Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2023:1.US.716.2022.1
Dátum rozhodnutia21.12.2022
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaI. ÚS 716/2022
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov, advokát, advokácia-odmena advokáta, trovy konania-náklady konania, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu
Citované predpisy 314/2018 Z. z.: § 56
Citované rozhodnutia IV. ÚS 195/07, I. ÚS 40/2012, IV. ÚS 311/2012, II. ÚS 71/97, III. ÚS 199/2016, I. ÚS 630/2017, I. ÚS 541/2019, II. ÚS 112/2021, I. ÚS 163/2022, III. ÚS 65/2022

Text rozhodnutia

Uznesenie
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: I. ÚS 716/2022
datum: 21.12.2022

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 716/2022-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. et Mgr. Dušanom Strakom, Námestie legionárov 5, Prešov, proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 79 Er 770/2012-351 z 22. septembra 2022 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. decembra 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému je na okresnom súde vedené exekučné konanie pod sp. zn. 79 Er 770/2012. V priebehu tohto exekučného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 1 Oboer 8/2021 z 27. júla 2021 odmietol dovolanie sťažovateľa a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania [§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 453 ods. 1 CSP].

3. Nadväzne okresný súd rozhodoval o výške právoplatne priznaného nároku oprávneného na náhradu trov dovolacieho konania a uznesením č. k. 79 Er 770/2012-334 z 30. júna 2022 zaviazal sťažovateľa k povinnosti nahradiť ich oprávnenému vo výške 135,05 eur. Proti tomuto rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej tvrdil, že okresný súd ho zaviazal k povinnosti nahradiť trovy konania oprávnenému duplicitne. Podľa sťažovateľa v návrhu na vykonanie exekúcie už totiž boli vyčíslené trovy konania za totožné úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom v sume 199,56 eur.

4. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol, keď konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia vydaného vyšším súdnym úradníkom a námietky sťažovateľa vyhodnotil ako neopodstatnené.

II.

Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje svoju námietku o tom, že už v návrhu na vykonanie exekúcie si oprávnený uplatnil nárok na náhradu trov konania za totožné úkony právnej služby v celkovej sume 199,56 eur, pričom exekučný súd ich priznal právnemu zástupcovi oprávneného „vydaním poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 04.10.2012“ . Zotrváva na tvrdení, že napadnutým uznesením okresný súd duplicitne priznal odmenu za úkon právnej služby (prevzatie a prípravu obhajoby) vrátane prvej porady s klientom, a preto ho sťažovateľ považuje za arbitrárne. Sťažovateľ tiež poukázal na nezákonnosť vedenia exekúcie, ako aj na to, že už v sťažnosti navrhoval, aby oprávnenému neboli priznané žiadne trovy konania s ohľadom na okolnosti osobitného zreteľa (rozpor s dobrými mravmi, judikatúra Európskeho súdneho dvora), k čomu sa okresný súd nevyjadril.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho práv pri rozhodovaní o výške právoplatne priznaného nároku na náhradu trov dovolacieho konania, a to z dôvodu jeho údajnej duplicity a neprihliadania na okolnosti hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne, pretože nedáva odpoveď na argumenty ním vznesené v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

7. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

8. Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške trov konania. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za žiaduce poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V nadväznosti na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania v zmysle už uvedených článkov ústavy a dohovoru, týkajú sa len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o výške trov konania, čo môže mať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa síce negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa dnes už ustáleného názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému meritórnemu rozhodnutiu. Vo všeobecnosti tak platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania (či už o nároku alebo o výške) nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo (m. m. IV. ÚS 311/2012, III. ÚS 199/2016, I. ÚS 541/2019, II. ÚS 112/2021, III. ÚS 65/2022).

9. V rámci rozhodovania o trovách konania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd takéto rozhodnutia meritórne preskúmava iba celkom výnimočne a taktiež výnimočne sa uchyľuje aj k ich zrušeniu, a to zásadne len v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017, I. ÚS 163/2022).

10. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a právnej úpravy aplikovanej a interpretovanej okresným súdom (zhrnutej už v rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka a nadväzne i v bodoch 10 až 15 napadnutého uznesenia) ústavný súd konštatuje, že o takú situáciu v sťažovateľovej veci nešlo.

11. Okresný súd v rámci dôvodov rozhodnutia vyvrátil námietku sťažovateľa týkajúcu sa duplicity uplatnenia náhrady trov konania, keď poukázal na to, že vyčíslenie trov konania vyplývajúce z návrhu na vykonanie exekúcie je predbežným vyčíslením, ktoré nie je súčasťou poverenia a že poverenie bolo vydané na vymoženie povinnosti uloženej vykonateľným exekučným titulom, ktorým bol rozsudok okresného súdu č. k. 19 Cb 121/2008-119 z 25. marca 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7Cob/64/2011-138 z 27. marca 2012. Ústavný súd chápe, že takáto odpoveď nemusela byť pre sťažovateľa dostatočne priliehavá, a preto sa mu k tomu žiada dodať, že duplicitu vylučuje fakt oddelenosti trov, ktoré vznikli oprávnenému v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, od trov, ktoré vznikli v čase, keď sa sťažovateľ rozhodol viesť dovolacie konanie v súvislosti s jeho neúspešným návrhom na zastavenie exekúcie. Dovolacie konanie je totiž už samostatným konaním, v ktorom musí byť účastník povinne zastúpený advokátom na základe nového plnomocenstva (osobitne ak sa plnomocenstvo udelené pre základné exekučné konanie nevzťahovalo aj na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku), a to aj v prípade, že ide o toho istého zástupcu. Napriek totožnosti pomenovania úkonov právnej služby vykonaných v exekučnom konaní a v rámci neho v dovolacom konaní zahŕňa prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní iné úkony advokáta vo vzťahu ku klientovi a tieto je nevyhnutné vnímať z hľadiska procesnej samostatnosti konania, v ktorom advokát klientovi poskytuje právne služby. Tieto právne služby boli oprávnenému v dovolacom konaní poskytnuté a najvyšší súd v súvislosti s vynaložením nákladov na ich zabezpečenie priznal oprávnenému nárok na ich náhradu, pretože bol v dovolacom konaní úspešný.

12. Sťažovateľ poukazoval tiež na dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré malo byť v danej veci prihliadané. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania (o ktorom právoplatne rozhodol najvyšší súd) a rozhodovaním o výške trov konania (o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým uznesením). Prípadná aplikácia § 257 CSP upravujúca výnimočnosť nepriznania náhrady trov konania by prichádzala do úvahy iba v štádiu rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Napadnuté uznesenie však bolo vydané v štádiu rozhodovania o výške trov konania, pričom pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa boli pre súd rozhodujúce len tvrdenia vzťahujúce sa na výšku a účelnosť trov, ktoré však sťažovateľ nenamietal. Preto okresný súd ponechal tento argument bez povšimnutia.

13. V nadväznosti na to sťažovateľ namietal nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. K tomu ústavný súd s poukazom na § 236 CSP uvádza, že uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodovania všeobecných súdov, avšak i ono musí obsahovať aspoň stručné odôvodnenie. Stručná forma odôvodnenia predstavuje predovšetkým objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uznesenia a ktoré sú spôsobilé výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným spôsobom vysvetliť. Rozumné a preskúmateľné odôvodnenie výroku uznesenia tak predstavuje základné formulačné pravidlo, kde z osobitostí konkrétneho prípadu budú vyplývať osobitosti odôvodnenia v intenciách právneho posúdenia, t. j. prečo súd na konkrétne skutkové okolnosti aplikoval, resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte uznesenia ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 861). 13.1. Ústavný súd si vie predstaviť, že okresný súd mohol v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia vysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľa venovať i viac priestoru, napriek tomu sa nedomnieva, že by rezignoval na svoju povinnosť odôvodniť prijaté rozhodnutie tak, aby bolo dostatočným podkladom na výrok, ktorým určil výšku náhrady trov dovolacieho konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia (v spojení s uznesením vyššieho súdneho úradníka) je evidentné, ako okresný súd dospel k určeniu tarifnej hodnoty veci a následne aj k výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Preto možno uzavrieť, že vo vzťahu k metodike výpočtu trov konania okresný súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním v súvislosti s trovami konania domáhal, a jeho rozhodnutie nemožno považovať za ústavnoprávne neudržateľné.

14. Keďže v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a svoje závery primeraným spôsobom odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka o arbitrárnosti napadnutého uznesenia nemá opodstatnenie, a preto ústavný súd odmietol jeho ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave (detašované pracovisko) 21. decembra 2022

Miloš Maďar

predseda senátu

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky