| ECLI | ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201248.2 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 28.06.2022 |
| Súd | Najvyšší správny súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 5Sžk/23/2017 |
| Zdroj (PDF) | www.nssud.sk |
| Forma rozhodnutia | Rozsudok |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 14a, § 250j 455/1991 Zb.: § 11, § 12, § 13a, § 14a, § 15 460/1992 Zb.: § 1, § 2, § 12, § 20, § 125, § 154g 586/2003 Z. z.: § 20, § 21 757/2004 Z. z.: § 101e 327/2005 Z. z.: § 15 162/2015 Z. z.: § 14a, § 100, § 131, § 132, § 139, § 167, § 190, § 191, § 438, § 439, § 440, § 442, § 443, § 445, § 453, § 455, § 461, § 467 314/2018 Z. z.: § 14a, § 56 |
| Citované rozhodnutia | 5Sžk/23/2017, PL. ÚS 6/2021 |
Rozsudok Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp.zn.: 5Sžk/23/2017 datum: 28.06.2022 ECLI:SK:NSSSR:2022:1015201248.2 5Sžk/23/2017 IČS: 1015201248 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. Dušan Mikuláš, advokát, so sídlom Nejedlého 29, 841 02 Bratislava, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7384/2015-PO-JU zo dňa 1. júla 2015, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/203/2015-25 zo dňa 17. januára 2017, takto rozhodol: I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pokračuje v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/203/2015-25 zo dňa 17. januára 2017. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . III. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva . Odôvodnenie I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím sp. zn. 7384/2015 - PO-JU zo dňa 26.05.2015 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) priznalo žalobcovi - advokátovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 239,15 Eur, a to podľa § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej aj „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) a príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška o odmenách a náhradách advokátov“). Priznanie náhrady trov žalobcovi prislúchalo za zastupovanie oprávnenej osoby P. K. v konaní pred súdom v právnej veci o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. 2. V odôvodnení prvostupňový orgán uviedol, že paušálnu odmenu advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácanú Centrom právnej pomoci upravujú ustanovenia § 14a až § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov v znení platnom po 01.06.2009 a hotové výdavky a náhradu za stratu času upravujú ustanovenia § 15 až § 17 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. V súlade s týmito ustanoveniami prvostupňový orgán priznal žalobcovi: - odmenu podľa § 14a ods. 2 písm. a) vyhlášky v sume 200,00 Eur a - režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 39,15 Eur. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie s odôvodnením, že postupom prvostupňového orgánu bol diskriminovaný v porovnaní s advokátmi zastupujúcimi klientov v rovnakých veciach na základe zákonného splnomocnenia klientom. Odmena žalobcu priznaná prvostupňovým rozhodnutím je podľa žalobcu až 9-násobne nižšia ako tarifná odmena, aká by mu prislúchala v prípade, že by ako advokát nebol určený Centrom právnej pomoci. Žalobca mal preto za to, že mu prislúcha tarifná odmena za päť úkonov právnej služby odvodená od hodnoty sporu v sume 38.000 Eur, teda odmena v celkovej výške 1.912,54 Eur a postup prvostupňového orgánu považuje za nezákonný. 4. Žalovaný rozhodnutím sp. zn. 7384/2015-PO-JU zo dňa 01.07.2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný zdôraznil, že odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná žalovaným je upravená v § 14a až § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov v znení platnom po 01.06.2009 ako paušálna odmena a hotové výdavky a náhradu za stratu času upravujú ustanovenia § 15 a § 17 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Advokátovi sa priznáva paušálna odmena za celé konanie vo výške pevne stanovenej vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov. II. Konanie na krajskom súde 5. Žalobca sa žalobu podanou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) domáhal: - vydania uznesenia, ktorým krajský súd preruší konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR o súlade ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov s ustanoveniami článku 1 ods. 1 a článku 12 ods. 1 Ústavy SR a - v prípade vyslovenia nesúladu Ústavným súdom SR, vydania rozsudku, ktorým krajský súd zruší prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, ako aj zaviaže žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. 6. Žalobca v žalobe objasnil, že na základe rozhodnutia žalovaného zastupoval osobu v materiálnej núdzi - p. P. K. v konaní o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava IV. V uvedenom konaní vykonal žalobca 5 úkonov právnych služieb, pričom vec bola mimosúdne doriešená dohodou o vysporiadanie BSM a z toho dôvodu došlo k vzájomnej dohode a k späťvzatiu návrhu na vysporiadanie BSM na uvedenom súde. Žalobca si uplatnil trovy právneho zastúpenia voči žalovanému, a to podľa § 11 ods. 1, 6 a § 13a ods. 1, 2, § 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov v celkovej výške 1.912,54 Eur (podiel z BSM v hodnote 38.000,- Eur), ktoré by mu inak patrili, ak by zastupoval klienta neprideleného žalovaným, ako jedinou štátnou rozpočtovou organizáciou zastupujúcou a konajúcou v mene štátu. Žalobca pri vyčíslovaní trov nepostupoval podľa § 14a ods. 2 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky a to z dôvodu, že uvedené ustanovenie považuje za diskriminačné a v rozpore s Ústavou SR. 7. Žalobca vo svojej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie, ktoré vychádzalo z § 14a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, je v rozpore s Ústavou SR, konkrétne s jej článkom 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1. Žalobca poukázal na to, že § 14a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov upravuje odmeňovanie advokátov vo veciach občianskoprávnych, pričom bez ohľadu na hodnotu veci, či jej obťažnosť stanovuje jednotnú odmenu vo výške 200,- Eur. Takáto výška odmeny advokáta je upravená za celé konanie o vysporiadanie BSM bez ohľadu na časovú náročnosť, na množstvo vykonaných úkonov vo veci a na hodnotu všetkých vecí, pohľadávok a záväzkov, ktoré sú predmetom vysporiadania. Uvedené odmeňovanie sa vzťahuje na advokátov iba v prípadoch, keď je advokát ustanovený klientovi žalovaného ako jeho zástupca. Rozhodovanie o trovách právneho zastúpenia na základe ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, ktorej ustanovenie § 14a je podľa názoru žalobcu v rozpore s Ústavou SR, zakladá nezákonné rozhodnutia, nezákonný postup vo veci a podľa názoru žalobcu bol daný dôvod pre rozhodnutie súdu podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP. 8. Zároveň žalobca poukázal na § 20 a § 21 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, kedy advokát je oprávnený odmietnuť zastupovanie klienta určeného žalovaným iba v zákonom určených prípadoch. Žalobca ako advokát je povinný zastupovať klienta určeného žalovaným a iba vo výnimočných prípadoch je oprávnený, resp. povinný odmietnuť jeho zastupovanie. Zároveň je advokát povinný zastupovať klienta aj podľa interných predpisov Slovenskej advokátskej komory plnohodnotne a bez ohľadu na to, či je splnomocnený klientom alebo či mu bol klient ustanovený, či už súdom alebo žalovaným. Žalobca považoval tak postup žalovaného, ktorým mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 239,15 Eur za diskriminačný a poukázal na čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, keď tieto ustanovenia spôsobujú nerovnosť advokátov, ktorých pre zastupovanie určil žalovaný. 9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava tvrdení uvedených v odôvodnení rozhodnutia žalovaného a preto navrhuje, aby súd žalobu v zmysle § 250j ods. 1 OSP zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. 10. Krajský súd uznesením č. k. 5S/203/2015-17 zo dňa 23.05.2016 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že ustanovenie § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov je formulované ako jednoznačný normatívny text. Mal za to, že paušálna odmena za právne zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní sa už neodvíja od výšky predmetu sporu vyjadrenej v peňažnej sume, ale je stanovená fixnou sadzbou, ktorá sa vzťahuje na celé konanie vo veci. Na sadzbu odmeny advokáta pritom nemá vplyv počet a druh úkonov vykonaných v rámci poskytovania právnej služby. Prípadné zvýšenie paušálnej odmeny za zastupovanie v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci môže Centrum právnej pomoci priznať v súlade s § 14b ods. 2 vyhlášky najviac o 100%. Toto zvýšenie je však na posúdení centra, ktoré o zvýšení môže rozhodnúť iba na návrh advokáta. Znenie § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov je možné interpretovať len v medziach jeho normatívneho textu a nedáva súdu možnosť na jeho interpretáciu iným spôsobom. Odlišné ponímanie daného normatívneho textu by mohlo byť zo strany súdu prejavom jeho arbitrárnosti. 