Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:USSR:2009:2.US.110.2009.g0312.uukppú
Dátum rozhodnutia12.03.2009
SúdÚstavný súd Slovenskej republiky
Spisová značkaII. ÚS 110/09
Zdroj (PDF)www.ustavnysud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Heslápreskúmanie rozhodnutia súdov
Citované predpisy 300/2005 Z. z.: § 188
Citované rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 110/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, III. ÚS 79/02, IV. ÚS 158/04, III. ÚS 235/05, I. ÚS 218/06, I. ÚS 88/07, I. ÚS 37/95, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98
Citujú toto (ÚS) III. ÚS 485/2023, III. ÚS 366/2015, IV. ÚS 339/2011

Text rozhodnutia

Uznesenie
Ústavný súd Slovenskej republiky
sp.zn.: II. ÚS 110/09
datum: 12.03.2009

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 110/09-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., t. č. vo výkone trestu B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d), čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 964/06 a sp. zn. 1 T 24/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach, postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tos 21/2007, sp. zn. 2 Tos 46/2007 a sp. zn. 2 To 95/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uznesením z 3. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2008 doručená sťažnosť (doplnená 18. novembra 2008 a 26. novembra 2008) M. B., Ž., t. č. vo výkone trestu B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d), čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12 k dohovoru“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 964/06 a sp. zn. 1 T 24/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tos 21/2007, sp. zn. 2 Tos 46/2007 a sp. zn. 2 To 95/2007 a rozhodnutiami vydanými v týchto konaniach a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uznesením z 3. júna 2008.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ bol 15. augusta 2007 rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2007 z 11. júna 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007 právoplatne uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna 2008 rozhodol tak, že ho odmietol pre „celkom zjavné nesplnenie podmienok dovolania“.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru došlo najmä tým, že orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré sa svojou rozhodovacou činnosťou podieľali na konaní a rozhodovaní v jeho trestnej

veci, postupovali v rozpore so zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ako aj v rozpore s právnymi predpismi

zaručujúcimi základné práva a slobody.

Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na nezákonný postup vyšetrovateľa Úradu

justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len

„vyšetrovateľ PZ“) pri začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia sťažovateľovi, jeho

zadržania a vykonávania procesných úkonov, najmä pokiaľ išlo o výsluchy svedka

poškodeného, ktorý bol vypočúvaný pod vplyvom alkoholu, neodstránenie vzájomných

rozporov vo výpovediach svedkov a sťažovateľa a iné. Podobne nezákonný bol podľa

názoru sťažovateľa aj postup Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“),

a to v súvislosti s konaním o väzbe sťažovateľa, ako aj v súvislosti s podaním obžaloby na

jeho osobu okresnému súdu. Taktiež okresnému súdu a krajskému súdu sťažovateľ vytýka

početné procesné pochybenia, ktorých sa dopustili jednak pri rozhodovaní o jeho väzbe, ako

aj pri samotnom meritórnom prerokovaní jeho trestnej veci.

Námietky sťažovateľa spočívajú aj v jeho tvrdení, že orgány činné v trestnom konaní

a súdy nezabezpečovali dôkazy svedčiace v jeho prospech, že nebol správne zistený

skutkový stav veci, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu, ako aj ďalšie

pochybenia, ktoré neboli v priebehu celého trestného konania odstránené.

Uvedené nedostatky trestného konania napokon neodstránil ani najvyšší súd na

základe podaného dovolania sťažovateľa prostredníctvom svojho obhajcu. K tomu

sťažovateľ uviedol: «Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo 16/2008 zo dňa

3. júna 2008 mne... porušil právo čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na

spravodlivý súdny proces a súdnu a inú ochranu, keď moje podané dovolanie proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007 odmietol bez preskúmania veci,

a to... odmietol mi právo, aby sa domáhal možnosti svojich porušených práv a základných

slobôd na nezávislom a nestrannom súde, ktoré mi boli porušené v prípravnom konaní

sp. zn. ČVS: ORP 1078/1-OVK-ZA-06 v konaní Okresného súdu v Žiline 0 Tp/964/06, Okresného súdu v Žiline 1 T/24/07 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007-363,

sp. zn. 2 Tos/21/2007, sp. zn. 2 Tos 48/2007-268, na spravodlivé súdne konanie a osobnú

slobodu, byť stíhaný len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, s rešpektovaním

prezumpcie neviny a právom mať čas a možnosti na právnu a súdnu ochranu obhajovať sa

prostredníctvom svojho obhajcu podľa vlastného výberu....

Dovolací súd sa absolútne nezaoberal dôvodmi uvedenými v § 374 ods. 3 Tr. por.,

ktoré som taktiež uvádzal v dôvodoch dovolania. Čo vo svojom odôvodnení ani neuvádzal.

Jeho povinnosťou bolo preskúmať celú vec z pohľadu mojich porušených základných práv

a slobôd, ktoré mi boli porušené v konaní, a až po dôkladnej revízií celej veci s osobitnou

starostlivosťou rozhodnúť vo veci samej.

Na nezákonné vedenie prípravného konania, ako aj celého konania sp. zn. 1 T/24/07

Okr. súdu v Žiline som podal podnet na preskúmanie mojich porušených práv na Generálnu

prokuratúru SR a Ministerstvo spravodlivosti SR....

NS SR absolútne neskúmal s osobitnou starostlivosťou následovné a vyššie uvedené

skutočnosti v rámci súčasti ústavnej garantovanej ochrany ľudských práv a základných

slobôd...

Súdy oboch stupňov opierali svoje skutkové závery o zistenia vykonané v prípravnom

konaní vyšetrovateľom. Práve porušenia ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., ktoré sú

výsledkom neplnenia si povinností vyšetrovateľa v prípravnom konaní a jeho hrubých

pochybení sú jedným z dôvodov porušenia súdnej ochrany v mojej trestnej veci.

Vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie predčasne na základe neúplných skutkových podkladov,

keď nevykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy a konal v rozpore s povinnosťou vždy

preveriť reálnu a relevantnú obhajobu obvineného a to z nasledovných dôvodov:

Vyšetrovateľ v rámci zákona č. 301/05 Z. z. v rámci autoremedúry neskúmal

a dokonca ani nepredložil vyš. tr. spis, na 2 x moje podnety na preskúmanie postupu svojmu

nadriadenému orgánu, čo ma za následok porušenie čl. 17 ods. 2, čo jednoznačne zakotvuje

stíhať konkrétnu osobu len zákonným spôsobom. Taktiež do dnešného dňa ani jeden orgán

nevybavil moje sťažnosti, v rámci môjho práva a oprávnenosti podľa Tr. poriadku, kde

neexistuje prípustná odchýlka žiadneho charakteru. Vyšetrovateľ sa absolútne nevenoval

preverovaniu hodnovernosti tvrdeniu poškodeného z dôvodov nasledovne závažnej

procesnej skutočnosti, že v zásade v stave opilosti poškodený svedok nemal byť vypočutý. Náväzne a zásadne platí, že presný termín, do ktorého musí byť osoby vypočutá, zákonom

stanovené nie je. Platí, že na výsluch by mal byť občan spôsobilý „nemôže“ byť pod

vplyvom liekov, iných omamných alebo návykových látok. Svedok - poškodený Miroslav

Kršík v čase výpovedí a v čase podania tr. oznámenia nespôsobilí nebol, jeho vnímanie bolo

znížené vplyvom značnej miery alkoholu, t. j. omamnej a návykovej látky. A preto

vyšetrovateľ bol z úradnej povinnosti v takomto prípade vždy konzultovať spôsobilosť

výsluchu svedka poškodeného... s lekárom a až keď by sa ten vyjadril, že sv. poškodený

Miroslav Kršík - jeho stav opilosti nebráni výsluchu, potom by mohol výsluch vykonať.

Ďalej vyšetrovanie bolo vedené voči už trestanej osobe a v môj prospech sa už

z úradnej povinnosti dôkazy nevykonávali. Mám za to, že vyššie uvedené celé, je tiež

porušenie zákona o zhromažďovaní dôkazov. Poukazujem tiež, že vyšetrovateľa vôbec

nezaujímala moja svedecká výpoveď, ktorú v skutku samotný svedok poškodený... svojimi

vykonávajúcimi výpoveďami potvrdzoval, že sa jednalo o pôžičku konkrétnej sumy peňazí,

s konkrétnym dňom a miestom jej navrátenia po vzájomnej dohode.

Táto moja výpoveď z 18. 12. 2006 a moje svedectvo a výpovede svedkov boli vedené

a upravované vyšetrovateľom v prípravnom konaní jednostranne proti mojej osobe

a svedecké výpovede sú založené a upravované tak, čo poškodený povedal postupne vo

svojich výpovediach a pritom sa to nezakladá na pravde....

Bol som odsúdený z konania, ktoré nie je hodnoverne preukázané a dokázané na

základe relevantne jednoznačných dôkazov.

Vyšetrovateľa od počiatku oznámenia skutku podľa § 199 ods. 1 Tr. por. postupoval

netransparentne, nakoľko nezabezpečoval dôkazné materiály aj v prospech obvineného

podľa § 2 ods. 10 Tr. por.... Od počiatku aj v prípravnom konaní zhromažďoval dôkazy len

a len v neprospech obvineného a dôkazy, ktoré som uvádzal na svoju obhajobu, alebo

dôkazy svedčiace v prospech mňa, dôkazy boli len zapísané, ale b žiadnom prípade neboli

podložené za zabezpečené vyšetrovateľom v prípravnom konaní v prospech obvineného pre

ďalšie konanie, aby sa na ne prihliadalo pri rozhodovaní. Vyšetrovateľ vzniesol obvinenie

len na základe výpovede poškodeného. Týchto a podobných chýb sa vyšetrovateľ viackrát

v prípravnom konaní dopustil, ktoré bolo prokurátorom a následne sudcom hodnotené, že

kladený skutok som spáchal. Ak by bol vyšetrovateľa bral dôsledne na zreteľ moju výpoveď zo dňa 18. 12. 2006, prokurátor a následne sudca by nenadobudli presvedčenie, že som

skutok uvedený v rozsudku Okr. súdu v Žiline 1 T/24/07 spáchal.

V priebehu prípravného konania v dôsledku pasivity vyšetrovateľa bola zásada

spravodlivosti porušovaná ako i ochrana môjho záujmu, ochrany občana, ktorý sa stal

obvineným. Bolo povinnosťou vyšetrovateľa včas zistiť skutočnosti, ktoré prispievajú

k náležitému objasneniu trestnej veci, skutkového stavu a k správnemu rozhodnutiu vo veci.

Postup vyšetrovateľa spočívajúci v jeho nečinnosti viedol k zásadným procesným,

skutkovým a hmotnoprávnym pochybeniam v prípravnom konaní, keď sa nenaplnil

vyčerpávajúco účel vyšetrovania. Vyšetrovateľ svojou pasivitou neposilnil zmysel § 2 ods.

10 Tr. por., ale oslabil postavenie obvineného ako strany pred súdom....

Najvyšší súd SR si nesplnil svoju prieskumnú povinnosť, konanie prekontroloval

v rozpore s účelom práva na súdnu a inú ochranu čím porušil moje právo priznané čl. 46

ods. 1, 2 Ústavy SR a právo čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody M. B.... priznané čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, 2, 4,

čl. 13 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 16 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 19 ods. 1, 2,

čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 49 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky

v spojitosti s čl. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d), čl. 14, čl. 17, čl.

18, čl. 53 Hlava III a čl. 1 ods. 1, 2 Protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na ochranu osobnej slobody, dôstojnosti, ľudských práv a základných

slobôd, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, zachovanie osobnej cti a dobrej povesti a na

ochranu mena, na spravodlivý proces a súdnu ochranu, uznesením najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna 2008 a postupom štátnych

orgánov SR vo veci a ich uzneseniami predchádzajúcimi, obsahovo nadväzujúcimi na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené boli.

2. Základné právo M. B.... priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivý súdny

proces, priznaný aj čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b), c) d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu v Žiline č. k. 0 Tp/964/06, č. k. 1

T/24/2007, uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/21/2007, č. k. 2 Tos/48/2007 a č. k. 2 To/95/2007-363, uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008

z 3. júna 2008 sa zrušuje a súčasne sa zrušujú aj ďalšie uznesenia štátnych orgánov

verejnej moci, ktoré vo veci konali a rozhodovali, obsahovo nadväzujúce na zrušené

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 2 Tdo 16/2008 z 3. júna

2008 a ukladá súdu, ktorý vo veci prvý konal a rozhodoval, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

4. Odsúdený M. B.... sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

5. M. B. ... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk... ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný v lehote jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

ustanoveného Ústavným súdom Slovenskej republiky...“

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že k porušeniu ním označených článkov

ústavy, dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru malo dôjsť okrem iného aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 48/2007. Z obsahu príloh tejto sťažnosti

však vyplýva, že v ostatne označenom konaní ide o preklep, v skutočnosti je namietané

konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 Tos 46/2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Preto v danej veci ústavný

súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutiami,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie.

1. Ako vyplýva zo sťažnosti a jej doplnení, sťažovateľ namieta porušenie ním

označených článkov ústavy, dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru postupom

a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu v prípravnom konaní, ako aj v samotnom

súdnom konaní.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že jednou zo základných podmienok

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení

alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to

nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,

III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 17. októbra 2008.

Napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 0 Tp 964/06, ktorého

predmetom bolo rozhodovanie a rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby, bolo právoplatne

skončené vydaním uznesenia z 18. decembra 2006, proti ktorému sa sťažovateľ vzdal práva

podať sťažnosť. Napriek tomu sťažnosť podal, avšak túto krajský (druhostupňový) súd zamietol uznesením č. k. 1 Tpo 4/2007-20 z 23. januára 2007 z dôvodu, že bola podaná

osobou, ktorá sa práva podať sťažnosť výslovne vzdala.

Ďalším konaním, v rámci ktorého došlo podľa názoru sťažovateľa postupom

krajského súdu k porušeniu ním označených článkov ústavy, dohovoru a protokolu č. 12

k dohovoru, je konanie vedené pod sp. zn. 2 Tos 21/2007. Jeho predmetom

bolo rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 24/2007-112

zo 14. marca 2007, ktorým okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 21/2007-134 zo 4. marca 2007

sťažnosť sťažovateľa zamietol. Vydaním tohto rozhodnutia bolo napadnuté konanie

právoplatne skončené.

Rovnako sťažovateľ napadol konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.

2 Tos 46/2007, v ktorom krajský súd uznesením z 15. augusta 2007 zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 24/2007 zo 6. júla 2007. Okresný

súd týmto rozhodnutím nevyhovel námietkam sťažovateľa proti zápisniciam z hlavného

pojednávania zo 14. mája 2007, 1. júna 2007 a 11. júna 2007. Sťažovateľ v nich vytýkal

okresnému súdu nedodržanie procesných postupov zo strany okresného súdu, nesprávnu

a účelovú „protokoláciu“, ako aj nepresnosti pri vyhotovovaní zápisníc. Konanie vedené

krajským súdom pod sp. zn. 2 Tos 46/2007 bolo právoplatne skončené 15. augusta 2007.

Konanie v merite veci vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 T 24/2007, t. j. konanie,

v ktorom sa rozhodovalo o vine sťažovateľa zo spáchania trestného činu lúpeže a o uložení

trestu, bolo taktiež právoplatne skončené 15. augusta 2007 vydaním rozsudku okresného

súdu sp. zn. 1 T 24/2007 z 11. júna 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

2 To 95/2007-363 z 15. augusta 2007, ktorým krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa

proti rozsudku okresného súdu z 11. júna 2007 ako nedôvodné.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že namietané konania vedené okresným súdom

a krajským súdom pod označenými spisovými značkami boli právoplatne skončené

v rokoch 2006 a 2007. Sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 17. októbra 2008.

Pretože od právoplatnosti rozhodnutí, ktorými boli skončené konania vedené

okresným súdom a krajským súdom napadnuté sťažnosťou sťažovateľa, nepochybne

uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace), ústavný súd

rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde.

2. Sťažnosť v rozsahu, v akom sťažovateľ pred ústavným súdom napáda postup

okresného súdu a krajského súdu a v akom podal predtým dovolanie najvyššiemu súdu proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007, ústavný súd nemohol

preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 95/2007 z 15. augusta 2007 podal

sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. To znamená, že právomoc

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa mal najvyšší súd

v dovolacom konaní, ktorý v prípade, že by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel

k záveru, že krajský súd svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu

predchádzal, porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto

právam alebo slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3. Vo vzťahu k napadnutému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 2 Tdo 16/2008 a jeho uzneseniu z 3. júna 2008 sťažovateľ namietal predovšetkým

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na

spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru), o čom svedčí aj jeho tvrdenie, že

„najvyšší súd SR svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo 16/2008 zo dňa 3. júna 2008... porušil

právo čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na spravodlivý súdny proces

a súdnu a inú ochranu, keď moje podané dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 2 To/95/2007 odmietol bez preskúmania veci“ .

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že označeným postupom a uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore tým, že najvyšší súd si nesplnil svoju „prieskumnú“ povinnosť

vo vzťahu k postupom a rozhodnutiam orgánov, ktoré sa podieľali na rozhodovaní v jeho

trestnej veci.

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2008, bolo

rozhodovanie o dovolaní podanom sťažovateľom prostredníctvom jeho obhajcu 6. marca

2008 proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 To 95/2007-363 z 15. augusta 2007.

Sťažovateľ v dovolaní uviedol: „Dovolanie opieram o ustanovenie § 371 ods. 1

Trestného poriadku:

písm. c - zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu

písm. g - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom

písm. i - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku ako dovolací dôvod uplatňujem aj konanie na

súde prvého stupňa, nakoľko vytýkané pochybenia neboli v odvolacom konaní napravené.

Popri uvedených dôvodoch dovolania v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku

poukazujem v dovolaní aj na chyby prípravného konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu

predchádzalo a v ktorom prípravnom konaní došlo rovnako k porušeniu práv

obvineného....

Čo sa týka práva na obhajobu, toto základné právo bolo porušené už od začatia

prípravného konania až do skončenia súdneho konania.

Pri vznesení obvinenia nebol obvinenému umožnený primeraný čas na zvolenie si

obhajcu, o tejto možnosti nebol riadne poučený ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred

súdom.

Obhajca bol obvinenému ustanovený po tom, čo bolo rozhodnuté o jeho väzbe a

takýto stav trval až do právoplatného skončenia trestnej veci. Za celý tento čas súdneho

konania nebol obvinený poučený o tom, že napriek ustanoveniu obhajcu, má právo si

kedykoľvek zvoliť obhajcu podľa svojho vlastného výberu a zabezpečiť si tým kvalifikovanú

obhajobu v trestnom konaní.

Pokiaľ ide o zákonnosť získaných dôkazov, obvinený M. B. od samého začiatku

poukazoval na porušenie zákonnosti ako v prípravnom konaní, tak i v konaní pred súdom.

K tomu smerovali aj jeho sťažnosti adresované prvostupňovému súdu i Okresnej

prokuratúre, tak ako sú tieto založené v súdnom spise. Oba tieto orgány činné v trestnom

konaní sťažnosti neriešili. Obvinený sa z toho dôvodu obrátil so sťažnosťami a to dňa

1. 2. 2007 na Generálnu prokuratúru SR a dňa 8. 2. 2007 na Ministerstvo spravodlivosti

SR, ktoré boli postúpené k vybaveniu prvostupňovému súdu, avšak bezvýsledne, tento súd v

sťažnostiach nerozhodol. Na nečinnosť súdu bol sťažnosťou zo dňa 26. 3. 2007

upovedomený Krajský súd v Žiline, ktorý sa rovnako sťažnosťou nezaoberal.

Pokiaľ ide o konanie pred súdom, z hľadiska vykonávania dôkazov na

pojednávaniach súdu obvinený podaním zo dňa 29. 6. 2007 namietal zákonnosť postupu

súdu, ktorým mu bolo znemožnené uplatnenie účinnej obhajoby a zistenie skutkového stavu

veci v neprospech obvineného.

Takýmto spôsobom došlo k tomu, že nedošlo k odstráneniu rozporov ako vo

výpovediach svedkov a skutkový stav, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste

nebol náležité zistený bez akýchkoľvek pochybností tak, aby mohla byť jednoznačne

vyslovená vina obvineného zo žalovaného skutku s použitou trestno-právnou kvalifikáciou.

Na proti zákonnosť trestného konania upozornil obvinený aj vo svojom rozsiahlom

odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 1 T 24/2007 zo dňa 11. júna 2007.

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého výroku

prvostupňového rozsudku, ale tiež aj správnosť postupu konania, ktorému predchádzalo.

Som názoru, že odvolací súd túto povinnosť vyplývajúcu z Trestného poriadku nesplnil v

dostatočnej miere. Svojim uznesením č. k. 2 To 95/2007-363 zo dňa 15. 8. 2007 odvolanie

obvineného zamietol, avšak z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd len

všeobecne odkazuje, že si osvojil závery prvostupňového súdu. V odôvodnení uznesenia

odvolacieho súdu absentujú ďalšie okolnosti v tom, prečo odvolací súd nepovažoval za

potrebné zaoberať sa nedostatkami, na ktoré obvinený poukazoval, prečo nevyhovel jeho

návrhom a akými právnymi úvahami sa spravoval....

Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2 To 95/2007-363 zo dňa 15. 8. 2007,

ktorým zamietol odvolanie obvineného, došlo k porušeniu zákona. Pri dôslednom splnení

svojej prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku mal odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na nové

prejednanie a rozhodnutie....“

Najvyšší súd uznesením z 3. júna 2008 dovolanie sťažovateľa odmietol pre „celkom

zjavné nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Tr. por.“ . V odôvodnení svojho

rozhodnutia najvyšší súd uviedol : «Neobstojí predovšetkým námietka dovolateľa, že bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu... s poukazom na to, že obvinenému

bol už v prípravnom konaní ustanovený obhajca bez toho, aby mal primeranú možnosť

obhajcu si sám zvoliť, a tak si zabezpečiť účinnú obhajobu.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že obvinený M. B. už pred rozhodnutím o návrhu

prokurátora na jeho vzatie do väzby bol pri prvom výsluchu po vznesení obvinenia

vyšetrovateľom dňa 16. decembra 2006 o 12.55 hod. poučený o práve zvoliť si obhajcu

(pozri č. l. 17 spisu), pričom vyhlásil, že obhajcu si nevolí a chce sa obhajovať sám.

Následne pri výsluchu obvineného sudcom pre prípravné konanie dňa 18. decembra 2006

(pozri č. l. 19 a nasledujúce spisu) bol opakovane poučený o jeho práve zvoliť si obhajcu,

ktoré oprávnenie však nevyužil a výslovne požiadal, aby mu bol obhajca ustanovený súdom

(pozri č. l. 22 spisu).

O možnosti zvoliť si obhajcu bol obvinený M. B. následne poučený aj v konaní pred

súdom prvého stupňa (pozri č. l. 108 a č. l. 206 spisu), pričom toto svoje oprávnenie

nevyužil, v dôsledku čoho bol v súdnom konaní zastúpený ustanoveným obhajcom

(obhajkyňou JUDr. M. B.), čo obvinený akceptoval v priebehu celého konania pred súdom

prvého stupňa.

Rovnako v písomnom odvolaní, ktoré obvinený M. B. podal proti rozsudku súdu

prvého stupňa nenamietal obhajobu ustanoveným obhajcom a nepožiadal súd o možnosť

zvoliť si iného obhajcu.

Napokon aj v konaní pred odvolacím súdom (pozri zápisnicu o verejnom zasadnutí

Krajského súdu v Žiline, č. l. 362 spisu) sa obvinený v rámci záverečného návrhu pred

rozhodnutím odvolacieho súdu vyjadril, že sa stotožňuje s návrhom svojej obhajkyne, ktorá

mu bola ustanovená už v prípravnom konaní.

Z uvedeného je zrejmé, že právo obvineného M. B. na obhajobu zásadným spôsobom

(§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) porušené nebolo, naopak bol v každom štádiu trestného konania poučený o oprávnení zvoliť si obhajcu, bolo preto slobodnou voľbou obvineného,

pokiaľ toto oprávnenie nevyužil.

Podľa zistenia dovolacieho súdu rovnako nemôžu obstáť ani dovolateľom uplatnené

dôvody podaného mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 371 ods. 1 písm. g/ a

písm. i/ Tr. por.

V uvedenom smere treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho

dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne

odkazuje na príslušné ustanovenie, upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

V posudzovanej veci bola dovolateľom celkom zjavne napadnutá predovšetkým

správnosť skutkových zistení, z ktorých súd prvého stupňa, (ale aj súd odvolací) vychádzali,

pričom dovolateľ argumentoval predovšetkým spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov

súdmi oboch stupňov, ako aj nevyhovením jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov.

Najvyšší súd je v konaní o dovolaní zásadne povinný vychádzať zo skutkových zistení

súdu prvého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav zvážiť hmotnoprávne posúdenie

skutku, pričom skutkové zistenia súdu prvého stupňa nemôže zmeniť, a to ani na základe

prípadného doplňovania dokazovania, ako ani v závislosti na prípadne inom hodnotení v

predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov.

Z uvedeného pohľadu zistenie, že okresný súd nevyhovel návrhu obvineného M. B. na

vykonanie ním navrhovaných dôkazov na preverenie výpovedí poškodeného Miroslava

Kršíka nemôže byť dôvodom, ktorý by bol identický s dovolacím dôvodom podľa § 371

ods. 1 písm. g/ Tr. por. tak, ako to namietal dovolateľ.

Už uvedený dôvod totiž predpokladá, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

boli skutočne vykonané, avšak neboli vykonané zákonným spôsobom. Z uvedeného pohľadu

však dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané, boli vykonané

zákonom predpokladaným spôsobom a súdy oboch stupňov sa s týmito dôkazmi

v odôvodnení svojich rozhodnutí náležité, logicky nespochybniteľne a zákonom

predpísaným spôsobom vyrovnali, hoci inak než sa toho dovolateľ domáhal, vrátane odmietnutia tých dôkazov, ktoré súdy oboch stupňov pre náležité zistenie skutkového stavu

veci nepovažovali za potrebné vykonať.

Neobstojí v uvedenom smere argumentácia dovolateľa, že odvolací súd iba

„formálne poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa“ bez toho, aby sám

hodnotil vykonané dôkazy. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že si

v celom rozsahu osvojil hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, na čo vo

svojom rozhodnutí výslovne poukázal. V dôsledku toho je zrejmé, že podané dovolanie sa vo

vzťahu k v ňom uplatnenému dôvodu fakticky viaže na spochybnenie skutkových zistení a

odôvodnenie rozhodnutí oboch stupňov, ktoré okolnosti však nenapĺňajú dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Rovnako existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/

Tr. por. obvinený M. B. videl celkom zjavne v skutkových zisteniach prvostupňového i

odvolacieho súdu, ktoré považoval so zreteľom na už skôr uvedené za nesprávne, a to najmä

v dôsledku podľa názoru dovolateľa chybného hodnotenia vykonaných dôkazov

argumentujúc, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy a súdy vyhodnotili vykonané

dôkazy inak, než podľa jeho predstáv mali.

Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. však vyplýva, že dôvodom dovolania

nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie, lebo takýto dôvod tam uvedený nie je.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je určený na nápravu

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však k revízii skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len

odvolací súd.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z

toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať skôr vykonané dôkazy bez

toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V posudzovanej veci to v konečnom dôsledku znamená, že pre dovolací súd boli

rozhodujúce skutkové zistenia, z ktorých súdy oboch stupňov vychádzali pri závere, že

obvinený M. B. spáchal skutok, tak ako bol tento vymedzený v tzv. skutkovej vete rozsudku

Okresného súdu Žilina z 11. júna 2006, sp. zn. 1 T 24/2007, keďže odvolací súd v uznesení

napadnutom dovolaním obvineného tieto skutkové zistenia žiadnym spôsobom

nemodifikoval.

V rozsudku okresného súdu popísanému skutkovému stavu zodpovedá právny záver

vyjadrený v právnom posúdení skutku obvineného M. B. ako zločinu lúpeže podľa § 188

ods. 1 Tr. zák., a teda rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného M. B. nespočíva na

nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

V dôsledku toho neobstojí ani dovolateľom uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené pre celkom zjavné

nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Tr. por. odmietol dovolanie obvineného M. B.

na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci.»

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky,

ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti

a v konečnom dôsledku o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa. Najvyšší súd sa

podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté.

Treba predovšetkým pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd.Ústavný súd v uvedenej súvislosti poznamenáva, že najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí uviedol jasné a úplné dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa názoru ústavného súdu však uznesenie, ktorým bolo

dovolanie odmietnuté, takéto nedostatky nevykazuje.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Preto ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa

§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ďalších článkov ústavy, dohovoru,

ako aj protokolu č. 12 k dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ namieta buď

porušenie už zrušeného článku (čl. 11 ústavy), buď porušenie článkov, ktoré neobsahujú

základné práva a slobody, príp. ľudské práva a základné slobody (čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4 a čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy, čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru a čl. 1 ods. 1 a 2

protokolu č. 12 k dohovoru), alebo porušenie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv

a slobôd, k porušeniu ktorých žiadnym spôsobom nemohlo dôjsť pre absenciu príčinnej

súvislosti medzi označenými postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci

a označenými základnými právami, resp. slobodami (ostatné sťažovateľom namietané

porušenia základných práv alebo slobôd), preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených článkov ústavy,

dohovoru a protokolu č. 12 k dohovoru postupom vyšetrovateľa PZ v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-1078/01-OVK-ZA-2006 a jeho uznesením z 15. decembra 2006, postupom

okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1373/06 a jej uznesením

zo 16. januára 2007, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

KPt 1/07, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. IV/1 Gp 954/07 a sp. zn. IV/1 GPt 74/07 a napokon postupom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2766/07-61/D/130, ktoré

sťažovateľ namietal mimo petit sťažnosti, ústavný súd poznamenáva, že ako to vyplýva

z príloh sťažnosti, všetky uvedené konania boli skončené najneskôr v prvom štvrťroku

2008. Sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 17. októbra 2008, teda zjavne po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu. V zmysle uvedeného

je sťažnosť vo vzťahu k označeným orgánom verejnej moci podaná oneskorene (pozri

obdobne odôvodnenie tohto rozhodnutia v bode 1), čo je dôvodom jej odmietnutia v tejto

časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už nepripadalo do úvahy rozhodovať o

ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky