Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1
Dátum rozhodnutia01.04.2015
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaI. ÚS 640/2014
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaNález
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu, konanie-splnenie podmienok konania, občianske súdne konanie, zmluva-neplatnosť, výklad (interpretácia)-formalistický, práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu
Citované predpisy 40/1964 Zb.: § 34, § 35, § 37, § 123, § 524
Citované rozhodnutia I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, II. ÚS 31/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 149/09, I. ÚS 248/2010, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 198/2011, III. ÚS 492/2011, IV. ÚS 340/2012, I. ÚS 118/2013, IV. ÚS 15/2014
Citujú toto (NS) 4Cdo/98/2025, 8Cdo/185/2025, 2Obdo/14/2025, 2Obdo/8/2025, 1Cdo/21/2024, 8Cdo/146/2024, 2Cdo/81/2024, 1Obdo/46/2024, 7Cdo/111/2025, 3Cdo/63/2024, 3Cdo/39/2024, 9Cdo/98/2023, 4Cdo/3/2024, 2ObdoV/1/2024, 4Cdo/142/2023, 2Obdo/27/2024, 3Obdo/26/2024, 3Cdo/50/2023, 4Cdo/31/2023, 1Obdo/13/2024, 9Cdo/56/2023, 7Cdo/31/2023, 1Obdo/64/2023, 2Cdo/173/2024, 3Cdo/41/2023, 2Cdo/133/2022, 4Obdo/54/2022, 7Cdo/32/2023
Citujú toto (ÚS) III. ÚS 568/2025, II. ÚS 61/2026, I. ÚS 630/2025, IV. ÚS 219/2025, I. ÚS 531/2024

Text rozhodnutia

Nález
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: I. ÚS 640/2014
datum: 01.04.2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 640/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňákaa Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o.,Čsl. armády 1117, Trebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Vargom,Hviezdoslavova 1234/4, Trebišov, pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329 z 30. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i.

2. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo pokojne užívať majetokpodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. p r i z n á v a náhradu trov konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súdv Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Igora Vargu do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č.k. I. ÚS 640/2014-16 z 28. októbra 2014 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosťspoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietalaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“)rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329 z 30. júna 2014(ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“). Súčasne bola odloženávykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žaloboudomáhala od žalovanej spoločnosti, Sobrance (ďalej len,,žalovaná“),zaplatenia pohľadávok, ktoré nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávokz 29. apríla 2009 (ďalej len,,zmluva o postúpení pohľadávok“) od správcu konkurznejpodstaty úpadcu, (ďalej len,,úpadca“). Pohľadávka úpadcu a záväzok žalovanej, ktoré boli predmetom konania,vznikli na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o neuhradené faktúry za vykonanédielo.

3. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkomč. k. 18 Cb 135/2010-197 z 27. marca 2013 (ďalej len ,,prvý rozsudok okresnéhosúdu“) zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 13 307,08 € s prísl., do sumy8 953,56 € s prísl., žalobu zamietol a konanie zastavil do sumy 11 204,94 € s prísl.Súčasne rozhodol o trovách konania. Na odvolanie sťažovateľky aj žalovanejo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením č. k. 2 Cob 129/2013-232z 23. augusta 2013 (ďalej aj ,,zrušujúce uznesenie krajského súdu“) zrušil prvýrozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku, zamietajúcom výroku a vo výrokuo trovách konania a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súdnásledne rozsudkom č. k. 18 Cb 135/2010-263 z 15. januára 2014 (ďalej len,,druhýrozsudok okresného súdu“) žalobu do výšky sumy 22 260,64 € s prísl. zamietola zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 894,81 € na účetjej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolaniesťažovateľky o veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým toutosťažnosťou zamietavý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľkunahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 473,96 € na účet právnehozástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla:

,,Výlučným a jediným dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa, bol právny záver okresného súdu aprobovaný krajským súdom, v zmysle ktorého je zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty úpadcu absolútne neplatná, a preto sťažovateľ nenadobudol pohľadávku, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Absolútnu neplatnosť zmluvy konajúce všeobecné súdy videli v neurčitosti jej predmetu.

Porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu vidí sťažovateľ v dvoch parciálnych, avšak vzájomne prepojených zásahoch krajského súdu s ústavnoprávnou intenzitou:

(i) po prvé ide o interpretáciu zmluvy medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty úpadcu v extrémnom rozpore s obsahom spisu, s princípom preferencie výkladu smerujúceho k platnosti zmluvy a s princípom spravodlivosti, v dôsledku čoho sťažovateľ považuje postup krajského súdu za svojvoľný a porušujúci požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces,

(ii) po druhé ide o nedostatok dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými by tento primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na odvolacie námietky sťažovateľa.

K zmluve o postúpení pohľadávok sťažovateľ pre potreby ústavného súdu stručne uvádza. Zmluva bola uzavieraná medzi ním a správcom konkurznej podstaty úpadcu, pričom predmetom bolo postúpenie pohľadávok, ktoré tvorili majetok úpadcu ako súpisové zložky č. 1 – 13. Pohľadávky úpadcu smerovali voči viacerým dlžníkom vrátane žalovaného. Uzavretiu zmluvy predchádzal celý rad procesov a úkonov konkurzného súdu a správcu v rámci konkurzného konania, z ktorých osobitný význam má Zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100. Týmto zverejnením správca informoval všetkých (dlžníkov, veriteľov, potenciálnych záujemcov o kúpu majetku, verejnosť) o tom, čo tvorí súpis všeobecnej podstaty úpadcu, a že tento je tvorený spolu 13 - timi pohľadávkami.

Každú pohľadávku patriacu do všeobecnej podstaty úpadcu správca v súlade s § 38 písm. f) vyhlášky MSSR č. 665/2005 Z. z. identifikoval celkovou sumou, menou, stručne právnym dôvodom vzniku a dlžníkom, ktorý sa ďalej identifikuje menom a priezviskom alebo názvom a bydliskom alebo sídlom, prípadne aj dňom narodenia a identifikačným číslom, ak sú známe...

V nadväznosti na súpis všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v Obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, následne správca a sťažovateľ uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok...

Sťažovateľ v zhode so správcom konkurznej podstaty nemali žiadne pochybnosti o určitosti predmetu zmluvy a o súlade jeho vyjadrenia v zmluve s ich skutočnou a vážnou vôľou, keďže predmet zmluvy o postúpení pohľadávok bol totožný ako súpis všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v obchodnom vestníku. Zhoda sa týkala celkového počtu spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (13), celkovej sumy spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (2 229 546,40 Sk) a taktiež štyroch identifikovaných dlžníkov týchto pohľadávok...

Inak povedané, správca konkurznej podstaty si bol vedomý toho, že odplatne postupuje (predáva) všetky pohľadávky tvoriace všeobecnú podstatu majetku úpadcu, a sťažovateľ si bol vedomý toho, že tieto pohľadávky za odplatu nadobúda (kupuje). Tomuto presvedčeniu zodpovedalo tak:

- jazykové vyjadrenie predmetu zmluvy (odkaz na súpisové zložky majetku 1-13, identifikácia dlžníkov, celková nominálna hodnota postupovaných pohľadávok),

- vôľa zmluvných strán, ktorá bola v zhode s jazykovým prejavom,

- úmysel správcu postúpiť a úmysel sťažovateľa nadobudnúť postupované pohľadávky,

- rokovanie zmluvných strán o uzavretí zmluvy, ktorého súčasťou bolo oboznámenie sa sťažovateľa s predmetom zmluvy (oznam správcu v obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, ktorým zverejnil súpis všeobecnej podstaty), ako aj so všetkými listinami, ktoré mal správca, a ktoré mali vzťah k postupovaným pohľadávkam (zmluvy, faktúry, upomienky a pod.)

- následného správania sa strán, keď správca nielen vo vzťahu k sťažovateľovi, ale aj vo vzťahu k všeobecným súdom konštatoval, že práve uvedených 13 súpisových zložiek majetku tak, ako boli tieto súčasťou správcovského spisu tvorili predmet zmluvy o postúpení pohľadávok, a z jeho pohľadu neboli žiadne pochybnosti o určitosti predmetu zmluvy.

Krajský súd však v rozpore nielen s citovanými zákonnými ustanoveniami, ale aj v rozpore so všeobecne uplatňovanými a uznávanými výkladovými pravidlami, dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Tým poprel nielen jazykové vyjadrenie zmluvy, ale súčasne neposkytol súdnu ochranu právu sťažovateľa, ktoré vyplýva zo zhodne prejavenej vôle a zhodného úmyslu strán zmluvy o postúpení pohľadávok...

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom krajského súdu, ktorý nie je ústavne akceptovateľný bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť a pokojne užívať majetok. Zo záväzkového vzťahu (Zmluvy o dielo), vzniklo totiž úpadcovi ako pôvodnému veriteľovi pohľadávok, právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky voči žalovanému, ktoré platnou zmluvou o postúpení pohľadávok prešlo na sťažovateľa. Toto právo však krajský súd (a ani predtým okresný súd) sťažovateľovi nepriznal, čím neumožnil sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a ani následne realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123 Občianskeho zákonníka), a teda mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná ústava.“

5. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľka cituje judikatúru ústavného súdutýkajúcu sa pravidiel výkladu zmlúv (I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, I. ÚS 26/2010,IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 15/2014), pričom poukazuje aj na aplikovateľnú judikatúruÚstavného súdu Českej republiky (I. ÚS 625/03, IV. ÚS 1783/11, III. ÚS 3900/12).V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak,že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnutýrozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby savyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda krajskéhosúdu vo vyjadrení z 19. novembra 2014 uviedol:

,,Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada i bez návrhu z úradnej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto žalobu zamietol...

Správca konkurznej podstaty mal podľa záväzného pokynu v súlade s § 84 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky úpadcu predať a nie postúpiť...

... netrváme na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prípisom doručeným 13. januára 2015oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru,že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto bolisplnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednanána neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh,vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnomzasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániťdodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátanevšeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožnovzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálnainterpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavnýchzákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byťv súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právnehopredpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššouprávnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právoje v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad(napr. I. ÚS 241/07).

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv aleboslobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahomboli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že muneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia vecivšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a aniochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzivšeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedmahlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecnésúdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorýmprislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavnéhosúdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadomna niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

III.

12. Na účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok saústavný súd oboznámil s celým spisovým materiálom a najmä s odôvodnenímnapadnutého rozsudku krajského súdu. Tento najskôr vymedzil dôvody druhéhorozsudku okresného súdu, poukázal na odvolacie dôvody sťažovateľky a vyjadreniežalovanej k nim. Na vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: ,,Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada i bez návrhu z úradnej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto žalobu zamietol.

Pokiaľ žalobca v odvolaní zastáva názor, že z informácií uvedených v samotnom texte zmluvy je možné za použitia logického a systematického výkladu dostatočným spôsobom určiť predmet zmluvy, odvolací súd poznamenáva, že v zmluve bol predmet zmluvy jasne a zrozumiteľne určený tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky úpadcu, presne špecifikované v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Účastníci zmluvy v zmluve neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové zložky majetku a ktoré sú zároveň súčasťou zmluvy, ale uviedli, že presná špecifikácia tvorí prílohu zmluvy a zároveň je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Vôľa účastníkov zmluvy je v súlade s ich jazykovým prejavom.“

13. Predmetom skúmania ústavného súdu po prijatí sťažnosti na konanie taktobol prieskum ústavnej konformity napadnutého rozsudku krajského súdu vo väzbena záruky, ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru.Rozhodujúcim bolo najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1ústavy (právo na súdnu ochranu) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdnekonanie), keďže zásah do práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (právo vlastniť majetok)a čl. 1 dodatkového protokolu (právo pokojne užívať majetok) sťažovateľka vyvodzujez arbitrárneho a formalistického rozsudku krajského súdu.

14. Základná námietka sťažovateľky je spojená s tvrdeným neústavnýmpostupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval prejavenú vôľu účastníkov zmluvyo postúpení pohľadávok, a túto napriek tomu, že účastníci jej obsah považovaliza určitý a zrozumiteľný, ustálil ako absolútne neplatnú. Vychádzajúc z uvedenéhopotvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu.

15. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť viaceré, z pohľadu prieskumunapadnutého rozsudku aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecnýchsúdov je totiž častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavnéhosúdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatájudikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(napr. I. ÚS 33d/2011, III. ÚS 492/2011, III. ÚS 198/2011, I. ÚS 248/2010,IV. ÚS 149/2009). Judikatúra ústavného súdu súčasne ponúka viaceré odpovedena otázky spojené s výkladom prejavenej vôle účastníkov právnych úkonov, na ktorév odôvodnení sťažnosti poukazovala aj sťažovateľka.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07,IV. ÚS 15/2014) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnanénároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, leboevidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti(autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, žejedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevediek neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahyprichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómiezmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenskáa hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republikysp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou,a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézuuprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcimjej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právnehoštátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07,IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súdhodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy(vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretovanév extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišnéhoformalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).

17. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov všakústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ichrozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými bolinormy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tentoprístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky(napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výkladeprávnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamenáporušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07). Spravodlivosť je totiž kritériomukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešeniesúdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípomspravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení(m. m. I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy jepotrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založenýchrozmerov každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnostimôžu byť komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetkopre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité(I. ÚS 118/2013).

18. Pre ústavno-súdny prieskum bolo v konkrétnej veci sťažovateľky z pohľaduoznačenej judikatúry rozhodujúcim posúdenie odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajského súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v jej sťažnosti, ktoré vychádzali z jejodvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu.Predtým sa však ústavný súd musel nevyhnutne oboznámiť aj so spornou zmluvouo postúpení pohľadávok, ktorou sťažovateľka mala nadobudnúť žalovanú pohľadávkuvoči žalovanej. Sťažovateľka uzavrela so správcom úpadcu zmluvu o postúpenípohľadávok, ktorej predmet bol určený takto:

,,Predmetom tejto zmluvy je odplatné postúpenie súboru pohľadávok úpadcu, ktoré zároveň tvoria jeho súpisové zložky majetku 1-13 ako postupcu v nominálnej hodnote 74 007,38 EUR (2 229 546,40 Sk), voči nasledovným dlžníkom:

- ,

-

- ,,

-

Presná špecifikácia týchto pohľadávok tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy.

Postupca postupuje na postupníka pohľadávky špecifikované v bode 1. článku I. tejto zmluvy a postupník tieto pohľadávky prijíma a zaväzuje sa postupcovi zaplatiť odplatu za postúpenie v súlade s čl. III. tejto zmluvy.“

19. Z obsahu pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okrem samotnejzmluvy o postúpení pohľadávok k žalobe z 21. októbra 2009 boli pripojené aj ďalšielistinné dôkazy, najmä (i) súpis všeobecnej podstaty zverejnený v Obchodnomvestníku a obsahujúci spolu 13 pohľadávok voči totožným dlžníkom a v totožnejcelkovej peňažnej sume, ako sú uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (ii) prvéaž piate kolo ponukového konania, tak ako boli postupne zverejnené v Obchodnomvestníku, z ktorých obsahu vyplýva, že správca ponúkal na predaj súbor pohľadávokúpadcu (súpisové zložky majetku 1 13) v̶ totožnej celkovej peňažnej sume, ako súuvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (iii) zmluva o dielo uzavretá medziúpadcom a žalovanou spolu s faktúrami, ktorými úpadca fakturoval žalovanej stavebnépráce vykonané na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o zhodné neuhradené faktúry,ktoré boli uvedené ako právny dôvod vzniku pohľadávok v súpise všeobecnejpodstaty.

20. Obrana žalovanej v súdnom konaní bola založená na tvrdení, že fakturovanépráce úpadca nevykonal, dielo nedokončil a ani neodovzdal. Z uvedeného dôvodupovažovala žalovaná uplatnený nárok za nedôvodný. Celé dokazovanie na okresnomsúde, ktoré predchádzalo vyhláseniu jeho prvého rozsudku, tak bolo zameranéna skúmanie dôvodnosti a oprávnenosti fakturácie na základe zmluvy o dielo, z ktorejmali vzniknúť žalované pohľadávky. V priebehu celého konania na súde prvého stupňaaž do vyhlásenia prvého rozsudku z 27. marca 2013 nebola ani zo strany žalovanéhoa ani zo strany okresného súdu spochybnená platnosť zmluvy o postúpení pohľadávokuzavretej medzi sťažovateľkou a správcom z dôvodu neurčitosti jej predmetu. Prvýmrozsudkom okresný súd žalobe sčasti vyhovel a sčasti ju zamietol z dôvodu, žesťažovateľka preukázala opodstatnenosť fakturovanej sumy iba čiastočne (dôvody súz pohľadu ústavno-súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu irelevantné, pozn.).

21. Proti prvému rozsudku okresného súdu podala žalovaná (rovnako ajsťažovateľka) odvolanie, obsahom ktorého opäť nebola argumentácia o prípadnejneplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, rozporovaná bola iba dôvodnosťfakturácie a absencia nároku na zaplatenie žalovanej sumy ako odmeny za vykonaniediela. Až v odôvodnení zrušujúceho uznesenia krajského súdu tento vytýka okresnémusúdu, že pochybil, keď sa zmluvou o postúpení pohľadávok vôbec nezaoberalz hľadiska jej platnosti, špecifikácie pohľadávok podľa prílohy, ktorá sa v spisenenachádza. Krajský súd už v zrušujúcom uznesení konštatoval, že zmluvao postúpení pohľadávok a zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty v Obchodnomvestníku sú samostatné skutočnosti, ktoré spolu navzájom nesúvisia.

22. V poradí druhým rozsudkom následne okresný súd žalobu sťažovateľkyzamietol, keď vychádzajúc z vysloveného (pre neho) záväzného právneho názorukrajského súdu v zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že predmet zmluvy, tak ako jevyjadrený v čl. I bode 1 zmluvy o postúpení pohľadávok, je neurčitý a z tohto dôvodunejde o absolútne neplatný právny úkon. Na odvolanie sťažovateľky krajský súdrozsudkom napadnutým touto sťažnosťou druhý rozsudok okresného súdu potvrdila na odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol argumentáciu uvedenú v bode12 tohto nálezu.

23. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúcinajmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisys takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiťkonaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobomnevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkonyvyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmätiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovýmprejavom.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodnea vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľaúmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený,známy alebo jej musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiťpodľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidlaprikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používanév obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto stykuprikladá. Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetkyokolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe,ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ topripúšťa povaha vecí.

Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku ajbez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

24. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledovalcitovanými ustanoveniami. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jehoplatnosti a jej považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovaťza určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasneurčený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jehoneplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu,či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatkynemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka. Ak totiž tietonedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecnéhosúdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Ztohto dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladievysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právnyúkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, zakého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danejprávnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho a aké skutkové zisteniapreukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosťprávneho úkonu.

25. Z obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľky je zrejmé, žepochybnosť o ne/platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vniesol do prípadu prvýkrátkrajský súd až v zrušujúcom uznesení po takmer štyroch rokoch (!) od začiatkusúdneho sporu. Pozornosť krajského súdu bola pritom sústredená na jedinú otázku, čiexistuje alebo neexistuje príloha tvoriaca neoddeliteľnú súčasť zmluvy, v ktorej majúbyť presne špecifikované postupované pohľadávky. V ďalšom priebehu konania takokresný súd vo svojom v poradí druhom rozsudku a rovnako aj krajský súdv potvrdzujúcom rozsudku v pomerne rýchlom slede uzavreli, že pre absenciu presnejšpecifikácie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok v prílohe, ktorá mala byť jejneoddeliteľnou súčasťou, je táto absolútne neplatná.

26. Takýto záver je však ústavne neudržateľný, pretože nielen že nerešpektujeskôr citovanú judikatúru ústavného súdu, ale ani zmysel a účel citovaných ustanoveníObčianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, a napokon zjavne odporuje ajvšeobecne uznávaným výkladovým pravidlám. Jednoducho povedané, krajský súdbezdôvodne upriamil svoju pozornosť na jedinú skutočnosť, a to ,,prílohu tvoriacu neoddeliteľnú súčasť zmluvy“ , na nepreukázaní ktorej založil neplatnosť zmluvyo postúpení pohľadávok. Ani ústavnému súdu neuniklo, že v jadre odôvodneniapotvrdzujúceho rozsudku krajského súdu (tri odseky na s. 7 a 8) na túto skutočnosťkrajský súd poukázal spolu šesťkrát. Celý rad ďalších právne významných skutočností,ktoré naopak svedčili v prospech určitosti – a teda platnosti – zmluvy o postúpenípohľadávok, však ponechal bez relevantného dôvodu bez povšimnutia, čím naopakzaložil ústavnú non-konformitu vlastného potvrdzujúceho rozsudku.

27. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok sú pohľadávky, ktoré musia byťindividualizované takým spôsobom, ktorý ich dostatočne identifikuje a súčasnevylučuje ich zámenu s inými pohľadávkami, ktorých veriteľom síce rovnako môže byťpostupca, avšak tieto nemajú byť zmluvou postúpené na postupníka. Postúpeniepohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajšímveriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postúpi pôvodný veriteľ svojupohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne.Postupník sa stane novým veriteľom postúpenej pohľadávky.

28. V okolnostiach prípadu je podľa záveru ústavného súdu vylúčené nazeraťna vec spôsobom, ako učinil krajský súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku.Racionálne uvažovanie totiž nemôže viesť k záveru, že za situácie, keď postupca(správca), postupník (sťažovateľka) a súčasne dlžník (žalovaná) nemajú žiadnupochybnosť o tom, aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške bolipredmetom zmluvy o postúpení pohľadávky, do týchto právnych vzťahov vstúpikrajský súd, ktorý prednesie svoju vlastnú predstavu o tom, či je zmluva v jej predmetedostatočne určitá.

29. Z pohľadu ústavného súdu nemožno rozumne pochybovať o tom, čo – tedaktoré pohľadávky patriace pôvodne úpadcovi – boli predmetom zmluvy o postúpenípohľadávok. Postupované pohľadávky boli v zmluvy identifikované takýmiindividualizačnými prvkami, ktoré medzi účastníkmi zmluvy a ani vo vzťahu k ichdlžníkom nemohli vzbudzovať relevantné pochybnosti o tom, čo tvorí predmet zmluvy,a že tento je dostatočne určitý. Predmetom zmluvy bol súbor pohľadávok úpadcu,ktoré správca odplatne postupoval na sťažovateľku, pričom išlo o pohľadávky, ktorétvorili súpisové zložky 1 – 13 jeho majetku. Tieto pohľadávky boli súčasne v zmluveidentifikované ich súhrnnou nominálnou hodnotou a identifikačnými údajmi ichdlžníkov. Na rozdiel od krajského súdu, ktorý už v zrušujúcom uznesení bagatelizovalvýznam zverejnenia súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníkua striktne uviedol, že tento nesúvisí so zmluvou o postúpení pohľadávok, ústavný súdpovažuje za určujúce pri hľadaní práva v konkrétnej veci vziať náležitý zreteľ navšetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle. Tak to napokon explicitne vyžaduje aj §266 ods. 3 Obchodného zákonníka.

30. V konaní nebolo sporné, naopak, dôkazmi bolo preukázané, že (i) medziúpadcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o dielo, (ii) na jej základe si úpadcaod žalovanej uplatňoval nárok na zaplatenie ceny diela, ktorá bola fakturovanáfaktúrami, ktoré správca uviedol ako právny dôvod vzniku pohľadávok tvoriacichsúpis všeobecnej podstaty úpadcu, (iii) následne správca zverejnil v Obchodnomvestníku postupne prvé až piate kolo ponukového konania na predaj súborupohľadávok, a (iv) a napokon bola uzavretá medzi správcom a sťažovateľkou zmluvao postúpení pohľadávok, z ktorej vyplývalo, že správca odplatne postupujena sťažovateľku pohľadávky, tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 – 13, pričomtakéto vyjadrenie predmetu zmluvy korešpondovalo s identifikáciou pohľadávokv skorších zverejneniach správcu v Obchodnom vestníku. Ak krajský súdv odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uvádza, že ,,účastníci zmluvy v zmluve neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové zložky majetku“ , toto jeho zistenie je v priamom rozpore s explicitným vyjadrenímpredmetu zmluvy v nej samotnej (bod 18 nálezu).

31. Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu vziať zreteľ na všetkyokolnosti súvisiace s prejavom vôle, in concreto najmä na skutočnosti, ktorépredchádzali uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, a to zvlášť za situácie, že tietoboli rozumne vyvoditeľné z listinných dôkazov majúcich pôvod v Obchodnomvestníku ako verejnom informačnom systéme. Krajský súd teda mal pri posudzovaníplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vychádzať zo všetkých relevantnýchzákonných kritérií uplatňovaných pri výklade právnych úkonov, teda nielenz jazykového vyjadrenia, ale aj z vôle účastníkov zmluvy (správca a sťažovateľka),úmyslu správcu postúpiť pohľadávky tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 13,̶ktorý bol sťažovateľke známy, okolností, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy(zverejnenia v Obchodnom vestníku), a následného správania strán. Tieto skutočnosti,ktoré z pohľadu ústavného súdu smerujú k záveru o určitosti predmetu zmluvyo postúpení pohľadávok, a teda jej platnosti, ostali zo strany krajského súdunepovšimnuté, napriek tomu, že vychádzajúc z § 35 Občianskeho zákonníka a § 266Obchodného zákonníka bol na tieto povinný prihliadať. Naopak, krajský súd ignorujúcvšetko tu uvedené, formalisticky vyselektoval jedinú skutočnosť ( ,,príloha tvoriaca neoddeliteľnú súčasť zmluvy“ ) a na jej nepreukázaní založil záver o neurčitosti, a tedaneplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok.

32. Ústavnému súdu preto na tomto mieste neostáva iné, len zotrvať na svojejskoršej judikatúre (už citovanej), v zmysle ktorej prehnané formalistické požiadavkyvšeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné.Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretáciirelevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitostipredmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnejochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem inéhoaj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výkladprávnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnostiprávneho úkonu.

33. K vyjadreniu krajského súdu, v zmysle ktorého mal správca predmetnépohľadávky predať, a nie postúpiť, ústavný súd len stručne uvádza, že toto jebez právnej relevancie. Pohľadávky ako predmet občianskoprávnych vzťahov totiž niesú vecami, ktoré by sa predávali, a k ich zmluvnému prevodu dochádza postúpením,ktoré môže byť odplatné alebo bezodplatné. V okolnostiach súdenej veci je zrejmé, žesprávca postúpil pohľadávky pôvodne patriace úpadcovi sťažovateľke a toto postúpeniebolo odplatné. Krajskému súdu pritom neprislúchalo skúmať a zasahovať do právnehovzťahu medzi sťažovateľkou a správcom, keďže predmetom konania bol spor medziinými osobami (sťažovateľka a žalovaná).

34. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že absencia riadnehoa ústavne akceptovateľného odôvodnenia rozsudku krajského súdu svedčiacehov prospech ním deklarovanej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávokv spojení so zjavne jednostranným a formalistickým prístupom k zákonnýmkritériám interpretácie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok boli preto dôvodom,pre ktorý ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok 1nálezu).

IV.

35. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj právaa pohľadávky (m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberalsa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného právasťažovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

36. Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavneneakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľky na súdnuochranu, potvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu, dospel k záveru,že tým zasiahol aj do jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľka nenadobudlaprávo na uspokojenie svojej pohľadávky, čím krajský súd zmaril jej možnosť byť akoveriteľ tejto pohľadávky zo strany dlžníka (žalovanej) uspokojená. Predmet svojhomajetku (žalované pohľadávky) takto sťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďžepodľa ústavne neakceptovateľného záveru krajského súdu ho platne nenadobudla.Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného právasťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívaťmajetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu(bod 2 výroku nálezu).

37. V nadväznosti na záver ústavného súdu o porušení označených právsťažovateľky rozsudkom krajského súdu ústavný súd tento zrušil a vrátil vec krajskémusúdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súdviazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona oústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným a presvedčivýmspôsobom sa vysporiadať s odvolaním sťažovateľky proti druhému rozsudku okresnéhosúdu, a to za súčasného rešpektovania všetkých výkladových pravidiel a postupovuvedených v odôvodnení tohto nálezu.

V.

38. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná,prichádzala do úvahy aplikácia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktoréhoústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesenímuložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trovkonania pred ústavným súdom v sume 284,08 €, a to za 2 úkony právnej pomocipo 134 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotovýchvýdavkov po 8,04 €, ktoré zaviazal krajský súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcudo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy,podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok,toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky