znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 5/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   decembra   2014 v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa),   Sergeja   Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov o návrhu   na   zjednotenie   odchylných   právnych   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vyslovených v náleze bývalého II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 338/2012 z 24. januára 2013 a v stanovisku bývalého IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s konaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 190/2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Právny   názor   bývalého   II.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, ku ktorému dospel pri rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 338/2012

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 1“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplynulo, že rozhodnutím Daňového úradu Š. (ďalej len „správny orgán“) č. 614/230/15671/Far zo 7. júla 2009 bol znížený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľky 1 za zdaňovacie   obdobie   apríl   2008   o   sumu   10   706,49   €.   Proti   tomuto   rozhodnutiu 13. augusta 2009   podala   sťažovateľka   1   odvolanie   a   4.   augusta   2009   predložila plnomocenstvo   na   podanie   odvolania   pre   advokátsku   kanceláriu.   Správny   orgán rozhodnutím   z   18.   augusta   2009   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   1   ako   podané nepríslušnou   osobou   podľa   §   47   ods.   5   písm.   c)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   doručenou   Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 28. októbra 2009 sa sťažovateľka 1 domáhala, aby krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   správneho   orgánu   z   18.   augusta   2009.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 14 S 134/2009 z 21. januára 2010 žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podal správny orgán odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca   2011 rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky 1 zamietol. Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, keď odvolanie sťažovateľky zamietol, poukazujúc v odôvodnení na to,   že „nie je právne možné,   aby splnomocniteľ dodatočne schválil   úkony   vykonané   splnomocniteľom   na   základe   právne   neperfektného, resp. neexistujúceho plnomocenstva, u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou náležitosťou.

Vzhľadom na uvedený prísnejší právny režim nie je možné dodatočne odstraňovať vady,   prípadne   nedostatky   v   rozsahu   plnomocenstva   v   daňovom   konaní   tak,   ako to uskutočňoval žalobca plnomocenstvom udeleným zo dňa 24. 05. 2006.“.

Bývalý II. senát ústavného súdu nálezom č. k. II. ÚS 338/2012-51 z 24. januára 2013 rozhodol, že základné práva sťažovateľky 1 zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 13/2010 z 30. marca 2011 porušené boli,   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Svoje rozhodnutie bývalý II. senát ústavného súdu s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 148/06, I. ÚS 361/2010) odôvodnil okrem iného poukázaním na to, že „výklad právneho   predpisu   nesmie   obmedzovať,   resp.   brániť   v   reálnom   uplatnení   základného práva“, a dokonca aj v prípade medzery právnej úpravy „je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval, ale naopak, garantoval“ (II. ÚS 31/04).

Na tomto základe bývalý II.   senát ústavného súdu   dospel   k záveru, že „výklad najvyššieho súdu týkajúci sa dodatočného odstránenia nedostatkov zákonných náležitostí plnomocenstva pre potreby daňového konania, podľa ktorého sa daňovému subjektu takéto právo nepriznáva (poukazom na prísnejší právny režim plnomocenstiev v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými garanciami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy“.

Bývalý   II.   senát   ústavného   súdu   konštatoval,   že   výklad   najvyššieho   súdu   nie   je v súlade ani so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených   záujmov   daňových   subjektov   a   ostatných   osôb   zúčastnených   na   daňovom konaní“   (§ 2 ods. 1   zákona   o   správe   daní).   Dodal   pritom,   že   hoci   špecifiká   súdnych či administratívnych konaní, či ich konkrétnych súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných   práv   a slobôd   ich   účastníkov,   limity   takýchto   obmedzení   aj   v   takýchto prípadoch   predstavuje   čl. 13   ods.   4   ústavy,   v   súlade   s   ktorým   treba   pri   obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa názoru bývalého II. senátu ústavného súdu výklad najvyššieho súdu „zasahuje do samotnej podstaty základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Napokon, pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať zákonnosť daňového konania,   t.   j. zabezpečiť,   aby   tak   daňové   subjekty,   ako   aj správcovia   dane   postupovali striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého výkladu   daňových   predpisov,   ktorý   dovoľuje   odstránenie   nedostatkov   daňového plnomocenstva daňovým subjektom až do momentu rozhodnutia daňového orgánu.“.

Z uvedeného vyplynul záver bývalého II. senátu ústavného súdu, že najvyšší súd „vyložil ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základné práva sťažovateľky 1 zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s jej čl. 152 ods. 4 ústavy, a tiež neuviedol legitímne a ústavne akceptovateľné dôvody takéto výkladu“.

II.

Právny   názor   bývalého   IV.   senátu   ústavného   súdu,   ku   ktorému   dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 190/2011

Ústavnému   súdu   bola   26.   januára   2011   faxom   a   28.   januára   2011   poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka 2“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   v   spojení   so   základným   právom   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 26/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010. Sťažovateľka v sťažnosti, poukazujúc aj na novú právnu úpravu, na zákon č. 563/2009 Z. z. o   správe   daní   (daňový   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov, konštatovala, že «právna úprava všeobecného zastúpenia v daňovom konaní prešla koncepčnou zmenou a „po novom“ sa pre toto zastúpenie úradne overený podpis na plnomocenstve nevyžaduje (§ 9 zákona č. 563/2009 Z. z.), s výnimkou zastúpenia účastníka na dražbe podľa § 122 citovaného zákona».

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka 2 okrem iného uviedla:«Dňa 29. mája 2009 nám bol doručený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Ž., č. 690/230/12522/09/Hol, Matu zo dňa 25. mája 2009, ktorým nám správca dane vyrubil rozdiel   dane   z   príjmov   fyzických   osôb   zo   závislej   činnosti   a   rozdiel   daňového   bonusu za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 9 421,33 € (ďalej len „dodatočný platobný výmer“). Voči   uvedenému   dodatočnému   platobnému   výmeru,   naša   spoločnosť   dňa 13. júna 2009 podala prostredníctvom advokátskej kancelárie pod vtedajším obchodným menom Ivančo, Rigo & Kukura s. r. o.; v súčasnosti IURISTICO s. r. o. (na inom mieste v texte tiež len „advokátska kancelária“) v zákonnej lehote 15 dní − odvolanie (ďalej len „odvolanie“).

K uvedenému odvolaniu bolo dodatočne doložené plnomocenstvo na zastupovanie našej spoločnosti advokátskou kanceláriou (ďalej len „plnomocenstvo“), a to s úradným overením pravosti nášho podpisu tak, ako to vyžaduje zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).

Toto odvolanie však Daňový úrad Ž. podľa 47 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní zamietol (ďalej len „rozhodnutie DÚ“) s tým odôvodnením, že toto odvolanie bolo „podané osobou na to nepríslušnou − advokátskou kanceláriou I. s. r. o., ktorá bola odo dňa 17. júna 2009 − až po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči doručenému platobnému výmeru − splnomocnená zastupovať P., a. s...“

Voči predmetnému procesnému (zamietavému) rozhodnutiu DÚ sme dňa 27. júla 2009 podali žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici, v ktorej sme napadli predmetné rozhodnutie   DÚ   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   plnomocenstva na zastupovanie našej spoločnosti advokátskou kanceláriou, ako oneskoreného − a teda posúdenie včasného a riadneho podania odvolania našou spoločnosťou prostredníctvom advokátskej kancelárie proti daňovému rozhodnutiu v lehote na to určenej ako „podania podaného nepríslušnou osobou“ (usudzujúc zo strany DÚ na absenciu právneho vzťahu zastúpenia   medzi   našou   spoločnosťou   ako   zastúpeným   a   advokátskou   kanceláriou   ako zástupcom oprávňujúceho na podanie tohto odvolania v našom mene).

Krajský súd v Banskej Bystrici však túto žalobu zamietol a tento jeho zamietavý rozsudok bol potvrdený i touto ústavnou sťažnosťou napádaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci konania o nami vyvolanom odvolacom konaní (odvolanie dňa 20. mája 2010)...»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že «Plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní v zmysle... § 9 ods. 3 zákona o správe daní vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Vzhľadom na to, je daný   záujem   štátu   nielen   na   osvedčení   podpisu   splnomocniteľa,   ale   tým   nepriamo aj dátumu,   ku   ktorému   bolo   plnomocenstvo   udelené.   Nie   je   právne   možné,   aby splnomocniteľ   dodatočne   schválil   úkony   vykonané   splnomocniteľom   na   základe   právne neperfektného,   resp.   neexistujúceho   plnomocenstva,   u   ktorého   úradné   overenie   podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou záležitosťou. V prípade, ak z obsahu plnomocenstva ani nevyplýva vôľa jeho účastníkov konvalidovať úkony už zrealizované (v tomto prípade napr. podanie   odvolania),   preto   nie   je   možné   dodatočnými   vyhláseniami   takýto   žalobcom požadovaný   právny   stav   dosiahnuť.   Ak by   splnomocniteľ   mal   záujem   „odobriť“   právne úkony zrealizované svojim zástupcom pred dňom podpisu plnomocenstva, mal tak urobiť podľa   názoru   senátu   najvyššieho   súdu   najneskôr   v   udelenom   plnomocenstve. Keďže z plnomocenstva zo dňa 17. 06. 2009, ktoré bolo Daňovému úradu doručené dňa 18. 6. 2009,   žalobcom   požadovaný   obsah   nevyplýva,   dospel   senát   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky k záveru, že v tomto prípade nezistil rozpor so zákonom a to v súdu Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   v   tomto   prípade   nezistil   rozpor   so   zákonom a to v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako ani v procesnom postupe žalovaného, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.».

Bývalý IV. senát ústavného súdu pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vychádzal   z   toho,   že   „súčasťou   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu“   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).   Pri   svojich   právnych   úvahách   sa   spravoval   aj   tým,   že   obsahom   každej procesnoprávnej   úpravy   sú   v   zásade   viac   alebo   menej   formalizované   pravidlá   postupu účastníkov príslušného procesu, správne procesy nevynímajúc, pričom tieto pravidlá nie sú totožné. Nesplnenie zákonom ustanovených predpokladov vylučujúce fyzickej osobe alebo právnickej osobe účasť na konaní neznamená „odopretie spravodlivosti“.

Bývalý   IV.   senát   ústavného   súdu   dospel   k   záveru,   že   argumentácia   použitá v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici je dostatočne presvedčivá a ústavne udržateľná. Z ústavnoprávneho hľadiska podľa jeho názoru niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v napadnutom rozsudku   najvyššieho   súdu.   V okolnostiach   danej   veci   preto   nič   nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky 2 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového   protokolu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   2   sa   s   právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   bývalý   IV.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru bývalého   II.   senátu   ústavného   súdu   vyjadreného   v   náleze   č.   k.   II.   ÚS   338/2012-51 z 24. januára 2013, a senát príslušný podľa aktuálneho rozvrhu práce je povinný sťažnosť predbežne prerokovať a o nej rozhodnúť, sudkyňa spravodajkyňa v danej veci v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde predložila plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Vychádzajúc   z   právnych   názorov   vyslovených   v   časti   II   odôvodnenia   tohto uznesenia, navrhla, aby plénum ústavného súdu v záujme zjednotenia odchylných právnych názorov senátov prijalo toto zjednocujúce stanovisko:

„1. Uplatňovanie prísnejšieho právneho režimu v správnych konaniach upravených osobitným predpisom ako v tých, ktoré sa spravujú zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov,   nemôže   mať   za   následok porušenie   základného   práva   účastníkov   týchto   konaní   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu garantovanú   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   sa   v   nich   postupuje   v súlade   s   relevantnými procesným právnymi normami.

2. Ak pre zastupovanie v správnom (daňovom) konaní zákon pre plnomocenstvo vyžaduje písomnú formu a úradné overenie podpisu splnomocniteľa alebo inú zákonom ustanovenú   požiadavku,   úkony   vykonané   splnomocniteľom   na   základe   právne neperfektného,   resp.   neexistujúceho   plnomocenstva,   nemožno   konvalidovať dodatočným schválením   splnomocniteľa.   Neakceptovanie   dodatočného   schválenia   takto   urobených úkonov   príslušným   správnym   orgánom   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia základného práva na súdnu a inú ochranu splnomocniteľa.“

Podľa   čl.   131   ods.   1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Keďže   s   návrhom   sudkyne   spravodajkyne v hlasovaní nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina všetkých sudcov, návrh bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 tretia veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014