11. Následne krajský súd vyhlásil dňa 17.01.2017 rozsudok č. k. 5S/203/2015-25 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“), ktorým žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zamietol. 12. Krajský súd dal do pozornosti žalobcovi časový moment 01.06.2009, pretože od tohto dátumu sa zmenila tarifná odmena za zastupovanie advokátom na paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore a to za účelom úspory nákladov žalovaného za služby poskytované advokátmi klientom žalovaného. Paušálna odmena za právne zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní sa už teda neodvíja od výšky predmetu sporu vyjadrenej v peňažnej sume, ale je stanovená fixnou sadzbou, ktorá sa vzťahuje na celé konanie vo veci (zmena vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov vyhláškou č. 209/2009 s účinnosťou od 01.06.2009). K argumentácii žalobcu, že predmetné rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR a to z dôvodu rozporu s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 krajský súd uviedol, že žalovaný postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy a § 3 ods. 1 Správneho poriadku a výška odmeny žalobcovi bola stanovená v súlade s vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov v znení zmeny vyhláškou č. 209/2009 Z. z. III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie 13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP (t. j. že krajský nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 440 ods. 1 písm. g) SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom). Žalobca požadoval, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania a kasačného konania. 14. Kasačnú sťažnosť žalobca odôvodnil v zásade (žalobnou) argumentáciou, ktorú uplatnil i v konaní pred krajským súdom. Opätovne poukázal na neústavnosť príslušných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov a v nadväznosti na to poukázal na nesprávny postup krajského súdu, keď neinicioval konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde SR. Zotrval tiež na svojom právnom názore, že ide o nerovnosť v odmeňovaní za výkon porovnateľnej činnosti v prípade zastupovania osoby v hmotnej núdzi nižšou paušálnou odmenou v porovnaní so zmluvným splnomocnením, keď má advokát nárok na vyššiu tarifnú odmenu. Zároveň vyslovil názor, že až po posúdení súladu napádaných ustanovení s Ústavou SR by mohol krajský súd spravodlivo rozhodnúť v jeho veci. 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom krajského súdu a pridržiava sa tvrdení obsiahnutých v rozhodnutí žalovaného. Kasačnú sťažnosť žiadal zamietnuť. 16. Žalovaný najmä podotkol, že ako rozpočtová organizácia Ministerstva spravodlivosti SR, ktorej hlavným cieľom je poskytovať právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi, je viazaný Ústavou SR, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, t. j. aj ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Žalovaný pripomenul, že vyhláška o odmenách a náhradách advokátov modifikovala od 01.09.2009 (správne má byť 01.06.2009) systém odmeňovania advokátov prostredníctvom Centra právnej pomoci tak, že fixne stanovila sadzby paušálnych odmien podľa jednotlivých druhov konaní, pričom uvedené sadzby sa vzťahujú na celé konanie. Tým došlo k prekonaniu systému odmeňovania platného do 01.09.2009 (správne má byť 01.06.2009), kedy sa uplatňovala tarifná odmena odvíjajúca sa od hodnoty sporu. Žalovaný zdôraznil aj fakt, že žalobca bol Centrom právnej pomoci ustanovený v roku 2012, t. j. tri roky po nadobudnutí účinnosti novely vyhlášky a z tohto dôvodu, ako aj z titulu jeho statusu advokáta, mal byť s platnou úpravou odmeňovania uzrozumený. IV. Relevantné zákonné ustanovenia 17. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“ 18. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 19. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ 20. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“ 21. Podľa § 14a ods. 2 písm. a) vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov účinnej od 01.06.2009: „Odmena je vo veciach upravených Občianskym zákonníkom 200 eur.“ 22. Podľa § 14b ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov účinnej od 01.06.2009: „Ak oprávnenú osobu zastupoval advokát v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci, Centrum právnej pomoci môže zvýšiť odmenu najviac o 100 %.“ V. Prerušenie konania na Najvyššom súde SR a nález Ústavného súdu SR 23. Najvyšší súd SR ako kasačný súd postupom podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP prerušil konanie o kasačnej sťažnosti uznesením sp. zn. 5Sžk/23/2017 zo dňa 31.07.2019 (ďalej aj „uznesenie NSSR o prerušení konania“) a sám podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR. Návrhom žiadal posúdiť ústavnosť dotknutých ustanovení § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov s článkom 1 ods. 1 a článkom 12. ods. 1 v spojení s článkom 20 ods. 1 Ústavy SR a s článkom 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach v spojení s článkom 1 Protokolu č.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 24. V súvislosti s ustanovením § 14a ods. 2 písm. a) vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov Najvyšší súd SR poukázal na to, že od 01.06.2009 došlo k zmene tarifnej odmeny za zastupovanie advokátov na paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore, pričom účelom tejto zmeny právnej úpravy mali byť úspory nákladov Centra právnej pomoci za služby poskytované advokátmi klientom centra a za účelom spravodlivejšieho odmeňovania advokátov za poskytované právne služby. Tarifná odmena, ktorá sa advokátom priznávala pred 01.06.2009, mala byť často neprimerane vysoká vzhľadom na počet úkonov, ktoré advokát vykonal, a tiež vzhľadom na to, že aj v prípade zastavenia konania alebo nezastupovania do právoplatného skončenia vo veci samej sa odmena advokátovi priznávala v plnej výške. 25. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že súlad vyhlášky ako všeobecne záväzného právneho predpisu resp. jej ustanovení s Ústavou SR je oprávnený posúdiť len Ústavný súd SR. V prípade, ak všeobecný súd dospeje k názoru, že všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore s Ústavou SR, je všeobecný súd povinný konanie prerušiť a vec predložiť Ústavnému súdu SR na rozhodnutie formou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Vzhľadom na to, že senát Najvyššieho súdu SR pred rozhodnutím vo veci (o kasačnej sťažnosti) dospel k záveru o nutnosti podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, konanie o kasačnej sťažnosti prerušil až do rozhodnutia Ústavného súdu SR o tomto návrhu. 26. Ústavný súd SR návrh Najvyššieho súdu SR na vyslovenie nesúladu právnych predpisov uznesením PL. ÚS 6/2021-9 zo dňa 26.05.2021 (ďalej aj „uznesenie ÚS SR“) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. 27. Podľa Ústavného súdu SR: „právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého vyslovením nesúladu citovaných ustanovení s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu by došlo k odlišnému posúdeniu konkrétnej žaloby žalobcu, ústavný súd hodnotí ako nedôvodný. Chýba mu potrebný právny základ. Okolnosti zdôrazňujúce aspekt prieskumu až právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnom konaní, nadväzujúce na absenciu retroaktívneho účinku derogačného nálezu ústavného súdu, podporujú záver o nedostatku prejudiciality ako podmienky oprávňujúcej všeobecný súd na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov.“ 28. Ústavný súd v podstate dospel k záveru, že všeobecný súd nie je vo veci aktívne legitimovaný, pretože derogácia ustanovení § 14a a §14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov prípadným derogačným nálezom ÚS SR vzhľadom na jej pôsobiaci účinok do budúcna nebola spôsobilá viesť k opačnému rozhodnutiu v porovnaní s meritórnym rozhodnutím. Ústavný súd SR vychádzal z tézy, že právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR (aj na návrh všeobecného súdu) sú orientované v zásade pro futuro (ex nunc), a teda nie je možné prijať záver o retroaktívnom pôsobení derogačného nálezu ústavného súdu, prípadne diferencovať jeho účinky podľa návrhového subjektu. Možnosť všeobecného súdu podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov ústavný súd v podstate zúžil len na „okruh využiteľných prípadov“ tak, ako bol definovaný v bode 35 uznesenia. 29. V bode 32 uznesenia Ústavný súd SR uzavrel, že pri prieskume právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci správnym súdom je možné zohľadniť len správnosť aplikácie dotknutého právneho predpisu podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania orgánu verejnej správy, že „po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia napadnutého správnou žalobou už toto rozhodnutie nie je možné zrušiť na podklade zmeny právnej úpravy vrátane zmeny vyvolanej derogačným nálezom ústavného súdu (s výnimkou obnovy trestného konania, pozn.)“, a napokon, že „ak bol napadnutý právny predpis (účinný v čase rozhodovania správneho orgánu, pozn.) orgánom verejnej správy použitý správne vrátane ústavne konformného výkladu, neprichádza do úvahy jeho zrušenie správnym súdom s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c) SSP“. VI. Právny názor kasačného súdu 30. Najvyšší správny súd SR začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy SR v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 5Sžk/23/2017. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 31. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a pokračujúc v konaní po obdržaní uznesenia ÚS SR po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 32. Kasačný súd úvodom sumarizuje podstatu sťažnostných bodov sťažovateľa, ktoré spočívali v tom, že: - krajský súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že sa neobrátil na Ústavný súd SR s návrhom na vyslovenie nesúladu sporných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov s Ústavou SR a - krajský súd zhodne so žalovaným nesprávne právne posúdili otázku zákonnosti napadnutého rozhodnutia o priznaní trov právneho zastúpenia na základe ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, ktoré sú podľa sťažovateľa diskriminačné a v rozpore s Ústavou SR. Dôvod neústavnosti videl sťažovateľ v tom, že § 14a - § 14c vyhlášky zakladajú nerovnosť odmeňovania advokátov, ktorí boli ustanovení Centrom právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ktorí sú odmeňovaní paušálnou sumou za všetky úkony právnej služby bez ohľadu na hodnotu sporu) v porovnaní s advokátmi, ktorí zastupujú klientov na základe zákonného splnomocnenia (ktorí sú odmeňovaní tarifnou odmenou podľa počtu úkonov právnej služby a v závislosti od hodnoty sporu). 33. K prvej sťažnostnej námietke spočívajúcej v nepredložení návrhu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov na Ústavný súd SR krajským súdom kasačný súd uvádza, že táto námietka stratila dôvodnosť. Vytýkaný procesný nedostatok odstránil svojím postupom už Najvyšší súd SR, keď konanie o kasačnej sťažnosti prerušil a sám na Ústavný súd SR podal návrh na vyslovenie nesúladu sporných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami tak, ako žalobca požadoval v konaní pred krajským súdom. Kasačný súd preto konštatuje, že týmto postupom zároveň odpadol namietaný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu spočívajúci v nepodaní návrhu na Ústavný súd SR krajským súdom, pretože Ústavný súd SR v tejto veci už na návrh Najvyššieho súdu SR vydal rozhodnutie (hoci nie meritórne). 34. K druhej sťažnostnej námietke spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci môže kasačný súd takisto len poukázať na prijaté uznesenie Ústavného súdu SR. Jediným dôvodom sťažnostného bodu sťažovateľa spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení veci bola namietaná neústavnosť § 14a a § 14b vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Len z tohto dôvodu sťažovateľ považoval rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu za nezákonné a požadoval ich zrušenie. V správnej žalobe neuviedol nijaké iné dôvody nezákonnosti administratívneho konania a napadnutých rozhodnutí. Rovnako i nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom videl sťažovateľ len v ústavne nesúladnej a diskriminačnej aplikácii sporných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Kasačný súd poukazuje v tejto súvislosti na viazanosť kasačnými bodmi a rozsahom kasačnej sťažnosti (§ 453 SSP). 35. V právnom poriadku SR vyslovuje nesúlad právnych predpisov s Ústavou SR výlučne len Ústavný súd SR. Najvyššiemu správnemu súdu SR takéto oprávnenie neprislúcha. Z tohto dôvodu napokon i Najvyšší súd SR, z ktorého prešiel výkon správneho súdnictva na Najvyšší správny súd SR, vo veci sám nerozhodol, ale konanie pred ním prerušil a Ústavnému súdu SR adresoval návrh na vyslovenie nesúladu právnych predpisov. 36. Uznesením ÚS SR však Ústavný súd SR tento návrh neprijal a meritórne sa ním nezaoberal z dôvodov uvádzaných v bodoch 26 - 29 tohto rozsudku (tesnou väčšinou, pretože k prijatému uzneseniu pripojilo odlišné stanoviská šesť sudcov Ústavného súdu SR). 37. Kasačný súd, zhodne s názorom krajského súdu konštatuje, že normatívne znenie vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov ako podzákonného predpisu považuje za jednoznačné a nepovoľujúce viaceré spôsoby výkladu. Gramatické znenie § 14a - § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov celkom jasne upravuje odmenu advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácanú Centrom právnej pomoci ako paušálnu odmenu, nezohľadňujúcu ani hodnotu sporu ani počet úkonov právnej služby. K odlišnému záveru nevedie ani výklad systematický (dotknuté ustanovenia § 14a - § 14c sú obsiahnuté v samostatnej tretej hlave vyhlášky nazvanej „Paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná Centrom právnej pomoci“, jasne oddelenej od hlavy druhej nazvanej ako „Tarifná odmena“). Napokon ani výklad teleologický sledujúci účel právnej úpravy sťažovateľovej úvahe o aplikácii tarifnej odmeny na jeho prípad nesvedčí, pretože k zmene vyhlášky došlo z dôvodu limitovania náhrad advokátov vyplácaných štátom. Je síce pravdou, že výklad zákonov a podzákonných predpisov musí byť komforný s Ústavou SR, avšak pokiaľ gramatický, systematický a teleologický výklad zhodne svedčia len jednému spôsobu výkladu a sporný je len súlad ustanovenia s Ústavou SR, kasačný súd poukazuje na ustanovenia § 131 a § 132 SSP v spojení s § 100 ods. 1 písm. b) SSP. 38. Podľa § 131 SSP: „Správny súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná....“ 39. Podľa § 132 ods. 1 SSP: „Otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131 <https://www.beck-online.sk/bo/chapterview- document.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgiwtembsgiydmmbr>, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.“ 40. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP: „Správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.“ 41. Správny súdny poriadok v § 100 ods. 1 písm. b) vyslovene určuje, že správny súd podá návrh na začatie konania na Ústavný súd SR (teda nie môže podať), ak dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre konanie o súlade takéhoto normatívneho textu s Ústavou SR. Ani v zmysle § 132 ods. 1 SSP správny súd neposudzuje otázku súladu s Ústavou SR ako predbežnú, pretože o tejto má právomoc rozhodovať Ústavný súd SR v zmysle § 131 SSP. 42. V nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ neústavnosť dotknutých ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov nevyslovil Ústavný súd SR, potom kasačný súd nesmie rozhodnúť contra legem, pretože tým by sa dopustil svojvôle, zasiahol by do legislatívnej zložky moci v štáte a narušil systém trojdelenia štátnej moci. Kasačnému súdu preto neostáva nič iné, ako konštatovať že tak správne orgány ako i krajský súd vec správne právne posúdili, pretože na skutkový prípad aplikovali správnu právnu normu § 14a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov a túto i správne interpretovali v medziach jej jednoznačného normatívneho znenia, systematického i teleologického výkladu. 43. Na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti ako nedôvodnej. 44. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd SR tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP). Kasačný súd nepriznal trovy konania ani úspešnému žalovanému z dôvodu, že žalovaný je orgánom štátnej správy a kasačný súd v danej veci nevzhliadol výnimočnosť situácie zakladajúcu nárok na priznanie náhrady trov konania takémuto orgánu. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave dňa 28. júna 2022
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky