| ECLI | ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 27.05.2015 |
| Súd | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | PL. ÚS 8/2014 |
| Zdroj (PDF) | www.ustavnysud.sk |
| Forma rozhodnutia | Nález |
| Heslá | súlad právnych predpisov, verejný záujem, spoločenský záujem, diskriminácia, rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach, odlišné stanovisko |
| Citované rozhodnutia | PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 2/04, PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 13/08, PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 13/09, PL. ÚS 14/09, PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 11/2013, II. ÚS 8/96 |
Nález Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn.: PL. ÚS 8/2014 datum: 27.05.2015 SLOVENSKÁ REPUBLIKA N Á L E Z Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky PL. ÚS 8/2014-41 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancovNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej RNDr. Jozefom Mihálom, poslancomNárodnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomociv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovs čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky takto r o z h o d o l : Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republikyn e v y h o v u j e. O d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania a argumentácia navrhovateľov 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol27. decembra 2013 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskejrepubliky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina 30 poslancov“) na začatie konaniapodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhlirozhodnúť o nesúlade ustanovení § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomociv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy. 2.1 V úvode svojho návrhu navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že dávkav hmotnej núdzi pre jednotlivca je ustanovením § 10 ods. 2 písm. a) zákona o hmotnej núdziurčená v sume 61,60 €. Právo poberať predmetnú dávku je však ohraničené z pohľadunavrhovateľov protiústavným znením § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ktorého cieľom jepodmieniť poberanie dávky v hmotnej núdzi pre každého plnoletého člena domácnostiexistenciou právneho vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti v rozsahunajmenej 32 hodín mesačne alebo účasťou na vykonávaní a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebopríspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec, b) dobrovoľníckej činnosti, alebo c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnejsituácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie, v rozsahu 32 hodín mesačne, a to takým spôsobom, že dávka v hmotnej núdzi sazníži o sumu 61,60 € za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa nezúčastňujena uvedených prácach. Skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávky podľa § 10 ods. 3 zákonao hmotnej núdzi sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvochkalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi, pričomnadväzujúce ustanovenie § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi obsahuje diapazón výnimiekz povinnosti vykonávania závislej činnosti alebo prác ustanovených § 10 ods. 3 zákonao hmotnej núdzi. 2.2 Navrhovatelia v ďalšej časti sťažnosti interpretujú čl. 39 ods. 2 ústavy, podľaktorého každý má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základnýchživotných podmienok. V tejto súvislosti argumentujú v prospech požadovaného vyslovenianesúladu, že ústava nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „základné životné podmienky“.Toto ustanovenie ústavy je však bližšie špecifikované v ustanovení § 2 ods. 2 zákonao hmotnej núdzi tak, že základnými životnými podmienkami na účely tohto zákona sú jednoteplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Na zabezpečenie týchto potrieb saosobám, ktoré sú v hmotnej núdzi, poskytuje dávka v hmotnej núdzi. Hmotná núdza jepodľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi stav, keď príjem členov domácnosti nedosahujesumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevediaalebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetkua uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. Suma dávky je pritomodstupňovaná v závislosti od počtu členov a zloženia domácnosti. 2.3 Podľa navrhovateľov právnym následkom odmietnutia ponúknutej práce podľa§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi bude, že jednotlivec ako samostatne posudzovaná osobanebude mať v prevažnej väčšine nárok na žiadne peňažné prostriedky zo systému dávokv hmotnej núdzi, pričom v prípade posudzovania viacerých osôb na účely poskytnutiadávky v hmotnej núdzi budú dotknutí aj členovia domácnosti. Navrhovatelia ďalejuvádzajú, že je nanajvýš nepravdepodobné, aby osoby, ktorým bola znížená dávkav hmotnej núdzi z dôvodu odmietnutia vykonávania zákonom požadovaných prác, malinárok na iné dávky či príspevky zo systému sociálnej pomoci. V tejto súvislosti uviedli: „Pri samostatne posudzovanej osobe, ktorú uvádzame ako príklad osoby, ktorá bude schváleným zákonom (z hľadiska celkového počtu dotknutých osôb) najviac dotknutá, neprichádza do úvahy ani nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa § 9 ods. 3 písm. d). Taktiež je nepravdepodobné, že by takáto osoba mala nárok na ochranný príspevok podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b), pretože veľmi pravdepodobne by spĺňala predpoklady niektorej z výnimiek stanovenej v § 10 ods. 8. Nárok na aktivačný príspevok je v tejto súvislosti irelevantný, lebo na aktivačné príspevky nie je automatický právny nárok. Teoreticky by takáto osoba mohla mať nárok na príspevok na bývanie vo výške 55,80 eura mesačne podľa ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ale to len za predpokladu, že takáto osoba preukáže, že je vlastníkom alebo nájomcom nehnuteľnosti, v ktorej býva (§ 14 ods. 3). Podmienku vlastníctva nehnuteľnosti alebo nájomného vzťahu však nespĺňa z rôznych dôvodov veľká časť osôb.“ 2.4 Napokon navrhovatelia k namietanému nesúladu citovaných ustanovení zákonao hmotnej núdzi so základným právom na pomoc v hmotnej núdzi a na zabezpečeniezákladných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy sumarizujú: „Ak vezmeme do úvahy, že jednotlivcov - poberateľov dávok v hmotnej núdzi je približne 60 % zo všetkých poberateľov dávok v hmotnej núdzi, je pravdepodobné, že existuje relevantná skupina osôb, ktorá môže po odmietnutí vykonávania prác v zmysle § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, reálne zostať bez akéhokoľvek príjmu na zabezpečenie svojich základných potrieb. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi teda na jednej strane stanovuje, čo sú základné životné podmienky, ale zároveň vytvára reálnu situáciu, v ktorej dotknutá fyzická osoba nebude mať zabezpečenú žiadnu z týchto základných životných podmienok, na ktoré má v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 ústavy právo. Netvrdíme, že podmieňovanie práva na základné životné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je z hľadiska nastavenia sociálnej politiky nesprávne, iba tvrdíme, že v tejto podobe je v rozpore so súčasným znením čl. 39 ods. 2 ústavy.“ 2.5 Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. K súladu napadnutých ustanovení zákonao hmotnej núdzi s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy navrhovatelia s poukazom na nález ústavnéhosúdu (PL. ÚS 8/04) uviedli, že základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb(právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci.Zákaz diskriminácie bol konkretizovaný v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakomzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplneníniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Tento zákonrozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou, kedy priama diskriminácia je konaniealebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny postup, rozhodnutie, pokyn alebo prax,ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je,ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovanímoprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. 2.6 Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzivyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodínmesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi. Zákon o hmotnej núdzi neustanovujepovinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzia neustanovuje ani žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom,komu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodzujú, že napadnutý zákonvytvoril priestor na úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie. Dôsledkomnapadnutej právnej úpravy v zákone o hmotnej núdzi je priama diskriminácia na základeiného postavenia, pretože obec má vytvorené zákonné predpoklady, aby nerovnakozaobchádzala s rovnako postavenými osobami poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.̶Nerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ dávkyv hmotnej núdzi si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať vo forme prácpodľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi a iný poberateľ dávky v hmotnej núdzi si tú istúzákladnú dávku v hmotnej núdzi uvedeným spôsobom nebude musieť odpracovať.Neexistuje pritom žiadne rozlišovacie kritérium, na základe ktorého by bolo možnéobjektívne stanoviť, kto bude mať povinnosť si základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovaťa kto nie. Ide teda zjavne o svojvoľné a nerovnaké zaobchádzanie s rovnako postavenýmiosobami na základe ich iného postavenia. 2.7 Na podporu existencie odlišného zaobchádzania na základe „iného postavenia“,ktoré je ústavou zakázané, navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že sa všeobecnepredpokladá, že sa nepodarí vytvoriť toľko pracovných príležitostí, aby všetci poberateliadávky v hmotnej núdzi museli, resp. mali možnosť základnú dávku v hmotnej núdziodpracovať v rozsahu 32 hodín mesačne. V praxi teda môže nastať situácia, keď jedenpoberateľ dávky v hmotnej núdzi bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať adruhý ju dostane bez práce, čo de facto vytvára dve skupiny poberateľov dávky v hmotnejnúdzi s rôznym postavením napriek tomu, že všetky tieto osoby spĺňajú kritériá hmotnejnúdze ustanovené v § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi. Navrhovatelia pritom opätovnezdôrazňujú, že napadnutý zákon poskytuje z ich pohľadu obciam úplnú svojvôľupre vytváranie takýchto rôznych skupín poberateľov dávok v hmotnej núdzi, čo hodnotiaako diskriminačné. 2.8 Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že neexistuje objektívne a rozumné ospravedlnenieodlišného zaobchádzania, čiže nie je splnená podmienka existencie primeraného vzťahumedzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (tzv. vzťah proporcionality).Na podporu svojej argumentácie citujú čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovanízákladných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia samôžu použiť len na ustanovený cieľ, a súčasne v tejto súvislosti poukazujú na vybranújudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ním vyslovený názor, že«rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumnéhoodôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionalitymedzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» (rozhodnutie ESĽP vo veciFredin vs. Švédsko z 18. 2. 1991). Navrhovatelia vyjadrujú presvedčenie, že napádanéustanovenia zákona o hmotnej núdzi nemôžu obstáť v teste proporcionality a z ich pohľaduje „nepochopiteľné, prečo zákonodarca vytvoril stav, kedy je možné bez akýchkoľvek pevných kritérií zvýhodniť len časť poberateľov základnej dávky v hmotnej núdzi a síce tú časť, ktorej práca nebude ponúknutá a teda si uvedené práce neodpracuje. Zrkadlovo k tomuto zvýhodneniu platí, že budú znevýhodnení tí poberatelia, ktorým práca bude ponúknutá a budú si dávku musieť odpracovať, resp. v prípade odmietnutia o ňu prídu. ... prijatá právna úprava vytvára nerovnaké podmienky pre osoby v rovnakom postavení bez existencie legitímneho cieľa spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami § 12 ods. 1 a 2 ústavy.“ . 2.9 Navrhovatelia v petite návrhu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ustanovenie § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“ II. Stanovisko účastníka konania a vedľajšieho účastníka 3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania dospelk záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústavea v zákone o ústavnom súde, a preto uznesením č. k. PL. ÚS 8/2014-12 z 26. marca 2014prijal uvedený návrh na ďalšie konanie. 4. Ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde požiadal 26. marca 2014Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu na začatie konania a o vyjadrenie k vhodnostiústneho pojednávania pred ústavným súdom. Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 2 zákonao ústavnom súde taktiež požiadal o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania zástupcunavrhovateľov. 5. Zástupca navrhovateľov listom zo 7. mája 2014 oznámil ústavnému súdu svojsúhlas s upustením od ústneho pojednávania. 6.1 Národná rada listom z 5. mája 2015 ústavnému súdu oznámila, že súhlasís upustením od ústneho pojednávania. Prostredníctvom svojho predsedu zaujala k návrhunasledujúce stanovisko. 6.2 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napádaného zákona o hmotnej núdziso základným právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2ústavy, národná rada poukázala na to, že zákon o hmotnej núdzi definuje hmotnú núdzuvo svojom ustanovení § 2 ods. 1 v dvoch rovinách. V prvej rovine ako stav, keď príjemčlenov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovenéosobitným predpisom, ktorým je zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V druhej rovine je to stav, keďčlenovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva aleboiného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. 6.3 Pre aplikáciu zákona o hmotnej núdzi v praxi by sa podľa názoru národnej radynemali jednotlivé ustanovenia vyčleňovať z kontextu citovaného zákona a interpretovaťsamy osebe, pretože navzájom na seba významovo nadväzujú. Filozofia zákona, a tým jejzákonná podoba, tak ako bola národnou radou schválená, vychádza v prvom rade z definíciehmotnej núdze. Hmotná núdza sa zisťuje posúdením príjmu, majetku a možnosti uplatnenianárokov členov domácnosti. Ak sa občan dostane do hmotnej núdze, musí sa sledovaťnaplnenie podmienky, že jeho príjem nedosahuje sumy životného minima ustanovené v § 2z taxatívne ustanovených dôvodov, a to preto, že nevie alebo nemôže prácou, výkonomvlastníckeho práva alebo iného práva k majetku, ako aj uplatnením nárokov zabezpečiť sipríjem alebo si zabezpečiť zvýšenie svojho príjmu. 6.4 Z vyjadrenia národnej rady možno ďalej abstrahovať jej argumentáciu, že dávka vhmotnej núdzi nie je jedinou dávkou pomoci občana v nepriaznivej sociálnej situáciia zákon o hmotnej núdzi poskytuje v prípade hmotnej núdze viacero ďalších nástrojovsmerujúcich k ochrane základných práv občanov. V korelácii s uvedeným národná radauviedla: „Nakoľko zákon o pomoci v hmotnej núdzi neumožňuje poskytovanie priamo dávky v hmotnej núdzi, ale suma pomoci v hmotnej núdzi sa určuje ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4, možno vyvodiť záver, že zákon v konečnom poskytovaní pomoci v hmotnej núdzi nepodmieňuje zabezpečenie samotných základných životných podmienok pracovnou činnosťou, či už vykonávaním menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác na predchádzaní následkov mimoriadnej situácie.“ 6.5 V ďalšej časti vyjadrenia národná rada poukazuje na zámer prijatej právnejúpravy, ktorý je vyjadrený vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona(parlamentná tlač č. 812): „Za účelom zvýšenia aktívnej účasti občana na riešení hmotnej núdze návrh vymedzuje výšku dávky v hmotnej núdzi. Navrhuje sa, aby výška dávky v hmotnej núdzi bola závislá od aktivity plnoletého práceschopného člena domácnosti, a to účasťou na menších obecných službách, dobrovoľníckej činnosti alebo na prácach na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenia mimoriadnej situácie a na odstraňovaní jej následkov. Mimoriadna situácia sa vyhlasuje napr. v čase živelnej pohromy, havárie, katastrofy. Základným predpokladom tejto podmienky však bude, že mu takéto činnosti budú ponúknuté. Zároveň sa zákonom navrhuje aj možnosť úradu aktívne sa zapojiť do výkonu týchto činností zabezpečovaním účasti osôb na týchto činnostiach.“ 6.6 Podľa názoru národnej rady zámer napadnutého zákona o hmotnej núdzikorešponduje aj so závermi odporúčania Rady Európskej únie z 9. júla 2013 (ktoré sa týkanárodného programu reforiem Slovenska na rok 2013 a ktorým sa predkladá stanoviskoRady k programu stability Slovenska na roky 2012 – 2016), v intenciách ktorých saodporúča Slovenskej republike prijať opatrenia s cieľom zlepšiť schopnosť verejných služiebzamestnanosti, poskytovať uchádzačom o zamestnanie individualizované služby a posilniťprepojenie medzi aktivačnými opatreniami a sociálnou pomocou. 6.7 Vo vzťahu k namietanému nesúladu s ústavným zákazom diskriminácievyjadreným v čl. 12 ústavy národná rada odkázala na uvedenú argumentáciu a uviedla, že „v uvedenom prípade nemožno hovoriť o diskriminácii medzi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi, nakoľko výsledným efektom pri posudzovaní nároku hmotnej núdze je poskytnutie sumy pomoci v hmotnej núdzi a nie dávky v hmotnej núdzi. S prihliadnutím na cieľ aktivácie výlučne práceschopných nezamestnaných resp. dlhodobo nezamestnaných občanov, boli zo zákona legitímne vylúčené skupiny osôb, od ktorých pracovnú aktivitu nemožno vyžadovať vzhľadom na zdravotný stav, potrebu starostlivosti o závislú osobu a pod. Na podporu možno uviesť čl. 18 ods. 2 ústavy, v ktorom sa taxatívne uvádzajú práce a služby, ktoré sa nepovažujú za nútenú prácu. Na rozdiel od odseku 1, v ktorom je subjektom každá fyzická osoba, úprava odseku 2 sa týka právneho postavenia iba kvalifikovaných skupín osôb, ktoré splnia zákonom určené podmienky na výkon práce alebo služby, ktorá sa podľa ústavy nepokladá za nútenú.“. 6.8 Okrem uvedeného národná rada s poukazom na Dohovor Medzinárodnejorganizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci uvádza, že menšie obecné služby,ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, nespadajú pod zákaz nútenej prácealebo povinnej práce, čo je aj prípad požadovaných prác podľa § 10 ods. 3 zákonao hmotnej núdzi. 6.9 Vzhľadom na uvedené národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu skupiny30 poslancov nevyhovel. 7. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojomstanovisku č. 37042/2014/21 zo 7. mája 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania v predmetnej veci. 7.1 K napadnutým ustanoveniam zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k namietanémunesúladu s právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2ústavy vláda uviedla: „Zákon o pomoci v hmotnej núdzi je celý konštruovaný v zmysle právneho názoru, že sa ním upravujú podrobnosti základného práva podľa čl. 39 ods. 2 a 3 ústavy, pričom čl. 39 ods. 2 ústavy sa vykonáva príslušnými zákonmi tak, ako to predpokladá odsek 3 tohto článku. Práv uvedených v čl. 39 ods. 2 sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenie čl. 39 ods. 2 vykonávajú. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru možné výšku dávky v hmotnej núdzi podmieniť aktívnou účasťou občana na riešení svojej životnej situácie.“ 7.2 V ďalšej časti stanoviska sa vláda zameriava na ciele, ktoré zákon o hmotnejnúdzi sleduje, pričom z jej pohľadu je základnou motiváciou prijatého zákonného opatreniaaktivácia občana v hmotnej núdzi a zvýšenie jeho zodpovednosti za riešenie svojej situáciea situácie jeho rodiny. Opatrenie sa má týkať predovšetkým tých občanov, ktorí nevyužívajúmožnosti aktívnej účasti na riešení svojho stavu a dlhodobo pasívne zotrvávajú na dávkev hmotnej núdzi bez snahy získať vedomosti, zručnosti a schopnosti, ktoré by im pomohlizlepšiť podmienky uplatnenia sa na trhu práce, a tým sa vymaniť z hmotnej núdze. K tomuvláda dodáva, že práve z dôvodu sledovania označeného cieľa, ktorým je aktivácia výlučnepráceschopných plnoletých nezamestnaných alebo neaktívnych občanov, bol z podmienkyzúčastniť sa aktivačných prác zákonom vylúčený okruh občanov, od ktorých objektívnenemožno aktiváciu očakávať najmä z dôvodu veku, invalidity, zdravotného stavu,starostlivosti o závislého člena rodiny alebo u ktorých už vyžadovanie aktivity v zmysle§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nie je nutné z dôvodu inej formy aktívnej snahy občanariešiť svoju situáciu, a to napr. zvyšovaním kvalifikácie, účasťou na programocha projektoch služieb zamestnanosti alebo výkonom činností, ktoré sú podmienkou pre vzniknároku na aktivačný príspevok podľa § 12 zákona o hmotnej núdzi. 7.3 Vláda vo svojom stanovisku ďalej pripomína, že aktivácia občana v hmotnejnúdzi má byť vykonávaná činnosťami, ktoré spĺňajú podmienku verejného prospechu a ktorésú už v právnom poriadku zavedené ako činnosti, ktorých vykonávanie sa vo verejnomzáujme vyžaduje od každého občana za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.Ide o výkon menších obecných služieb podľa § 3 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon obecnomzriadení“), v zmysle ktorého sa obyvatelia obce podieľajú na rozvoji a zveľaďovaní obce aposkytujú pomoc orgánom obce a v tejto súvislosti sú povinní vykonávať menšie obecnéslužby, ktoré sú určené na zlepšenie života, životného prostredia, ekonomických podmienoka sociálnych podmienok obyvateľov obce a sú vykonávané v záujme obce, a výkon prác napredchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a priodstraňovaní následkov mimoriadnej situácie v zmysle zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. 7.4 Taktiež podľa vlády nie je zaťažujúci ani rozsah činností ustanovený zákonomo hmotnej núdzi na 32 hodín mesačne, keďže predstavuje necelých 20 % rozsahu riadnehopracovného času zamestnanca na plný úväzok. Tento rozsah by nemal byť neprimeranezaťažujúci a súčasne by mal ponechávať dostatočný časový priestor aj pre hľadanie sivhodného a primeraného zamestnania. 7.5 Odkazujúc na prednesenú argumentáciu vláda v závere k namietanému nesúladus čl. 39 ods. 2 ústavy sumarizuje: „... máme za to, že ustanovením povinnosti zúčastniť sa činností za podmienok podľa § 10 zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa sleduje oprávnený cieľ, pričom prostriedky na jeho naplnenie nie sú neprimerane zaťažujúce a obmedzujúce. Navyše považujeme za správne a primerané od občanov prijímajúcich pomoc financovanú z verejných prostriedkov ako prejav vzájomnej solidarity očakávať činnosť, ktorá je svojim charakterom vo verejnom záujme a v konečnom dôsledku v prospech ostatných občanov. Zároveň si dovoľujeme podotknúť, že pomoc v hmotnej núdzi pozostáva z dávky v hmotnej núdzi a z príspevkov k dávke v hmotnej núdzi. Ustanovením § 10 zákona o pomoci v hmotnej núdzi nie sú dotknuté nároky na príspevky k dávke v hmotnej núdzi, ako príspevok na bývanie, ochranný príspevok a v prípade prítomnosti školopovinného dieťaťa v domácnosti, aj príspevok na nezaopatrené dieťa. To znamená, že nie v každom prípade ostáva príjemca pomoci v hmotnej núdzi bez akýchkoľvek prostriedkov.“ 7.6 Čo sa týka namietaného porušenia zákazu diskriminácie garantovaného čl. 12ústavy vo vzťahu k podmieneniu plnej výšky dávky v hmotnej núdzi, vláda uviedla, žezákon o hmotnej núdzi pri úprave aktívnej účasti občana na riešení svojej situácieustanovuje objektívne kritériá, platiace pre všetkých rovnako. Na druhej strane však tentozákon musel z týchto objektívnych kritérií ustanoviť výnimky pre skupiny občanov,od ktorých nie je možné legitímne žiadať aktiváciu, a to buď zo zdravotných dôvodov,dôvodov starostlivosti o dieťa do určitého veku, ale aj napr. z dôvodu, že nie je možné uložiťpovinnosť každej obci vytvoriť podmienky pre aktiváciu každého občana v hmotnej núdzi,pretože menšie obecné služby môžu byť zo strany obce vyžadované len v tom prípade, aknapĺňajú znaky nevyhnutnosti, primeranosti a potreby pre obec alebo jej obyvateľov. Ztohto dôvodu musí byť v zákone o hmotnej núdzi ustanovená výnimka pre občanov, ktorýmzo strany obce aktivácia nie je ponúknutá. 7.7 Podľa názoru vlády ustanovenia zákona o hmotnej núdzi týkajúce sa podmieneniapovinnosti zúčastniť sa aktivačnej činnosti ponukou tejto činnosti bez stanoveniapodmienok, za akých má byť takáto činnosť ponúkaná, nie sú v rozpore so zákazomdiskriminácie. Táto právomoc je zverená starostom, ktorí ako orgány verejnej správypri výkone svojich právomocí postupujú v súlade s právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, teda aj s čl. 12 ústavy a antidiskriminačným zákonom. Zároveň je potrebnézdôrazniť, že žiadať občanov vlastnej obce o výkon menších obecných služieb je starostaoprávnený aj v súčasnosti podľa zákona o obecnom zriadení a ani v tomto zákone nie súpodmienky výberu občanov ustanovené. 7.8 Na základe uvedenej argumentácie vláda v zaslanom stanovisku ústavnému súdunavrhla, aby nálezom návrhu na začatie konania nevyhovel. 8. Ústavný súd 16. mája 2014 zaslal vyjadrenie národnej rady i vyjadrenie vládyzástupcovi navrhovateľov s možnosťou zaujať k nim stanovisko. Zástupca navrhovateľovv stanovisku z 23. júna 2014 doručenom ústavnému súdu uviedol: „... zotrvávam v plnom rozsahu na tvrdeniach uvedených v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov zo dňa 17. 12. 2013 . “ III. Relevantná právna úprava 9. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebona základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musiaplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. 10. Napadnutý zákon o hmotnej núdzi nadobudol účinnosť 1. januára 2014. 11. Podľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjemčlenov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovenéosobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonomvlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjemalebo zvýšiť príjem. Podľa § 2 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi základné životné podmienky na účely tohtozákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Podľa § 10 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi dávka je určená na zabezpečeniezákladných životných podmienok. Podľa § 10 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi dávka je a) 61,60 eura mesačne, ak ide o jednotlivca, b) 117,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmideťmi, c) 107,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu bez detí, d) 160,40 eura mesačne, ak ide o dvojicu s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi, e) 171,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi, f) 216,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu s viac ako štyrmi deťmi. Podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi ak v odsekoch 5 a 6 nie je ustanovenéinak, dávka podľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého členadomácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislejčinnosti, dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základepísomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovouorganizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na územíSlovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inúosobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech v rozsahu 32 hodín mesačnena vykonávaní a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebopríspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec, b) dobrovoľníckej činnosti, alebo c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenej mimoriadnejsituácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie. Podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 3 obsahuje a) identifikačné údaje účastníkov dohody, b) miesto a druh vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnostialebo prác podľa odseku 3 písm. c), c) začiatok a dĺžku vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnostialebo prác podľa odseku 3 písm. c) s určením hodiny začatia a hodiny skončenia dennéhočasového vymedzenia vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnostialebo prác podľa odseku 3 písm. c), d) záväzok organizátora menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti aleboprác podľa odseku 3 písm. c) zabezpečiť dohodnuté podmienky počas celého obdobiatrvania dohody, e) ďalšie dohodnuté náležitosti. Podľa § 10 ods. 5 zákona o hmotnej núdzi ak je člen domácnosti v právnom vzťahu,ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti, dohodnutom v rozsahu menšomako 32 hodín mesačne, mesačný rozsah hodín vykonávania menších obecných služieb,dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) sa určí ako rozdiel medzidohodnutým rozsahom z tohto právneho vzťahu a 32 hodinami mesačne. Podľa § 10 ods. 6 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 ak sa člendomácnosti nemôže zúčastniť menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prácpodľa odseku 3 písm. c) z dôvodu, že bol ošetrujúcim lekárom uznaný za dočasnepráceneschopného na viac ako 15 po sebe nasledujúcich dní v kalendárnom mesiaci, rozsahhodín podľa odseku 3 sa zníži o 1 hodinu za každý deň trvania dočasnej pracovnejneschopnosti. Podľa § 10 ods. 7 zákona o hmotnej núdzi skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávkypodľa odseku 3 sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvochkalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi. Podľa § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 odsek 3 sanevzťahuje na člena domácnosti, a) ktorý je uvedený v § 7 ods. 2 písm. a) až c) a e) až h), b) ktorému vznikol nárok na aktivačný príspevok, príspevok na vykonávanieabsolventskej praxe alebo na príspevok na aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby, c) ktorým je rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťa do troch rokovveku, d) ktorým je osamelý rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťado šiestich rokov veku, e) ktorý vykonáva menšie obecné služby, dobrovoľnícku činnosť alebo prácepodľa odseku 3 písm. c) na základe dohody, od ktorej úrad odstúpi podľa odseku 11, alebo f) ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti aleboprác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté. Podľa § 10 ods. 9 zákona o hmotnej núdzi úrad môže na základe písomnej dohodys obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľomje obec, alebo s organizátorom dobrovoľníckej činnosti zabezpečiť, koordinovaťa kontrolovať účasť osôb na činnostiach podľa odseku 3. Podľa § 10 ods. 10 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 9 obsahujenáležitosti podľa odseku 4 a záväzok úradu zabezpečiť účasť osôb na menších obecnýchslužbách, dobrovoľníckej činnosti alebo prácach podľa odseku 3 písm. c). Podľa § 10 ods. 11 zákona o hmotnej núdzi ak dohodu podľa odseku 3 aleboodseku 9 poruší obec, rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia, ktorejzriaďovateľom je obec, alebo organizátor dobrovoľníckej činnosti, úrad od dohody odstúpi;novú dohodu môže úrad uzatvoriť najskôr po uplynutí troch mesiacov od odstúpeniaod predchádzajúcej dohody. 12. Návrhom napadnutý zákon o hmotnej núdzi bol národnou radou prvotneschválený 29. októbra 2013, avšak prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)rozhodnutím č. 3011-2013-BA zo 14. novembra 2013 schválený zákon národnej rade vrátil,pretože zákonom požadované vykonávanie menších obecných služieb ako podmienkypre nekrátenie dávky v intenciách § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vnímal ako nesúladnés Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej prácia Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 105 o zrušení nútenej práce a súčasnev rozpore s čl. 39 ods. 2 ústavy. 13. Národná rada po rozhodnutí prezidenta o vrátení zákona zákon o hmotnej núdzina svojej 27. schôdzi konanej 26. novembra 2013 opätovne prerokovala a schválilav nezmenenej podobe. 14. Ústavný súd ďalej konštatuje, že národná rada 15. októbra 2014 prijalazákon č. 308/2014, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnejnúdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z. (ďalej len„zákon č. 308/2014 Z. z.“). Predmetná novelizácia s účinnosťou od 1. januára 2015 menía dopĺňa aj namietané ustanovenia zákona o hmotnej núdzi, a to takto: «2. V § 10 ods. 6 sa vypúšťajú slová „v kalendárnom mesiaci“, za slovo „neschopnosti“ sa vkladajú slová „v príslušnom kalendárnom mesiaci“ a na konci sa pripája táto veta: „Čas, v ktorom sa člen domácnosti nemôže zúčastniť z dôvodu výkonu trestu povinnej práce menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c), sa považuje za čas, v ktorom sa tento člen domácnosti zúčastnil menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c).“. 3. V § 10 ods. 8 písm. a) sa slová „písm. a) až c)“ nahrádzajú slovami „písm. a), c)“. 4. V § 10 ods. 8 sa za písmeno b) vkladajú nové písmená c) až e), ktoré znejú: „c) ktorým je poberateľ predčasného starobného dôchodku, d) ktorým je fyzická osoba uznaná za invalidnú podľa osobitného predpisu, 34a) e) ktorým je tehotná žena, od začiatku ôsmeho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným lekárom,“. Doterajšie písmená c) až f) sa označujú ako písmená f) až i). 5. V § 10 ods. 8 písm. f) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo fyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“. 6. V § 10 ods. 8 písm. g) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo osamelá fyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“.» 14.1 Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisystratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Väčšinovájudikatúra ústavného súdu zastáva stanovisko, že v konaní o súlade právnych predpisovpodľa čl. 125 ods. 1 ústavy je ústavný súd v zásade oprávnený posudzovať len súladplatných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ustanovení s právnymipredpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z už citovaného §41a ods. 4 zákona o ústavnom súde (porovnaj PL. ÚS 14/09 alebo PL. ÚS 13/08). 14.2 Podstata novelizácie zákona o hmotnej núdzi zákonom č. 308/2014 Z. z. spočívav rozšírení výnimiek osôb, na ktoré sa nevzťahuje podmienka zúčastniť sa na výkonečinností pre vznik nároku na plnú výšku dávky v hmotnej núdzi o poberateľov predčasnéhostarobného dôchodku. Ďalej z dôvodu predchádzania interpretačným nejasnostiam(pozri osobitnú časť dôvodovej správy k bodom 3 a 4) sa do rozsahu výnimiek dopĺňaexplicitne aj náhradný rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcejstarostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Časť prijatých zmienv dôsledku novelizácie je len legislatívno-technického charakteru. 14.3 V súlade s § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd konfrontovalzmeny zákona o hmotnej núdzi, ktoré vyplývajú z novelizácie zákona o hmotnejnúdzi zákonom č. 308/2014 Z. z., s návrhom na začatie konania i argumentáciounavrhovateľov a zistil, že podstata napádaného zákona o hmotnej núdzi sa prijatím zákona č.308/2014 Z. z. nemení a rovnako sa ani neoslabuje argumentácia navrhovateľov, a preto aninie je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych predpisov. IV. Porušenie práva na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok 15. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske,sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsahv podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“(PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda lenv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústavaposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinamizákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd užvyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovipri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadaťpredovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých jeústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajúna právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuťsamotnú podstatu týchto práv ani sa dotknúť iných práv zakotvených v ústave a Dohovoreo ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd môže v rámci abstraktnejkontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak dotknutá právna normanerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuječl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013). V tomto rozhodnutí sa ústavný súd odvolalna ústavnú teóriu, podľa ktorej k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny hospodárskych,sociálnych a kultúrnych práv sa „vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu( status positivus )...“ (PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky.Vydanie druhé. Košice : UPJŠ, 2008. s. 161), t. j. jeho zákonný obsah a rozsah, ako ajústavné garancie ich zabezpečovania štátom, ktoré bezprostredne súvisia s doktrínoutzv. pozitívneho záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenejpod sp. zn. II. ÚS 8/96, keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj právaa slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu jepovinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“(m. m. PL. ÚS 2/04 alebo PL. ÚS 17/2008). 16. Podľa zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjem členovdomácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitnýmpredpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckehopráva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiťpríjem. Zákon teda považuje hmotnú núdzu za stav, ktorý vznikol nie z viny dotknutejosoby („nevedia alebo nemôžu prácou... zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem“) a takátoosoba nedokáže tento stav zvrátiť vlastnou aktivitou a ani pomocou členov domácnosti(„... keď príjem členov domácnosti“). Uvedené východiská považuje ústavný súd za dôležitépre samotné posúdenie namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi. 17. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že právona pomoc v hmotnej núdzi, ktoré je potrebné na zabezpečenie základných životných potriebpodľa čl. 39 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, treba vykladať ako príkaz právnemu štátuposkytnúť reálnu možnosť každému (nielen občanom Slovenskej republiky), kto sa ocitnev stave hmotnej núdze definovanej zákonom, zaistiť si pomoc aspoň na zabezpečenieminimálnych životných potrieb, ktorými sa podľa zákona o hmotnej núdzi rozumejú jednoteplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Z pohľadu ústavného súdu však nie jev rozpore s ústavným príkazom vyjadreným v čl. 39 ods. 2 ústavy vyžadovať aktívnuparticipáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných potrieb, pokiaľ požadovanéčinnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce. 18. K obdobným záverom dospel ústavný súd i v inej veci v súvislostis posudzovaním podstaty obdobnej dávky sociálnej pomoci podľa zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď vyslovil, že dávka sociálnej pomoci,ktorá je určená na „pomoc“ v hmotnej núdzi fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovanýmosobám, má zabezpečiť základné životné podmienky tejto fyzickej osoby a s ňou spoločneposudzovaných osôb za ich prispenia a aktívnej účasti (PL. ÚS 3/04). 19. Zákon o hmotnej núdzi požaduje výkon činností v rozsahu najviac 32 hodínmesačne, pričom prioritne ponecháva aktivitu na potenciálnom poberateľovi dávky(dobrovoľnícka činnosť) a až následne je dotknutá osoba povinná podriadiť sa ponukena výkon menších obecných služieb, ktoré mu budú ponúknuté. Pre posúdenieproporcionality takejto požiadavky je relevantné, že zákonodarca z tejto povinnosti vyňalosoby, ktoré sa nemôžu plnohodnotne zúčastniť na výkone požadovaných činnostíz objektívnych a zákonom predpokladaných dôvodov, akými sú vek, invalidita, zlýzdravotný stav, starostlivosť o závislého člena rodiny, a taktiež osoby, ktoré sa aktívnesnažia zabezpečiť svoje životné potreby iným spôsobom, napríklad výkonom absolventskejpraxe (§ 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi). Takéto vyčlenenie skupín (ktoré napokonnebolo ani navrhovateľmi namietané) na základe v zákone o hmotnej núdzi uvedenýchdôvodov je ústavne akceptovateľné. 20. Ústavnú konformnosť požadovaného výkonu menších obecných činnostív rozsahu 32 hodín mesačne ústavný súd posudzoval predovšetkým vo vzťahu k sume dávkyv hmotnej núdzi 61,60 €, ktorá má byť krátená v prípade odmietnutia výkonu takýchtočinností. Aj keď pri výkone činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nejde ovýkon práce v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu, nemôže byť časovýrozsah výkonu požadovaných činností v zjavnom nepomere k výške sumy krátenej dávky, vtakom prípade by ústavný súd musel kvalifikovať požadované činnosti v rámci testuproporcionality ako neprimerané či zbytočne zaťažujúce. Napokon treba mať na pamäti, žeosoba, ktorá bude vykonávať požadované činnosti, bude zväčša vnímať svoju prácu akoprostriedok zárobku či svojej užitočnosti a socializácie, a nie ako právny mechanizmusochrany pred krátením dávky, ako to účelovo (politicky) vnímajú navrhovatelia. Ak cieľomnapádanej právnej úpravy bolo zvýšiť efektivitu a adresnosť poskytovania štátnychfinančných prostriedkov, aktivovať občanov v hmotnej núdzi a posilniť ich motiváciupracovať, prvoradá je pozitívna motivácia takýchto osôb na výkon požadovaných činností.Ústavný súd konštatuje, že pomer časového rozsahu činností a výšky potenciálne krátenejdávky v hmotnej núdzi je pod hranicou hodinovej minimálnej mzdy, avšak i s ohľadom naokolnosť, že požiadavka na výkon menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákona ohmotnej núdzi nezakladá pracovnoprávny vzťah, ústavný súd ju považuje síce za hraničnú,ale ústavne ešte stále akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa, ktoré trebarešpektovať, pretože v súčasnej dobe sú skutočne relevantné. 21. Na podporu uvedenej argumentácie ústavný súd dodáva, že požadované menšieobecné služby vykonávané potenciálnymi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi by malismerovať k verejnému prospechu a blahu obce a celej jej komunity, teda aj tej riadnezamestnanej, z ktorej príjmov sa vytvárajú finančné prostriedky pre uvedené dávky. Tátoskutočnosť má z pohľadu ústavného súdu chrániť potenciálnych poberateľov dávky predneodôvodnenou prácou bez výsledku či zmyslu, ktorá by vzbudzovala zbytočný pocitdezilúzie. 22. Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu prihliadal taktiež na to,že dávka v hmotnej núdzi, ktorá sa poskytuje za podmienok uvedených v § 10 zákonao hmotnej núdzi, nie je jediným a výlučným prostriedkom sociálneho systému, ktoréhocieľom je naplnenie obsahu základného práva garantovaného čl. 39 ods. 2 ústavy. Zákono hmotnej núdzi poskytuje možnosť priznať aj iné príspevky na účely sociálnej ochranyv hmotnej núdzi, konkrétne ochranný príspevok, aktivačný príspevok, príspevokna nezaopatrené dieťa alebo príspevok na bývanie, taktiež ďalšie plnenia možno uplatniťna základe zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov. Aj keď v rámci tejto argumentácie treba prisvedčiť i navrhovateľom, že právedávka v hmotnej núdzi je najčastejším prostriedkom a poslednou sociálnou sieťou ochranypred hmotnou núdzou, napriek tomu však nemožno vylúčiť poskytnutie zákonnej ochranycez ďalšie inštitúty sociálnej pomoci, najmä v prípadoch spoločného posudzovaniaviacerých členov domácnosti. 23. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, ako aj z čl. 39 ods. 3 ústavy ústavný súdkonštatuje, že požiadavka výkonu menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákonao hmotnej núdzi ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi obstála v testeústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôlezákonodarcu, lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu (bod 20),čo potvrdzujú aj navrhovatelia („arg. netvrdíme, že podmieňovanie práva na základné životné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je... nesprávne, iba tvrdíme, že v tejto podobe je v rozpore s čl. 39 ods. 2 ústavy“ ), ani nepredstavuje taký intenzívnyzásah do sféry hodnôt chránených ústavou (čl. 39 ods. 2 ústavy), osobitne všeobecnýchústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd, ktorými by bola zasiahnutáesencia dotknutého sociálneho práva. 24. Uvedené závery nepreukázali ani porušenie ústavného princípu rovnosti, čoznamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákazdiskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). V. Nerovnaké zaobchádzanie s poberateľmi dávky v hmotnej núdzi 25. Ústavný súd sa otázkou rovnosti v právach zaoberal už v celom radesvojich predchádzajúcich rozhodnutí (m. m. PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/2012). Stotožnilsa v nich s chápaním rovnosti, ako ju vyjadril Ústavný súd ČSFR vo svojom nálezesp. zn. PL. ÚS 22/92 z 8. októbra 1992 (publikovanom pod č. 11 Zbierky uznesenía nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal rovnosť ako kategóriurelatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásade rovnosti v právachje preto potrebné rozumieť tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmiebyť prejavom ľubovôle, nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznanéakékoľvek právo. 26. Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je danýpožiadavkou vylúčenia ľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov,a nie práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania,t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd odlišovaním subjektova práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnejrovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo bezdôvodnenezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok tedapripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody. 27. Tak je to aj v prerokovávanej veci. 28. Navrhovatelia v tomto smere opakovane uvádzali, že zákonom o hmotnej núdzisa bez ospravedlniteľného dôvodu vyčlenia dve skupiny občanov, a to i) „poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým nebola ponúknutá práca podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda nemusia odpracovať 32 hodín mesačne na to, aby dostali základnú dávku v hmotnej núdzi, ii) poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým bola ponúknutá možnosť pracovať podľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda musia odpracovať 32 hodín mesačne, inak im nebude poskytnutá základná dávka v hmotnej núdzi“ . 29. Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavná akceptovateľnosť napadnutej právnejúpravy, jej odôvodnenosť, racionalita i spravodlivosť bude skúmať predovšetkým cez prizmuneodôvodneného rozdielneho zaobchádzania s rozličnými skupinami osôb. 30. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byťdiskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojejjudikatúre priklonil (pozri nálezy vo veciach sp. zn. PL. ÚS 10/04 a sp. zn. PL. ÚS 13/09)k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniuzákazu diskriminácie. Test nachádza odpovede na túto množinu otázok: a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbealebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd, b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobnéhoneospravedlniteľného dôvodu, c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvodospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálnyzásah. 31. Bez toho, aby ústavný súd popieral dôležitosť či oprávnenosť každej z uvedenejotázky, prvotne sa zameria na posúdenie prvého a druhého kroku diskriminačného testu,ktorým je vyčlenenie porovnateľného jednotlivca alebo skupiny vo väzbe k základnýmprávam a kvalifikované kritérium ako podmienka na ďalšie úvahy o možnej diskriminácii. 32. Ústavný súd dáva navrhovateľom za pravdu v tom smere, že pri aplikáciia realizácii napadnutého zákona o hmotnej núdzi v praxi bude nezriedka dochádzaťk situácii, že pre časť žiadateľov o dávku nebude možné zabezpečiť ponuku menšíchobecných služieb alebo iných činností v zmysle požiadavky § 10 ods. 3 zákona o hmotnejnúdzi, a teda takíto žiadatelia sa stanú poberateľmi dávky bez aktívnej participácie, a naprotitomu časť žiadateľov bude musieť vykonávať aktívnu činnosť v zákonom požadovanommaximálnom rozsahu 32 hodín mesačne pod sankciou krátenia dávky v hmotnej núdzi.Následkom takéhoto postupu, ktorému sa v praxi nebude môcť dať vyhnúť, naozaj vzniknúdve na prvý pohľad nehomogénne skupiny občanov, a to „poberatelia dávky s aktívnouparticipáciou“ a „pasívni poberatelia dávky“. Právne relevantnou otázkou však je, či takétočlenenie a druh nerovnosti je kvalifikovaným diskriminačným dôvodom podľa čl. 12 ods. 2ústavy, t. j. či skutočne dochádza k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupinyna základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu. 33. Účelom úpravy čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou.Diskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnoteniepodľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujúdôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, vieraa náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosťk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide v podstateo jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň treba dodať, že taxatívny výpočet prvejvety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa na demonštratívny výpočet de facto , a to z dôvoduabstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivéskutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákazdiskriminácie, sú tak upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby niktonemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný(porovnaj PL. ÚS 37/95). Demonštratívnosť výpočtu zakázaných dôvodov diskrimináciepotvrdzuje aj početná judikatúra ESĽP (m. m. rozsudok ESĽP týkajúci sa čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, sťažnosť č. 5100/71 z 8. 6. 1976 vo veciEngel a spol. proti Nemecku). 34. Bez ohľadu na uvedený relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktorésa viaže zákaz diskriminácie, aj „iné zmýšľanie“ či „iné postavenie“ musí byť za každýchokolností späté s ľudskou jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané takévlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od inýchľudí. To však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa obmedzujena odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že byboli vrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbáchodrážajúcich osobnostné rysy (PL. ÚS 1/2012 a tam citovaná judikatúra ESĽP rozsudok̶z 13. 7. 2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu, bod 59,a rozsudok zo 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike).Avšak ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že ústavou predpokladané odlišné kritérium, a tosa vzťahuje aj na kritérium „iného postavenia“, musí byť vždy aspoň latentne známe vopreda musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania. Zákaz diskrimináciemá v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávaniaa v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličnéhozaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentovaldiskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie (čo však nemusívylučovať porušenie iných základných práv a slobôd). Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zaistých okolností možno hovoriť o zákaze diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy ajvo vzťahu k právnickým osobám (najmä vo vzťahu k diskriminačnému dôvodu majetku),avšak aj pre tento prípad platí uvedené, diskriminačné kritérium musí byť dané vopreda musí byť príčinou či dôvodom nerovnakého zaobchádzania. 35. Podstatou namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k čl. 1 ods. 1a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je skutočnosť, že zákon o hmotnej núdzi ustanovením podmienkyaktívnej participácie, ktorá sa nebude môcť prakticky aplikovať vo vzťahu k všetkýmžiadateľom o dávku, reálne vytvorí dve skupiny občanov s odlišným rozsahom povinností(vykonávanie činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi) a na to naviazaných práv(dávka v hmotnej núdzi). 36. Ústavný súd pri skúmaní požiadaviek vyplývajúcich z diskriminačného testukonštatuje, že napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi svojou podstatou nesmerujúproti určitej vymedzenej skupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb,potenciálnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovenézákonom o hmotnej núdzi. Ani navrhovatelia v návrhu neuviedli žiadnu osobitnú skupinu,a to ani na základe „iného postavenia“, proti ktorým by zákon smeroval a ktorých by stavaldo iného postavenia než majoritu. Diferenciácia osôb do jednotlivých skupín, majúc na mysli poberateľov dávkys aktívnou participáciou a pasívnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, je až následkomaplikácie a realizácie zákona o hmotnej núdzi, a nie kritériom jeho uplatňovania. Taktovytvorené skupiny rôznych poberateľov dávok sú vo svojej podstate homogénne, a priori nemožno vidieť kvalifikovaný rozdiel, ktorý by spočíval v ústavou predpokladanomdiferenciačnom dôvode (pohlavia, rasy alebo aj inom dôvode), medzi poberateľmi dávky,ktorí vykonávajú požadované činnosti, a tými, ktorí tieto činnosti nemusia vykonávaťpre nedostatok ponukových možností. Začlenenie žiadateľa o dávku do tej-ktorej skupiny(aktívna participácia alebo pasívny prijímateľ) bude závisieť jednak od jeho vlastnejschopnosti vykonávať požadované práce a jednak od ponukových možností. V tomtoprípade sú ale ústavou uvedené diferenciačné dôvody vrátane „iného postavenia“v najširšom slova zmysle irelevantné. 37. Realizácia § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi je zverená (odhliadnucod participácie príslušného úradu) do pôsobnosti obciam. Skutočnosť, že zákon o hmotnejnúdzi neustanovuje bližšie kritériá realizácie zákona, resp. neustanovuje presné pravidlána výber žiadateľov s následným predložením ponuky na výkon požadovaných menšíchobecných služieb, automaticky neznamená, že reálny výkon takýchto oprávnenív konkrétnom prípade nepodlieha príkazu nediskriminácie. Je na rozhodnutí obce, akýspôsob alebo aké kritériá výberu žiadateľov zvolí pri nedostatku ponuky činností podľa§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, vždy však musí konať nediskriminačne. Týmitoúvahami sa však ústavný súd dostáva na pôdu hypotetického porušenia základných právkonkrétnych osôb konkrétnym diskriminačným konaním jednotlivca alebo jednotlivcov,a nie diskriminačnými účinkami zákona o hmotnej núdzi. 38. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v prípade napadnutéhozákona o hmotnej núdzi absentuje odlišovacie kvalifikačné kritérium ako podmienkana ďalšie úvahy o možnej diskriminácii. Ak teda napadnuté ustanovenia § 10 ods. 3 až 11zákona o hmotnej núdzi svojím obsahom či cieľom nepredstavujú zakázaný diskriminačnýdôvod, to samo osebe postačuje na záver o absencii ústavne relevantného vzťahu medzinapádaným zákonom a čl. 12 ods. 2 ústavy. V časti namietajúcej nesúlad § 10 ods. 3 až 11zákona o hmotnej núdzi s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy preto ústavný súdnávrhu navrhovateľov nemohol vyhovieť. 39. Navrhovatelia okrem analyzovaného § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzinamietali nesúlad aj ďalších ustanovení zákona, konkrétne nesúlad § 10 ods. 3 až 11 zákonao hmotnej núdzi vo vzťahu k všetkým označeným základným právam podľa čl. 1 ods. 1,čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, avšak podstata návrhu smerovala len proti ustanoveniu§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ostatné ustanovenia zákona boli namietané lenz dôvodu, že „v § 10 sú odseky 3 až 11 navzájom previazané“. Preto navrhovatelia aninepredniesli osobitnú argumentáciu k ďalším označeným ustanoveniam zákona, len k tým,ku ktorým sa ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu vyjadril. Z tohto dôvodu ústavný súdnevyhovel návrhu ako celku bez bližšieho vyjadrenia k ďalším napádaným ustanoveniam,ktoré sú na § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vecne viazané. 40. Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnutéustanovenia nie sú v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, a návrhu pretonevyhovel. 41. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišnéstanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 27. mája 2015
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky