV. ÚS 45/06, III. ÚS 165/09, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, II. ÚS 226/2012, II. ÚS 492/2013, III. ÚS 387/2015, II. ÚS 650/2016, III. ÚS 510/2015, III. ÚS 634/2015, III. ÚS 109/2017, IV. ÚS 187/2018, IV. ÚS 119/2019, IV. ÚS 583/2018

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: IV. ÚS 652/2020
datum: 09.02.2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 652/2020-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov, zastúpených advokátkou JUDr. Renátou Smajdovou, Floriánska 1378/16, Košice, podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Košice-okolie č. k. 10 Csp 63/2017-131 z 28. mája 2020 za účasti zúčastnených osôb CaC clearing s. r. o., Pribinova 2, Košice, IČO 36 194 336, Profesionálna dražobná spoločnosť, s. r. o., Masarykova 21, Košice, IČO 36 583 936, a ⬛⬛⬛⬛, takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Okresného súdu Košice-okolie č. k. 10 Csp 63/2017-131 z 28. mája 2020 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice-okolie č. k. 10 Csp 63/2017-131 z 28. mája 2020 z r u š u j e a v e c v r a c i a Okresnému súdu Košice-okolie na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 375,24 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkové okolnosti veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. júna 2020 domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovatelia navrhujú napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 652/2020-12 z 15. decembra 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozhodnutia a pripojeného spisu všeobecného súdu vyplynuli tieto podstatné skutkové okolnosti veci:

3. Právny predchodca sťažovateľov sa ako žalobca proti žalovaným (zúčastneným osobám) domáhal určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, avšak len vo vzťahu k draženým pozemkom v jeho vlastníctve.

4. Okresný súd uznesením z 2. júna 2017 konanie zastavil pre späťvzatie žaloby a pôvodnému žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 100 %. Pôvodný žalobca 23. augusta 2017 zomrel, okresný súd mu však uznesením z 5. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením z 3. novembra 2017 (spolu ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania v celkovej sume 5 000,47 eur (žalovanej v 1. rade v sume 2 093,22 eur, žalovanej v 2. rade v sume 1 162,90 eur a žalovanému v 3. rade v sume 1 744,35 eur). Následne okresný súd uznesením z 22. februára 2018 v spojení s opravným uznesením z 28. mája 2020 rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného žalobcu (sťažovateľmi). Po doručení uznesenia vyššieho súdneho úradníka sťažovatelia podali proti nemu sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol.

II.

Argumentácia sťažovateľov

5. Argumentáciu sťažovateľov proti napadnutému rozhodnutiu je možné zhrnúť takto:

a) posúdenie predmetu konania o určenie neplatnosti dražby ako oceniteľného je svojvoľné, založené je na zjavne nesprávnej interpretácii ustanovení vyhlášky určujúcej výšku trov, zakladá závažný exces, odôvodnenie tohto záveru je celkom nedostatočné a svojvoľné,

b) okresný súd sa nevysporiadal s námietkou, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo vydané proti pôvodnému žalobcovi v čase, keď už nežil, a zaväzuje neexistujúci subjekt,

c) okresný súd sa nevysporiadal s namietanou neúčelnosťou trov konania žalovanej v 1. rade a žalovaného v 3. rade spočívajúcou vo faktickej totožnosti týchto formálne samostatných subjektov.

6. Z uvedeného potom sťažovatelia vyvodzujú, že boli porušené ich základné práva uvedené v bode 1 odôvodnenia tohto nálezu.

III.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov

III.1. Vyjadrenie okresného súdu:

7. Okresný súd uviedol chronologický zoznam úkonov súdu a podaní strán s tým, že vo veci konal priebežne. Porušenie ústavných práv by podľa okresného súdu bolo dôvodom na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému súdu v rámci rozhodovania o odvolaní proti rozhodnutiu.

III.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb:

8. Zúčastnené osoby nevyužili možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.

III.3. Replika sťažovateľov:

9. Sťažovatelia vo svojej replike uviedli, že okresný súd vecne nereagoval na ich sťažnostné námietky.

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

10. Podstata námietok sťažovateľov v súvislosti s namietaným porušením ich základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na ich tvrdení o svojvoľnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia o výške trov konania.

11. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 56/05, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).

12. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou, resp. dohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne (porovnaj m. m. IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 583/2018). To však ale neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka (III. ÚS 634/2015).

13. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

14. Ústavný súd v minulosti opakovane preskúmaval ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bolo rozhodované o trovách konania vedeného na základe žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby (na tomto mieste uvádza len spisové značky jednotlivých konaní: III. ÚS 165/09, III. ÚS 387/2015, III. ÚS 510/2015, II. ÚS 650/2016, III. ÚS 109/2017, IV. ÚS 119/2019). Podstatnou otázkou bolo vo všetkých prípadoch posúdenie oceniteľnosti (možnosti vyjadrenia peňažnou sumou) predmetu konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a v nadväznosti na to aplikácia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), resp. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Všeobecné súdy vychádzali pri týchto sporoch jednotne zo záveru o neoceniteľnosti predmetu konania a určili základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Ústavný súd pri ústavnoprávnom prieskume ani v jednom prípade nezistil dôvod na spochybnenie aplikácie tohto ustanovenia vyhlášky a nevyhovel ústavným sťažnostiam prezentujúcim opačný názor, a preto je možné hovoriť o stabilizovanej judikatúre nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov.

15. Napadnuté rozhodnutie je prvým prípadom preskúmavaným ústavným súdom, keď všeobecný súd považoval predmet konania v tomto druhu sporu za oceniteľný, čo hneď na prvý pohľad vzbudzuje pozornosť. Svoj záver podporil okresný súd argumentáciou o zásadnej oceniteľnosti predmetu konania vo veciach o určenie neplatnosti zmluvy (vychádzajúc z hodnoty hnuteľnej veci, nehnuteľnej veci alebo záväzku plnenia ako možných predmetov zmluvy). Za rozhodujúce kritérium považoval s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 226/2012 reálne dôsledky, resp. účinky súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania. Uviedol príklad rozsudku o určenie neplatnosti zmluvy o nadobudnutí vlastníckeho práva a rozsudku o určenie vlastníckeho práva ako spôsobilých titulov pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa neho je preto namieste v obidvoch týchto prípadoch potrebné považovať za tarifnú hodnotu veci všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti. Túto argumentáciu okresný súd vztiahol na konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, kde tarifnou hodnotou je peňažná suma zodpovedajúca cene dosiahnutej vydražením (hodnota príklepu v dražbe) a odkázal na komentár k vyhláške.

16. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd napadnuté rozhodnutie v jeho relevantnej časti odôvodnil aplikáciou podzákonných ustanovení, ktoré špecifikám dotknutého konania vôbec nezodpovedajú. Odkazované uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 226/2012 zo 4. júla 2012, ktoré okresný súd využil na podporu právneho názoru o aplikácii § 10 ods. 2 vyhlášky, nemožno aplikovať paušálne bez toho, aby sa rozlišovalo, čo tvorí predmet sporu, pretože jeho predmetom bolo preskúmanie rozhodnutia o trovách v spore o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnosti. Hoci okresný súd označil správne kritérium na zistenie možnosti vyjadrenia hodnoty (práva), t. j. aké účinky má meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní na zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov konania (II. ÚS 492/2013), jeho aplikácia bola okolnostiam prípadu príliš vzdialená.

17. Použitá analógia s konaniami o určenie neplatnosti zmluvy o nadobudnutí vlastníckeho práva, resp. o určenie vlastníckeho práva vôbec nevystihuje zvláštnosti žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Podanou žalobou sa nemalo (a ani nemohlo) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch, rovnako ako účelom (podstatou a zmyslom) právnej služby nebolo dosiahnutie určenia vlastníckeho práva k veci, ale len určiť, že konkrétny právny úkon je neplatný (III. ÚS 109/2017). Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) navyše žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov už vylučuje, avšak pripúšťa práve osobitný typ konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 137 písm. d) CSP. Ide o spor o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Naproti tomu konanie o určenie vlastníckeho práva je typom žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. Aj z tohto hľadiska je zrejmé, že je rozdiel, či je predmetom sporu určenie vlastníckeho práva alebo určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, t. j. posúdenie, či dobrovoľná dražba bola alebo nebola vykonaná v súlade so zákonom (IV. ÚS 119/2019).

18. Okresný súd nezohľadnil, že predmetom sporu nie je definitívne určenie existencie konkrétneho práva, ale určenie súladu určitej právnej skutočnosti so zákonom, ktoré vyvoláva ďalšie právne konzekvencie predpokladané osobitným zákonom. Takýto stav existuje v prípade sporov o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť dražby (napr. III. ÚS 510/2015, II. ÚS 650/2016), o určenie, že vec (právo alebo iná majetková hodnota) patrí do dedičstva (napr. IV. ÚS 187/2018). Pri týchto sporoch je tak potrebné určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vychádzajúc z toho, že ide o neoceniteľný predmet konania.

19. Interpretácia príslušného ustanovenia vyhlášky nezohľadňuje podstatu v ňom obsiahnutého rozlišovacieho kritéria, je preto arbitrárna, zjavne neodôvodnená a vymyká sa z ústavného rámca. Ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje primárne Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (jeho plénu a príslušnému kolégiu) v podobe právomoci zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sekundárne aj krajským súdom a okresným súdom (resp. ich plénam, kolégiám, prípadne grémiám) v podobe prerokovania a vyjadrovania sa k podnetom na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Napriek tomuto zákonnému rámcu zistený odklon súdu od už existujúcej skoršej judikatúry a možno povedať, že aj od ustálenej súdnej praxe, v tomto konkrétnom prípade predstavuje zásah do základných práv a slobôd sťažovateľov, pretože bol dôsledkom arbitrárnosti súdneho rozhodnutia.

20. Je potrebné prisvedčiť aj ďalšej námietke sťažovateľov, že okresný súd im nedal v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnu odpoveď na námietku, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo vydané proti pôvodnému žalobcovi v čase, keď už nežil, to znamená, že výrokom rozhodnutia o výške trov konania bol na plnenie zaviazaný právne neexistujúci subjekt. Okresný súd v bode 20 odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že sťažovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne plniť trovy konania podľa rozhodnutia o výške trov konania, keďže po smrti pôvodného žalobcu prešla na nich táto povinnosť a cena nadobudnutého dedičstva prevyšuje výšku trov konania, ktoré sú povinní zaplatiť. Uvedené odôvodnenie podľa názoru ústavného súdu nedáva odpoveď na jasnú výhradu sťažovateľov o nedostatku procesnej podmienky konania. Keďže výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka zaväzuje osobu, ktorá v čase jeho vydania nemala právnu subjektivitu, tak vydané rozhodnutie je bez ďalšieho poznačené najzávažnejším procesným pochybením zmätočnosťou [pozri § 420 písm. b) CSP]. Okresný súd sa ako sťažnostný súd ústavne neprijateľným spôsobom vyhol odpovedi na riadne vznesenú námietku týkajúcu sa nedostatku, na ktorý má okresný súd prihliadať kedykoľvek počas konania (§ 161 ods. 1 CSP).

21. Aj posledná námietka sťažovateľov je podľa ústavného súdu dôvodná, pretože okresný súd nedal v zodpovedajúcom rozsahu odpoveď na ich námietku o neúčelnosti trov konania žalovanej v 1. rade a žalovaného v 3. rade, ktorý je zároveň aj jediný spoločník a konateľ žalovanej v 1. rade. Okresný súd len paušálne v bode 19 napadnutého rozhodnutia uzavrel, že úkony právnej pomoci boli riadne preukázané a neboli neúčelné. Takéto odôvodnenie ani v spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení vyššieho súdneho úradníka nepostačuje pre ústavne súladné zodpovedanie na jasne vznesenú námietku sťažovateľov o faktickej totožnosti dvoch zo žalovaných, ktorej obsah spochybňuje v podstate dôvodnosť priznanej výšky náhrady trov konania dvom žalovaným.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

23. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci okresnému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (výrok 2). Okresný súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

V.

Trovy konania

24. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 375,24 eur. Sťažovatelia výšku uplatneného nároku nevyčíslili.

25. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z § 11 ods. 3 vyhlášky. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020 je 177 eur, po znížení pri zastupovaní dvoch a viacerých sťažovateľov o 50 % z tejto sumy (suma 88,50 eur podľa § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu je 10,62 eur za každý (spoločný) úkon právnej služby (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu). Za repliku sťažovateľov k vyjadreniu okresného súdu nebolo možné priznať nárok na náhradu, pretože neviedla k ďalšiemu objasneniu skutočností už uvedených v ústavnej sťažnosti. Nebolo preukázané, že advokátka sťažovateľov je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

26. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označenej v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu

ECLIECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2020.1
Dátum rozhodnutia15.12.2020
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaIV. ÚS 652/2020
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov, arbitrárnosť, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces, vykonateľnosť-odklad, trovy konania-náklady konania, aplikácia právnych noriem
Citované predpisy 209/1992 Zb.: § 6, § 10
460/1992 Zb.: § 34, § 35, § 39, § 42, § 43, § 46, § 55, § 56, § 122, § 123, § 124, § 127, § 129, § 140
Citované rozhodnutia II. ÚS 226/2012, II. ÚS 650/2016, III. ÚS 510/2015, III. ÚS 109/2017, IV. ÚS 119/2019, IV. ÚS 652/2020

Text rozhodnutia

Uznesenie
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: IV. ÚS 652/2020
datum: 15.12.2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 652/2020-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a, zastúpených advokátkou JUDr. Renátou Smajdovou, Floriánska 1378/16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 10 Csp 63/2017 z 28. mája 2020 a takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 10 Csp 63/2017 z 28. mája 2020 v spojení s uznesením Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 10 Csp 63/2017 z 5. septembra 2017 a s opravným uznesením sp. zn. 10 Csp 63/2017 z 3. novembra 2017 n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a

(ďalej len,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 10 Csp 63/2017 z 28. mája 2020 (ďalej len,,napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov [ ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „pôvodný žalobca“)] sa na okresnom súde svojou žalobou domáhal proti žalovaným (v 1. rade spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ako navrhovateľka dražby, v 2. rade spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ako dražobník a v 3. rade ⬛⬛⬛⬛ ako jediný účastník dražby a vydražiteľ, zároveň aj jediný spoločník a konateľ žalovanej v 1. rade) určenia neplatnosti dražby len vo vzťahu k draženým pozemkom v jeho vlastníctve. Predmetom dražby bol aj rodinný dom vo vlastníctve dlžníka.

3. Okresný súd uznesením z 2. júna 2017 konanie zastavil pre späťvzatie žaloby a pôvodnému žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy žalovaným. Pôvodný žalobca 23. augusta 2017 zomrel, okresný súd mu však uznesením z 5. septembra 2017 v spojení s opravným uznesením z 3. novembra 2017 (spolu ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) uložil povinnosť zaplatiť trovy konania žalovaným vo výške 5 000,47 € (žalovanej v 1. rade v sume 2 093,22 €, žalovanej v 2. rade v sume 1 162,90 € a žalovanému v 3. rade v sume 1 744,35 €). Následne okresný súd uznesením z 22. februára 2018 v spojení s opravným uznesením z 28. mája 2020 rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného žalobcu (sťažovateľmi). Po doručení uznesenia vyššieho súdneho úradníka sťažovatelia podali sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol.

4. Podľa sťažovateľov je napadnuté rozhodnutie založené na zjavne nesprávnej interpretácii ustanovení príslušného zákona určujúceho výšku trov konania, má znaky svojvôle a jeho odôvodnenie je celkom nedostatočné. Konkrétne, posúdenie oceniteľnosti predmetu konania o určenie neplatnosti dražby a v nadväznosti na to aplikácia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky pri rozhodovaní o výške trov sú svojvoľné a arbitrárne. Sťažovatelia citujú závery okresného súdu, ktorý pri určení tarifnej hodnoty sporu vychádzal z jej určiteľnosti a z jej stotožnenia so sumou 74 325 €, za ktorú bol predmet dražby v celosti vydražený. Zotrvanie okresného súdu na dôvodoch uvedených v uznesení vyššieho súdneho úradníka a ich podporenie úvahami v bodoch 18 a 19 napadnutého rozhodnutia svojou arbitrárnosťou založilo taký závažný exces pri aplikácii vyhlášky, ktorý sa prejavil v porušení označených práv sťažovateľov.

5. Stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov o neoceniteľnosti hodnoty konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby bola opakovane odobrená ústavným súdom (sp. zn. III. ÚS 510/2015 z 20. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 650/2016 zo 7. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 109/2017 a sp. zn. IV. ÚS 119/2019) a dôvody uvedené okresným súdom (poukaz na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 226/2012 zo 4. júla 2012 a názory odbornej publikácie z roku 2015) to argumentačne nedokážu spochybniť.

6. Podporne sťažovatelia argumentujú aj spôsobom, akým je vyrubovaný súdny poplatok za takýto druh žaloby podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, teda paušálnou sumou pri neoceniteľnom predmete konania, a preto by základ pre výpočet trov právneho zastúpenia mal byť určovaný na základe rovnakých kritérií. Sťažovatelia upriamili pozornosť na rozdiel v spôsoboch výpočtu, ktorý v zmysle ich výpočtu predstavuje sumu 4 339,65 €, teda sumu nie bagateľnú.

7. V druhom okruhu námietok sťažovatelia pripomínajú nevysporiadanie sa s ich námietkou, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo vydané proti pôvodnému žalobcovi v čase, keď už nežil, a zaväzuje neexistujúci subjekt. Tento nedostatok nebolo podľa sťažovateľov možné odstrániť rozhodnutím o pokračovaní v konaní s jeho dedičmi.

7.1 Okresný súd sa v napadnutom rozhodnutí podľa sťažovateľov nevysporiadal ani s namietanou neúčelnosťou trov konania žalovanej v 1. rade a žalovaného v 3. rade spočívajúcou vo faktickej totožnosti týchto formálne samostatných subjektov. Išlo o jednoosobovú spoločnosť a jej spoločníka a konateľa v jednej osobe, mali totožné stanovisko i záujmy, preto ustanovenie samostatných právnych zástupcov účelnosť trov neodôvodňuje.

8. Na tomto základe sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu boli porušené ich v bode 1 označené práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

9. Zároveň sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd do rozhodnutia vo veci samej odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s uznesením vyššieho súdneho úradníka, pretože im hrozí v dôsledku výkonu napadnutého rozhodnutia závažná ujma a odložením vykonateľnosti nebude ohrozený verejný záujem.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

10.1 V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

10.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“).

11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.2 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

11.3 Podľa § 129 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K ústavnej sťažnosti

13. Podanie sťažovateľov je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba – sťažovatelia ako účastníci civilného sporu (o určenie neplatnosti dražby) na strane žalobcu (§ 122 zákona o ústavnom súde), v zákonnej lehote (§ 124 zákona o ústavnom súde) a návrh je prípustný (§ 55 zákona o ústavnom súde). Sťažovatelia sú v konaní zastúpení advokátkou (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a všetky osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť sťažovateľov v senáte predbežne prerokoval a, nezistiac prítomnosť žiadneho z dôvodov na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v rozsahu vymedzenom vo výroku uznesenia o prijatí návrhu (bod 1 výroku). Opodstatnenosť tvrdení obsiahnutých v ústavnej sťažnosti ústavný súd posúdi v konaní vo veci samej po obstaraní listín, vyjadrení a vysvetlení účastníkov konania.

III.2 K návrhu na odklad vykonateľnosti

15. Podanie sťažovateľov obsahuje zároveň aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Zo znenia § 129 zákona o ústavnom súde je možné vyvodiť, že ak má byť návrhu vyhovené, musí zároveň obsahovať dostatočnú identifikáciu dôvodov na rozhodnutie o odklade vykonateľnosti alebo vydanie dočasného opatrenia vrátane uvedenia skutkových okolností, o ktoré sa uvedené dôvody majú opierať, a pripojenia dôkazov o ich existencii, resp. splnení.

16. Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľov na odklad vykonateľnosti v kontexte ústavnej sťažnosti i napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vyhovenie návrhu. Z kontextu je zrejmé, že sťažovateľom bola uložená povinnosť na zaplatenie trov konania vo výške prevyšujúcej 5 000 €, s čím nesúhlasia, a do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej sa dožadujú odloženia vykonateľnosti uznesenia vyššieho súdneho úradníka a napadnutého rozhodnutia. Pre naplnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia podľa § 129 zákona o ústavnom súde sa však vyžaduje, aby v príčinnej súvislosti s núteným výkonom povinností vyplývajúcich z takého exekučného titulu hrozila sťažovateľovi závažná ujma. Sťažovatelia v tomto zmysle svoj návrh dostatočne neodôvodnili, ich návrh zostal v polohe prepísania zákonného ustanovenia v časti návrhu výroku bez akejkoľvek opory o bližšie skutkové okolnosti osvedčujúce naplnenie zákonom normovaných podmienok. Najvypuklejšie sa to prejavilo v otázke hrozby závažnej ujmy.

17. Ako odborná literatúra uvádza, hrozba závažnej ujmy musí byť pre sťažovateľa reálna a relatívne bezprostredná. Z okolností prípadu, ktoré sťažovateľ v návrhu na odklad vykonateľnosti tvrdí a osvedčuje, by preto malo vyplývať, že exekúcia, resp. nútený výkon ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia už prebieha alebo ho v najbližšej dobe možno reálne očakávať. Nemalo by ísť iba o hypotetickú možnosť, ktorá v budúcnosti prichádza do úvahy. Závažnosť neposudzuje ústavný súd abstraktne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, zohľadňujúc charakter zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa a intenzitu jeho vplyvu na sťažovateľa s ohľadom na jeho subjektívne pomery. Hroziaca ujma je z hľadiska svojej závažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu o odklade vykonateľnosti relevantná najmä v prípadoch, ak sú negatívne dopady výkonu rozhodnutia na sťažovateľove pomery citeľné a zároveň vytvárajú stav, ktorý je nereparovateľný alebo je reparovateľný len čiastočne, prípadne veľmi ťažko (MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár . 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 973 – 997.).

18. Ani pri maximálnej snahe o materiálny prístup k ochrane ústavnosti, aby poskytovaná ochrana bola reálna a efektívna, nie formálna a iluzórna, nie je možné zistené nedostatky návrhu na odklad vykonateľnosti bez vystavenia sa riziku prekročenia zákonných právomocí preklenúť, a preto aj s ohľadom na účel tohto právneho inštitútu a jeho procesnú dostupnosť nebolo možné návrhu na odklad vykonateľnosti vyhovieť, ako to je uvedené v bode 2 výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky