SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 4/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskoršíchpredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súduSlovenskej republiky vyslovených v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014a v stanovisku   II.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku   ktorému   dospel   pripredbežnom   prerokovaní   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.II. ÚS 529/2013, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsoboma v rozpore   s podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlo   k   obmedzeniu   prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súdSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavnému   súdu   bola   2.   augusta   2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013. V predmetnom konaní najvyšší súduznesením   sp.   zn.   2   Tdo   16/2013   zo 14. mája   2013   (ďalej   len   „namietané   uznesenie“)dovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol   akodovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   formuluje   vo   vzťahu   k   namietanémuuzneseniu najvyššieho súdu v zásade tieto námietky:

a) za žiadnych okolností nemožno považovať za ústavne konformný a akceptovateľnýprávny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následokzánik práva sťažovateľa podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ vykonalpeňažný trest nie preto, že by ho považoval za zákonný a nemal záujem brániť sa proti jehonezákonnosti dovolaním, ale výlučne len preto, že podanie dovolania nemá odkladný účinokvo vzťahu k trestu, ktorý mu bol odsudzujúcim rozsudkom uložený, a preto v prípade, ak bysíce podal dovolanie, ale peňažný trest nevykonal, zo zákona by sa mu premenil na trestodňatia slobody;

b)   za   ústavne   konformný   a   akceptovateľný   nemožno   považovať   ani   výkladnajvyššieho súdu, v zmysle ktorého možno pod odsudzujúcim rozsudkom rozumieť len taký,na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného, pričom snástupom fikcie neodsúdenia, keďže v prípade sťažovateľa vykonaním uloženého peňažnéhotrestu došlo k jeho zahladeniu, je potrebné odsudzujúce rozhodnutie sťažovateľa považovaťza neexistujúce;

c) podľa sťažovateľa zahladením odsúdenia nezanikajú všetky nepriaznivé účinkyodsúdenia, odsúdenie sťažovateľa sa aj po jeho zahladení bude uvádzať v odpise z registratrestov, ktorý sa vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaníalebo povolení. Zahladením odsúdenia nezanikajú ani negatívne účinky, ktoré mal podľajeho názoru nezákonne uložený peňažný trest na majetkovú sféru sťažovateľa, keďže bolz jeho strany vykonaný, t. j. zaplatený, ani negatívne účinky, ktoré mal takto uložený trestna osobnostnú a citovú sféru sťažovateľa, keďže jeho pracovné a rodinné prostredie na nehostále hľadí ako na odsúdeného.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013-22 z 22. októbra 2013 prijal sťažnosťsťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruna ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavneneopodstatnenú.

Uznesením č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 bola ústavným súdom akozjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv aslobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7 Tdo 70/2013   z   10.decembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako také, ktoré bolo podané protirozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnejveci došlo k zahladeniu odsúdenia. Sťažnosť bola založená na obdobnej argumentácii akosťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 saústavný   súd   stotožnil   so   záverom   najvyššieho   súdu,   ktorý   dovolanie   sťažovateľa   povykonaní uloženého peňažného trestu vyhodnotil ako dovolanie podané proti rozhodnutiu,proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru ústavného súdu tento záver oprelnajvyšší súd o konkrétne platné a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec savzťahujúceho právneho predpisu (§ 92 ods. 2 a § 93 ods. 1 Trestného zákona) a výkladaplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti aleboneodôvodnenosti.

Ústavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podstatnom uviedol:

«Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o   otázku   prípustnosti   dovolania   protikonečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorýchuž došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu súpovolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskejrepubliky.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnickýchosôb   (čl.   127   ústavy)   spočíva   iba   v   posúdení,   či   všeobecný   súd   vo   veci   aplikovanéustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s ústavou, t. j. ústavnekonformným   spôsobom,   a   či   výkladom   a   aplikáciou   zákona   nebolo   zasiahnutédo základných práv   fyzickej alebo právnickej   osoby, ako   aj to,   či   odôvodnenie   takéhovýkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danomprípade   ústavný   súd   zásah   do   základných   práv   sťažovateľa   nezistil.   Z   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebotakú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá bybola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.O ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa,ktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom(vyplýva to z rozhodnutia najvyššieho súdu). Sťažovateľ najprv proti rozhodnutiu súdudruhého stupňa podal mimoriadny opravný prostriedok   (dovolanie) a následne vykonalpeňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jehozastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľmohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súduvo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373ods. 1 a 2 Trestného poriadku) právne reagovať na túto situáciu, ktorá nastala, tak abyv konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátuz dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacovodo   dňa,   keď   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť].   Aj   sám   najvyšší   súd   v   uznesenío odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadaťo odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že tak nemohol urobiť z dôvodu, že najprvpodal   dovolanie   a   následne   vykonal   trest   (zaplatil   peňažný   trest).   Naopak,   práve   tátookolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu.Taktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právnanorma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniutrestu“,   pretože   sťažovateľovi   uniká   skutočnosť,   že   v   tejto   otázke   nie   je   rozhodujúcevykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdeniaa najmä jeho účinkom, t. j. na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený, ktoré tvorilipodstatu rozhodnutia o dovolaní, sa najvyšší súd z pohľadu požiadaviek ústavnoprávnejochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval....

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnostiprávneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovaťza arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený,   ale   za   ústavne   akceptovateľný,   a   rozhodnutienajvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súdnemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, ibakonštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnua inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.»

II.

Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   senát,   ktorý   v   súvislostiso svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právnehonázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdunávrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov.   Plénum   ústavného   súdu   rozhodneo zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu.

II. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavnýmsúdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vecv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru na ďalšie konanie väčšinou hlasov, pretože dospel k odlišným právnym záveromako   III. senát   ústavného   súdu   v   uznesení   č.   k.   III.   ÚS   331/2014-10   z   22.   mája   2014vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovení § 165 ods. 1a § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, resp. k otázke prípustnosti dovolania odsúdeným,ktorý už vykonal uložený trest, čím došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.

V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 sa III. senát ústavnéhosúdu stotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého okolnosť zaplatenia,resp. vykonania uloženého peňažného trestu odsúdeným, bráni vecne prerokovať podanédovolanie,   keďže   v   dôsledku   zahladenia   odsúdenia   napadnuté   rozhodnutie   právneneexistuje, pričom proti neexistujúcemu rozhodnutiu potom dovolanie nie je prípustné, načo zákon reaguje povinnosťou dovolacieho súdu podané dovolanie v zmysle § 387 písm. f)Trestného poriadku odmietnuť. Zároveň bol III. senátom v predmetnej veci ustálený právnyzáver, podľa ktorého mohol a mal sťažovateľ, ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie,postupovať podľa ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v zmysle ktoréhona návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažnéhotrestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.

II. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchtoprávnych úvah:

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   529/2013-22z 22. októbra   2013   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   právnemu   záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   jedovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať akoneprípustné.

Podľa   ustanovenia   §   165   ods.   1   Trestného   poriadku   odsudzujúci   rozsudok   musíobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uloženýalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatúzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiťalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výroko tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatiaslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať protiprávoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon   alebo   ak   boli   porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúcehoobvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

A.   V   namietanom   uznesení   najvyšší   súd   v   prvom   rade   konštatoval,   že   zákonobmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenomrozsahu,   zo   špecificky   vymedzených,   kvalifikovaných   dôvodov   a   len   proti   niektorýmvymedzeným   rozhodnutiam.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   týmto   právnym   názoromnajvyššieho súdu prezentovaným v namietanom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstatya účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takétoprecizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie jeprejavom   faktu,   že   dovolanie   predstavuje   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktoréhomožnosť   uplatnenia   má   byť   v porovnaní   s riadnymi   opravnými   prostriedkami   podstatneužšia,   keďže   dovolanie   a rozhodnutie   o ňom   spravidla   narúša   stabilitu   konečnéhoa vykonateľného,   resp.   v niektorých   prípadoch   už   aj   vykonaného   rozhodnutia   súdu.Vzhľadom   na   zákonom   podrobne   vymedzené   podmienky,   dôvody,   ako   aj   okruh   osôboprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby vaplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovenýchpodmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V namietanom uznesení najvyšší súd argumentoval tým, že priznanie práva podaťdovolanie   odsúdenému,   u   ktorého   nastali   účinky   zahladenia   odsúdenia   v   dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán,   pretože   ak   by   túto   možnosť   mal   odsúdený,   nutne   by   musela   byť   pripustená   aju generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).Najvyšší súd ďalej poukazoval na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor moholpodať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia. To bynásledne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvráteniepriaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akobynebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V   danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   voči   rozhodnutiu,   ktoré   vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť   dovolania   podaného   odsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest,nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   ani   z   explicitného   znenia   už   citovaných   ustanoveníTrestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   na   dovolanie.   Rozhodnutím,   ktorým   bola   vecprávoplatne skončená, je potrebné podľa citovaného ustanovenia § 368 ods. 1 Trestnéhoporiadku o prípustnosti dovolania považovať právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej,ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebobolo upustené od potrestania.

V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavne   udržateľné   považovať   právne   závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom   treba   rozumieť   taký   rozsudok,   na   základe   ktorého   existujú   účinky,   že   sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej   osoby,   na   ktorú   sa   hľadí   akoby   odsúdená   nebola.   Predpokladom   na   podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd tohonázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak   povedané,   podmienkou   podania   dovolania   je   existencia   už   samotného   odsúdeniapáchateľa – podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojenáso zákonnou   fikciou   neodsúdenia.   Fikcia   neodsúdenia   sťažovateľa   vyplýva   z   vykonaniauloženého peňažného   trestu na základe právoplatného odsudzujúceho   rozsudku, pričomodopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolomožné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založenénezákonným právoplatným rozhodnutím.

B. Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav svojej   bezúhonnosti.   Nie   je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní do zamestnania,   pri   žiadostiach   o   niektoré   povolania,   oprávnenia   a   pod.   uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto   osobe. odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť   k vzniku alebo obnoveniu takých   právnych   vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť,   alebo   sa   ich   nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť anis týmito   prezentovanými   závermi   najvyššieho   súdu,   ktorý   opomenul,   že   zahladenieodsúdenia   spojené   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkýchnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, keďže tieto nemožno obmedzovaťvýlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenianeuvádzajú.

Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platnýprávny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.

a)   Aj   po   zahladení   odsúdenia   spojeného   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   takzostávajú   zachované   účinky   spojené   s   vykonaným   a   zahladeným   trestom   vo vzťahuk odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práveodpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkoua predpokladom   na   plné   uplatnenie   subjektívnych   práv   páchateľa,   napr.   právana zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.

b)   Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľanezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj z hľadiska ctia dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“k zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia.

c)   Vzhľadom   na   to,   že   existencia   odsudzujúceho   rozhodnutia   uplatnením   fikcieneodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúcehorozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.

d) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný   za   vinného   a   bol   mu   uložený   trest,   zakladá   pre   poškodeného   právny   titul   nauplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní).

e)   Pokiaľ   ide   o   nepriaznivé   účinky   spojené   s   odsúdením,   k zániku   ktorýchnedochádza   ani   zahladením   odsúdenia,   je   napokon   potrebné   osobitne   zdôrazniť,   že   ajv zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnoufikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj samaskutočnosť,   že   páchateľ   spáchal   trestný   čin   (R   7/1975).   Fikcia,   v zmysle   ktorej   sa   napáchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebránitomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestnýčin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušnézávery   z hľadiska   sklonu   páchateľa   k trestnej   činnosti,   jeho   vzťahu   k   spoločenskýmhodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosťtejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bolodsúdený (R 10/1974).

Vychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, žezahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   osobe,   ktorej   odsúdenie   bolo   zahladené,   nemožnoodňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jejodsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   sa   jej   tým   odňala   možnosť,   aby   (v   prípadeodôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojomodsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.

Možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva nasúdnu   ochranu,   pričom   právnym   poriadkom   umelo   konštruovaná   skutočnosť   –   fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnémuprostriedku,   ktorého   prípadné   vyhodnotenie   ako   dôvodného   a   oprava   vymedzenýchprocesných   a   hmotnoprávnych   chýb   môže   následne   v   konečnom   dôsledku   vyústiť   dooslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

C. V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014 III. senát ústavnéhosúdu naznačil postup v zmysle ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľaktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkonpeňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudolprávoplatnosť. K uvedenému II. senát poukazuje na to, že odklad výkonu peňažného trestuje len dočasným opatrením najviac v rozsahu troch mesiacov, jeho trvanie teda nie jepodmienené skončením dovolacieho konania. Nemožno obísť ani skutočnosť, že v zmyslecitovaného ustanovenia Trestného poriadku podanému návrhu na odklad výkonu peňažnéhotrestu   nemusí   predseda   senátu   vyhovieť.   Posudzovanie   dôležitosti   dôvodov   citovanéustanovenie Trestného poriadku bližšie neupravuje, a preto podanie dovolania nemusí byťpredsedom   senátu   vyhodnotené   ako   dôležitý   dôvod.   Zároveň   podanie   dovolania   nemáodkladný účinok vo vzťahu k trestu uloženému v rámci odsudzujúceho rozsudku, a pretov prípade, ak by odsúdený síce podal dovolanie, ale peňažný trest by nevykonal, v zmysleustanovenia § 429 Trestného poriadku by sa mu premenil na trest odňatia slobody.

Vychádzajúc   z už   uvedeného,   možno   uzavrieť,   že   účinky   spojené   s   uloženýma zahladeným   trestom   v   dôsledku   jeho   vykonania   postihujú   odsúdeného   v   možnostiuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelompráva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku nápravy– reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania odsúdeným.Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom   a v rozpore   s podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   obmedzuje   prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

Inak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažnýtrest   vykonal   zaplatením   sumy   peňažného   trestu,   na   základe   čoho   došlo   k zahladeniuuloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebolodsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uloženýpeňažný   trest   mu   bol   zahladený,   keďže   by   tým   došlo   k zásahu   do   podstaty   a zmysluzákladného práva na súdnu ochranu.  

Citovaný   právny   názor   je   odchylný   od   právneho   názoru   vysloveného   v   nálezeIII. senátu ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/2014-10 z 22. mája 2014, a preto II. senátústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylnýchprávnych názorov senátov tak, že si ho osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory III. a II. senátu ústavného súduv označených   veciach,   pričom   po   diskusii   bol   na   hlasovanie   predložený   tento   návrhstanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsoboma v rozpore   s podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlo   k   obmedzeniu   prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

Citovaný   návrh   stanoviska   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   plénumústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015