Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:NSSR:2010:3.SŽF.78.2009.g01.21
Dátum rozhodnutia21.01.2010
SúdNajvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka3Sžf/78/2009
Zdroj (PDF)www.nsud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Citované predpisy 511/1992 Zb.: § 6

Text rozhodnutia

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp.zn.: 3Sžf/78/2009
datum: 21.01.2010

Najvyšší súd

3 Sžf 78/2009

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov: 1.) D. F. , bytom B., 2.)

H. G. , bytom B., 3.) Ing. J. L. , bytom B., 4.) R. S. , bytom B., 5.) J. Š. , bytom B., 6.) Ing. V.

Z. , bytom B., všetci žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. J. H., sídlo AK v B. , proti

žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky , Mierová ul. č. 23, Bratislava

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29725/2005 zo dňa 23.10.2006

a rozhodnutia Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005, o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 475/2006-46 zo dňa 03.04.2009,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č.k. 2S 475/06-46 zo dňa 03. apríla 2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/ - 6/ právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave zastavil konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 29725/2005 zo dňa

23.10.2006, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. SCÚ-65/2005/P14

zo dňa 21.02.2005, ktorým zabezpečil P,V,, B., dňom 18.02.2005 lieh v položkách 1-28

rozhodnutia v celkovom objeme 4.769,5 litra z dôvodu, že dňa 10.02.2005 pri miestnom

zisťovaní správcu dane mal daňový subjekt uvedený lieh v držbe a spôsob jeho nadobudnutia

nevedel preukázať. Colný úrad zároveň vyzval daňový subjekt - P.V. na odstránenie

pochybností, ktoré viedli k zabezpečeniu, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v daňovom konaní bolo

zistené, že zabezpečený lieh bol v držbe P.V., ktoré neviedlo hodnovernú evidenciu a nerešpektovalo príslušné zákonné povinnosti týkajúce sa skladovania cudzích destilátov

s obsahom alkoholu. Družstvo v daňovom konaní, ani po vydaní prvostupňového správneho

rozhodnutia, ani v čase odvolacieho konania do vydania rozhodnutia žalovaného,

nepreukázalo pôvod a spôsob nadobudnutia liehu, ktorý bol u neho v držbe a ktorý bol

v priestoroch družstva v čase miestneho šetrenia. Žalobcovia v súdnom konaní ani po vyzve

súdu (zo dňa 23.02.2009) dostatočne nepreukázali, že sú vlastníkmi zabezpečeného liehu

a teda že mali byť účastníkmi správneho konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia č.

SCÚ-65/2005/P14 zo dňa 21.02.2005 a správny orgán mal s nimi konať ako s účastníkmi

správneho konania. Krajský súd pri overovaní tvrdenia žalobcov, že napadnutý správny orgán

mal s nimi konať ako s účastníkmi správneho konania dospel k záveru, že tomuto tvrdeniu

nemožno prisvedčiť a dôsledkom toho nemožno žalobcov označiť za osoby oprávnené na

podanie žaloby a preto konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku

(O.s.p.).

Proti uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhali zmeny rozhodnutia súdu prvého

stupňa a zastavenia správneho konania, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia

veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Žalobcovia tvrdia, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci, keď nesprávne vyhodnocoval pálenie liehu v roku 2000-2001 a iba

z tohto obdobia ustálil žalobcov a stupňovitosť vypáleného liehu. Poukázal na zásadný

skutkový omyl pri porovnaní stupňovitosti destilátu. Ak súd akceptoval zoznam 29 členov

družstva, ktorí v období r. 2000-2001 pálili lieh v pálenici vo Veľkom Záluží, musel

akceptovať aj to, že títo nemali žiadnu evidenčnú povinnosť v zmysle zákona o účtovníctve,

ale hlavne v zmysle zákona č. 511/1992 Zb., resp. č. 105/2004 Z.z.. Prvostupňový súd

nekriticky hodnotil vyjadrenie žalovaného a naopak, akoby dôkaznou núdzou vysvetľoval

neschopnosť žalobcov preukázať, že sú vlastníkmi destilátu, že sú dotknutí rozhodnutím

Daňového úradu a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Podľa žalobcov, bolo

naznačené, že žalobcovia a ďalší, zatiaľ neangažovaní členovia družstva sú účastníkmi

tohto konania v zmysle O.s.p. Súd podľa žalobcov nemal skúmať, či mali byť účastníkmi

správneho konania v zmysle zák. č. 511/1992 Zb.; 105/2004 Z.z.. Tí, ktorí sa cítia byť

účastníkmi konania o preskúmanie rozhodnutia tvrdia, že časť liehu vypálili ako družstevníci

dávno pred rokom 1989 a samozrejme pred účinnosťou zákona, o ktorý sa súd

tak bezvýhradne opiera. Z evidencie vedenej na JRD v roku 1986 je zrejmé, že bolo

vypálených 837 litrov s obsahom alkoholu 50%, v roku 1987 – 838 litrov s obsahom 40-60%,

v roku 1988 – 816 litrov s obsahom 50% a v roku 1989 – 870 litrov s obsahom 52% z čoho

vyplýva, že pálili fyzické osoby. Doklady o pálení a zaplatení dane a poplatkov nemohli byť

zaúčtované a nemožno očakávať, že niektorý z družstevníkov si takýto doklad archivoval,

nemal na to žiadnu povinnosť. V zákone č. 511/1992 Zb. nie je prechodné ustanovenie,

ktoré upravuje postup colných úradov v prípade, ak občan – fyzická osoba má v držbe

niekoľko sto litrov legálne vypáleného liehu, v čase pred 01.01.1993, nie je ani upravený

postup colných orgánov v prípade, keď fyzická osoba vypáli a zaplatí daň a poplatky v čase účinnosti zákona č. 105/2004 Z. z.. Žalobcovia sa nestali účastníkmi daňového konania,

pretože neboli daňovými subjektmi.

Žalobcovia poukázali na to, že súd mal podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribrať do konania aj

tých, ktorí sú evidovaní ako vlastníci destilátu. Podľa žalobcov súd nepostupoval správne,

pretože neustálil okruh žalobcov a účastníkov konania a ihneď skúmal administratívny spis

a v ňom postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. a č. 105/2004 Z.z..

Podľa žalobcov, tí členovia družstva, ktorí vypálili v roku 2000/2001 destilát, zaplatili daň

a poplatky, mali v zmysle spoločenstva záujem uspokojovať si iné potreby a na to nemuseli

uzatvárať zmluvu o úschove ako takej, preto je pre nich záhadou, prečo súd takúto zmluvu

požaduje.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 12.05.2009 uvádza,

že má za to, že žalobcovia tvrdia opakovane tie isté skutkové a právne okolnosti,

ku ktorým sa dostatočne vyjadril v predchádzajúcich daňových konaniach a v konkrétnom

súdnom spore, v podobe písomných rozhodnutí, vyjadrení, resp. priamo na súdnom

pojednávaní vo veci. Dodal, že nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že predmetný lieh mal

podliehať spotrebnej dani z liehu v zmysle predpisov účinných pred rokom 1993, a teda

že správca dane nemôže v súvislosti s jeho konaním z roku 2005 použiť procesný postup

podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale Správny poriadok. V danom prípade nebol v daňovom

konaní porušený princíp zákazu retroaktivity právnych noriem, pretože nešlo o posudzovanie

daňovej povinnosti žalobcov ako členov družstva, podľa vtedy účinných predpisov. Lieh bol

zabezpečený preto, že nie sú zrejmé okolnosti jeho pôvodu, resp. spôsobu jeho nadobudnutia,

a nie preto, že by s ním bolo nakladané v súlade alebo v rozpore so zákonom, prípadne

v akej dobe v súvislosti s účinnosťou zákona. Žalovaný k vyjadreniu predložil kópiu

písomného príkazu predsedu družstva (č. 4/2004 zo dňa 03.09.2004), ktorého sú žalobcovia

členmi.

Žalovaný sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a preto

v zmysle uvedeného navrhol, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave

v celom rozsahu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 212

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru,

že Krajský súd v Bratislave vec správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta- tovanie dôvodov správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného

administratívneho aj súdneho spisu a nezistil, že by preskúmavané rozhodnutie žalovaného

bolo vydané v rozpore so zákonom. V danom prípade sa jedná o daňové konanie

a preto prvostupňový správny orgán – Colný úrad Bratislava i žalované Colné riaditeľstvo

Slovenskej republiky postupovali správne podľa osobitných zákonov a nie podľa zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Zo spisového materiálu má súd

za preukázané, že daňový subjekt – Poľnohospodárske družstvo Vajnory mal zabezpečený

lieh v držbe a nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia ani po vyzvaní colným úradom

na odstránenie pochybností, ktoré viedli k jeho zabezpečeniu, ani v konaní pred odvolacím

správnym orgánom. Družstvo nepreukázalo ani to, že by prevzalo predmetný lieh od žalobcov

do úschovy. Žalobcovia nepreukázali vlastníctvo k zabezpečenému liehu a teda nie sú

účastníkmi správneho konania, ani oprávnení na podanie žaloby, preto krajský súd rozhodol

správne, keď podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil.

Podľa § 250b ods. 2 O.s.p., ak žalobu podá nikto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd

overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne

rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je

správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa § 250b ods. 3 O.s.p., súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov, účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane,

daňový dlžník podľa osobitného zákona, poplatník a právny nástupca fyzickej, či právnickej

osoby, ktorý je ako daňový subjekt vymedzený osobitnými predpismi.

Podľa § 5 ods. 4 cit. zák., daňovým subjektom je aj iná osoba neuvedená v odsekoch

1 až 3 ak jej osobitný zákon upravujúci dane ukladá povinnosti alebo priznáva práva.

Podľa § 14a ods. 3 cit. zák., ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote

do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli

k zabezpečeniu tovaru alebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia

o zabezpečení tovaru alebo veci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote

do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti,

ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru a veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí

tohto tovaru alebo veci v prospech štátu. Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci

sa možno odvolať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a preto ho podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 veta

posledná O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcom, ktorí nemali

v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 O.s.p.).

V Bratislave, dňa 21. januára 2010

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky