Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2015:3.US.2.2015.g0114.uukppnú
Dátum rozhodnutia14.01.2015
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaIII. ÚS 2/2015
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov, dedenie, dedičstvo-dedičstvo, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu, konanie-splnenie podmienok konania, dovolanie-prípustnosť, naliehavý právny záujem, základné ľudské práva a slobody-podstata a zmysel, dedenie, dedičstvo-dedičstvo, dovolanie-prípustnosť, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu
Citované predpisy 99/1963 Zb.: § 238
40/1964 Zb.: § 134
38/1993 Z. z.: § 52
Citované rozhodnutia III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014

Text rozhodnutia

Uznesenie
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: III. ÚS 2/2015
datum: 14.01.2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Syrovým, Advokátska kanceláriaIvan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnavesp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ pre namietanéporušenie základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 p r i j í m a na ďalšiekonanie.

2. Návrhu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na odloženievykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4 C 145/1997 z 9. októbra2009, rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010 a rozsudkuNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013n e v y h o v u j e.

3. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej častio d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajskéhosúdu“).

Ústavný súd v úvode oznamuje, že vec bola pôvodne pridelená sudcovispravodajcovi Jurajovi Horváthovi, ktorý bol členom druhého senátu. Po zániku funkciesudcu ústavného súdu Jurajovi Horváthovi, ktorý bol v danej veci sudcom spravodajcom,bola vec podľa bodu 2 druhej vety Dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práceÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 až 28. 2. 2015 (ďalej len„dodatok č. 1 rozvrhu práce“), pridelená sudcovi ústavného súdu Rudolfovi Tkáčikovi.Podľa bodu 4 dodatku č. 1 rozvrhu práce na prerokovanie vecí patriacich do pôsobnostisenátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten z novovytvorenýchsenátov ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.Podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie1. 3. 2014 až 28. 2. 2015 v znení dodatku č. 1 rozvrhu práce má ústavný súd tri senáty,pričom tretí senát ústavného súdu pri predkladaní vecí pridelených do senátu sudcomspravodajcom Rudolfom Tkáčikom pracuje v zložení Ľubomír Dobrík (predseda senátu),Jana Baricová a Rudolf Tkáčik. Z uvedeného dôvodu bola vec prerokovaná tretím senátomústavného súdu v zložení, aké je uvedené v úvodnej časti tohto rozhodnutia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 10. októbra 1997 Okresnémusúdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sa právny predchodca (ďalej len „žalobca“)súčasných žalobcov domáhal proti sťažovateľom určenia vlastníckeho právak nehnuteľnostiam – pozemkom (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), ktoré mali byť podľažalobcu skonfiškované jeho právnej predchodkyni ⬛⬛⬛⬛, zomrelej (ďalej len „právna predchodkyňa“), a následne po jej smrti boli tieto spornénehnuteľnosti výmerom o prídele č. ⬛⬛⬛⬛ po vykonaníopravy v tomto výmere zo 16. januára 1953 pridelené do vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „prídelkyňa“), ktorá ich následne napodklade notárskej zápisnice č. ⬛⬛⬛⬛ predala do vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, ktorý zasa tieto sporné nehnuteľnosti v roku 1968 predal (kúpna zmluvaregistrovaná „... štátnym notárstvom pod “ ) ⬛⬛⬛⬛ a, t. j. právnym predchodcom (rodičom) sťažovateľov, ktorí ich po rodičoch zdedili.Po pripustení zmeny žalobného petitu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali určenia,že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva ich právnej predchodkyne, okresný súdrozsudkom č. k. 4 C 145/97-456 z 9. októbra 2009 tejto žalobe v plnom rozsahu vyhovel,pričom svoje závery odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním nebolo hodnovernepreukázané, že by sporné nehnuteľnosti pred ich pridelením prídelkyni boli, či už za životaalebo po smrti právnej predchodkyne, skonfiškované v prospech štátu. t. j. inými slovami,nebolo preukázané, že by sporné nehnuteľnosti boli pred ich pridelením prídelkynivo vlastníctve štátu, ktorý by s nimi mohol disponovať. Vzhľadom na uvedené bola podľaokresného súdu spochybnená zákonnosť pridelenia sporných nehnuteľností prídelkynia nadväzne na to, keďže z nepráva nemôže vzísť právo, sú podľa okresného súduspochybniteľné aj ďalšie právne úkony o prevode vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam z prídelkyne na ďalšie osoby. Okresný súd tak vzhľadom na zistenia, že kudňu smrti právnej predchodkyne nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam v jej vlastníctve na štát, dospel k záveru, že menovaná bola ku dňu svojejsmrti ich vlastníčkou a že teda patria do majetkovej masy jej dedičského konania. V tejtosúvislosti okresný súd uviedol: „Prídelová listina je neplatná, keďže pred pridelením sporných nehnuteľností ani počas života neb. ⬛⬛⬛⬛, rod. ani po jej smrti nikdy nedošlo ku konfiškácii týchto jej nehnuteľností na štát. V konaní nebol preukázaný platný prevod vlastníctva týchto nehnuteľností na štát. Následne z toho vyplýva, že pridelenie týchto nehnuteľností do vlastníctva ⬛⬛⬛⬛ sa uskutočnil bez právneho dôvodu.“

