Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2015:PL.US.10.2014.1
Dátum rozhodnutia29.04.2015
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaPL. ÚS 10/2014
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslásúlad právnych predpisov, osobné údaje-ochrana osobných údajov, ochrana súkromného a rodinného života
Citované predpisy 171/1993 Z. z.: § 76a
301/2005 Z. z.: § 116
351/2011 Z. z.: § 58, § 63
Citované rozhodnutia PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 15/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 274/05, PL. ÚS 67/07, I. ÚS 117/07, III. ÚS 331/09, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 23/06, III. ÚS 133/2010, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 24/2011, PL. ÚS 42/2011, PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 5/93

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: PL. ÚS 10/2014
datum: 29.04.2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2014-78

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňaspravodajkyňa), Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh skupiny 31poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Národnej radySlovenskej republiky Martinom Poliačikom, na začatie konania o súlade § 58 ods. 5 až 7a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskoršíchpredpisov, § 116 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisova § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnomzbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listinyzákladných práv a slobôd, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z.o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 76a ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v zneníneskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listinyzákladných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. októbra2012 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len„skupina poslancov“ alebo,,navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), § 116 zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a § 76a ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl.19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

I.1 Odôvodnenie návrhu skupiny poslancov

2. V úvodnej časti svojho návrhu skupina poslancov uvádza, že napadnutéustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ukladajú poskytovateľomelektronických komunikácií povinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údajea údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ideo pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvominternetu, a počas 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie. Poukazujú, žepredmetom uchovávania je niekoľko desiatok údajov, ktoré príloha č. 2 zákonao elektronických komunikáciách pre ich nepreberné množstvo ďalej rozdeľuje do kategóriíidentifikácia zdroja komunikácie; identifikácia adresáta komunikácie; identifikácia dátumu,času a trvania komunikácie; identifikácia typu komunikácie; identifikácia použitéhokomunikačného zariadenia a identifikácia polohy komunikujúceho. V rovnakom rozsahumajú poskytovatelia elektronických komunikácií uchovávať aj údaje súvisiaces neúspešnými pokusmi o volanie.

3. Podľa názoru skupiny poslancov „zavedenie povinnosti uchovávať údaje podľa vyššie uvedených ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošne sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť. Každý deň je o každom obyvateľovi Slovenska povinne zaznamenané to s kým telefonoval, komu posielal textové správy a emaily, kedy tak urobil, kde sa vtedy nachádzal, aký telefón alebo službu použil, ako dlho trvala predmetná komunikácia a mnoho ďalších. Kombináciou týchto informácií dokážeme opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku, ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych, záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá... Na základe údajov, ktoré sa takto uchovávajú, je možné zostaviť dokonalý osobnostný, komunikačný a pohybový profil jednotlivca, odhaľujúci radu podstatných charakteristík jeho identity a chovania, inými slovami odhaľujú podstatnú časť jeho súkromia.“.

4. Vo svojom návrhu skupina poslancov ďalej poukazuje na skutočnosť, že „ako zásah do súkromného života je podľa judikatúry ESĽP potrebné chápať ako kontrolu obsahu pošty a telefónnych hovorov (Rozsudok ESĽP vo veci Klaas proti Nemecku), tak aj zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb, či uchovávanie informácií, že daná osoba telefonovala s určitou osobou. Nie je pri tom rozhodujúce, či uchovávané údaje boli nejakým spôsobom použité alebo zverejnené (najmä Rozsudok ESĽP vo veci Copland proti Spojenému kráľovstvu). Zásahom do základných práv, a teda aj do súkromného života, sa rozumie nie len bezprostredný zásah (napr. oboznámenie sa s uchovávanými údajmi), ale aj také opatrenia štátnych orgánov, z ktorých možno predvídať, že ich následkom bude obmedzenie základných práv a slobôd.“.

5. V súvislosti so zásahom napadnutých ustanovení zákona o elektronickýchkomunikáciách do práva na súkromie skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že „uchovávanie údajov po dobu 6, resp. 12, mesiacov znamená latentné nebezpečenstvo ďalších bezprostredných zásahov štátnych orgánov. Navyše, štát neuchováva prevádzkové a lokalizačné údaje sám, ale používa k tomu súkromné osoby poskytujúce telekomunikačné služby, pričom riziko možného zneužitia uchovávaných údajov je vyššie ako pri ich uchovávaní štátom, a to v dôsledku veľkého počtu súkromných osôb poskytujúcich telekomunikačné služby, a taktiež väčšieho počtu zamestnancov týchto súkromných osôb, ktorí prichádzajú do styku s uchovávanými údajmi... Preventívne plošné uchovávanie telekomunikačných údajov predstavuje vážny zásah, resp. obmedzenie základných práv.“. Skupina poslancov ďalej dodáva, že „z ústavného poriadku plynie, že k obmedzeniu osobnej integrity a súkromia (t. j. k prelomeniu ochrany) môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, a to iba vtedy, keď je to nevyhnutné a účel sledovaného verejného záujmu nemožno dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah, ktorý je protiústavný. Zásah do súkromia je teda v zásade obmedzený predovšetkým nevyhnutnosťou takéhoto postupu. K tomu, aby neboli prekročené medze nevyhnutnosti, musí existovať systém adekvátnych a dostatočných záruk skladajúci sa z tomu zodpovedajúcich právnych predpisov a účinnej kontroly ich dodržiavania. Skryté sledovanie orgánmi verejnej moci, s ohľadom na vyššie uvedené základné právo na ochranu súkromia, je preto možné vždy iba v legitímnom záujme a na základe zákona.“.

6. Podľa navrhovateľov sú napadnuté ustanovenia zákona o elektronickýchkomunikáciách „v priamom rozpore so zásadou, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia možno použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy)“. Ďalej konštatujú, že „opodstatnenosť každého zásahu do základných práv a slobôd sa v demokratickom a právnom štáte posudzuje na základe kumulatívneho splnenia troch základných kritérií, a to legality, legitimity a proporcionality takéhoto zásahu (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 117/07, PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07)“.

7. Skupina poslancov v podanom návrhu tvrdí, že napadnutá právna úprava ohrozujesamotnú podstatu „práva na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ“. V návrhu skupina poslancov uvádza, že príslušné základné práva jednotlivcaprostredníctvom napadnutej právnej úpravy štát obmedzuje spôsobom, ktorý „najmä ohrozuje ich samotnú podstatu“ , keďže „podľa posledných výskumov Inštitútu Maxa Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe“.

8. Skupina poslancov v návrhu konštatuje, že „obmedzenie, ktoré znamená zásah do určitého práva, musí byť vždy primerané vzhľadom k významu tohto práva. Zásah je prípustný, len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia legitímneho cieľa... Obmedzenie základných práv je teda prípustné iba vtedy, pokiaľ je to k dosiahnutiu zamýšľaného cieľa vhodné a nevyhnutné, a s tým spojený zásah nie je vzhľadom na svoju intenzitu v nepomere k významu veci a ujme, ktorú spôsobí dotknutým osobám.“.

9. V návrhu navrhovatelia podrobujú napadnuté ustanovenia zákona o elektronickýchkomunikáciách testu proporcionality.

10. Pokiaľ ide o existenciu legálneho cieľa, ktorým možno odôvodniť zásahdo základného práva, v návrhu skupina poslancov konštatuje: „Uchovávaním údajov štát sleduje cieľ, ktorým je zaistenie národnej bezpečnosti, obrany a verejnej bezpečností. Úprava teda sleduje spoločenský významný cieľ.“

11. Pokiaľ ide o posúdenie vhodnosti napadnutej právnej úpravy na dosiahnutiesledovaného cieľa, navrhovatelia v návrhu uvádzajú: „... sme presvedčení, že od predmetných údajov nemožno očakávať dlhodobý a pozitívny vplyv na zníženie kriminality a zvýšenie bezpečnosti v spoločnosti. Existuje totiž viacero spôsobov, ako sa vyhnúť uchovávaniu dát. Stačí si zvoliť iný spôsob komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľ monitorovaný.“ Ďalej navrhovatelia uvádzajú: «Vzhľadom na vymedzenie, resp. nevymedzenie pojmov „internetová elektronická pošta“ a „telefonovanie prostredníctvom internetu“ nebudú osobitne uchovávané údaje pri požití napr.: blogu, sociálnych sieti (napr. Facebook), webov umožňujúcich zdieľanie videí (napr. Youtube), rýchlych správ (IM), IRC (Internet relay chat), peer-to-peer (P2P) komunikácie, nakoľko tieto nepoužívajú protokoly predpokladané ZoEK, resp. šifrujú komunikáciu.»

12. Vo svojom návrhu skupina poslancov uvádza aj ďalšie spôsoby, akými sa možnovyhnúť uchovávaniu údajov, v dôsledku čoho napadnutá právna úprava zákonao elektronických komunikáciách nemôže byť spôsobilá dosahovať zamýšľaný cieľ boja protizávažnej trestnej činnosti. Sú nimi napríklad „... použitie telefónnej búdky alebo tzv. anonymných predplatených telefónnych kariet. Ide o také karty, pri kúpe ktorých nie je nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť.“. V návrhu skupina poslancov tiež uvádza: „Vyhnúť sa uchovávaniu možno aj oveľa sofistikovanejším spôsobom, a to použitím komerčných služieb na anonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR), či systému JAP (JonDo). Komerčné služby na anonymizáciu komunikácie sú založené prevažne na systéme proxy serverov.“ Napokon dodáva: „Vzhľadom na množstvo uvedených, ale aj ďalších spôsobov, akými sa možno vyhnúť uchovávaniu údajov, je zrejme, že právna úprava nemôže dosahovať svoj cieľ, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, nakoľko práve tieto osoby najlepšie poznajú spôsoby ako sa takémuto uchovávaniu údajov efektívne vyhnúť. Zásah do súkromia sa tak paradoxne viac dotkne osôb, ktoré s trestnou činnosťou nemajú nič spoločné, ako osôb, ktoré ju páchajú a majú zvýšený záujem komunikovať anonymne. Tieto osoby totiž nemajú dôvod meniť svoje osobné návyky, keďže sú čestnými a bezúhonnými občanmi...“

13. Skupina poslancov v návrhu rovnako spochybňuje aj nevyhnutnosť napadnutejprávnej úpravy pre dosiahnutie cieľa. Jej nevyhnutnosť spochybňujú navrhovateliavzhľadom na súčasné štúdie, predovšetkým kriminologickú štúdiu Inštitútu Maxa Plancka „Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung?“ (Kriminologická štúdia Stutzlücken durch Wegfall der Vorratsdatenspeicherung - http://vds.brauchts.net/MPI_VDS_Studie.pdf ) , ktorá poukazuje na to, že zbieranieprevádzkových a lokalizačných údajov „vôbec nevedie k lepšiemu odhaľovaniu závažnej trestnej činnosti“ , a to napríklad z dôvodu rozsahu dnes uchovávaných údajov či doby, poktorú sa údaje majú uchovávať, ako aj z dôvodu existencie menej invazívnych, alerovnocenne efektívnych spôsobov boja proti závažnej kriminalite (ako napr. § 90 Trestnéhoporiadku).

14. V súvislosti s porovnaním miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy navrhovatelia uvádzajú: „Závažnosť a rozsah zásahu je nutné posudzovať podľa toho, koľko a ktorí nositelia základných práv ním budú dotknutí a v akej intenzite. Intenzita zásahu závisí okrem iného od druhu, rozsahu a zamýšľaného použitia uchovávaných údajov. Pri zisťovaní možností použitia uchovaných údajov je treba zohľadniť aké negatívne dôsledky hrozia dotknutým osobám alebo akých sa môžu dôvodne obávať. Ďalej je dôležité posúdiť využiteľnosť a použiteľnosť údajov, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že získané údaje môžu byť kombinované s ďalšími údajmi, čím môžu byť získavané kvalitatívne hodnotnejšie údaje.

Pri posudzovaní závažnosti zásahu do práva na súkromie je nutné sa predovšetkým zaoberať tým, do akej miery je možná identifikácia alebo zachovanie anonymity dotknutej osoby s ohľadom na uchovávané údaje. Vzhľadom na to, že majú slúžiť hlavne na vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie taxatívne vymenovaných trestných činov, nemožno predpokladať anonymitu týchto údajov, v opačnom prípade by uchovávanie nemalo v podstate žiaden zmysel.

Často sa uvádza, že uchovávanie toľko prevádzkových a lokalizačných údajov nepredstavuje tak vážny zásah do základných práv a slobôd ako prípadné uchovávanie obsahu telekomunikácie. Správnosť tohto tvrdenia však nemožno posudzovať iba podľa druhu uchovávaných údajov, ale i z hľadiska ich užitočnosti a ich možného použitia. To súvisí jednak s účelom ich uchovávania a ďalej aj s možnosťou ich spracovania a prepojenia s ďalšími údajmi. V konkrétnom prípade môže byť tak zásah do súkromia závažnejší pokiaľ pôjde o uchovávanie a využívanie prevádzkových a lokalizačných údajov, ako keby šlo o uchovávania obsahu komunikácie (porovnaj bod 27, Pl. ÚS 42/11, ÚS ČR). Ako príklad možno uviesť telefonát medzi dvoma osobami, ktorý nie je obsahovo dôležitý, avšak o súkromí týchto osôb nám môžu viac povedať údaje z hľadiska miesta, doby uskutočneného hovoru a identifikácie telefonujúcich osôb, ako z hľadiska predmetu samotného hovoru.

Ukladanie, triedenie a vyhodnocovanie prevádzkových a lokalizačných údajov a ich spájanie s ďalšími informáciami je možné vykonávať automaticky s pomocou vyhľadávača. Čo zvyšuje riziko zneužitia a závažnosť dopadu spracovania týchto údajov na súkromie jednotlivca.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že hodnota informácií získaných na základe prevádzkových a lokalizačných údajov môže byť porovnateľná s hodnotou informácií získaných z obsahu komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Z toho môžeme vyvodiť, že prevádzkové a lokalizačné údaje je potrebne chrániť rovnako dobre ako údaje o obsahu komunikácie.

Pri pospájaní jednotlivých uchovávaných údajov a pri spojení týchto údajov s ďalšími informáciami môžeme odhaliť podstatnú časť súkromia dotknutej osoby. Umožni to odhaliť kontakty dotknutej osoby. Na základe toho, ako často dotknutá osoba komunikuje s inými ľuďmi, je možné zostaviť sieť jej priateľov alebo aj jej pracovných vzťahov. Ak dotknutá osoba často volá s inou osobou počas určitého kratšieho časového obdobia môže to znamenať relatívnu dôležitosť volaného pre volajúceho. V rade prípadov sa dá z identity adresáta telefonátu alebo emailu odhaliť citlivý údaj o volajúcom či odosielateľovi. Ak je adresátom telefonátu lekár - špecialista, tak sa dá predpokladať, že volajúci bude mať zrejme zdravotný problém z oblasti, ktorej sa daný špecialista venuje. Taktiež pri emaily, ktorého adresátom je niekto@anonymny-alkoholici.sk sa dá predpokladať, že dotyčný je alkoholik. Pri použití mobilného telefónu je zas možné zistiť napr. miesta pobytu a pohybu, kto sa kde a kedy s niekým stretol. Ak dvaja ľudia, ktorí medzi sebou zvyčajne komunikujú z určitej geografickej oblasti zrazu na pár dní zmenia oblasť, z ktorej zvyčajne komunikujú, tak sa dá predpokladať, že išli na dovolenku alebo na pracovnú cestu.“

15. Vyššiu mieru intenzity zásahu do práva na súkromie skupina poslancovvo svojom návrhu odôvodňuje aj rozsahom okruhu osôb, voči ktorým sa povinnosťuchovávať údaje vzťahuje. „Z okruhu osôb, ktorých údaje sú takto preventívne uchovávané, nie sú dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári). Z prevádzkových a lokalizačných údajov je totiž veľmi jednoduché zistiť množstvo údajov, ktoré inak podliehajú prísnej dôvernosti, ako napr. zoznamy klientov/pacientov určitého advokáta/lekára, či frekvenciu a intenzitu ich kontaktu. Ako sme už vyššie spomenuli, oproti iným inštitútom, nie sú z okruhu osôb, o ktorých sú údaje takto preventívne zbierané, dokonca vylúčené ani osoby, ktoré sú inak viazané povinnosťou mlčanlivosti (napr. advokáti, lekári), alebo ktoré nemožno sledovať alebo odpočúvať, ak vykonávajú určitú činnosť (vzťah obhajca a advokát). Vzniká teda absurdná situácia, a síce, že fyzicky sledovať (§ 113 ods. 3 TP) a odpočúvať (§ 115 ods. 1 TP) komunikáciu obvineného so svojím obhajcom nemožno, žiadne ustanovenie však nezakazuje použitie rovnakých informácií získaných na základe plošného monitoringu. Hoci všetky inštitúty rovnako „sledujú" predmetnú komunikáciu obvineného so svojím obhajcom.“

16. Podľa navrhovateľov „To, že uchovávanie údajov vnímajú aj ľudia ako výrazný zásah do práva na súkromný život dokazujú aj zahraničné prieskumy. Takéto zásahy do súkromia sú mimoriadne závažné, pretože jednotlivec nepredstavuje žiadnu charakteristiku odôvodňujúcu takýto zásah a pretože, aj keď sa správa zákonným spôsobom, môže byť zastrašený z dôvodu rizika zneužitia a z dôvodu pocitu, že je pod dohľadom (rozhodnutie nemeckého spolkového Ústavného súdu, sp. zn. 1 BvR 518/02, bod 117).“.

17. Skupina poslancov vo svojom návrhu rovnako poukazuje, že napadnutéustanovenia zákona o elektronických komunikáciách zasahujú aj do slobody prejavua slobody tlače, „... keďže novinári nemajú možnosť používať internetovú alebo telefónnu komunikáciu pri svojej práci bez toho, aby tak ohrozili svoje tajné zdroje, ktorých existencia vitálne podporuje obe tieto slobody. Každá priama komunikácia s takouto osobou, alebo všetka komunikácia súvisiaca s takýmito stretnutiami (napr. prezvonenie tesne pred, či po tajnom stretnutí odhaľujúce polohu stretnutia) spôsobuje, že novinár si musí nachádzať úplne odlišné spôsoby komunikácie. To iste platí aj pre iné profesie, ktoré sa musia vyhýbať elektronickej komunikácií, ak chcú v skutočnosti zachovať tajnosť svojho klienta (psychológovia, manželský poradcovia, psychoterapeuti, alkoholické liečebne a pod).“.

18. Skupina poslancov napadnutej právnej úprave napokon vytýka neexistenciu adekvátnych a dostatočných záruk proti zneužitiu uchovávaných údajov a vo svojom návrhu ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o bezpečnosť údajov, zákonodarca musí stanoviť vysoký štandard bezpečnosti, ktorý bude zodpovedať aktuálnemu stavu poznatkov na tomto úseku a nebude určovaný vlastným uvážením súkromných poskytovateľov, ktorí budú zohľadňovať predovšetkým ekonomické hľadisko.

Zákonodarca síce stanovil bezpečnostné opatrenia v § 64 ZoEK, avšak iba veľmi všeobecne a konkrétne opatrenia ponecháva na poskytovateľov. Pritom ak zoberieme do úvahy to, že zo strany štátu nie je poskytovaná žiadna finančná kompenzácia za uchovávanie údajov, tak potom dôjdeme k záveru, že podniky, ktoré sa snažia minimalizovať svoje náklady, nebudú chcieť a ani nebudú môcť urobiť dostatočné bezpečnostné opatrenia, ktoré sú dosť finančne náročné (porovnaj ústavnosť kompenzácie v prípade odpočúvania, Nález, sp. zn. PL ÚS 23/06). Navyše, k zneužitiu uchovávaných údajov môže dôjsť aj samotným poskytovateľom a to najmä za účelom marketingu svojich služieb.“

19. Podľa skupiny poslancov „Zabezpečenie osobných údajov je všade v Európe problematické a úniky týchto údajov sú veľmi časté, Podľa spoločnosti Ponemon Institute, ktorá urobila výskum v 785 britských spoločnostiach zameraných na informačné technológie, priznalo celých 55 % týchto spoločností stratu údajov, 49 % z nich zaznamenalo viac ako dva prípady počas posledných dvoch rokov. Pri veľkom množstve spoločností zabezpečujúcich telekomunikáciu (najmä v prípade internetu) sa nedá očakávať u každého z nich zodpovedajúce zabezpečenia prevádzkových a lokalizačných údajov. V konečnom dôsledku by najefektívnejšou ochranou proti možnému zneužitiu údajov bolo, keby sa tieto údaje vôbec neuchovávali.“.

20. Záruky proti zneužitiu uchovávaných údajov je podľa skupiny poslancovpotrebné posudzovať «... nielen z hľadiska technických požiadaviek bezpečnosti, ale aj z hľadiska právnej „bezpečnosti“, a teda, či je na sprístupnenie takýchto údajov potrebný súdny príkaz vydaný v súlade s účelom uchovávania údajov a či sa pri uchovávaní a použití údajov zachováva transparentnosť».

21. Skupina poslancov dodáva: „Súdny príkaz je síce potrebný na sprístupnenie údajov, avšak je otázne, či je vydávaný na účely ustanovené v § 58 ods. 7 ZEK, nakoľko v § 116 TP, je ustanovené, že súdny príkaz možno vydať pre úmyselný trestný čin. Ak by sme uplatnili zásadu lex posterior derogat legi priori, tak pri výklade § 116 TP by súdy takýto príkaz mali vydať len pre trestné činy stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK a nie pre každý úmyselný trestný čin. Ak však zoberieme do úvahy ročnú štatistiku žiadostí o sprístupnenie uchovávaných údajov (Tab. 1), tak vzhľadom na počet prípadov, v ktorých sa požadované údaje poskytli oprávneným orgánom štátu, môžeme dôvodne predpokladať, že sa súdny príkaz vydáva aj pre iné úmyselné trestné činy ako sú stanovené v § 58 ods. 7 ZoEK.“

22. Podľa navrhovateľov „Zákonodarca musí pri uchovávaní a použití údajov stanoviť jasné pravidla transparentnosti. Sem patrí najmä zásada otvorenosti pri zhromažďovaní a použití osobných údajov, a teda zhromažďovanie a použitie osobných údajov by sa malo diať s vedomím dotknutej osoby, okrem prípadu, ak by tým došlo k zmareniu vyšetrovania. Aj v prípade zhromaždenia alebo použitia údajov bez vedomia dotknutej osoby by mal zákonodarca stanoviť aspoň povinnosť dodatočného informovania. Avšak orgánom oprávneným k využitiu prevádzkových a lokalizačných údajov nebola stanovená povinnosť dodatočného informovania dotknutej osoby. Takáto povinnosť však podľa § 88 ods. 8 TP existuje pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo- zvukových záznamov, pričom tieto dva inštitúty predstavujú porovnateľný zásah do súkromia.“.

23. V súvislosti s napádanými ustanoveniam Trestného poriadku skupina poslancov vo svojom návrhu ďalej uvádza: „... hodnota informácií získaných z prevádzkových a lokalizačných údajov je porovnateľná s hodnotou informácií získaných z obsahu komunikácie, ba niekedy môže byť dokonca aj vyššia. Postup ustanovený Trestným poriadkom v súvislosti s príkazom na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie však túto skutočnosť ignoruje. Neobsahuje totiž žiadne garancie práv porovnateľné s tými, ktoré predpokladá Trestný poriadok v § 115 pre odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Bez akéhokoľvek relevantného dôvodu sa procesný postup pri použití týchto dvoch, inštitútov značne líši. V prípade príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je priveľmi všeobecný a vágny, čo možno, vzhľadom na informácie, ktoré možno získať z daných údajov, považovať za ústavne neprijateľné (porovnaj bod 27, PL ÚS 42/11, ÚS ČR).

Údaje podľa § 116 TP môžu byť poskytnuté pre všetky trestné konania vedené pre akýkoľvek úmyselný trestný čin. Takéto všeobecné obmedzenie je v rozpore so znením ZoEK, ktoré je neporovnateľne užšie. Empirické údaje však naznačujú, že sudcovia uplatňujú rozsah trestných činov podľa § 116TP (viď Tab. 1).

Navyše k poskytovaniu týchto údajov nedochádza iba vtedy, ak účel trestného konania nemožno dosiahnuť inak a zákonná úprava neposkytuje dostatočné garancie na to, aby nedošlo k použitiu týchto údajov k inému než zákonom predpokladanému účelu - absentuje jasná a detailná úprava minimálnych požiadaviek na zabezpečenie uchovávaných údajov (postupy vedúce k ochrane ich celistvosti, dôvernosti ako aj k ich zničeniu). Napokon, účinná ochrana pred nezákonným zásahom do základných ľudských práv a slobôd dotknutých osôb by mala byť zaručená aj prostredníctvom povinnosti dodatočne informovať o tom, že jej prevádzkové a lokalizačné údaje boli poskytnuté orgánom činným v trestnom konaní.“

24. Navrhovatelia napokon dodávajú: «Nehovoriac o tom, že podniky, ktoré takéto informácie sprístupňujú sú často veľmi malé spoločností (pripojenie na internet), u ktorých je „bezpodozrievavá úslužnosť“ voči štátnym orgánom pomerne vysoká. Predmet telekomunikačného tajomstva (§ 63 ZoEK) tak podľa bežnej praxe býva sprístupňovaný aj v priestupkovom konaní (viď príloha č. 1). Policajný zbor mimo trestného konania svoje protiprávne a protiústavné žiadostí odôvodňuje § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ZoPZ) alebo dokonca všeobecnou povinnosťou súčinnosti podľa § 76 ZoPZ, resp. § 76a ZoPZ. Generálny advokát Jäaskinen pritom v prípade Bonnier Audio C- 461/10 výslovne pripomína, že: „k tomu, aby bylo zpřístupnění osobních údajů možné, vyžaduje unijní právo, aby povinnost uchovávaní byla stanovená vnitrostátními právními předpisy, které upřesni kategorie uchovávaných údajů, účel uchovávaní, dobu uchovávaní a osoby, které mohou mít k údajům přístup. Využívaní databází, které existují k jistým účelům, než které byly takto stanovený zákonodárcem, by bylo v rozporu se zásadami ochrany osobních údajů.“»

I.2 Návrh na rozhodnutie

25. Na základe uvedenej argumentácie sa skupina poslancov domáha, aby ústavnýsúd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom v konaní vo veci samej nálezomtakto rozhodol:

„Ustanovenie § 58 ods. 5, 6, 7 a § 63 ods. 6 zákona NR SR Č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 116 zákona NR SR č. 301/2005 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3, čl. 22, čl. 26 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, 3, čl. 13, čl. 17 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 8. čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8, čl. 11, 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.“

26. Skupina poslancov rovnako navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej aj,,Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únieotázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl. 5 a čl. 6 Smernice Rady č. 2006/24/ES o uchovávaníúdajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupnýchelektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (ďalej len„smernica 2006/24/ES“).

27. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesenímč. k. PL. ÚS 10/2014-29 z 23. apríla 2014 ho podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Predmetným uznesením zároveň pozastavilúčinnosť § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách.

II. Ďalší priebeh konania

28. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal k tomuto návrhu stanovisko Národnej radySlovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej aj„vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskejrepubliky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili ajk tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.1 Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

29. Listom z 8. júla 2014 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, ženárodná rada netrvá na ústnom pojednávaní a k predmetnej veci stanovisko zaujímaťnebude.

II.2 Stanovisko vlády Slovenskej republiky

30. Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpeného ministromspravodlivosti Slovenskej republiky, je obsiahnuté v prípise ministra spravodlivostiSlovenskej republiky č. 38669/2014/21 zo 16. júla 2014. Vláda vo svojom stanoviskunavrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nevyhovel, a zároveň oznámila, ženetrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

31. V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza: «Podľa § 58 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „ZEK“) je každá osoba alebo sieť (ďalej len „podnik“), ktorá poskytuje elektronickú komunikačnú službu, povinná uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán v zákonom stanovenej lehote, pričom v ustanovení § 58 ods. 7 ZEK je presne vymedzený a špecifikovaný účel, na aký sa predmetné údaje uchovávajú. Ide o vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Pokiaľ sa týka uchovávania určitých údajov, je potrebné upozorniť na skutočnosť, že všetky údaje, ktoré ZEK vymenováva, sú údaje prevádzkové (údaje vzťahujúce sa na užívateľa a na konkrétny prenos informácie, ktoré sa spracúvajú na účely prenosu správ a fakturácie), lokalizačné (údaje, ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia) a údaje komunikujúcich strán (telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, osobné údaje fyzickej osoby), teda predmetom uchovávania nie je obsah správ. Tieto údaje sú zároveň telekomunikačným tajomstvom a ZEK presne definuje komu, za akých okolností a na základe akého postupu môžu byť uchovávané údaje sprístupnené. Povinnosť uchovať vymedzené údaje nemožno chápať samostatne bez zákonného mechanizmu prístupu k nim. § 58 ods. 7 ZEK preto priamo odkazuje na ustanovenie § 63 ods. 6 ZEK, v ktorom sú podmienky sprístupnenia definované. Podľa § 63 ods. 6 ZEK je podnik povinný poskytnúť inému orgánu štátu údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva, a to na účely plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov. ZEK presne vymedzuje, kto je iný orgán štátu, pričom ide o ozbrojený bezpečnostný zbor, ozbrojený zbor a štátny orgán, ktorý v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi plní úlohy na úseku ochrany ústavného zriadenia, obrany štátu, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu (napr. Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo atď.). ZEK priamo upravuje taktiež procesný postup sprístupnenia informácií. Údaje môžu byť poskytnuté len na základe písomnej žiadosti a so súhlasom súdu alebo na príkaz súdu. ZEK je previazaný so zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestným poriadkom (ďalej len „trestný poriadok“) a so zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov.

§ 116 Trestného poriadku upravuje osobitnú formu informačného technického prostriedku (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky), ktorý v konaní o úmyselnom trestnom čine umožňuje získanie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov v prípade, ak sú takéto údaje potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami.

Z pohľadu základných zásad trestného konania upravených v § 2 Trestného poriadku, konkrétne zásady upravenej v ods. 2, v zmysle ktorej „do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie“, ako i v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) možno považovať ustanovenie § 116 Trestného poriadku za súladné s ústavou, keďže predstavuje ústavne predpokladanú výnimku zásahu do garantovaných práv a slobôd, a to vymedzením ustanoveného cieľa, ktorým je objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Pokiaľ ide o vhodnosť inštitútu uchovávania údajov na účel vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov, s tvrdením navrhovateľa, že zbieranie týchto údajov nemá žiaden pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe, sa nemožno stotožniť. Neexistuje menej závažný prostriedok, ktorý by rovnako efektívne napĺňal vymedzený cieľ. Z hodnotiacej správy Európskej komisie o smernici o uchovávaní údajov [K0M(20ii) 225 z 18. apríla 2011] vyplýva, že členské štáty považujú uchovávanie údajov na účely predchádzania a boja proti zločinnosti za prinajmenšom cenné a v niektorých prípadoch priam nevyhnutné. Uchovávanie údajov sa ukázalo ako nevyhnutné pri takých činnostiach, ako sú zabezpečovanie a rekonštrukcia dôkazov alebo stôp pri určovaní spolupáchateľstva pri trestnom čine, pričom v niektorých prípadoch uchovávané údaje poskytujú jediný spôsob usvedčenia páchateľa, a to napr. v tak závažných prípadoch ako sú prípady sexuálneho zneužívania detí alebo prechovávania detskej pornografie. Prístup k výpisom z prevádzky telefónnych hovorov je nenahraditeľný zdroj informácií pre odhaľovanie trestnej činnosti terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme, ktoré nie je možné získať iným spôsobom. Trestná činnosť súvisiaca s terorizmom je vysoko latentná, uzatvorená v komunitách, kde prienik zvonku je takmer nemožný. Telefonické výpisy prispievajú ku komplexnému zmonitorovaniu kontaktov a ich prepojení na zahraničné teroristické zoskupenia.

Vhodnosť uchovávania údajov na stanovené účely ďalej potvrdzuje skutočnosť, že ich využitím sa redukuje, resp. zefektívňuje potreba invazívnejších vyšetrovacích metód (napr. odpočúvanie, domová prehliadka atď.).

Čo sa týka namietaného ustanovenia § 76a zákona NRSR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“), podľa ktorého je policajný zbor pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený žiadať údaje od právnických osôb a fyzických osôb , ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, je potrebné uviesť, že priebeh odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti prebieha na základe zákonom stanovených postupov, a teda na základe platných právnych predpisov. Základným procesným predpisom pre oblasť trestnej činnosti je Trestný poriadok, ktorý upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Ako bolo už vyššie uvedené, Trestný poriadok vcelku konkrétne upravuje postup pri získavaní informácií o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, a teda v žiadnom prípade nemôže ísť o svojvôľu policajného zboru v procese vyšetrovania trestnej činností.

Jedinú výnimku z uvedených princípov ZEK povoľuje v prípade údajov potrebných pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách, kedy sa postupuje podľa § 76 ods. 4 a 5 zákona o PZ. V prípade pátraní po nezvestných osobách, je policajný zbor oprávnený žiadať predmetné informácie len s predchádzajúcim súhlasom príbuzného v priamom rade, resp. ďalších blízkych osôb tak ako to zákon o PZ stanovuje v § 76 ods. 4. Ak ide o pátranie po odcudzenom motorovom vozidle, v ktorom sa v čase odcudzenia nachádzalo telekomunikačné zariadenie, je policajný zbor oprávnený žiadať o prevádzkové a lokalizačné údaje na základe písomnej žiadosti majiteľa, prevádzkovateľa alebo držiteľa telekomunikačného zariadenia. V oboch prípadoch je teda potrebný súhlas, resp. žiadosť dotknutej osoby, resp. osoby blízkej.

Navrhovateľ vo svojom návrhu konštatuje, že „... samotný zber podlieha minimálnemu počtu pravidiel. Systém uchovávania údajov neobsahuje takmer žiadne záruky proti ich zneužívaniu a hlavná úloha je ponechaná súkromným spoločnostiam, ktoré majú prirodzene skôr záujem na minimalizácii nákladov, keďže im štát túto činnosť neuhrádza.“. Podľa § 58 ZEK je podnik pri uchovávaní údajov povinný zabezpečiť, aby:

- uchovávané údaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu a ochrane ako údaje podnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo služieb,

- údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam na ochranu údajov proti zničeniu, strate, zmene alebo protiprávnemu uchovaniu, spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,

- údaje podliehali technickým a organizačným opatreniam, ktoré zabezpečia, aby údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim na základe poverenia podniku a orgánom činným v trestnom konaní, súdom alebo iným orgánom štátu,

- údaje boli na konci obdobia určeného na ich uchovávanie zlikvidované, okrem údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.

Z uvedených ustanovení teda jednoznačne vyplývajú povinnosti a zásady, ktoré sú podniky povinné dodržiavať pri uchovávaní a poskytovaní údajov.

Je v najvyššom záujme podnikov, aby ochrane údajov venovali maximálnu pozornosť, a to jednak zo zákonných dôvodov (ZEK, zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov), ako aj z dôvodu dôvery zákazníkov, keďže únikom osobných údajov z rôznych dôvodov utrpí dobré meno podniku, čo môže mať vo vysoko konkurenčnom prostredí, akým je telekomunikačný trh, veľmi negatívne dopady na budúcnosť podniku.

V súvislosti s úhradou nákladov zo strany štátu, existuje množstvo situácií, kedy je podnik povinný plniť si svoje zákonné povinnosti bez toho, aby takto vzniknuté náklady boli kompenzované štátom (napr. ochrana osobných údajov klientov bankami, lekármi atď.). Argument navrhovateľa, že „... k zneužitiu uchovávaných údajov môže dôjsť aj samotným poskytovateľom, a to najmä za účelom marketingu svojich služieb...“ je v kontexte problematiky uchovávania údajov pre potreby vyšetrovania trestných činov irelevantný. Podniky majú prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán štandardne k dispozícii, nakoľko ide o údaje, ktoré sú potrebné pre poskytovanie služieb, resp. sietí a súvisia napríklad s fakturáciou.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno teda právnu úpravu ZEK, ako i Trestného poriadku a zákona o PZ považovať za súladné s ústavou a ostatnými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.»

II.3 Doplnenie návrhu skupiny poslancov

32. Dňa 13. apríla 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie návrhu skupinyposlancov, v ktorom poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Digital RightsIreland C-293/12 a Kärntner Landesregierung C-594/12 z 8. apríla 2014, a podanie, ktorýmoznamuje, že netrvá na ústnom prerokovaní veci a súhlasí s upustením od ústnehopojednávania.

III. Základné východiská pre rozhodovanie o návrhu skupiny poslancov III.1 Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov, napadnutá právna úprava a súvisiace ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a charty

33. Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákonao Policajnom zbore s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy, čl. 7ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11a čl. 52 ods. 1 charty.

34. Skupina poslancov tvrdí, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronickýchkomunikáciách ustanovujúce povinnosť poskytovateľov elektronických komunikáciíuchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňauskutočnenia komunikácie počas 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovúelektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu, a počas 12 mesiacov, ak ideo ostatné druhy komunikácie, a to v rozsahu, v akom ich vytvára alebo spracúva priposkytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnými pokusmio volanie, a povinnosť podniku tieto údaje na základe písomnej žiadosti bezodkladneposkytnúť za stanovených podmienok orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inémuorgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacichs terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikoma ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečnýmzoskupením sú v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty.

35. Ustanovenia Trestného poriadku, ktoré navrhovatelia napádajú pre ich nesúlads označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty, zakladajú orgánom činnýmv trestnom konaní oprávnenie, aby v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin na účelyobjasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie získali od poskytovateľovelektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré súinak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobnýchúdajov.

36. Ustanovenia zákona o Policajnom zbore, ktoré skupina poslancov napáda pre ichnesúlad s označenými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a charty, zakladajú prePolicajný zbor oprávnenie žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohyPolicajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôba fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronickékomunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán spôsobomumožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

37. Podľa § 58 ods. 5, 6 a 7 zákona o elektronických komunikáciách: „(5) Podnik je povinný na účely podľa odseku 7 uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán odo dňa uskutočnenia komunikácie počas

a) 6 mesiacov, ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu, a

b) 12 mesiacov, ak ide o ostatné druhy komunikácie.

(6) Údaje podľa odseku 5 podnik uchováva v rozsahu, v akom ich vytvára alebo spracúva pri poskytovaní služby alebo siete. Podnik uchováva údaje podľa odseku 5 súvisiace s neúspešnými pokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá, ak ide o telefónne údaje alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Neuchovávajú sa údaje, ktoré sa týkajú nespojených volaní. Zoznam údajov, ktoré je podnik povinný uchovávať podľa tohto odseku a odseku 5, je uvedený v prílohe č. 2.

(7) Údaje uchovávané podľa odsekov 5 a 6 spolu s údajmi účastníka v rozsahu podľa § 63 ods. 1 písm. b) je podnik povinný na základe písomnej žiadosti a bezodkladne poskytnúť za podmienok ustanovených v § 63 ods. 6 orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému orgánu štátu na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením; údaje a informácie môže podnik uchovávať len v elektronickej podobe.“

38. Podľa § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách: „(6) Podnik je povinný poskytnúť inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 na účely plnenia jeho úloh podľa osobitných predpisov na základe písomnej žiadosti a so súhlasom súdu alebo na príkaz súdu podľa osobitných predpisov údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d); v prípade údajov potrebných pre pátranie po nezvestných osobách a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje podľa osobitného predpisu. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 v písomnej forme alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme a zrozumiteľným spôsobom. Náklady na hmotné nosiče, ktoré sú potrebné na poskytnutie údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.“

39. V prílohe č. 2 s označením „Kategórie uchovávaných údajov“ zákonao elektronických komunikáciách sa uvádza:

„A. Údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie:

a) telefónne číslo volajúceho,

b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,

2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu:

a) pridelené označenie užívateľa,

b) označenie užívateľa a telefónne číslo pridelené každej komunikácii, ktorá vstupuje do verejnej telefónnej siete,

c) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa a adresa internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v čase komunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo telefónne číslo.

B. Údaje potrebné na identifikáciu adresáta komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie:

c) volené číslo alebo čísla (volané telefónne číslo alebo čísla) a v prípadoch, keď sú poskytnuté doplnkové služby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo alebo čísla, na ktoré je volanie smerované,

d) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa,

2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu:

a) označenie užívateľa alebo telefónne číslo určených príjemcov telefónneho volania,

b) meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktorý je určeným príjemcom komunikácie.

C. Údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie: dátum a čas začatia a ukončenia komunikácie,

2. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu:

e) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v určitom časovom pásme spolu s dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii pridelil poskytovateľ služby pripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo registrovaného užívateľa,

f) dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej pošty alebo telefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme.

D. Údaje potrebné na identifikáciu typu komunikácie:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete a mobilné telefónne spojenie: používaná telefónna služba,

2. ak ide o internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu: používaná internetová služba.

E. Údaje potrebné na identifikáciu koncového zariadenia užívateľov alebo ich údajného zariadenia:

1. ak ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej siete: číslo volajúceho a volaného,

2. ak ide o mobilné telefónne spojenie:

g) číslo volajúceho a volaného,

h) IMSI volajúceho,

i) IMEI volajúceho,

j) IMSI volaného,

k) IMEI volaného,

l) v prípade predplatených anonymných služieb dátum a čas počiatočnej aktivácie služby a označenie bunky, z ktorej sa vykonala aktivácia služby,

3. ak ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštu a telefonovanie prostredníctvom internetu:

a) telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial-up prístup),

b) digitálna účastnícka prípojka alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.

F. Údaje potrebné na identifikáciu polohy mobilného koncového zariadenia:

1. údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie,

2. údaje identifikujúce zemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas obdobia uchovávania údajov o komunikácii.“

40. Podľa § 116 Trestného poriadku:

„(1) V trestnom konaní pre úmyselný trestný čin možno vydať príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ktoré sú potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

(2) Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami; príkaz sa doručí osobám uvedeným v odseku 3. (3) Právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré zabezpečujú telekomunikačnú prevádzku, oznámia predsedovi senátu a v prípravnom konaní prokurátorovi alebo policajtovi údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke.

(4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa primerane vzťahujú na obsahové údaje alebo prevádzkové údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.“

41. Podľa § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore: „Policajný zbor je pri odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti oprávnený žiadať v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby, prevádzkové údaje a údaje komunikujúcich strán podľa osobitného predpisu spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup. Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré poskytujú elektronické komunikácie, sú povinné písomnej žiadosti Policajného zboru bez zbytočného odkladu vyhovieť.“

42. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestnéhoporiadku a zákona o Policajnom zbore sú podľa názoru navrhovateľov v rozpore s čl. 16ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 26 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 7 ods. 1,čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 17 listiny, čl. 8 a čl. 10 dohovoru a čl. 7, čl. 8, čl. 11 chartyv spojení s čl. 52 ods. 1 charty.

43. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jejsúkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

44. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

45. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny každý má právo na ochranu predneoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojejosobe.

46. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správa iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

47. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvoiných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručujetajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.Obdobné je znenie čl. 13 listiny.

48. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právona informácie sú zaručené.

49. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímaťa rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodliehapovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazaťna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

50. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

51. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 17 ods. 4 listiny slobodu prejavu a právovyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickejspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnéhoporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

52. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeranýmspôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsobvykonania ustanoví zákon.

53. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musídbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

54. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto právazasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutnév demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochranyzdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

55. Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovaniaštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovaliudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkontýchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takýmformalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré súnevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvostialebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdraviaalebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informáciíalebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

56. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a komunikácie.

57. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa hotýkajú. Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasudotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý máprávo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.

58. Podľa čl. 11 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovaniaorgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.

59. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznanýchv tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziťlen vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktorésú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

III.2 Položenie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

60. Skupina poslancov navrhla, aby ústavný súd položil Súdnemu dvoru Európskejúnie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie otázku týkajúcu sa platnosti čl. 3, čl.5 a čl. 6 smernice 2006/24/ES. Skupina poslancov vyjadrila pochybnosť o tom, či samotnýprincíp retencie údajov podľa čl. 3, rozsah povinnej retencie podľa čl. 5 a doba povinnejretencie podľa čl. 6 smernice 2006/24/ES sú v súlade s čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty.Posúdenie otázky platnosti príslušných ustanovení samotnej smernice 2006/24/ES skupinaposlancov navrhuje z dôvodu, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronickýchkomunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore boli prijaté pre účelyimplementácie smernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.

61. Identická predbežná otázka týkajúca sa platnosti smernice 2006/24/ES sa popodaní návrhu skupiny poslancov už stala predmetom konania pred Súdnym dvorom. Súdnydvor svojím rozsudkom v spojených veciach C-293/12 a C-594/12 Digital Rights Ireland Ltd z 8. 4. 2014 (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238) vyslovil neplatnosť smernice 2006/24/ES z dôvodu, ženormotvorca Európskej únie (ďalej aj,,Únia“) pri prijatí tejto smernice prekročil hranice,ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality so zreteľom na čl. 7, 8 a čl. 52 ods. 1charty. Keďže predbežná otázka, s ktorou skupina poslancov navrhuje ústavnému súduobrátiť sa na Súdny dvor, už bola Súdnym dvorom rozhodnutá, ústavný súd tomuto návrhuskupiny poslancov nevyhovel.

III.3 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s ustanoveniami charty

62. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Preto i po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii zostávajúreferenčným rámcom prieskumu ústavného súdu normy ústavného poriadku Slovenskejrepubliky. Ústavný súd však nemôže neprihliadnuť na dopad práva Európskej úniena tvorbu, aplikáciu a výklad vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy, ktorej vznik,pôsobenie a účel majú svoj pôvod v práve Európskej únie (porovnaj nález Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 25). Právo Európskej únie má uvedený dopad navnútroštátne právo v prípade, ak vnútroštátna úprava spadá do rámca pôsobnosti právaEurópskej únie. Je potrebné uviesť, že aj po zrušení platnosti smernice 2006/24/ES sanapadnutá práva úprava Slovenskej republiky prijatá pre účely jej implementácie nedostalamimo rámec pôsobnosti práva Európskej únie.

63. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučnevtedy, ak vykonávajú právo Únie. Vymedzenie rozsahu pôsobnosti charty pre členské štátykonkretizujú Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17– 35, ďalej len „vysvetlivky“), ktoré sa majú podľa čl. 6 ods. 1 tretieho pododseku Zmluvyo Európskej únii riadne zohľadniť a na ktoré sa má podľa čl. 52 ods. 7 charty náležite pri jejvýklade prihliadať (pozri napr. aj rozsudok DEB, C 279/09, EU:C:2010:811, bod 32). Podľavysvetliviek k čl. 51 charty, ktoré poukazujú na judikatúru Súdneho dvora, „povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie“ . Ak vnútroštátna právna úpravapatrí do pôsobnosti práva Únie, základné práva zaručené chartou musia byť dodržané anemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné právazaručené chartou (pozri rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson , C-617/10,EU:C:2013:105, bod 21). Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základnýchpráv zaručených chartou.

64. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 51 charty,upresňuje situácie, kedy konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti právaEurópskej únie. Je to tak v troch situáciách, a to ak členské štáty preberajú (implementujú)právo Únie (pozri rozsudok Hubert Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft , 5/88, EU:C:1989:321), ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovaniaúnijných pravidiel prípustnú samotným právom Únie [pozri rozsudok Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“) , C-260/89EU:C:1991:254] a napokon ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva Únie[pozri rozsudok Daniele Annibaldi proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente Regione Lazio („Annibaldi“) , C-309/96, EU:C:1997:631]. O tretiu situáciu ide vtedy, ak sav konkrétnej a špecifickej situácii v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna normapráva Európskej únie (pozri rozsudok Karner , C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53;rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson , C-617/10, EU:C:2013:105).

65. Napadnutá vnútroštátna právna úprava, konkrétne ustanovenia § 58 ods. 5 až 7a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, boli prijaté pre účely implementáciesmernice 2006/24/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Do vyhlásenia smernice2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom tak napadnuté ustanovenia zákonao elektronických komunikáciách spadali pod prvú situáciu, kedy konanie členských štátovspadá do rozsahu pôsobnosti práva Európskej únie, konkrétne, ak členské štáty preberajú(implementujú) právo Únie.

66. Podľa čl. 3 zrušenej smernice 2006/24/ES „Členské štáty odchylne od článkov 5, 6 a 9 smernice 2002/58/ES prijmú opatrenia, aby zabezpečili, že údaje uvedené v článku 5 tejto smernice sa uchovávajú v súlade s jej ustanoveniami v rozsahu, v akom sú vytvárané alebo spracúvané poskytovateľmi verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejnej komunikačnej siete v ich pôsobnosti v rámci procesu poskytovania príslušných komunikačných služieb.“. Súdnym dvorom zrušená smernica 2006/24/ESpredstavovala výnimku z uplatňovania ustanovení Smernice Rady č. 2002/58/ES z 12. júla2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektoreelektronických komunikácií [smernica o súkromí a elektronických komunikáciách; (ďalejlen „smernica 2002/58/ES“)] zavádzajúcich povinnosť zabezpečiť primeranú úroveň ochranyzákladných práv a slobôd a najmä práva na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvaniaosobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore (pozri čl. 1 smernice2002/58/ES). Zrušená smernica 2006/24/ES predstavovala derogáciu z ustanovení smernice2002/58/ES. Cieľom zrušenej smernice bolo zosúladiť právnu úpravu členských štátovzavádzajúcu povinnosti poskytovateľom verejne dostupných elektronických komunikačnýchslužieb alebo verejných komunikačných sietí v súvislosti s uchovávaním určitých údajov,ktoré oni vytvárajú alebo spracovávajú, aby zabezpečili dostupnosť týchto údajov na účelyvyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov (čl. 1 ods. 1 smernice2006/24/ES), keďže niektoré členské štáty prijali podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ESprávne predpisy ustanovujúce poskytovateľom služieb povinnosť uchovávať údajena predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov a právne a technickéodlišnosti v tejto vnútroštátnej úprave sú prekážkou vnútorného trhu elektronickýchkomunikácií.

67. Napokon, podľa čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES „Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu medzi iným, okrem iného prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov ustanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“ Smernica 2002/58/ES v citovanom ustanovení pripúšťavýnimku z uplatnenia jej ustanovení zavádzajúcich povinnosť poskytovateľovelektronických komunikácií vymazať prevádzkové údaje a údaje o polohe vytvorenépoužívaním elektronických komunikačných služieb alebo zabezpečiť ich anonymnosť, ak užnie sú naďalej potrebné na účely prenosu komunikácie, s výnimkou údajov potrebných naúčtovanie alebo pre poplatky za prepojenie, z dôvodu zabezpečenia primeranej úrovneochrany základných práv a slobôd a najmä práva na súkromie v oblasti spracovávaniaosobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore.

68. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak aj povyhlásení smernice 2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom ostávajú vo sfére pôsobnostipráva Európskej únie, keďže predstavujú výnimku z uplatňovania únijných pravidiel(smernice 2002/58/ES) prípustnú samotným právom Únie (čl. 15 ods. 1 smernice.2002/58/ES). Rovnako tak aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore je potrebné z dôvodu ich povahy a cieľov, ktoré sledujú, považovať zaúpravu spadajúcu do rámca pôsobnosti čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES (pozri v tomtoohľade: rozsudok Kreshnik Ymeraga a iní proti Ministre du Travail, de l'Emploi et de l'Immigration , C-87/12, EU:C:2013:291, bod 41; rozsudok Cruciano Siragusa proti Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo , C-206/13,EU:C:2014:126, bod 25). V rámci ústavného prieskumu napadnutých ustanovení zákonao elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore musípreto ústavný súd zohľadniť aj znenie relevantných ustanovení charty, konkrétne v rozsahunávrhu skupiny poslancov, predovšetkým čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty a príslušnújudikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

69. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladaťa uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základnýchslobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd takvždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahuzákladných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnújudikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014). Charta (Ú. v. EÚ C- 326, 26. 10.2012, s. 391 407) ̶síce nebola prijatá vo forme medzinárodnej zmluvy, nadobudnutímplatnosti Lisabonskej zmluvy sa však stala právne záväznou súčasťou primárneho právaEurópskej únie s rovnakou právnou silou ako zmluvy, na ktorých je Únia založená (čl. 6ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy). Postavenie zmlúv, na ktorýchje Únia založená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie),v právnom poriadku Slovenskej republiky upravujú čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy.Článok 1 ods. 2 ústavy upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavaťvšeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, akoaj jej ďalšie medzinárodné záväzky. Článok 7 ods. 5 ústavy vymenúva kategóriemedzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Do kategórií medzinárodnýchzmlúv uvedených v tomto ustanovení možno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých jezaložená Únia. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Úniazaložená, je preto potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať taképostavenie, aké ústava v čl. 7 ods. 5 priznáva uvedeným kategóriám medzinárodnýchzmlúv. Konkrétne charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznaťpostavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právacha základných slobodách.

70. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonovs ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlasnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.Z citovaného textu vyplýva, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada aktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí ajo právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].

71. Národná rada uznesením č. 365 z 1. júla 2003 vyslovila súhlas so Zmluvouo pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (ďalej len „zmluva o pristúpení“)a súčasne rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť predzákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval26. augusta 2003, platnosť nadobudla 1. mája 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky bola uverejnená pod č. 185/2004 Z. z. Súčasťou zmluvy o pristúpení bola ajzmena a doplnenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.

72. Uznesením č. 809 z 10. apríla 2008 národná rada vyslovila súhlas s Lisabonskouzmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založeníEurópskeho spoločenstva (touto zmluvou došlo okrem iných zmien k premenovaniuZmluvy o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaní Európskej úniea k nadobudnutiu právnej záväznosti charty priznaním jej rovnakej právnej sily, ako majúzmluvy, na ktorých je Únia založená; konsolidované znenie Zmluvy o Európskej úniia Zmluvy o fungovaní Európskej únie, teda znenie so zapracovanými zmenami zavedenýmiLisabonskou zmluvou bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie C 83z 30. marca 2010, pozn.), a zároveň rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republikyratifikačnú listinu podpísal 12. mája 2008 a Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1.decembra 2009. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola uverejnená pod č. 486/2009Z. z.

73. Na tomto základe možno do subkategórie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7ods. 5 ústavy zaradiť aj zmluvu o pristúpení a jej prostredníctvom Zmluvu o založeníEurópskeho spoločenstva a Zmluvu o Európskej únii a Lisabonskú zmluvu, ktorápremenovala Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu o fungovaníEurópskej únie. Na základe čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, ktorý priznáva charterovnakú právnu silu, ako majú zmluvy, na ktorých je Únia založená, možno charte priznaťv právnom poriadku Slovenskej republiky rovnaké postavenie, ako majú medzinárodnézmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Ide zároveň nepochybne o zmluvy, ktoré spĺňajú kritériáustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy.

74. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá v súlade s princípom pacta sunt servanda požaduje, aby základné práva a slobody podľa ústavy boli vykladanéa uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právacha základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014)a príslušnej judikatúry k nim vydanej (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014), základné právaa slobody podľa ústavy je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úpravaspadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať aj v zmysle a duchu chartya príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej.

75. Povinnosť členských štátov vykladať a uplatňovať príslušné ustanovenia ústavyv zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej, v prípade, akvnútroštátne opatrenie spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vyplýva aj z čl. 4 ods. 3Zmluvy o Európskej únii, ktorý inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetkyopatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkovvyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

76. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na svoju predchádzajúcujudikatúru (PL. ÚS 3/09), podľa ktorej v prípade, ak v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)ústavy ústavný súd zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo niektoré jehoustanovenia nie sú v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nie je v zásade už potrebnépreskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelianavrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakýmprávnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna úprava nieje v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Takýto „samo obmedzujúci“ prístupk výkonu svojej právomoci ústavný súd odôvodňuje tým, že po vyslovení nesúladus ústavou alebo ústavnými zákonmi zaniká predmet konania o súlade právnych predpisovvo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.

III.4 Základná charakteristika práva na súkromie, všeobecne k východiskám a kritériám posudzovania zásahu do súkromia

(právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny, právo na ochranu osobných údajov

podľa čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny, právo na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie podľa čl. 8 dohovoru, právo na rešpektovanie súkromného života

podľa čl. 7 charty a právo na ochranu osobných údajov podľa čl. 8 charty)

77. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jejsúkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

78. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

79. Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a čl. 10 ods. 3 listiny každý má právo na ochranu predneoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojejosobe.

80. Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správa iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa čl. 22 ods. 2 ústavya čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomnostía záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo inýmspôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvospráv podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

81. Uvedené ustanovenia ústavy a listiny zakotvujú právo na ochranu súkromia.V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 274/05) ochrana súkromia jezakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy a listiny vrátane čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 22ústavy, čl. 10 ods. 3 a čl. 13 listiny. Súkromím sa chápe predovšetkým sféra života človeka,do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobemožnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach, ktoré sa uznávajúza súkromie. Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržaťsa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatreniana zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09). Prelomovým rozhodnutímv tomto smere bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj,,ESĽP“)vo veci Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979, ktoré rozšírilo ochranu práva na súkromie aj naprípady, keď štát nevytvoril podmienky proti porušeniu tohto práva, z čoho bol odvodenýtzv. pozitívny záväzok štátu na vytvorenie takých podmienok, ktoré by znemožňovaliporušenie práva na súkromie (III. ÚS 133/2010).

82. S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to ústavasvojím znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôdustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právacha základných slobodách a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98,PL. ÚS 24/2014).

83. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgánnemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonoma nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnejbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

84. Naproti zneniu ústavy a listiny ochrana práva na súkromie je v dohovoresústredená do jedného článku, článku 8. Keďže základné práva a slobody podľa ústavy jepotrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudskýchprávach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 24/2014) a príslušnújudikatúru k nim vydanú, ústavný súd pri vymedzení obsahu a rozsahu ochrany právana súkromie prihliada aj na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa čl. 8 dohovoru.

85. Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňujemechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či danýskutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnejodpovedi na túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeholegitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi priniektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromienepokračuje.

86. Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právona súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život.Podľa obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný životvymedziť ako a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov, b) práva spojenés menšinovou sexuálnou orientáciou, c) ochranu obydlia a domovú slobodu, d) ochranukorešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

87. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Malone proti UK (č. 8691/79 z 2. 8. 1984)pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sasúkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromnýživot“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňai právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci,a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadnýdôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálneaktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. 12. 1992).Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s DohovoromRady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobnýchúdajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republikuplatnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo formeOznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.), ktoréhoúčelom je „ zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom...“ (čl. 1 Dohovoru o ochranejednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohtodohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“.

88. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k právu na rešpektovaniesúkromného života podľa čl. 8 dohovoru označil za zásahy do súkromia jednotlivca zásahyv podobe kontroly dát, obsahu pošty či odpočúvaní telefónnych rozhovorov (rozhodnutieESĽP vo veci Klass a další proti Nemecku , č. 5029/71, zo 6. 9. 1978; rozhodnutie ESĽPvo veci Leander proti Švédsku , č. 9248/81, z 26. 3. 1987; rozhodnutie ESĽP vo veci Kruslin proti Francúzsku , č. 11801/85, z 24. 4. 1990; rozhodnutie ESĽP vo veci Kopp proti Švajčiarsku , č. 23224/94, z 25. 3. 1998), zisťovanie telefónnych čísel telefonujúcich osôb(rozhodnutie ESĽP vo veci P.G. a J.H. proti UK , č. 44787/98, z 25. 9. 2001) zisťovanieúdajov o telefónnom spojení (rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku ,zo 16. 2. 2000, č. 27798/95) alebo uchovávanie údajov DNA jednotlivcov v databázachobvinených (rozhodnutie ESĽP vo veci S. a Marper proti UK , č. 30562/04 a 30566/04,zo 4. 12. 2008). V rozhodnutí vo veci Rotaru proti Rumunsku (č. 28314/95 zo 4. 5. 2000)ESĽP vyvodil z práva na súkromný život i pozitívnu povinnosť štátu zlikvidovať údaje,ktoré o osobe z jej súkromnej sféry štát zhromaždil a spracoval.

89. Obdobný prístup k ochrane súkromia zastáva aj judikatúra zahraničnýchústavných súdov. Napríklad Spolkový ústavný súd Nemecka prostredníctvom právana informačné sebaurčenie garantuje ochranu nielen obsahu predávaných informácií, alechráni rovnako aj vonkajšie okolnosti, za ktorých sa uskutočňujú – t. j. miesto, čas,účastníkov, druh a spôsob komunikácie, pretože poznanie okolností uskutočnenejkomunikácie môže v spojení s ďalšími údajmi samo osebe indikovať samotný obsahkomunikácie a za pomoci skúmania týchto údajov a ich analýzy možno zhotoviťindividuálne profily účastníkov danej komunikácie [napr. rozhodnutie z 27. 7. 2005,BVerfGE 113, 348 ( Vorbeugende Telekommunikationsüberwachung ) alebo z 27. 2. 2008,BVerfGE 120, 274 ( Grundrecht auf Computerschutz )].

90. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný lenna základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejtopodmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanieprávneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákonajudikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponujepri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda dôraz kladie na kvalitu relevantnejprávnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahudo jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovaťobčanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autoritazmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie.

91. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do právana súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť lenzáujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnejbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujemspoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskehoblahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv a slobôd).

92. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medziprávom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnenílegitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie jemožný len vtedy, keď to je nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviekkladených na demokratickú spoločnosť. Európsky súd pre ľudské práva vo svojejrozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri zásahoch do práva na súkromie v súlades dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi „všeobecnej nevyhnutnosti“. Termín„nevyhnutný“ nie je pritom podľa názoru ESĽP až taký flexibilný, aby sa moholinterpretovať ako „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“, ale musí sa spájať s existenciou„naliehavej spoločenskej potreby“ vykonať daný zásah. Pre výklad pojmu „demokratickáspoločnosť“ je zasa pre ESĽP dôležité jej spojenie s pluralizmom, toleranciou a duševnouslobodou.

93. Aj ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musízodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanémulegitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť ajpodstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00). Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy priobmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričomtakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

94. Na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zásahu do základného práva aleboslobody ústavný súd obdobne ako ESĽP podrobuje napadnutú právnu úpravu testuproporcionality.

95. Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutejprávnej úpravy je klasicky založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokomje test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimateaim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňousledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenejdrastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test ofsubsidiarity, least intrusiveness) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnouúpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overlyonerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôtvyvolané uplatnením napadnutej právnej úpravy (pozri PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m.PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).

96. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronickýchkomunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore spadajú do pôsobnostipráva Európskej únie, nemožno opomenúť príslušné ustanovenia charty a judikatúruSúdneho dvora.

97. Článok 7 charty zakotvuje právo na rešpektovanie súkromného života, obydliaa komunikácie. Podľa čl. 8 charty každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa hotýkajú. Podľa judikatúry Súdneho dvora čl. 7 a 8 charty uznávajú dodržiavanie právana ochranu súkromného života v súvislosti so spracúvaním osobných údajov (rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen , C-92/09 a C-93/09,EU:C:2010:662, body 47, 52). Korene práva na ochranu osobných údajov ležia v práve nasúkromie [PEERS, S. – HERVEY, T. – KENNER, J. – WARD, A. (ed.) The EU Charter ofFundamental Rights. A Commentary. Oxford and Portland, Oregon : Hart Publishing, 2014.ISBN (Hart Publishing): 978-1-84946-308-9, s. 228].

98. Spojitosť medzi právom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranuosobných údajov podľa čl. 8 charty spočíva v koncepte informačného sebaurčenia, ktorýimplikuje nutnosť existencie kontroly jednotlivca nad informáciami dotýkajúcimi sa jehoosoby. Koncept informačného sebaurčenia spočíva v nároku jednotlivca určiť, kedy, akoa v akom rozsahu budú informácie o ňom sprístupnené ostatným. Koncept informačnéhosebaurčenia sa zakladá na existencii súhlasu jednotlivca so spracovaním údajov o jehoosobe. Ak by ochrana osobných údajov mala spočívať len v informačnom sebaurčeníjednotlivca a právo na súkromie by spočívalo v práve na informačné sebaurčenie, tak medziprávom na súkromie podľa čl. 7 charty a právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 8charty by nebol zásadný rozdiel. Koncept ochrany osobných údajov uplatňovaný v rámciEurópskej únie, ako aj Rady Európy však ide nad rámec konceptu informačnéhosebaurčenia.

99. Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatickomspracovávaní osobných údajov požaduje súhlas dotknutej osoby pri spracovaní osobnýchúdajov len v čl. 15 ods. 3, a to vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim pomoc dotknutýmosobám, ktoré sú rezidentmi inej krajiny. Koncept súhlasu dotknutej osoby so spracovanímosobných údajov nehrá v Dohovore Rady Európy č. 108 kľúčovú úlohu. Obdobne je to takaj v rámci Eúrópskej únie. Sekundárna úprava Európskej únie týkajúca sa ochrany osobnýchúdajov (na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 8 charty) považuje súhlas dotknutej osoby sospracovaním osobných údajov len za jeden z viacerých možných základov prípustného(legálneho) spracovania osobných údajov (pozri tiež čl. 7 Dohovoru Rady Európy č. 108).Sekundárna normotvorba Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov [SmernicaRady č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnompohybe týchto údajov (ďalej len,,smernica 95/46/EHS“) a smernica 2002/58/ES] zavádzaúpravu ochrany osobných údajov, ktorá ide nad rámec požiadavky súhlasu dotknutej osobyso spracovaním osobných údajov. Sekundárna únijná úprava ochrany osobných údajovzavádza systém záruk (kontroly a vyváženosti, angl. „check and balances“), ktorý mázabezpečiť legalitu (prípustnosť) procesu spracovania osobných údajov aj bez existenciepredchádzajúceho výslovného súhlasu dotknutej osoby.

100. Podľa judikatúry Súdneho dvora obmedzenia, ktorými možno legitímneobmedziť práva zaručené čl. 7 a čl. 8 charty, zodpovedajú obmedzeniam prípustným podľačl.8 dohovoru (rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen , C-92/09 a C-93/09, EU:C:2010:662, bod 52). Súdny dvor zároveň dodáva, žedodržiavanie práva na ochranu súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobnýchúdajov, ktoré uznávajú čl. 7 a čl. 8 charty, možno obmedziť za podmienok vyplývajúcichz čl. 8 ods. 2 charty a čl. 52 ods. 1 charty [rozsudok Asociación Nacional de Establecimientos Financieros de Crédito (ASNEF) a Federación de Comercio Electrónico y Marketing Directo (FECEMD) proti Administración del Estado , C-468/10 a C-469/10,EU:C:2011:777, bod 42]. Akýkoľvek zásah do výkonu práv uznaných čl. 7 a čl. 8 charty jepreto potrebné považovať za prípustný, len pokiaľ spadá pod obmedzenia prípustné čl. 8ods. 2 charty, čl. 52 ods. 1 charty a čl. 8 ods. 2 dohovoru (okrem už spomenutých rozsudkovSúdneho dvora pozri aj rozsudok Michael Schwarz proti Stadt Bochum , C-291/12,EU:C:2013:670, body 32 34).̶

101. Súdny dvor v rozhodnutí v spojených veciach C-293/12 a C-594/12 Digital Rights Ireland Ltd , ktorým zrušil platnosť smernice 2006/24/ES, poukázal na skutočnosť, žeprípustnosť uchovávať osobné údaje bez súhlasu dotknutých osôb je možná len v prípade, akposkytovatelia verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejnejkomunikačnej siete majú povinnosť dodržať určité zásady ochrany a bezpečnosti údajov,podľa ktorých členské štáty dbajú na to, aby sa prijali vhodné technické a organizačnéopatrenia proti náhodnému alebo nezákonnému zničeniu, ako aj proti strate či náhodnejzmene údajov.

102. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 54) právna úprava uchovávania údajov musístanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie predmetného opatreniaa ukladajúce minimálne požiadavky spôsobom, aby osoby, ktorých údaje boli uchované,mali dostatočné záruky umožňujúce účinne chrániť ich osobné údaje proti rizikám zneužitia,ako aj proti akémukoľvek nezákonnému prístupu a akémukoľvek nezákonnému použitiutýchto údajov (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP z 1. 7. 2008, Liberty a i. v. Spojené kráľovstvo , č. 58243/00, body 62 a 63; Rotaru v. Rumunsko , už citovaný, body 57až 59, ako aj S a Marper v. Spojené kráľovstvo , už citovaný, bod 99). Nevyhnutnosťdisponovať takými zárukami je pritom podľa Súdneho dvora o to dôležitejšia, keď sú osobnéúdaje spracovávané automaticky a keď existuje značné riziko nezákonného prístupu k týmtoúdajom (v tejto súvislosti pozri analogicky rozsudky ESĽP, S a Marper v. Spojené kráľovstvo , už citovaný, bod 103, ako aj M. K. v. Francúzsko , č. 19522/09, bod 35 z 18. 4.2013).

103. Podľa Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 65) právna úprava uchovávania osobných údajovmusí stanovovať jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah zásahu do základných právzakotvených v čl. 7 a 8 charty. Zásah do týchto základných práv musí byť presnevymedzený ustanoveniami, ktoré majú zaručiť, že sa tento zásah obmedzí iba na tonajnevyhnutnejšie. Právna úprava uchovávania osobných údajov musí stanovovať pravidlá,ktoré jasným a reštriktívnym spôsobom upravujú ochranu a bezpečnosť predmetnýchúdajov, aby sa zaručila ich úplná integrita a dôvernosť (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 66). Právna úpravauchovávania osobných údajov musí zaručovať, že poskytovatelia verejne dostupnýchelektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí uplatniamimoriadne vysokú úroveň ochrany a bezpečnosti osobných údajov pomocoutechnologických a organizačných opatrení.

IV. Analýza napadnutej právnej úpravy a závery

IV.1 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách s právom na ochranu súkromia

O existencii zásahu do práva na súkromie

104. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách ustanovujúpovinnosť poskytovateľov elektronických komunikácií uchovávať prevádzkové údaje,lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán v rozsahu, v akom ich vytvárajú alebospracuvávajú pri poskytovaní služby alebo siete, vrátane údajov súvisiacich s neúspešnýmipokusmi o volanie, ktoré podnik vytvára alebo spracúva a ukladá, ak ide o telefónne údaje,alebo zaznamenáva, ak ide o internetové údaje. Podľa § 57 ods. 1 zákona o elektronickýchkomunikáciách sa prevádzkovými údajmi rozumejú údaje vzťahujúce sa na užívateľa a nakonkrétny prenos informácií v sieti a vznikajúce pri tomto prenose, ktoré sa spracúvajú naúčely prenosu správy v sieti alebo na účely fakturácie. Podľa § 57 ods. 2 toho istého zákonasa lokalizačnými údajmi rozumejú údaje spracúvané v sieti alebo prostredníctvom služby,ktoré označujú geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejnej služby. Zoznamúdajov, ktoré je poskytovateľ elektronických komunikácií povinný uchovávať, je podrobnevymedzený v prílohe č. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ide o údaje potrebnéna zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu adresátakomunikácie, údaje potrebné na identifikáciu dátumu, času a trvania komunikácie, údajepotrebné na identifikáciu typu komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu koncovéhozariadenia užívateľov alebo ich údajného zariadenia a údaje potrebné na identifikáciupolohy mobilného koncového zariadenia.

105. Konkrétne, pokiaľ ide o telefónne spojenie prostredníctvom pevnej sietea mobilné telefónne spojenie, poskytovatelia elektronickej komunikácie sú povinníuchovávať telefónne číslo volajúceho a volaného v prípadoch, keď sú poskytnuté doplnkovéslužby, napríklad presmerovanie alebo odovzdanie volania, číslo alebo čísla, na ktoré jevolanie smerované, meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu, alebo obchodné menoa sídlo alebo miesto podnikania účastníka alebo registrovaného užívateľa, dátum a časzačatia a ukončenia komunikácie, používaná telefónna služba, ak ide o mobilné telefónnespojenie IMSI volajúceho a volaného, IMEI volajúceho a volaného, v prípade mobilnéhokoncového zariadenia údaje o polohe bunky pri začatí komunikácie či údaje identifikujúcezemepisnú polohu buniek podľa ich označenia počas obdobia uchovávania údajovo komunikácii. Pokiaľ ide o pripojenie k internetu, internetovú elektronickú poštua telefonovanie prostredníctvom internetu, poskytovatelia elektronickej komunikácie súpovinní uchovávať pridelené označenie užívateľa, označenie užívateľa a telefónne číslopridelené každej komunikácii, ktorá vstupuje do verejnej telefónnej siete, meno, priezviskoa adresu trvalého pobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníkaalebo registrovaného užívateľa a adresu internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v časekomunikácie pridelená, označenie užívateľa alebo telefónne číslo, označenie užívateľa alebotelefónne číslo určených príjemcov telefónneho volania, meno, priezvisko a adresu trvaléhopobytu, alebo obchodné meno a sídlo alebo miesto podnikania účastníka aleboregistrovaného užívateľa, ktorý je určeným príjemcom komunikácie, dátum a časprihlásenia a odhlásenia zo služby pripojenia k internetu v určitom časovom pásme spolus dynamickou alebo statickou IP adresou, ktorú komunikácii pridelil poskytovateľ službypripojenia k internetu, a užívateľské označenie účastníka alebo registrovaného užívateľa,dátum a čas prihlásenia a odhlásenia zo služieb internetovej elektronickej pošty alebotelefonovania prostredníctvom internetu v určitom časovom pásme, používanú internetovúslužbu, telefónne číslo volajúceho pri prístupe prostredníctvom modemu (dial-up prístup)a digitálnu účastnícku prípojku alebo iný koncový bod pôvodcu komunikácie.Poskytovatelia elektronických komunikácií majú povinnosť uchovávať v podstate všetkyúdaje týkajúce sa komunikujúcich strán s výnimkou obsahu samotnej komunikácie.

106. Aj napriek tomu, že zákonom o elektronických komunikáciách ustanovenápovinnosť uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán sanevzťahuje na obsahy jednotlivých komunikácií, z uvedených údajov o užívateľoch,adresátoch, presnom dátume, čase a trvaní komunikácie, type komunikácie, údajovvzťahujúcich sa na identifikáciu koncového zariadenia či údajov potrebných na identifikáciupolohy mobilného koncového zariadenia možno v ich vzájomnej kombinácii zostaviťpomerne podrobné informácie o spoločenskej alebo politickej príslušnosti, osobnýchzáľubách, zdravotnom stave, sexualite, sklonoch či slabostiach jednotlivých osôb. Ajz údajov, ktoré majú poskytovatelia elektronických komunikácií povinnosť uchovávať,možno vyvodiť dostatočné obsahové závery spadajúce do súkromnej sféry jednotlivca.Z uvedených údajov možno až s 90 % pravdepodobnosťou napr. zistiť, s kým, ako často,v akých hodinách sa daný jednotlivec stretáva, kto sú jeho najbližší známi, priateliači kolegovia z práce alebo akým aktivitám a v akých hodinách sa venuje [porovnaj štúdiuMassachusetts Institute of Technology (MIT), Relationship Inference, dostupnúna http://reality.media.mit.edu/dyads.php]. Zber a uchovávanie prevádzkových údajov,lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tak predstavuje významný zásah dopráva na súkromie. Z týchto dôvodov je preto nevyhnutné pod rozsah ochrany základnéhopráva na rešpektovanie súkromného života zahrnúť nielen ochranu samotného obsahuelektronickej komunikácie, ale rovnako tak aj prevádzkové a lokalizačné údaje a údajekomunikujúcich strán na ňu sa vzťahujúce.

107. Podľa judikatúry ESĽP (pozri najmä rozsudky ESĽP zo 16. 2. 2000, Amann v. Švajčiarsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000-II, § 65, ako aj zo 4. 5. 2000, Rotaruv. Rumunsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 V, § 43) a judikatúry Súdneho dvora(rozsudok Volker und Markus Schecke GbR a Hartmut Eifert proti Land Hessen , C-92/09a C-93/09, EU:C:2010:662, bod 52) dodržiavanie práva na ochranu osobného životav súvislosti so spracúvaním osobných údajov, tak ako vyplýva z čl. 8 dohovoru, resp. čl. 7a 8 charty, sa vzťahuje na všetky informácie týkajúce sa identifikovanej aleboidentifikovateľnej fyzickej osoby. Právna úprava ukladajúca povinnosť poskytovateľomelektronických komunikácii uchovávať prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údajekomunikujúcich strán sa odchyľuje od systému ochrany práva na rešpektovanie súkromnéhoživota zavedeného smernicami 95/46/ES a 2002/58/ES, ktorý požaduje dôvernosťkomunikácie a prevádzkových údajov, ako aj povinnosť vymazať alebo anonymizovať tietoúdaje, ak už nie sú potrebné na prenos komunikácie, s výnimkou, že sú tieto údaje potrebnéna účely fakturácie, a to aj v tomto prípade iba počas doby, keď táto potreba pretrváva.Z toho vyplýva, že povinnosť uložená poskytovateľom elektronických komunikácií počasurčitého obdobia uchovávať údaje týkajúce sa súkromného života osoby a jej komunikáciepredstavuje ako taká zásah do práva na súkromie. Značná intenzita zásahu do práva nasúkromie je navyše daná skutočnosťou, že napadnutá právna úprava zavádza plošnéa preventívne uchovávanie predmetných údajov komunikujúcich strán, čo ma za následok,že sa dotýka obrovského a nepredvídateľného počtu účastníkov komunikácie. Právna úpravaumožňujúca príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k týmto údajom predstavujedodatočný zásah do tohto základného práva [pozri v tejto súvislosti rozsudky ESĽP Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, séria A 116, § 48; Rotaru v. Rumunsko (GC), 28341/95, §46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), 54934/00, § 79, ESĽP 2006XI]. Značná intenzita zásahu do práva na súkromie je daná rovnako skutočnosťou, žeuchovávané údaje a ich neskoršie použitie bez toho, aby účastník alebo registrovanýužívateľ boli o tom informovaní, môže v povedomí dotknutých osôb vyvolať pocit, že ichsúkromný život je predmetom neustáleho sledovania (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 37).

108. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách pretopredstavujú zásah do práva na súkromie, a je ich potrebné posúdiť z hľadiska uvádzanýchústavnoprávnych požiadaviek kladených na právnu úpravu umožňujúcu zásah do tohtozákladného práva. Vzhľadom na vysokú intenzitu zásahu do práva na súkromie je nutnésplnenie uvedených požiadaviek posudzovať podľa čo najprísnejších kritérií.

O odôvodnení zásahu do práva na súkromie

109. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musídbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovenýcieľ. Právo na súkromie a právo na ochranu osobných údajov nemajú charakter absolútnehopráva, t. j. zákonodarca ich môže obmedziť, avšak len za podmienky, že ide o takéobmedzenia, ktoré dbajú na jeho podstatu a zmysel a sú použité len na ustanovený legitímnycieľ.

110. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôduznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práva slobôd, pričom na základe zásady proporcionality sú takéto obmedzenia možné len vtedy,ak sú nevyhnutné a skutočne spĺňajú ciele všeobecného záujmu uznané Úniou, alebopotrebu chrániť práva a slobody iných.

111. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu práva na súkromiezasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutnév demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochranyzdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

112. Skupina poslancov tvrdí, že napadnutou právnou úpravou dochádzak neprípustnému zásahu do samotnej podstaty základného práva na rešpektovaniesúkromného života a práva na ochranu osobných údajov, keďže „podľa posledných výskumov Inštitútu Maxa Plancka totiž zbieranie týchto údajov nemá žiadny pozitívny vplyv na odhaľovanie závažných trestných činov v Európe“.

113. V súvislosti s namietaným zásahom do samotnej podstaty základného právana rešpektovanie súkromného života je potrebné konštatovať, že hoci uchovávanie údajovpredstavuje zvlášť závažný zásah do tohto práva, nie je spôsobilé zasiahnuť do samotnejpodstaty tohto práva, pretože napadnutá právna úprava neumožňuje oboznámiť sa sosamotným obsahom elektronickej komunikácie (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 39). Uchovávanieprevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán tiež nemôžezasahovať do podstaty základného práva na ochranu osobných údajov ako zložky práva nasúkromie, pretože zákon o elektronických komunikáciách v § 58 ods. 10 zavádza preposkytovateľov elektronických komunikácií pri uchovávaní údajov povinnosť dodržať určitézásady ochrany a bezpečnosti údajov, podľa ktorých majú zabezpečiť, aby a) uchovávanéúdaje mali rovnakú kvalitu a podliehali rovnakému zabezpečeniu a ochrane ako údajepodnikom spracúvané alebo uchovávané pri poskytovaní sietí alebo služieb, b) údajepodliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam na ochranuúdajov proti náhodnému alebo protiprávnemu zničeniu, náhodnej strate alebo zmene,neoprávnenému alebo protiprávnemu uchovaniu, spracovaniu, prístupu alebo zverejneniu,c) údaje podliehali príslušným technickým opatreniam a organizačným opatreniam, ktorézabezpečia, aby údaje mohli byť sprístupnené len oprávneným osobám konajúcim nazáklade poverenia alebo splnomocnenia podniku a orgánom činným v trestnom konaní,súdu alebo iným orgánom štátu a ich povereným alebo inak oprávneným príslušníkom alebozamestnancom, d) údaje na konci obdobia určeného na ich uchovávanie boli zlikvidovanéokrem údajov, ktoré boli poskytnuté a zabezpečené.

114. Pokiaľ ide o otázku, či uvedený zásah zodpovedá cieľu všeobecného záujmu,treba uviesť, že cieľom napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciáchustanovujúcich poskytovateľom elektronických komunikácií povinnosť uchovávaťprevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán a povinnosť poskytnúťich orgánom činným v trestnom konaní, súdu a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 zákonao elektronických komunikáciách je, ako to vyplýva z § 58 ods. 7 zákona o elektronickýchkomunikáciách, zabezpečiť dostupnosť týchto údajov na účely vyšetrovania, odhaľovania astíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním,organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a strestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením. Cieľom napadnutých ustanovenízákona o elektronických komunikáciách je teda podporiť boj proti závažnej trestnej činnostia v konečnom dôsledku tak chrániť verejnú bezpečnosť.

115. Predchádzanie zločinnosti a verejná bezpečnosť predstavujú podľa čl. 8 ods. 2dohovoru legitímne ciele, v záujme dosiahnutia ktorých je prípustné zasiahnuť do výkonupráva na súkromie. Podľa judikatúry Súdneho dvora boj proti medzinárodnému terorizmus cieľom zachovať mier a medzinárodnú bezpečnosť predstavuje cieľ všeobecného záujmuÚnie (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia , C 402/05 P a C 415/05 P, EU:C:2008:461, bod 363, ako aj Al Aqsa/Rada ,C 539/10 P a C 550/10 P, EU:C:2012:711, bod 130). To isté platí, pokiaľ ide o boj protizávažnej trestnej činnosti na účely zabezpečenia verejnej bezpečnosti (pozri v tomto zmyslerozsudok Tsakouridis , C 145/09, EU:C:2010:708, body 46 a 47). Vychádzajúc z uvedenéhoje potrebné konštatovať, že napadnutá právna úprava požadujúca uchovávanie údajov naúčely ich prípadného sprístupnenia príslušným štátnym orgánom sleduje legitímny cieľvšeobecného záujmu.

116. Za týchto podmienok je potrebné preskúmať primeranosť (proporcionalitu)konštatovaného zásahu. Je potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia zákonao elektronických komunikáciách sú jednak vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľova jednak nevyhnutné na ich dosiahnutie, t. j. či neprekračujú hranice toho, čo je primeranéa potrebné na uskutočnenie týchto cieľov. Vzhľadom na dôležitosť ochrany osobných údajovso zreteľom na základné právo na rešpektovanie súkromného života je potrebné pristúpiť kprísnej kontrole dodržania kritérií proporcionality konštatovaného zásahu.

117. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či uchovávanie prevádzkových údajov,lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán na účely ich prípadného sprístupneniapríslušným orgánom je vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa, je potrebné konštatovať,že vzhľadom na značný nárast možností elektronickej komunikácie ponúkajú údaje, ktoré samajú uchovávať podľa § 58 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách a prílohy č. 2tohto zákona konkretizujúcej kategórie uchovávaných údajov príslušným vnútroštátnymorgánom podľa § 58 ods. 7 v spojitosti s § 55 ods. 6 tohto zákona dodatočné možnosti naobjasnenie závažných trestných činov taxatívne vymedzených v § 58 ods. 7 tohto zákona av tomto ohľade predstavujú užitočný nástroj pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhaniapredmetných trestných činov (pozri rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 49). Uchovávanie týchto údajov teda možnopovažovať za prostriedok, ktorý je vhodný a spôsobilý na dosiahnutie sledovaných cieľov.

118. Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, na ktorú vo svojomnávrhu poukazuje skupina poslancov, že existuje viacero spôsobov, ako sa vyhnúťuchovávaniu dát, napríklad zvolením iného spôsobu komunikácie, ktorý nie je štátom zatiaľmonitorovaný, napríklad použitím blogu, sociálnych sietí (napr. facebook), webovumožňujúcich zdieľanie videí (napr. youtube), rýchlych správ (IM), IRC (Internet relaychat), peer-to-peer (P2P) komunikácie, keďže tieto nepoužívajú protokoly predpokladanézákonom o elektronických komunikáciách, resp. šifrujú komunikáciu, či použitím telefónnejbúdky alebo tzv. anonymných predplatených telefónnych kariet (kariet, pri kúpe ktorých nieje nevyhnutné preukazovať svoju totožnosť), alebo použitím komerčných služieb naanonymizáciu komunikácie alebo systému The Onion Rouler (TOR) či systému JAP(JonDo), v dôsledku čoho by napadnutá právna úprava nemala byť vhodná na dosiahnutiesledovaného cieľa, a to boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, pretože práve osobypáchajúce takúto trestnú činnosť najlepšie poznajú spôsoby, ako sa uchovávaniu údajovefektívne vyhnúť. Hoci je pravda, že táto okolnosť môže obmedziť účinnosť (efektivitu)uchovávania údajov pri dosahovaní sledovaného cieľa, nemôže viesť k nespôsobilosti tohtoopatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ.

119. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uchovávania vybraných údajov pre dosiahnutieverejnej bezpečnosti, je potrebné konštatovať, že hoci účinnosť boja proti závažnej trestnejčinnosti môže vo veľkej miere závisieť od použitia moderných vyšetrovacích technológií,ani tento cieľ všeobecného záujmu, nech je akokoľvek zásadný, nemôže sám osebeodôvodniť to, aby sa opatrenie uchovávania zavedené napadnutými ustanoveniami zákona oelektronických komunikáciách považovalo za nevyhnutné na účely uvedeného boja (pozrirozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12,EU:C:2014:238, bod 51). Ochrana práva na súkromie vyžaduje, aby výnimky a obmedzeniav súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné(rozsudok IPI , C 473/12, EU:C:2013:715, bod 39).

120. V súvislosti s otázkou, či zásah, ktorý predstavuje napadnutá úprava zákonao elektronických komunikáciách, je obmedzený na to najnevyhnutnejšie, treba uviesť, žetáto úprava podľa svojho § 58 ods. 5 v spojení s prílohou č. 2 zákona o elektronickýchkomunikáciách konkretizujúcou kategórie uchovávaných údajov ukladá povinnosťuchovávať všetky prevádzkové údaje, lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strántýkajúce sa telefónneho spojenia prostredníctvom pevnej siete a mobilného telefónnehospojenia, pripojenia k internetu, internetovej elektronickej pošty, ako aj telefonovaniaprostredníctvom internetu. Vzťahuje sa tak na všetky prostriedky elektronickej komunikácie,ktorých používanie je veľmi rozšírené a ktoré majú rastúci význam pre každodenný životjednotlivca. Uvedená úprava sa pritom vzťahuje na všetkých účastníkov a registrovanýchužívateľov. Uchovávanie prevádzkových údajov, lokalizačných údajov a údajovkomunikujúcich strán sa všeobecným spôsobom týka všetkých osôb používajúcichelektronické komunikačné služby bez toho, aby sa tieto osoby, ktorých údaje sa uchovávajú,aspoň nepriamo nachádzali v situácii, ktorá by mohla viesť k trestnému stíhaniu. Uplatňujesa teda aj na osoby, pri ktorých nie je dôvod domnievať sa, že by ich konanie mohlo maťaspoň nepriamu alebo vzdialenú súvislosť so závažnými trestnými činmi. Navyše,neustanovuje žiadnu výnimku, takže sa uplatňuje aj na osoby, ktorých komunikácia podľapríslušnej právnej úpravy podlieha služobnému tajomstvu alebo právom ustanovenej čiuznanej povinnosti mlčanlivosti.

121. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách smerujúcek podpore boja proti závažnej trestnej činnosti nevyžadujú žiadnu súvislosť medzi údajmi,ktorých uchovávanie ustanovujú, a hrozbou pre verejnú bezpečnosť. Uchovávanie saneobmedzuje ani na údaje z určitého časového obdobia a/alebo z určitej zemepisnej oblastiči na okruh osôb, ktoré by akýmkoľvek spôsobom bolo možné spájať so závažnýmitrestnými činmi, ani na osoby, ktorých uchovávané údaje by z iných dôvodov mohli prispieťk predchádzaniu, odhaľovaniu alebo stíhaniu závažných trestných činov.

122. Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava zákona o elektronickýchkomunikáciách predstavuje závažný zásah do práva na súkromie, pričom ju nemožnopovažovať za úpravu nevyhnutnú pre dosiahnutie sledovaného cieľa. Cieľ sledovanýnapadnutou právnou úpravou podporiť boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnomdôsledku verejnú bezpečnosť možno dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujúmenej intenzívny zásah do práva na súkromie, ako je nástroj v podobe plošnéhoa preventívneho uchovávania predmetných údajov. Za primeranejší nástroj dosiahnutiasledovaných cieľov možno považovať napríklad tzv. data freezing , ktorý po splnenístanovených podmienok umožňuje sledovať a uchovávať potrebné a vybrané údaje ibau konkrétneho, vopred určeného účastníka komunikácie. Taktiež je potrebné dodať,že napadnutá právna úprava zákona o elektronických komunikáciách by predstavovalao niečo primeranejší nástroj dosiahnutia sledovaných cieľov, ak by poskytovala dostatočnézáruky a prostriedky ochrany dotknutých jednotlivcov umožňujúce účinne chrániť osobnéúdaje proti rizikám ich úniku, zneužitia či proti akémukoľvek nezákonnému prístupua akémukoľvek nezákonnému použitiu týchto údajov.

123. V súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa bezpečnosti a ochrany údajovuchovávaných poskytovateľmi elektronických komunikácií treba (aj napriek skutočnostireflektovanej ústavným súdom v bode 113) konštatovať, že napadnutá právna úprava zákonao elektronických komunikáciách neustanovuje dostatočné záruky, ako to požaduje čl. 19ods. 3 a čl. 22 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 8 charty, ktoré by umožňovalizabezpečenie účinnej ochrany uchovávaných údajov pred rizikom zneužitia, ako aj predakýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným použitím týchto údajov.Napadnutá právna úprava napríklad neustanovuje špecifické pravidlá prispôsobené veľkémumnožstvu údajov, ktorých uchovávanie ukladá, citlivej povahe týchto údajov, ako aj rizikunezákonného prístupu k nim, pričom tieto pravidlá by jasným a reštriktívnym spôsobomupravovali ochranu a bezpečnosť predmetných údajov, aby sa zaručila ich úplná integrita adôvernosť.

124. Ustanovenie § 58 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách nezaručuje,že poskytovatelia elektronických komunikácií uplatnia mimoriadne vysokú úroveň ochranya bezpečnosti pomocou technologických a organizačných opatrení, pretože § 56 ods. 2daného zákona umožňuje prevádzkovateľom elektronických komunikácií pri stanoveníúrovne bezpečnosti, ktorú uplatňujú, zohľadniť ekonomické úvahy, pokiaľ ide o náklady navykonanie bezpečnostných opatrení. Ustanovenie § 56 ods. 2 zákona o elektronickýchkomunikáciách požaduje zo strany prevádzkovateľov elektronických komunikácií prijaťopatrenia, ktoré musia zabezpečiť takú úroveň bezpečnosti služieb, ktorá je primeranáexistujúcemu riziku s ohľadom na stav techniky a náklady na ich realizáciu.

125. Vzhľadom na všetky predchádzajúce konštatovania je potrebné konštatovať, žezákonodarca pri prijatí napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciáchprekročil hranice, ktoré mu ukladá dodržiavanie zásady proporcionality.

126. Keďže napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách nie súv súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné pristúpiť k ich preskúmaniu ajs ohľadom na čl. 25 ústavy a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.

IV.2 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s právom na ochranu súkromia

127. Napadnuté ustanovenia Trestného poriadku zakladajú orgánom činnýmv trestnom konaní oprávnenie, aby na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestnékonanie získali od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebona ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Napadnuté ustanovenia zákona o Policajnomzbore zakladajú pre Policajný zbor pre účely odhaľovania a dokumentovania trestnejčinnosti oprávnenie v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru ana čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy požadovať od poskytovateľov elektronickýchkomunikácií údaje o uskutočnenej komunikačnej prevádzke podľa zákona o elektronickýchkomunikáciách spôsobom, ktorý umožňuje diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.

128. Prístup orgánov verejnej moci k týmto údajom bez súhlasu užívateľov týchtoslužieb sa vzhľadom na možnosť odvodiť z týchto údajov informácie o mieste, čase,a účastníkoch komunikácie, ako aj o spôsobe ich komunikácie bezprostredne a citeľnedotýka ich práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, pretože ichv tomto rozsahu zbavuje možnosti, aby sami rozhodli, či tieto informácie sprístupnia inýmosobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní , C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 35) a judikatúry ESĽP[rozsudky ESĽP vo veci Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, séria A 116, bod 48; Rotaru v. Rumunsko [GC], č. 28341/95, bod 46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), č. 54934/00, bod 79, ESĽP 2006 XI] prístup príslušných vnútroštátnych orgánovk údajom týkajúcim sa súkromného života osôb a ich komunikácie predstavuje zásah dozákladného práva na rešpektovanie súkromného života.

129. Pre prípustnosť takéhoto zásahu sa vyžaduje splnenie podmienok vyplývajúcichz ústavného poriadku. Ide predovšetkým o to, aby predmetné obmedzenie bolo stanovené nazáklade zákona a aby jeho právna úprava spĺňala požiadavku určitosti vyplývajúcu zozásady právneho štátu, teda aby bola presná a jasná vo svojej formulácii a súčasnepredvídateľná v zmysle, aby potencionálne dotknutým jednotlivcom poskytovala dostatočnúinformáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich základného práva(pozri rozhodnutie ESĽP z 27. decembra 2005 vo veci Sallinen v. Fínsko ; obdobne III. ÚS172/2010). Zároveň musí obmedzenie práva na súkromie v podobe práva na informačnésebaurčenie sledovať ústavne aprobovaný účel, ktorým je ochrana iného základného právaalebo verejného statku, pričom pri posúdení vzájomnej kolízie týchto hodnôt je potrebnédodržať imperatív minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, berúc pritom ohľad naich podstatu a zmysel. Zásah do základného práva tak musí obstáť z hľadiskaproporcionality, ktorej posúdenie pozostáva podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ztroch krokov. Prvý krok pozostáva z posúdenia spôsobilosti (alebo vhodnosti) konkrétnehoopatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ, čím sa rozumie, či posudzované opatrenie je vôbecschopné dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana iného základného právaalebo verejného statku. Druhým krokom je posúdenie potrebnosti (nevyhnutnosti)z hľadiska, či pri výbere prostriedku bol použitý ten z nich, ktorý je k základnému právunajšetrnejší. V poslednom treťom kroku je predmetom posúdenia proporcionalita v užšomzmysle, teda či ujma na základnom práve nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovanémucieľu, t. j. že opatrenie obmedzujúce základné právo alebo slobodu nesmie svojiminegatívnymi dôsledkami prevyšovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujemna uplatňovaní týchto opatrení z dôvodu dosiahnutia sledovaných cieľov.

130. Z hľadiska uvedených kritérií je potrebné konštatovať, že opatrenie spočívajúcev oprávnení orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľovelektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré súinak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobnýchúdajov, má zákonný základ v napadnutých ustanoveniach Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore. Zákonný základ prípustného zásahu do práva na súkromie však musíspĺňať podmienku istého stupňa materiálnej kvality. Z doktríny ESĽP, ktorú si ústavný súdosvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme, môžev konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ústavou, resp. dohovorom.(I. ÚS 117/07). Oprávnené zásahy do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom lenv súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo aleboslobodu jednotlivca (PL. ÚS 43/95).

131. Účelom oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovaťod poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebona ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, je najmä nutnosť zistenia či prevereniaskutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Jepotrebné konštatovať, že takéto opatrenie sleduje ústavne aprobovaný verejný záujem,ktorým je boj proti trestnej činnosti, čo má význam pre zabezpečenie verejnej bezpečnosti.Takýto účel odôvodňuje zásah do základného práva. Predmetný verejný záujem obstojí ajako legitímny cieľ odôvodňujúci zásah do základného práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru.Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje, ak to je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné,zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života v záujme ochrany práv a slobôdiných, národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu štátu, predchádzanianepokojom a zločinnosti či ochrany zdravia a morálky. Účel, ktorý sledujú napadnutéustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, obstojí aj ako účelaprobovaný právom Európskej únie. Podľa čl. 15 smernice 2002/58/ES členské štáty môžuprijať legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú základné práva a slobody a najmä právo nasúkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickomkomunikačnom sektore, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primeranéopatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j.bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovaniea stíhanie trestných činov alebo neoprávneného používania elektronického komunikačnéhosystému podľa čl. 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel podľa toho istého ustanoveniasmernice 2002/58/ES členské štáty môžu okrem iného prijať legislatívne opatreniaumožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie za splnenia ďalších podmienok.

132. Rovnako je možné konštatovať, že opatrenie spočívajúce v oprávnení orgánovčinných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikáciízistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je spôsobilédosiahnuť sledovaný cieľ. Obstojí teda aj v prvom kroku testu proporcionality. Ústavný súdpreto pristúpil k posúdeniu splnenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetnéhoopatrenia.

133. V úvode posúdenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia jepotrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zborevymedzujú nielen to, čo je predmetom platnej právnej úpravy oprávnenia orgánov činnýchv trestnom konaní, a to požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácii zisteniea oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ale aj to, čo predmetomtakejto právnej úpravy nie je. Predmetné opatrenie predstavuje negatívny zásah do práva narešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie užívateľovelektronických komunikácií nielen kvôli samotnému oznámeniu údajov o uskutočnenejelektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní, ale rovnako aj kvôli ďalšejdispozícii s nimi, napríklad ich sprístupnením ďalším osobám alebo zneužitím na iné účely.Je preto potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore poskytujú z hľadiska základného práva na rešpektovanie súkromnéhoživota v podobe práva na informačné sebaurčenie, resp. práva na ochranu osobných údajov,dostatočné garancie proti zneužitiu predmetných údajov počas celého trvania trestnéhokonania. Týmito garanciami je potrebné rozumieť stanovenie podmienok, za ktorých majúmať príslušné orgány prístup k údajom o uskutočnenej elektronickej prevádzke, ako ajúčinnej kontroly ich dodržiavania (nález Ústavného súdu Českej republikysp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 23). K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia osôb zo stranyverejnej moci môže dôjsť iba veľmi výnimočne, ak je to akceptované z pohľadu zákonnejexistencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli (porovnaj nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 36; rovnako tiež nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 631/05, bod 26). Nevyhnutnosť, aby prijatéopatrenia zasahujúce do práva na súkromie obsahovali takéto záruky, sa pre jednotlivcovstáva naliehavejšou práve v dnešnej dobe, kedy vďaka enormnému rozvoju a výskytunových informačných technológií a elektronickej komunikácie (v tzv. kyberpriestore) jepredovšetkým vďaka rozvoju internetu a mobilnej komunikácie každú minútuzaznamenávané, zhromažďované a fakticky sprístupňované enormné množstvo dát, údajova informácií, ktoré zasahujú aj do súkromnej sféry každého jednotlivca, a to aj napriektomu, že on sám do nej vedome nikoho pustiť nechcel (porovnaj nález Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/11, bod 50).

134. Zo znenia napadnutých ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že oprávnenieorgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronickýchkomunikácii zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii jepodmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k objasneniu skutočností dôležitýchpre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Zo znenia napadnutýchustanovení zákona o Policajnom zbore vyplýva, že oprávnenie Policajného zboru požadovaťod poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenejelektronickej komunikácii spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup jepodmienené iba tým, že takéto opatrenie musí smerovať k odhaleniu a dokumentovaniutrestnej činnosti a môže byť uskutočnené len v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnejúlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy. Oprávnenie orgánovčinných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o elektronickejkomunikácii sa teda netýka len určitej kategórie úmyselných trestných činov, a to tak, ako toustanovuje § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, t. j. trestných činovsúvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou,únikom a ohrozením utajovaných skutočností a trestných činov spáchaných nebezpečnýmzoskupením, ale akýchkoľvek úmyselných trestných činov (v prípade napadnutéhoustanovenia Trestného poriadku), resp. trestných činov (v prípade napadnutého ustanoveniazákona o Policajnom zbore). Podľa ústavného súdu takto vymedzený okruh trestných činov,pre účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania ktorých možno zasiahnuť do základnéhopráva na informačné sebaurčenie, upravuje medze tohto základného práva veľmi širokoa neurčito. Umožňuje požiadať a použiť predmetné údaje zo strany orgánov činnýchv trestnom konaní stále, ak je možné nájsť určitú súvislosť s prebiehajúcim konanímo úmyselnom trestnom čine, resp. trestnom čine. Miera intenzity zásahu do práva nasúkromie spôsobená uchovávaním a následným sprístupnením údajov o uskutočnenejelektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní však požaduje, abyoprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajovpotrebných na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo lenna najzávažnejšie trestné činy. Je síce pravda, že príkaz na zistenie a oznámenie údajovo uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke vydáva podľa § 116 ods. 2 Trestného poriadkupredseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca preprípravné konanie na návrh prokurátora, a teda ochrana základných práv a slobôd podliehav prípade sprístupnenia údajov o elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnomkonaní kontrole zo strany nezávislého a nestranného súdu, ktorý by mal v každomjednotlivom prípade posúdiť, či zistenie predmetných údajov nie je vzhľadom na závažnosťtrestného činu, možnosť dosiahnuť účel trestného konania inak alebo z iného dôvoduneprimeraným zásahom do práva na súkromie, napríklad tým, ako na to poukázala ajskupina poslancov vo svojom návrhu, že by predmetné ustanovenie § 116 ods. 1 Trestnéhoporiadku vykladal v spojitosti s § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, a tedaza úmyselné trestné činy, vo vzťahu ku ktorým by bolo možné požadovať oznámeniepredmetných údajov, by príslušný súd považoval len trestné činy taxatívne vymenovanév § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Takáto garancia umožňujúcaposkytnúť ochranu pred neprimeraným zásahom do práva na súkromie s ohľadomna skutkové okolnosti konkrétneho prípadu nemôže preklenúť nedostatok spočívajúciv neurčitosti a prílišnej všeobecnosti napadnutej právnej úpravy tým, že požadujeod konajúceho súdu, aby nahradil úvahu zákonodarcu o intenzite určitého verejného záujmuna obmedzení základného práva alebo slobody v prípade jednotlivých trestných činov.Takýto postup súdov by nezodpovedal ani čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje upraviťmedze základných práv a slobôd, resp. obmedzenie výkonu práva a slobôd, jedine zákonom.Len zákonodarca je ústavne legitimovaný na to, aby na základe svojho uváženia prirešpektovaní princípu proporcionality priznal stanoveniu určitej povinnosti prednosťaprobovaného verejného záujmu pred základným právom. Ponechanie určenia ústavnesúladného obmedzenia základných práv a slobôd iba na rozhodovaciu prax súdov by nebolozlučiteľné ani s požiadavkou právnej istoty, lebo prípadný zásah do práva na súkromie nie jez dôvodu neurčitosti súčasnej právnej úpravy pre jednotlivca predvídateľný v takej miere,ktorá by zodpovedala závažnosti prípadných negatívnych dôsledkov pre právo na súkromie.Ak zákonodarca ustanovil ako podmienku pre zistenie údajov o uskutočnenej komunikačnejprevádzke, že musí viesť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie preúmyselný trestný čin (resp. trestný čin), vytvoril tým základ pre obmedzenie právana súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie v takej miere, ktorá opomínapožiadavku nevyhnutnosti takéhoto zásahu s ohľadom na ním sledovaný cieľ (porovnajnález sp. zn. Pl. ÚS. 42/11, body 24, 25; nález sp. zn. II. ÚS 789/06, bod 16). Oprávnenieorgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenejkomunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do tohtozákladného práva, považované za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevenciea odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku boja proti trestnej činnostimôže dôjsť jedine vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahuk základnému právu šetrnejší prostriedok.

135. O riziku užívania oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovaťzistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke od prevádzkovateľovelektronických komunikácií ako bežného alebo rutinného prostriedku na vyšetrovanie ajmenej závažnej trestnej činnosti, ako je trestná činnosť vymedzená v § 58 ods. 7 zákonao elektronických komunikáciách, svedčia aj relevantné štatistické údaje. Podľa ročnejštatistiky žiadostí o sprístupnenie uchovávaných údajov, tak ako to uvádza skupinaposlancov v podanom návrhu, predstavoval počet vyžiadaní si údajov o uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzke v roku 2009 číslo 5214 a v roku 2010 číslo 7417 (porovnajso správou Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 18. apríla 2011 s názvom„Hodnotiaca správa o smernici o uchovávaní údajov“, prístupnej na eur-lex.europa.eu,CELEX: 52011DC0225, predmetné oficiálne údaje si Komisia vyžiadala od Slovenskejrepubliky).

136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti, napadnutáprávna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany orgánovčinných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá obsahujúceminimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by zaručovali, ženedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené legitímne ciele.Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie procedúry vedúcejk ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich zničenia (nálezsp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom do práva nasúkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti dodatočneinformovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že prevádzkovéa lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli oznámenéorgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať k dispozíciiprávny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho prieskumupostupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní s predmetnýmiúdajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo zákonomustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejtoinformácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdeniepríslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, alepodliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 27;rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod,pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiťúdaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať,pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahuk nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v obochprípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnejúpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115Trestného poriadku, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do právana súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenejtelekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľnés tými, ktoré sú obsiahnuté v § 115 Trestného poriadku.

137. Zákonodarca by mal napokon rovnako zvážiť aj účelnosť ustanoveniapodrobnejších pravidiel pre obsah príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenejkomunikačnej prevádzke, prípadne ustanoviť určité formálne náležitosti samotnej žiadostizo strany orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie. Zmyslom vymedzenianevyhnutných obsahových náležitostí priamo na úrovni zákona je zabezpečiť, aby súd prisvojom rozhodovaní disponoval všetkými potrebnými informáciami, ktoré sú pre orgányčinné v trestnom konaní bez väčších ťažkostí dostupné, napr. informáciami o užívateľovialebo majiteľovi užívateľskej adresy či zariadenia, pokiaľ je takéto údaje možné získaťod príslušného poskytovateľa komunikačných služieb bez toho, aby tým došlo k ohrozeniuúčelu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje požiadavku dôslednostia efektivity súdnej kontroly, a to s ohľadom na povahu daného konania, ktorénepredpokladá účasť protistrany pred rozhodnutím súdu. Úloha súdu tak spočívai vo „vyvažovaní“ procesnej situácie, pričom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície„pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný (nález sp. zn. Pl. ÚS 789/06,bod 17).

138. Z uvedených skutočností je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté ustanovenianeobstoja v druhom kroku testu proporcionality, lebo nepodmieňujú zisťovanie údajov ouskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných v trestnom konanípožiadavkou nevyhnutnosti a pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly,ktoré by umožňovali účinnú ochranu základného práva na informačné sebaurčeniedotknutých osôb v priebehu celého obdobia, počas ktorého tieto orgány disponujúpredmetnými údajmi. Pre úplnosť posúdenia ústavnosti napadnutých ustanovení je potrebnéuviesť, že by neprešli ani cez tretí krok testu proporcionality, ktorého podstatou je posúdenieproporcionality v užšom zmysle. Napadnuté ustanovenia totiž neprikladajú žiaden význampovahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu,že tieto skutočnosti sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania vkolízii stojaceho základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu napredchádzaní a postihovaní trestných činov. Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, vprípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom vo svojomrozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť. Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzeniemožnosti vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115Trestného poriadku iba pre trestné konanie o zločine, korupcii, trestných činochextrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom činelegalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktoromna konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

139. Vzhľadom na záver, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebnépreskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov so zreteľom na čl. 25 ústavya čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.

V.

140. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisyvydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesťich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenýmispôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti aleboustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

141. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatnérozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Dňom uverejnenia v Zbierke zákonovSlovenskej republiky zároveň zaniká platnosť uznesenia ústavného súduč. k. PL. ÚS 10/2014-29 z 23. apríla 2014 v časti týkajúcej sa pozastavenia účinnosti § 58ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách uverejnenéhov Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 128/2014 Z. z. Vzhľadom na účinkyustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy (pozri predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu) savšak účinnosť ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronickýchkomunikáciách neobnovuje.

142. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej radydo šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republikyuviesť § 58 ods. 5, 6 a 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore do súladu s čl. 16 ods. 1,čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru.

143. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnutéustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákonao Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nebolo potrebnépreskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s čl. 26 ústavy, čl. 10dohovoru a čl. 11 charty, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu, a preto tejto časti návrhuskupiny poslancov nevyhovel.

144. Ústavný súd vychádzajúc z čl. 125 ods. 1 ústavy a svojej doterajšej judikatúry(PL. ÚS 3/09) nevyhovel návrhu poslancov ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutýchustanovení príslušných zákonov s čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty, pretoževyslovením ich nesúladu s ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru uvedenými vo výrokutohto nálezu sa z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy (strataúčinnosti napadnutej právnej úpravy a po márnom uplynutí šiestich mesiacov aj prípadnástrata ich platnosti) naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov, čím sa zároveňodstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky