| ECLI | ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200143.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 27.07.2022 |
| Súd | Najvyšší správny súd Slovenskej republiky |
| Spisová značka | 1Svk/16/2021 |
| Zdroj (PDF) | www.nssud.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Citované predpisy |
40/1964 Zb.: § 3a 2/1991 Zb.: § 3a 460/1992 Zb.: § 46, § 143 162/2015 Z. z.: § 2, § 3, § 3a, § 4, § 7, § 97, § 98, § 167, § 168, § 439, § 440, § 442, § 443, § 445, § 449, § 455, § 461, § 467 125/2016 Z. z.: § 3a, § 14 |
| Citované rozhodnutia | 8Sžo/34/2014, 8Sžk/40/2018 |
Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp.zn.: 1Svk/16/2021 datum: 27.07.2022 ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200143.1 1Svk/16/2021 IČS: 8020200143 UZNESENIE Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Základná organizácia Odborového zväzu KOVO VOLKSWAGEN SLOVAKIA, so sídlom Jána Jonáša 1, 843 02 Bratislava (adresa na doručovanie: Miletičova 24, 815 70 Bratislava), proti žalovanému: L.. X. U., P.., bytom Z. XXXXX/XXX, V. - O. U. (pôvodne bytom H. X. U. č. XXXX, XXX XX F.), za účasti ďalšieho účastníka: Moderné odbory Volkswagen, so sídlom Jána Jonáša 1, 843 02 Bratislava, práv. zast.: Advokátska kancelária doc. JUDr. Marek Švec, PhD., LL.M., s.r.o. so sídlom Spartakovská 24, 917 01 Trnava, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. marca 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5S/16/2020 - 73 zo dňa 03. júna 2021 takto rozhodol: I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Nárok na náhradu trov kasačného konania účastníkom konania nepriznáva . Odôvodnenie I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Žalobca a ďalší účastník sú odborovými organizáciami pôsobiacimi u zamestnávateľa - spoločnosti Volkswagen Slovakia a.s. (ďalej aj „zamestnávateľ“). Nakoľko medzi nimi nedošlo k dohode o spoločnom postupe v procese kolektívneho vyjednávania, zamestnávateľ požiadal Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej aj „Ministerstvo práce“) o určenie rozhodcu, ktorý overí počet členov jednotlivých odborových organizácií pôsobiacich u zamestnávateľa a určí „reprezentatívnu“ odborovú organizáciu, ktorá bude oprávnená na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy v zmysle § 3a ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (ďalej aj „ZoKV“ alebo aj „Zákon o kolektívnom vyjednávaní“). 2. Listom Ministerstva práce zo dňa 17.02.2017 bol žalovaný určený za rozhodcu v spore podľa § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní na rozhodnutie o určení reprezentatívnosti odborovej organizácie oprávnenej na kolektívne vyjednávanie za zamestnancov zamestnávateľa. Následne žalovaný rozhodnutím zo dňa 30.03.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) určil odborovú organizáciu Moderné odbory Volkswagen - ďalšieho účastníka ako odborovú organizáciu s väčším počtom členov a teda ako odborovú organizáciu oprávnenú na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy so zamestnávateľom. II. Konanie na krajskom súde 3. Správnou žalobou zo dňa 24.05.2017 podanou na Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalobca uviedol, že žalovaný ako rozhodca v spore o určení oprávnenej odborovej organizácie vystupuje ako orgán verejnej správy, nakoľko bol určený Ministerstvom práce na základe žiadosti jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/34/2014 zo dňa 31.03.2016, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.US 402/01 zo dňa 29.08.2011, kde sa tieto súdy zaoberali otázkou postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy v prípade rozhodovania sporov vo veci plnenia záväzkov z kolektívnej zmluvy podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí o. i. konštatoval, že atribútom pri posudzovaní postavenia rozhodcu ako orgánu verejnej správy je, že ten autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré s ním nie sú v rovnom postavení a obsah rozhodnutia nezávisí od vôle týchto subjektov. 5. Vo vzťahu k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že žalovaný pred rozhodnutím nedostatočne zistil skutkový stav, bez opory zákona o združovaní občanov a stanov OZ KOVO, čím bol žalobca eliminovaný z procesu kolektívneho vyjednávania a došlo tým k porušeniu jeho práv. 6. Uznesením sp. zn. 5S/19/2017 - 186 zo dňa 20.06.2018 krajský súd žalobu odmietol (ďalej aj „prvé uznesenie krajského súdu“), pričom konštatoval nemožnosť preskúmať rozhodnutie žalovaného v správnom súdnictve. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. 7. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.11.2019 sp. zn. 8Sžk/40/2018 zrušil prvé uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej aj „zrušujúce uznesenie NS SR“). Najvyšší súd SR zrušil uznesenie krajského súdu pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ktoré spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť, čo malo za následok vadu konania v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“). Krajský súd podľa Najvyššieho súdu SR nesprávne argumentoval s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/34/2018, ktoré sa však týkalo rozhodovania rozhodcu podľa § 14 ZoKV, a tiež v rozhodnutí absentovalo, z akého ustanovenia ZoKV správny súd vychádzal pri vyslovení nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného v správnom súdnictve. 8. Krajský súd po vrátení veci Najvyšším súdom SR vo veci opätovne rozhodol a uznesením sp. zn. 5S/16/2020 - 73 zo dňa 03.06.2021 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) žalobu odmietol. 9. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že najprv skúmal procesné podmienky s odkazom na § 97 SSP, podľa ktorého správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Konkrétne sa zaoberal tým, či žalovaný v postavení rozhodcu, ktorý rozhodoval v spore o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa§ 3a ZoKV, vystupuje ako orgán verejnej správy, t. j. či rozhodnutie vydané týmto rozhodcom je rozhodnutím preskúmateľným správnym súdom podľa ustanovení SSP. 10. Správny súd v rámci tohto skúmania úvodom poukázal na to, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní v ustanovení § 10 vymedzuje ďalšie kolektívne spory okrem sporov podľa § 3a; konkrétne spory o uzavretie kolektívnej zmluvy a spory o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy. Zo zákonného znenia je zrejmé, že iba ustanovenie § 14 ZoKV v prípade sporu o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy pripúšťa súdny prieskum rozhodnutia rozhodcu na návrh zmluvnej strany, ak je toto rozhodnutie v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami. Na konanie je v takomto prípade príslušný okresný súd, v obvode ktorého má sídlo zmluvná strana, proti ktorej tento návrh smeruje, pričom pri rozhodovaní sa postupuje podľa Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci. 11. Správny súd v tejto súvislosti dal do pozornosti znenie dôvodovej správy k zákonu č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti s prijatím CSP, CMP a SSP, ktorým došlo k novelizácii Zákona o kolektívnom vyjednávaní. V dôvodovej správe je uvedené, že bolo potrebné upraviť osobitný postup konania o zrušenie rozhodnutia rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy na návrh zmluvnej strany, keďže touto novelou došlo k zmene súdu vecne príslušného na konanie (pred rokom 2016 bol na takéto konania vecne príslušný krajský súd, pričom postup súdu mal byť upravený Občianskym súdnym poriadkom; konanie o preskúmavaní neprávoplatných správnych rozhodnutí súdom). Táto dôvodová správa poukázala na to, že vecná príslušnosť na konanie a procesnoprávny postup boli určené Civilným sporovým poriadkom, aby nedochádzalo k aplikačným problémom. 12. Podľa názoru krajského súdu aby bolo zrejmé, prečo správny súd považuje rozhodnutie podľa § 3a ZoKV za rozhodnutie súkromnoprávnej povahy nepreskúmateľné v správnom súdnictve, je nevyhnutné poukázať komplexne na právnu úpravu Zákona o kolektívnom vyjednávaní, jeho celkové členenie, druhy sporov, ktoré sú týmto zákonom upravené, a charakter týchto sporov, najmä rozdiely v právnej úprave § 3a a § 14 ZoKV. Zároveň krajský súd zdôraznil, že rozhodnutia rozhodcu podľa § 14 ZoKV sa chápu ako rozhodnutia orgánu verejnej správy preskúmateľné súdom, pričom táto preskúmateľnosť je výslovne určená zákonom. 13. Krajský súd ďalej dôvodil, že zákonodarca nemal legislatívny úmysel umožniť súdny prieskum rozhodnutí rozhodcu podľa § 3a ZoKV v rámci správneho súdnictva, pretože len pri ustanovení § 14 ZoKV výslovne určil právomoc súdu (všeobecného súdu) na preskúmanie rozhodnutí rozhodcu. Rozsiahla novelizácia procesnoprávnych kódexov účinná od 01.07.2016 upravila príslušnosť súdu na rozhodovanie, pričom výslovne uviedla, že je nevyhnutné upraviť právomoc súdu pri preskúmavaní rozhodnutí rozhodcu podľa § 14 ZoKV. Žiadnym zákonným ustanovením nedošlo k úprave právomoci súdov pri iných druhoch sporov, ako ich vymedzuje Zákon o kolektívnom vyjednávaní v § 10, resp. v § 3a, a takéto súdne spory, resp. možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia rozhodcu ani neboli spomenuté v dôvodovej správe k zákonu č. 125/2016 Z. z. 14. Krajský súd následne vyslovil názor, že nemôže analogicky, extenzívne rozširovať legislatívne znenie zákona a zveriť právomoc preskúmania správnym súdom aj iných rozhodnutí rozhodcu, ak to výslovne nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Takže napriek tomu, že § 3a ZoKV výslovne nevylučuje súdny prieskum rozhodnutia rozhodcu, nemožnosť súdneho prieskumu je zrejmý z tohto ustanovenia ako celku, v kombinácii s ostatnými ustanoveniami ZoKV (osobitne § 14). 15. Druhým dôvodom, prečo krajský súd právne uzavrel, že nejde o rozhodnutie preskúmateľné správnym súdom, je, že žalovaný pri rozhodovaní podľa § 3a ZoKV nemá postavenie orgánu verejnej správy. Z charakteru sporu, všeobecne definovaného vzťahu medzi odborovými organizáciami a postavenia rozhodcu pri rozhodovaní krajský súd dôvodil, že rozhodca má v tomto spore postavenie súkromnoprávneho subjektu, keďže aj otázka určenia príslušnej odborovej organizácie je otázka súkromnoprávna, ktorá nemá verejnoprávny dopad. V zmysle § 3a ods. 4 ZoKV je výber rozhodcu na samotných odborových organizáciách. Pri rozhodovaní rozhodca nevychádza zo všeobecne záväzných právnych predpisov, riadi sa stanovami jednotlivých odborových organizácií, pričom vychádza z predložených listinných podkladov týchto odborových organizácií, na základe ktorých deklaratórne vysloví počet členov tej ktorej odborovej organizácie. V zmysle uvedeného spor odborových organizácií podľa § 3a ZoKV má nesporne súkromnoprávny charakter. 16. Krajský súd svoju argumentáciu oprel aj o definíciu odborovej organizácie ako dobrovoľného združenia, ktoré vzniká nezávisle od vôle zamestnávateľa, bez zásahu štátu do procesu jej konštituovania a ktorej hlavným cieľom je podporovať a hájiť záujmy zamestnancov. Odborové organizácie majú postavenie právnickej osoby súkromnoprávneho charakteru. Krajský súd poukázal aj na definíciu kolektívnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorého obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a zmluvnej voľnosti. V prípade uzatvárania kolektívnej zmluvy nie je prípustný žiadny zásah verejnej moci, ktorá by autoritatívne rozhodla o právach a povinnostiach subjektov. Spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy podľa § 3a ZoKV vzniká v čase kolektívneho vyjednávania a prípravy kolektívnej zmluvy medzi zamestnávateľom a príslušnou odborovou organizáciou, ktorá u tohto zamestnávateľa pôsobí. 17. S poukazom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie rozhodcu v tomto konaní nie je predmetom súdneho preskúmania podľa § 7 písm. h) SSP a žalobu odmietol s poukazom na § 98 ods. 1 písm. h) SSP. Trovy nepriznal žiadnemu z účastníkov. III. Konanie na Najvyššom správnom súde SR 18. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal žalobca ako sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP (krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení NS SR). 19. Vo vzťahu k nerešpektovaniu záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR krajským súdom sťažovateľ citoval časť odôvodnenia zo zrušujúceho uznesenia NS SR. Túto sťažovateľ interpretoval tak, že Najvyšší súd SR vyslovil záväzný právny názor, že krajský súd má v prípade odmietnutia žaloby výslovne uviesť konkrétne ustanovenie osobitného predpisu (ZoKV), ktoré vylučuje rozhodnutie žalovaného z preskúmania súdom. To však krajský súd neurobil, čím nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR. Naopak, krajský súd uviedol ustanovenie, ktoré súdny prieskum umožňuje (§ 14 ZoKV), z čoho vyvodil záver, že pri sporoch podľa iných ustanovení ZoKV vrátane § 3a ZoKV súdny prieskum možný nie je. To však podľa sťažovateľa odporuje čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.“ Z citovaného článku Ústavy SR tak podľa sťažovateľa vyplýva, že zákon má uvádzať pozitívne vymedzenie nepreskúmateľných rozhodnutí a preskúmateľné sú potom všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré sú osobitnými predpismi z preskúmania vylúčené. 20. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie postavenia žalovaného ako súkromnoprávneho subjektu, ktoré bolo tiež dôvodom pre konštatáciu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 21. Sťažovateľ poukázal na to, že v spore o reprezentatívnosť odborovej organizácie podľa § 3a ZoKV určuje rozhodcu Ministerstvo práce, pričom ak tak robí na podnet zamestnávateľa (ako tomu bolo v tomto prípade), robí tak nie z vôle odborových organizácií. Nie je teda pravdou, že výber rozhodcu je na vôli odborových organizácií, naopak bolo zasiahnuté do slobody ich vôle. Sťažovateľ upriamil pozornosť aj na to, že žalovaný vystupuje vo vzťahu k zmluvným stranám vo vzťahu nadradenosti a jeho rozhodnutie je pre zmluvné strany záväzné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že súkromnoprávne vzťahy sa vyznačujú autonómiou vôle zmluvných strán a zásadou rovnosti, ktoré v tomto prípade jednoznačne absentujú. 22. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. Ďalší účastník vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu považuje za zákonné a vecne správne. Dal kasačnému súdu na zváženie zastavenie súdneho konania, nakoľko došlo k odpadnutiu dôvodu na pokračovanie v konaní vzhľadom na stratu platnosti a účinnosti kolektívnej zmluvy na roky 2017 - 2019, ktorá bola uzatvorená na podklade rozhodnutia žalovaného. Podľa ďalšieho účastníka pokračovanie v súdnom konaní nie je spôsobilé mať nijaké právne následky v rámci realizácie pracovnoprávnych vzťahov u zamestnávateľa. Ďalší účastník dal do pozornosti súdu aj ďalší vývoj pôsobenia odborových organizácií u zamestnávateľa, kedy odborovou organizáciou na ďalšie kolektívne vyjednávanie po roku 2019 bol opäť ďalší účastník a nie žalobca, pričom pomer členov mal byť 1:24. Podľa ďalšieho účastníka bol on odborovou organizáciou s väčším počtom členov aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 24. Pokiaľ ide o právne posúdenie, ďalší účastník poukázal na to, že odôvodnenie zrušujúceho uznesenia NS SR, podľa ktorého mal krajský súd uviesť ustanovenie osobitného predpisu, ktoré by vylučovalo súdny prieskum rozhodnutia žalovaného, je rozporné s právnou teóriou a diferenciáciou noriem správneho a pracovného práva. Ďalší účastník sa nestotožňuje so sťažovateľovým formálnym výkladom zrušujúceho uznesenia NS SR. Krajský súd sa podľa ďalšieho účastníka dostatočným a obsiahlym spôsobom vysporiadal s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, pretože ustanovenie vylučujúce súdny prieskum rozhodnutia rozhodcu podľa § 3a ZoKV ani nemožno označiť, pretože zákonodarca ani nepredpokladal možnosť súdneho prieskumu s odkazom na dôvodovú správu k zákonu č. 125/2016 Z. z.. Zmyslom právnej argumentácie Najvyššieho súdu SR podľa ďalšieho účastníka bolo vôbec sa vysporiadať s možnosťou pripustenia súdneho prieskumu rozhodnutia rozhodcu. Podľa ďalšieho účastníka krajský súd sa vysporiadal s právnym názorom Najvyššieho súdu SR tak, že objasnil, že nemožno označiť konkrétne ustanovenie ZoKV, ktoré by súdny prieskum vylučovalo, a tiež, že vysvetlil, prečo ani na základe absencie takéhoto konkrétneho ustanovenia nemožno súdny prieskum pripustiť. Podľa ďalšieho účastníka preto krajský súd právny názor Najvyššieho súdu SR rešpektoval. 25. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, ďalší účastník argumentoval tak, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní obsahuje pracovnoprávne normy upravujúce vzťahy medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou. Ustanovenie § 3a ZoKV obsahuje pravidlá pre určenie odborovej organizácie oprávnenej kolektívne vyjednávať v prípade, že odborové organizácie pôsobiace u zamestnávateľa nepostupujú spoločne. Zákon o kolektívnom vyjednávaní podľa ďalšieho účastníka neobsahuje normy správneho práva. Ustanovenie § 3a ZoKV neupravuje postup, podľa ktorého má rozhodca konať, rozhodca nemôže ukladať stranám sankcie a nemá postavenie orgánu verejnej moci. Ďalší účastník označil za rozporné s právnou teóriou, aby na úpravu pracovnoprávnych vzťahov mali byť aplikované normy správneho práva, keď daný pracovnoprávny vzťah nenesie žiadne verejnoprávne prvky. IV. Právny názor Najvyššieho správneho súdu SR 26. Dňa 01.01.2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01.08.2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci. V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 1S a je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal kasačnú sťažnosť, ktorá bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), za splnenia podmienok povinného zastúpenia (§ 449 SSP) a zároveň obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 445 SSP), pričom ňou bolo napadnuté rozhodnutie, proti ktorému je jej podanie prípustné (§ 439 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP). 28. Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 29. Primárnou úlohou kasačného súdu bolo posúdiť, či krajský súd postupoval správne, keď odmietol žalobu žalobcu ako odborovej organizácie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný ako rozhodca určil podľa § 3a Zákona o kolektívnom vyjednávaní ďalšieho účastníka ako tzv. „reprezentatívnu“ odborovú organizáciu oprávnenú so zamestnávateľom kolektívne vyjednávať. Kľúčovou otázkou pritom bolo, či rozhodnutie rozhodcu ustanoveného Ministerstvom práce na podnet zamestnávateľa, ktorým rozhodca určil reprezentatívnu odborovú organizáciu u zamestnávateľa na základe počtu jej členov, je možné považovať za rozhodnutie, resp. opatrenie podliehajúce súdnemu prieskumu v správnom súdnictve alebo nie. 30. Krajský súd dospel k záveru o nemožnosti preskúmať rozhodnutie žalovaného v správnom súdnictve z dvoch dôvodov: a) gramatický, účelový a systematický výklad ZoKV, ktorý vyslovene pripúšťa prieskum rozhodnutia rozhodcu len v spore o plnenie kolektívnej zmluvy podľa § 14 ZoKV, aj to na okresnom súde podľa ustanovení CSP, s podporným poukazom na zákon č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach v súvislosti s prijatím CSP, CMP a SSP a dôvodovú správu k nemu. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že zákonodarca nezamýšľal umožniť prieskum rozhodnutia rozhodcu podľa § 3a ZoKV a b) analýza postavenia rozhodcu ako súkromnoprávneho subjektu a jeho rozhodnutia ako nepodliehajúceho správnemu súdnemu prieskumu. 31. Podstata sťažnostných bodov spočívala v tom, že krajský súd a) nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR, keď neuviedol ustanovenie ZoKV, ktoré by súdny prieskum vylučovalo a b) nesprávne právne posúdil postavenie rozhodcu ako súkromnoprávneho subjektu a nie ako orgánu verejnej moci, resp. verejnej správy. 32. Podľa § 2 ods. 2 SSP: „Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.“ 33. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP: „Na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.“ 34. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP: „Na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.“ 35. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP: „Na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.“ 36. Podľa § 4 písm. d) SSP: „Orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.“ 37. Podľa § 1 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Tento zákon upravuje kolektívne vyjednávanie medzi príslušnými orgánmi odborových organizácií a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy.“ 38. Podľa § 3a ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe viaceré odborové organizácie, pri uzatváraní kolektívnej zmluvy v mene kolektívu zamestnancov môžu príslušné odborové orgány pôsobiace u zamestnávateľa vystupovať a konať s právnymi dôsledkami pre všetkých zamestnancov len spoločne a vo vzájomnej zhode, ak sa medzi sebou nedohodnú inak. Ak sa odborové organizácie nedohodnú na postupe podľa prvej vety, je zamestnávateľ oprávnený uzatvoriť kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou s najväčším počtom členov u zamestnávateľa alebo s ostatnými odborovými organizáciami, ktorých súčet členov u zamestnávateľa je väčší ako počet členov najväčšej odborovej organizácie.“ 39. Podľa § 3a ods. 3 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Ak sa zúčastnené strany nedohodnú podľa odseku 1 alebo 2, ide o spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy.“ 40. Podľa § 3a ods. 4 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Spor o určenie odborovej organizácie oprávnenej na uzatvorenie kolektívnej zmluvy rieši rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov vedenom na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa tohto zákona. Ak sa zmluvné strany na osobe rozhodcu nedohodnú, na žiadosť ktorejkoľvek zo zmluvných strán ho určí ministerstvo.“ 41. Podľa § 3a ods. 5 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Rozhodca vydá doklad, ktorý oprávňuje príslušnú odborovú organizáciu alebo príslušné odborové organizácie na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy.“ 42. Podľa § 14 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Súd zruší na návrh zmluvnej strany rozhodnutie rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy, ak je v rozpore s právnymi predpismi alebo kolektívnymi zmluvami.“ 43. Podľa § 14 ods. 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní: „Návrh na zrušenie rozhodnutia podľa odseku 1 môže zmluvná strana podať do 15 dní od jeho doručenia. Príslušným je okresný súd, v ktorého obvode má sídlo zmluvná strana, proti ktorej tento návrh smeruje. Proti rozhodnutiu vo veci nie je prípustné odvolanie ani obnova konania.“ 44. Sťažovateľ sa nemýli v tom, že správny súdny prieskum v Slovenskej republike je postavený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, teda že prieskumu podliehajú v zásade všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy vydané pri výkone verejnej správy, ak môžu predstavovať dotyk na subjektívnych právach žalobcu, s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne vymedzuje (v ustanovení § 7 SSP, resp. v zmysle § 7 písm. h) SSP aj v osobitných predpisoch). Tento princíp však zároveň znamená, že rozhodnutie je preskúmateľné vtedy, ak po prvé spĺňa podmienky pozitívneho vymedzenia (odvodené najmä z vymedzenia právomoci správnych súdov v § 2 SSP či definície pojmov ako rozhodnutie či opatrenie orgánu verejnej správy v § 3 SSP) a po druhé, spĺňa podmienku, že nejde o rozhodnutie obsiahnuté vo výpočte negatívnej enumerácie. K skúmaniu splnenia druhej podmienky však správny súd pristupuje až vtedy, keď má za preukázané splnenie podmienok pozitívneho vymedzenia. Podmienky pozitívneho vymedzenia o. i. sú, že musí ísť o akt orgánu verejnej správy pri výkone verejnej správy, ktorý môže spôsobiť dotyk na subjektívnych právach. Ak sa však o rozhodnutie orgánu verejnej správy nejedná, nie je splnená ani hypotéza právnej normy čl. 46 ods. 2 Ústavy, pretože toto ustanovenie garantuje právo na súdny prieskum len vo vzťahu k rozhodnutiam orgánu verejnej správy. 45. V uvedenom prípade je napadnutým rozhodnutím rozhodnutie rozhodcu, ktorým došlo k určeniu reprezentatívnej odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa s väčším počtom členov a teda oprávnenej na rokovanie a uzatváranie kolektívnej zmluvy. 46. Kasačný súd konštatuje, že takéto rozhodnutie žalovaného vskutku zakladá autoritatívne rozhodnutie rozhodcu - fyzickej osoby, ktoré sú adresáti rozhodnutia povinné rešpektovať a ktoré zakladá právo v prospech jednej z odborových organizácii pôsobiacich u zamestnávateľa kolektívne vyjednávať a uzavrieť kolektívnu zmluvu na úkor druhej z takýchto odborových organizácií, ktorá je rozhodnutím pochopiteľné dotknutá na svojich právach. Aby však išlo o orgán verejnej správy, ustanovenie § 4 písm. d) SSP zároveň vyžaduje, aby zákon zveril subjektu - fyzickej osobe rozhodovanie v oblasti verejnej správy. 47. Podľa právnej teórie: „.Napriek spomínanému faktu, že ide o subjekty súkromného práva, môžu ako fyzické osoby, tak aj právnické osoby realizovať výkon verejnej správy. Zásadne pôjde o prenesený výkon štátnej správy, ktorý budú môcť realizovať spomínané subjekty na základe ustanovení osobitných zákonov, podľa ktorých sa zákonodarca rozhodol preniesť časť právomoci na ne pri výkone štátnej správy. Ide o činnosť, ktorú zvyčajne zo zákona robia orgány štátnej správy alebo samosprávy, teda verejnoprávne subjekty.“ (Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2017, BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ A KOL., § 4 SSP) 48. Kasačný súd má za to, že krajský súd správne právne posúdil vec, keď uzavrel, že z ustanovenia § 3a ZoKV vo väzbe na účel a celkovú systematiku Zákona o kolektívnom vyjednávaní jednoznačne vyplýva, že rozhodca v spore o reprezentatívnu odborovú organizáciu rozhoduje ako súkromnoprávny subjekt a nie ako orgán verejnej správy. Aj ďalší účastník správne podotkol, že Zákon o kolektívnom vyjednávaní je súkromnoprávnym predpisom upravujúcim kolektívne pracovnoprávne vzťahy hmotnej a procesnej povahy medzi odborovými organizáciami a zamestnávateľmi ako subjektmi súkromného práva. Ustanovenie § 3a ZoKV upravuje postup v rámci procesu kolektívneho vyjednávania v prípade, že sa odborové organizácie nevedia dohodnúť na spoločnom postupe, a to zakotvením právnej možnosti jednej zo zmluvných strán obrátiť sa na Ministerstvo práce so žiadosťou o ustanovenie rozhodcu. Takto ustanovený rozhodca potom nezávisle overí počet členov každej z odborovej organizácií a určí organizáciu s najväčším počtom členov. Uvedené rozhodovanie rozhodcu je preto potrebné chápať ako právnu možnosť strán vyriešiť si vzájomný čiastkový spor o určenie spôsobilého zmluvného subjektu v procese uzatvárania kolektívnej zmluvy. Nemožno ho považovať za výkon verejnej správy a najmä nie za prenesený výkon štátnej správy, ktorý by zákonodarca zákonom preniesol na rozhodcu z orgánov štátnej správy či samosprávy. 49. Kasačný súd uznáva, že hoci kolektívne pracovnoprávne vzťahy sú upravené normami patriacimi pod odvetvie pracovného (súkromného) práva, je tu badateľná istá ingerencia štátu s cieľom zaručiť ochranu zamestnancov ako „slabších“ subjektov. Takáto ingerencia štátu spočívajúca v určení rozhodcu na podnet zmluvnej strany ministerstvom práce z ním vedeného zoznamu a zverení právomoci rozhodcovi nezávisle overiť počet členov odborových organizácií v procese kolektívneho vyjednávania však neznamená prenesenie výkonu verejnej správy. Ide len o nástroj ochrany zamestnancov zakotvený zákonom, aby sa v dôsledku sporu predstaviteľov odborových organizácií neocitli v patovej situácií a neostali bez kolektívnej zmluvy, ktorá im vie poskytnúť viac práv než Zákonník práce. 50. Kasačný súd ďalej uvádza, že postup rozhodcu nie je Zákonom o kolektívnom vyjednávaní procesne upravený tak, ako je upravené administratívne konanie, nevzťahuje sa na neho Správny poriadok, rozhodca nedisponuje nijakou donucovacou zložkou moci a nemôže stranám ukladať sankcie pri nerešpektovaní jeho rozhodnutia. Rozhodca (ani Ministerstvo práce) nerozhoduje ex officio, ale vždy len na podnet jednej zo zmluvných/sporových strán. V tomto prípade Ministerstvo práce určilo rozhodcu na podnet zamestnávateľa (ktorý celkom oprávnene ako budúca zmluvná strana potrebuje vedieť, s kým má kolektívnu zmluvu uzatvárať), čo však rozhodne nemá také účinky, ako sa nazdáva sťažovateľ, t. j. žeby pre absenciu vôle odborových organizácií pri konštituovaní rozhodcu už muselo ísť o výkon verejnej správy. 51. Kasačný súd preto vyhodnotil kasačnú námietku, že krajský súd v otázke právnej kvalifikácie rozhodcu ako orgánu verejnej správy nesprávne právne posúdil vec, za nedôvodnú. 52. Podľa kasačného súdu krajský súd takisto vykonal správnu analýzu Zákona o kolektívnom vyjednávaní, kedy uviedol, že z hľadiska systematiky a účelu zákona nemožno označiť konkrétne ustanovenie ZoKV, ktoré by prieskum vylučovalo. Preto podľa názoru kasačného súdu nedošlo k nerešpektovaniu právne záväzného názoru NS SR krajským súdom. Najvyšší súd SR zrušil prvé uznesenie krajského súdu pre nepreskúmateľnosť, a teda nemožno tvrdiť, že vyslovil právny názor, že prieskum rozhodnutia žalovaného je možný a nie je možný len v prípade, že krajský súd označí konkrétne ustanovenie ZoKV, ktorý by ho vylučovalo. Aj kasačnú námietku spočívajúcu v nerešpektovaní právne záväzného názoru Najvyššieho súdu SR preto kasačný súd posúdil ako nedôvodnú. 53. Kasačný súd záverom konštatuje, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Preto rozhodol o zamietnutí kasačnej sťažnosti postupom podľa § 461 SSP. 54. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP a contrario k §167 ods. 1 a § 168 SSP, tak že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože sťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu obsiahnutého v § 168 SSP. Ďalší účastník nemá nárok na náhradu trov konania, pretože mu súdom nebola uložená nijaká povinnosť a ani neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa na jeho návrh. 55. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 27. júla 2022
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky