9Cdo/5/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1. C. P., bytom J. F. L. XX, J., 2. H. P., bytom J. F. L. XX, J., 3. R. P., bytom J. F. L. XX, J., zastúpených Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom Hlavná 50, Prešov, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o návrhu na povolenie obnovy konania, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18S/2/2008, o dovolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4So/1/2018-222 z 2. júna 2020, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4So/1/2018 z 2. júna 2020 podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 18S/2/2008-182 z 27. septembra 2017, ktorým zamietol návrh právneho predchodcu žalobcov na obnovu konania a zrušenie uznesenia Okresného súdu Prešov z 5. decembra 1963 z dôvodu, že návrh nebol podaný v subjektívnej lehote troch mesiacov a v konaní neboli dané ani dôvody obnovy konania taxatívne vymedzené v § 230 ods. 2 písm. a) až e) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré oprávňujú navrhovateľa podať návrh na obnovu konania aj po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia.

2. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania, pretože žalobca sa domáhal obnovy konania vo veci vydania uznesenia Okresného súdu Prešov z 5. decembra 1963 č.d. XXXX/XX podľa § 230 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu. Aj keď poukazoval na údajné nezákonné okolnosti súvisiace s vyvlastňovacím rozhodnutím a na podozrenie z trestnej činnosti, ktorá sa mala stať v roku 1963, tieto počas celého konania nijako nešpecifikoval a jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 2. júna 2020 uviedol, že neexistuje odsudzujúci rozsudok a splnenie podmienky pre preukázanie podozrenia z trestnej činnosti nie je splniteľná. Odvolací súd konštatoval, že nebola splnenápodmienka pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Z toho dôvodu nebola splnená ani podmienka pre možnosť podať návrh na obnovu konania po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia bez ohľadu na začiatok plynutia subjektívnej, či objektívnej lehoty.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku. Uviedli, že napadnuté uznesenie nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, je zjavne svojvoľné a arbitrárne, pretože nerešpektuje platnú právnu úpravu a rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ako aj jeho presvedčivosti, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní, že dovolatelia nepreukázali, že v neprospech právneho predchodcu dovolateľov bolo rozhodnuté v dôsledku trestného činu sudcu. Pritom táto podmienka je objektívne nesplniteľná, nakoľko trestný čin sa mal stať počas zločineckého komunistického režimu v roku 1963.

4. Nesprávne právne posúdenie podľa názoru dovolateľov spočíva v tom, že krajský súd nezohľadnil existenciu zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, v dôsledku čoho mal dôjsť k záveru, že podmienka naplnenia ustanovenia § 228 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je objektívne nesplniteľná a nemožno ju vyžadovať, pričom vzhľadom na existenciu idey spravodlivosti v právnom poriadku mal krajský súd prezumovať, že podmienka ustanovená v § 228 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je splnená. Žalobcov nemohol zaťažiť dôkazným bremenom preukázania trestného činu sudcu, ktorý sa mal stať počas zločineckého komunistického režimu v roku 1963, teda pred viac ako 50 rokmi. Takéto dôkazné bremeno nie je možné uniesť. Napadnuté uznesenie krajského súdu je z hľadiska interpretácie splnenia podmienok pre povolenie obnovy konania v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Na základe uvedeného sa dovolatelia domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť, alternatívne ako nedôvodné zamietnuť. Argumentáciu dovolateľov odvolávajúcu sa na zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému považovala za irelevantnú a poukázala na to, že z uvedeného právneho predpisu nemožno vyvodiť záver o tom, že by pre povolenie obnovy konania nebolo potrebné preukazovať spáchanie trestného činu sudcom. Žalovaná má za to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené a rešpektuje právo dovolateľov na spravodlivý súdny proces.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku), bez nariadenia pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 42/2017, 4Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017).

9. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 Civilného sporového poriadku je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku.

10. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 Civilného sporového poriadku). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolacími dôvodmi dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku namietali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že dovolatelia nepreukázali, že v neprospech právneho predchodcu dovolateľov bolo rozhodnuté v dôsledku trestného činu sudcu.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým saúčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, 5 Cdo 57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové tvrdenia žalobcov, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní a odkaz na právnu úpravu. Odvolací súd vysvetlil, ako skutkové tvrdenia a argumenty žalobcov posúdil a ako vyhodnotil splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania, ktoré stanovuje procesný predpis. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 Civilného sporového poriadku upravujúceho náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nemožno považovať to, že žalobcovia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv.

19. Pokiaľ dovolatelia výhradami k právnym záverom odvolacieho súdu (v otázke preukázania splnenia podmienky pre povolenie obnovy konania) a polemikou s nimi spájajú svoje presvedčenie, že odvolací súd zasiahol do ich práva na spravodlivý súdny proces, dovolací poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane rozhodnutia R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí R 24/2017. Rovnako aj z konštatovania ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

20. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, t. j., že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, t. j., že právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Dovolací súd zdôrazňuje, že všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú žalobcami v dovolaní označené, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Ako už dovolací súd uviedol, z ustanovenia § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku vyplýva spôsob, akým má dovolateľ dovolací dôvod v prípade tvrdenej prípustnostidovolania vyplývajúcej z § 421 Civilného sporového poriadku vymedziť. Ustanovenie § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku je nutné vykladať v spojení s § 421 Civilného sporového poriadku zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu dovolatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzili uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v tvrdenom nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 Civilného sporového poriadku. Dovolací súd poukazuje na to, že prípustnosť dovolania bola súčasne vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a), b), aj c) Civilného sporového poriadku aj napriek tomu, že súbeh, resp. vzájomná kumulácia dovolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku je vylúčená, keďže nemožno odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné a vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom (por. napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 123/2017). Pokiaľ procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tvrdiac, že určitá právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a zvolené riešenie sa stalo súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku), je len logické, že zároveň nemôže úspešne argumentovať tým, že tá istá otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) alebo že je rozhodovaná (riešená) rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku); viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 67/2017.

23. Najvyšší súd poukazuje zároveň aj na to, že dovolatelia nevymedzili tvrdený dovolací dôvod, ktorý vyvodzovali z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku, formulovaním právnej otázky zásadného významu pre prejednávanú vec v spojitosti s odkazom na konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by danú otázku riešili (či už ustálenou alebo rozdielnou judikatúrou), ani v dovolaní nekonštatovali absenciu riešenia takejto otázky dovolacím súdom a potrebu vyplnenia takej medzery v rozhodovacej praxi. Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorý z dovolacích dôvodov, ktoré dovolatelia vymedzili len citovaním normatívneho textu ustanovení § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku a ktorých kumulatívna aplikácia zahŕňajúca súčasne všetky tri dôvody uvedené pod písmenami a), b) a c) je z podstaty veci vylúčená, mali eventuálne dovolatelia na mysli.

24. Dovolací súd pre úplnosť zdôrazňuje, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, dovolateľ musí relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ. Napokon v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, by mal konkretizovať rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je daná právna otázka rozhodovaná rozdielne. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku.

25. Pokiaľ dovolateľ vo svojom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, resp. neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré právnu otázku posudzujú a rozhodujú rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktoré judikáty, stanoviská alebo rozhodnutia mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky. V opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

26. V prejednávanej veci žalobcovia dovolací dôvod vyvodzovaný z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nevymedzili spôsobom zodpovedajúcim vyššie uvedeným kritériám (vyplývajúcim z ustanovení § 432 až § 435 Civilného sporového poriadku), s čím procesný predpis spája jeho odmietnutie. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod vyvodzovaný z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné v takej miere a rozsahu, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tak, ako to má na mysli uvedené ustanovenie. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcov ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá Civilného sporového poriadku).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.