SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 5/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, PetraBrňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a RudolfaTkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorovIII. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v nálezoch sp. zn.III. ÚS 162/2011 a sp. zn. III. ÚS 547/2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súduSlovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obchodnejspoločnosti 1. FC TATRAN, a. s., Čapajevova 47, Prešov, v konaní vedenom pod sp. zn.II. ÚS 783/2015, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach protipostupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Všeobecná charakteristika predmetnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. októbra2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1. FC TATRAN, a. s. (ďalej aj„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na ochranu majetku podľačl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodcovským rozsudkomRozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu Bratislava sp. zn. 19/12 RS z 3. júna2013, ktorý rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnúsumu. Vec sťažovateľky je vedená na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 783/2015.Ústavnému súdu, jeho II. senátu, bolo pridelených niekoľko ďalších podaní, ktorésmerujú proti rozhodcovským súdom, ktoré konali a rozhodovali v režime zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákono rozhodcovskom konaní“). Ide o sťažnosti sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn.II. ÚS 782/2015 (porov. bod 19). Ak sťažovateľ označí za odporcu takýto subjekt, tak akonajprvotnejšiu podmienku vo fázea limineje nutné ustáliť, či má ústavný súd právomoco takejto sťažnosti rozhodnúť.
2. II. senát dospel k právnemu názoru, že nemá právomoc rozhodovať o ústavnýchsťažnostiach podľa čl. 127 ústavy proti rozhodcovským súdom, pretože ani na základeskutočnosti subsidiarity, resp. že vydá exekvovateľné rozhodnutie, nemožno rozhodcovskýsúd vnímať ako orgán verejnej moci, pričom tento právny názor je odchýlny od právnehonázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, a preto uznesením II. senátu sanavrhuje plénu, aby zjednotilo podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) odchýlne právne názory.
3. Žiaden senát netvrdí, že rozhodcovský súd je orgánom verejnej moci, alev niektorých rozhodnutiach bol prijatý právny názor, že absencia právneho prostriedkunápravy aktivuje právomoc ústavného súdu, resp. ak vydá takýto súkromný súdexekvovateľné rozhodnutie, je potlačená súkromná povaha súdu, a preto možno preskúmaťjeho rozhodnutia akoby bol orgánom moci verejnej. II. senát je presvedčený, že súkromnápovaha týchto súdov vylučuje prieskum ich rozhodnutí, pričom táto pozícia nie je formálna,ale funkčná, vychádzajúca zo zmyslu ústavnej sťažnosti a zmyslu rozhodcovských súdov,ich procesnej autonómie. II. senát je presvedčený, že dostatočnú ochranu poskytuje žalobapodľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskomrozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov, Exekučný poriadok a v istom zmysle aj iné súkromnoprávne nástroje. (Kde sav texte uvádza ochrana podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, myslí sa tým ajochrana podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konanía o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.)
4. Ustálenie právomoci je vo všeobecnosti veľmi dôležité z hľadiska deľby moci,a tak ochrany slobody, pretože práve ústavný súd ako ochranca základných práv a slobôd jeviazaný ústavou a právom a nie je žiaduce, aby svoj právom vymedzený priestor opúšťal.Moderná spoločnosť je však veľmi komplexná a dochádza v nej často k neostrým hraniciammedzi súkromným a vrchnostenským priestorom. Takýmto neostrým priestorom je ajrozhodcovské konanie, ktoré je v obchodnej praxi, ale aj v praxi športového práva veľmipopulárne.
5. Právny názor o prijateľnosti sťažností proti rozhodcovským súdom bol vyslovenýv podstate v procesne „najčistejšej“ meritórnej forme rozhodovania – formou nálezu. Nie jepreto pochybnosť, že vymedziť sa proti tomuto právnemu názoru je potrebnéprostredníctvom § 6 zákona o ústavnom súde. Nominálne označenie čísla senátu nie jerelevantné. Dôležitá je prítomnosť rozdielnych právnych názorov, ktorá je v tejto otázkezrejmá (bod 12).
II.
Prehľad doterajšieho rozhodovania senátov ústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdov
6. V ostatných rokoch mal ústavný súd viacero príležitostí formulovať svoje názoryna rozhodcovské konanie a na prieskum rozhodcovských rozsudkov, uznesení a postupov.Vo výraznej väčšine prípadov boli sťažnosti z rôznych dôvodov odmietnuté. Dôvodyodmietnutia boli pritom nasledovné:
7. Vo viacerých prípadoch došlo k odmietnutiu z dôvodunevyčerpania opravných prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, a to konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudkupodľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní alebo v rámciexekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Ústavný súd pritomv mnohých rozhodnutiach v odôvodnení špecifikoval, ktorým písmenom § 40 ods. 1 zákonao rozhodcovskom konaní by žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolopravdepodobne možné odôvodniť (uznesenia IV. ÚS 115/2013 z 28. februára 2013,IV. ÚS 149/2013 z 8. marca 2013, I. ÚS 104/2014 z 5. marca 2014, III. ÚS 36/2014z 21. januára 2014, III. ÚS 39/2014 z 21. januára 2014, IV. ÚS 39/2012 z 27. januára 2012,I. ÚS 222/09 zo 17. augusta 2009, I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).
8. V iných prípadoch bola sťažnosť odmietnutá, pretože sťažovateľpodal zároveň žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudkua o tejto žalobe ešte nebolo rozhodnuté(uznesenia III. ÚS 276/2013 z 2. júla 2013, IV. ÚS 394/2012 z 15. augusta 2012,III. ÚS 444/2012 z 12. septembra 2012, IV. ÚS 406/09 z 10. decembra 2009).
9. Viacero sťažností bolo odmietnutých z dôvodu, ženesmerovali proti meritórnymrozhodnutiam rozhodcovských súdov, ale „len“ proti postupu alebo procesnýmrozhodnutiama namietané nedostatky mohli byť napravené v režime zákona o rozhodcovskom konaní. III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť proti uzneseniurozhodcovského súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená poplatková povinnosť zanámietku zaujatosti rozhodcu a poplatková povinnosť za námietku zaujatosti súdu. Dôvodilpritom, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a vzhľadom na tvrdené skutočnosti – zaujatosťrozhodcovského súdu a rozhodcu – bude mať sťažovateľ proti prípadnému meritórnemurozhodcovskému rozsudku k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy, a to žalobuo zrušenie rozhodcovského rozsudku minimálne podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákonao rozhodcovskom konaní (uznesenie III. ÚS 220/2014 z 25. marca 2014, podobne ajuznesenie III. ÚS 322/2014 z 13. mája 2014). Nie nepodobne boli odmietnuté sťažnostiproti nemeritórnym rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pretože nevznikla prekážkares iudicata, pričom ústavný súd uviedol aj argument, že rozhodcovské konanie nadobúdaverejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisujevlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je totokonanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu(III. ÚS 335/2010 z 21. septembra 2010). Takto boli odmietané aj sťažnosti protiprieťahomrozhodcovských súdov (I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013, II. ÚS 432/2015).
10. V niektorých prípadoch námietky sťažovateľovsmerovali proti odôvodneniu rozhodcovského rozsudkua sťažovatelia namietali jeho nedostatočné odôvodnenie alebonepreskúmateľnosť. Ústavný súd implicitne potvrdil, že sťažnosť proti rozhodcovskémurozsudku v zásade je prípustná, v daných prípadoch však tieto sťažnosti odmietol ako zjavneneodôvodnené na základe preskúmania predmetného odôvodnenia a konštatovania, že jeústavne konformné [uznesenia III. ÚS 49/2014 z 29. januára 2014 (porov. Magál, M.,Kasemová, M. Slovak Republic – Current Case Law of the Slovak National Courtsregarding Arbitration. In: Czech (& Central European) Yearbook of Arbitration, Vol 5, 2015,s. 657), III. ÚS 95/2010 z 9. marca 2012, III. ÚS 213/2010 z 25. mája 2010, I. ÚS 569/2012z 28. novembra 2012].
11. V niektorých prípadoch ústavný súd sťažnosti odmietol akooneskorene podané(uznesenia II. ÚS 173/2010 z 30. marca 2010, III. ÚS 41/2010 z 2. februára 2010,III. ÚS 49/2010 z 2. februára 2010).
12. Výnimku z už citovaných odmietnutých sťažností predstavujú dva nálezyIII. senátu ústavného súdu, v ktorých sťažnostiam vyhovel a konštatoval porušeniezákladných práv zo strany príslušných rozhodcovských súdov. Okrem toho je na ďalšiekonanie prijatá sťažnosť sp. zn. II. ÚS 155/2015.
13. V náleze sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011 ústavný súd konštatovalporušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu rozhodcovským rozsudkom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a vec vrátilrozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Priamo v právnej vete nálezu ústavný súd uviedol,že pokiaľ po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadnaúčinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, ústavný súd je oprávnenýposudzovať zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu (Zbierka nálezova uznesení ústavného súdu, rozhodnutie č. 40/2011).
14. V náleze sp. zn. III. ÚS 547/2013 z 19. februára 2014 ústavný súd taktiežkonštatoval porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu. Predmetom prieskumu v danej vecibolo už nemeritórne procesné uznesenie, ktorým rozhodcovský súd rozhodol, žev rozhodcovskom konaní (ktoré bolo predtým samostatným uznesením zastavené) žiadenz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože rozhodcovský súd nemáprávomoc vo veci rozhodnúť. III. senát v náleze uviedol, že„práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecných súdov) v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“. Uvedenérozhodnutie spolu s predchádzajúcim nálezom vychádzali z názoru, že až konečnérozhodnutie rozhodcovského súdu možno za konkrétnych okolností napadnúť ústavnousťažnosťou. Akcentuje tak nemožnosť inej právnej ochrany, a teda preskúmateľnosť ajnemeritórnych rozhodnutí.
15. Ako vyplýva z už citovaných rozhodnutí, sťažnosti proti postupoma rozhodnutiam rozhodcovských súdov nie sú v rozhodovacej praxi ústavného súduvýnimočné. Možno zhrnúť, že najskôr ústavný súd povedal, že až exekučne vykonateľnýmrozsudkom končí rozhodcovské konanie, a tým, že zatiaľ nemožno takéto rozhodnutie(o zastavení) preskúmať ani všeobecným súdom, nemôže tam ingerovať ani ústavný súd(III. ÚS 335/2010). Podobne postupoval ústavný súd voči námietkam prieťahov(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Neskôr vec proti meritórnemu rozsudku prijal s tým, žesťažovateľ nemal iné právne prostriedky (III. ÚS 162/2011), aby napokon prijal vec protinemeritórnemu rozhodnutiu s tým, že sťažovateľ nemal iné právne prostriedky(III. ÚS 547/2013).
16. Citovanými rozhodnutiami sa ako kľúčová otázka vinie charakterrozhodcovského konania a rozhodcovských súdov a aplikovateľnosť hlavne základnýchprocesných záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru narozhodcovské konanie. Sťažovatelia sa však snažili namietať aj porušenie hmotnéhozákladného práva na ochranu majetku.
17. Túto otázku považuje II. senát ústavného súdu za otázku zásadného právnehovýznamu, a to tak z hľadiska dogmatického vymedzenia právomocí ústavného súduvo vzťahu k rozhodcovským súdom, ako aj z hľadiska praktického významu pre relatívneveľký nápad sťažností proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. II. senáttaktiež upozorňuje na to, že judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej má ústavný súdprávomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupom alebo rozhodnutiam rozhodcovskýchsúdov, vyvolala kritické reakcie v odbornej verejnosti (Csach, K. Prieskum rozhodcovskýchrozsudkov ústavným súdom. In: Právo – obchod – ekonomika. Košice : UPJŠ, 2011, s. 386395, dostupné na internete: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf;Csach, K. Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd. Lexforum, 17. augusta 2011,http://www.lexforum.cz/330; Magal, M., Gyarfas, J. Slovakia: Court expands power of
review, Global Arbitration Review, 6, 2011, 6, s. 3334; Gyarfas, J. ConstitutionalScrutiny of Arbitral Awards: Odd Precedents in Central Europe, Journal of International
Arbitration 29, č. 4, 2012, s. 391404). Problematika zamestnáva aj zahraničné ústavnéa iné vrcholné súdy, a preto si zasluhuje aj perspektívu ústavnoprávnej komparatistiky
(body 3745).
18. II. senát ústavného súdu dospel pri posudzovaní uvedenej sťažnosti k právnemunázoru, že postup a rozhodnutia (a to tak procesné, ako aj meritórne) rozhodcovských súdovnemôžu byť predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Tento právny názor jeodchylný od právnych názorov III. senátu ústavného súdu prezentovaných v dvochnálezoch, ktorým konštatoval porušenie základných práv rozhodcovskými súdmi, ako aj odprávnych názorov prezentovaných inými senátmi v odôvodnení niektorých už citovanýchuznesení, aj keď sťažnosti proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov nimiboli (z iných dôvodov) odmietnuté. II. senát ústavného súdu preto považuje za žiaducepredložiť otázku sťažností proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov plénuústavného súdu na účely zjednotenia týchto právnych názorov.
III.
Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 783/2015 (ako aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 824/2015 a sp. zn. II. ÚS 782/2015)
19. V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu boli II. senátu ústavného súdupridelené tieto sťažnosti:
- vo veci sp. zn. II. ÚS 783/2015 je sťažovateľom obchodná spoločnosť, futbalovýklub 1. FC Tatran, ktorý namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva naochranu majetku Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, ktorý rozhodol,že sťažovateľ je povinný zaplatiť svojmu bývalému hráčovi dlžnú sumu;
- vo veci sp. zn. II. ÚS 824/2015 sťažovatelia AQUAPLAST, s. r. o., abroja proti rozhodcovskému rozsudku Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdutvrdiac, že porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Rozsudok ich zaviazal na zaplatenie, aj keď po povolení reštrukturalizácie malobyť rozhodcovské konanie podľa zákona prerušené;
- vo veci sp. zn. II. ÚS 782/2015 sťažovateľka po tom, čo Rozhodcovský súdv Bratislave po dohode účastníkov konanie zastavil, namieta, že nezaplatením trov tento súdporušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.II. senát 2. júla 2015 uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2015 odmietol sťažnosťproti prieťahom na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu. Ústavnýsúd tak urobil nielen preto, že v konaní nebolo namietané konečné rozhodnutie, ale uviedolaj argumenty, že rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, čím naznačil svojeuvažovanie pred návrhom na zjednotenie právnych názorov. Pre úplnosť treba uviesť, že naústavnom súde je ešte nerozhodnutých ďalších šesť podaní proti rozhodcovským súdom(Rvp 3044/2015, Rvp 8735/2015, Rvp 10696/2015, Rvp 12374/2015, Rvp 13047/2015,Rvp 14042/2015).
20. V nadväznosti na právne názory vyslovené v doterajších rozhodnutiachústavného súdu o sťažnostiach proti postupu a rozhodnutiam rozhodcovských súdovpovažoval II. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o uvedených sťažnostiacha zvlášť sťažnostiach vedených pod sp. zn. II. ÚS 783/2015 a sp. zn. II. ÚS 824/2015 zapotrebné zaujať stanovisko ku kľúčovému právnemu problému vyplývajúcemuz posudzovanej veciMá ústavný súd právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127ústavy proti postupu alebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu?
21. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ustanovenie § 51 ods. 1 zákonao ústavnom súde po novele zákonom č. 353/2014 Z. z. znie: „Účastníci konania súsťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.“ Toto ustanovenieurobilo explicitnou normu, o ktorej prítomnosti nikdy neboli doktrinálne ani judikatórnepochybnosti.
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 127 v spojenís čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a najnovšie z ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o ústavnomsúde vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochranyzákladných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu,ktorý má atribúty verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sférysťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namieta postup alebo rozhodnutie entity, ktorá verejnú mocnevykonáva, jeho sťažnosť je nezlučiteľná z hľadiska dodržania právomoci s čl. 127 ústavy(I. ÚS 76/02, I. ÚS 139/04, I. ÚS 57/04, IV. ÚS 459/2011).
23. II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovskéhokonania, že jeho podstata„spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti.“(m. m. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
24. II. senát ústavného súdu sa taktiež stotožňuje s názorom, že rozhodcovský súd nieje orgánom verejnej moci (III. ÚS 162/2011, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 335/2010,I. ÚS 234/2013, III. ÚS 49/2014).
25. Na rozdiel od citovaných rozhodnutí sa však II. senát ústavného súdu prikláňak názoru, že ak rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, nemožno jeho postup aleborozhodnutia preskúmať v konaní podľa čl. 127 ústavy a prípadná sťažnosť proti postupualebo rozhodnutiu rozhodcovského súdu je z hľadiska dodržania právomoci nezlučiteľnás čl. 127 ústavy.
26. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcoviaako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktuúčastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálnezverený výkon verejnej moci a z tohto dôvodu nemôžu byť pasívne legitimovaní v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
27. II. senát ústavného súdu v tomto smere pripomína ustálenú judikatúru, podľaktorej„[n]a základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby – rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní“(m. m. III. ÚS 335/2010,I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
28. Z uvedeného nevyplýva, že strany sa v rozhodcovskom konaní vzdávajúakýchkoľvek procesných záruk alebo akejkoľvek ingerencie orgánov verejnej moci.Zákonodarca vo viacerých ustanoveniach zákona o rozhodcovskom konaní zverilvšeobecným súdom právomoc zasahovať do rozhodcovského konania (napr. pri ustanovenírozhodcu podľa § 8, pri rozhodovaní o námietke proti rozhodcovi podľa § 9, pri zánikufunkcie podľa § 10 alebo pri rozhodovaní o právomoci podľa § 21).
29. Čo sa týka samotného rozhodcovského konania (pred meritórnym rozhodnutím),II. senát ústavného súdu sa tak v plnej miere stotožňuje aj so závermi I. senátu, podľaktorého„[v]zhľadom na uvedený zmluvný základ vedenia rozhodcovského konania, a teda jeho rýdzo súkromnoprávny charakter, je vylúčená možnosť ústavného súdu zasiahnuť do vedenia rozhodcovského konania, a poskytnúť tak ochranu sťažovateľom označeným právam.“(I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
30. Tento záver podľa názoru II. senátu ústavného súdu nespochybňuje aniskutočnosť, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov. Je pravdou, že zákonodarca v rámci svojho uváženia priznal statusexekučného titulu aktu osôb súkromného práva. To však bez ďalšieho neznamená, že danéosoby súkromného práva sú orgánmi verejnej moci. Zo žiadneho ustanovenia zákonao rozhodcovskom konaní alebo iného predpisu nevyplýva, že zákonodarca zamýšľal zveriťrozhodcovským súdom výkon verejnej moci.
31. To neznamená, že označenie súkromnoprávneho aktu (rozhodcovského rozsudku)za exekučný titul je oslobodené od akejkoľvek verejnoprávnej kontroly alebo ingerencie.Túto kontrolu zákonodarca zveril všeobecným súdom v rámci konania o zrušenierozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. v rámciexekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Týmitomechanizmami sa zabezpečuje ochrana pred porušením určitých základných noriemaplikovateľných na rozhodcovské konanie. Z uvedeného však nevyplýva, že samotnýrozhodcovský súd je (alebo sa momentom vydania rozhodcovského rozsudku stáva)orgánom verejnej moci. Právny poriadok Slovenskej republiky síce rozhodcovskémurozsudku pripisuje vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom,rozhodcovský súd však pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku nemá žiadneverejnomocenské oprávnenia. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda najneskôr v kontexteexekučného konania verejnoprávny rozmer, v tomto procesnom štádiu však užrozhodcovský súd nevykonáva žiadne úkony. Ani prípadná exekúcia na základerozhodcovského rozsudku tak neodôvodňuje záver, že rozhodcovský súd je orgánomverejnej moci. Aj notárske zápisnice o priamej vykonateľnosti nie sú rozhodcovskémurozsudku nepodobné z hľadiska exekúcie a nestávajú sa tým mocenskými aktmi.
32. K opačnému uvažovaniu môže pochopiteľne zvádzať materiálny prístupk interpretácii práva, ku ktorému sa ústavný súd hlási. Život práva prebieha medziformálnosťou a materiálnosťou. Formálnosť, ba až formalizmus, majú v práve svojefunkčné a nenahraditeľné miesto. Formálnosť ostáva aj v dobe materiálnosti dôležitouvlastnosťou práva. V predmetných veciach však rozhodcovské súdy nie sú mocenskýmitelesami formálne, vlastne ani materiálne, ale iba zdanlivo materiálne.
33. Možno zhrnúť, že rozhodcovský súd ostáva súkromnoprávnou zmluvnou entitouv zásade autonómneho (nie heteronómneho) práva. Nie je to žiaden mocenský,vrchnostenský orgán zriadený zákonom, aký predpokladá ústava v čl. 143 [(1) Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy (2) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.]. Nejdeo mocenský orgán, ktorý je výrazom nedobrovoľného, nutného podriadenia sa moci akoprejavu zákonom zakázanej svojpomoci v právnom štáte, resp. štátneho monopoludonútenia, a nejde o demokraticky legitimovaný, normatívne ukotvený orgán verejnej mociako súčasť permanentnosti výkonu moci (II. ÚS 191/2015 bod 59). Hoci ide v niektorýchprípadoch o prirodzenú snahu ústavného súdu o férovosť, resp. materiálnosť (s vedomímzložitosti vzťahu verejného a súkromného v ére privatizácie moci), akokoľvek je priťažképrijať záver, že absenciou právnych prostriedkov nápravy alebo momentom vydaniarozhodcovského rozsudku, vychádzajúc zo skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok jeexekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, sa rozhodcovskýsúd potenciálne stáva pasívne legitimovaným v konaní podľa čl. 127 ústavy(III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Ak by sa prijala izolovane (bez ohľaduna vzťah k vyčerpaniu prostriedkov nápravy) téza o exekvovateľnosti, vydanímrozhodcovského rozsudku nemôže dochádzať k zmene charakteru rozhodcovského súdu. Akbol rozhodcovský súd do tohto momentu charakterizovaný rýdzo súkromnoprávne, nemôževydaním rozhodcovského rozsudku nadobudnúť status orgánu verejnej moci. Je pravdou, žezákonodarca v rámci svojho uváženia priznal status exekučného titulu aktu osôbsúkromného práva, to však bez ďalšieho neznamená, že dané osoby súkromného práva súorgánmi verejnej moci. Verejná moc môže zákonom urobiť exekučne vykonateľný ajsúkromný akt, a tým sa tento nestane vrchnostenským individuálnym právnym aktom a jehovydavateľ orgánom verejnej moci. Exekvovateľné sú aj zahraničné tituly, a to neznamená,že národný súd môže preskúmavať počínanie telies, ktoré ich vydali.
34. Zákon o rozhodcovskom konaní je takpovediac mini-občianskym zákonníkompre súkromný proces, ktorý dáva rámec pre vytvorenie súkromného procesného konania.Prieskum podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní nie je inštančným prieskumom, aleposúdením, či súkromný subjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahochzákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve.Rozhodcovský súd nie je „iným súdom“ podľa čl. 127 ústavy. Súd a „súd“ tu nie súsynonymá, ale homonymá. Pri iných súkromných súdoch, napríklad súdoch občianskychzdružení či súdoch politických strán, ktoré nemajú takú estetickú podobu so štátnymi súdmiako rozhodcovské súdy, tiež nie sú pochybnosti o ich súkromnej povahe (III. ÚS 15/09 –súd SDKÚ;Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli v tomto konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, namietali porušenie základných práv a práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru v sťažnosti postupom a rozhodnutiami orgánov politickej strany, teda právnickou osobou, ktorá verejnú moc nevykonáva, preto ich sťažnosť je nezlučiteľná ratione personae s čl. 127 ústavy). Okrem tohto, perspektívareductio ad absurdumnám napovedá, že ak by sme uznali čo i len minimum „mocenskosti“rozhodcovských súdov, prichádzala by do úvahy zodpovednosť za škodu podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zneníneskorších predpisov. Napokon, ingerencia ústavného súdu prijatím a vyhovením sťažnostiproti rozhodcovským súdom by poškodzovala druhú stranu rozhodcovského konania.
35. Skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje ich mierny prieskum,je len vyvážením zákonodarcu medzi súkromnou autonómiou a „vyžarovaným“ základnýmprávom na spravodlivý proces, a nerobí z nich riadne súdy akejsi nultej inštancie. Ako bolouvedené, tento „prieskum“ nie je inštančným prieskumom, ale posúdením, či súkromnýsubjekt – rozhodcovský súd, neporušil v súkromných vzťahoch troch súkromných subjektovzákonné ustanovenia, teda niečo ako posúdenie platnosti zmluvy v hmotnom práve. Tentoprieskum však tiež znamená, že účastníci konaní majú istý štandard ochrany a žezákonodarca jasne stanovil trajektóriu testovania týchto rozhodnutí, ktorá nemá byťnarušovaná ústavným súdom.
36. Nad rámec predmetu konania ústavný súd uvádza, že jestvujú právne názory, žeporušenie povinností rozhodcu by mohlo viesť k povinnosti nahradiť škodu účastníkovi (ideo delikátnurovnováhumedziobčianskoprávnouzodpovednosťoua jurisdikčnouautonómiou; porov. Palková, R. Zodpovednosť rozhodcu. In: Husár, J. a kol. Vybranéotázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice:Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 141; dostupné na internetehttp://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_11.pdf,porov.v kontexteuznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 20/2011; uznesenie sp. zn. II. ÚS 432/2015). To je všakpriestor pre všeobecné súdy, aby identifikovali, kto a za akých podmienok je povinnýnahradiť škodu účastníkovi rozhodcovského konania.
- zahraničné súdy
37. II. senát ústavného súdu v tomto smere taktiež poukazuje na prax ústavnýchsúdov iných štátov, ktoré – hoci rozhodcovské rozsudky taktiež považujú za exekučné tituly– nepripúšťajú ústavné sťažnosti proti týmto rozsudkom.
38. Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn. IV.ÚS 174/02 z 15. júla 2002dospel k záveru, že Rozhodcovský súd pri Hospodárskej komore Českej republikya Agrárnej komore Českej republiky„nie je orgánom verejnej moci a teda ani jeho rozhodcovské nálezy nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci. [...] Rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (prípadne určuje, vyjasňuje, teda urovnáva) záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc teda nie je delegovanou zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať si svoj osud.“. Sťažnosť protirozhodcovskému rozsudku tak bola odmietnutá.
39. Podobne v uznesení sp. zn. IV. ÚS 435/02 z 22. októbra 2002 Ústavný súdČeskej republiky konštatoval, že rozhodcovský súd„bol ustanovený vôľou strán ad hoc a nemožno ho stotožňovať so senátom všeobecného súdu. Rozhodcovský súd je súkromnou osobou, ktorá je súdom len podľa názvu, nepatrí do sústavy súdov podľa zákona o súdoch, a nie je orgánom verejnej moci. Má povahu odbornej organizácie sprostredkujúcej služby pre osoby, ktorú chcú, aby rozhodca ich právny vzťah vyjasnil a napevno určil. Charakter rozhodcovskej činnosti je založený zmluvou delegujúcou vôľou strán a jej výsledok je činnosťou urovnávajúcou v zmysle § 585 obč. zák. Výsledok je potom kvalifikovanou formou záväzku a ako taký je tiež záväzný. [...] Je vynútiteľný z dôvodu vynútiteľnosti záväzku, ktorý bol rozhodcom v zastúpení strán uzatvorený. Z tohto hľadiska [rozhodcovský súd] nie je v konaní o ústavnej sťažnosti pasívne legitimovaný.“. Aj v tomto prípade bola sťažnosťproti rozhodcovskému rozsudku odmietnutá.
40. K citovanej judikatúre sa v uznesení sp. zn. Pl. ÚS 37/08 z 28. januára 2009prihlásilo v kontexte možnosti rozhodcovského súdu predkladať predbežnú otázku ajplénum Ústavného súdu Českej republiky. Na základe uvedenej judikatúry Ústavný súdČeskej republiky konzistentne odmieta všetky ústavné sťažnosti smerujúce proti postupualebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov (uznesenia Ústavného súdu Českej republikyIII. ÚS 582/02 zo 16. decembra 2002, I. ÚS 263/03 z 25. septembra 2003, I. ÚS 339/02z 26. januára 2004, III. ÚS 32/06 z 20. júla 2006, I. ÚS 483/07 zo 14. marca 2007,IV. ÚS 511/03 zo 4. decembra 2003, III. ÚS 2266/09 z 22. októbra 2009, III. ÚS 1425/09z 13. augusta 2009, I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, IV. ÚS 4594/12 zo 7. mája 2013,I. ÚS 2996/13 zo 14. októbra 2013, naposledy IV. ÚS 3184/14 z 21. januára 2015).
41. K identickému záveru dospel aj nemecký Spolkový ústavný súd, podľa ktoréhorozhodnutia rozhodcovských súdov nepredstavujú akty verejnej moci, a preto nie súpreskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti (BVerfG, 1 BvR 744/94 z 11. 5. 1994;BVerfG, 1 BvR 698/99 z 1. 7. 1999). Taktiež nemecká odborná literatúra potvrdzuje, žeústavná sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku je neprípustná, pretože nejde o aktverejnej moci; rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumu v konaní o zrušenierozhodcovského rozsudku a rozhodnutia všeobecných súdov v tomto konaní súnapadnuteľné ústavnou sťažnosťou, samotný rozhodcovský rozsudok však nie (Wieczorek,B. Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar. De Gruyter: Berlín, NewYork,1995,s.471.Zöller,R.,Geimer,R.ZivilprozessordnungmitGerichtsverfassungsgesetzunddenEinführungsgesetzen,mitInternationalemZivilprozessrecht, Kostenammerkungen, Otto Schmidt: Kolín, 1995, s. 2219).
42. II. senát ústavného súdu považuje citovanú judikatúru zahraničných súdov zarelevantnú aj v kontexte práva Slovenskej republiky. Po prvé, právna úpravarozhodcovského konania je v mnohých štátoch veľmi podobná z dôvodu jednotiacehovplyvu medzinárodných dohovorov (Newyorský Dohovor o uznaní a výkone cudzíchrozhodcovských rozhodnutí, vyhláška ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.,a Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži, vyhláška ministra zahraničnýchvecí č. 176/1964 Zb.), ako aj Modelového zákona UNCITRAL o medzinárodnej arbitráži.Po druhé, pri výklade inštitútu ústavnej sťažnosti sú osobitne relevantné práve príkladykrajín, ktoré poznajú ústavnú sťažnosť.
43. Pre úplnosť II. senát ústavného súdu taktiež poukazuje na podrobnérozpracovanie tunajších otázok v judikatúre Štátneho súdneho dvora (Staatsgerichtshof)Lichtenštajnského kniežatstva. Štátny súdny dvor v konaní o ústavnej sťažnosti protirozhodcovskému rozsudku podrobne analyzoval charakter rozhodcovského konania, ako ajrelevantnú nemeckú literatúru a dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nepredstavujerozhodnutie, resp. opatrenie verejnej moci, a preto nemôže byť napadnutý individuálnouústavnou sťažnosťou (rozhodnutie Štátneho súdneho dvora StGH 2008/46 z 30. 6. 2008,taktiež citované v rozsudku Štátneho súdneho dvora StGH 2010/74 z 25. 10. 2010). Štátnysúdny dvor ďalej dôvodil, že aj keby napadnutý rozhodcovský rozsudok predstavoval aktverejnej moci, nebola by ústavná sťažnosť prístupná z dôvodu nevyčerpania iných právnychprostriedkov, konkrétne žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Parížsky odvolací súduznal právo na prístup súdu úpadcu, ktorý nemal na zaplatenie rozhodcovského súdnehopoplatku proti veriteľom, a preto bolo rozhodcovské konanie zastavené (Cour d’appel Paris,1e ch., Nov. 17, 2011, n° 09/24158). Je potrebné uviesť, že išlo o civilný súd v pozícii nášho§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
44. II. senát ústavného súdu si nie je vedomý toho, že by ústavné súdy iných štátov,ktorých inštitucionálne zaradenia a právomoci sú podobné Ústavnému súdu Slovenskejrepubliky, pripúšťali ústavné sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom. Jedinou výnimkouje Ústavný súd Chorvátskej republiky, ktorý v niekoľkých konaniach taktiež riešil otázkuprípustnosti ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov, pričom ichprieskum v konaní o ústavnej sťažnosti v ojedinelých rozhodnutiach pripustil (rozhodnutiaÚstavného súdu Chorvátskej republiky U-III-669/2003 z 27. 10. 2004 dostupný nawww.codices.coe.int, U-III-3000/2007 z 15. 3. 2012). Nešlo však o jednotný názor celéhosúdu (opozitné rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky U-III-410/1995zo 17. 11. 1999, ale najmä odlišné stanoviská vo veci U-III-669/2003 z 27. 10. 2004).Taktiež treba uviesť, že ústavný prieskum rozhodcovských rozsudkov sa v odbornejliteratúre stretol s kritikou (Babic, D. Limits on Arbitration Outside Croatia: According totheCroatianArbitrationAct.19.decembra2011,dostupnénainternete:http://ssrn.com/abstract=1974413).
45. V rámci exkurzu možno dodať, že prípustnosť tzv.recurso de amparo, inštitútupripodobňovaného k ústavnej sťažnosti nemeckého typu je diskutovanou otázkouv Latinskej Amerike a Španielsku. Zdá sa pritom, že súdy viacerých štátov považujú tentotyp mimoriadneho opravného prostriedku voči rozhodcovským rozsudkom za neprípustný(Peru, Španielsko, Kolumbia), zatiaľ čo v iných štátoch táto otázka nie je uzatvorená(Mexiko, Panama) alebo naopak, tento opravný prostriedok proti rozhodcovskýmrozsudkom považujú za prípustný (Venezuela) (de Alba Uribe, M. T. An Unusual Motionagainst Arbitration Awards in Latin America, 27. 6. 2013, dostupné na internete:http://kluwerarbitrationblog.com/blog/2013/06/27/an-unusual-motion-against-arbitration-awards-in-latin-america/). Vzhľadom na odlišnosti uvedených právnych poriadkov všakdané úvahy nevplývali na názor II. senátu ústavného súdu.
- praktické aspekty
46. II. senát ústavného súdu sa skôr na ilustráciu pozastavil aj nad praktickýmiaspektmi prípadného prieskumu rozhodcovských rozsudkov v konaní podľa čl. 127 ústavy.V doterajších konaniach o prieskume postupu alebo rozhodnutia rozhodcovských súdovkonal ústavný súd so zriaďovateľom daného rozhodcovského súdu. Zhodou okolností všakvšetky rozhodcovské súdy, ktorých rozhodnutia alebo postup boli ústavným súdom dodnešného dňa preskúmavané, boli stále rozhodcovské súdy (štvrtá časť zákonao rozhodcovskom súde). Stále rozhodcovské súdy však v praxi nie sú pravidlom a častov rozhodcovských konaniach rozhoduje ad hoc rozhodcovský súd. Takýto rozhodcovskýsúd nemá ani zriaďovateľa. Po vydaní rozhodcovského rozsudku sa funkcia rozhodcovkončí (functus officio) a neexistuje tak „osoba“, s ktorou by ústavný súd v rámci prípadnéhoprieskumu mohol konať.
47. S uvedenou komplikáciou súvisí aj otázka vrátenia veci na ďalšie konanie. Akústavný súd zruší rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcovským súdom, nebude užzväčša existovať žiadna entita (či už s právnou subjektivitou, alebo bez právnejsubjektivity), ktorej by bolo možné vec vrátiť na ďalšie konanie. V uznesení sp. zn.II. ÚS 432/2015 k tomu ústavný súd uviedol:„Napokon možno uviesť, že aj z hľadiska procesnej komunikácie nie je rozhodcovský súd pre ústavný súd partnerom. Z tohto dôvodu sa ústavný súd vôbec nezaoberal, aký je stav napadnutého rozhodcovského konania.“
- ochrana účastníkov konania
48. Ústavný súd by nemohol ostať pokojný s vedomím, že účastníci nemajúv rozhodcovskom konaní žiadnu účinnú právnu ochranu, preto sa ďalej zaoberal aj otázkou,akým spôsobom vyžaruje cez zákony na rozhodcovské konanie právo na spravodlivýproces, teda ako sa v tomto zmysle na rozhodcovské súdy aplikuje čl. 46 ústavy a čl. 6dohovoru, a teda či sa bez ďalšieho môžu dopustiť ich porušenia.
49. V literatúre sa, prirodzene, objavuje prevládajúci názor, že rozhodcovské súdysamotné nie sú viazané dohovorom (Bangert, J. Die Bindung privater Schiedsgerichte anArt. 6 Abs. 1 EMRK. In: Menschenrechte, Demokratie und Rechtsstaat – Liber amicorumLuzius Wildhaber, eds. Breitenmoser, S., Ehrenzeller, B., Sassóli, M., Stoffel, W., WagnerPfeiffer, B. Zürich, St. Gallen 2007, s. 56 a tam citovaná literatúra; taktiež švajčiarskaa anglická literatúra citovaná v Blackaby, N., Partasides, C., Redfern, A., Hunter, M. OnInternational Arbitration, Fifth Edition, Oxford University Press: Oxford, 2007, s. 605).Európsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodnéuzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1dohovoru (rozsudok zo 4. 3. 1987 vo veci R. proti Švajčiarsku, č. 10881/84), ale že takétovzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nieakýmkoľvek právam vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie o odmietnutíz 23. februára 1999 vo veci Suovaniemi a ďalší proti Fínsku). Tu treba upozorniť, žeEurópsky súd pre ľudské práva nie je viazaný národným právom.
50. V kontexte dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40zákona o rozhodcovskom konaní by niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní predvšeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného práva na spravodlivý proces podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohli byť dôvodom na zrušenierozhodcovského rozsudku. Po ostatnej novele zákonom č. 336/2014 Z. z. účinnej od1. januára 2015 bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku,resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor sverejným poriadkom[§ 40 ods. 1 písm. b)zákona o rozhodcovskom konaní znie:„Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom... na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.“; § 50 ods. 2 znie„Súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.“]. Možno sa domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasťtohto dôvodu považovať aj extrémne procesné vady. To je však priestor pre všeobecné súdy,resp. až takto sprostredkovane pre ústavný súd. Čo sa týka ochrany zraniteľných osôb,spotrebiteľov, zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dáva štátnym súdom ešteväčšiu možnosť vstupovať do rozhodcovského konania, a to vrátane hmotných otázoka vo veľkorysých lehotách. Priamo súčasťou zákona v prílohe 3 je aj vzor žaloby o zrušenierozhodcovského rozsudku. Taktiež treba ešte spomenúť § 56 ods. 5 Exekučného poriadku,podľa ktorého„súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.“.
51. II. senát ústavného súdu pripomína, že rámec rozhodcovského konania jeformulovaný v napätí medzi cieľom dosiahnuť vecne správne rozhodnutie a cieľomdosiahnuť finálne rozhodnutie (Abedian, H. Judicial Review of Arbitral Awards inInternational ArbitrationA Case for an Efficient System of Judicial Review, 28 Journal ofInternational Arbitration, 553, 554, č. 6, 2011; Park, W.W. Why Courts Review ArbitralAwards, In: Festschrift für Karl-Heinz Böckstiegel, hrsg. Von Robert Briner, L. YvesFortier, Klaus Peter Berger, Jend Bredow, Köln u.a. 2001, s. 595 a nasl., dostupné nainternete:http://www.williamwpark.com/documents/Why%20Courts%20Review%20Awards.pdf). Na jednej strane štát trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovskýchrozsudkov, v rámci ktorej dochádza – v rozsahu tohto prieskumu – k obmedzenémuprieskumu a zrušeniu nesprávnych rozhodnutí, na druhej strane by príliš rozsiahly prieskumrozhodcovských rozsudkov spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá jejednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
52. Legislatívny rámec nastavenia rovnováhy medzi týmito protikladnými princípmije vecou zákonodarcu a ústavný súd do nej, pokiaľ nie je ústavne neudržateľná, nemá dôvodzasahovať mimo rámca konania o súlade (porov. PL. ÚS 14/2010). Zákonodarca vyvážilúpravou v § 40 a vôbec v celom zákone ústavné hodnoty a prijímanie sťažností by bolovlastne obchádzaním zákona. Tak isto nie je dôvod, aby ústavný súd v tomto konaníposkytoval výklad taxatívne vymedzených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudkuustanovených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
53. Vec sa javí tým spôsobom, pričom však toto nemá byť vysloveneústavnokonformný výklad, že niektoré závažné procesné vady podobné tým, ktoré chránizákladné právo na spravodlivý proces, sú chránené dôvodmi na zrušenie rozhodcovskéhorozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
54. Ak teda na chvíľu pozabudne na súkromný charakter rozhodcovských súdov, taksťažovateľ z povahy veci vždy bude mať k dispozícii iný účinný právny prostriedok,v dôsledku čoho by sťažnosť podľa čl. 127 ústavy bola v konečnom dôsledku neprípustná.Právo podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu všeobecných súdov v rámcikonania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ostáva, samozrejme, (po vyčerpaní inýchprávnych prostriedkov) zachované.
55. Ako bolo uvedené (bod 36), ústavný súd nevylučuje, že škody spôsobenév rozhodcovskom konaní, a to nielen finálnym rozhodnutím, sú žalovateľné tak, žezúčastnené subjekty (ide o delikátnu rovnováhu medzi občianskoprávnou zodpovednosťoua jurisdikčnou autonómiou) by mohli byť odporcami v civilnom konaní o náhradu škody(porov. v kontexte uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5 Obdo 20/2011). To je však priestor pre všeobecné súdy.
56. Prijímanie sťažností je tiež neférové voči druhej, úspešnej strane rozhodcovskéhosporu. Ústavný súd sa prijímaním týchto sťažností stáva akýmsi všeobecným, snáďdovolacím súdom (v režime zmätočných dôvodov podľa § 237 Občianskeho súdnehoporiadku), ktorý v lepšom prípade rieši len procesné pochybenia. Ústavný súd tým môženarúšať aj takpovediac komunitný charakter niektorých odvetví, kde je rozhodcovskékonanie tradične prirodzené, akými sú napríklad prostredie športu alex sportiva(II. ÚS 432/2015). Pre ilustráciu možno uviesť, že nikto by neuvažoval, že správnoužalobou možno žalovať súkromný subjekt. Ako je správna žaloba univerzálnou ochranouproti verejnej správe, tak je ústavná sťažnosť univerzálnou ochranou proti justíciia exekutíve (II. ÚS 50/2010 bod 21). Skutočnosť, že väčšina ústavných sťažností smerujeproti súdom, nemôže viesť k zotrvačnosti, a tak k nerozlišovaniu, že ide len o súdy verejné,ktoré treba odlišovať od súdov súkromných.
57. Možno teda zhrnúť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiachproti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov je vylúčená z povahy veci, keďžerozhodcovské súdy nie sú orgánmi verejnej moci. Účinným (hmotným) právnymprostriedkom proti rozhodcovským rozsudkom je vždy žaloba o zrušenie rozhodcovskéhorozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Perspektívou subsidiarity možnouviesť, že ústavný súd môže mať vplyv na rozhodcovské konanie len prostredníctvomprieskumu rozhodnutí štátnych všeobecných súdov konajúcich o zrušení rozhodcovskýchrozsudkov (porov. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07,ktorým boli preskúmané takéto rozhodnutia všeobecných súdov, ale odmietnutépreskúmanie rozhodcovského rozhodnutia). Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senátprávny názor, ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou:
„Ústavný súd Slovenskej republiky nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach protipostupu alebo rozhodnutiu rozhodcovských súdov.“
Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylnýchprávnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Väzbu „postupa rozhodnutie“ vo výroku zvolil ústavný súd podľa zaužívanej výrokovej konvencie, a niedoslovne podľa zákona, ktorý hovorí o rozhodnutí a zásahu.
Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde prirozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015