| ECLI | ECLI:SK:NSSR:2012:3.CDO.119.2011.g09.25 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 25.09.2012 |
| Súd | Najvyšší súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 3Cdo/119/2011 |
| Zdroj (PDF) | www.nsud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Citované predpisy | 40/1964 Zb.: § 559 |
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn.: 3Cdo/119/2011 datum: 25.09.2012 3 Cdo 119/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o. , so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného Mgr. S. F., advokátom so sídlom v P., proti povinnému M. B. , so sídlom v D., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. C., advokátkou so sídlom v N., o vymoženie 3 651,33 € s príslušenstvom , vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23 Er 3468/2002, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 2. marca 2011 sp. zn. 17 CoE 422/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Povinný je povinný zaplatiť oprávnenému do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 77,21 € do rúk Mgr. S. F., advokáta so sídlom v P.. O d ô v o d n e n i e V exekučnom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 23 Er 3468/2010, sa oprávnený domáhal núteného výkonu platobného rozkazu Okresného súdu Trenčín zo 14. januára 2002 sp. zn. 20 Rob 1201/2001, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 27. februára 2002. V uvedenom exekučnom konaní podal povinný návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu zániku práva jeho splnením [§ 57 ods. 1 písm. f/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]. Návrh odôvodnil tým, že 5. apríla 2001 uhradil oprávnenému 100 000 Sk, 5. apríla 2002 vložil na bankový účet oprávneného 35 000 Sk, 14. júna 2002 sumu 20 000 Sk a 6. marca 2007 sumu 10 000 Sk. Okresný súd Trenčín uznesením z 30. augusta 2010 č.k. 23 Er 3468/2010-52 návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný hodnoverne nepreukázal zánik vymáhaného práva. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie povinného uznesením z 2. marca 2011 sp.zn. 17 CoE 422/2010 zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že exekúciu v časti o vymoženie 331,94 € zastavil; v ostatnej časti uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že povinný preukázateľne uhradil 6. marca 2007 oprávnenému 331,94 €, v dôsledku čoho splnením dlhu (§ 559 Občianskeho zákonníka) čiastočne zaniklo právo oprávneného vyplývajúce z exekučného titulu. Za nedôvodný ale považoval návrh povinného na zastavenie exekúcie vo zvyšku. Uviedol, že v exekučnom konaní, v ktorom sa proti vôli povinného subjektu nútene vymáha povinnosť vyplývajúca z exekučného titulu, môže súd prihliadať iba na skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Pokiaľ v danom prípade nastali relevantné skutočnosti pred tým, mal ich povinný uplatniť v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal povinný dovolanie, v ktorom žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na to, že proti rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, podal odpor, ktorý bol ale súdom nesprávne a v rozpore so zákonom odmietnutý ako oneskorene podaný. V dovolaní zopakoval svoje tvrdenia, že oprávnenému uhradil aj 100 000 Sk a zastával názor, že exekučný súd sa mal zaoberať aj touto skutočnosťou bez ohľadu na to, kedy k nej došlo. Oprávnený vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie povinného odmietnuť, resp. zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd zároveň vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Výroková časť dovolaním napadnutého uznesenia obsahuje dva výroky: 1. výrok, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku zamietajúcom návrh na zastavenie exekúcie tak, že exekúciu v časti o vymoženie 331,94 € zastavil, 2. výrok, ktorým odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v ostatnej časti potvrdil. Dovolateľ napadol toto rozhodnutie odvolacieho súdu v oboch výrokoch; dovolací súd posudzoval prípustnosť proti ním smerujúcich častí dovolania samostatne. 1. Časť dovolania povinného smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu zmeňujúcemu uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh na zastavenie exekúcie, a to tak, že exekúcia sa v časti o vymoženie 331,94 € zastavuje. I keď v tejto časti ide o dovolanie smerujúce proti zmeňujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O.s.p.), predsa len je potrebné dovolanie v uvedenej časti odmietnuť. Prípustnosť dovolania má totiž vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale tiež subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Výrokom uznesenia, ktorým odvolací súd zmenil výrok uznesenia súdu prvého stupňa tak, že exekúciu v časti vymáhania sumy 331,94 € zastavil, nebolo z procesného hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho postavenia povinného (jeho návrhu na zastavenie exekúcie bolo vyhovené). V uvedenej časti išlo teda o dovolanie podané tým, kto nie je subjektívne oprávnený podať dovolanie. Dovolací súd vzhľadom na to dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. 2. Povinný dovolaním napadol aj výrok, ktorým odvolací súd v ostatnej časti uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Prípustnosť tejto časti dovolania z § 239 ods. 1 a 2 nevyplýva. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ tieto procesné vady konania netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľom v tejto časti dovolania namietaná tzv. iná procesná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolateľ ju bližšie nešpecifikoval) je prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie ale nezakladá prípustnosť dovolania (R 54/2012). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie povinného je v uvedenej časti procesne neprípustné; vzhľadom na to dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Oprávnený podal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 9. mája 2011 k dovolaniu povinného [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 vyhlášky vo výške 57 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] a daňou z pridanej hodnoty [§ 18 ods. 3 vyhlášky (t.j. 12,80 €)] predstavuje spolu 77,21 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. septembra 2012 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky