| ECLI | ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.19.2014.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 16.03.2016 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | PL. ÚS 19/2014 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Nález |
| Heslá | súlad právnych predpisov, sloboda združovať sa, samospráva-záujmová |
| Citované predpisy |
23/1962 Zb.: § 31 71/1967 Zb.: § 1 274/2009 Z. z.: § 51 |
| Citované rozhodnutia | PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, I. ÚS 5/02, I. ÚS 90/06, PL. ÚS 10/08, PL. ÚS 11/2010, II. ÚS 51/2016, PL. ÚS 5/93 |
| Citujú toto (ÚS) | I. ÚS 197/2024, III. ÚS 684/2022, IV. ÚS 529/2020, II. ÚS 152/2016, II. ÚS 137/2016 |
Nález Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: PL. ÚS 19/2014 datum: 16.03.2016 SLOVENSKÁ REPUBLIKA N Á L E Z Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky PL. ÚS 19/2014-83 Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. marca 2016 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, MariannyMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu skupiny 47 poslancovNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom,poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 17 ods. 1 písm. g), § 43 ods. 1 a § 51 ods. 4písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky takto r o z h o d o l : Návrhuskupiny47poslancovNárodnejradySlovenskejrepublikyn e v y h o v u j e. O d ô v o d n e n i e : I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. júna 2014doručený návrh skupiny 47 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 17 ods. 1 písm. g),§ 43 ods. 1 a § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z.o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o poľovníctve“) s čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy. 2. Hneď v úvode dôvodov svojho návrhu navrhovatelia s poukazom na právnezakotvenie existencie Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“) zdôrazňujú,že napadnutá právna úprava predstavuje obmedzenie združovacieho práva, lebo „jeho súčasný výkon je podmienený povinným členstvom v samosprávnom poľovníckom orgáne – v komore“ . Argumentujú tiež v prospech záveru, že vytváranie poľovníckych organizácií jeprejavom realizácie združovacieho práva, a na podporu tohto svojho názoru citujú vybranéustanovenia zákona o poľovníctve, dôvodovú správu k tomuto zákonu i judikatúruústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010. Osobitne pritom akcentujú právny názor,podľa ktorého „združenia, ktoré vznikajú realizáciou združovacieho práva sú súkromnoprávnymi inštitútmi. Táto ich základná charakterová črta ich predurčuje k tomu, že sú oddelené od štátu, čo v praxi znamená, že štát nemôže zasahovať do ich fungovania. Na úseku poľovníctva sú nositeľmi týchto kvalitatívnych znakov práve poľovnícke organizácie. Naopak, poľovnícku komoru je možné považovať za verejnoprávny subjekt – je to verejnoprávna korporácia založená na záujmovom princípe vykonávajúca úlohy v oblasti verejnej správy. Takáto povaha priamo stanovuje jej bližší vzťah ku štátu a jeho úlohám. V organizáciách tohto druhu je bežne zákonom stanovené povinné členstvo. Napadnutá právna úprava vytvára spojením uvedených dvoch rozličných koncepcií nový hybridný typ organizačnej štruktúry, ktorá je kombináciou súkromnoprávneho (združenie) a verejnoprávneho inštitútu (samosprávny orgán korporátneho typu). Vytvorenie takejto právnej úpravy je neštandardné z toho dôvodu, že oba inštitúty sú vzhľadom na odlišné zásady regulujúce jednotlivé právne odvetvia nekompatibilné. Pokým inštitút združení je vytvorený na zásade dobrovoľnosti, členstvo vo verejnoprávnych komorách je naopak riadené zásadou povinného zákonného členstva. O nekompatibilite oboch inštitútov sa vyjadril aj Ústavný súd SR, keď v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/08 zdôraznil, že právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanie verejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva. Podľa navrhovateľov by bolo legitímne rozhodnutie vytvoriť reguláciu výkonu poľovníckeho práva formou zjednotenej samosprávnej organizácie za predpokladu neexistencie súkromnoprávneho prvku, resp. naopak, teda reguláciu na báze realizácie práva na slobodné združovania bez ingerencie verejnej moci.“ . 3. S poukazom na iné subjekty korporatívneho charakteru navrhovatelia ďalej dôvodia, že „v platnom právnom systéme Slovenskej republiky je mimo poľovníckej sféry existencia modelu, ktorý by spájal výkon združovacieho práva s povinným členstvom v samosprávnom orgáne skôr raritou. V rámci výkonu samosprávy síce existujú subjekty, u ktorých je povinné členstvo bežné, avšak tieto subjekty sú verejnoprávnymi korporáciami záujmovej samosprávy typovo patriacimi medzi profesijné komory. Medzi profesijné komory s povinným členstvom patria napríklad Slovenská advokátska komora, Komora daňových poradcov alebo Slovenská komora audítorov. Okrem uvedených profesijných komôr existujú aj také komory, ktoré síce súvisia s výkonom určitého povolania, avšak členstvo je založené na dobrovoľnom princípe, ako napríklad v Slovenskej lekárskej komore... Pri oboch modeloch však platí, že hlavným poslaním stavovskej (profesijnej) komory je chrániť profesijné záujmy svojich členov a dohliadať nad profesionalitou výkonu ich činnosti, jej súladu s právom a morálkou. (Machajová, J.: Všeobecné správne právo. 6. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s. 159). Uvedené znaky však nie je možné aplikovať na poľovnícku komoru, keďže jej existencia nesúvisí s výkonom slobodného povolania a jej zaradenie medzi profesijné komory sa javí byť nevhodným analogickým krokom. Navrhovatelia sú presvedčení, že je nevyhnutné vnímať základné kvalitatívne rozdiely medzi výkonom práv poľovníctva a výkonom slobodných povolaní. Medzi tieto odlišnosti patrí nielen skutočnosť, že v prípade výkonu slobodných povolaní je regulovaná zárobková činnosť členov komory, ale aj fakt, že striktnejšou reguláciou je dosiahnutá aj zvýšená ochrana tretích osôb...“ . 4. Navrhovatelia argumentujú aj porovnaním poľovníckeho práva s právom rybárskym podľa zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rybárstve“) zdôrazňujúc pravidlo, podľa ktorého rybárske právo patrí štátu. Pritom „lov v rybárskych revíroch je umožnený len osobám, ktoré sú držiteľmi platného rybárskeho lístka a platného povolenia na rybolov... rybársky lístok vydáva obec... Vydanie rybárskeho lístka je výkonom štátnej správy... Na konkrétny lov je potrebné aj povolenie na rybolov, ktoré vydáva užívateľ... Okrem splnenia uvedených dvoch kumulatívnych podmienok... nie je potrebné spĺňať ďalšie zákonné kritériá, ktoré by boli nutným predpokladom pre výkon tohto aspektu rybárskeho práva. Napriek tomu, že rybárske právo je ex lege definované ako právo štátu, jeho úprava je vzhľadom na subjekty, ktoré toto právo vykonávajú menej rigidná, než úprava výkonu poľovníckeho práva – k získaniu rybárskeho lístka a povolenia na rybolov sa nevyžaduje žiadne povinné členstvo v komore alebo inom subjekte orgánu verejnej správy. V rámci výkonu rybárskeho práva tak konzekventne neexistuje ani žiadne zákonné obmedzenie združovacieho práva, ktoré súvisí s týmto výkonom – osoby realizujúce rybárske právo sa môžu bez obmedzenia združovať za účelom výkonu tohto práva. Dôkazom je aj existencia Slovenského rybárskeho zväzu, ktorý v zmysle úvodných ustanovení svojich stanov združuje občanov v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov...“. 5. Navrhovatelia sú presvedčení, že kritizovaná právna úprava nenapĺňa podmienkunevyhnutnosti obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy.Poukazujú v tejto súvislosti na ustanovenia zákona o poľovníctve regulujúce úlohy komorya skúmajú ich súvis s inštitútom povinného členstva v komore. Súčasne vychádzajúz rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý rozhodoval, „či vykonáva poľovnícka komora taký druh verejnej činnosti, ktorý by musel byť podmienený povinným členstvom. Po posúdení všetkých zákonných úloh v rámci výkonu verejnej správy, ktoré komora na úseku poľovníctva plnila, vyplynulo, že žiadna z týchto úloh... nie je takou spoločenskou činnosťou, ktorá by musela byť nevyhnutne podmienená povinným členstvom v komore.“ .Zhrňujúco potom navrhovatelia formulujú záver, podľa ktorého „žiadna z verejných úloh komory nemá taký charakter, ktorý by vyžadoval povinné členstvo v komore“ . 6. Navrhovatelia skúmajú aj ďalšiu ústavnú podmienku obmedzenia výkonu práva slobodne sa združovať podľa čl. 29 ods. 3 ústavy, ktorou je existencia konkretizovaného konfliktného záujmu. Citujúc z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve konštatujú, že sú v nej „uvedené niektoré dôvody, ktoré by mohli byť z ústavnoprávneho pohľadu relevantné (verejnoprávny a bezpečnostný rozmer; zásah do prírodného prostredia ako bohatstva štátu) a navrhovatelia uznávajú, že z pohľadu viacerých aspektov výkonu poľovníckych práv je legitímne požadovať určitý stupeň regulácie tohto druhu spoločenskej činnosti. Zároveň sú však presvedčení, že napriek tomu, že nová právna úprava sledovala legitímny cieľ, prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil nebol primeraný, vzhľadom na možnosť iných, menej invazívnych... spôsobov dosiahnutia stanoveného cieľa. Navrhovatelia sú toho názoru, že zákonná regulácia výkonu poľovníckeho práva, v ktorej by absentovalo povinné členstvo v komore, je rovnako efektívnym prostriedkom ako súčasná práva úprava, pričom by predstavovala výrazne menej intenzívnejší zásah do združovacieho práva... Okrem toho je nutné pripomenúť, že v zákone o poľovníctve sa nachádza viacero právnych noriem, ktoré regulujú výkon práva poľovníctva, pričom nesúvisia s členstvom v komore. Dohľad nad dodržiavaním týchto ustanovení vykonáva celý systém orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré vykonávajú svoju pôsobnosť všeobecne, bez ohľadu na členstvo osôb vykonávajúcich poľovnícke právo v komore. Aj keď predchádzajúce skutočnosti ešte viac zvýrazňujú neodôvodnenosť a protiústavnosť napadnutej právnej úpravy, finálne posúdenie splnenia tretej podmienky nie je, vzhľadom na nesplnenie predchádzajúcej podmienky, nutné.“ . 7. V závere dôvodov svojho návrhu navrhovatelia sumarizujú, že v prípade napadnutej právnej úpravy „nedošlo k splneniu druhej podmienky stanovenej v čl. 29 ods. 3 Ústavy SR. Keďže sa jedná o kumulatívne podmienky, v aplikačnej praxi to znamená, že musia byť splnené všetky súčasne a nedodržanie čo i len jednej z nich spôsobí protiústavnosť obmedzenia. Vychádzajúc z uvedeného interpretačného a aplikačného pravidla a dôkazov predložených v predchádzajúcich bodoch je možné konštatovať, že v prípade predmetných ustanovení zákona o poľovníctve naozaj došlo k nedovolenému a protiústavnému obmedzeniu práva slobodne sa združovať.“ . 8. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 19/2014-21 z 10. septembra 2014 návrhnavrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.Nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých právnych noriem. 9. Ústavný súd 23. septembra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnomsúde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskejrepubliky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu. 10. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-888/2014 doručenom ústavnémusúdu 2. decembra 2014 najprv akcentuje postavenie poľovníckych organizácií podľa § 32zákona o poľovníctve, keďže z ich právnej úpravy vyplýva, že „fyzické osoby sa môžu podieľať na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu bez toho, aby bolo obmedzené ich združovacie právo. Podmienkou na získanie poľovného lístka nie je členstvo v poľovníckej organizácii (§ 51 ods. 4). Fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia už nemusia byť členmi SPK.“ . 11. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve národná rada udáva,že „na území Slovenskej republiky je viacero fyzických osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní Ústavou garantovaného práva na združovanie podľa čl. 29 ods. 1 a v tomto prípade ide o právny vzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu sa nezamedzuje združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva založiť si poľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru.“ . 12. Podľa názoru národnej rady z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve vyplýva,že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom, ktorý sa sám vzdal možnosti lovu zveri. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 29 ods. 3 Ústavy, keďže osoba sa môže dobrovoľne stať členom SPK.“ . K § 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve zasa národná rada uvádza,že „ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK. Členstvo v SPK v prípade vydania poľovného lístka slúži na kontrolu SPK, či sú splnené podmienky na jeho vydanie a riešenie disciplinárnych previnení držiteľov poľovných lístkov.“ . 13. Ku kritériu nevyhnutnosti plynúcemu z čl. 29 ods. 3 ústavy vo vzťahuk namietanej právnej úprave národná rada odkazuje na vymedzenie úloh komory podľa § 42zákona o poľovníctve, z ktorého „nepochybne vyplýva, že SPK plní komplexné úlohy na úseku poľovníctva, ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov SPK. Je potrebné uviesť, že v súčasnosti okrem Slovenskej poľovníckej komory ďalej ešte existuje Slovenský poľovnícky zväz a ďalšie poľovnícke organizácie. Slovenská poľovnícka komora má v zmysle zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov postavenie profesijnej samosprávnej (stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie Slovenskej advokátskej komory alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že môže mať osobitný spôsob registrácie jej členov, dokonca aj povinné členstvo, nakoľko v slovenskom právnom systéme teória i prax bežne rozoznáva a pozná profesijné (resp. stavovské) komory s povinným alebo s nepovinným členstvom, pričom podmienka povinného členstva v Slovenskej poľovníckej komore nie je obmedzovaním slobody združovania, pokiaľ sa viaže na výkon práva poľovníctva ako výkonu určitej profesie. Pre tých, čo nemajú záujem o výkon práva poľovníctva, tak nič nebráni v tom, aby vstúpili do Slovenského poľovníckeho zväzu alebo do inej poľovníckej organizácie, ktoré majú charakter občianskych združení s nepovinným členstvom. Preto sme toho názoru, že povinné členstvo v Slovenskej poľovníckej komore nie je obmedzením práva na slobodné združovanie sa.“ . 14. Národná rada vo svojom vyjadrení neformuluje návrh na rozhodnutie vo vecisamej a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. 15. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 44610/2014/21 doručenomústavnému súdu 4. decembra 2014 najprv rekapituluje judikatórnu a právno-teoretickúdogmatiku obmedzovania základného práva slobodne sa združovať, pričom v tomto svetleosobitnú pozornosť venuje neurčitému právnemu pojmu „verejný záujem“. 16. Následne ku komparácii práva poľovníctva a rybárskeho práva uvádzanejnavrhovateľmi vláda konštatuje množstvo podobných čŕt oboch skúmaných právnychkategórií, no súčasne upozorňuje aj na „niekoľko významných rozdielov“ . Podčiarkujeskutočnosť, že Slovenský rybársky zväz je občianskym združením založeným podľa zákonač. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono združovaní“), a na druhej strane zákon o združovaní v § 1 ods. 3 písm. d) spod svojejpôsobnosti združovanie občanov na výkon práva poľovníctva explicitne vyníma.V nadväznosti na to vláda rekapituluje charakteristické rysy profesijných samosprávnychinštitúcií ( „kontrolná a disciplinárna právomoc“ , „ochrana a presadzovanie profesijných záujmov členov komôr“ a „samofinancovanie“ ) a konštatuje, že „SPK spĺňa aspekty profesijného združenia v rámci záujmovej samosprávy, jednak z dôvodu, že je to explicitne uvedené v § 1 ods. 1 Stanov SPK, ako aj z dôvodu, že SPK bola zriadená na základe zákona a sú jej zverené určité pôsobnosti na úseku verejnej správy. Na rozdiel od Slovenského rybárskeho zväzu, SPK plní významné úlohy v rámci preneseného výkonu štátnej správy v oblasti poľovníctva.“ .V porovnávacejperspektíveďalejvládakonštatuje,že „z bezpečnostného hľadiska je pri komparácii výkonu poľovníckeho a rybárskeho práva s ohľadom na používané prostriedky dôležité zamerať pozornosť na skutočnosť, že poľovníci sú držiteľmi zbraní, čo samotnú právnu úpravu výkonu práva poľovníctva posúva na inú úroveň. Je nepochybné, že pri téme držby a používania zbraní sa do popredia dostáva verejný záujem, resp. záujem celej spoločnosti na precíznej a dôkladnej regulácii tejto sféry.“ . Aj preto je podľa vlády „vo verejnom záujme spoločnosti nevyhnutné regulovať túto činnosť aj prostredníctvom samosprávneho subjektu, t. j. SPK. Pri výkone poľovníckeho práva použitím zbrane môže dôjsť k závažnejším zásahom do prírodného prostredia a prírodných hodnôt spoločnosti (najmä na poľovnej zveri), no ešte nebezpečnejšia sa javí možnosť ohrozenia života, zdravia a bezpečnosti občanov. Bez náležitého monitorovania aktivít poľovníkov a evidencie ich počtu by mohlo dôjsť k narušeniu doteraz fungujúceho systému, ktorého chod zabezpečuje predovšetkým Slovenská poľovnícka komora. Absencia dôkladného regulovania výkonu poľovníckeho práva by mohla vniesť do života bežných občanov neistotu, pretože po zrušení povinného členstva v Slovenskej poľovníckej komore by už Slovenská poľovnícka komora nemala dosah na aktivity poľovníkov, ktoré sú zväčša spojené s držbou alebo používaním zbrane pri výkone práva poľovníctva. Je nesporné, že aj pri výkone rybárskeho práva dochádza k zásahom do prírody a životného prostredia, zásadný rozdiel medzi výkonom práva rybárstva a výkonom práva poľovníctva je však v skutočnosti, že pri výkone práva rybárstva sa používa vo väčšine prípadov udica, ktorej používanie nemôže v zásade ohroziť iné osoby, a takisto na jej používanie nie je potrebné žiadne povolenie, v porovnaní s výkonom práva poľovníctva so zbraňou, ktorej používanie musí podliehať špeciálnej zákonnej regulácii, kvôli jej spoločenskej nebezpečnosti a ochrane života a zdravia ďalších osôb. ... Stotožňovanie výkonu rybárskeho práva a poľovníckeho práva v návrhu preto z uvedených dôvodov považujeme za zavádzajúce a účelové...“ . 17. Vláda nesúhlasí s názorom navrhovateľov o vzťahu komory ku skupinetzv. profesijných komôr. Citujúc z dôvodovej správy uvádza, že považuje „skôr za opodstatnené prirovnanie Slovenskej poľovníckej komory k inej profesijnej komore s povinným členstvom, aj keď sa pri poľovníctve nejedná o výkon slobodného povolania. Poľovníctvo ako činnosť má taktiež svoju osobitnú povahu, keďže sa ním podstatným spôsobom zasahuje do prírody resp. životného prostredia, čo sú hodnoty, ktoré sú predmetom verejného záujmu spoločnosti. Neopomenuteľným je fakt, že poľovníctvo sa v drvivej väčšine prípadov vykonáva so zbraňou... Práve používanie zbrane považujeme za činiteľ, ktorý môže zásadne ohrozovať verejný záujem... tento aspekt výkonu poľovníckeho práva je hlavným dôvodom na jeho prísnejšiu zákonnú reguláciu.“ .Poukazujúc na príklad Slovenskej advokátskej komory ako typickej profesijnej komoryvláda dôvodí, že na túto komoru „štát preniesol oprávnenie posúdiť, či určitá osoba spĺňa zákonom o advokácii stanovené podmienky na to, aby mohla vykonávať činnosť advokáta... Do tohto procesu nevstupuje žiadny iný subjekt verejnej moci. Obdobne právo vydať poľovný lístok ako podmienky na lov zveri štát zákonom o poľovníctve preniesol na Slovenskú poľovnícku komoru, ktorá posudzuje, či osoba žiadajúca o vydanie poľovného lístka spĺňa zákonom o poľovníctve stanovené podmienky. V tejto súvislosti zároveň nesúhlasíme s porovnávaním Slovenskej poľovníckej komory s profesijnými združeniami s nepovinným členstvom, ako napr. so Slovenskou lekárskou komorou..., keďže výkon lekárskeho povolania je podmienený dostatočnou zákonnou reguláciou, a preto je členstvo lekárov resp. iných zdravotníckych pracovníkov v príslušných profesijných komorách podľa zákona dobrovoľné.“ . 18. V nadväznosti na to vláda rekapituluje relevantnú právnu úpravu podmienokvýkonu zdravotníckeho povolania a konštatuje, že „výkon zdravotníckeho povolania podlieha viacerým stupňom regulácie, t. j. že nevyhnutným predpokladom výkonu zdravotníckeho povolania samotným zdravotníckym pracovníkom je získanie licencie a registrácia na príslušnej komore, pričom toto povolanie môže vykonávať len v zdravotníckom zariadení, ktoré bolo schválené Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo samosprávnym krajom v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Členstvo v komore teda už nie je povinné, pretože z hľadiska verejného záujmu tieto stupne regulácie poskytujú spoločnosti dostatočnú záruku, že osoby vykonávajúce zdravotnícke povolanie sú istým spôsobom kontrolované a že samotný výkon zdravotníckeho povolania predpokladá splnenie prísnych podmienok.“ . 19. Vláda sa následne vyjadruje k niektorým čiastkovým argumentačným základom,ktoré použili v odôvodnení svojho návrhu navrhovatelia. Akcentuje, že podľa § 32 ods. 1písm. a) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia združuje nielen držiteľov poľovnýchlístkov, ale aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmovsvojich členov na úseku poľovníctva, a teda „žiadnym spôsobom nie je obmedzené združovacie právo osôb... fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“ . 20. Členstvo v komore ako podmienka na vydanie poľovného lístka je podľa názoruvlády „nesprávne dávané do súvislosti s obmedzením práva na združovanie. V tomto prípade nejde o združovacie právo, ale o právo vykonávať poľovníctvo, a to je úplne iná kategória ako združovacie právo. Na jeho realizáciu je potrebné spĺňať aj iné podmienky, ktoré sú legitímne z hľadiska vykonávania tejto činnosti. Z uvedeného opäť vyplýva fakt, že právo na združovanie občanov podľa čl. 29 ods. 1 nie je obmedzené, nakoľko ak sa chce niekto združovať za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia, môže tak urobiť bez ohľadu na to či je alebo nie je členom SPK.“ . 21. Vláda podčiarkuje, že len vtedy, „ak chce dotyčná osoba chov zveri, starostlivosť o ňu a jej životné prostredie zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK. Ak sa osoba nechce zúčastňovať na love zveri, vtedy sa môže slobodne združovať v poľovníckej organizácii bez toho, aby vlastnila poľovný lístok a aj tak bude plnohodnotným členom, ktorý sa sám vzdal možnosť lovu zveri.“ . 22. K namietanému § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve vláda uvádza,že „aj v praktických prípadoch na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír a nebráni im to v naplňovaní Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na združovanie... Platnosť zmluvy medzi vlastníkmi poľovných pozemkov a poľovníckou organizáciou je čisto právny vzťah, ktorý zabezpečuje riadne užívanie schváleného poľovného revíru. Nikomu nič nebráni združiť sa za účelom trvalo udržateľného, racionálneho, cieľavedomého obhospodarovania a využívania voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva, zriadiť si poľovnícku organizáciu, avšak na užívanie poľovného revíru musí mať riadne podpísanú zmluvu s vlastníkmi poľovných pozemkov zaradených do schváleného poľovného revíru. Preto sa javí ako účelové spájať ekonomickú stránku vzťahu užívateľa poľovného revíru s vlastníkom poľovného pozemku s právom združovania sa osôb. Takýmto spôsobom by sa dalo napadnúť ktorékoľvek písmeno v § 17 ods. 1, že jeho uplatnením v právnom vzťahu dvoch subjektov dochádza k zásahu do slobody združovania.“ . Podľa vlády „celý návrh vychádza z mylne interpretovanej nemožnosti osoby sa združovať, ak táto osoba nie je držiteľom poľovného lístka a tým pádom členom SPK. Znovu je potrebné konštatovať, že žiadne z ustanovení zákona o poľovníctve neobmedzuje právo osoby slobodne sa združovať v poľovníckej organizácii.“ . 23. K podmienke nevyhnutnosti regulovanej v čl. 29 ods. 3 ústavy vláda odkazujena § 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve, podľa ktorého komora „vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich. Skutočne nie je jasné, akým spôsobom by SPK vykonávala hlavne posledné slová tohto ustanovenia, ktoré je okrem iného preneseným výkonom štátnej správy, ak by osoby, ktorým poľovný lístok vydala, neboli jej členmi. A práve to je jeden z dôvodov jednotného prístupu ku všetkým osobám, ktoré sú držiteľmi poľovných lístkov. Pri dobrovoľnom členstve by vydávanie a predlžovanie platnosti poľovných lístkov prebiehalo bez problémov, avšak pri odnímaní by jedným z argumentov bolo tiež to, že nie je členom SPK.“ . Vláda poukazujeaj na disciplinárnu právomoc komory, „ktorá je síce riešená v § 77 ods. 1 zákona o poľovníctve a je viazaná na držiteľa poľovného lístka, ale v previazanosti na § 51 ods. 4 písm. d) je tento zároveň tým pádom aj členom SPK. Ak by členom SPK nebol, nemohla by SPK proti nemu vyvodzovať disciplinárnu právomoc...“ . 24. K argumentácii navrhovateľov využívajúcej súvisiace rozhodnutie Ústavnéhosúdu Maďarska vláda uvádza, že „maďarská právna úprava poľovníctva obsahuje niekoľko významných odlišností od slovenskej právnej úpravy poľovníctva, najmä rozdelenie poľovníkov do dvoch skupín, a to skupina profesionálnych poľovníkov s povinným členstvom v komore a skupina športových poľovníkov s dobrovoľným členstvom v komore. Vzhľadom na odlišný právny režim úpravy členstva poľovníka v komore s ohľadom na jeho charakter, sa nám poukazovanie na rozhodovaciu činnosť maďarského ústavného súdu nejaví ako celkom správne. Maďarský Ústavný súd sa v predmetnom prípade zaoberal práve výkonom športového resp. rekreačného poľovníctva. Keďže podľa slovenskej právnej úpravy poznáme iba jeden druh výkonu poľovníctva, nie je možné dávať za príklad toto rozhodnutie, keďže vychádza z rozdielnych skutkových a právnych okolností.“ . Navyše vláda zdôrazňuje, že traja sudcovia Ústavného súduMaďarska k diskutovanému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko. 25. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo vecisamej návrhu navrhovateľov nevyhovel. Súhlasí s upustením od ústneho pojednávaniavo veci. 26. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 17. decembra 2014navrhovateľom s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázkeupustenia od ústneho pojednávania vo veci. 27. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 9. marca 2015 navrhovateliaoznámili, že trvajú na verejnom ústnom pojednávaní vo veci. Zdôraznili, že cieľom ichnávrhu „v žiadnom prípade nebolo spochybnenie legitimity poľovníckej komory samotnej, návrh poslancov upozorňoval na povinné členstvo v poľovníckej komore v kontexte potenciálneho porušenia ústavného práva na slobodné združovanie“ . V reakciina vyjadrenie vlády o potrebe posúdenia aplikovateľnosti čl. 29 ústavy na zriadeniea činnosť komory formulujú názor, že takýto postup „vôbec nie je potrebný, keďže návrh poslancov vychádza z tézy apriórnej existencie ústavného práva na slobodné združovanie mimo rámca poľovníckej komory, pričom až zavedenie povinného členstva v tomto subjekty vytvára porušenie tohto originálneho ústavného práva a zakladá rozpor s čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“ . 28. Navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu. 29. Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 16. marca 2016 právny zástupcanavrhovateľov zrekapituloval regulačnú podstatu kritizovaných ustanovení zákonao poľovníctve, ako aj esenciálne črty základného práva slobodne sa združovať plynúcez judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 11/2010). V nadväznosti na to uviedol, že sa sícepoľovníci môžu združovať v poľovníckych organizáciách, „ale nemôžu vykonávať to základné imanentné právo poľovať. Nemôžu bez toho, aby boli členmi Slovenskej poľovníckej komory“ . Opätovne poukázal na postavenie nositeľov tzv. profesijnejsamosprávy a na podstatu členstva v týchto subjektoch, komparatívnu perspektívu svojhoprednesu doplnil o informácie zo sféry rybárskeho práva a o poukaz na súvisiacerozhodnutie Ústavného súdu Maďarska. Zdôraznil, že „komôr v zmysle zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda lekári, stomatológovia, sestričky, je jedenásť, členstvo je dobrovoľné a pritom v zmysle zákona vykonávajú tieto komory aj na nečlenov kontrolnú právomoc a disciplinárnu právomoc. Je to... prísnejší výkon funkcie alebo výkon povolania... V tomto prípade je úprava adekvátna. A z tohto dôvodu si myslíme, že... základná podmienka nevyhnutnosti obmedzenia základného práva nebola splnená, to, čo zamýšľal zákonodarca, sa dá urobiť úplne inak.“ . Formuloval názor, že „zákon neviaže disciplinárnu právomoc alebo postih na člena, viaže ho na držiteľa poľovného lístka, už len táto terminológia hovorí o tom, že nie je nevyhnutné, aby ten človek bol členom komory“ .Svoj prednes uzavrel konštatovaním, že „nie je zámerom komoru zrušiť, avšak obmedzenia voči poľovníkom sú tak zásadné, že zasahujú do práv poľovníkov... do ich základného práva združovať sa“ . Zopakoval, že navrhovatelia zotrvávajú na svojom návrhu. II. Obsahová podstata právnej úpravy poľovníctva so zameraním na napadnuté ustanovenia 30. Podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve je poľovníctvom súhrn činnostízameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanievoľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťoukultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. 31. Súčasne podľa § 2 písm. q) zákona o poľovníctve je právom a výkonompoľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenúalebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebopredávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľaosobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesnécesty. 32. Právo poľovníctva je zákonom formulované ako právo jednotné („... súhrn práva povinností...“). Vykonáva sa na území poľovného revíru, ktorý vzniká na základerozhodnutia príslušného okresného úradu o uznaní poľovných pozemkov za poľovný revír[§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. Žiadosť o uznanie poľovného revíru môže podaťvlastník alebo vlastníci poľovného pozemku, z ktorého má byť poľovný revír uznaný (§ 4ods. 1 zákona o poľovníctve). 33. Podľa § 2 písm. w) zákona o poľovníctve je užívaním poľovného revíru výkonpráva poľovníctva v poľovnom revíri. 34. Ak sa vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodnú užívať poľovný revír samialebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie, uzatvoria medzi sebouzmluvu vlastníkov spoločného poľovného revíru o jeho užívaní (§ 12 zákonao poľovníctve). Užívanie poľovného revíru však môžu aj postúpiť zmluvou o užívanípoľovného revíru osobe odlišnej od vlastníka predmetného poľovného revíru [§ 13 ods. 1písm. b) až d) zákona o poľovníctve]. 35. V § 12 a § 13 teda zákon o poľovníctve reguluje dva zmluvné typy odlišujúce saod seba predovšetkým druhovou charakteristikou kontrahentov. Zmluvu podľa § 12 zákonao poľovníctve uzatvárajú medzi sebou vlastníci spoločného poľovného revíru. Zmluvuo užívaní poľovného revíru podľa § 13 uzatvára vlastník poľovného revíru alebo vlastnícispoločného poľovného revíru s budúcim užívateľom poľovného revíru, ktorý v momenteuzatvárania tejto zmluvy nemá k pozemkom tvoriacim poľovný revír žiaden kvalifikovanýprávny vzťah [výnimkou je prípad podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve]. 36. Rozdiely legálne definovaných zmluvných typov sa prejavujú aj v niektorýchďalších podrobnejších detailoch obsahu oboch zmluvných vzťahov, spomedzi ktorých mápre predmet konania pred ústavným súdom význam fakt, že kým povinnou obsahovounáležitosťou zmluvy podľa § 12 zákona o poľovníctve sú podmienky jej zániku [ods. 2písm. g) tohto ustanovenia], vo vzťahu k zmluve, ktorou sa užívanie poľovného revírupostupuje tretiemu subjektu, zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 podmienky jej zániku akojej samostatnú povinnú obsahovú náležitosť nepredpisuje. Dôvodom je skutočnosť,že podmienky zániku zmluvy uzatvorenej podľa § 13 zákona o poľovníctve určuje taxatívnesamotný zákon. Podľa § 17 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž zmluva zaniká a) uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, b) zánikom poľovného revíru, c) zánikom osoby (§ 13), d) dohodou zmluvných strán, e) rozhodnutím súdu, f) výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy 1. vlastníkom poľovného pozemku postupom podľa § 5, 2. užívateľom poľovného revíru, g) ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore (navrhovateľminapadnuté ustanovenie, pozn.), h) rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinnostípodľa § 26 po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov. 37. Jedným zo subjektov, ktorému možno užívanie poľovného revíru postúpiť, jepodľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia podľa § 32 zákonao poľovníctve. 38. Podľa § 32 ods. 1 zákona o poľovníctve sa na účely tohto zákona poľovníckouorganizáciou rozumie právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá a) je organizáciou, ktorá nie je založená na účel dosiahnutia zisku, ktorá združujeobčanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osobyna účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úsekupoľovníctva, b) má sídlo na území Slovenskej republiky, c) je zapísaná v centrálnom registri, ktorý vedie ministerstvo, d) riadi svoju činnosť stanovami, ktoré musia byť v súlade s týmto zákonoma ostatnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi. 39. Podľa § 33 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia vznikáregistráciou dňom, ku ktorému je zapísaná do centrálneho registra poľovníckychorganizácií, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak. 40. Poľovnícku organizáciu registruje okresný úrad príslušný podľa sídla organizácie(§ 34 ods. 2 zákona o poľovníctve) na návrh najmenej troch občanov Slovenskej republikystarších ako 18 rokov, ktorí sú držiteľmi platných poľovných lístkov; k návrhuna registráciu je potrebné pripojiť dva výtlačky stanov poľovníckej organizácie (§ 33 ods. 2zákona o poľovníctve). 41. Podľa § 38 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovnícka organizácia zaniká a) dobrovoľným rozpustením, b) zlúčením s inou poľovníckou organizáciou, c) právoplatným rozhodnutím okresného úradu o rozpustení. 42. Legálnu platformu, na ktorej sa realizujú záujmy subjektov práva v oblastipoľovníctva, však v zmysle zákona o poľovníctve nepredstavujú len poľovníckeorganizácie. 43. Podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve zriaďuje sa Slovenská poľovníckakomora. 44. Podľa § 41 ods. 2 zákona o poľovníctve komora je právnická osoba. 45. Podľa § 42 ods. 1 zákona o poľovníctve komora plní úlohy na úseku poľovníctva,ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachovanéhistorické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)], b) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50ods. 1), c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1), d) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich, e) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúškyzo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory, f) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavaniepredpisov na tomto úseku, g) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravučlenov hodnotiteľských komisií, h) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväznýchprávnych predpisov na úseku poľovníctva, i) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmäpri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánovministerstva, j) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úsekupoľovníctva, k) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodnýchpoľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosťsúvisiacu s poľovníctvom, l) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvoalebo ktoré vyplývajú z jej stanov, m) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvomdisciplinárnej komisie. 46. Podľa § 42 ods. 2 zákona o poľovníctve komora môže nadobúdať majetok. Svojučinnosť zabezpečuje predovšetkým z vlastných príjmov; na plnenie svojich úloh môžedostať dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov, ak zabezpečuje úlohy,ktoré vyplývajú z tohto zákona. 47. Podľa § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)členom komory je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na chove zveri,starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu. Podľa dôvodovej správycieľom kogentne formulovaného okruhu členov komory je „dosiahnuť, aby v komore bola združená každá právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva alebo chce vykonávať právo poľovníctva či už ako vlastník alebo užívateľ poľovného revíru alebo ako člen takéhoto subjektu“ . 48. Podľa § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve podrobnosti o vzniku a zániku členstvav komore určujú stanovy komory. 49. Podľa § 44 zákona o poľovníctve orgánmi komory sú: a) snem, b) prezídium, c) prezident, d) dozorná rada, e) disciplinárna komisia. 50. Podľa § 45 ods. 1 zákona o poľovníctve snem je najvyšším orgánom komory;tvoria ho delegáti zvolení členmi komory podľa volebného poriadku komory na obdobiepiatich rokov. 51. Podľa § 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve snem určuje predmet činnostikomory, schvaľuje stanovy komory, volebný poriadok komory, rokovací poriadok komorya disciplinárny poriadok komory, ich zmeny a doplnky. 52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárna komisia komory riešidisciplinárne previnenia (§ 77 ods. 1) držiteľov poľovných lístkov podľa disciplinárnehoporiadku komory (§ 77 ods. 2). 53. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listinaosvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveriustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odnímaobvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt. 54. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve (navrhovateľmi napadnuté ustanovenie)obvodná komora vydá poľovný lístok... osobe, ktorá preukáže, že a) je staršia ako 16 rokov, b) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatípre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, c) zložila skúšku z poľovníctva [§ 50 ods. 1 písm. a)] alebo skúšku z poľovníctvana vysokej škole alebo je poslucháčom alebo absolventom školy, na ktorej je poľovníctvopovinným alebo voliteľným vyučovacím predmetom; doklad o vykonanej skúškez poľovníctva je verejnou listinou, d) je členom komory, e) je poistená proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva počasplatnosti poľovného lístka, f) zaplatila poplatok za vydanie poľovného lístka. 55. Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístkaobvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňapodmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5. 56. Podľa § 51 ods. 9 písm. a) zákona o poľovníctve obvodná komora odnímepoľovný lístok, ak zistí, že jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 aleboodseku 5. 57. Podľa § 53 ods. 1 zákona o poľovníctve každý, kto sa nachádza v poľovnomrevíri so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lovzveri a doklady podľa osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri lovepoľovným dravcom musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a druhovúkartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady je povinný predložiť na požiadanie orgánuPolicajného zboru, poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu štátnej správypoľovníctva. 58. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve povolenie na lov zveri je verejnoulistinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosťv poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na predpísanom tlačive užívateľpoľovného revíru... Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu. 59. Podľa § 71 ods. 1 zákona o poľovníctve štátnu správu na úseku poľovníctvavykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva. 60. Podľa § 71 ods. 2 zákona o poľovníctve orgánmi štátnej správy na úsekupoľovníctva sú: a) Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, b) okresný úrad v sídle kraja, c) okresný úrad. 61. Podľa § 77 ods. 1 zákona o poľovníctve disciplinárnym previnením je konaniedržiteľa poľovného lístka, ktoré nevykazuje znaky trestného činu, priestupku podľa § 76alebo iného správneho deliktu podľa § 78 a je v rozpore s disciplinárnym poriadkomvydaným komorou. 62. Podľa § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve disciplinárne previnenie rieši komorapodľa disciplinárneho poriadku. 63. Argumentačná podstata predkladaného návrhu smeruje ku kritike právnej úpravyčlenstva v komore pre subjekty podieľajúce sa na chove zveri, starostlivosti o zver a jejživotné prostredie vrátane jej lovu (§ 43 ods. 1 zákona o poľovníctve). Navrhovateliaviackrát používajú slovné spojenie „povinné členstvo“. 64. Po prieskume napadnutých ustanovení ústavný súd konštatuje, že formulácia § 43ods. 1 zákona o poľovníctve (členom komory je...) prima facie kreuje členstvo v komorepriamo ex lege. Hlbšia analýza však vyžaduje skúmať predmetné ustanovenie v súvislostis § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého podrobnosti o vzniku a zániku členstvav komore určujú stanovy komory. Vznik a zánik členstva v komore tak nie je len vecouzákonnej regulácie, ale aj úpravy obsiahnutej vo vnútornom predpise komory vydanomna základe zákonného splnomocnenia. Aj materiálne kritériá v § 43 ods. 1 zákonao poľovníctve charakterizujúce subjekty podliehajúce členstvu v komore (podieľanie sana chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu) naznačujúpotrebu ich ďalšej objektivizácie na aplikačné účely, aby v prípade konkrétneho subjektubolo jednoznačne určiteľné, či a kedy sa členom komory stal, prípadne či a kedy bolo jehočlenstvo v komore ukončené. Národná rada ako odporca predmetné ustanovenie interpretujetak, že „ak sa chce dotyčná osoba podieľať na chove zveri, starať sa o ňu a jej životné prostredie a svoju činnosť zavŕšiť jej lovom, vtedy musí byť členom SPK“ . Identický názorformuluje aj vláda ako vedľajší účastník. 65. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 4 stanov komory uverejnených na webovom sídle komory „1. podmienkou vzniku členstva fyzickej osoby v SPK je: a) podanie žiadosti o prijatie do SPK, b) záujem podieľať sa na chove zveri a starostlivosti o zver, c) záujem starať sa o životné prostredie zveri a ochranu prírody, d) záujem podieľať sa na činnosti SPK, e) zaplatenie zápisného a členského príspevku. Uchádzač o členstvo v SPK nesmie konať proti záujmom, ktoré SPK chráni a presadzuje. 2. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. a), b) prijíma na základe písomnej žiadosti predseda obvodnej poľovníckej komory (ďalej len „OPK“), v obvode ktorej má žiadateľ bydlisko. Fyzickú osobu podľa § 5 ods. 2 písm. c) prijíma na základe písomnej žiadosti prezident SPK. ... 4. Členstvo vzniká dňom prijatia a zaplatením zápisného a členského príspevku, prípadne účelového príspevku...“ . 66. Z popísaných determinantov rezultuje podľa názoru ústavného súdu správnosťvýkladu odporcu i vedľajšieho účastníka, podľa ktorého zákon o poľovníctve v § 43 ods. 1zavádza povinné členstvo v komore len pre tie právne subjekty podieľajúce sa na chovezveri a na starostlivosti o zver a jej životné prostredie, ktoré zamýšľajú tieto svoje aktivitymateriálne dokonať lovom zveri. Z § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve teda nevyplývačlenstvo ex lege fyzickým osobám a právnickým osobám len z dôvodu, že realizujú faktickúčinnosť charakterizovateľnú ako chov zveri, starostlivosť o ňu a o jej životné prostredie.Iba v prípade, že takéto svoje aktivity zamýšľa určitý subjekt naplniť aj lovom zveri [§ 2písm. e) zákona o poľovníctve], musí sa najprv stať členom komory, pretože inak bypoľovný lístok nezískal [§ 51 ods. 4 písm. d) zákona o poľovníctve], a nenadobudol by takprávo zver loviť (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). 67. V súvislosti s výkladom § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve však nemožnoopomenúť ani jeho § 41 ods. 1, podľa ktorého obvodné komory ako organizačné zložkykomory pôsobiace spravidla v územnom obvode okresného úradu združujú poľovníckeorganizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkovs miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základnýchorganizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osobya fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctvav poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon právapoľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie. 68. Podľa zákona o poľovníctve sú tak okrem držiteľov poľovných lístkov členmikomory povinne všetky poľovnícke organizácie ako právnické osoby, ako aj tzv. základnéorganizačné jednotky komory. Do tejto skupiny povinných členov patria subjektyvykonávajúce právo poľovníctva v poľovných revíroch (už bolo konštatované, že právopoľovníctva je právom jednotným, a teda zahŕňa aj lov zveri) a aj tie právnické osoby,ktoré si ako predmet svojej činnosti určili chov zveri, starostlivosť o zver a jej životnéprostredie (len v tejto kategórii členov sa teda lov zveri na vznik povinnosti byť členomkomory nevyžaduje). 69. Povinnosť členstva v komore je posilnená aj ďalším napadnutým ustanovením,a to § 17 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve, podľa ktorého zánik členstva užívateľapoľovného revíru v komore je zákonným dôvodom zániku zmluvy o užívaní poľovnéhorevíru. Pritom užívaním poľovného revíru je výkon práva poľovníctva v poľovnom revíri[§ 2 písm. w) zákona o poľovníctve] a právo poľovníctva možno vykonávať len na územípoľovného revíru [§ 2 písm. p) zákona o poľovníctve]. V tejto súvislosti síce konštrukciaprávnej úpravy podporuje tvrdenie vlády, že „na celom území Slovenskej republiky je niekoľko stoviek osôb, ktoré sa združujú za účelom výkonu práva poľovníctva a pritom sú členmi poľovníckych organizácií, ktoré nemajú v užívaní žiaden poľovný revír“ , právoma výkonom poľovníctva je však súhrn práv a povinností vymenovaných v § 2 písm. q)zákona o poľovníctve. Ide teda o jednotné právo, ktoré sa bez užívateľského vzťahuk poľovnému revíru nemôže realizovať vo svojej celosti. Inými slovami, jednotlivé druhovourčené práva (povinnosti) tvoriace čiastkové súčasti práva poľovníctva [napr. chov zveripodľa § 2 písm. c) zákona o poľovníctve] možno realizovať aj mimo územia poľovnéhorevíru, ich izolované poňatie ich však vylučuje spod legálneho chápania práva poľovníctvaako súhrnu vymedzených práv a povinností, ktorý vo svojej jednote predstavuje záujmovúplatformu združovania subjektov na tomto úseku spoločenskej činnosti. 70. Posledné napadnuté ustanovenie zákona o poľovníctve [§ 51 ods. 4 písm. d)]reguluje výlučne podmienky vzniku oprávnenia zver loviť, pretože poľovný lístok,pre vydanie ktorého musí žiadateľ spĺňať okrem iného aj podmienku členstva v komore, jeverejnou listinou osvedčujúcou oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšieustanovené podmienky (§ 51 ods. 1 zákona o poľovníctve). Znovu ústavný súd zdôrazňuje,že právo poľovníctva je právom jednotným, preto aj § 51 ods. 4 písm. d) v spojení s § 51ods. 1 zákona o poľovníctve možno cez prizmu návrhového petitu a jeho zdôvodneniavnímať ako integrálnu súčasť ostatných namietaných noriem zákona o poľovníctve. 71. Súčasne ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia zákona o poľovníctvesvojou matériou regulujú členstvo v komore, nie členstvo v poľovníckych organizáciáchpodľa § 32 zákona o poľovníctve. Hoci v právnej regulácii komory i poľovníckychorganizácií existuje viacero styčných bodov, oba sú samostatné právne subjekty, čo okreminého znamená, že je potrebné rozlišovať medzi združovaním v komore a združovanímv poľovníckych organizáciách. Správne v tejto súvislosti vláda udáva, že „hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“ . III. Aplikovateľnosť čl. 29 ústavy 72. Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý máprávo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. 73. Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť lenv prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutnépre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činomalebo na ochranu práv a slobôd iných. 74. Navrhovatelia navrhujú vysloviť nesúlad troch ustanovení zákona o poľovníctves čl. 29 ods. 1 a čl. 29 ods. 3 ústavy, a to § 17 ods. 1 písm. g) [zánik zmluvy o užívanípoľovného revíru v dôsledku zániku členstva užívateľa v komore], ďalej § 43 ods. 1upravujúceho členstvo v komore fyzických osôb a právnických osôb podieľajúcich sana chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu a § 51 ods. 4písm. d) [v spojení s § 51 ods. 1] zakotvujúceho členstvo v komore ako zákonnú podmienkuna vydanie poľovného lístka. 75. Keďže navrhovatelia namietajú rozpor označených ustanovení zákonao poľovníctve so základným právom slobodne sa združovať, neodpustiteľnou podmienkouďalšieho skúmania týchto zákonných právnych noriem je zistenie, či spadajú do vecnéhorámca ústavnej regulácie združovacieho práva. Ak je totiž odpoveď na túto otázku záporná,potom je pre ústavný súd bez významu meritórny prieskum tej časti návrhovejargumentácie, ktorá spochybňuje splnenie ústavných podmienok obmedzenia výkonuzákladného práva zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa nestotožňuje s názoromnavrhovateľov vyjadreným v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. marca 2015,v ktorom sa títo snažia vznik a zákonom zakotvenú činnosť komory z hľadiska dogmatikyzdružovacieho práva oddeliť od inštitútu povinného členstva v nej. Judikatúra Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) i ústavného súdu rekapitulovaná v ďalšíchčastiach odôvodnenia tohto nálezu bude dôkazom neoddeliteľnosti toho, čo sa navrhovateliapokúšajú od seba oddeliť. 76. Vláda vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľov uvádza, že ústavný súd „bude musieť posúdiť..., či zriadenie SPK a jej činnosť je možné subsumovať pod čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“ . Súčasne vláda vyslovuje názor, podľa ktorého „na zákonnú úpravu povinného členstva v SPK sa nedá aplikovať čl. 29 Ústavy Slovenskej republiky“ ,keďže „štát preniesol výkon niektorých úloh, ktoré by inak vykonával orgán štátnej správy, na samosprávnu organizáciu“ . Rovnaký právny názor naznačuje (aj keď len nepriamo)aj národná rada ako odporca, keď dôvodí, že „Slovenská poľovnícka komora má v zmysle zákona č. 274/2009 o poľovníctve... a na základe predmetného zákona vydaných jej stanov postavenie profesijnej samosprávnej (stavovskej) organizácie, podobne ako je postavenie Slovenskej advokátskej komory alebo Notárskej komory Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že môže mať osobitný spôsob registrácie jej členov, dokonca aj povinné členstvo...“ . 77. Pre vecný rozsah aplikačného záberu čl. 29 ústavy je charakteristické, že súspod neho vyčlenené prípady povinného členstva v právnických osobách verejnoprávnehocharakteru. Základné právo slobodne sa združovať zahŕňa dobrovoľné zjednotenie sapre určitý účel. Je vecou zákonodarcu ustanoviť, za akých podmienok možno zakladaťprávnické osoby. Právo na slobodu združovania sa nevzťahuje na zakladanieverejnoprávnych inštitúcií a združení ako napríklad korporácií verejného práva(PL. ÚS 10/08). 78. Ani v európskej konštitucionalistike dosiaľ niet závažnejších pochybností o tom,že právne subjekty disponujúce výsadami verejnej moci nie sú výrazom realizáciezdružovacieho práva. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2010 ústavný súd poukázal na právnuúpravu, na názory právnej teórie, ako aj niektorých súdnych orgánov ochrany ústavnostiv európskych štátoch, ktoré zdôrazňujú prvok dobrovoľnosti pri zakladaní združenípožívajúcich ochranu prostredníctvom slobody združovania (§ 1 ods. 1 rakúskehoBundesgesetz über Vereine, BGBl. I 66/2002), prvok oddelenosti od štátu (nález Ústavnéhosúdu Českej republiky z 12. decembra 2006 vo veci sp. zn. I. ÚS 90/06, N 223/43 SbNU497) i prvok vnútornej organizačnej autonómie v medziach zákona (rozhodnutie rakúskehoSpolkového ústavného dvora vo veci VfSlg 3369/1958), ktorý však musí rešpektovaťvšeobecné ústavné limity i požiadavku proporcionality (Bric, J: Vereinsfreiheit: Einerechtsdogmatische Untersuchung der Grundfragen des Vereinsrechts. Springer. Wien, NewYork 1998). 79. Podstatné pre rozhodnutie o prejednávanom návrhu sú však právne názory ESĽPo rozsahu aplikovateľnosti čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), pretože ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípompacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy jepotrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudskýchprávach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00). To znamená,že aj vtedy, keď nebol nútený sa priamo vysloviť o porušení dohovoru alebo inejmedzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ústavný súd vždy,pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základnýchpráv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nimvydanú (I. ÚS 5/02). Iný záver ústavný súd nemôže prijať ani ku vzájomnému aplikačnémuvzťahu čl. 29 ústavy a čl. 11 dohovoru. 80. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojnéhozhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranusvojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. 81. Vyhodnotenie prezentované v závere odseku 78 platí napriek tomu, že právoslobodne sa združovať sa navonok prejavuje vo viacerých podobách formálne saprejavujúcich aj v ústavnej regulácii. Osobitné formálne ústavné zakotvenie požíva slobodazdružovania v cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 24 ods. 2 ústavy), v politickýchstranách a politických hnutiach (čl. 29 ods. 2 ústavy), ako aj v odborových organizáciách(čl. 37 ods. 1 ústavy). Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani združovanie v rámciuskutočňovania základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy). V regulačnej matériidohovoru možno identifikovať samostatné formálne zakotvenie slobody združovaniav cirkvách a náboženských spoločnostiach (čl. 9 ods. 1 dohovoru). I samotný článok 11zakotvuje slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmovodbory a vstupovať do nich, teda šírka aplikačného záberu tohto ustanovenia dohovoruzďaleka nezahŕňa len združovanie sa v odboroch. Zároveň sa čl. 11 ods. 1 dohovoruvzťahuje aj na združovanie v politických stranách (rozsudok veľkého senátu ESĽP z 30. 1.1998 vo veci Zjednotená komunistická strana Turecka a ďalší c. Turecko, sťažnosťč. 19392/92, body 24 a 25). Popísané skutočnosti umožňujú prijať záver o dôvodnostiinterpretácie základného práva slobodne sa združovať zaručeného čl. 29 ods. 1 ústavyvo svetle interpretačných a aplikačných trendov vzťahujúcich sa na čl. 11 ods. 1 dohovoru,a to práve pri posudzovaní tu súdenej veci. Komora nie je cirkvou ani náboženskouspoločnosťou, nie je politickou stranou, ba ani odborovou organizáciou. Pri úvahácho hľadaní riešenia otázok nastolených navrhovateľmi preto nemožno ponechať stranoupráve čl. 11 ods. 1 dohovoru v jeho všeobecnej regulačnej rovine (každý má právo...na slobodu združovať sa s inými...) a naň nadväzujúcu judikatúru ESĽP. Doplnkovoto dokazuje aj právny názor Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci sp. zn.Pl. ÚS 40/06 s odkazom na odbornú literatúru judikoval, že „není pochyb, že smysl a rozsah pojmu "sdružení" zakotveného v čl. 11 odst. 1 Úmluvy a v čl. 20 odst. 1 Listiny (znenieidentické so znením čl. 29 ods. 1 ústavy, pozn.) , t. j. v "obecné normě sdružovacího práva" (Klíma, K.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2005, str. 757), jsou shodné.“ (bod 65). 82. Súkromnoprávny charakter cieľa vylučuje spod režimu čl. 11 dohovoruzdružovanie v subjektoch, ktoré boli založené z vrchnostenskej pozície nositeľa verejnejmoci a obdarené administratívnou či disciplinárnou právomocou (rozsudok ESĽP z 23. 6.1981 vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, sťažnosti č. 6878/75a č. 7238/75), ktorá ich integruje do štátnych štruktúr a umožňuje im používať postupyverejnej moci (rozsudok ESĽP z 29. 4. 1999 vo veci Chassagnou a ostatní c. Francúzsko,sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95 a č. 28443/95). Článok 11 dohovoru tak upravuje právozakladať združenia ako organizácie súkromného práva, ktoré vznikli na základesúkromnoprávnych predpisov a majú plnú autonómiu pri vydávaní rozhodnutí a pri správesvojich vnútorných vecí (rozsudok ESĽP z 30. 6. 1993 vo veci Sigurdur A. Sigurjónssonc. Island, sťažnosť č. 16130/90). 83. Pluralizmus v modernej demokratickej spoločnosti nevytvárajú len politickéstrany, ale pre jeho budovanie je dôležité aj skutočné uznanie a úcta k rozmanitostikultúrnych tradícií, etnickej a kultúrnej identite, náboženskému vyznaniu, umeleckým,literárnym a sociálno-ekonomickým myšlienkam a koncepciám. Harmonická vzájomnásúčinnosť jednotlivcov a skupín s rozličnými identitami je podstatná pre dosiahnutiesociálnej súdržnosti. Je len prirodzené, že tam, kde občianska spoločnosť funguje zdravýmspôsobom, participácia občanov na demokratických procesoch je v rozsiahlej mieredosahovaná prostredníctvom ich príslušnosti k združeniam, v ktorých sa môžu integrovaťs inými a kolektívne presadzovať spoločné zámery a ciele (napr. rozsudok zo 17. 2. 2004vo veci Gorzelik a ďalší v. Poľsko, bod 92, sťažnosť č. 44158/98). 84. V rozsudku Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas v. Rakúsko (bod 62)ESĽP zdôraznil, že jedným z najdôležitejších aspektov slobody združovania podľa čl. 11dohovoru je možnosť založiť právnu bytosť (legal entity) na účely kolektívneho konaniana poli spoločných záujmov. Takto vymedzený cieľ musí byť v prvom rade vlastný každejzákonnej regulácii, ktorá konkretizuje slobodu združovania v individualizovanej právnejforme (PL. ÚS 11/2010). 85. Pre združenia podliehajúce základnému právu zakotvenému v čl. 29 ústavy mábyť typické, že právne vznikli na základe slobodnej vôle ich zakladateľov, teda fyzickýchosôb alebo právnických osôb realizujúcich svoje základné právo slobodne sa združovať.Nesmie ísť o také právnické osoby, ktoré vzniknú zákonom, teda autoritatívnymmocenským aktom zákonodarcu. 86. Osobitnú hodnotu majú pre ústavný súd rozhodnutia ESĽP, ktoré sa v minulomobdobí týkali práve združovania v rôznych poľovníckych organizáciách a spolkoch (užspomenutá vec Chassagnou a ďalší v. Francúzsko, rozhodnutie z 10. 7. 2007 vo veciSchneider v. Luxembursko, sťažnosť č. 2113/04, a rozhodnutie z 20. 1. 2011 vo veciHerrmann v. Nemecko, sťažnosť č. 9300/07). Pri rozhodovaní vo veci týchto sťažností bolESĽP nútený vysporiadať sa s otázkou aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru na postavenie,resp. združovanie v poľovníckych združeniach, a to aj z hľadiska povinného členstva v nich.Aj tu ESĽP aplikoval štyri kritériá podstatné pre odpoveď, či na pozadí relevantnejvnútroštátnej právnej regulácie možno určitý právny subjekt považovať za prejav realizáciezdružovacieho práva. Obsahom prvého kritéria je skúmanie, či predmetná korporácia bolazaložená jednotlivcami alebo zákonom, druhé kritérium zameriava pozornosť na integráciukorporácie v štátnych štruktúrach, pri treťom kritériu je podstatný záver, či korporácii bolazverená administratívna, normotvorná alebo disciplinárna právomoc, a napokon jevýznamné, či cieľ sledovaný korporáciou možno považovať za verejný záujem. 87. Vo veci Chassagnou a ďalší v. Francúzsko spojené sťažnosti reagovali okreminého aj na členstvo v tzv. schválených obecných združeniach lovu (Associationscommunales de chasse agréés – ACCA) vznikajúcich na základe zákona č. 64-696 z 10. júla1964 známeho ako Loi Verdeille. Na území jednej obce mohlo pôsobiť len jedno takétozdruženie. ACCA sa povinne vytvárali v departmentoch uvedených v zozname vydanomministrom zodpovedným pre oblasť poľovníctva. V departmentoch nezahrnutýchv predmetnom zozname boli ACCA zriaďované prefektom na základe žiadosti subjektu,ktorý preukázal, že aspoň 60 % vlastníkov pozemkov vlastniacich aspoň 60 % územia obcesúhlasí so zriadením ACCA na obdobie šiestich rokov. Zákonným cieľom pôsobenia ACCAbolo napomáhať rozvoju zveri, hubeniu škodlivej zveri, potláčaniu pytliactva,uskutočňovaniu poľovníckej výchovy členov združení pri súčasnom rešpektovanívlastníctva a úrody a zabezpečovaniu lepšej technickej organizácie lovu, aby poľovníkombol umožnený lepší výkon ich športu. 88. Francúzska právna úprava zaviedla povinný prevod poľovníckych práv spätýchs vymedzeným územím na ACCA, pričom vlastníci dotknutých pozemkov sa staliautomaticky členmi ACCA a nemali možnosť ukončiť svoje členstvo z vlastnej vôle. ACCAsa vytvárali na základe schválenia prefektom vo forme výnosu po tom, čo overil splnenieprocedurálnych požiadaviek, ako aj súladnosť štatútu združenia a iných jeho vnútornýchpredpisov so zákonom. Prefekt pôsobil voči ACCA ako orgán dohľadu. Akékoľvek zmenyvnútorných predpisov podliehali jeho schváleniu. Bol oprávnený nariadiť aj dočasnéopatrenia, rozpustiť výkonný výbor ACCA alebo ho vymeniť. 89. Z popísaných čŕt týkajúcich sa postavenia dotknutých združení ESĽP vyvodil,že ACCA síce vďačia za svoju existenciu vôli parlamentu, jednako ich však nemožnopovažovať za združenia založené podľa zákonných predpisov o združeniach (zákon z 1. júla1901). Skutočnosť, že prefekt vykonáva dohľad nad pôsobením ACCA podľa ESĽP,nepostačoval pre záver, že zostali integrované v štátnych štruktúrach. Okrem toho ACCAnebolo možné považovať za obdarené prerogatívami siahajúcimi mimo sféry obyčajnéhopráva, či už administratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi. Rovnako nebolomožné prijať záver, že ACCA realizujú procesy verejných orgánov, ako to je v prípadochprofesijných združení (bod 101 predmetného rozsudku). 90. Okolnosti prípadu Schneider v. Luxembursko pramenili v dnes už zrušenejprávnej úprave obsiahnutej v zákone z 20. júla 1925 o prenájme poľovného revírua o náhrade škôd spôsobených zverou (loi sur l'amodiation de la chasse et l'indemnisationdes dégâts causés par le gibier). Podľa čl. 1 al. 1 tohto zákona všetky nezastavané pozemky,poľnohospodárske a lesné pozemky na území volebného obvodu obce tvorili poľovný revír,ktorý môže byť rozdelený na celky o rozlohe najmenej 250 ha. Vlastníci týchto pozemkovtvorili poľovnícky zväz (syndicat de chasse) na základe tohto zákona. V tom istomustanovení(al. 2) zákon umožňoval právo poľovníctva na predmetných pozemkochuvoľniť (relaissement du droit de chasse) kvalifikovanou väčšinou hlasov vlastníkovpredmetných pozemkov združených v poľovníckom zväze. Uvoľnenie znamenalorozhodnutie o prenajatí poľovného revíru na určité obdobie. Prenájom sa realizovalprostredníctvom verejnej súťaže alebo predĺžením nájmu revíru v prospech nájomcov,ktorých nájom už končil (locataires sortant). Rozhodnutie o uvoľnení podliehalo schváleniupríslušného ministra, pričom ministerské schválenie umožňovala právna úprava atakovaťopravnými prostriedkami (čl. 3 al. 8 zákona). 91. ESĽP pri prejednávaní námietky luxemburskej vlády, podľa ktorej poľovníckezväzy nie sú združeniami v zmysle čl. 11 dohovoru, uznal, že za svoju existenciu vďačiavôli zákonodarcu a že nie sú združeniami podľa osobitného zákona o neziskovýchzdruženiach a nadáciách z roku 1928. To však podľa názoru ESĽP nič nemenína skutočnosti, že poľovnícke zväzy sú tvorené vlastníkmi pozemkov, teda jednotlivcami,ktorí sa pravidelne schádzajú, aby rozhodovali o uvoľnení, resp. neuvoľnení právapoľovníctva v prospech niekoľkých poľovníkov (bod 72 rozsudku). Takisto skutočnosť, žefungovanie poľovníckych zväzov je pod dohľadom ministra vnútra, nepostačovalo podľanázoru ESĽP pre záver o integrácii zväzov v štruktúrach štátu. Napokon ESĽP uzavrel(rovnako ako v prípade Chassagnou a ďalší v. Francúzsko), že poľovnícke zväzynedisponujú prerogatívami siahajúcimi mimo sféryobyčajného práva, čiužadministratívnymi, normotvornými alebo disciplinárnymi, a že nerealizujú procesyverejných orgánov, ako to je v prípadoch profesijných združení (bod 73 rozsudku). 92. V kauze Herrmann v. Nemecko ESĽP vyhodnocoval povahu poľovníckehospoločenstva (Jagdgenossenchaft) vo svetle právnej regulácie obsiahnutej v § 7 ods. 1 vtedyúčinnéhokrajinskéhopoľovníckehozákonaspolkovejkrajinyPorýnie-Falcko[Landesjagdgesetz vom 5. Februar 1979 (GVBl. S. 23)]. Podľa tohto ustanoveniapoľovnícke spoločenstvo bolo korporáciou verejného práva. Podliehalo štátnemu dohľadu.Bolo povinné vydať vlastný štatút, ktorý (ako aj jeho zmeny) podliehal schváleniu orgánomdohľadu okrem prípadu, ak štatút zodpovedal vzorovému štatútu vydanému najvyššímorgánom na úseku poľovníctva (vecne príslušné ministerstvo). Súčasne § 7 ods. 4uvedeného právneho predpisu umožňoval vymáhanie pohľadávok poľovníckehospoločenstva z dávok (Umlageforderungen) ukladaných poľovníckym spoločenstvom jehočlenom podľa krajinského zákona o správnej exekúcii. Vymáhanie realizoval orgánvykonávajúci oprávnenia exekučného orgánu obce, na území ktorej poľovníckespoločenstvo malo svoje sídlo. Napokon, na účel chápania podstaty poľovníckehospoločenstva nebolo možné opomenúť ani fakt, že podľa spolkového zákonodarstva[Bundesjagdgesetz in der Fassung der Bekanntmachung vom 29. September 1976 (BGBl. IS. 2849)] vytvárajú vlastníci pozemkov patriacich do spoločného poľovného revíru ex legepoľovnícke spoločenstvo. 93. Všetky popísané skutočnosti charakterizujúce skúmanú právnu úpravu vyhodnotilESĽP tak, že poľovnícke spoločenstvá v spolkovej krajine Porýnie-Falcko sú založenézákonom vo forme asociácií verejného práva. Sú subjektom podliehajúcim kontrole orgánuna úseku poľovníctva a aj ich vnútorné štatúty podliehajú schváleniu tohto orgánu. Okremtoho poľovnícke spoločenstvá sú oprávnené ukladať administratívnymi aktmi dávky,ktoré sú vymáhateľné verejným orgánom. Podľa ESĽP tak poľovnícke spoločenstvápodliehali štátnemu dohľadu, ktorý presahuje dohľad bežne vykonávaný nad združeniamisúkromného práva. Preto ESĽP vyhodnotil, že sú integrované do štátnych štruktúr v miereumožňujúcej kvalifikovať ich ako inštitúcie verejného práva. Dodal, že cieľ ich pôsobeniaspadá pod kategóriu verejného záujmu (body 77 a 78 rozsudku). 94. Vec Herrmann v. Nemecko z 20. januára 2011 bola postúpená aj veľkej komoreESĽP, ktorá však svojím rozsudkom z 26. júna 2012 na záveroch rozsudku z 20. januára2011 týkajúcich sa aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru nič nezmenila. 95. Analyzované kauzy rozhodované štrasburským súdom sú dôkazom, že hoci ESĽPsformuloval štyri kritériá aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, nevyjadril sa jednoznačnek otázke, či tieto kritériá musia byť v individuálnom prípade splnené kumulatívnealebo postačuje splnenie iba niektorých z nich, prípadne k otázke, aká je váha týchto kritériípri ich aplikácii v konkrétnom prípade. Pritom samotné kritériá sú vymedzené pomernevšeobecne. Len odhadom možno ustáliť, čo napríklad v ponímaní ESĽP znamená integráciav štátnych štruktúrach. Rozhodnutia v analyzovaných veciach taktiež naznačujú tendenciuuprednostňovať niektoré z identifikovaných kritérií a iným zas prisúdiť sekundárny,prípadne doplnkový význam (k takým navyše podľa rozsudku vo veci Le Compte, VanLeuven a De Meyre c. Belgicko patrí aj zistenie, či štát súčasne so zriadením právnickejosoby združujúcej určité subjekty na báze povinného členstva umožňuje týmto subjektomslobodné a dobrovoľné združovanie na rovnakej záujmovej platforme aj v združeniachvýsostne súkromno-právnych). 96. Rekapitulované hľadiská sú na základe záverov uvedených v bode 81 ajpre ústavný súd rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, či komora, právnu úpravučlenstva v ktorej navrhovatelia kritizujú, je výrazom realizácie základného práva slobodnesa združovať podľa čl. 29 ods. 1 ústavy. Iba kladná odpoveď na takto položenú otázkuvytvára priestor pre ďalšie skúmanie, či nútené členstvo v komore plynúce z napadnutýchustanovení zákona o poľovníctve ako obmedzenie základného práva slobodne sa združovaťzodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 29 ods. 3 ústavy. 97. Z ustanovení citovaných v časti II odôvodnenia tohto nálezu možno v reláciik prvému kritériu vyabstrahovanému štrasburskou judikatúrou konštatovať, že komora jesubjektom zriadeným priamo zákonom. Jej vznik a existencia nie sú výrazom slobodnéhorozhodovania jej členov o inštitucionalizácii ich spoločnej záujmovej platformy. Právnaosobnosť komory nie je determinovaná žiadnou ďalšou právnou skutočnosťou, ktorá bymala pristúpiť k účinnej právnej norme (na rozdiel od prípadu Chassagnou v. Francúzsko).Komora teda nielenže vďačí za svoju existenciu zákonodarcovi, ale ten určuje aj jejorganizačnú štruktúru a rozdelenie úloh jej jednotlivým orgánom. Prvé štrasburskékritérium determinujúce vylúčenie právnickej osoby zo sféry základného práva slobodne sazdružovať je tak naplnené. 98. Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd je toho názoru, že integrácia komoryv štátnych štruktúrach je z hľadiska verejnoprávnych vzťahov k štátnej správe, prípadnek inej verejnej správe, pochybná. Zákon o poľovníctve nestavia komoru explicitnedo pozície subjektu podliehajúceho administratívnemu dozoru štátnej správy. Skôrzdôrazňuje prvok kooperácie medzi komorou a orgánmi štátnej správy na úsekupoľovníctva [napr. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, § 30 ods. 3, § 50 ods. 2 a § 74 ods. 2 písm. l)]. 99. V zákone o poľovníctve niet výslovnej opory pre záver, podľa ktorého byvnútorné predpisy vydávané komorou (stanovy, volebný poriadok, rokovací poriadoka disciplinárny poriadok) a ich zmeny podliehali schvaľovaniu štátnymi orgánmi.Za pozornosť tu stojí § 77 ods. 2 zákona o poľovníctve v znení účinnom do 31. decembra2013. Disciplinárny poriadok vydaný komorou na základe tejto normy podliehal schváleniuMinisterstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústrednéhoorgánu štátnej správy pre oblasť poľovníctva (§ 72 zákona o poľovníctve). S účinnosťouod 1. januára 2014 bol aj tento ojedinelý prvok dohľadu nad normotvornou aktivitoukomory vypustený. 100. Ani vo sfére individuálnej rozhodovacej právomoci právna úprava nezakotvujeinštančný vzťah medzi orgánmi komory a orgánmi štátnej správy na úseku poľovníctva. 101. Integráciu komory v štruktúrach štátu spochybňuje aj spôsob obsadzovaniazákonom určených funkcií v komore a následná úprava zodpovednostných vzťahov osôbzastávajúcich tieto funkcie za ich výkon. Snem komory tvoria delegáti zvolení členmikomory na obdobie piatich rokov. Snem následne volí a odvoláva prezidenta,viceprezidentov a ďalších členov prezídia, predsedu dozornej rady a ďalších jej členov.Spôsob ustanovovania disciplinárnej komisie komory zákon o poľovníctve explicitneneupravuje,alezostanovkomoryuverejnenýchnajejwebovomsídle<http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html> vyplýva, že snem komoryje orgánom, ktorý volí a odvoláva predsedu disciplinárnej komisie a šiestich jej členov [§ 11ods. 5 písm. d) stanov komory v znení účinnom od 22. júna 2013]. Popísaný spôsob kreáciejednotlivých funkcií v orgánoch komory teda dokazuje skôr silný samosprávny prvokv organizácii komory, než jej právom regulované vzťahy s orgánmi konajúcimi v meneštátu. 102. K tretiemu kritériu artikulovanému judikatúrou ESĽP ústavný súd uvádza,že oprávnenie vydávať vnútorné predpisy na platforme právnej existencie určitej právnickejosoby samo osebe ešte neznamená dispozíciu normotvornou právomocou (napríkladaj od občianskeho združenia založeného podľa zákona o združovaní sa očakáva schváleniestanov ako jeho vnútorného predpisu). Rovnako tak oprávnenie právnickej osoby vzniknutejuplatnením združovacieho práva ukladať povinnosti svojim členom ešte neznamená, žetakáto právnická osoba je obdarená administratívnou kompetenciou (občianske združeniamôžu ukladať povinnosti svojim členom – a contrario § 5 druhá veta zákona o združovaní).Napokon, ani oprávnenie združenia vylúčiť niektorého zo svojich členov neumožňuje závero disciplinárnej právomoci združenia. 103. Združenia požívajúce ochranu čl. 11 dohovoru, ale aj čl. 29 ústavy totižvykazujú prvok tzv. spolkovej autonómie, ktorá zahŕňa aj oprávnenie regulovať svojuvnútornú organizáciu, procesy prebiehajúce vo vnútri združenia, ale aj vzťah medzizdružením a jeho členmi konkretizovaný vzájomnými právami a povinnosťami členovzdruženia a eventuálne i dôsledky porušenia povinností, ktoré môžu viesť až k vylúčeniučlena zo združenia. Ak však ESĽP pri identifikácii čŕt vylučujúcich aplikovateľnosť čl. 11dohovoru hovorí o kritériu administratívnej, normotvornej či disciplinárnej právomoci,zjavne nemá na mysli popísané prvky tvoriace v ich súhrne pojem spolkovej autonómie, taktypickej pre združenia založené na báze slobody združovať sa. 104.Kritériumadministratívnej,normotvorneja disciplinárnejprávomocipodľa judikatúry ESĽP nevyhnutne vyžaduje priamy dopad jej realizácie na verejnésubjektívne práva a povinnosti adresátov jej výkonu. Inými slovami, právnická osobaanalyzovaná z hľadiska aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru musí vykonávať verejnú moc. Lenvtedy možno uzavrieť, že v poradí tretie kritérium štrasburského súdu je naplnené.V prospech tohto záveru svedčí aj ďalší pravidelne judikovaný názor ESĽP. Vo veciChassagnou a ďalší v. Francúzsko i vo veci Schneider v. Luxembursko je totiž predmetnékritérium vyjadrené potrebou skúmania, či analyzovaná právnická osoba uplatňuje procesytypické pre verejné orgány (v slovenskom ponímaní orgány verejnej moci). 105. Pri použití v predchádzajúcich odsekoch vyslovených teoretických náhľadovna podmienky komory považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť kompetenciu komoryrozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne o jeho odňatí[§ 42 ods. 1 písm. d) zákona o poľovníctve], ako aj jej kompetenciu prejednávaťa rozhodovať o disciplinárnych previneniach držiteľov poľovných lístkov [§ 42 ods. 1písm. m) zákona o poľovníctve], s ktorou je spätá právomoc schváliť disciplinárny poriadokkomory [§ 45 ods. 2 písm. a) zákona o poľovníctve], v ktorom podľa zákonnéhosplnomocnenia má byť regulovaný aj postup pri riešení disciplinárnych previnení,ba aj druhy disciplinárnych opatrení (§ 49 ods. 2 zákona o poľovníctve). 106. Popísané kompetencie podľa názoru ústavného súdu dokazujú, že komoradisponuje administratívnou, normotvornou i disciplinárnou právomocou, tak ako ju chápeESĽP vo svojej judikatúre o aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru. 107. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti,prípadne o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnuprávomoc. Vychádzajúc z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístkakonkrétnemu žiadateľovi tento nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienkyna lov zveri ustanovené týmto zákonom. Bez poľovného lístka lovec nevie preukázaťoprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je obsiahnutý vo verejnomsubjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva, pričompoľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činnostízameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanievoľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťoukultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časťdôvodovej správy k zákonu o poľovníctve udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia Slovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný verejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky sa vykonáva s použitím zbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide o činnosť, ktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného bohatstva štátu.“ . 108. Z citovaného chápania poľovníctva bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,že ho zákonodarca vníma ako súbor aktivít zameraných v prvom rade na ochranu, prípadnedotýkajúcich sa konkretizovaného verejného záujmu, ktorého obsahová podstata jez legálnej definície poľovníctva a z dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve zreteľnepoznateľná. Ak je lov zveri jedným z právom aprobovaných prostriedkov, ktorým možnona ochranu identifikovaného verejného záujmu fakticky vplývať, právo loviť nemožnocharakterizovať inak, než ako verejné subjektívne právo. Rozhodovanie komory o ňom jepotom výkonom administratívnej právomoci. 109. Komora disponuje aj normotvornou právomocou, ktorá predstavujekonštitutívny prvok verejnej moci zverenej verejnoprávnej korporácii (Beran, K. Právnickéosoby veřejného práva. Praha : Linde. 2006, s. 63). Prejavuje sa v právomoci komory vydaťdisciplinárny poriadok, v ktorom vymedzí postup pri riešení disciplinárnych previnení,ako aj určí druhy disciplinárnych opatrení, no svoj výraz nachádza aj v oprávnení stíhaťa sankcionovať páchateľov disciplinárnych previnení. Komora je oprávnená ukladať sankciemajetkové, späté so zásahom do základného práva vlastniť majetok, sankcie personálne,späté so zásahom do základného práva podieľať sa na správe vecí verejných,alebo aj sankcie zakazujúce výkon práva poľovníctva ako verejného subjektívneho práva.I z disciplinárneho poriadku komory uverejneného na jej webovom sídle popísaný charaktersankcií vyplýva <http://www.polovnickakomora.sk/spk/predpisy/legislativa.html>. 110. Napokon ústavný súd odkazuje na výstižný právny názor, podľa ktoréhodisciplinárnu právomoc právnickej osoby odlišnej od štátu je potrebné považovať za súčasťvýkonu verejnej správy vtedy, ak je ona alternatívou k výkonu disciplinárnej právomocivšeobecnou štátnou správou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6As 36/2003-115 zo 6. januára 2005). Inak povedané, v prípade, že by predmetnúdisciplinárnu právomoc nerealizovala „neštátna“ právnická osoba, musela by byťrealizovaná štátnou správou. 111. Disciplinárna právomoc komory spĺňa naznačené črty, čo dokazujepredchádzajúca právna úprava obsiahnutá v zákone č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“), podľa ktorej poľovné lístkyvydával a odoberal obvodný lesný úrad (§ 31 ods. 3 zákona č. 23/1962 Zb. v spojení s § 56ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení účinnom k 31. augustu 2009 a v spojenís § 24 vyhlášky Ministerstva poľnohospodárstva a výživy č. 59/1967 Zb., ktorou savydávajú vykonávacie predpisy k zákonu o poľovníctve v znení neskorších predpisov)ako špecializovaný orgán miestnej štátnej správy. Právna úprava poľovníctva účinnáod 1. septembra 2009 a inkorporovaná v zákone o poľovníctve bola potom odôvodnenávo vzťahu k existencii komory aj tým, že „výkon niektorých činností prostredníctvom poľovníckej komory odbremení štátnu správu poľovníctva, ktorá doteraz napr. vydávala a predlžovala platnosť poľovných lístkov (cca 12 tis. ročne) riešila disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov v správnom konaní (cca 1000 ročne) a pod.“ (osobitná časť dôvodovej správy k § 42 zákona o poľovníctve). 112. Tretie kritérium judikatúry ESĽP zacielené na vylúčenie aplikovateľnosti čl. 11dohovoru, ako aj čl. 29 ods. 1 ústavy tak vo vzťahu k postaveniu komory v zákoneo poľovníctve považuje ústavný súd za naplnené. 113. Napokon, štvrté kritérium aplikovateľnosti čl. 11 dohovoru, a tým aj čl. 29ústavy spočíva v skúmaní charakteru cieľa existencie dotknutej korporácie z hľadiska toho,či ho možno identifikovať s verejným záujmom. Dosiaľ formulované a predloženémeritórne argumenty podľa názoru ústavného súdu nevyžadujú ďalšie podrobnejšie analýzyna to, aby bolo možné bez pochybností uzavrieť, že cieľ fungovania komory je predznačenýverejným záujmom. Dokazuje to výslovná dikcia právnej úpravy v zákone o poľovníctve,jej interpretácia i dôvodová správa k zákonu o poľovníctve. Podčiarknuť tu možno ibaskutočnosť, že výkon práva poľovníctva ovplyvňuje stav zveri ako nedeliteľnej súčastiživotného prostredia, ako aj účastníkmi konania nerozporovaný fakt, že poľovníctvo sav nezanedbateľnej časti uskutočňuje s použitím strelných zbraní. Oba determinanty vedúk záveru o identifikácii cieľa existencie komory s verejným záujmom. 114. Ústavný súd konštatuje, že komora bez akýchkoľvek pochybností spĺňa trizo štyroch štrasburských kritérií, ktoré slúžia na posúdenie aplikovateľnosti čl. 11dohovoru , a tým aj čl. 29 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o kritérium integrácie v štruktúrach štátu,možno uzavrieť, že administratívnoprávne väzby komory k výkonnej zložke štátnej moci súznačne limitované a o začlenení komory do hierarchicky usporiadaných štruktúr štátnejsprávy nemožno uvažovať. V tomto svetle sa komora svojím postavením približujecharakteru profesijných komôr, ktoré vyjadrujú v demokratickom štáte žiaduci prvokdecentralizácie ústiacej do formovania záujmovej samosprávy. Potlačením hierarchickýchvzťahov medzi komorou a štátnou správou však podľa názoru ústavného súdu zákonodarcanesledoval zámer poskytnúť fyzickým osobám a právnickým osobám platformu preslobodnú inštitucionalizáciu ich spoločných záujmov (pozri bod 1.11 v časti II. B nálezu voveci sp. zn. PL. ÚS 11/2010) vo sfére poľovníctva, ale skôr snahu zabezpečiť poľovníckejsamospráve nevyhnutnú mieru samostatnosti na to, aby skutočne samosprávnou bola. Vládak tomu správne uvádza, že „existencia povinného členstva v SPK nie je podľa nášho názoru odvodená od ústavne garantovaného práva slobodne sa združovať, ale od záujmu štátu preniesť niektoré zo svojich kompetencií, ktoré má vykonávať vo verejnom záujme, na iný subjekt, v tomto prípade na SPK“ . 115. Ústavný súd hodnotí komoru ako verejnoprávnu korporáciu a ako nositeľazáujmovej samosprávy. Tá predstavuje jednu z foriem výkonu verejnej moci. V slovenskomprávnom poriadku to formálne dokazuje napríklad aj § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správnyporiadok“), podľa ktorého správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy,orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zverilrozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôba právnických osôb v oblasti verejnej správy. Takéto postavenie Správny poriadoknepriznáva orgánom občianskych či iných združení. Samospráva (či už územná, aleboaj záujmová) je totiž verejnou správou uskutočňovanou inými verejnoprávnymi subjektminež štátom (pozri napr. Skulová, S. Základy správní vědy. Brno : Masarykova univerzita,2014. s. 52). Existencia záujmovej samosprávy nemá explicitnú oporu v ústave, no svojezdôvodnenie nepochybne môže čerpať z demokratického charakteru štátu vyjadrenéhov čl. 1 ods. 1 ústavy. Záujmovú samosprávu je potrebné považovať za prvok demokratickejformy vlády, pretože rovnako ako právny štát, s ktorým sa spája ústavná ochrana mnohýchprincípov, tak aj demokratický štát implikuje súbor princípov, foriem a metód uplatňovaniaverejnej moci a jednou z nich je záujmová samospráva. Aspektom demokratického štátu jetotiž nepochybne aj decentralizácia výkonu verejnej moci nemysliteľná bez samosprávnehoprvku. Ak zákonodarca chce preniesť časť výkonu verejnej moci na subjekt právneoddelený od štátu, ba ho na tento účel zákonom zriadi, potom je pojmovo vylúčená slobodazdružovania v takomto subjekte. Popísaný prenos štátnych úloh by nemal žiaden význam,ak by zákonodarca presne neurčil okruh osôb, voči ktorým neštátny subjekt budezodpovedajúcu verejnú moc uskutočňovať, ale ponechal by slobodnému rozhodnutiufyzických osôb a právnických osôb, či vstupom do členského vzťahu pripustiaalebo nepripustia pôsobenie prenesenej časti verejnej moci na seba. Preto tu nemožnouvažovať o slobode združovania. Personálny substrát ako neopomenuteľná črta subjektuzáujmovej samosprávy nachádza oporu skôr v základnom práve zúčastňovať sa na správeverejných vecí zaručenom čl. 21 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Filip, J. Ústavníprávo České republiky. 1. díl. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání.Brno : Masarykova univerzita a Doplněk, 2003. s. 502), resp. čl. 30 ods. 1 ústavy. 116. Na účel odstránenia aj posledných pochybností o neaplikovateľnosti čl. 29ústavy na členstvo v komore a v záujme potvrdenia správnosti záverov vyslovenýchv predchádzajúcich odsekoch ústavný súd dopĺňa, že existencia komory a nútené členstvov nej nebráni subjektom zdieľajúcim záujmy vo sfére poľovníctva slobodne sa združovať(m. m. rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65)v dobrovoľných organizáciách s nepovinným členstvom. Zákon o poľovníctve umožňujev § 32 zakladanie poľovníckych organizácií ako právnických osôb, ktoré nie sú založenéna účel dosiahnutia zisku, združujú občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmipoľovných lístkov, ako aj iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnenýchzáujmov svojich členov na úseku poľovníctva (body 37 až 41 a bod 71.. Názornavrhovateľov, podľa ktorého „členom tejto organizácie môže byť len osoba, ktorá je držiteľom poľovného lístka“ , nemá dostatočný základ v účinnej právnej úprave [jedinýmproblémovým miestom je skutočnosť, že poľovnícku organizáciu môžu podľa § 32 ods. 1písm. a) založiť len držitelia poľovných lístkov; toto ustanovenie však navrhovateliado návrhového petitu nepojali]. Fakt, že sa zákon o združovaní podľa § 1 ods. 3 písm. d)nevzťahuje na združovanie občanov na účel výkonu práva poľovníctva, nijako nevylučujepoľovnícke združenia spod režimu slobodného združovania podľa čl. 29 ústavy. Správnev tejto súvislosti argumentuje vláda, keď dôvodí, že „fyzická osoba, ktorá je členom poľovníckej organizácie, nemusí byť držiteľom poľovného lístka, a teda hoci poľovnícka organizácia musí byť členom SPK, jej jednotliví členovia nemusia byť členmi SPK“ . 117. Azda trochu nad rámec, predsa však v záujme čo najpresvedčivejšejargumentácie v prospech svojho meritórneho záveru ústavný súd pociťuje potrebu poukázaťna dva zjavne mylné interpretačné (a následne aj aplikačné) prístupy k uvádzaniu účinnejprávnej úpravy poľovníctva do praxe. 118. Podľa § 6 ods. 6 stanov komory „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe aj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe, ktorá je členom SPK“ . Obdobne podľa § 6 ods. 7 písm. d) „členstvo v SPK fyzickej osobe zaniká zánikom právnickej osoby, prostredníctvom ktorej je členom...“ . 119. Normovaný postoj komory nemá žiaden právny základ v zákone o poľovníctvea nerešpektuje právnu samostatnosť a oddelenosť komory a poľovníckych organizáciíz hľadiska ich právnej subjektivity. Podstata združovacieho práva spočíva v tom,že združujúce sa subjekty sú oprávnené dobrovoľne sa rozhodnúť o inštitucionalizáciisvojich spoločných záujmov prostredníctvom založenia nového subjektu práva,ktorého právna subjektivita je odlišná od právnej subjektivity jeho zakladateľov. Ak jepotom takéto novozaložené združenie ex lege členom ďalšieho subjektu (hociaj verejnoprávnej korporácie), nevyvoláva to automaticky členstvo členov združeniavo verejnoprávnej korporácii. Popísané „sprostredkované“ členstvo by muselo mať zákonnýzáklad, no niet ho. Výklad, ku ktorému pristúpila komora pri koncipovaní citovanýchustanovení, obmedzuje bez náležitého zákonného základu slobodu združovania týchfyzických osôb, ktoré nie sú držiteľmi poľovných lístkov a chcú sa združovaťv poľovníckych organizáciách. Výklad komory je tak ústavne nekonformný pre rozpors čl. 29 ods. 3 ústavy. 120. Druhou obdobne problematickou črtou praktického chápania postaveniapoľovníckych organizácií je judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) zjavne vychádzajúca z právneho názoru, podľa ktorého sú poľovníckeorganizácie subjektmi záujmovej samosprávy, a teda sú nadané výsadami verejnej moci. 121. Spočiatku síce najvyšší súd vo väzbe na § 32 zákona o poľovníctve správnejudikoval, že „v prípade rozhodnutia orgánov poľovníckeho združenia o vylúčení niektorého z členov združenia... takéto rozhodnutie je síce rozhodnutím o právach a povinnostiach člena združenia ako fyzickej osoby, ale nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy. Orgány poľovníckeho združenia... rozhodujú na základe stanov združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti verejnej. Ich rozhodnutia nie sú realizáciou verejnej moci, ani nesledujú žiaden verejný cieľ alebo záujem, ani nerealizujú zákon, ale interný predpis združenia, ktorým sú Stanovy.“ (uznesenie najvyššieho súdu z 20. marca 2012 vo veci sp. zn. 6 Nds 3/2012). Neskôr všaknajvyšší súd svoj postoj zmenil, a to počnúc rozsudkom z 22. augusta 2012 vo veci sp. zn.2 Sdo 4/2012, v ktorom na podklade podrobnej rekapitulácie právnej úpravy poľovníctvavykazujúcej črtu verejného záujmu jednoznačne zaujal názor, podľa ktorého „podľa zákona č. 274/2009 Z. z. sa poľovnícke združenie považuje za orgán záujmovej samosprávy na úseku správy poľovníctva“ . Citovaný názor bol neskôr zopakovaný napríklad v uznesenísp. zn. 6 Nds 1/2014 z 10. apríla 2014. 122. Ústavný súd k ustaľujúcej sa judikatúre najvyššieho súdu uvádza, že v právnomštáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-mocenskéoprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnejmoci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie stanovami určenéhoorgánu poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (aniverejnej správy), pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckejorganizácie ako právnickej osoby) o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomerochtohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že zákon o združovaní sa na združovanieobčanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska združovacej podstatypoľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokoncaani skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer.V slovenskom právnom prostredí existuje množstvo občianskych združení a inýchsubjektov tzv. tretieho sektora, ktorých nezisková aktivita je vecne orientovaná na sférupriraditeľnú k verejnému záujmu (oblasť starostlivosti o sociálne odkázaných, oblasťzdravotníctva, sféra starostlivosti a ochrany o životné prostredie, o kultúrne pamiatkya pod.). U žiadneho z týchto subjektov to však ipso facto nemá za následok jeho právnukvalifikovateľnosť ako subjektu záujmovej samosprávy podieľajúceho sa na výkoneverejnej moci. Samotná orientácia aktivity príslušného subjektu na spoločenské vzťahyzahŕňajúce evidentný prvok verejného záujmu nepostačuje pre záver o danosti verejno-mocenského postavenia tohto subjektu. K popísanej orientácii nevyhnutne musí pristúpiťaj explicitné zákonné zakotvenie pôsobnosti a právomoci, v súhrne teda kompetencie akonevyhnutnej podmienky verejno-mocenského postavenia. V právnom štáte je totiž ibazákonodarca oprávnený takéto postavenie priznať. 123. Pravda, povinnosťou ústavného súdu v konaní o návrhu navrhovateľov nie jeautoritatívne rozhodovanie o stanovách komory ani o rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.Negatívne črty popísané v predchádzajúcich odsekoch však ústavný súd považovalza potrebné uviesť na účel vyčerpávajúceho zdôvodnenia svojho záveru, podľa ktoréhonútené členstvo v komore nebráni osobám identifikujúcim sa so záujmami vo sférepoľovníctva zakladať poľovnícke organizácie podľa § 32 zákona o poľovníctveako súkromnoprávne združenia a združovať sa v nich na dobrovoľnej báze. Tým jenaplnená požiadavka štrasburskej judikatúry (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, VanLeuven a De Meyre c. Belgicko, bod 65), aby povinným členom v korporácii vykazujúcejverejno-mocenské postavenie právna úprava nebránila v slobodnom združovaní sa v inýchzdruženiach predstavujúcich inštitucionalizovanú platformu pre napĺňanie a uspokojovaniespoločných záujmov. 124. Sloboda združovania nebráni povinnému členstvu v spolkoch či zväzochverejno-právnej povahy (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 29. júla 1959 vo vecisp. zn. 1 BvR 394/58). Prepožičanie vlastnosti verejno-právnej korporácie nemusíza každých okolností viesť k neaplikovateľnosti slobody združovania. Závisí to od toho,či v posudzovanej korporácii prevažuje vplyv štátu alebo vplyv spoločenský (Stein, E.Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen : Mohr, 1991. s. 128). Charakterzákonom vymedzených úloh komory i samotný fakt jej existencie v prostredí vyznačujúcomsa slobodou združovania v poľovníckych organizáciách (§ 32 zákona o poľovníctve) vedieústavný súd ku konečnému úsudku, podľa ktorého spôsob vzniku, činnosť a fungovaniekomory dokumentujú v rámci jej pôsobenia prevažujúci verejnomocenský vplyv. Povinnéčlenstvo v komore sa preto nemôže dostať do rozporu so slobodou združovaniagarantovaniu čl. 29 ústavy. IV. Záver 125. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov predloženého návrhu, vyjadreníúčastníkov konania, na základe aplikácie relevantnej ústavnej a medzinárodnoprávnejregulácie základného práva slobodne sa združovať i nadväzujúcej súdnej judikatúryna právnu úpravu obsiahnutú v zákone o poľovníctve dospel k záveru, že komora jeverejnoprávnou korporáciou zriadenou ex lege, ktorá je subjektom záujmovej samosprávya za svoju existenciu nevďačí slobodnému rozhodnutiu subjektov požívajúcich ochranučl. 29 ústavy. Ako právnická osoba verejného práva je organizačne a inštitucionálneoddelená od sústavy orgánov štátnej správy. Disponuje však administratívnymi,normotvornými i disciplinárnymi právomocami, pri realizácii ktorých sú „v hre“ verejnésubjektívne práva, teda sa podieľa na výkone verejnej moci (doplnkovo to potvrdzujeaj prax rozhodovania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pozri napr. uznesenievo veci sp. zn. II. ÚS 51/2016). Obsahové zameranie úloh, ktoré má podľa zákonao poľovníctve komora plniť, v sebe spája jednak orientáciu na trvalo udržateľné, racionálne,cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstvaa súčasti prírodných ekosystémov, ale aj na reguláciu záujmovej činnosti uskutočňovanejvo významnej miere pomocou strelných zbraní spôsobilých ohroziť zdravie a život človeka. 126. Komparatívna rovina odôvodnenia tohto nálezu poukazuje na rôznosť chápaniacharakteru poľovníctva na európskom kontinente. Kým vo frankofónnej oblasti dominujepoľovníctvu jeho chápanie ako športovej a voľnočasovej aktivity (vec Chassagnou a ďalšív. Francúzsko, čiastočne aj Schneider v. Luxembursko) vykonávanej v súkromnom záujme,v germánskej právnej kultúre (Herrmann v. Nemecko), z ktorej čerpá inšpiráciu aj českái slovenská právna regulácia, vykazuje poľovníctvo silný a na prvý pohľad evidentný prvokverejného záujmu [existujú aj modely zmiešané – napr. maďarský model, ktorý v zmyslediskutovaného rozhodnutia maďarského ústavného súdu v sebe zahŕňa postavenieprofesionálnychpoľovníkov(hivatásosvadászok)i poľovníkovšportových(sportvadászok)]. Výstižne to popísal Ústavný súd Českej republiky, keď zdôraznil,že podľa českej právnej úpravy (a tento záver platí aj o právnej úprave v slovenskýchpodmienkach, pozn.) nie je zver prostriedkom na realizáciu poľovníctva, ale naopak,poľovníctvo je prostriedkom dosiahnutia optimalizácie chovu zveri (nález sp. zn. Pl. ÚS34/03 z 13. decembra 2006). Aj toto poznanie napomáha identifikácii a dokresľuje charakterkomory ako právnickej osoby verejného práva autoritatívne a mocensky zriadenejzákonodarcom na účel zabezpečenia efektívnej a dostatočne kvalifikovanej ochranykonkretizovaného verejného záujmu. Súčasne štát zriadením komory nijako nebránifyzickým osobám a právnickým osobám zakladať na báze dobrovoľnosti združenia(poľovnícke organizácie) ako súkromnoprávne subjekty, prostredníctvom ktorých môžuslobodne zdieľať svoje spoločné záujmy v oblasti poľovníctva. 127. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov žiadajúci vyslovenie rozporuustanovení zákona o poľovníctve vyjadrujúcich prvok núteného členstva v komore jeratione materiae nekompatibilný s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy. Zostáva potom bez právnehovýznamu skúmať namietané ustanovenia zákona o poľovníctve vo svetle námietokprednesenýchv návrhua pojednávajúcicho(ne)splneníústavnýchpožiadaviekpre obmedzenie výkonu práva slobodne sa združovať (napr. navrhovaná konfrontácias rozhodnutím Ústavného súdu Maďarska). Nevyhnutnou podmienkou pre ich meritórnyprieskum je totiž aplikovateľnosť čl. 29 ústavy, ktorú ústavný súd po prieskume postaveniakomory vylúčil. Ústavný súd preto návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájadoplňujúce stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. marca 2016
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky