SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 3/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, LajosaMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov II. senátu Ústavného súduSlovenskej republiky vyslovených v uznesení sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010a v stanovisku I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospelpri predbežnom prerokovaní sťažnosti mesta Vysoké Tatry vedenej pod sp. zn.I. ÚS 590/2014, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, akoi výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedkupodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnomkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozíciia ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Charakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014
ÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky(ďalejaj„ústavnýsúd“)bola8. septembra 2014 doručená sťažnosť,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejaj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavenížalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti(ďalej len „žalobca“)o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalejlen,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 14/2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn.18 Cb 14/2006 zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovisumu 80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005do zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiadenz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil muvec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdomdoplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom sp. zn.18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu2 655,51 € s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005 do 31. decembra 2008,s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009 do 30. júna 2009a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej sťažovateľazaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej častižalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročneod 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súduprvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkomsp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvéhostupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrhžalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej častia zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovitrovy celého konania v sume 16 144,52 €.
Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 2/2012z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišnýmskutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základeprehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.
Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súduvo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietola zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnenétieto podmienky:
1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,
2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,právnických osôb alebo štátu,
3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorejrešpektovanie kritérií spočívajúcich v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedkynápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiskaprincípov právneho štátu, ako aj z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 15. júla 2013, sp. zn.III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013). Totožné právne závery vyplývajú napríkladaj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 6/2009 z 27. novembra 2009.
Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci napadnutým uznesenímabsolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotnéhonajvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdusp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdusa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavujedefinitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byťvšeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súdrozsudok krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následokodňatie možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorása týkala„predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že žalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník konania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol podať podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.
Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, žejeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014 porušené bolo,predmetné uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy konania.
Najvyšší súd v namietanom uznesení v jeho relevantnej časti uviedol:„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Podľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 515) je zrejmé, že predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal zmluvu o dielo, v súvislosti ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda senátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508 a § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní z 13. novembra 2012 (č. 1. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré boli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného. Následne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názor, že na základe obsahu uvedených zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle § 120 a nasl. O. s. p.
Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p. Za dôkaz nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja V danom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp. doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.“
Analogické sťažnosti fyzických alebo právnických osôb týkajúce sa problematikyuvedenej v tejto časti uznesenia boli postupne pridelené všetkým senátom ústavného súdu,pričom z ich doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd dospel v obdobnýchprípadoch k odlišným právnym záverom.
II.
Rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky v porovnateľných právnych veciach podporujúce tento návrh
Z hľadiska prehľadu vývoja rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobnýchveciach možno uviesť:
- Uznesením sp. zn. I. ÚS 136/06 z 11. apríla 2006 ústavný súd odmietol ako zjavneneopodstatnenú sťažnosť, ktorou sa domáhal vyslovenia porušeniasvojich práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento zastavil konanie o mimoriadnomdovolaní dôvodiac, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov osôb vyžadujeintervenciu formou mimoriadneho dovolania vtedy, ak sám účastník využil všetky právompredpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.Ústavný súd súčasne vyslovil názor, že otázka posúdenia podmienok konaniao mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo nemôže viesť k záveruo porušení označených práv.
- V uznesení sp. zn. III. ÚS 268/06 z 23. augusta 2006 ústavný súd konštatoval,že generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie, len ak ochranu práv a právomchránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa jeho podaniapodnetom domáha, nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
- Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoruústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využilavšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonomchránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tuobjektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladuvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.
- V uznesení sp. zn. II. ÚS 19/08 zo 16. januára 2008 ústavný súd konštatoval,že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb aleboštátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)vtedy, ak sám účastník konania využil všetky právom predpokladané prostriedkyna zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Nie jevšak daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcompodaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektoréhoz opravných prostriedkov vrátane dovolania.
- Obdobné právne závery v zásade vyslovil ústavný súd v uzneseniachsp. zn. IV. ÚS 200/09 zo 4. júna 2009, sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. novembra 2009 a sp. zn.II. ÚS 280/2010 zo 17. júna 2010.
- Nálezom sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. novembra 2009 ústavný súd vyslovil porušeniezákladného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008zo 14. októbra 2008 (ktorým najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Okresného súduBratislava IV v exekučnom konaní) zrušil konštatujúc, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
- Nálezom sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. júla 2013 ústavný súd vyslovil porušenieoznačených práv sťažovateľauznesením najvyššieho súdu sp. zn.3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 (ktorým zrušil namietaný rozsudok odvolacieho súduz dôvodu zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie možnosti konať pred súdom)a uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie poukazujúc na právne záveryobsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000, na základektorých dospel k záveru, že princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jehoprávoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípovprávneho štátu. Takýmto postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu lenz dôvodu, pre ktorý mohla sama žalobkyňa podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlilod ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnomdovolaní (§ 243e ods. 1 OSP).
- Nálezom sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013 ústavný súd konštatovalporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorusťažovateľky obchodnej spoločnosti, uznesením najvyššieho súdu sp. zn.6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 [ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutiaodvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa z dôvodu naplnenia vady konania podľa § 237písm. f) OSP] a súčasne predmetné rozhodnutie zrušil. Ústavný súd poukazujúc na svojujudikatúru dospel k záveru, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúťdovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a teda že nápravuporušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnymprokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania.
Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že problematikou prípustnosti mimoriadnehodovolania, avšak menej podrobným spôsobom, sa zaoberal už v uznesení sp. zn.PL. ÚS 57/99 z 1. júla 2000, ktorým v súvislosti s konaním o súlade napadnutýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavoupri analýze mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyslovil:„Mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravnýprostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu,že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadneobmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne dovolanie a mimoriadnedovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako je to pri dovolaní podanom účastníkomkonania (§ 242 až 243c OSP, kde sa síce ustanovuje o primeranom použití, ale v podstateide o priame použitie týchto ustanovení).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustilsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnostivyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôbalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdnehokonania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka preddôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnýmipochybenia a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tentozáver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené§ 243f OSP.
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využilavšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonomchránených záujmov [s výnimkou dovolania§ 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto̶právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kdenie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkamiznemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladuvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečujejeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku.“
III.
Odchylné právne názory, ku ktorým dospeli jednotlivé senáty ústavného súdu
V náleze sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009 ústavný súd rozhodol o porušeníoznačených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 10/2007z 27. augusta 2007, ktorým tento konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátoraproti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovanámimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sadomáha mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívneopravné prostriedky. Nepodanie riadneho opravného prostriedku účastníkom konaniapovažoval najvyšší súd za neodstrániteľnú prekážku súdneho konania. Ústavný súdvo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky predpodaním mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskehosúdneho poriadku. Generálny prokurátor je teda oprávnený napadnúť mimoriadnymdovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiadenz účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok. Ak najvyšší súd zastavilkonanie o mimoriadnom dovolaní, porušil tým ústavou garantované právo dotknutéhoúčastníka na riadny proces, a preto ústavný súd využijúc svoje kasačné oprávnenie zrušilposudzované rozhodnutie najvyššieho súdu.
Uznesením sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára 2012 ústavný súd odmietol sťažnosťobchodnej spoločnosti, v ktorej namietala porušenie svojich základnýcha iných práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 4/2009z 12. mája 2010, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v spojenís rozhodnutím okresného súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súdkonštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), na ktorúsťažovateľka v sťažnosti poukazovala, nie je v tejto veci aplikovateľná, pretože dovolaniepodal generálny prokurátor na podnet účastníka konania, pri výkone tejto právomocibol obmedzený zákonnou lehotou na jeho podanie a zákonnými podmienkamiustanovenými na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto veci však je potrebné zohľadniťskutočnosť, že najvyšší súd konštatoval naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 243f ods. 1písm. b) a c) OSP (teda, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následoknesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdeníveci). Sťažovateľka v záujme ochrany svojich práv podala sťažnosť na ESĽP, ktorá bolaprijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 72493/10.
Obdobne ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 507/2010o sťažnosti obchodnej spoločnosti, smerujúcej proti uzneseniunajvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009 (sťažnosť sťažovateľky bolaESĽP prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 42533/11), ako aj vo veci vedenejpod sp. zn. II. ÚS 421/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti, ktorounamietala porušenie svojich označených práv zaručených ústavou, Listinou základných práva slobôd a dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011z 30. apríla 2012 (sťažnosť sťažovateľky bola prijatá na ďalšie konanie ESĽPpod č. 25132/13).
IV.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdupri aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP na základe podnetu generálneho prokurátoraprijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesnéhoustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutísúdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto znení:
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.
Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).
V.
Relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
Na podporu navrhovaného stanoviska ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP,ktorý opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväznéhosúdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základeprocesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektoréhoz účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia(napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. októbra 2005, kde výkonprávomoci požiadať o mimoriadny prieskum spočíval výlučne na voľnej úvahe úradníkaa na jeho posúdení, či ten ktorý prípad vyžaduje mimoriadny prieskum). Inštitút veľmipodobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadkubol predmetomskúmaniaESĽPvoveciTriponprotiRumunsku(rozsudokz 23. septembra 2008). V odseku 20 predmetného rozhodnutia ESĽP konštatoval, žev skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konalna základe žiadosti jednej zo strán sporu, pričom v danom prípade išlo o sporsúkromnoprávny a navyše obom účastníkom konania prislúchalo rovnaké oprávneniepožiadať generálneho prokurátora o iniciovanie prieskumného konania. Európsky súdpre ľudské práva v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe stranymohli požiadať generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore.Európsky súd pre ľudské práva zásah generálneho prokurátora do takéhotosúkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátnyúradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadnehodovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. Európsky súdpre ľudské práva v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatnéhoa záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie princípu právnej istotya v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruv prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupnýpre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovia v dôsledku jeho podania príslušný súd zmaril celé súdne konanie, ktoré sa skončiloprávoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré predstavovalo res iudicata (porovnaj Tripon protiRumunsku, rozsudok z 23. septembra 2008, § 22; Brumarescu proti Rumunsku, rozsudokz 28. októbra 1999, § 62; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. januára 2007, § 29 § 30).̶Vo veci Asito proti Moldavsku (rozsudok z 8. novembra 2005, § 48 § 49) sa ESĽP̶zaoberal obdobným právnym inštitútom, ako je mimoriadne dovolanie upravenév Občianskom súdnom poriadku, a to návrhom na zrušenie, prostredníctvom ktorého moholgenerálny prokurátor napadnúť akékoľvek konečné rozhodnutie súdu. Týmto postupombolo možné docieliť zrušenie konečných a vykonateľných súdnych rozhodnutí a ESĽPvyslovil, že takýto postup predstavuje porušenie princípu právnej istoty. Európsky súd preľudské práva zároveň konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z relevantnej judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že systém opravných prostriedkovzakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť nevyhnutne v súlades požiadavkami čl. 6 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo veci Sitkov protiRusku (rozsudok z 18. januára 2007) odvolal na § 77 v rozsudku vo veci SovtransavtoHolding proti Ukrajine, podľa ktorého„súdne systémy, pre ktoré je charakteristické námietkové konanie (objection procedure), predstavujúce možnosť opakovaného zrušenia konečných rozsudkov..., sú ako také nezlučiteľné s princípom právnej istoty, ktorá je jedným zo základných aspektov právneho štátu pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.Vo všeobecnostipre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné ibavo výnimočných prípadoch. Vo vzťahu k zrušovaniu právoplatných a záväzných súdnychrozhodnutí je judikatúra ESĽP konštantná (ustálená). Európsky súd pre ľudské právav rámci svojej rozhodovacej činnosti v mnohých prípadoch uviedol, že„nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od svojej predchádzajúcej judikatúry“(porovnaj rozsudokRyabykh proti Rusku z 24. júla 2003, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudokz 25. júla 2002) a ohľadom zrušenia právoplatného a záväzného rozsudku v posudzovanýchprípadoch vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva takv rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadnehoopravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto porušenie čl. 6 ods. 1dohovoru v tých prípadoch, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvoduexistencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnychsúdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnajRoseltrans proti Rusku, rozsudok z 21. júla 2005, § 27).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudokz 11. februára 2010) zdôraznil, že v záujme právnej istoty implicitne zahrnutej v čl. 6dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať„nedotknuté“. K ichzrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Podľa názoruvysloveného ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť,že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia),a ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno považovať za opodstatnenýpre znovuposúdenie veci.
Vo veci Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 36) ESĽP judikoval,že predpokladom, aby bolo možné, resp. dokonca aby bolo žiaduce preskúmať určitérozhodnutie, ktoré predstavuje res iudicata, je, že nastalo také závažné pochybenie,v dôsledku ktorého by sa vyžadovalo preskúmanie rozhodnutia predstavujúcehores iudicata. V prípade Cornif proti Rumunsku (rozsudok z 11. januára 2009, § 29) ESĽPuviedol:„Súd preto dospel k záveru, že ide o typický prípad existencie dvoch odlišných právnych názorov na ten istý predmet konania, čo v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie právoplatného a záväzného rozhodnutia... Navyše, v danom prípade týkajúcom sa právneho sporu medzi súkromnoprávnymi subjektmi nič nepredstavovalo okolnosti tak podstatného a závažného záujmu, ktoré by oprávňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia v súlade s princípmi vyslovenými vo veci Ryabykh (Ryabykh, § 52).“V zmysle judikatúry ESĽP bolaopodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku pre účely zrušenia súdnehorozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznanáv prípadoch, keď v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniamkonajúcich súdov, t. j. k vadám konania, avšak nie v prípadoch odlišného hodnoteniaskutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkovkonania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadnehokonania.
Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal zlučiteľnosťou mimoriadneho opravnéhoprostriedku s čl. 6 ods. 1 dohovoru v týchto prípadoch:
Ukraine-Tyumen proti Ukrajine (rozsudok z 22. novembra 2007, § 40):„Absencia akýchkoľvek osobitných okolností, ktoré by mohli odôvodňovať oprávnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku... je postačujúca na to, aby Súd vyslovil, že právo na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené.“
Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 33):„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise), a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“
Eugenia a Doina Duca proti Moldavsku (rozsudok z 3. marca 2009, § 28):„Sťažovatelia namietali porušenie princípu právnej istoty, pričom sa spoliehali na čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia mali za to, že opravné revízne konanie z hľadiska svojej podstaty predstavovalo konanie o odvolaní (appeal in disguise), pretože I. A. a S. A. sa výlučne snažili dosiahnuť nariadenie opätovného prejednania veci, jej posúdenie a nové rozhodnutie.“
Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. januára 2007, § 34):„... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.“
Uvedená judikatúra ESĽP bola premietnutá do Návrhu Odporúčania o úloheprokurátorov v netrestnej oblasti, ktorý má byť predmetom rokovania Výboru ministrovRady Európy v nasledujúcom období. Vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu má význambod 22, v ktorom sa uvádza:„Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res iudicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie konečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie by malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní a ak si to želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“
VI.
Na neverejnom zasadnutí I. senátu ústavného súdu 1. októbra 2014 tento senátpredbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorú uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 prijalna ďalšie konanie, keďže nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“).
Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa I. senát ústavného súdu oboznámils odôvodnením jednotlivých rozhodnutí senátov ústavného súdu uvedených v častiII. a III. tohto rozhodnutia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu č. 36/2008.
Vychádzajúc z uvedených zistení I. senát ústavného súdu po posúdení týchtoprávnych názorov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o ďalších porovnateľnýchsťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014, je potrebnévychádzať z týchto právnych názorov:
1. Uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadkuSlovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybenína strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237OSP, v zmysle ktorého„dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený; d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“.Ide o tzv. dôvodyzmätočnosti rozhodnutia.
2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotnýúčastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktorémôže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravnéhoprostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.
3. Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravnýchprostriedkov účastníkmi konania, ktoré môžu účinne vyučiť v zmysle príslušnýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práva právom chránených záujmov.
4. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keďpožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťoua predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
5. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktoréhozákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnychrozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.
6. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórnehorozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosťa záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebov rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmiplatiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitímmimoriadneho opravného prostriedku.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov, vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a nahrádzať tak funkciu, ktorúzákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénua kolégiám), ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).
Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princípprávneho štátu vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princípprávnej istoty. V tejto súvislosti I. senát ústavného súdu zdôrazňuje, že z ústavnéhohľadiska nie je dlhodobejšie akceptovateľný stav, keď sa k určitej právne významnej otázkerozdielne vyjadrí niektorý zo senátov ústavného súdu a zároveň tiež niektoré z kolégiínajvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov vydaného podľa § 22 ods. 1 zákona o súdoch, pričom totostanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi najvyššiehosúdu. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je úlohou (pléna)ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti čo najskôr takýtorozpor právne relevantným spôsobom odstrániť. K právne relevantným spôsobomodstránenia takéhoto rozporu patrí postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného I. senát ústavného súdu, zdôrazňujúc zásadu, podľa ktorejkaždý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura), a prihliadajúc na výnimočnosťmimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku, dospel k záveru, že pre účelyrozhodovania o sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2004 považujeza potrebné vyjadriť svoj právny názor takto:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky akoi výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedkupodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnomkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozíciia ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
VII.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacoučinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného užv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenieodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylnýchprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavnéhosúdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojourozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014,pozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú odchylné od právnych názorov, na ktorých súzaložené niektoré doterajšie rozhodnutia senátov ústavného súdu, predkladá predrozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnychnázorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené I. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdurozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si osvojí jeho užuvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.
Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. senátu ústavného súduk právnym problémom vyplývajúcim zo sťažnosti sťažovateľa a stotožňujúc sa s jehoargumentáciou vyjadrenou v časti IV tohto uznesenia prijalo k zjednoteniu odchylnýchprávnych názorov stanovisko uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súdepri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015