SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 4/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súduSlovenskej republiky vyslovených v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pripredbežnom prerokovaní sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ v konaní vedenom pod sp. zn.II. ÚS 529/2013, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsoboma v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súdSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavnému súdu bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013. V predmetnom konaní najvyšší súduznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „namietané uznesenie“)dovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol akodovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanémuuzneseniu najvyššieho súdu v zásade tieto námietky:
a) za žiadnych okolností nemožno považovať za ústavne konformný a akceptovateľnýprávny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následokzánik práva sťažovateľa podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ vykonalpeňažný trest nie preto, že by ho považoval za zákonný a nemal záujem brániť sa proti jehonezákonnosti dovolaním, ale výlučne len preto, že podanie dovolania nemá odkladný účinokvo vzťahu k trestu, ktorý mu bol odsudzujúcim rozsudkom uložený, a preto v prípade, ak bysíce podal dovolanie, ale peňažný trest nevykonal, zo zákona by sa mu premenil na trestodňatia slobody;
b) za ústavne konformný a akceptovateľný nemožno považovať ani výkladnajvyššieho súdu, v zmysle ktorého možno pod odsudzujúcim rozsudkom rozumieť len taký,na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného, pričom snástupom fikcie neodsúdenia, keďže v prípade sťažovateľa vykonaním uloženého peňažnéhotrestu došlo k jeho zahladeniu, je potrebné odsudzujúce rozhodnutie sťažovateľa považovaťza neexistujúce;
c) podľa sťažovateľa zahladením odsúdenia nezanikajú všetky nepriaznivé účinkyodsúdenia, odsúdenie sťažovateľa sa aj po jeho zahladení bude uvádzať v odpise z registratrestov, ktorý sa vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaníalebo povolení. Zahladením odsúdenia nezanikajú ani negatívne účinky, ktoré mal podľajeho názoru nezákonne uložený peňažný trest na majetkovú sféru sťažovateľa, keďže bolz jeho strany vykonaný, t. j. zaplatený, ani negatívne účinky, ktoré mal takto uložený trestna osobnostnú a citovú sféru sťažovateľa, keďže jeho pracovné a rodinné prostredie na nehostále hľadí ako na odsúdeného.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013-22 z 22. októbra 2013 prijal sťažnosťsťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruna ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú.
Uznesením č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 bola ústavným súdom akozjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv aslobôd (ďalej len „listina“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Tdo 70/2013 z 10.decembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako také, ktoré bolo podané protirozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnejveci došlo k zahladeniu odsúdenia. Sťažnosť bola založená na obdobnej argumentácii akosťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013.
V rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 saústavný súd stotožnil so záverom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa povykonaní uloženého peňažného trestu vyhodnotil ako dovolanie podané proti rozhodnutiu,proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru ústavného súdu tento záver oprelnajvyšší súd o konkrétne platné a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec savzťahujúceho právneho predpisu (§ 92 ods. 2 a § 93 ods. 1 Trestného zákona) a výkladaplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti aleboneodôvodnenosti.
Ústavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podstatnom uviedol:
«Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o otázku prípustnosti dovolania protikonečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorýchuž došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu súpovolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskejrepubliky.
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnickýchosôb (čl. 127 ústavy) spočíva iba v posúdení, či všeobecný súd vo veci aplikovanéustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s ústavou, t. j. ústavnekonformným spôsobom, a či výkladom a aplikáciou zákona nebolo zasiahnutédo základných práv fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj to, či odôvodnenie takéhovýkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danomprípade ústavný súd zásah do základných práv sťažovateľa nezistil. Z napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebotakú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá bybola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.O ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa,ktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom(vyplýva to z rozhodnutia najvyššieho súdu). Sťažovateľ najprv proti rozhodnutiu súdudruhého stupňa podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a následne vykonalpeňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jehozastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľmohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súduvo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373ods. 1 a 2 Trestného poriadku) právne reagovať na túto situáciu, ktorá nastala, tak abyv konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátuz dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacovodo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť]. Aj sám najvyšší súd v uznesenío odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadaťo odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že tak nemohol urobiť z dôvodu, že najprvpodal dovolanie a následne vykonal trest (zaplatil peňažný trest). Naopak, práve tátookolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu.Taktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právnanorma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniutrestu“, pretože sťažovateľovi uniká skutočnosť, že v tejto otázke nie je rozhodujúcevykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdeniaa najmä jeho účinkom, t. j. na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený, ktoré tvorilipodstatu rozhodnutia o dovolaní, sa najvyšší súd z pohľadu požiadaviek ústavnoprávnejochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval....
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnostiprávneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovaťza arbitrárny či zjavne neodôvodnený, ale za ústavne akceptovateľný, a rozhodnutienajvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súdnemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, ibakonštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnua inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.»
II.
Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislostiso svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právnehonázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdunávrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodneo zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu.
II. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavnýmsúdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vecv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru na ďalšie konanie väčšinou hlasov, pretože dospel k odlišným právnym záveromako III. senát ústavného súdu v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovení § 165 ods. 1a § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, resp. k otázke prípustnosti dovolania odsúdeným,ktorý už vykonal uložený trest, čím došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.
V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 sa III. senát ústavnéhosúdu stotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého okolnosť zaplatenia,resp. vykonania uloženého peňažného trestu odsúdeným, bráni vecne prerokovať podanédovolanie, keďže v dôsledku zahladenia odsúdenia napadnuté rozhodnutie právneneexistuje, pričom proti neexistujúcemu rozhodnutiu potom dovolanie nie je prípustné, načo zákon reaguje povinnosťou dovolacieho súdu podané dovolanie v zmysle § 387 písm. f)Trestného poriadku odmietnuť. Zároveň bol III. senátom v predmetnej veci ustálený právnyzáver, podľa ktorého mohol a mal sťažovateľ, ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie,postupovať podľa ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v zmysle ktoréhona návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažnéhotrestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.
II. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchtoprávnych úvah:
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013-22z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého jedovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať akoneprípustné.
Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musíobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uloženýalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatúzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiťalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výroko tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatiaslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať protiprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcehoobvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
A. V namietanom uznesení najvyšší súd v prvom rade konštatoval, že zákonobmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenomrozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorýmvymedzeným rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názoromnajvyššieho súdu prezentovaným v namietanom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstatya účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takétoprecizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie jeprejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktoréhomožnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatneužšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečnéhoa vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu.Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôboprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby vaplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovenýchpodmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
V namietanom uznesení najvyšší súd argumentoval tým, že priznanie práva podaťdovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aju generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).Najvyšší súd ďalej poukazoval na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor moholpodať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia. To bynásledne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvráteniepriaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akobynebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanoveníTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vecprávoplatne skončená, je potrebné podľa citovaného ustanovenia § 368 ods. 1 Trestnéhoporiadku o prípustnosti dovolania považovať právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej,ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebobolo upustené od potrestania.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd tohonázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdeniapáchateľa – podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojenáso zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonaniauloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričomodopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolomožné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založenénezákonným právoplatným rozhodnutím.
B. Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolania, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť anis týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenieodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkýchnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, keďže tieto nemožno obmedzovaťvýlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenianeuvádzajú.
Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platnýprávny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.
a) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia takzostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahuk odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práveodpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkoua predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. právana zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.
b) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľanezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj z hľadiska ctia dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia.
c) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcieneodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúcehorozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.
d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul nauplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní).
e) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorýchnedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že ajv zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnoufikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj samaskutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa napáchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebránitomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestnýčin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušnézávery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenskýmhodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosťtejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bolodsúdený (R 10/1974).
Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, žezahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením.
Podľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožnoodňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jejodsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípadeodôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojomodsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.
Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva nasúdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnémuprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzenýchprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť dooslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
C. V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 III. senát ústavnéhosúdu naznačil postup v zmysle ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľaktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkonpeňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudolprávoplatnosť. K uvedenému II. senát poukazuje na to, že odklad výkonu peňažného trestuje len dočasným opatrením najviac v rozsahu troch mesiacov, jeho trvanie teda nie jepodmienené skončením dovolacieho konania. Nemožno obísť ani skutočnosť, že v zmyslecitovaného ustanovenia Trestného poriadku podanému návrhu na odklad výkonu peňažnéhotrestu nemusí predseda senátu vyhovieť. Posudzovanie dôležitosti dôvodov citovanéustanovenie Trestného poriadku bližšie neupravuje, a preto podanie dovolania nemusí byťpredsedom senátu vyhodnotené ako dôležitý dôvod. Zároveň podanie dovolania nemáodkladný účinok vo vzťahu k trestu uloženému v rámci odsudzujúceho rozsudku, a pretov prípade, ak by odsúdený síce podal dovolanie, ale peňažný trest by nevykonal, v zmysleustanovenia § 429 Trestného poriadku by sa mu premenil na trest odňatia slobody.
Vychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženýma zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnostiuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelompráva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku nápravy– reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania odsúdeným.Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.
Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažnýtrest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniuuloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebolodsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uloženýpeňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmysluzákladného práva na súdnu ochranu.
Citovaný právny názor je odchylný od právneho názoru vysloveného v nálezeIII. senátu ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014, a preto II. senátústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylnýchprávnych názorov senátov tak, že si ho osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.
Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory III. a II. senátu ústavného súduv označených veciach, pričom po diskusii bol na hlasovanie predložený tento návrhstanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsoboma v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.
Citovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov plénumústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015