Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:NSSR:2013:7.CDO.67.2013.g04.18
Dátum rozhodnutia18.04.2013
SúdNajvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka7Cdo/67/2013
Zdroj (PDF)www.nsud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Citované predpisy 40/1964 Zb.: § 3, § 39, § 553
Citované rozhodnutia III. ÚS 115/03, IV. ÚS 115/03

Text rozhodnutia

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp.zn.: 7Cdo/67/2013
datum: 18.04.2013

Najvyšší súd

7 Cdo 67/2013

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. P., bývajúceho v Ž., proti odporcom 1/ Ing. M. B., bývajúcemu v Ž., 2 / M. B. , bývajúcej v Ž.,

zastúpeným JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou v Žiline, Národná 17, za účasti

vedľajšieho účastníka na strane odporcov ISTROFINAL, a. s. , so sídlom v Žiline, M. R.

Štefánika 32, zastúpeného JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, advokátkou v Žiline, Národná 10,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti , vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.

zn. 13 C 371/2004, o dovolaní odporcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna

2012 sp. zn. 8 Co 201/2011, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom z 8. februára 2011 č. k. 13 C 371/2004 – 190 určil, že

navrhovateľ je výlučným vlastníkom trojizbového bytu č. 22, nachádzajúceho sa na prvom

poschodí, vo vchode č. 20, obytného domu súpisné číslo X., na námestí Ľ. postaveného na

pozemku parcelné číslo KNC X. spolu s pivnicou a spoluvlastníckym podielom na

spoločných častiach a zariadeniach obytného domu súpisné číslo X. a spolu so

spoluvlastníckym podielom na pozemku číslo KNC X., ktorý podiel je vyjadrený v 828/141

512, všetko zapísané na LV číslo X. pre kat. územie Ž.. Navrhovateľovi náhradu trov konania

nepriznal. Dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavosť na návrhom

požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. tým, že bez takéhoto určenia je výkon

jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti – bytu – nemožný, ohrozený, jeho

právne postavenie je neisté a bez súdneho rozhodnutia nemôže dosiahnuť opätovný zápis

vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Uviedol, že v prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ ( spolu s manželkou - pôvodnou navrhovateľku 2/

E. P. ) ako dlžníci na zabezpečenie pohľadávky veriteľa na základe zmluvy o pôžičke č.

002/2003 uzavreli 19. júna 2003 so spoločnosťou ISTROFINAL, a. s. (pôvodným

odporcom), zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Za

účelom zabezpečenia tejto pohľadávky veriteľa navrhovateľ na neho ako dlžník previedol

svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu. Vklad vlastníckeho práva k bytu na základe

tejto zmluvy ( o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva ), v čl. VI. ktorej sa jej

účastníci dohodli, že pri splnení záväzku do 19. novembra 2003 veriteľ opäť umožní

navrhovateľovi výkon vlastníckeho práva a pri jeho nesplnení do tohto dátumu sa veriteľ

definitívne stane vlastníkom bytu, do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra

Ž. 18. júla 2003 pod č. V 2 819/2003. Veriteľ si ponechal sumu 182 500 Sk ( 6 057,89 € )

zaplatenú titulom dohodnutých úrokov a sumu 500 000 Sk - predmet zmluvy o pôžičke (

16 596, 96 € ) zaplatenú navrhovateľom odmietol prevziať z dôvodu jej zaplatenia po

lehote splatnosti až 10. decembra 2003. Svoje vlastnícke právo k predmetnému bytu ako

predávajúci následne previedol ( kúpnou zmluvou uzavretou 24. januára 2005 ) na Ľ. K. ako

kupujúcu ( vklad bol povolený Správou katastra Ž. pod č. V 331/ ), ktorá ho následne (

kúpnou zmluvou uzavretou 13. apríla 2007 ) previedla na odporcov ( vklad bolo povolený

Správou katastra Ž. pod č. V 2 566/07 ). Zistený skutkový stav súd subsumoval pod

ustanovenia § 553 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 a ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. S poukazom na tieto ustanovenia dospel

k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho

práva jednak z dôvodu, že svojím obsahom a účelom odporuje zákonu v dohodnutej

podmienke vyplývajúcej z čl. VI. ( pre prípad omeškania dlžníka s riadnym a včasným

splnením zabezpečovacej pohľadávky ), podľa ktorej sa veriteľ ( bez toho, ako sa uspokojí

pohľadávka a ako sa naloží s prípadným rozdielom ) stal natrvalo vlastníkom prevádzaného

bytu. Za ďalšiu skutočnosť spôsobujúcu jej neplatnosť považoval rozpor s dobrými mravmi

, lebo pri zabezpečovacom prevode práva dohoda o prevedení veci do vlastníctva veriteľa

vrátane zložky ius disponendi ( právo nakladať s vecou ) sa týka takej hodnoty predmetu

zabezpečovania, ktorá je v hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného

záväzku ( poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu - pôžičky vo výške 500 000 Sk ).

Konštatoval, že predmetná zmluva neobsahuje vzájomné dojednanie o tom, ako sa

zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník nesplní svoj záväzok ( uspokojiť

zabezpečenú pohľadávku ) a tým vyvoláva neistotu o obsahu ich práv a povinností, ktorá

neistota nemôže byť odstránená ani výkladom ( pri znení § 553 Občianskeho zákonníka do 31. decembra 2007 ). Preto je neplatnou aj pre neurčitosť, z ktorého dôvodu sú vyhlásenia

zmluvných strán ( že je prejavom ich slobodnej, vážnej a určitej vôle ) irelevantné. Na

základe takejto absolútne neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

nemohol veriteľ nikdy platne a riadne nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému bytu

a následne v zmysle zásady, že v systému občianskeho práva nemožno platne a riadne

nadobudnúť vlastnícke právo k veci od nevlastníka, nemohli ani Ľ. K. a následne

odporcovia nadobudnúť vlastnícke právo k bytu. Za irelevantnú považoval súd otázku

skúmania, či navrhovateľ platne odstúpil od zmluvy o pôžičke ( dôvody jej uzavretia

v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ale nepreukázal ). O náhrade trov konania

rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval

skutočnosť, že odporcovia nezavinili začatie súdneho konania a nemohli ovplyvniť ani jeho

výsledok.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcov rozsudkom z 29. júna 2012 sp. zn.

8 Co 201/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1

O. s. p. ) a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Stotožnil sa so

záverom prvostupňového súdu , že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení ( § 80 písm. c/ O., s. p. ). Skutkový stav považoval za zistený v dostatočnom rozsahu a z neho vyplývajúci právny záver za správny. Stotožnil sa aj

odôvodnením jeho rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach poukázal ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné dojednania umožňujúce zánik vlastníctva

pôvodného vlastníka k bytu bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa

prevod vlastníckeho práva na navrhovateľa stane nepodmieneným, svojím účelom

a obsahom obchádzajú zákon, preto sú neplatné. V tomto smere nepovažoval za

rozhodujúce, že v čase uzatvorenia sporného právneho úkonu, platila iná ( oveľa strohejšia )

právna úprava ( týkajúca sa zabezpečovacieho prevodu práva ). Za nedôvodné považoval

námietky odvolateľov týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňovým súdom, lebo je

argumentačne dostatočne presvedčivé a závery v ňom obsiahnuté zodpovedajú výsledkom

vykonaného dokazovania. V súvislosti s ďalšími námietkami v odvolaní na doplnenie

poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu

Slovenskej republiky či Českej republiky týkajúce sa obdobných vecí. Konštatoval, že na

námietky odporcov týkajúce sa dobromyseľnosti alebo investícií by bolo možné

prihliadnuť v konaní s iným predmetom ( titulom bezdôvodného obohatenia ). Za nedôvodnú

vyhodnotil aj argumentáciu poukazujúcu na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 ods. 1

O. s. p. posúdiac dôvody hodné osobitného zreteľa zhodne so súdom prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali odporcovia dovolanie. Navrhli jeho

zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Namietali, že postupom odvolacieho súdu tým,

že rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( nariadiť pojednávanie vyžadoval

dôležitý verejný záujem ) a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie im ako účastníkom

konania odňal možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Tiež namietali, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). V doplnení dovolania ( doručeného súdu osobne 14. augusta 2012 )

namietali odňatie im možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) aj postupom

odvolacieho súdu, ktorý nerozhodol o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na vstup

vedľajšieho účastníka z 29. mája 2012, a nebral do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2008.

Navrhovateľ ani vedľajší účastník sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po

zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpení

advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1

O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už

to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p, ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či

uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolatelia nenamietali a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola odporcom odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s p. ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenie spravodlivej ochrany ich práv

a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolatelia

tvrdia, že napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie je touto vadou postihnuté,

ale len vtedy, ak rozhodnutie a konanie skutočne touto vadou trpia, t. j. že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v rozhodnutí

prípadne v postupe odvolacieho súdu.

Odporcovia namietali, že odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s. p. ) svojím postupom tým, že prejednal ich odvolanie bez nariadenia

pojednávania a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Odvolaním brojacim proti

dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa sa podľa ich názoru vôbec nezaoberal,

ktorý postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania.

Zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od

15. októbra 2008, zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O.s.p. tým, že

inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania

pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 241 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak za a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý

verejný záujem (t.j. taký záujem, ktorým sa podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. rozumie záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb napr. územného celku, obce).

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania

podľa § 214 ods. 1 O.s.p. ( krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie dopĺňať ani

zopakovať, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie

pojednávania podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem),

odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol 29. júna 2012 o odvolaní odporcov

(podaného 14. apríla 2011) bez nariadenia pojednávania aj v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p.

Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho

poriadku, sa preto odporcom neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/

O.s.p.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na

spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže

meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany ( účastníka ) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-

III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.

20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného

( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ).

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa ( uviedol,

že „odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

potvrdil, keďže v ňom nezistil žiadne pochybenie, v bližších podrobnostiach tiež poukazuje

na jeho podrobné zdôvodnenie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil“ ) a na zdôraznenie

správnosti skutkových a právnych záverov o nedôvodnosti odvolacích námietok ( vrátane

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ) doplnil a zdôraznil aj ďalšie

dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje ).

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých

vyvodil aj právny záver o dôvodnosti návrhu, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej

správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

podrobne a jasne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia ( ako konštatoval aj odvolací súd ), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je

nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces

( pozri III. ÚS 115/2003 ). Preto ani týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani

odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom ( § 237

písm. f/ O. s. p. ).

K odňatiu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) malo podľa tvrdenia

odporcov dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol o návrhu spoločnosti

ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.

Z obsahu spisu vyplýva, že uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do ( odvolacieho )

konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z 29. mája 2012 ( čl. ), ktorú

skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom. Títo jej vstup do konania nenamietali.

K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto

osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu ( § 93 ods. 3

O. s. p. ). Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu –

už tým, že súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a prípustnosťou vedľajšieho

účastníka v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo ten, ku ktorému sa pridružil alebo jeho

odporca, namietne neprípustnosť takéhoto postupu ( pozri R 57/2009 ).

Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do

konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou

konal ( uviedol ju v záhlaví svojho rozhodnutia ) neodňal odporcom možnosť konať pred

súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

Odporcovia v dovolaní namietali tiež nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ( 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O., s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené,

mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo

skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,

keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Ani

tzv. iné vady konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) prípustnosť dovolania nezakladajú.

Teda pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( daný prípad )

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani

z ustanovenia § 237 O. s. p., preto dovolanie odporcov podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcom, ktorí úspech nemali. Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy tohto konania

nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. apríla 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky