| ECLI | ECLI:SK:USSR:2019:2.US.38.2019.2 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 26.07.2019 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | II. ÚS 38/2019 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Nález |
| Heslá | preskúmanie rozhodnutia súdov, advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia, aplikácia právnych noriem-ústavne nesúladná, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu, trovy konania-náklady konania, arbitrárnosť, práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 80 209/1992 Zb.: § 6 460/1992 Zb.: § 10, § 20, § 46, § 51, § 62, § 73, § 127, § 133, § 134, § 246, § 250 38/1993 Z. z.: § 52 7/2005 Z. z.: § 80, § 124, § 137 160/2015 Z. z.: § 137, § 262, § 263 314/2018 Z. z.: § 58 |
| Citované rozhodnutia | II. ÚS 31/04, II. ÚS 78/03, II. ÚS 56/05, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, III. ÚS 534/2011, IV. ÚS 40/2011, II. ÚS 492/2013, IV. ÚS 574/2013, II. ÚS 807/2016, IV. ÚS 187/2018 |
Nález Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 38/2019 datum: 26.07.2019 SLOVENSKÁ REPUBLIKA N Á L E Z Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky II. ÚS 38/2019-35 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uznesením z 20. septembra 2018 takto r o z h o d o l : 1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i. 2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Tibora Sásfaiho, Mlynárska 15, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e. O d ô v o d n e n i e : I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči spoločnosti KONZEKO, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), v celkovej výške 204 750 € je, čo sa týka prihláseného právneho dôvodu a v celej prihlásenej výške, uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená. Uznesením okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-73 z 20. júla 2017, ktoré sa stalo právoplatným 31. augusta 2017, bolo konanie zastavené (späťvzatie návrhu, pozn.) a žalovanej bola priznaná plná náhrada trov konania. Následne uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 3 284,93 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť. Argumentoval, že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie pravosti pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov konania sa neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj „tarifa“ alebo „vyhláška“). Pri určovaní výšky základnej odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym zástupcom žalovanej mal okresný súd vychádzať z § 11 ods. 1 tarify [v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8 z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. teraz § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech úspešného účastníka platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 tarify ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. 3. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) bola sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá s tým, že vyšší súdny úradník okresného súdu postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu v zmysle § 10 ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Sudca okresného súdu svoje uznesenie nijako ďalej neodôvodnil, len vyhlásil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti. 4. Uznesením sp. zn. II. ÚS 38/2019 z 31. januára 2019 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) a vo zvyšnej časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Ústavný súd označeným uznesením zároveň podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa vo veci samej. 5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval okresný súd na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu vyjadrením sp. zn. 1 SprV/130/2019 z 28. februára 2019, v ktorom najmä uviedol: „Zákonný sudca v danej právnej veci vyslovil svoj právny názor, že incidenčné žaloby, teda žaloby na určenie popretej pohľadávky sú v zmysle ust. § 124 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov je potrebné podľa Civilného sporového poriadku kvalifikovať ako konania o určenie inej právnej skutočnosti ako to vyplýva z osobitného predpisu. Iná právna skutočnosť pre účely incidenčného sporu má širší význam v zmysle ust. § 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku ako bol pojem určenie práva podľa ust. § 80 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku... ... Zároveň Okresný súd Košice I súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“ 6. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo aj stanovisko zákonného sudcu, ktorý v podstatnom k veci uviedol: „Systematický výklad ust. § 124 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ust. § 137 písm. d) CSP vedie k nasledujúcemu záveru: incidenčné konanie je konaním o inej právnej skutočnosti, ktorou nie je len určenie danosti pohľadávky v reštrukturalizácii, ale aj výška resp. rozsah nároku ako samostatná zložka tejto právnej skutočnosti. Zavedením samostatného konania podľa ust. § 137 písm. d) CSP teda došlo k prelomeniu nazerania na incidenčné konanie, len ako na konanie o určovacej žalobe pre určenie práva. Na základe vyššie uvedeného je potrebné na vec vzťahovať ust. § 10 vyhlášky s poukazom na hypotézy podľa § 10 ods. 2 vyhlášky: za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ 7. Ústavný súd písomne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa listom z 15. mája 2019, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, ak to považuje za potrebné, a oznámil ústavnému súdu v lehote 10 dní od doručenia výzvy, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň ústavný súd vo výzve uviedol, že ak sa sťažovateľ v určenej lehote nevyjadrí, ústavný súd bude toho názoru, že sťažovateľ súhlasí s upustením od verejného pojednávania vo veci. Predmetná výzva bola právnemu zástupcovi sťažovateľa doručená 15. mája 2019 a dosiaľ na ňu nereagoval. 8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 9. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. II. 10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 11. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je uvedená v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bolo podľa § 250 ods. 2 v spojení § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté o výške náhrady trov konania iniciovaného žalobou sťažovateľa o určenie, že jeho pohľadávka voči žalovanému v sume 204 750 € je, čo sa týka prihláseného právneho dôvodu a v celej prihlásenej výške, uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom rozsahu je nesporná a zistená, došlo k porušeniu jeho označených práv. 12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 13. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou stabilnou judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 56/05). Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska). 14. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou, resp. dohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, a to napr. vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011). V súlade s označenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal aj sťažovateľom namietané porušenie jej označených práv napadnutým uznesením okresného súdu. 15. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta (podľa neho) nesprávny postup okresného súdu pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov konania, ktorý našiel svoje zhmotnenie vo výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorým nesúhlasí. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia žalovaného vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, teda (ako konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia) „za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom sporu“ . 16. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. 17. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v prvom rade poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku [resp. v súčasnosti v spojení s § 137 písm. c) a d) CSP] má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní (m. m. II. ÚS 492/2013, IV. ÚS 187/2018). 18. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania pred okresným súdom rozhodovanie o určenie pravosti pohľadávky, a nie nárok na zaplatenie (tak ako to právne posúdil aj sťažovateľ, pozn.). Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je v celej svojej výške uplatnená a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Výsledok konania o určenie, že určitá pohľadávka je v istej sume riadne prihlásená, je nesporná a zistená, totiž nezakladá priamo nárok na jej uspokojenie. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní je v istej výške nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia rozsahu práv uplatniteľných v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená ako tzv. „hodnota alebo cena práva“, je predmetom až ďalšieho priebehu reštrukturalizačného konania, preto rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom prípade na sťažovateľa ako žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh reštrukturalizačného konania. K obdobným záverom už dospel ústavný súd pri posudzovaní rozsahu náhrady trov konania v konaniach o určenie, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva (II. ÚS 807/2016, m. m. IV. ÚS 574/2013, IV. ÚS 187/2018). Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť. 19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky], čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). 20. Nesprávna aplikácia právnych noriem pri určovaní výšky náhrady trov konania mala nepochybne za následok neprijateľný zásah do majetkovej sféry sťažovateľa a jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo aj k porušeniu tohto označeného základného práva napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu). III. 21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... 22. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. 23. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené označené práva sťažovateľa, rozhodol zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o zrušení označeného rozhodnutia všeobecného súdu a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu). Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude okresný súd povinný opätovne rozhodnúť o trovách konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde). 24. Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd v prípade vyslovenia porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením okresného súdu zároveň priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €. 25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie. 26. Priznanie finančného zadosťučinenia je fakultatívne. Ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Okresný súd bude totiž v ďalšom rozhodovaní viazaný právnym názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí podľa § 134 zákona o ústavnom súde (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). 27. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil, avšak trovy konania nevyčíslil. 28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018, t. j. za dva úkony 325,42 €. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 325,42 €, preto ich ústavný súd sťažovateľovi priznal v tejto sume (bod 3 výroku tohto rozhodnutia). 29. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP). 30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. 31. Nad rámec tohto nálezu ústavný súd považuje za žiaduce konštatovať, že právna úprava, ktorá neumožňuje v konaní pred všeobecnými súdmi korigovať nesprávne (nezákonné) rozhodnutie prvostupňového súdu o výške trov konania, ktoré z povahy veci podlieha ústavnej ochrane v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, zbytočne zaťažuje ústavný súd rozhodovaním o veciach, ktoré by mali byť z hľadiska jeho ústavného postavenia a priori z jeho právomoci vylúčené. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 26. júla 2019
| ECLI | ECLI:SK:USSR:2019:2.US.38.2019.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 31.01.2019 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | II. ÚS 38/2019 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Heslá | preskúmanie rozhodnutia súdov, advokát, advokácia-náhrada trov právneho zastúpenia |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 80, § 137 209/1992 Zb.: § 6, § 20 460/1992 Zb.: § 10, § 20, § 25, § 46, § 50, § 52, § 127 38/1993 Z. z.: § 53 160/2015 Z. z.: § 10, § 137 |
| Citované rozhodnutia | III. ÚS 534/2011, II. ÚS 226/2012 |
Uznesenie Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 38/2019 datum: 31.01.2019 SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 38/2019-11 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sásfaim, advokátska kancelária, Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018 a takto r o z h o d o l : 1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, v časti namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uznesením z 20. septembra 2018 p r i j í m a na ďalšie konanie. 2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, vo zvyšnej časti o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. 3. Vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017 o d k l a d á do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej. O d ô v o d n e n i e : I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018. 2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“) v celkovej výške 204 750 € je čo do prihláseného právneho dôvodu a v celej prihlásenej výške uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená. 3. Uznesením okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-73 z 20. júla 2017, ktoré sa stalo právoplatným 31. augusta 2017, bolo konanie zastavené a žalovanej bola priznaná plná náhrada trov konania. 4. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 3 284,93 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť. Argumentoval, že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie pravosti pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov konania sa neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“). Pri určovaní výšky základnej odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym zástupcom žalovanej mal okresný súd vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 tarify (v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8 z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 137 Civilného sporového poriadku). Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech úspešného účastníka platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. 5. Žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti uviedla, že sťažovateľov záver nedopadá na danú situáciu. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov je zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala účinnosťou Civilného sporového poriadku. 6. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 bola sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá s tým, že vyšší súdny úradník okresného súdu postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Sudca okresného súdu svoje uznesenie nijako ďalej neodôvodnil, len vyhlásil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti. 7. Podľa názoru sťažovateľa obe uznesenia okresného súdu porušujú jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. Ani jedno uznesenie nebolo náležite odôvodnené a neaplikovalo sa správne ustanovenie tarify. 8. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sa obmedzuje na skutočnosť, že podľa tarify sa pri tarifnej hodnote nad 33 193,92 € počíta jeden úkon právnej služby zo základnej sadzby určenej tarifou, ako aj na konštatovanie, že vzhľadom na predmet konania, ktorým bola pohľadávka vo výške 204 750 € (určovacia žaloba), základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 831,57 €. 9. Uznesenie sudcu okresného súdu len stroho konštatuje, že podľa jeho názoru vyšší súdny úradník postupoval správne, a preto bolo potrebné sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa pritom s vyjadrením žalovanej, ktorú táto podala v reakcii na sťažnosť. 10. Sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky žaloval čiastku 204 750 €, avšak vzhľadom na to, že išlo o konanie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), bolo z podstaty veci dané, že žalovaná ako dlžník je v úpadku a nebola preto schopná plniť si svoje finančné záväzky. Výsledkom konkurzného alebo reštrukturalizačného konania preto spravidla nie je uspokojenie pohľadávok veriteľov v plnej výške, ale len ich čiastočné uspokojenie v prípade konkurzu, resp. ich čiastočné uspokojenie podľa reštrukturalizačného plánu v prípade reštrukturalizácie. Opäť z podstaty konania vyplýva, že sťažovateľ na to, aby dosiahol aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávky, musel žalovať pohľadávku v jej plnej výške. Čiastka, ktorú sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky uplatnil, nemôže, ako taká, predstavovať samotnú hodnotu pohľadávky, lebo hodnota takejto pohľadávky je nižšia. Bola by ňou totiž až čiastka, ktorá by sťažovateľovi prináležala podľa reštrukturalizačného plánu. Táto hodnota je samozrejme spravidla oveľa nižšia a v čase podávania incidenčnej žaloby nie je známa. Ak by aj záverom malo byť, že zmena procesnoprávneho podradenia incidenčného konania v rámci Civilného sporového poriadku má skutočne za následok, že výška tarifnej odmeny advokáta sa má určovať podľa ustanovenia § 10 tarify, je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd toto ustanovenie nesprávne aplikoval, keď bez ďalšieho uviedol, že tarifná hodnota veci v zmysle tohto ustanovenia sa odvíja od výšky pohľadávky, ktorej pravosť sťažovateľ v incidenčnom konaní žaluje, teda od sumy 204 750 €. Sťažovateľ je toho názoru, že pre riadne zistenie tarifnej hodnoty sa okresný súd mal zaoberať otázkou, či suma 204 750 € predstavuje reálnu hodnotu danej pohľadávky, ktorá bude poskytnutá v reštrukturalizačnom konaní, t. j. či naozaj bude uspokojená vo výške 100 %. 11. Sťažovateľ v tomto ohľade poukazuje na znenie ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, ktoré explicitne uvádza, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky. Znamená to, že samotné ustanovenie tarify jasne stanovuje, že tarifná hodnota sa má odvíjať od reálnej hodnoty pohľadávky, v dôsledku čoho sa súd pri rozhodovaní o výške trov konania musí vysporiadať s otázkou, aká je skutočná hodnota pohľadávky. Tým, že okresný súd vo svojich uzneseniach nijako neodôvodnil, prečo považuje sumu 204 750 € za hodnotu pohľadávky, porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia. 12. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že ak by sa aj malo postupovať podľa ustanovenia § 10 tarify, bolo by potrebné prihliadať na judikatúru vykladajúcu toto ustanovenie. Interpretáciou § 10 tarify sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v rozhodnutí týkajúcom sa určenia neplatnosti zmluvy judikoval, že v takomto prípade ide o cenu veci alebo práva, ktoré sú peniazmi oceniteľné, pričom vysvetlil, že v týchto veciach nejde o stanovenie hodnoty predmetu konania, ktorým je určenie neplatnosti zmluvy, ale o stanovenie hodnoty predmetu zmluvy, ktorej neplatnosť sa stala predmetom konania. Hodnota predmetu zmluvy je potom určiteľná hodnotou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi oceniteľná, alebo hodnotou záväzku – plnenia (odplaty), ak ide o iný predmet zmluvy, než je hnuteľná alebo nehnuteľná vec. Rozhodujúcim kritériom sú reálne dôsledky, resp. účinky súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania (II. ÚS 226/2012). 13. Podľa názoru sťažovateľa by sa analogicky malo postupovať aj v prípade konania o určenie pravosti pohľadávky ako záväzku, ktorý je peniazmi oceniteľný, a súd by sa preto mal zaoberať hodnotou pohľadávky takou optikou, akú stanovil ústavný súd, teda na podklade reálnych dôsledkov, resp. účinkov súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania. Týmto účinkom by v prípade potvrdenia pravosti pohľadávky bolo jej zaradenie do príslušnej skupiny pohľadávok podľa jej výšky a skutočnosti, či ide o zabezpečenú alebo nezabezpečenú pohľadávku a následné čiastočné alebo čiastočné postupné uspokojenie pohľadávky v závislosti od toho, či ide o konkurzné alebo reštrukturalizačné konanie. Za hodnotu pohľadávky by preto mala byť považovaná nie čiastka, ktorú si v konaní o určenie pravosti pohľadávky žalobca uplatňuje, keďže v čase konkurzného alebo reštrukturalizačného konania je jasné, že hodnota jeho pohľadávky je nižšia (keďže pohľadávka nebude dlžníkom uspokojená v celej výške), ako čiastka, ktorá mu bude podľa výsledku konkurzného alebo reštrukturalizačného konania priznaná. 14. Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého sa na incidenčné konanie má pri výpočte trov právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10 tarify. Podľa zaužívanej súdnej praxe pred reformou civilného procesu sa v incidenčných sporoch, kde predmetom sporu je určenie pravosti, poradia alebo výšky pohľadávky, sa výška tarifnej odmeny advokáta určovala podľa § 11 ods. 1 tarify. Sťažovateľ nerozporuje, že pojem „iná právna skutočnosť“ je pojmom odlišným od pojmu „určenie práva“. Avšak okresný súd nijako neodôvodnil, prečo sa v osobitnom prípade konania o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré je podľa Civilného sporového poriadku konaním o určenie právnej skutočnosti, má výška tarifnej odmeny advokáta určovať podľa ustanovenia § 10 tarify. Niet pochýb o tom, že doterajšia judikatúra brala do úvahy špecifickosť konania o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a to čo do nepomeru medzi prihlásenou pohľadávkou a konečnou čiastkou, ktorou bol veriteľ napokon uspokojený. Sťažovateľ je presvedčený, že sa nič nezmenilo na názore vyslovenom v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009, podľa ktorého by sa odmena za zastúpenie advokátom nemala počítať z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky, a to práve preto, že v incidenčnom konaní nie je možné (resp. je možné len s nepomernými ťažkosťami) zistiť, aká je reálna hodnota pohľadávky v zmysle skutočného majetkového prospechu žalobcu. Preto zostáva otázkou (na ktorú okresný súd vo svojich uzneseniach neodpovedal), či strohý záver, podľa ktorého incidenčné konanie už nie je konaním o určenie, či tu právo je, ale je konaním o určenie inej právnej skutočnosti, v dôsledku čoho sa má pri výpočte trov právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10 tarify, je správny. Aj konanie o určenie inej právnej skutočnosti je na základe gramatického výkladu určovacím konaním, a práve preto je potrebné náležite sa vysporiadať s otázkou, či sa má na predmet sporu nahliadať ako peniazmi oceniteľný, keď kladné rozhodnutie súdu, ktoré pohľadávku určí za pravú, nedeterminuje výšku (čiastku), ktorou bude veriteľ v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní uspokojený, lebo táto je určená až správcom v konkurznom konaní, resp. v reštrukturalizačnom pláne. Opačný výklad by mal ďalekosiahle dôsledky a pre veriteľov by mohol vytvoriť prekážku v uplatňovaní vlastných práv. Ak by sa v konaní o určenie pravosti pohľadávky mali trovy konania vypočítavať spôsobom, aký aplikoval okresný súd vo svojich uzneseniach, potom v prípade, ak by aj v konaní vo veci samej bola pohľadávka uznaná za pravú a zároveň by nebola žalobcovi priznaná náhrada trov konania, žalobca by v prípade incidenčných konaní bol povinný uhradiť svojmu právnemu zástupcovi odmenu, ktorá by bola v značnom nepomere, či dokonca by mohla prevyšovať skutočnú výšku peňažného plnenia, ktorú veriteľ v konkurznom alebo v reštrukturalizačnom konaní dostane. Práve takéto dôsledky výpočtu náhrady trov v konaniach o určenie pravosti pohľadávky boli dôvodom, pre ktorý judikatúra pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku stanovila, že v konaní o určenie pravosti pohľadávky je potrebné trovy konania určovať na základe ustanovenia § 11 tarify ako pri sporoch s neoceniteľnou hodnotou veci, teda tak, aby sa zabránilo vzniku nespravodlivej a nelogickej situácie, keď cena, ktorú musí účastník konania za uplatnenie svojho práva zaplatiť, sa vôbec neodvíja od reálneho majetkového prospechu, ktorú úspešný účastník konania rozhodnutím súdu o potvrdení pravosti pohľadávky dosiahne. Práve naopak, „cena“ takéhoto konania, ktorú bude žalobca musieť znášať, bude najmä v prípadoch konkurzných konaní v hrubom nepomere k jeho reálnemu majetkovému prospechu. Tým by toto konanie úplne stratilo pre veriteľa hospodársky význam. Táto situácia by nepochybne mala za následok ohrozenie významu uplatňovania práv veriteľa a ako taká by predstavovala vážny zásah do práva na súdnu ochranu. 15. S ohľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd stanovením tarifnej hodnoty veci ako výšky sťažovateľom uplatňovanej pohľadávky predstavujúcej sumu 204 750 €, bez prihliadnutia na reálnu hodnoty pohľadávky, ako aj tým, že sa nijako nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom vplýva zmena v ponímaní incidenčného konania podľa Civilného sporového poriadku na výpočet trov právneho zastúpenia podľa tarify, a prečo (a či vôbec) sa má na incidenčné konanie „po novom“ aplikovať ustanovenie § 10 tarify, porušil označené práva sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. 16. Sťažovateľ je toho názoru, že pre zachovanie ústavných práv občanov Slovenskej republiky je nevyhnutné, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou, podľa akého ustanovenia tarify sa má postupovať pri určovaní tarifnej hodnoty odmeny advokáta v konaní o popretie pohľadávky (incidenčnom konaní) a v závislosti od zodpovedania tejto otázky tiež ďalšou otázkou, čo je potrebné vnímať za samotnú hodnotu pohľadávky v osobitných prípadoch konaní o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne aplikovateľnosťou judikatúry, ktorá vznikla pred prijatím Civilného sporového poriadku, podľa ktorej sa uvedené spory považovali pre potreby výpočtu tarifnej hodnoty odmeny advokáta za spory s neoceniteľnou hodnotou veci, aby sa tak zabránilo právnej neistote, resp. vyplnilo vákuum, ktoré v tejto oblasti vzniklo prijatím Civilného sporového poriadku a v rámci neho vznikom nového druhu žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. 17. Uznesenie sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o trovách konania bolo sťažovateľovi doručené 15. októbra 2018. S ohľadom na túto skutočnosť je sťažnosť podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote. 18. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: «Uzneseniami Okresného súdu Košice I. sp. zn. 29Cbi/7/2016-90, zo dňa 4.10.2017 a sp. zn. 29Cbi/7/2016 zo dňa 20.9.2018 boli porušené základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na majetok čl. 20 Ústavy SR. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške XXX,- EUR (slovom šesťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd v zmysle čl. 127 Ústavy zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 29Cbi/7/2016-90, zo dňa 4.10.2017 a Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 29Cbi/7/2016- zo dňa 20.9.2018 a v súlade s § 53 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zákona vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.» 19. Napokon sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. II. 20. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 vyplýva, že ním sudca okresného súdu zamietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017.Podľa konštatovania sudcu okresného súdu žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti uviedla, že sťažovateľov právny záver a ani ním predložené rozhodnutia na danú situáciu nedopadajú. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov je zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ podal žalobu 12. júla 2016, preto na celé konanie sa už vzťahoval Civilný sporový poriadok (nie teda Občiansky súdny poriadok). Incidenčná žaloba bola podľa predchádzajúcej právnej úpravy určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Bola teda žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Podradenie incidenčnej žaloby do konania o tom, či tu právo je, alebo nie je, viedlo k použitiu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) tarify. Na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upravuje Civilný sporový poriadok samostatný druh konania podľa ustanovenia § 137 písm. d) o určení právnej skutočnosti. Podľa názoru žalovanej incidenčnú žalobu, teda žalobu na určenie popretej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 124 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, treba podľa Civilného sporového poriadku kvalifikovať ako konanie o určenie inej právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu. Iná právna skutočnosť je pojem odlišný od určenia práva, preto nie je možné sťažovateľom predložené rozhodnutia aplikovať na situáciu vo veci samej. Význam pojmu „iná právna skutočnosť“ pre účely incidenčného sporu je v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku širší, ako bol význam pojmu „určenie práva“ podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ustanovenia § 124 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právoplatnosťou rozhodnutia súdu o určení pohľadávky sa popretá pohľadávka v rozsahu určenom súdom považuje za zistenú; vo zvyšnom rozsahu nemožno pohľadávku voči dlžníkovi vymáhať. Systematický výklad tohto ustanovenia a ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku vedie k záveru, podľa ktorého incidenčné konanie je konaním o inej právnej skutočnosti, ktorou nie je len určenie danosti pohľadávky v reštrukturalizácii, ale aj výška, resp. rozsah nároku ako samostatná zložka tejto právnej skutočnosti. Zavedením samostatného konania podľa ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku teda došlo k prelomeniu nazerania na incidenčné konanie len ako na konanie o určovacej žalobe pre určenie práva. Na základe vyššie uvedeného je potrebné na vec aplikovať ustanovenie § 10 tarify s poukazom na hypotézy podľa § 10 ods. 2 s tým, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Podľa názoru sudcu okresného súdu vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o výške trov konania postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu veci v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Správne tiež vychádzal z trov konania obsiahnutých a preukázaných v spise. Treba sa pritom v plnom rozsahu stotožniť s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti, čo viedlo k záveru o potrebe zamietnuť sťažnosť ako nedôvodnú. III. 21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. 23. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto v časti namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uznesením z 20. septembra 2018 spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili prijatiu tejto sťažnosti na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia). 24. Sťažnosť vo zvyšnej časti smerujúcej pre porušenie rovnakých práv uznesením okresného súdu zo 4. októbra 2017 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (bod 2 výroku uznesenia). Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal sudca okresného súdu v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok aj využil. 25. Napokon sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia okresného súdu. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak Ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo. Vzhľadom na splnenie zákonných podmienok ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti právoplatného uznesenia okresného súdu (bod 3 výroku uznesenia). 26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 31. januára 2019
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky