| ECLI | ECLI:SK:NSSR:2017:5.TOST.1.2017.g01.12 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 12.01.2017 |
| Súd | Najvyšší súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 5Tost/1/2017 |
| Zdroj (PDF) | www.nsud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn.: 5Tost/1/2017 datum: 12.01.2017 N a j v y š š í s ú d 5 Tost 1/2017 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a členov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci odsúdenej V. D. pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 12. januára 2017 v Bratislave sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 25. novembra 2016, sp. zn. BB-4T/48/2014, a rozhodol t a k t o : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „ŠTS“) uznesením z 25. novembra 2016, sp. zn. BB-4T/48/2014 podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. rozhodol, že odsúdená V. D. sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčila a podľa § 50 ods. 7 Tr. zák. sa tak na ňu hladí, ako keby súdom odsúdená nebola. Súd vysvetlil, že odsúdená bola rozsudkom ŠTS zo 4. februára 2015, sp. zn. BB–4T/48/2014 uznaná vinnou z prečinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák., za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. jej bola tiež uložená povinnosť nahradiť poškodenému – Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Námestovo (ďalej len „úrad“) škodu vo výške 4.023,52 €. Z obstaraných listinných dôkazov (zo správy o povesti z miesta bydliska odsúdenej, odpisu z registra trestov, evidencie z registra priestupkov a správy príslušného útvaru PZ SR) ŠTS zistil (o. i.) aj to, že odsúdená sa v skúšobnej dobe trestnej činnosti nedopustila, nebolo voči nej vedené trestné stíhanie a nebola ani priestupkovo riešená. K povinnosti nahradiť spôsobenú škodu súd uviedol, že táto jej bola uložená v rámci výroku o náhrade škody a nie v rámci výroku o treste podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. Z tohto dôvodu súd, s poukazom na § 418 ods. 1 Tr. por., per analogiam § 420 ods. 1 Tr. por., ako aj na uznesenie najvyššieho súdu z 24. novembra 2015, sp. zn. 2 Tost 38/2015 uzavrel, že pre rozhodovanie o tom, či sa odsúdená osvedčila, nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či a príp. v akom rozsahu odsúdená spôsobenú škodu nahradila. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú osobitným podaním z 29. novembra 2016 bližšie odôvodnil. Uviedol, že ŠTS rozhodol predčasne, keďže – naopak, mal povinnosť zisťovať, či a príp. v akom rozsahu odsúdená nahradila poškodenému spôsobenú škodu. Poukázal pri tom na judikatúru, podľa ktorej, pod vedením riadneho života treba ako jeho esenciálnu súčasť rozumieť nielen bezúhonnosť pri dodržiavaní právnych noriem, ale aj plnenie si iných občianskych, rodinných a pracovných povinností (NR 2Tz 69/1972, NR 1Tz 16/1971). Vychádzajúc z týchto úvah, pri skúmaní či odsúdená viedla v skúšobnej dobe riadny život, sa má preveriť aj to, či si plnila iné zákonom alebo súdom uložené povinnosti, a to aj vtedy, keď nepôjde o osobitné podmienky osvedčenia vo forme primeraných obmedzení. Iba v prípade, že je súdom uložená povinnosť nahradiť škodu podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. je pre osvedčenie sa automaticky určená podmienka nahradiť celú spôsobenú škodu. Keďže povinnosť nahradiť škodu v adhéznom konaní sleduje posilnenie výchovného účinku na páchateľa (plniť si občianske, obzvlášť súdom určené povinnosti) a podľa jeho poznatkov k úhrade spôsobenej škody nedošlo ani sčasti, je prokurátor toho názoru, že odsúdená sa v skúšobnej dobe neosvedčila. Na podklade uvedeného prokurátor sťažnostnému súdu navrhol, aby podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil rozhodnutie a uložil ŠTS, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel pritom k záveru, že táto nie je dôvodná. Podľa prvej vety § 50 ods. 2 Tr. zák. v rámci povolenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody môže súd páchateľovi uložiť aj primerané obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, ktorých kontrolu vykonáva probačný a mediačný úradník; spravidla mu uloží, aby podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom. Podľa prvej vety § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby. Podľa § 50 ods. 7 Tr. zák. ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. povinnosti spočívajú najmä v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Podľa § 418 ods. 1 Tr. por. súd sleduje správanie osoby odsúdenej na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený s probačným dohľadom počas skúšobnej doby. Zisťuje najmä, ako odsúdený plní povinnosti a obmedzenia vyplývajúce z uloženého probačného dohľadu; na ten účel robí najmä písomné dožiadania na orgány štátnej správy alebo obec a záujmové združenie občanov v mieste bydliska odsúdeného a zamestnávateľa odsúdeného. Pred vydaním rozhodnutia si súd vždy vyžiada z registra trestov odpis registra trestov odsúdeného od útvaru Policajného zboru, v ktorého obvode má odsúdený pobyt, správu o tom, či sa nevedie proti nemu trestné stíhanie, a od orgánu, ktorý prejednáva priestupky, či nebol v skúšobnej dobe postihnutý za obdobný priestupok. Podľa § 420 ods. 1 Tr. por. pri výkone trestu odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený, postupuje súd primerane ako pri výkone trestu odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený s probačným dohľadom. Z citovaných ustanovení plynie, že ak odsúdená počas skúšobnej doby (kumulatívne) i) viedla riadny život, ii) riadne vykonala iné uložené sankcie a iii) plnila aj uložené obmedzenia a povinnosti, má sa za to, že sa osvedčila a uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody tak už nie je potrebné. Keďže ŠTS rozsudkom zo 4. februára 2015, sp. zn. BB–4T/48/2014 odsúdenej žiadne iné sankcie (tzn. ochranné opatrenia, príp. iné druhy trestov ako trest odňatia slobody) ani žiadne obmedzenia a povinnosti (tzn. tie, ktoré sú demonštratívne uvedené v § 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zák.), neuložil, pre rozhodovanie o osvedčení sa odsúdenej je treba skúmať len to, či počas skúšobnej doby viedla riadny život. Prokurátor je toho názoru, že odsúdená riadny život neviedla, keďže pod vedením riadneho života je treba mať na mysli aj iné zákonom alebo súdom ustanovené povinnosti (nielen tie, ktoré súd uložil podľa § 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zák.) , pričom odsúdená sa ani len sčasti nepodujala uhradiť škodu , ktorú svojím trestným konaním spôsobila a k úhrade ktorej ju postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaviazal. K tomuto najvyšší súd uvádza, že aj podľa doterajšej rozhodovacej praxe, pod vedením riadneho života nemožno mať na mysli len nepáchanie trestných, príp. administratívnoprávnych deliktov. Aj plnenie iných zákonných povinností (napr. vyživovacích alebo daňových povinností) je pre rozhodovanie podľa § 50 ods. 4 Tr. zák., resp. § 52 ods. 1 Tr. zák. smerodajné. Na druhej strane, pokiaľ páchateľ v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neuhradí škodu spôsobenú trestným konaním (k úhrade ktorej ju postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. trestný súd zaviazal) nemožno (bez ďalšieho) uzavrieť, že by neviedol riadny život. Je tomu tak preto, lebo na vynútenie splnenia tejto povinnosti – nahradiť spôsobenú škodu, dáva zákon súdu osobitnú možnosť podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák.). Inými slovami, pokiaľ súd má možnosť (v rámci výchovného vplyvu) uložiť odsúdenému primerané obmedzenia alebo povinnosti podľa § 51 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a túto možnosť nevyužije (keďže to z hľadiska jeho nápravy nepovažuje za potrebné), potom nemôže nesplnenie takto neuloženej povinnosti sankcionovať premenou trestu na trest nepodmienečný. K takémuto záveru nemožno dospieť ani na podklade argumentácie prokurátora, a síce, že uvedená povinnosť bola odsúdenej uložená v rámci výroku o náhrade škody – postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. Ako totiž z právnej doktríny a judikatúry plynie, účel § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. na strane jednej a § 164 písm. a/ Tr. por., resp. § 287 Tr. por. na strane druhej, je diametrálne odlišný. „Zatiaľ čo povinnosť nahradiť škodu podľa § 228 TP (pozn. teraz § 164 písm. a/ Tr. por. je vynútiteľný súdnym výkonom rozhodnutia, teda prípadne i proti vôli odsúdeného, a jeho hlavným cieľom je odškodnenie poškodeného, sleduje výrok podľa § 59 ods. 2 TZ (pozn. teraz § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák.) výrazný výchovný cieľ ; odsúdenému sa ním v skúšobnej dobe pripomína, že je podmienkou jeho osvedčenia, aby sa podľa svojich možností aktívne usiloval o nápravu škodlivého majetkového následku spáchaného trestného činu. Tým sa prehlbuje výchovný vplyv podmienečného odkladu výkonu trestu, pretože nesplnenie tejto podmienky je dôvodom jeho odsúdenia, že sa obvinený neosvedčil (60 ods. 1 TZ) (pozn. teraz § 50 ods. 4 Tr. zák.). “ (k tomuto viď Zhodnotenie praxe súdov z hľadiska plnenia uznesenia pléna Najvyššieho súdu z 1. apríla 1965, Pls 1/1965, ktoré bolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ČSSR pod R II/1967). In concreto, pokiaľ ŠTS vo štvrtom výroku rozhodnutia, ktorým poškodenému úradu podľa § 287 ods. 1 Tr. por. priznal nárok na náhradu škody vo výške 4.023,52 €, potom rozhodol o jeho súkromnoprávnom nároku, ktorý mal voči páchateľovi – odsúdenej a ktorý priznal (v zásade len) preto, že existenciu predpokladov pre jeho priznanie (škoda na majetku poškodeného, porušenie povinnosti škodcu, ako aj príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a spôsobenou škodou) bola preukázaná už v súdnom trestnom konaní (porovnaj § 288 ods. 1 Tr. por.). Ak trestné súdy v adhéznom konaní priznajú poškodeným nárok na náhradu škody, nejde (na rozdiel od prípadu podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák.) o výchovné pôsobenie na páchateľa, ale skôr o snahu takpovediac minimalizovať negatívne dopady trestného činu na poškodeného tým, že v nesporných prípadoch sám (inak súkromný) nárok prizná a poškodený sa ho po skončení trestného konania nemusí domáhať cestou civilnej žaloby. Z týchto dôvodov postupoval ŠTS správne, keď pri rozhodovaní podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. nebral do úvahy, či predmetný exekučný titul plnením povinnej – V. D. zanikol, alebo nie. S ohľadom na tieto skutočnosti najvyšší súd nepovažoval sťažnosť prokurátora za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 12. januára 2017 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Gabriela Protušová
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky