| ECLI | ECLI:SK:NSSR:2012:1.TOST.12.2012.g05.16 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 16.05.2012 |
| Súd | Najvyšší súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 1Tost/12/2012 |
| Zdroj (PDF) | www.nsud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Citované rozhodnutia | I. ÚS 236/2011 |
| Citujú toto (NS) | 1To/9/2022 |
| Citujú toto (ÚS) | I. ÚS 274/2024 |
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn.: 1Tost/12/2012 datum: 16.05.2012 1 Tost 12/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. mája 2012, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obžalovanému B. V., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, o sťažnosti krajského prokurátora v Košiciach proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02, takto r o z h o d o l : Podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sťažnosť krajského prokurátora v Košiciach sa z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02, podľa § 231 ods. 1 Tr. por., § 223 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“) zastavil trestné stíhanie proti obžalovanému B. V., nar. X. bytom K., M., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zák. č. 248/1994 Z.z. účinného od 1. októbra 1994 do 1. septembra 1999, ktorý mal spáchať tak, že: Dňa 19. novembra 1998 v K. si B. V., ako riaditeľ S. a S., P. K,, v úmysle vylákať peniaze objednal vyhotovenie znaleckého posudku u znalca z odboru stavebníctva - oceňovanie nehnuteľností, Ing. L. P., CSc., za účelom stanovenia ceny nehnuteľnosti časti objektov na ul. P. ktoré mali byť a neskôr aj boli predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 1. decembra 1998 uzatvorenej podľa § 558 a násl. Občianskeho zákonníka medzi U. K. ako kupujúcim a Súkromnou obchodnou akadémiou a S., ul. P. K. ako predávajúcim v zastúpení fyzickou osobou B. V., pričom B. V. ako objednávateľ posudku vedome predložil znalcovi k vypracovaniu znaleckého posudku aj podklady, ktoré sa netýkali ohodnocovaných nehnuteľností a doklady o nákladoch na rekonštrukciu objektov, ktoré neboli predmetom predaja. Obvinený znalec Ing. P., CSc., vediac o nekompletnosti a nepravdivosti predložených podkladov, započítal tieto do ceny ohodnocovaných nehnuteľností tak, že tam započítal cenu objektu a cenu rekonštrukčných prác na tomto objekte, hoci nebol predmetom predaja a v rozpore so skutočnosťou zahrnul aj položky, ktoré sa reálne v predávanom objekte nenachádzali. Tým nadhodnotil cenu predávanej nehnuteľností o 33 462 478,79 Sk. Obvinený B. V. tento nepravdivý znalecký posudok použil hore uvedeným spôsobom, čím kupujúcu stranu uviedol do omylu, lebo na základe zmluvy, podkladom ktorej bol znalecký posudok U. K. vyplatila predávajúcemu 30 000 000 Sk, čím spôsobil škodu na majetku štátu vo výške najmenej 20 214 281,95 Sk (670 991,23 eur), pretože tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil v podstate tým, že žalovaný skutok sa mal stať v roku 1998, napriek tomu, že vo veci sa plynule konalo, vec nemohla byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin (choroba obžalovaných). Príčina neskončenia veci nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu. Od údajného spáchania skutku do dňa vyhlásenia napadnutého rozhodnutia uplynula doba takmer 14 rokov, pričom na základe lekárskych správ, ako aj znaleckého posudku je bezpečne zistiteľné, že predmetná trestná vec je na hlavnom pojednávaní s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou až s istotou v merite veci „neskončiteľná“. Podľa názoru súdu prvého stupňa, dĺžka konania trvá neúmerne dlho, ktorú skutočnosť možno považovať za tzv. extrémny prípad, pričom obžalovaný presiahol fyzický vek 81 rokov. V týchto súvislostiach poukázal krajský súd na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 a v čl. 6 od. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Dôvodil tým, že primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť krajský prokurátor v Košiciach a žiadal prvostupňové uznesenie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie a zákonné rozhodnutie. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že k napadnutému uzneseniu krajského súdu a k jeho dôvodom vznáša zásadné výhrady s tým, že odkaz na medzinárodnú zmluvu, obsiahnutý v ustanovení § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. znamená, že taká medzinárodná zmluva musí stanoviť dôvod pre zastavenie trestného stíhania jednoznačne. Prokurátor v sťažnosti ďalej cituje čl. 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Porušenie tohto práva však samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania a čl. 6 Dohovoru neuvádza ani výslovný dôvod pre zastavenie trestného stíhania. V ďalšej časti sťažnosti prokurátor uviedol, že dôvody pre zastavenie trestného stíhania treba chápať ako zákonom predpokladaný a presne stanovený zásah do zásady oficiality a legality patriace medzi základné zásady trestného konania a nemôžu byť dané na úvahu súdu o „možnosti“ alebo „nemožnosti“ zastavenia trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ako vyvodil krajský súd. Právna prax a judikatúra súdov SR je doposiaľ jednotná a vo viacerých prípadoch riešila právne následky porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zmierňovaním represívnych ustanovení zákona, ale nie zbavením sa zodpovednosti rozhodovať o vine a treste. V závere prokurátor poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorý v dôvodoch konštatoval, že zastavenie trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odôvodnený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jednoznačným porušením zákona v prospech obvineného. K sťažnosti podanej krajským prokurátorom v Košiciach sa písomne vyjadril obžalovaný, ktorý považuje napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach za dôvodné, spravodlivé a zákonné aj v širšom rámci uplatňovania právnych noriem vo vzťahu k medzinárodným dohovorom, čím je podľa jeho názoru naplnený ústavný princíp daný čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd ako súd odvolací zamietol sťažnosť podanú prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach, ako nedôvodnú. Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepochybil, keď uznesením zastavil trestné stíhanie proti obžalovanému B. V. z dôvodov tam uvedených. Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom. Takto naznačený postup trestných sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení. Krajský súd v Košiciach v dôvodoch napadnutého uznesenia argumentuje tým, že hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné, zaoberať sa ustanovením § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď jeden právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. Na druhej strane, ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy. V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Je nespochybniteľné a vyplýva to i z obsahu spisového materiálu, že obžaloba napadla na Okresný súd Košice I dňa 23. júla 2001. Uznesením tohto súdu zo dňa 13. marca 2002, sp. zn. 4 T 429/01, bola predmetná trestná vec obvineného B. V. a spol. postúpená na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Po postúpení veci Krajskému súdu v Košiciach – ako súdu prvého stupňa (§ 17 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) bolo vo veci plynule konané a dvakrát rozhodnuté v merite, ostatne rozsudkom krajského súdu zo dňa 4. novembra 2004. O odvolaní krajského prokurátora rozhodoval Najvyšší súd SR dňa 14. septembra 2005 uznesením, sp. zn. 1 To 25/2005, ktorým zrušil napadnutý oslobodzujúci rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Vec sa vrátila na krajský súd dňa 17. októbra 2005, pričom v priebehu konania po zrušujúcom uznesení Najvyšším súdom SR bolo zistené, že obžalovaný Ing. L. P., CSc. dňa 28. septembra 2006 zomrel a zdravotný stav obžalovaného B. V. je podľa znaleckého posudku tak nepriaznivý, že sa nemôže zúčastňovať hlavných pojednávaní. Za takto zisteného stavu možno konštatovať, že vo veci sa konalo plynule, vec nemohla byť v merite rozhodnutá z objektívnych príčin a teda príčina neskončenia veci nie je zavinená ani zo strany obžalovaného B. V., ale ani konajúceho súdu. Keďže prognóza zdravotného stavu 81 ročného obžalovaného nie je pre budúcnosť priaznivá v tom smere, žeby sa tento mohol fyzicky zúčastniť hlavného pojednávania pred súdom, natíska sa otázka nielen ďalších prieťahov v súdnom konaní, ale v budúcnosti i absencie spravodlivého a verejného procesu (vrátane napr. prerokovania veci v prítomnosti obžalovaného, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom – článok 48 ods. 2 Ústavy SR a pod.), na ktorom by sa relatívne mohlo rozhodnúť o zmiernení trestu ako formy kompenzácie. Pritom je potrebné uviesť, že tak orgány prípravného konania a ani súdy rozhodne nepristupovali k tejto veci z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľne a netolerovateľne. V tejto súvislosti najvyšší súd reaguje aj na stanovisko sťažovateľa k rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Tz 2/2006, zo dňa 5. apríla 2006, ktorým najvyšší súd vyslovil síce porušenie zákona v prospech obvineného v ustanoveniach § 188 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006, avšak z iného dôvodu, a síce, že je nemysliteľné, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý v dôsledku svojej dlhodobej nečinnosti prieťahy v konaní spôsobil, sa zbavil tejto povinnosti bez toho, aby vyvinul akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k naplneniu účelu trestného stíhania. V závere najvyšší dodáva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a č. 152 ods. 4 ústavy). Najvyšší súd ustálil, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej krajským súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na hore uvedené, rozhodol tak, že uznesenie senátu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 1 T 17/02, považoval za zákonné a správne, preto sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Košice, zamietol ako nedôvodnú. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave 16. mája 2012 JUDr. Pavol T o m a n, v.r. predseda senátu Vypracovala: JUDr. Gabriela Šimonová Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky