znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 4/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2014 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo sudcov   Jany Baricovej,   Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   vo   veci zjednotenia odchylných právnych názorov IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených   v   uznesení   č.   k. IV.   ÚS   46/2011-13   zo 17.   februára   2011 a v   stanovisku I. senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku   ktorému   dospel   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti V. D. v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 454/2012, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Návrh sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavnému   súdu   bola   7.   februára   2011   doručená   sťažnosť   V.   D.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Bohumilom   Novákom,   Horná   27,   Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie vlády“) o jeho odvolaní z funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) ešte pred uplynutím jeho funkčného (volebného) obdobia.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému uzneseniu vlády v zásade tieto námietky:

a) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnej rady   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   z   jeho   funkcie   pri   absencii   úpravy   dôvodov odvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo vláda v jeho prípade zjavne nerešpektovala,

b)   súdna   rada   je   podľa   sťažovateľa „vrcholným   ústavným   orgánom   súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“, a preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,

c) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnej rady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 454/2012-30 z 3. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Uznesením sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 bola ústavným súdom ako zjavne   neopodstatnená   odmietnutá   sťažnosť   D.   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Bohumilom   Novákom,   Horná   27,   Banská   Bystrica,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesením vlády č. 37 z 19. januára 2011 o jeho odvolaní z funkcie člena súdnej rady   ešte   pred   uplynutím   jeho   funkčného   (volebného)   obdobia,   ktorá   bola   založená   na identickej argumentácii ako sťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 454/2012.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 ústavný súd poukázal na skutočnosť, že ako v čl. 141a ods. 1 písm. d) ústavy, tak ani v § 26 ods. 1 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdnej rade“) nie sú žiadnym   spôsobom   vymedzené   dôvody,   na   základe   ktorých   môže   vláda   uplatniť   svoju právomoc odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady z funkcie, ktorá jej je zverená priamo v čl. 141a ods. 1 písm. d) ústavy.

Ústavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 v podstatnom uviedol:

«K ústavným (verejným) funkciám, z   ktorých   možno   ústavného činiteľa   odvolať bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov súdnej   rady),   patria   funkcie   predsedu   a   podpredsedov   národnej   rady,   ako   aj   funkcie predsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako pri členoch súdnej rady ústava a tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len právomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať ich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných činiteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy, resp. § 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku)....

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií volí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j. na vzťahoch   ústavno-politickej   zodpovednosti.   Z   toho   vyplýva,   že   národná   rada   môže funkcionárov   národnej   rady   z   ich   ústavných   funkcií   odvolať   aj   bez   toho,   aby   svojím konaním   (opomenutím)   porušili   určitú   právom   ustanovenú   povinnosť,   t.   j.   k   odvolaniu z ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom vzťahu   k   prezidentovi,   ktorý   disponuje   právomocou   odvolať   ich   z   funkcie,   ale   na   ich zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších členov   vlády,   pozn.),   pričom   prezident   tento   zodpovednostný   vzťah   len   autorizuje (sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej republiky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti na to k prezidentovi), t. j. aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak, v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť zo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.V   prvom   rade   ústavný   súd   nemá   dôvod   (a   v   zásade   ani   právo)   spochybňovať racionálny   prístup   ústavodarcu   k   vnútornej   konštrukcii   čl.   141a   ústavy   upravujúceho postavenie,   zloženie,   pôsobnosť   a   spôsob   uznášania   sa   súdnej   rady.   Ak   ústavodarca na rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe ktorých   možno   členov   súdnej   rady   odvolať   z   ich   funkcie,   tak   to   neurobil   z   dôvodu opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému zloženiu   súdnej   rady   pozostávajúceho   zo   zástupcov   jednotlivých   zložiek   moci,   resp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ústavou ustanoveného spôsobu   jej   uznášania,   ktorý   predpokladá   dosiahnutie   konsenzu   zástupcov   jednotlivých zložiek   moci,   resp.   zástupcov   ústavných   orgánov,   ktoré   ich   reprezentujú   vo   veciach týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady. Ústavou   ustanovená   vnútorná   konštrukcia   (zloženie)   súdnej   rady   by   totiž   podľa názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň podstatným   spôsobom   sťažila   možnosť   tých,   ktorým   ústavodarca   nie   náhodou   zveril právomoc   kreovať   (voliť   a   vymenúvať)   členov   súdnej   rady,   t.   j.   sudcom   Slovenskej republiky,   národnej   rade,   prezidentovi   a   vláde,   prenášať   na   pôdu   súdnej   rady   svoje predstavy   o   fungovaní   súdnictva   a   ovplyvňovať   v   primeranom   rozsahu   (v   rozsahu zodpovedajúcom   počtu   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   ich   kreačnej   dispozícii)   jej rozhodovanie.   Vnútorná   konštrukcia,   resp.   zloženie   súdnej   rady   a   spôsob   jej   uznášania vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery medzi členmi   súdnej   rady   a   subjektmi,   ktoré   ich   do   ich   funkcií   ustanovili,   čomu   musí zodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“, resp.   aj   z   iného   ústavou   a   ani   zákonom   neustanoveného   dôvodu.   Na   tom   nič   nemení skutočnosť,   že   súdna   rada   je   začlenená   do   siedmej   hlavy   ústavy   označenej   nadpisom „Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva. Ide   o vyvážené   ústavné   riešenie,   ktoré   je   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   princípov demokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd a protiváh   v   rámci   ústavou   ustanoveného   systému   deľby   moci,   ktoré   zároveň   v   plnom rozsahu   rešpektuje   princíp   nezávislosti   sudcov   a   sudcovského   rozhodovania.   V   tejto súvislosti   ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády   (ale aj národnej   rady, prezidenta   a   sudcov   Slovenskej   republiky)   odvolať   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.

... v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná konštrukcia   ustanovovania   a   odvolávania   členov   súdnej   rady   v   kontexte   s   ďalšími ustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery...... Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto záveru zodpovedá   v   období   po   nadobudnutí   účinnosti   ústavy   aj   prevládajúca   ústavná   prax odvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.»

I. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 454/2012 v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vec na ďalšie   konanie   väčšinou   hlasov,   pretože   dospel   k   odlišným   právnym   záverom   ako IV. senát ústavného súdu v uznesení sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatnenia ustanovenia čl. 141a ods. 1 ústavy a § 26 ods. 1 písm. d) zákona o súdnej rade, resp. k otázke možnosti odvolania člena súdnej rady pred uplynutím funkčného (volebného) obdobia, na ktoré bol zvolený.

V rámci uznesenia sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 bol IV. senátom ústavného súdu ustálený právny záver, podľa ktorého oprávnenie vlády [ale aj Národnej rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“   alebo   „parlament“),   prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) a sudcov Slovenskej republiky] odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej „kreačnej dispozícii“, aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť   súdnej   rady   ako   ústavného   orgánu   vzhľadom   na   konštrukciu   spôsobu ustanovovania   a   odvolávania   jej   členov,   ako   aj   spôsobu   jej   rozhodovania   v   kontexte s ďalšími ustanoveniam čl. 141a ústavy.

I. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto právnych úvah:

Neexistencia dôvodov na odvolanie člena súdnej rady v ústave i zákone o súdnej rade neprezumuje   a   ani   prezumovať   nemôže   existenciu   akýchkoľvek   dôvodov   na   odvolanie člena súdnej rady kedykoľvek v priebehu ústavou určenej 5-ročnej doby (čl. 141a ods. 3), tak ako to konštatoval IV. senát ústavného súdu v označenom rozhodnutí, pretože takýto zásah   priamo   ohrozuje   jej   nezávislosť   implicitne   vyplývajúcu   pre   ňu   z   celého   druhého oddielu siedmej hlavy ústavy pri zabezpečovaní postavenia súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (III. ÚS 79/04). Práve posilnenie inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od moci   výkonnej   a   zákonodarnej   bolo   kľúčovým   argumentom   zakotvenia   tohto orgánu do ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (porov. dôvodová správa). Súdna rada   je tak   orgán   sudcovskej   legitimity   v   ústavnom   poriadku   Slovenskej   republiky (porov. PL. ÚS   10/05,   bod   5),   pretože   takmer   všetky   právomoci   vykonáva   iba   voči samotným sudcom. Najdôležitejšou zárukou nezávislosti členov súdnej rady je preto ich neodvolateľnosť počas celého výkonu tejto funkcie.

Orgán   štátnej   moci   (vláda,   parlament,   prezident)   sú   viazané   ústavou   a   zákonmi a podľa príkazu čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba tak a v takom rozsahu, ako im to tento článok vymedzuje. Preto ak právna úprava mlčí o dôvodoch odvolania, platí zásada, že neexistuje ani možnosť odvolať členov súdnej rady pred uplynutím ich funkčného obdobia len pre zmenu politického náhľadu menujúceho subjektu k obdobiu jeho „predchodcu“, ktorý   vymenoval   člena   súdnej   rady   na   obdobie   5   rokov   podľa   čl.   141a   ods.   3   ústavy. Vzhľadom na to, že ide o ústavnú úpravu, jej medze nemožno prekročiť ani na základe zákona (m. m. PL. ÚS 12/98), ktorý však tiež o tejto otázke mlčí.

V prípade predčasného odvolania člena súdnej rady orgánom štátnej moci (vláda, parlament,   prezident)   ide   o   vec   týkajúcu   sa   deľby   moci   v   štáte   a   vzájomných   bŕzd a protiváh, teda nejde o prípad, kedy orgán verejnej správy využíva svoju kompetenciu súvisiacu so vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti. Vzhľadom na to, že ide o vec dvoch orgánov verejnej moci, je potrebné vykladať príslušný právny poriadok reštriktívne, z čoho – vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 ústavy – okrem iného vyplýva, že „de lege lata“ neexistuje právna   úprava,   ktorá   by   explicitne   umožňovala   vláde   odvolať   ňou   menovaných   členov súdnej   rady   z   hocijakého   dôvodu   a   navyše   bez   uvedenia   dôvodu.   Pokus   IV.   senátu ústavného súdu dať neurčitej a podpornej zákonnej úprave explicitný obsah je preto podľa názoru I. senátu ústavného súdu ústavne neudržateľný. Pokiaľ IV. senát ústavného súdu v uznesení sp. zn. IV. ÚS 46/2011 uvádza príklad parlamentu a jeho funkcionárov, tento nemôže mať žiadny ústavný význam pre posúdenie danej veci už len z toho dôvodu, že odvolávanie parlamentných funkcionárov sa deje v prostredí „intra“, a nie „extra“.     Rovnako ostatná zmena ústavy (ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, pozn.) posilnila súdnu radu a zaviedla voľbu a odvolanie predsedu súdnej rady (iba) členmi súdnej rady.   Ak   by   platili   právne   závery   uvedené   v   uznesení   sp.   zn.   IV.   ÚS   46/2011,   bude v budúcnosti   možné   predčasne   a bez   uvedenia   dôvodu odvolať   vládou   (parlamentom, prezidentom) menovaného člena súdnej rady, ktorý bol zvolený za predsedu súdnej rady?Možno preto uzavrieť, že člena súdnej rady nie je možné odvolať v priebehu jeho   5-ročného   funkčného   obdobia   iba   pre   zmenu   politického   zloženia   národnej   rady, zmenu vlády či zmenu v osobe prezidenta ani bez uvedenia dôvodu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   I.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou   činnosťou   dospel   k   právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho   názoru vyjadreného v uznesení sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011, predložil vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Plénu   ústavného   súdu   bol   predložený   tento   návrh   stanoviska   na   zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu:

„Člena Súdnej rady Slovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia iba pre zmenu zloženia Národnej rady Slovenskej republiky, zmenu vlády Slovenskej republiky či zmenu v osobe prezidenta Slovenskej republiky ani bez uvedenia dôvodu.“

II.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznáša nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko predsedníčky pléna ústavného súdu Ivetty Macejkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014