Okresný súd súčasne podotkol, že právna predchodkyňa zomrela ako osoba bezštátneho občianstva, o ktoré prišla v súlade s ústavným dekrétom prezidenta republikyč. 33/1945 Sb. o úpravě československého státního občanství osob národnosti německéa maďarské (ďalej len „ústavný dekrét“), pričom však súčasne podotkol, že stratačeskoslovenského štátneho občianstva nemala podľa ústavného dekrétu automaticky vplyvaj na stratu vlastníckeho práva osoby, ktorá o toto občianstvo prišla, takže medzi týmitoskutočnosťami nie je príčinná súvislosť. Okresný súd uviedol: „... vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vôbec spojené s otázkou štátneho občianstva konkrétnej osoby.“

O odvolaní sťažovateľov proti označenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodolkrajský súd napádaným rozsudkom č. k. 10 Co 445/09-521 z 15. júna 2010, ktorým v prvomvýroku tohto rozsudku zmenil výrok rozsudku okresného súdu a v druhom výrokukonštatoval všeobecnú prípustnosť dovolania proti tomuto svojmu rozsudku. V súvislostiso zmenou výroku rozsudku okresného súdu, krajský súd konštatoval, že ide iba o zmenuformálno-právnu, avšak „... žaloba v prejednávanej veci bola i podľa odvolacieho súdu dôvodnou a pretože jej súd prvého stupňa vyhovel, odvolací súd jeho rozsudok vo veci samej fakticky potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), právne ho však i s prihliadnutím k spresneniu žaloby v odvolacom konaní spôsobom zodpovedajúcim platnému právu musel zmeniť (§ 220 O. s. p.), i keď pri zachovaní spôsobu rozhodnutia (takže z hľadiska do úvahy prichádzajúcich ustanovení procesného práva ide o zmeňujúci rozsudok len formálne)“ . V súvislosti s výrokom o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku krajský súdiba v odôvodnení konštatoval, že toto je prípustné, len pokiaľ ide o posúdenie otázkyexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení s prihliadnutím na špecifikádedenia podľa viacerých právnych úprav, a tiež aj pokiaľ ide o posúdenie otázky pomeru „... tzv. všeobecného zákonodarstva a zákonodarstva reštitučného v prípade, v ktorom by mal byť daný reštitučný dôvod...“ , pričom otázku nadobudnutia vlastníckeho právadobromyseľného držiteľa s ohľadom na špecifiká daného prípadu krajský súd nepovažovalza nejasnú.

O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súdu rozhodolnajvyšší súd napádaným rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013, ktorýmdovolanie sťažovateľov zamietol, a to z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru dovolanieproti rozsudku krajského súdu nebolo prípustné okrem prípadu, resp. okrem rozsahu v akomho pripustil samotný krajský súd, pričom v tomto rozsahu najvyšší súd považoval dovolaniesťažovateľov za nedôvodné.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia v prvom rade poukazujúna skutočnosť, prečo v konaní pred ústavným súdom napádajú nielen rozsudok najvyššiehosúdu, ktorý v danej veci rozhodoval v poslednom stupni, ale aj rozsudok krajského súdu.Podľa sťažovateľov bol totižto rozsudok krajského súdu z hľadiska možnosti jehonapadnutia mimoriadnym opravným prostriedkom zmätočný, pretože na jednej strane boljeho výrok v merite veci oproti rozhodnutiu okresného súdu zmeňujúci, pričom protitakémuto rozhodnutiu § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pripúšťa dovolanie bez obmedzenia jehorozsahu, avšak na strane druhej krajský súd aj napriek tejto ex lege prípustnosti dovolaniav prípade zmeňujúceho odvolacieho rozhodnutia ešte navyše v druhom výroku osobitnekonštatoval prípustnosť dovolania, avšak bez špecifikácie jeho rozsahu v tomto výroku.Takýto postup však predpokladá § 238 ods. 3 OSP, pričom k tomuto rozsahu sa krajský súdvyjadril iba v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú zmätočnosťrozhodnutia krajského súdu, pokiaľ ide o posúdenie otázky prípustnosti dovolania, „... Sťažovatelia využili možnosť ponúknutú odvolacím súdom a podali dovolanie, okrem iného aj v otázke, že namietali nesprávny právny záver odvolacieho súdu k vydržaniu“ .Podľa sťažovateľov sa však najvyšší súd k tejto otázke v rámci dovolacieho konanianevyjadril dôvodiac tým, že v tejto otázke dovolanie prípustné nebolo, pretože v danej vecimalo ísť iba o formálnu zmenu meritórneho rozhodnutia okresného súdu krajským súdom,čo podľa sťažovateľov robí rozhodnutie najvyššieho súdu „... v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave nielen arbitrárnym, keď výklad právnych predpisov súdov je v rozpore s ich významom a znením, ale aj nepreskúmateľným, pretože z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nedozvieme, ako sa postavil k dovolacej námietke vydržania vlastníckeho práva“ .

V zmysle námietok sťažovateľov v sťažnosti podanej ústavnému súdu k porušeniunimi označených práv malo dôjsť aj v dôsledku arbitrárneho záveru krajského súdu k otázkevydržania ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a uviedli: „... Právny predchodca žalobcov podal žalobu až v roku 1997, teda sťažovateľom podľa nášho názoru svedčila nepretržitá niť dobromyseľnej držby od roku 1953 do roku 1997. Napriek tomu dospel krajský súd k názoru, že nedošlo k vydržaniu.“ Krajský súd považoval túto otázkusíce za súdnou praxou ustálenú, avšak v porovnaní z touto praxou k tejto problematike „... odvolací súd zaujal k jej záverom presne opačné stanovisko“ , pričom podľasťažovateľov danú problematiku riešila najmä česká súdna prax a „... Otázkou započítania držby sa pritom zaoberala tak odborná literatúra, Najvyšší súd Českej republiky (22 Cdo 59/2001, R 50/2000 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek) ako aj Ústavný súd Českej republiky (nález II. ÚS 196/2000 z 23. 08. 2000)“ .

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli: „V danom prípade je celkom neobhájiteľná argumentácia odvolacieho súdu, ktorá de facto vylučuje možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním práve tým, že požaduje, aby 10 ročná doba začala plynúť až po účinnosti novely občianskeho zákonníka, teda po 1. 1. 1992 a nezapočítava dobu dobromyseľnej držby pred daným dátumom. Práve vyriešenie uvedeného je zásadnou otázkou pre rozhodnutie vo veci, nakoľko žalobcom by nebolo možné v konaní vyhovieť, ak by sťažovateľom svedčilo vlastnícke právo cez inštitút vydržania.

Máme za to, že nakoľko výrok rozsudku odvolacieho súdu len všeobecne konštatoval prípustnosť dovolania, bolo na mieste, že sťažovatelia namietali nesprávne právne posúdenie súdom v otázke vydržania aj v dovolacom konaní...

Chybu napadnutého rozsudku Krajského súdu v Trnave, ktorú neodstránil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky vidia sťažovatelia v posúdení otázky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a to sťažovateľmi a ich právnymi predchodcami. Odvolací súd napriek rozsiahlemu exkurzu a komparácii právnych úprav vydržania (str. 13-15) podľa nášho názoru túto otázku nesprávne posúdil a jeho výrok naopak poskytol ochranu žalobcom a ich právnym predchodcom, ktorí od roku 1953 nehnuteľnosti neužívali, no svojho práva sa začali domáhať až v roku 1997, teda po 44 rokoch!!.

Naopak, po celú tú dobu boli sťažovatelia a ich právni predchodcovia dobromyseľní, že im vlastnícke právo patrí, nerušene, od roku 1953 do roku 1997 sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo užívali. Argumentáciu o vydržaní podrobne rozviedli sťažovatelia aj v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, no podľa nášho názoru sa s ňou odvolací súd nesprávne vysporiadal, pričom daný právny názor mal zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. (vyššie uvedený poukaz na argumentáciu súdov v ČR, ktoré prijali presne odlišný záver k otázke vydržania ako odvolací súd).

Sťažovateľom je známe, že Ústavný súd v roku 2008 judikoval oprávnenie všeobecných súdov odkloniť sa v rozhodovacej činnosti od písaného práva, ak sa tým môže lepšie vyhovieť duchu zákona a dosiahnuť spravodlivosť ako konečný cieľ každého súdneho rozhodnutia. Nie je však spravodlivé použiť túto úvahu, ak jej výsledkom má byť popretie významu vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka a predchádzajúcich právnych úprav vydržania.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/445/2009 z 15. 06. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/445/2009 z 15. 06. 2010 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinní uhradiť navrhovateľom trovy konania, každý v 1/2-ici.“

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia v zmysle § 52 ods. 2 zákonao ústavnom súde domáhajú aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložilvykonateľnosť „... napadnutého rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda 4 C/145/1997 z 09. 10. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave 10 Co/445/2009 z 15. 06. 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo 63/2011 z 27. 03. 2013“ ,a svoju žiadosť odôvodnili takto:

„Sťažovatelia majú za to, že výkon napadnutého rozhodnutia môže vážne ohroziť ich práva, nakoľko ako vyplýva aj z aktuálneho listu vlastníctva č., k.ú. ⬛⬛⬛⬛, na pozemku č., ktorého sa týka výrok súdneho rozhodnutia je postavený rodinný dom vo vlastníctve sťažovateľov. Právoplatným rozhodnutím, ktoré napádajú sťažovatelia v tomto konaní ale došlo k stavu, že vlastníkom stavby je niekto iný ako vlastník pozemku, čo môže spôsobiť ďalšie spory, ktorým možno predísť cez vydanie dočasného opatrenia o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 52 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Máme za to, že je dôvodné uložiť povinnosť žalobcom v pôvodnom konaní, aby sa zdržali oprávnenia im priznaného v napadnutom rozhodnutí, nakoľko tým nevznikne týmto osobám žiadna relevantná ujma.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdusp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 63/2011z 27. marca 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna2010, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktoréhovyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práva slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmaťnapadnutý výrok rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010, keďže houž meritórne preskúmal na základe dovolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveňpovinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutémuvýroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 445/09 z 15. júna 2010 odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014) (bod 2 výroku tohtorozhodnutia).

Ústavný súd v tejto súvislosti nad rámec už uvedeného dôvodu odmietnutia tejtočasti sťažnosti sťažovateľov konštatuje, že aj v prípade, ak by sa neuplatnil princípsubsidiarity, by nebolo možné považovať túto lehotu vo vzťahu k napadnutému rozsudkukrajského súdu za zachovanú ani v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“), keďže ide o meritórne rozhodnutie dovolacieho súdu, pretože lehotana podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je považovaná zazachovanú len v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (pozri rozsudok ESĽPz 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto by bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť akooneskorene podanú.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo vzťahu k napadnutémurozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 zistil, že sťažnosťsťažovateľov spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdompredpísané v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanieo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 zákona o ústavnomsúde, a pretože nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtorozhodnutia.

3. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľarozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahuneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia impriznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

V danom prípade bolo napádanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdurozhodnuté, že sporné nehnuteľnosti, ktoré sťažovatelia dlhodobo vlastnili na základerelevantného právneho titulu (dedenie a ich právni predchodcovia na základe kúpnejzmluvy, pozn.), patria do dedičstva inej fyzickej osoby, t. j. týmito súdnymi rozhodnutiamibolo de facto rozhodnuté o strate vlastníckeho práva sťažovateľov k týmto spornýmnehnuteľnostiam (pozemky), v dôsledku čoho došlo k vzniku faktického a právneho stavu,keď rodinný dom sťažovateľov stojí na cudzích pozemkoch (sporných nehnuteľnostiach).Ústavný súd prihliadajúc na uvedené skutočnosti konštatuje, že za súčasného stavu vecí,keď žalobcovia v konaní pred všeobecnými súdmi sú v súčasnosti zapísaní do príslušnéhokatastra nehnuteľností ako vlastníci na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn.30 D 152/2011, by bolo v okolnostiach prípadu nadbytočné a vo vzťahu k zapísanýmvlastníkom nehnuteľností neúčinné, ak by ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľov, pretoženavrhované pozastavenie účinnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ajnajvyššieho súdu nemá vplyv na titul nadobudnutia, na základe ktorého sú noví vlastnícido katastra nehnuteľností zapísaní, teda návrh sťažovateľov sa míňa sledovanému cieľua nemá vplyv na existujúci právny stav v katastri nehnuteľností. Navyše,rozsudok krajského súdu v zmysle tohto rozhodnutia ani nebude predmetom ďalšiehokonania pred ústavným súdom, preto ústavný súd nemôže pozastaviť účinnosť rozhodnutia,ktoré v konečnom dôsledku nebude predmetom prieskumu z hľadiska namietanéhoporušenia označených práv sťažovateľov. V neposlednom rade sťažovateľom v súčasnosti,ale ani v čase podania tejto sťažnosti nehrozila žiadna ujma vyplývajúca z vykonateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu, keďže noví vlastníci sa stali v zmysle súčasnéhozápisu v katastri nehnuteľností vlastníkmi ešte v roku 2011. Ústavný súd vzhľadomna uvedené návrhu sťažovateľov na odloženie vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu,ako aj krajského súdu nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky