Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2016:PL.US.2.2012.1
Dátum rozhodnutia18.11.2015
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaPL. ÚS 2/2012
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslásúlad právnych predpisov, Súdna rada Slovenskej republiky, voľby, právomoc, súlad-súlad právnych predpisov, moc-súdna
Citované rozhodnutia III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05, I. ÚS 62/06, PL. ÚS 17/08, I. ÚS 162/09, III. ÚS 128/09, PL. ÚS 10/05, IV. ÚS 46/2011, II. ÚS 29/2011, PL. ÚS 102/2011, I. ÚS 454/2012, PL. ÚS 14/2014
Citujú toto (ÚS) I. ÚS 189/2026, PL. ÚS 12/2022, PL. ÚS 12/2022, IV. ÚS 458/2022, I. ÚS 306/2022, II. ÚS 450/2021, III. ÚS 350/2020, II. ÚS 164/2017, PLz. ÚS 2/2018, III. ÚS 588/2016

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: PL. ÚS 2/2012
datum: 18.11.2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 2/2012-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, PetraBrňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. RóbertomMadejom, Mýtna 42, Bratislava, na začatie konania o súlade ustanovení

- článku II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v časepodania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd,

- článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 25 písm. b)Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v časepodania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l :

1. Článok II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, n i es ú v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republikyn e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Odôvodnenie návrhu a vyjadrenia účastníkov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol24. januára 2012 doručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky(ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ÚstavySlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade

- článku II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „zákon č. 467/2011 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2,čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“), [V dôsledku legislatívno-technickej zmeny ústavyuskutočnenej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ÚstavaSlovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákonč. 161/2014 Z. z.“), došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014 k technickej zmene(t. j. bez obsahovej zmeny) označenia pôvodne navrhovateľmi označeného ustanoveniačl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy na čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy, pozn.],

- článku II bodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24,25 a 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodnýpakt“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- článku III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1písm. a) ústavy, čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- článku III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)]ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2012-40 zo 7. marca 2012 bol návrhnavrhovateľov na začatie konania o súlade uvedených právnych predpisov prijatý na ďalšiekonanie v celom rozsahu a súčasne bolo rozhodnuté o pozastavení účinnosti čl. II bodov 6,7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a 28 zákonač. 467/2011 Z. z., ako aj čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.

3. V súlade s podaním navrhovateľov zo 14. júna 2012, ako aj Národnej radySlovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) z 3. mája 2012, a napokon aj vedľajšiehoúčastníka – vlády Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“), z 26. apríla 2012 ústavný súd upustilod ústneho pojednávania v danej veci podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“).

4.1 Namietaný nesúlad čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým bolnovelizovaný zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnejrade“), s označenými článkami ústavy a dohovoru navrhovatelia odôvodnili tým, že prijatímnapádaného ustanovenia zákonodarca prekročil ústavou dané hranice trojdelenia štátnejmoci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, keď podľa ich názoru celkom neoprávneneodňal Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) ústavou jej garantovanéa zverené kompetencie (i) schvaľovať zásady výberového konania na obsadenie voľnéhomiesta sudcu, funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššejsudcovskej funkcie, (ii) schvaľovať zásady hodnotenia sudcov a (iii) schvaľovať zásadyvýberových konaní na funkcie predsedov a podpredsedov všeobecných súdov, čím podľanavrhovateľov zákonodarca v konečnom dôsledku zasiahol do nezávislosti a nestrannostisúdnej moci, ktorej strážcom a garantom by mala byť práve súdna rada.

V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli: «Národná rada SR nad rámec Ústavy SR nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s Ústavou SR, so všeobecným princípom právneho štátu, s princípom deľby moci a so systémom bŕzd a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti štátnych orgánov...

Zákonodarca v právnom štáte pri úprave právnych pomerov, ktoré sú dané do pôsobnosti iného ústavného orgánu priamo ústavou, nemôžu obmedziť jeho kompetencie, keďže sa tým porušuje princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy...

Vzhľadom na koncepciu materiálneho právneho štátu je potrebné posudzovať, či kompetencie priznané schválenými novelami výkonnej moci a odnímanie pôsobnosti doteraz zverenej na základe ústavného zmocnenia zákonodarcom Súdnej rade SR porušuje princípy deľby moci a tak zasahuje do nezávislosti súdnictva a je i porušením zásady rovnováhy a vzájomných bŕzd štátnych moci (sústreďuje moc v niektorých základných otázkach legitimity sudcovskej moci s prechodom na moc výkonnú)...

Odňatie ďalšej pôsobnosti súdnej rady doposiaľ upravenej v § 4 ods. 2 písm. a/, b/, c/ zákona o súdnej rade, ktorá bola zákonom upravená na základe ústavného zmocnenia v zmysle čl. 141a ods. 4 písm. g/ Ústavy SR bezprostredne (predmetná pôsobnosť) obsahovo (významovo) súvisí (ovplyvňuje) s realizáciou ústavnej kompetencie súdnej rady v zmysle čl. 141a ods. 4 písm. a/, b/ Ústavy SR (návrhy na vymenovanie, odvolanie, pridelenie a preloženie sudcu).

Je preto nevyhnutné posúdiť dopad odňatia doterajšej uvedenej zákonnej pôsobnosti, ktorá sa nepochybne dotýka sféry legitimity sudcovskej moci na ústavné postavenie súdnej rady, ako „garanta" nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných štátnych orgánov, najmä z hľadiska, či dochádza reálne aspoň k možnosti výrazného zásahu do požadovaného zásadného (reálneho) vplyvu súdnej rady na jej rozhodovanie v oblasti legitimity sudcovskej moci (v zmysle rozhodnutia ústavného súdu) v takom rozsahu, že sa stáva v celom procese prístupu k funkcii sudcu a jeho kariérneho postupu, jej vplyv obsahovo len symbolický (konzultatívny) čo je ústavne neakceptovateľné...

Z dôvodovej správy ústavodarcu (vyššie uvedenej), ako aj z obsahu medzinárodných štandardov týkajúcich sa nezávislosti súdnictva (vyššie uvedených) jednoznačne vyplýva, že v celom procese prístupu k sudcovskej funkcii a jeho kariérneho rastu (oblasť legitimity sudcovskej moci) musí mať rozhodujúci vplyv Súdna rada alebo iný obdobný nezávislý orgán na moci výkonnej a zákonodarnej.

Pri úprave výlučného oprávnenia exekutívy (ministra spravodlivosti) samostatne upraviť všetky pravidlá procesu prístupu k ústavnej funkcii predstaviteľa súdnej moci (sudcu), vylúčením akejkoľvek možnosti súdnej rady do toho zasiahnuť, v rámci plnenia postavenia súdnej rady pôsobiť ako nevyhnutná protiváha ministerstvu spravodlivosti (ministrovi) je iluzórny rozhodujúci vplyv súdnej rady v tejto oblasti, ktorá podstatným (rozhodujúcim) spôsobom má dopad na obligatórne bezprostredne nasledujúcu etapu procesu rozhodovania už len o úspešných uchádzačoch súdnou radou (o neúspešných nie je dovolené rozhodovať)...»

4.2 V súvislosti s uvedeným bodom návrhu národná rada vo svojom stanoviskuz 3. mája 2012 uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

4.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmtobodom návrhu okrem iného uviedol:

„Schvaľovanie vyššie uvedených zásad výberových konaní a hodnotenia sudcov je podľa Ústavy SR prípustné len rozhodnutím Súdnej rady SR, t. j. uznesením, ktoré je výsledkom hlasovania orgánu verejnej moci v zmysle čl. 141a ods. 5 Ústavy SR. Z uvedeného je zrejmé, že schvaľovanie vyššie uvedených zásad je činnosťou, ktorá je vo výlučnej ústavnej kompetencii Súdnej rady SR.“

5.1 Namietaný nesúlad čl. II bodov 6 – 25 a bodu 28 zákona č. 467/2011 Z. z.,ktorými boli v zákone o súdnej rade upravené zásady volieb členov súdnej rady volenýchzástupcami sudcov, s označenými článkami ústavy, dohovoru a medzinárodného paktunavrhovatelia odôvodnili v prvom rade tým, že zavedenie jednomandátových volebnýchobvodov v sídlach krajských súdov (t. j. 8 volebných obvodov) pre voľby ôsmich (teraz 9,pozn.) členov súdnej rady sú netransparentné z hľadiska uplatnenia aktívneho volebnéhopráva (práva voliť), ako aj z hľadiska pasívneho volebného práva (práva byť volený).Vzhľadom na to, že v jednotlivých obvodoch krajských súdov pôsobí rôzne množstvosudcov, kandidáti na post členov súdnej rady v rôznych volebných obvodoch tak z hľadiskamnožstva hlasov potrebných na zvolenie nemajú rovnakú východiskovú pozíciu (napr. kýmvo volebnom obvode Krajského súdu v Trnave by úspešný kandidát v čase podania návrhupotreboval získať 57 hlasov, tak vo volebnom obvode Krajského súdu v Košiciach bypotreboval získať 112 hlasov, pozn.), t. j. na zvolenie by sa vyžadovalo v rôznychvolebných obvodoch rozdielne volebné kvórum, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, žez hľadiska kvantitatívnej podpory voličskej základne by mandáty jednotlivých sudcovzvolených za kandidátov do súdnej rady odzrkadľovali rôzne veľkú minimálne potrebnúpodporu ich voličskej základne, čo by v konečnom dôsledku znamenalo rôznu „váhu ichhlasu“.

V súvislosti s uvedeným navrhovatelia v návrhu okrem iného uviedli: «Zavedenie tzv. regionálneho princípu volieb vytvorilo ústavne neakceptovateľnú nerovnováhu podmienok na prístup k volenej a inej verejnej funkcii (čl. 30 ods. 4 Ústavy SR) a porušilo rovnosť volebného práva sudcu (voliča) pri voľbách člena Súdnej rady SR zo sudcov (čl. 30 ods. 1 Ústavy SR).»

5.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

5.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmtobodom návrhu citujúc pasáže zo samotného návrhu uviedol:

„Schválená právna úprava negatívne zasahuje do aktívneho ako aj pasívneho volebného práva každého jedného sudcu Slovenskej republiky, lebo právo každého sudcu Slovenskej republiky voliť ôsmich sudcov Slovenskej republiky za členov Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu voliť len jedného sudcu z tohto volebného obvodu za člena Súdnej rady SR a právo každého sudcu Slovenskej republiky byť volený všetkými sudcami Slovenskej republiky za člena Súdnej rady SR zužuje na právo sudcu určitého volebného obvodu byť volený len sudcami tohto obvodu za člena Súdnej rady SR.“

6.1 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.,ktorými bol novelizovaný zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),s označenými článkami ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, navrhovatelia svoj návrhodôvodnili tým, že predsedovia a podpredsedovia súdov majú rovnaké práva a povinnostiako iní sudcovia a popri svojich úlohách súvisiacich s riadením a správou súdu sa podieľajúaj na výkone súdnictva, t. j. na rozhodovacej činnosti súdu. Keďže ústavodarca v čl. 141aods. 1 písm. a) ústavy určil, že členmi súdnej rady sú „sudcovia“ bez ich bližšej špecifikáciez hľadiska ich podieľania sa na riadení a správe súdu, podľa navrhovateľov zákonodarcaproti vôli, resp. v rozpore s vôľou ústavodarcu nemohol zákonom toto oprávnenie danéústavou všetkým sudcom bez rozdielu modifikovať zavedením pravidla o nezlučiteľnostifunkcie predsedu a podpredsedu súdu s funkciou člena súdnej rady. Navrhovatelia tiežpoukázalina nemožnosťanalogickéhoposudzovanianapádanejprávnejúpravys ustanovením § 45 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého „Výkon funkcie predsedu súdu a podpredsedu súdu je nezlučiteľný s členstvom v sudcovskej rade“ , pretože podľanavrhovateľov v danom prípade ide o stret záujmov orgánu sudcovskej samosprávyna riadení súdu na jednej strane a orgánu správy súdu na strane druhej, pričom uvedenýdualizmus správy súdov orgánmi správy súdov (predsedom a podpredsedom), ako ajorgánmi sudcovskej samosprávy (sudcovské rady) umožňuje čl. 143 ods. 3 ústavy.

6.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

6.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmtobodom návrhu uviedol:

„Z čl. 141a ods. 1 písm. a) Ústavy SR je zrejmé, že ktorýkoľvek sudca má právo byť podľa ústavného oprávnenia zvolený za člena Súdnej rady SR. Zákonodarca nemá oprávnenie akýmkoľvek zákonom uvedené ústavné oprávnenie odňať predsedom a podpredsedom súdov.“

7.1 Napokon namietaný nesúlad čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorýmzákonodarca zveril Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“) kompetenciu všeobecne záväzným právnym predpisom určiť náležitostivýberového konania na post predsedu súdu, s označenými článkami ústavy a dohovorunavrhovatelia odôvodnili nezákonným zásahom do ústavou súdnej rade zverenejkompetencie určovať zásady personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci, ktorá(kompetencia) mala v rozhodnom čase podania návrhu súdnej rade vyplývať z čl. 141aods. 4 písm. g) ústavy (ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon) a svoje zákonné vyjadreniemala mať v § 4 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdnej rade až do doby zmeny tohtoustanovenia napádaným zákonom č. 467/2011 Z. z. (pozri bod 1 tohto návrhu, pozn.).Podľa navrhovateľov sa uvedenou právnou úpravou vytvoril priestor, aby výkonná moc(reprezentovaná ministerstvom) zasiahla do nezávislosti a nestrannosti súdnictva, ktoréhogarantom je práve súdna rada.

7.2 K uvedenému bodu návrhu národná rada vo svojom stanovisku z 3. mája 2012uviedla, že „... nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci“.

7.3 Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení z 26. apríla 2012 v súvislosti s týmtobodom návrhu iba odcitoval pasáže z návrhu navrhovateľov pojednávajúce,resp. vyjadrujúce stanovisko o nesúlade čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z.s označenými článkami ústavy a dohovoru.

8. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd taktorozhodol:

„Ustanovenie článku II bod 1 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a doplna zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a/ a b/ a či. 144 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenia článku II bod 6, bod 7, bod 8, bod 9, bod 10, bod 11, bod 12, bod 13, bod 14, bod 15, bod 16, bod 17, bod 18, bod 19, bod 20, bod 21, bod 22, bod 23, bod 24, bod 25, bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustanovenia článku III bod 2, bod 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1,3 a 4, čl. 30 ods. 1,3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, s čl. 25 písm. b/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenie článku III bod 9 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. a/, b/ Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Vlastný prieskum

9. Ústavnoprávne postavenie Súdnej rady Slovenskej republiky

9.1 Z rôznych medzinárodných a európskych odporúčaní vyplýva [porov. Stanoviskoč. 403/2006 k vymenovaniu sudcov prijaté Európskou komisiou pre demokraciuprostredníctvom práva Benátskou komisiou; Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy̶CM/REC (2010) 12 o sudcoch; MAGNA CHARTA SUDCOV prijatá Poradnou radoueurópskych sudcov (CCJE) počas jej 11. plenárneho zasadnutia 17. – 19. novembra 2010v Štrasburgu], že existuje iba jeden vhodný typ (samo)správy súdnictva, a to súdna radaalebo Najvyššia rada súdnictva. Ide o inštitúciu čiastočne volenú, čiastočne menovanú,v ktorej by mali mať sudcovia väčšinu členov. Táto inštitúcia by mala v záujme skvalitneniaa transparentnosti rozhodovania súdov a ochrany ich nezávislosti prevziať kľúčovéprávomoci správy súdnictva ako napr. výber a vzdelávanie sudcov, ich disciplinárny postih,rozhodovanie o ďalších personálnych otázkach justície vrátane výberu predsedov súdov,vybavovanie sťažností na postup súdov, podstatný vplyv pri rozhodovaní o rozpočtejustície, pri príprave legislatívy, ktorá sa jej dotýka, dbať o etickú úroveň a nezávislosťsudcov a pod.

Ak zameriame náš pohľad na existujúce modely správy justície v Európskej únii,zistíme o poznanie väčšiu rôznorodosť. Porovnávací pohľad nám totiž ukazuje, že modelsúdnej rady, ktorý je v spomínaných dokumentoch prezentovaný ako „ten jediný vhodný“ ,je skôr iba európskym normatívnym prototypom, pretože rôznorodosť, čo sa týka správysúdnictva, zostáva charakteristickým znakom súčasnej Európy. Pri existujúcej rôznostimodelov správy justície nemožno povedať, že jeden a ten istý model pre každý štát by bolten správny a že jeho mechanické prevzatie zaručí dosiahnutie žiadaných cieľovnezávislého, výkonného a profesionálneho súdnictva v tej-ktorej krajine.

9.2 K zriadeniu Súdnej rady Slovenskej republiky došlo v období pred pristúpenímk Európskej únii, pretože táto požiadavka bola zahrnutá medzi predvstupové požiadavkypre prijatie Slovenskej republiky do Európskej únie. Súdna rada tak bola zriadenás účinnosťou od 1. júla 2001 ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňaÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podľa dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov(parlamentná tlač 1271):

„Vplyv vládnej moci na moc súdnu je neopodstatnene veľký, najmä ak ÚstavaSlovenskej republiky predpokladá kompetenciu vlády navrhovať kandidátov na sudcova rozhodovanie o služobnom postupe sudcov zákonná úprava ponecháva, s výnimkousudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prakticky vo výlučnej kompetencii ministraspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj,,minister spravodlivosti“) ako reprezentantaexekutívy. Vychádza sa pritom z tézy politickej zodpovednosti ministra spravodlivostiza chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti...

Absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedova podpredsedov krajských a okresných súdov spolu s oprávnením týchto súdnychfunkcionárov v oblastiach rozhodovania o prideľovaní vecí rozvrhom práce, hodnoteniasudcov, rozhodovania o zložení disciplinárnych senátov, uvoľňovaní sudcu na vzdelávaciesemináre a pod. dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez predsedovsúdov.“

Z citovanej časti dôvodovej správy možno vyvodiť, že základný zámer zriadeniasúdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od výkonnejmoci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka nezávislosti savzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie je objektívne možnézabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby aj jej jednotlivýmčlenom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.

Potvrdzuje to pokračovanie odôvodnenia tohto zámeru: „Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu zodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.

Naplnenie uvedených cieľov a princípov sa dosiahne aj zakotvením zloženia Súdnej rady Slovenskej republiky, v ktorej nadpolovičnú väčšinu majú zástupcovia sudcov, volení svojimi kolegami tak, aby v nej mali čo najširšie a rovnomerné zastúpenie sudcovia súdov všetkých stupňov, ako to predpokladajú všeobecné zásady Európskej charty o statuse sudcu.... Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd zodpovedajú ustanovenia o ďalších členoch Súdnej rady Slovenskej republiky, nominovaných do tohto orgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky a prezidentom Slovenskej republiky.

Prispeje to k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu prípadnej jednostrannosti náhľadu na ich riešenie.

Spôsob kreovania Súdnej rady, jej pôsobnosť, organizácia a vzťah k orgánom správy súdnictva a či orgánom sudcovskej samosprávy, boli zakotvené v samostatnom zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade, ktorý nadobudol účinnosť od 16. apríla 2002.“

9.3 Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniupostavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základnécharakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to užzo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141aa nasledujúce ústavy) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanoveníjej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvolávanárodná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda(čl. 141a ods. 1 ústavy). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texteústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomerusudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okremsudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornejpraxe (čl. 141a ods. 2 ústavy). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatnéštátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totižsúdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“( corporatism within the judiciary , Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto miestesa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnejpraxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmua izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.

O postavení súdnej rady však najviac vypovedajú jej ústavou upravené kompetencie,keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141aods. 5 písm. a) ústavy], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblastidisciplinárneho konania sudcov [čl. 141a ods. 5 písm. g) ústavy] a odvolávania sudcov[čl. 141a ods. 5 písm. c), e) a i) a čl. 141a ods. 10 ústavy]. Úloha súdnej rady ako garantanezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplývazo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť (čl. 141 ústavy), pričomje zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem užuvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblastimenovania sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. b), c), e) a f) ústavy], ako aj pri pridelení a preloženísudcov [čl. 141 ods. 5 písm. d) ústavy]. Okrem toho súdna rada spolupracuje s orgánmisudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5 písm. j)ústavy], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, ústava súdnej rade priznáva lenporadný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu súdovSlovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade so všeobecnoucharakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo v ústave zakotvenévýznamnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže vykonávať v rámciďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k) ústavy].

9.4 Doterajšia judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republikyústavnoprávne charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán(I. ÚS 62/06, s. 8; I. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s.11; PL. ÚS 102/2011, s.121) súdnejmoci (PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001,s. 134; m. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jehozákladných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým:

- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu(III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúžina vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej(PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddeleniaod ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89),

- zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121),

- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134),

- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo savyjadruje k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálnehozabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56;PL. ÚS 102/2011, s. 145),

- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti aleboministrom spravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56),

- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).

Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej mocigarantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosťsúdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.

10. K namietanému nesúladu čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

10.1 Podľa čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. sa v § 4 ods. 2 zákona o súdnej radevypúšťajú písmená a) až c).

Podľa pôvodného znenia (t. j. pred prijatím zákonnej novely č. 467/2011 Z. z.)§ 4 ods. 2 zákona o súdnej rade:

„Súdna rada po dohode s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky ďalej

a) schvaľuje zásady výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu,funkčného postupu sudcov na súd vyššieho stupňa a na ustanovenie do vyššej sudcovskejfunkcie,

b) schvaľuje zásady hodnotenia sudcov,

c) schvaľuje zásady výberového konania na funkcie predsedu okresného súdu,predsedu krajského súdu, predsedu Špecializovaného trestného súdu, podpredseduokresného súdu, podpredsedu krajského súdu a podpredsedu Špecializovaného trestnéhosúdu,

d) schvaľuje zásady sudcovskej etiky,

e) schvaľuje zásady povoľovania práce v domácom prostredí,

f) určuje obsahovú náplň vzdelávania sudcov.“

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvonezávislé a nestranné súdy.

Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.“.

Podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) ústavy [v čase podania návrhu išlo o čl. 141aods. 4 písm. a) a b) ústavy] „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovaniesudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.“.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcienezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnouzmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“.

10.2 Argumentácia navrhovateľov k nimi namietanej neústavnosti čl. II bodu 1zákona č. 467/2011 Z. z. je založená na tvrdení o neústavnom zásahu zákonodarcudo kompetencií súdnej rady ako vrcholného ústavného garanta nezávislosti a nestrannostisúdnej moci. Podľa navrhovateľov odňatím kompetencií súdnej rade schvaľovať zásadyvýberových konaní na obsadenie miest sudcov všeobecných súdov a miest predsedova podpredsedov všeobecných súdov, ako aj schvaľovanie zásad pre funkčný postup sudcovna všeobecné súdy vyšších stupňov a zásad ich hodnotenia a priznaním týchto kompetenciívýkonnej moci (ministrovi spravodlivosti) bol narušený ústavou nastavený systém bŕzda protiváh medzi mocou súdnou a výkonnou, čím v konečnom dôsledku malo dôjsťk zásahu do nezávislosti s nestrannosti súdov.

10.3 Vychádzajúc zo všeobecného vymedzenia postavenia súdnej rady na tomtomieste opätovne poukazujeme aj na zámer ústavodarcu vyjadrený v dôvodovej správek ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. o zmene ústavy, podľa ktorého bol orgán súdnej radykonštituovaný s úmyslom izolovať súdnu moc od zásahov výkonnej moci reprezentovanejministrom spravodlivosti, ktorému boli do tej doby zverené kompetencie na úsekurozhodovania o správe všeobecných súdov z hľadiska ich personálneho zabezpečenia, t. j.kompetencie rozhodovať o pridelení a funkčnom postupe sudcov všeobecných súdov,pričom v tomto smere neboli ministrovi spravodlivosti dostatočnou protiváhou anisudcovské rady zriadené zákonnou novelou č. 307/1995 Z. z. k v tom čase účinnémuzákonu č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (bol zrušenýzákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).

10.4 Súdnej rade boli zverené legitimizačné oprávnenia, ktoré do tej dobyvykonávala exekutíva, na úseku personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci(predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovaniea na odvolanie sudcov, ako aj návrhy na vymenovanie a odvolanie predsedu a podpredseduNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a pod.),a to na úrovni aplikačnej praxe, t. j. na úrovni aplikácie zákonom objektívne ustanovenýchkritérií. Inými slovami, ústavou bola síce súdnej rade zverená kompetencia rozhodovaťo personálnych otázkach fungovania súdnej moci (čo bolo do tej doby v kompetenciiexekutívy), avšak ústavodarca súčasne v dôvodovej správe k ústavnému zákonuč. 90/2001 Z. z. (pre objasnenia ratio legis je podstatný úmysel zákonodarcu, v danomprípade ústavodarcu, prezentovaný v dôvodovej správe, pozn.), ktorým bola súdna radazriadená, vyjadril aj svoj zámer, aby sa táto jej rozhodovacia kompetencia realizovala „... zo zákonom predvídaných dôvodov...“ . Zámerom ústavodarcu bolo, aby súdna rada sícerealizovala svoju spolurozhodovaciu kompetenciu personálneho riadenia súdov, avšak ibaak „... zákon určí podmienky a spôsob vykonania výberového konania“ .

10.5 Z uvedeného vyplýva zámer ústavodarcu, aby zásady výberových konanía kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov boli determinované vo forme zákona, t. j.vo forme zákonnej normy, a nie vo forme interného predpisu (uznesenia) prijímanéhosúdnou radou.

Uvedená požiadavka je plne legitímna nielen z hľadiska väčšej transparentnostivšeobecne záväzného právneho predpisu prijatého vo forme zákona (zákon je na rozdielod uznesení súdnej rady zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pozn.), vďakačomu je zabezpečená aj vyššia miera verejnej kontroly výkonu súdnej moci ( pro foro externo ), ale najmä vzhľadom na možnosť prípadného ďalšieho prieskumu takto zákonom,resp. vo forme zákona deklarovaných zásad výberových konaní a zásad kariérneho postupusudcov všeobecných súdov, pretože ústavnosť zákona je preskúmateľná ústavným súdomv konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy na rozdiel od interného predpisu súdnej radyprijatého vo forme uznesenia, kde takáto možnosť jeho následného podrobenia sa testuústavnosti nie je daná.

10.6 V súvislosti s potrebou verejnej kontroly súdnej moci a diania v súdnictveústavný súd už aj v minulosti tiež konštatoval (sp. zn. PL. ÚS 10/05), že je nevyhnutnévziať do úvahy, že súdna moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovaneod iných zložiek štátnej moci a od nevyhnutnosti spoločenskej kontroly. Taký stav by viedolk vytvoreniu do seba uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontrolya vlastnej obnovy bez možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami(napr. konanie o súlade právnych predpisov, pozn.), či v tomto systéme nedochádzak prejavom disfunkcie.

10.7 Súčasne je nevyhnutné podotknúť, že v uvedenom smere neobstojí aniargumentácia navrhovateľov, podľa ktorej odňatím kompetencií súdnej rade prijímať svojíminterným uznesením zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecnýchsúdov a priznanie tejto kompetencie exekutíve (výkonnej moci) reprezentovanej ministromspravodlivosti bol daný priestor, aby sa pri prijímaní týchto zásad odzrkadlil politický vplyvvládnucej moci. Keďže ústavodarca mienil zveriť kompetenciu na prijímanie zásadvýberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov vo forme zákonazákonodarnému zboru (nie ministrovi spravodlivosti), nedá sa síce vylúčiť vládnucimocenský politický vplyv na prijímanie takéhoto zákona, avšak dostatočnou ústavnoubrzdou negovania týchto prípadných negatívnych, resp. jednostranných vplyvov a snáh„ovládnuť súdnictvo“ skrze jeho personálne obsadenie, ako to naznačujú navrhovatelia, jejednak ústavný súd, ktorý má možnosť preskúmať ústavnosť takejto zákonnej normy, alenajmä samotná súdna rada, ktorá jediná spolu s prezidentom republiky legitimuje sudcovpre výkon ich funkcie na konkrétnom všeobecnom súde.

10.8 Vzhľadom na uvedené bolo síce úmyslom ústavodarcu zveriť súdnej rade akovrcholnej ústavnej inštancii chrániacej nezávislosť a nestrannosť súdnej moci na úseku jejsprávy oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach v súdnictve, avšak na základevšeobecne ustanovených zásad zhmotnených vo forme zákona. Súdnej rade tak nebolov konečnom dôsledku odňaté oprávnenie rozhodovať o personálnych otázkach správysúdnej moci, avšak v súlade so zámerom ústavodarcu sa tak má diať na podklade zásad,resp. kritérií ustanovených zákonom, čo je o to viac akceptovateľné, že v prípadeakýchkoľvek výhrad súdnej rady k takto zákonom určeným zásadám pre výberové konaniaa kariérny postup sudcov všeobecných súdov ústavodarca v čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavyzveril predsedovi súdnej rady kľúčové oprávnenie, a to podávať návrhy ústavnému súduo veciach súladu právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonusúdnictva.

10.9 Z uvedených záverov vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 napádaného zákonač. 467/2011 Z. z., ktorým bolo v § 4 ods. 2 zákona o súdnej rade odňaté súdnej radeoprávnenie prijímať zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecnýchsúdov (nebolo jej však odňaté oprávnenie na podklade týchto zásad rozhodovaťo personálnych otázkach v súdnictve, pozn.), plne korešponduje a kopíruje zámeryústavodarcu vyjadrené už v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z., ktorýmbola konštituovaná súdna rada, a to so zavedením dostatočného množstva ústavných bŕzda protiváh výkonu tohto oprávnenia (danosť možnosti ústavného prieskumu zákonomustanovených zásad výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov,a to aj na podnet predsedu súdnej rady, pozn.).

Napokon aj z dôvodovej správy k napádanému zákonu č. 467/2011 Z. z. vyplýva, žev dôsledku toho, že súdnej rade bola do tej doby zverená nielen kompetencia rozhodovaťo personálnych otázkach v súdnictve, ale aj kompetencia vo všeobecnej rovine kreovaťzásady realizácie tejto personálnej právomoci na jej internej úrovni bez existenciedostatočných ústavných kontrolných mechanizmov, súdna rada v podstate „... de facto nahrádzala činnosť, ktorá môže byť v právnom štátne zverená jedine zákonodarnémuorgánu“. S týmto záverom korešponduje aj už uvedená potreba nasledovať pôvodný zámerústavodarcu zostaviť katalóg rozhodovacích kompetencií súdnej rady v oblasti personálnehoriadenia súdov stojacich na všeobecne ústavne preskúmateľných zákonných pilieroch.

Z uvedeného vyplýva, že prijatie čl. II bodu 1 zákona č. 467/2011 Z. z. nesignalizuje,že by jeho prijatím dochádzalo k zásahu výkonnej moci do nezávislého a nestrannéhopostavenia súdnej rady ako vrcholného ústavného orgánu ochrany nezávislosti a kontrolyčinnosti súdov, tak ako to tvrdia navrhovatelia.

10.10 Pokiaľ ide o namietaný čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd podotýka, žeuvedené ustanovenie pojednáva o práve dotknutej osoby na prístup k súdu v prípadoch, aktáto disponuje obhájiteľným tvrdením, že jej patrí subjektívne právo, o ochranu ktorého samieni uchádzať. Vzhľadom na už uvedený záver o špecifickom postavení súdnej rady akoorgánu sui generis bez reálneho vplyvu na rozhodovanie, t. j. na súdnu moc a jej výkonv pravom slova zmysle, tak ústavný súd pre nezistenie príčinnej súvislosti medzinamietaným nesúladom čl. II bodu 1, bodov 6 25̶a 28, ako aj čl. III bodov 2, 5 a 9 zákonač. 467/2011 Z. z. s označeným článkom dohovoru návrhu skupiny poslancov v tejto častinevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

11. K namietanému nesúladu čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru

11.1 Pokiaľ ide o navrhovateľmi napádaný čl. II body 6 až 25 a bod 28 zákonač. 467/2011 Z. z., ktorými boli s účinnosťou od 1. januára 2012 (od 23. marca 2012 všakústavný súd ich účinnosť pozastavil, pozn.) zmenené § 10 ods. 2 a 4, § 11, § 12 ods. 1 písm.b) a ods. 3, 4 a 5, § 13 ods. 3, § 14 ods. 2 a 3, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 21 ods. 2 a 3, § 22 ods. 2,§ 23 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 a 3 a zavedené nové ustanovenia § 11a a § 30 v zákoneo súdnej rade, ústavný súd konštatuje, že tieto novelizované ustanovenia majú povahulegislatívno-technických úprav znenia označených ustanovení zákona o súdnej radeprijatých pre účely zavedenia regionálneho princípu pri voľbách členov súdnej radysudcami Slovenskej republiky z ich radov.

V súvislosti s posúdením ústavnej konformity napádaných novelizačných ustanovenízákona č. 467/2011 Z. z. ústavný súd podotýka, že realizácia volieb členov súdnej rady jesíce predmetom úpravy zákona o súdnej rade, avšak táto je tiež determinovaná ústavnýmiprincípmi, takže zákonná úprava volieb členov súdnej rady by mohla vyvolať ústavnerelevantné otázky, len ak by v rozpore s ústavodarcom nastavenými princípmi pre tietovoľby znemožnila alebo zásadne ohrozila kreovanie tohto ústavného orgánu súdnej moci.

11.2 Podľa čl. 141a ods. 1 ústavy v znení účinnom pred prijatím skúmanej zákonnejnovely č. 467/2011 Z. z. bol predsedom súdnej rady predseda Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky a jej ďalšími členmi boli ôsmi sudcovia, ktorých volili a odvolávali sudcoviaSlovenskej republiky, traja členovia, ktorých volila a odvolávala Národná rada Slovenskejrepubliky, traja členovia, ktorých vymenúval a odvolával prezident Slovenskej republiky,a napokon aj traja členovia, ktorých vymenúvala a odvolávala vláda Slovenskej republiky.

Ústavodarca takýmto spôsobom ustanovil nielen ústavné mantinely zloženia súdnejrady, pokiaľ ide o celkový počet jej členov (18 členov), ale aj spôsob ich ustanovovaniado funkcie členov súdnej rady. Podľa takto vymedzeného ústavného rámca mali byť ôsmičlenovia súdnej rady volení sudcami Slovenskej republiky z ich vlastných radov, pričoms týmto úmyslom ústavodarcu korešpondovala aj úprava ich volieb inkorporovaná v zákoneo súdnej rade, podľa ktorej (§ 10§ 23 zákona o súdnej rade v znení účinnom̶do 31. decembra 2011, t. j. do prijatia preskúmavanej zákonnej novely č. 467/2011 Z. z.)ôsmi členovia súdnej rady mali byť volení všetkými v čase volieb činnými sudcamiSlovenskej republiky, pričom každý sudca mal právo zvoliť taký počet kandidátov, koľkočlenov súdnej rady bolo potrebné zvoliť (§ 18 ods. 2 zákona o súdnej rade). Prijatímpreskúmavaných ustanovení zákonnej novely č. 467/2011 Z. z. k zákonu o súdnej rade, t. j.s účinnosťou od 1. januára 2012, zákonodarca zmenil svoj zámer pri úprave procesuuvedených volieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich vlastnýchradov tak, že namiesto jedného volebného obvodu pre celé územie Slovenskej republikyzákonodarca kreoval osem jednomandátových volebných obvodov kopírujúcich územnéobvody jednotlivých krajských súdov, pričom do volebného obvodu Krajského súduv Bratislave bolí začlenené aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestnýsúd.

11.3 Zákonodarca svoj legislatívny zámer zavedenia tzv. regionálneho princípuvolieb ôsmich členov súdnej rady sudcami Slovenskej republiky z ich radov v ôsmichjednomandátových volebných obvodoch kopírujúcich územné obvody krajských súdovodôvodnil potrebou zabezpečiť širší priestor pre presadzovanie špecifických teritoriálnychpotrieb jednotlivých krajov prostredníctvom garancie zastúpenia ich „reprezentantom“v súdnej rade, pričom tento svoj zámer zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonuč. 467/2011 Z. z. aj takto:

„Zavedenie volebných obvodov kopírujúcich obvody krajských súdov má za cieľ (aj)výraznejšie prepojiť činnosť najvyššieho (ústavného) orgánu súdnictva s jehobezprostredným výkonom nielen na krajských súdoch, ale aj na súdoch prvého stupňa.Takmer 10-ročná prax činnosti súdnej rady ukázala, že špecifické potreby a podmienkykonkrétnych súdovnajmä v personálnych otázkachnie sú dostatočne zohľadňované,̶̶osobitne ak nepatrí do obvodu krajského súdu, ktorého sudca je členom súdnej rady. Lenúčasť člena súdnej rady v jednotlivých výberových komisiách nezabezpečila dostatočnéprihliadanie na lokálnu problematiku. Je tiež žiaduce pripomenúť, že doteraz za členasúdnej rady nebol sudcami zvolený sudca súdu prvého stupňa. Viacero volebných obvodovdáva priestor aj na zvolenie sudcovských osobností, pre ktoré je poslaním výkonsudcovského povolania na základnom stupni súdnej sústavy.“

11.4 Ústavný súd ešte pred tým, ako začal skúmať dôvodnosť argumentovnavrhovateľov vo vzťahu k legislatívnej zmene volieb ôsmich členov súdnej rady sudcamiSlovenskej republiky z ich radov obsiahnutej v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákonač. 467/2011 Z. z., ktorých účinnosť ústavný súd od 23. marca 2012 pozastavil, zistil, žeprijatím ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. septembra 2014k novelizácii ústavy, pričom podľa ustanovenia čl. 141a ods. 1 ústavy sú členmi súdnej radydeviati sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky, traja členovia,ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky, traja členovia, ktorýchvymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky, a napokon aj traja členovia, ktorýchvymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.

11.5 Z uvedeného vyplýva, že síce nedošlo k zmene úmyslu ústavodarcu, pokiaľ ideo celkový počet členov súdnej rady, ktorých počet ostal nezmenený (18 členov), avšakdošlo k zmene počtu členov súdnej rady kreovaných voľbou sudcami Slovenskej republikyz ich vlastných radov, a to z počtu ôsmich členov na deväť členov súdnej rady.Podľa ústavného súdu s uvedenou ústavnou koncepciou už prima facie nekorešponduje,resp. je v kolízii zámer zákonodarcu obsiahnutý v čl. II bodoch 6 až 25 a bode 28 zákonač. 467/2011 Z. z., ktorým bolo zavedených pre voľbu členov súdnej rady volených sudcamiSlovenskej republiky z ich radov iba osem jednomandátových volebných obvodov,v ktorých by logicky nebolo možné zvoliť až deväť sudcami Slovenskej republiky volenýchčlenov súdnej rady tak, ako to predpokladá ústava; zákonná úprava sa tak stala obsolentnou.Ako obiter dictum však možno iba veľmi stručne dodať, že ako doktrína, tak aj súdna prax(porovnaj nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014) výnimočne akceptujú primeranú odchýlkuod princípu absolútnej rovnosti volebného práva, ak sú preto dané rovnako silné legitímnedôvody verejného záujmu, ktoré by dokázali vyvážiť zásah do rovnosti hlasov sudcovvo voľbách do súdnej rady.

Vzhľadom na to, že už uvedený rozpor, resp. nesúlad čl. II bodov 6 až 25 a bodu 28zákona č. 467/2011 Z. z. s aktuálne účinným čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, by teoretickykvôli existencii iba ôsmich jednomandátových volebných obvodov znemožňoval kreovanieaž deviatich sudcov volených sudcami Slovenskej republiky z ich radov, a teda v konečnomdôsledku by tak znemožňoval kreovanie súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej mociv súlade s predstavami ústavodarcu, ústavný súd bez potreby podrobnejšieho skúmaniadôvodnosti argumentácie navrhovateľov rozhodol o nesúlade označeného článku a bodovzákona č. 467/2011 Z. z. s v bode 1 výroku tohto rozhodnutia označenými článkami ústavy.

12. K namietanému nesúladu čl. III bodov 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 30 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu a čl. 6 ods. 1 dohovoru

12.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III bodmi 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z.(s účinnosťou od 1. januára 2012 od 23. marca 2012 ústavný súd pozastavil ich účinnosť)a bol novelizovaný zákon o súdoch zavedením princípu inkompatibility výkonu funkciepredsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.

V argumentácii navrhovatelia v tomto bode namietaného nesúladu čl. III bodov 2 a 5zákona č. 467/2011 Z. z. s označenými článkami ústavy, medzinárodného paktu a dohovorukonštatujú, že ústavodarca v čl. 141a ods. 1 písm. a) deklaroval, že členom súdnej radymôžu byť „sudcovia“ bez bližšieho obmedzenia tohto predpokladu, a poukazujúna skutočnosť, že aj predsedovia a podpredsedovia súdov okrem úloh na úseku správysúdov naďalej ako sudcovia vykonávajú aj súdnu moc v pravom slova zmysle, takže by imnemalo byť znemožnené stať sa členmi súdnej rady.

12.2 V súvislosti s posúdením ústavnosti namietaných ustanovení zákonač. 467/2011 Z. z. je podľa ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť aj na zmocňovacieustanovenie čl. 141a ods. 6 ústavy (v znení do 1. septembra 2014, kedy nadobudol účinnosťústavný zákon č. 161/2014 Z. z., od kedy je toto zmocňovacie ustanovenie v čl. 141aods. 11, pozn.), ktorým bolo z vôle ústavodarcu zverené zákonodarcovi oprávneniezákonom upraviť aj podrobnosti o vzťahoch súdnej rady k orgánom správy súdnictvaa k orgánom sudcovskej samosprávy, takže týmto zmocňovacím ustanovením ústavodarcavymedzil rozhodný priestor pre bližšie zákonné vymedzenie týchto vzťahov riadenia súdovna úrovni ich správy a samosprávy na jednej strane a súdnou radou ako vrcholnýmústavným orgánom správy súdov na strane druhej.

Uvedené zmocňovacie ustanovenie deklarované v rozhodnom čase v čl. 141a ods. 6ústavy zákonodarca skonzumoval aj prijatím zákona o súdoch, ktorý bol v naznačenomsmere úpravy, resp. vymedzenia vzťahov medzi orgánmi správy súdov a súdnou radou,novelizovaný napádaným čl. III bodmi 2 a 5 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorého formálneprijatie je tak v súlade so zámerom, resp. predpokladom ústavodarcu. Pri vecnom hodnoteníústavnosti alebo neústavnosti napádaných ustanovení zákona č. 467/2011 Z. z. ústavný súdvšak musel zohľadniť jednak to, (i) či objektívne existuje legitímny verejný záujemna zavedenie nezlučiteľnosti výkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdus funkciou člena súdnej rady, ako aj to, (ii) či zavedenie predmetnej nezlučiteľnosti jenaozaj nevyhnutne potrebné na realizáciu verejného záujmu, a napokon aj to, (iii) či je danápríčinná súvislosť medzi verejným záujmom a potrebou zákonnej úpravy nezlučiteľnostivýkonu funkcie predsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 467/2011 Z. z. vyplýva, že zámerom zákonodarcupri jej prijatí bolo „... zamedziť prelínaniu súdnej moci a správy súdov“ .

Podľa čl. 141a ods. 5 písm. a) ústavy „Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskejrepubliky patrí zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva.“.

Podľa § 3a písm. a) zákona o súdnej rade „Pri výkone pôsobnosti podľačl. 141a ods. 5 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky súdna rada sa podieľa v rozsahuustanovenom zákonom na riadení a správe súdov Slovenskej republiky.“.

Podľa § 1 zákona o súdnej rade „Tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť Súdnej radySlovenskej republiky... a podrobnosti... o organizácii a o vzťahoch k orgánom správysúdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy.“.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch „Úlohou riadenia a správy súdov je vytváraťsúdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblastipersonálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkonsúdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.“.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom pred prijatím zákonnej novelyč. 467/2011 Z. z. „Orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu a podpredseda súdu.Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú sudcovia, ktorí sú počas funkčného obdobiana jednotlivých súdoch orgánmi správy súdu, ktorej výkon zabezpečujú a za výkon ktorejzodpovedajú. Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú povinní pri riadení a správesúdov dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky.“.

Podľa § 33 ods. 3 zákona o súdoch „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadenía správe súdov podieľajú aj súdna rada a orgány sudcovskej samosprávy podľa tohtozákona.“.

12.3 Objektívny prístup pri riešení nastolenej otázky spočíva v tom, či existujúverifikovateľné skutočnosti vzbudzujúce legitímnu pochybnosť o možnom konfliktezáujmov medzi dvoma orgánmi angažujúcimi sa na správe a riadení súdov, pričom v tomtosmere môže byť dôležité aj zdanie takéhoto konfliktu. Pôsobenie predsedu (podpredsedu,pozn.) všeobecného súdu v súdnej rade robí z tohto orgánu spochybniteľnú inštitúciu,pretože sa zvyšuje pravdepodobnosť možného stretu ich záujmov. Preto nie je prípustné,aby sa v rámci zákonnej úpravy voľby predsedov (podpredsedov, pozn.) všeobecného súdudo súdnej rady vytváral priestor pre zásah do jej kompetencií zo strany výkonnej moci(minister spravodlivosti). Zákonná úprava totiž nesmie vytvárať podmienky pre možnéohrozenie ústavou prikázanej nezávislosti súdnej rady a možné protiústavné stavy trebav takej vážnej oblasti vopred eliminovať.

Opak vytvára zjavne priestor na účinné presadzovanie straníckych záujmov ministraspravodlivosti prostredníctvom ním menovaných predsedov a podpredsedov súdov. V ichosobách ide takmer o úplnú závislosť na ministrovi spravodlivosti, ktorý je oprávnenýmenovať a odvolávať ich z výkonu funkcie, ak si neplnia povinnosti predsedua podpredsedu súdu, a to aj za predpokladu, že im svedčí istý ochranný procesný štandardpred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (§ 38 ods. 5 zákona o súdoch).

Môže vzniknúť aj principiálna obava z rizika tzv. personálnej korupcie naviazanejna možnosť opakovania tejto vedúcej funkcie na všeobecnom súde.

Podľa ústavného súdu je preto aj týmto verejným záujmom možné ústavneakceptovateľným spôsobom zdôvodniť zavedenie princípu inkompatibility výkonu funkciepredsedu a podpredsedu všeobecného súdu s funkciou člena súdnej rady, takže o tomto bodenávrhu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

13. K namietanému nesúladu čl. III bodu 9 zákona č. 467/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 5 písm. c) a d) [v čase podania návrhu išlo o čl. 141a ods. 4 písm. a) a b)] ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

13.1 Navrhovateľmi namietaným čl. III v bode 9 zákona č. 467/2011 Z. z.zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2012 novelizoval zmocňujúce ustanovenie§ 92 zákona o súdoch, a to doplnením o nový odsek 3 v tomto znení:

„Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví náležitostivyhlásenia výberového konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsobvykonania výberového konania, podrobnosti o pohovore s uchádzačom, spôsobvyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu výberovéhokonania.“

Uvedenou právnou úpravou zákonodarca delegoval na exekutívu oprávnenie vydaťvykonávací právny predpis upravujúci zásady výberového konania, nadväzujúc takna oprávnenie zverené mu (rozumej zákonodarcovi) v súlade so zámerom ústavodarcuvyjadreným už v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. určovať zásadyvýberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdov z dôvodov,ktoré ústavný súd už rozoberal v súvislosti s námietkami navrhovateľov uvedenýmiv bode 1 tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o súladeudelenia tohto poverenia zákonodarcovi s úmyslom ústavodarcu, tak ani ním delegovanúprávomoc na výkonnú moc prijať vykonávací právny predpis [aj všeobecne záväzné právnepredpisy ministerstiev, na rozdiel od interných rozhodnutí súdnej rady sú preskúmateľnéústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy] k ním prijatému zákonuurčujúcemu zásady výberových konaní a kariérneho postupu sudcov všeobecných súdovnie je možné kvalifikovať ako neústavný zásah do právomocí súdnej rady, tak ako tokonštatujú navrhovatelia, ktorých argumenty sú v tomto smere identické s tými, ktoréuviedli aj k bodu 1 svojho návrhu.

13.2 Z uvedených dôvodov ústavný súd o tomto bode návrhu rozhodol tak, ako to jeuvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Záver

14. Z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

15. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonovSlovenskej republiky stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20,21, 22, 23, 24, 25 a bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov, ktorého účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. PL. US 2/2012-40zo 7. marca 2012 uverejneným v Zbierke zákon Slovenskej republiky pod č. 110/2012,účinnosť.

16. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon do súladu s ústavou,stráca čl. II body 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25a bod 28 zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republikyplatnosť.

17. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonovSlovenskej republiky zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2012-40zo 7. marca 2012 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o pozastavení účinnosti. Vzhľadomna účinky ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy sa už neobnovuje účinnosť čl. IIbodov 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25 a bodu 28zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisova ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov.

18. K bodu 1 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa Ľudmila Gajdošíkováa sudca Ladislav Orosz. K bodu 2 výroku pripájajú odlišné stanoviská sudkyňa ĽudmilaGajdošíková a sudca Peter Brňák. Doplňujúce stanovisko pripája sudca Lajos Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky