| ECLI | ECLI:SK:USSR:2022:2.US.344.2022.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 12.07.2022 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | II. ÚS 344/2022 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Heslá | prieťahy, prieťahy v konaní-vo vyšetrovaní, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov, trestné konanie-prípravné, konanie pred ústavným súdom-viazanosť petitom |
| Citované predpisy |
300/2005 Z. z.: § 296 314/2018 Z. z.: § 56 |
| Citované rozhodnutia | II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, I. ÚS 280/08, II. ÚS 186/2010, IV. ÚS 223/2010, IV. ÚS 90/2010, IV. ÚS 287/2011, III. ÚS 355/2012, I. ÚS 316/2014, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 26/95, II. ÚS 660/2016, III. ÚS 462/2017, II. ÚS 464/2018, III. ÚS 154/2018, IV. ÚS 149/2018, I. ÚS 190/2019, I. ÚS 390/2019, II. ÚS 176/2019, IV. ÚS 632/2018, II. ÚS 27/2020, II. ÚS 291/2020, II. ÚS 426/2020, IV. ÚS 348/2020, II. ÚS 346/2021, I. ÚS 172/2022 |
Uznesenie Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 344/2022 datum: 12.07.2022 SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 344/2022-23 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, IČO 47 244 895, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, proti postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Východ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-64/NKA-PZ-VY-2012 a postupu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 251/15/1000 takto r o z h o d o l : Ústavnú sťažnosť o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e : I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. mája 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Východ (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-64/NKA-PZ-VY-2012 a postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 251/15/1000 (spolu ďalej len „napadnuté konanie“). Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia v celkovej sume 30 000 eur a náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo 2. júla 2009 uznesením vyšetrovateľa vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Dňa 10. mája 2010 bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa rozšírené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a zločin neodvedenia dane a poistného formou organizátorstva podľa § 21 ods. 1 písm. a) k § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Špeciálna prokuratúra podala 20. decembra 2019 na sťažovateľa a ďalších 20 osôb obžalobu na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), kde sa vedie trestné konanie pod sp. zn. BB-4T/43/2019. II. Argumentácia sťažovateľa 3. Porušenie základných práv sťažovateľ identifikuje v tom, že vyšetrovateľ a špeciálna prokuratúra v jeho veci riadne nekonali a nimi vedené napadnuté konanie trvalo nedôvodne a neúmerne dlho. Obžaloba bola podaná až po uplynutí viac ako troch rokov od skončenia vyšetrovania (v auguste 2016), pričom od tohto obdobia nedošlo v napadnutom konaní k vykonaniu žiadnych iných úkonov. Podľa sťažovateľa časové intervaly medzi jednotlivými úkonmi boli zo strany vyšetrovateľa či špeciálnej prokuratúry neúmerne zdĺhavé a s konaním o obžalobe pred trestným súdom vec trvá už viac ako 12 rokov a od údajného spáchania skutkov viac ako 15 rokov. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nevenovali riadnemu vedeniu napadnutého konania dostatočnú pozornosť, nekonali hospodárne, efektívne a bez zbytočných prieťahov. 4. Sťažovateľ poukázal aj na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 346/2021 z 29. júna 2021, ktorým bola odmietnutá jeho ústavná sťažnosť. Na základe individuálnej sťažnosti Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) došlo k zmierlivému urovnaniu medzi Slovenskou republikou a sťažovateľom s navrhnutým vyrovnaním v sume 6 400 eur za neprimerané trvanie trestného konania. S poukazom na judikatúru ESĽP odvodzuje sťažovateľ názor, že trestné konanie treba považovať za jeden celok bez ohľadu na to, „aký orgán kedy koná“ . III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 6. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom (IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016). 7. Európsky súd pre ľudské práva v zásade posudzuje celkovú dĺžku konania na viacerých stupňoch všeobecných súdov či orgánov štátnej moci, ale aby to v uvedenom kontexte mohol posúdiť aj ústavný súd, musia byť samotnou ústavnou sťažnosťou napadnuté všetky orgány štátnej správy či súdy, ktoré v namietanom konaní participovali. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „len“ konaním vyšetrovateľa a špeciálnej prokuratúry v napadnutom konaní, čím (jednoznačne) vymedzil aj predmet konania pred ústavným súdom. 8. Ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov (napr. II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, I. ÚS 280/08, II. ÚS 186/2010), a preto aj vzhľadom na fakt, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry ESĽP k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno namietané porušenie označených práv sťažovateľa posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne (IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020). 9. Ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (a právu na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade vyšetrovateľom a špeciálnou prokuratúrou) ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (IV. ÚS 632/2018, II. ÚS 176/2019). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 223/2010, III. ÚS 462/2017, IV. ÚS 149/2018, II. ÚS 464/2018). Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž aj požiadavka, aby ústavná sťažnosť smerovala proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. III. ÚS 355/2012, I. ÚS 390/2019, II. ÚS 291/2020). Prednesené právne názory ústavného súdu sú akceptované aj judikatúrou ESĽP (Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63; Mazurek proti Slovenskej republike, rozsudok z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05). 10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Právna neistota sa v tzv. predsúdnom trestnom konaní týka toho, či orgán verejnej moci činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne, v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (I. ÚS 316/2014). Vo vzťahu k prokuratúre sa potom právna neistota týka toho, ako prokurátor s takým podnetom naloží svojím (pre prípravné konanie meritórnym) rozhodnutím (II. ÚS 426/2020). 11. Ako zo samotného odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva, 20. decembra 2019 bola špecializovanému súdu doručená obžaloba smerujúca proti sťažovateľovi, čím sa v tejto veci skončilo prípravné konanie a začala sa súdna časť trestného konania. V čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (23. máj 2022) sa teda táto trestná vec nachádzala v štádiu už po podaní obžaloby, v ktorom rozhoduje o ďalšom postupe vo veci samej príslušný súd. Ukončením vyšetrovania a podaním obžaloby stratili vyšetrovateľ a špeciálna prokuratúra právomoc rozhodovať v tejto trestnej veci, pretože spis sa nachádza na špecializovanom súde, a teda orgány činné v trestnom konaní už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania a ani porušovať označené práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha týchto orgánov verejnej moci (vyšetrovateľa a špeciálnej prokuratúry) pri odstraňovaní právnej neistoty skončila v prípade vyšetrovateľa skončením vyšetrovania, spracovaním a predložením spisového materiálu príslušnej prokuratúre a zo strany špeciálnej prokuratúry podaním obžaloby špecializovanému súdu (m. m. IV. ÚS 348/2020, I. ÚS 172/2022). 12. Sťažovateľ, ktorý sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu „iba“ k napadnutému konaniu vyšetrovateľa a špeciálnej prokuratúry, sa so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel (obdobne III. ÚS 154/2018, I. ÚS 390/2019, II. ÚS 291/2020), a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 13. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia označených práv. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. júla 2022 Jana Laššáková predsedníčka senátu
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky