Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:NSSSR:2024:0923100468.1
Dátum rozhodnutia29.10.2024
SúdNajvyšší správny súd Slovenskej republiky
Spisová značka6Ssk/78/2024
Zdroj (PDF)www.nssud.sk
Forma rozhodnutiaRozsudok
Citované predpisy 461/2003 Z. z.: § 11, § 61, § 104, § 209, § 218
162/2015 Z. z.: § 2, § 6, § 120, § 137, § 139, § 167, § 168, § 190, § 199, § 438, § 439, § 442, § 443, § 452, § 455, § 461, § 467

Text rozhodnutia

Rozsudok
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
sp.zn.: 6Ssk/78/2024
datum: 29.10.2024

ECLI:SK:NSSSR:2024:0923100468.1

6Ssk/78/2024

IČS: 0923100468

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: O. J., narodený XX. I. XXXX, bytom L. D.. R. XXX/ XX, G., právne zastúpený: JUDr. Vladimírom Gürtlerom, advokátom, so sídlom Kollárova 15, Poprad, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39979-2/2023-BA zo dňa 26. septembra 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 13Sas/5/2023-42 zo dňa 3. apríla 2024, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 13Sas/ 5/2023-42 zo dňa 3. apríla 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 39979-2/2023-BA zo dňa 26. septembra 2023 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 8029/2023-PP-DvN zo dňa 26. júla 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s odkazom na ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu a § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“ alebo „základné nariadenie“), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. Správne orgány v podstatnom odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že (i) žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 22. mája 2023. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad dňa 14. júla 2023; (ii) v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 22. mája 2019 do 21. mája 2023, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, čím nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti; (iii) žalobca bol poistený v nezamestnanosti v Holandskom kráľovstve od 22. mája 2019 do 30. apríla 2023; pracovný pomer v Holandsku bol ukončený dohodou; (iv) žalobca sa zdržiaval na území Holandska od apríla 2019 do apríla 2023, t. j. 4 roky; (v) žalobca pred odchodom do Holandska bol v Slovenskej republike naposledy zamestnaný od 6. novembra 2017 do 5. novembra 2018; (vi) žalobca bol v Holandsku bez blízkych osôb, je slobodný a bezdetný, na Slovensku má rodičov, brata a starú mamu, navštevoval ich dvakrát ročne v dĺžke dva týždne; (vii) žalobca na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, počas návratov býval u rodičov; (viii) žalobca bol zamestnaný na území Holandska a daňové povinnosti si plnil na tomto území.

3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospeli prvostupňový správny orgán a žalovaný k záveru, že dĺžka prítomnosti žalobcu na území členského štátu EÚ (v Holandsku) a (vyššie opísaná situácia žalobcu (teda najmä, že stabilne pracoval v Holandsku a platil si daňové povinnosti na území Holandska) jednoznačne preukazujú, že žalobca si bydlisko na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

4. Druhostupňové rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou, o ktorej správny súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

5. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká až splnením všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok. Pokiaľ ide o rodinné väzby, tu správny súd skonštatoval, že toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t.j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti. Žalobca pritom nepredložil, ani nenavrhol žiaden dôkaz o tom, že by spĺňal uvedené kritériá.

6. K posúdeniu stability bývania správny súd uviedol, že skutočnosť, že býval žalobca v podnájme, nezakladá záver o zachovaní centra záujmov na Slovensku, ale je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v Holandsku či iných členských štátoch neštandardná. Ani skutočnosť, že sa vracal na Slovensko dvakrát ročne na dva týždne nepreukazuje zachovanie centra záujmov na Slovensku. Otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Tu potom nie je rozhodujúca citová väzba k svojmu rodisku a rodine, ani plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu.

7. V závere svojho odôvodnenia správny súd uviedol, že dobu poistenia v nezamestnanosti na území Holandska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia je možné priznať iba v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Holandska. Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky sa posudzuje na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti.

8. Správny súd vyhodnotil, že z obsahu správneho spisu vyplýva, že žalovaný posúdil žiadosť žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, dôsledne sa zaoberal všetkými zákonnými podmienkami pre priznanie tejto dávky na základe získaných podkladov a vo veci rozhodol tak, že rozhodnutie zodpovedalo zákonným kritériám uvedeným v § 209 zákona č. 461/2003 Z.z.

II.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 23. apríla 2024, v ktorej uviedol, že správny súd rozhodol na základe jednostranného a nesprávneho právneho posúdenia veci. V rozhodnutí len potvrdil stanovisko žalovanej, že žalobca si nezachoval centrum záujmu na Slovensku a nevysporiadal sa s predbežnou otázkou diskriminácie žalobcu, ktorému nebola poskytnutá v Holandsku základná zdravotná starostlivosť, a preto bol nútený vycestovať na Slovensko. Vo svojom odôvodnení neuviedol argumenty žalovaného týkajúce sa diskriminácie a porušenia jeho práv zaručovaných Európskou sociálnou chartou. Týmto nesprávnym procesným postupom správny súd znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Rozpor s Európskou sociálnou chartou, konkrétne s čl. 11 právom na ochranu zdravia a čl. 13 právom na sociálnu a lekársku pomoc, vidí žalobca v tom, že mu nebola priznaná nemocenská dávka ani podpora v nezamestnanosti v Holandsku a po príchode na Slovensko mu rovnako nebola priznaná podpora v nezamestnanosti, a hoci bol uznaný za práceneschopného, výška nemocenskej dávky bola v sume 0 eur. Žalobca sa teda ocitol bez poskytnutia primeranej pomoci, bez zdravotnej starostlivosti, v čase choroby. Postup žalovanej a správneho súdu a ich opakované sa odvolávanie na výklad termínu centrum záujmu popierajú samotnú podstatu Európskej sociálnej charty a rovnako aj Európskeho dohovoru o ľudských právach. Navrhoval preto zrušiť rozsudok správneho súdu, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať trovy konania právnemu zástupcovi v celom rozsahu.

III.

10. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 22. mája 2024 vyjadrila žalovaná. Uviedla, že trvá na svojom vyjadrení k žalobe a stotožňuje sa s odôvodnením napadnutého rozsudku. Najzásadnejšou otázkou bolo posúdenie miesta bydliska žalobcu v období, počas ktorého vykonával zárobkovú činnosť na území Holandska. Podľa názoru žalovanej, vzhľadom na všetky dostupné informácie, nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v Holandsku za zachované na území Slovenskej republiky. Podľa rozhodnutia príslušnej holandskej inštitúcie, ktoré žalobca predložil, žalobca nemôže poberať dávku v nezamestnanosti na území Holandska z dôvodu, že sa na jeho území nezdržiava. Príslušná holandská inštitúcia teda nerozhodla negatívne o žalobcovej žiadosti o dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že počas posledného zamestnania nemal bydlisko na území Holandska, ale upozornila ho, že jednou z podmienok na poberanie tejto dávky je zdržiavanie sa na území Holandska. Zo základného nariadenia je jednoznačné, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si nezamestnaná osoba mala uplatniť v štáte posledného zamestnania, kde bola pre prípad nezamestnanosti poistená. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti v Holandsku mal žalobca v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie Slovenska. Doby poistenia na území Holandska nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, pretože žalobca si bydlisko na území Slovenska nezachoval, a len v tom prípade podľa čl. 65 základného nariadenia by na to mal nárok. Na námietku žalobcu ohľadne neposkytnutia adekvátnej zdravotnej starostlivosti s poukazom na čl. 11 a 13 Európskej sociálnej charty, a že mu nebol ani na území Holandska ani Slovenska priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, ani nárok na nemocenskú dávku, žalovaná skonštatovala, že uvádzané skutočnosti nie sú v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti právne relevantnými skutočnosťami. Zdravotný stav žalobcu je v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti právne nepodstatnou skutočnosťou, ktorá nemá žiadny vplyv na rozhodnutie o nároku na túto dávku. Žalovaná nie je oprávnená zohľadniť nepriaznivý zdravotný stav a nepriaznivú životnú situáciu žalobcu a z týchto dôvodov mu priznať nárok na dávku v nezamestnanosti, keď nesplnil zákonom stanovené podmienky priznania tohto nároku. Navrhovala preto, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) kasačnú sťažnosť zamietol.

IV.

11. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

12. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

14. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

15. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

18. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

19. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

20. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

21. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

22. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

23. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

24. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

25. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

26. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

27. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

28. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

29. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

30. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

31. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Holandsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku.

32. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v bode 2 vyššie, ktoré boli v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Holandsku. Na účely určenia miesta bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom záujmu žalobcu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaný a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

33. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné tieto skutočnosti: (i) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Holandsko a Slovensko) - žalobca sa na území Holandska zdržiaval od apríla 2019 do apríla 2023, to sú 4 roky. Na Slovensko sa žalobca vracal zvyčajne dvakrát do roka na obdobie dvoch týždňov. Uvedené tak nasvedčuje zachovaniu bydliska žalobcu v dotknutom období na území Holandska; (ii) situácia dotknutej osoby (povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy) - na území Holandska mal žalobca dlhodobý pracovný pomer od 22. mája 2019 do 30. apríla 2023, ktorý bol ukončený dohodou. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v Holandsku mal žalobca stabilné pracovné miesto, čo nasvedčuje v prospech zachovania centra záujmov žalobcu v Holandsku; (iii) situácia dotknutej osoby (rodinný stav a rodinné väzby žalobcu) - žalobca bol v Holandsku bez blízkych osôb, na Slovensku má rodičov, brata a starú mamu. Rodičia sú blízkymi osobami a deti voči nim majú nepopierateľné, tak právne, ako aj morálne záväzky. Ostatné rodinné väzby žalobcu majú na uvedenú skutočnosť a kritériám daným vykonávacím nariadením len zanedbateľný význam. Toto kritérium by nasvedčovalo k?zachovaniu bydliska žalobcu na území Slovenska, ale len v?malej miere, a?to aj vzhľadom na dĺžku a?frekvenciu návštev žalobcu v?Slovenskej republike; (iv) situácia dotknutej osoby (vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti) - uvedené skutočnosti žalobca v relevantnej forme a obsahu netvrdil a nepreukazoval; (v) situácia dotknutej osoby (bytová situácia) - v Holandsku žalobca býval v podnájme, pričom agentúrne ubytovanie zmenil za privátne; žalobca na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, počas návratov býval spolu s rodičmi v ich rodinnom dome. Vzhľadom na povahu miesta výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku, nebolo prakticky možné, aby v mieste svojho trvalého pobytu (Slovensko) pravidelne býval, okrem obdobia, keď sa na územie Slovenska vracal dvakrát ročne na obdobie dvoch týždňov, čo v porovnaní so zvyšným obdobím stráveným na území Holandska, nemožno hodnotiť ako prevažujúce a v prospech zachovania bydliska na území Slovenska; (vi) situácia dotknutej osoby (daňová situácia) - daňové povinnosti si žalobca plnil v Holandsku (táto skutočnosť nebola sporná).

34. Okrem vyššie uvedených kritérií ustanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia sa najvyšší správny súd zaoberal aj ďalšími skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, resp. v kasačnej sťažnosti. Žalobca namietal: že sa správny súd nevysporiadal s predbežnou otázkou diskriminácie žalobcu, ktorému nebola poskytnutá v Holandsku základná zdravotná starostlivosť, a preto bol nútený vycestovať na Slovensko; vo svojom odôvodnení neuviedol správny súd argumenty žalovaného týkajúce sa diskriminácie a porušenia jeho práv zaručovaných Európskou sociálnou chartou a týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces; ani na Slovensku, ani v Holandsku mu nebola priznaná dávka v nezamestnanosti ani nemocenská dávka a žalobca sa tak ocitol bez poskytnutia primeranej pomoci a bez zdravotnej starostlivosti v čase choroby. Najvyšší správny súd konštatuje, že ide o námietky, ktoré nie sú pre prejednávanú vec právne relevantné, s danou vecou nijako nesúvisia. Pri priznaní dávky v nezamestnanosti musia byť splnené zákonom dané podmienky, a iba vtedy ju môže prvostupňový správny orgán priznať. Prvostupňový správny orgán ani žalovaná nie sú oprávnení ani povinný zohľadniť nepriaznivý zdravotný stav žalobcu. Táto skutočnosť nemá pre priznanie dávky v nezamestnanosti žiadny význam. Správny orgán môže priznať túto dávku, len v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. a základným nariadením. Nemôže hodnotiť celú životnú situáciu žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. Žalobca nedosiahol v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. V posudzovanom období preukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie. Preto tu správny orgán správne aplikoval základné nariadenie a posudzoval, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 a 65 základného nariadenia. Správne orgány tu správne hodnotili, či si žalobca zachoval na území Slovenskej republiky bydlisko. Dobu poistenia dosiahnutú v Holandsku by bolo možné zohľadniť len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie, čo sa v tomto prípade neudialo.

35. Záverom najvyšší správny súd poukazuje na to, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.

36. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

37. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

38. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. októbra 2024

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky