znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 3/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014 v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jany   Baricovej,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov vo veci   zjednotenia   odchylných   právnych   názorov   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vyslovených v uznesení III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.   ÚS   188/2012   z 2.   mája   2012   a v stanovisku   II. senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   ku   ktorému   dospel   v súvislosti   s konaním   o sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 336/2012, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku n e m o ž n o   analogicky aplikovať na prípady   odmietnutia   skôr   podaného   dovolania   v tej   istej   trestnej   veci   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Právne   názory   III.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku   ktorým dospel pri rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 188/2012

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť D. H. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a porušenie   čl. 49 ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) unesením sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa 09. 11. 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odmietol moje opakované   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne sp. zn.   2 To/26/2008   zo dňa 23.   10.   2008.   Opakované   dovolanie odmietol s poukazom na § 372   ods.   1   v   spojení   s   §   382   písm.   f)   Trestného   poriadku,   pričom   oba   označené zákonné ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 09. 2011, kým sťažovateľ opakované dovolanie podal dňa 04. 08. 2011.»

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011   z   9.   novembra   2011   za   ústavne nekonformné a arbitrárne, je to, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku vyššieho vojenského   súdu   sp.   zn.   2   To   26/2008   z   23.   októbra   2008   bez   toho,   aby sa meritórne zaoberal   jeho   dovolaním.   Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   s poukazom na § 372 ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu, že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo sťažovateľom podané 4. augusta 2011.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:

«... Obvinený opätovne podal dovolanie svojim písomným podaním zo 4. augusta 2011. Podľa   §   372   ods.   2   Tr.   por.   v   znení   účinnom   od   1. septembra 2011   ten,   koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Toto   nové   ustanovenie   Trestného   poriadku   nebolo   prechodným   ustanovením príslušnej novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté, počnúc prvým septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj keď vyššie citovaná, novokoncipovaná formulácia textu zákona používa pojem „zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c) Tr. por., aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať (resp. aby mohlo byť podané dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou). Pri riešení uvedenej otázky platí nasledovné: Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa   § 392 ods.   1 Tr.   por.   Dovolanie sa podľa § 382 písm. c)   Tr.   por.   odmietne,   ak   je   už   v   štádiu   predbežného   preskúmania   dovolania, vykonávanému v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom od 1. septembra 2011 sa per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. V takom prípade dovolací súd ďalšie dovolanie odmietne podľa § 382 písm. d) Tr. por.

Podľa ustanovenia § 382 písm. d) Tr. por. totiž dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie   sú   splnené   podmienky   dovolania   podľa   §   372   Tr.   por.   alebo   §   373   Tr.   por. ani po postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.

Prekážka   predchádzajúceho   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Tr.   por. a rovnako   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.   je   prekážkou neodstrániteľnou.

Preto v prejednávanej veci neostávalo iné, ako bez vecného preskúmania dovolania obvineného D. H., toto dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d) Tr. por., čo najvyšší súd ako dovolací súd (v zmysle § 377 Tr. por.) učinil výrokom tohto uznesenia, konajúc takto na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa § 381 Tr. por...»

Tretí senát ústavného súdu sťažnosť odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Odmietnutie sťažnosti odôvodnil takto:

„Po preskúmaní napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   45/2011 z 9. novembra   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné...   Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu má povahu procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   s konštatovaním,   že   by   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten   bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   O svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje...“

Z   odôvodnenia   uznesenia   III.   senátu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   188/2012 z 2. mája 2012 možno vyvodiť, že III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa po tom, ako sa po posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 stotožnil s jeho právnym názorom o obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia dovolania podľa § 382 písm.   c)   Trestného   poriadku   a s   na   to   nadväzujúcim   právnym   názorom   o   analogickej aplikácii § 372 ods. 2 Trestného poriadku na prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   v napadnutom uznesení, ktoré považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

II.

Právne   názory   II.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku   ktorým dospel pri prerokúvaní veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 336/2012

Ústavnému   súdu   bola   10.   apríla   2012   doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 65/2011 a jeho uznesením z 10. januára 2012. Súčasťou podania bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom; ústavný   súd   žiadosti   vyhovel   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   331/2012-15   z   3.   júla   2012 mu ustanovil za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta. Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   336/2012-31 zo 16. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je jeho nesúhlas s výkladom § 372 ods. 2 Trestného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2011), ktorý vykonal vo veci najvyšší súd. Podľa tohto výkladu prekážka   podania   ďalšieho   dovolania   vzniká   nielen   pri   zamietnutí   skoršieho   dovolania, ale aj   pri   odmietnutí   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Základom tejto argumentácie   najvyššieho   súdu   je tvrdenie,   že   odmietnutie   dovolania   podľa   §   382 písm. c)   Trestného   poriadku   obsahovo   zodpovedá   dôvodu   zamietnutia   dovolania   podľa § 392   ods.   1   Trestného   poriadku   a že   ide   podľa   jeho názoru   o synonymá (s.   10).   Táto skutočnosť odôvodňuje analogické použitie § 372 ods. 2 Trestného poriadku aj na prípady, keď predchádzajúce dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   sp.   zn.   2   Tdo   65/2011   z   10.   januára   2012 odôvodnil takto:

«Proti odsudzujúcemu rozsudku Okresného súdu Nitra podal obvinený J. K. zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 11. septembra 2008, sp. zn. 4 To/41/2008 (v bode II.), podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného J. K. ako nedôvodné zamietol. Obvinený   podal   proti   tomuto   rozsudku   súdu   druhého   stupňa   dovolanie prostredníctvom obhajcu, ktoré bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   17. marca 2009,   sp.   zn.   2   Tdo/9/2009, a to pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 písm. g), i), a j) Tr. por.

Obvinený   opätovne   proti   vyššie   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal dovolanie prostredníctvom obhajcu (11. októbra 2011). Uplatnil v ňom dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. spočívajúci v tom, že rozhodnutia konajúcich súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Poukázal   na   to,   že   prehliadka   vozidla   14.   augusta   2006   nebola   vykonaná   zákonným spôsobom, pretože žiaden príkaz na vykonanie prehliadky iných priestorov − automobilu sa v spise nenachádza. Tiež uviedol, že ani príkaz, ktorý by oprávňoval orgány trestnom konaní vykonávať sledovanie osôb a automobilu sa v spise nenachádza. Preto navrhol, aby „Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie rozhodnutia v napadnutej časti a zrušil   rozhodnutia   okresného   súdu   ako   aj   krajského   súdu   a   vec   vrátil   na   ďalšie prejednanie Okresnému súdu Nitra“.

K   dovolaniu   obvineného   sa   vyjadrila   Krajská   prokuratúra   Nitra,   ktorá   navrhla toto podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť, keďže nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Podľa   §   567j   ods.   2   Tr.   por.   súdne   konanie,   okrem   konania   o   mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie podané v prospech obvineného.

Aj   keď   vyššie   citované   ustanovenie   používa   pojem   „zamietnuté“,   bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c) Tr. por., aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať. Totiž dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Preto ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa per   analógiám   použije   aj   vtedy,   ak   predchádzajúce   dovolanie   v   tej   istej   veci   bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Tr. por. V takom prípade dovolací súd ďalšie dovolanie musí odmietnuť podľa § 382 písm. d) Tr. por. (a to pre nesplnenie podmienok dovolania podľa   §   372   alebo   §   373   ani   po   postupe   podľa   §   379   ods.   1   Tr.   por.).   Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. a rovnako odmietnutia dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Tr.   por.   je   prekážkou   neodstrániteľnou   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2011, sp. zn. 2 Tdo/40/2011). Preto   v   prejednávanej   veci   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   musel   dovolanie obvineného   J.   K.   podľa   §   382   písm.   d)   Tr.   por.   odmietnuť   na   neverejnom   zasadnutí, bez preskúmania veci.»

Predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č.   k.   KP   4/2012-50   z   3.   októbra   2012   uviedol,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nepovažuje za opodstatnenú, výrok aj odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu považuje za správne. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:

„V   reakcii   na   sťažnostné   námietky   dodávame,   že   sťažovateľ   opiera   svoju argumentáciu o skutočnosť, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) je rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím meritórnym, lebo ho možno urobiť len ak dovolanie obvineného obsahuje formálne nedostatky. Z toho potom odvodzuje, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por. nie je prekážkou, aby dovolateľ znovu mohol podať dovolanie, pretože   doposiaľ   o   ňom   meritórne   rozhodnuté   nebolo   vo   forme   jeho   zamietnutia, t. j. na verejnom   zasadnutí,   argumentujúc   aj   použitím   termínov   odmietnuť   −   zamietnuť a systematickým zaradením termínu zamietnuť − § 392 ods. 2 Tr. por. v Trestnom poriadku. Podstata   nesprávnej   argumentácie   sťažnosti   spočíva   potom   v   tom,   že   sťažovateľ sa mýli pokiaľ namieta, že rozhodnutie podľa § 382 písm. c) Tr. por. nie je rozhodnutím meritórnym.   Uvedeným   rozhodnutím   je   s   konečnou   platnosťou   rozhodnuté   o   dovolaní obvineného pričom najvyšší súd k uvedenému rozhodnutiu dospeje po preskúmaní veci, t. zn.   spisu   a   dovolacích   námietok   obvineného,   ktoré   vyhodnotí   a   ak   sú   zjavne neopodstatnené,   dovolanie   obvineného   odmietne.   Pritom   v   žiadnom   prípade   nejde   len o otázky formálneho charakteru, ako napokon je zrejmé aj z rozhodnutia najvyššieho súdu vo   veci   obvineného   zo   17.   marca   2009,   sp.   zn.   2   Tdo   9/2009,   kde   obvinený   už   vtedy uplatňoval   totožný   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g),   ako   v   opakovanom dovolaní.

V tomto prípade už z iných dôvodov, ktoré najvyšší súd odmietol podľa § 382 písm. d) uznesením, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti.

Na základe uvedeného, je preto možné zhrnúť, že obvinený využil svoju zákonnú možnosť podať dovolanie (teda nebol ukrátený na svojich právach), o ktorom najvyšší súd aj   meritórne   rozhodol.   Obvinený   podal   totiž   kvalifikované   dovolanie   a   bol   zastúpený obhajcom.

Zmyslom   ust.   §   372   ods.   2   Tr.   por.   je,   a   to   aj   podľa   dôvodovej   správy   k   zák. č. 262/2011   je,   aby   dôvody   dovolania   boli   vyčerpané   v   jednom   konaní   a   bolo   tak rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Podľa nášho názoru na tom nič nemôže zmeniť ani inak rozdielne použitie výrazov zákonodarcu (odmietnutie, zamietnutie), ktoré je treba považovať za synonymá a znamenajú každé meritórne rozhodnutie o dovolaní obvineného. Ani z dôvodovej správy zákonodarcu nie   je   zistiteľný   iný   význam   použitej   dikcie   −   naopak   zákonodarcovi   ho   imputuje   len sťažovateľ.

Naostatok   pripustenie   iného   výkladu   by   znamenalo   nové   (z   iných   dôvodov), opakované a opravené podania dovolaní vo všetkých prípadoch dokiaľ by súd nerozhodoval na verejnom zasadnutí, čo je v rozpore s cieľom právnej úpravy podľa § 372 ods. 2 Tr. por. Napokon o oprávnenosti sťažnosti obvineného nesvedčí ani systematické zaradenie § 372   ods.   2   Tr.   por.,   ktoré   je   zaradené   pred   postup   o   rozhodovaní   o   dovolaní ako na neverejnom tak i verejnom zasadnutí, § 382 resp. § 384 a nasl.“

Druhý senát ústavného súdu sa s právnym názorom najvyššieho súdu, s právnym názorom predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, rovnako ako ani s právnym názorom III. senátu ústavného súdu nestotožňuje z týchto dôvodov:

1. K obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech   obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.

Podľa   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   na   verejnom   zasadnutí   súd   preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie sú preukázané, dovolanie zamietne.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

K   uvedenému   záveru   možno   dospieť   v   prvom   rade   gramatickým   výkladom predmetných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Relevantná   formulácia   v   §   382   písm.   c) Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára k Trestnému   poriadku   (ASPI   –   Kolektív:   Minárik,   Š.)   súd   postupuje   podľa   tohto ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené   ustanovenie   možno   vykladať   tak,   že   v   dovolaní   boli   uvedené   dôvody,   ktoré obsahovo   zodpovedajú   dovolacím   dôvodom   podľa   Trestného   poriadku,   avšak po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým,   že   dovolací   súd   k   tomuto   záveru   môže   dospieť   (a   v   zásade   k   nemu   dospeje) „bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý,   na   jeho   zistenie   je   potrebné   preskúmať   vec,   t. j.   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorý predchádzal rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).

Rozdielnosť   uvedených   dôvodov   vyplýva   aj   z   rozdielneho   procesného   postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   rozhodne   však   dovolací   súd   len   na   verejnom zasadnutí.

Odlišnosť   uvedených   dôvodov   je   vyjadrená   aj   v   zákonnej   formulácii   výroku dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd dovolanie   „zamietne“:   Právna   úprava   (napr.   Trestný   poriadok   alebo   Občiansky   súdny poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd vecne   preskúmal   dôvody   uvedené   v   opravnom   prostriedku.   Opravný   prostriedok   súd zamietne   po   jeho   vecnom   preskúmaní,   na   základe   ktorého   zistí,   že   dôvody   uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   obsahovo   zodpovedá   zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

2. K   analogickej   aplikácii   §   372   ods.   2 Trestného   poriadku   na   prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   analogickú aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   najvyšší   súd   uvádza   ďalšiu   argumentáciu   v   prospech analogickej aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazuje na

a)   systematické   zaradenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   ustanovenia o rozhodovaní o dovolaní na verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí a tiež na

b) účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe, podľa ktorej zámerom zákonodarcu bolo, aby sa dôvody   dovolania vyčerpali v jednom konaní a aby bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Argument   o   obsahovej   totožnosti   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c) Trestného   poriadku   a   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku neobstojí.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   argumentáciu v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   systematickým   zaradením   §   372   ods.   2   Trestného poriadku   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   tento   argument   nepovažuje ústavný   súd   za   správny   a   ani   za   presvedčivý.   Samotná   skutočnosť,   že   §   372   ods.   2 Trestného   poriadku   je   zaradený   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku, neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 − § 392 Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní   je   jednoznačne   založený   na   prioritnom   preskúmavaní   formálnoprávnych náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.

Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku.

V osobitnej časti dôvodovej správy č. UV-12211/2011 k vládnemu návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako zákon č. 262/2011 Z. z. sa uvádza:

„Okrem toho prax signalizovala potrebu takéhoto ustanovenia v záujme jednotného výkladu a postupu súdov, ako aj vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa mohlo dovolanie podávať znovu z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Dovolanie sa navyše považuje za účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv a slobôd a tak je vhodné, aby dovolací súd rozhodol s konečnou platnosťou.“

Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“   (Melzer,   F.   Metodologie   nalézání   práva.   Úvod   do   právní   argumentace.   Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú   zahrnuté   do   ich   jazykového   vyjadrenia   v   právnych   predpisoch.“   (tamtiež, s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z   účelu   právneho   predpisu   (jeho   teleologického   pozadia)   a z vyvažovania   právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).

V prerokúvanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku „ten, koho dovolanie   bolo   zamietnuté“   nemožno   na   základe   gramatického   výkladu   subsumovať situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“. V tejto   súvislosti   poukazuje   na   účel   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   a na   úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva v tom, aby sa   všetky   dôvody   dovolania uplatnili v jednom   dovolacom   konaní, v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho predpisu   nevyjadril   adekvátne   (navyše   dôvodová   správa   nie   je   súčasťou   schváleného právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku   nepochybne   koncentruje   dovolacie   argumenty   do   jedného   konania,   zabraňuje špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).

Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať prednosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo prichádzať   do   úvahy   len   v   obzvlášť   výnimočných   a   ojedinelých   prípadoch.   Analógia v trestnom   práve,   ktorej   dôsledky   sú   v   neprospech   osoby,   voči   ktorej   sa vedie   trestné konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že takýto výklad a aplikácia § 372 ods. 2 Trestného poriadku   reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len vo vzťahu   k   úmyslu   tak,   ako   ho   zákonodarca   vyjadril   v   dôvodovej   správe   k   zákonu č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie   dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   hoci   by   sa   to   javilo   byť   logické   vzhľadom   na   úmysel   vyjadrený v dôvodovej   správe.   Úmysel   zákonodarcu   znemožniť   podanie   ďalšieho   dovolania aj v prípade,   ak   skoršie   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod) uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať pochybenia   zákonodarcu   pri   formulácii   právnych   predpisov   interpertáciou,   ktorá   takto zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší súd   použil   taký   výklad   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorý   v   pochybnostiach bol v prospech   štátnej   moci   a   v   neprospech   nositeľa   základných   práv   a   slobôd, čím nerešpektoval   základný   princíp   vzťahu   jednotlivca   a   štátnej   moci   (m.   m.   nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   22/99).   Vzhľadom   na   to,   že   štát má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho   záujme,   aby   aj   trestnoprocesné   predpisy   vymedzil   s   náležitou   jasnosťou a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych noriem neurčitosti   právnej   úpravy,   ktorej   je   on   sám   pôvodcom.   V   prípade pochybností by nejasnosť   právnej   úpravy   mala   zaťažovať   štát,   a   nie   jednotlivca   (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).

Na   základe   týchto   dôvodov   dospel   II.   senát   ústavného   súdu   k právnemu   záveru, že výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom je arbitrárny, a tým ústavne neudržateľný.

III.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   II.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou   činnosťou   dospel   k   právnemu   názoru   odchýlnemu   od   právneho   názoru III. senátu vyjadreného v uznesení sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012, ktorý považoval právne názory najvyššieho súdu za „z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné“, bol v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde povinný pred rozhodnutím predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Vychádzajúc   z právnych   názorov   vyslovených   v časti   II   odôvodnenia   tohto uznesenia,   II.   senát   ústavného   súdu   navrhuje,   aby   plénum   ústavného   súdu   v záujme zjednotenia   odchylných   právnych   názorov   senátov   prijalo   zjednocujúce   stanovisko. Pre úplnosť treba dodať, že rovnaký, resp. obdobný právny problém sa týka aj ďalších sťažností,   o ktorých   má   ústavný   súd   konať,   ktoré   zatiaľ   neboli   predbežne   prerokované (napr. Rvp 12981/2012, Rvp 5611/2013).

Ako problematická sa ukazuje zákonná úprava dovolania a jej aplikácia spočívajúca v tom,   že   zákonodarca   zahrnul   do   pôsobnosti   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   iba „zamietnutie“   dovolania   v   zmysle   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku,   a   nie   aj   jeho „odmietnutie“ v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Ústavný súd sa nestotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu, že rozhodnutie o dovolaní   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   a podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku je obsahovo totožné.

Ústavný   súd   pripúšťa,   že   zákonodarca   aj   sám   prispel   k   spochybneniu   rozdielov medzi „procesným odmietnutím“ dovolania na neverejnom zasadnutí a jeho „meritórnym“ prerokovaním na verejnom zasadnutí, keď v § 382a Trestného poriadku doplnil možnosť rozhodnúť meritórne o dovolaní na neverejnom zasadnutí, ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.

Ústavný súd neprehliadol skutočnosť, že § 382 písm. c) Trestného poriadku odkazuje na celý § 371 Trestného poriadku, nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, že v prípade posudzovania splnenia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku už možno len   veľmi   ťažko   „hovoriť“   o   procesnom   charaktere   rozhodovania.   Posudzovanie,   či   je splnený dôvod, že rozhodnutie, ktoré je predmetom dovolania, vychádza „... zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený...“ (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku), sa už svojou podstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním   „preukázania“   dôvodov   dovolania   v   zmysle   §   392   ods.   1   Trestného poriadku.   V tomto   kontexte   názor   najvyššieho   súdu,   že   dôvody   odmietnutia   dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a jeho zamietnutia podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,   ak   sa   na   ne   nazerá   z   hľadiska   účelu   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku, koncentrovať   vyčerpanie   dovolacích   dôvodov   do   jedného   konania,   možno   považovať za analogické, nemožno hodnotiť za zjavne nepodložený.

Výklad   a   aplikácia   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktoré v posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.

Analógia nie je v trestnom práve vylúčená úplne. Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).

Analógia   v   prospech   páchateľa   by   mohla   byť   za   istých   okolností   prípustná (napr. v prípade   konštrukcie   či   rozšírenia   okolností   vylučujúcich   protiprávnosť   alebo spôsobujúcich   zánik   trestnosti   činu,   napr.   ak by   bola   odôvodnená   požiadavkou   účinnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   a   ústavne   konformného   výkladu),   v   posudzovanom prípade však nejde o analógii v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiu v trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, a v praxi sa   aj   využíva.   Použitie   takejto   analógie   v   trestnom   práve   procesnom   v   zásade   nie   je problematické (aspoň z hľadiska trestnoprávnej teórie), pokiaľ nie je prejavom arbitrárnosti (jej použitie umožňuje medzera v právnej úprave, pričom je racionálne a argumentačne podložené)   a   nemá   negatívny   dopad   na   práva   účastníka   konania   (osobitne   v   zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).

Trestné   právo   je   však   odvetvím   verejného   práva,   v   ktorom   dochádza k štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.

Ústavný súd pri formulovaní zjednocujúceho stanoviska vychádzal z toho, že pokiaľ má ísť o zjednocovanie judikatúry ústavného súdu, nemožno pri interpretácii zákonných ustanovení opomenúť previazanosť otázok ústavnosti a zákonnosti, a to osobitne v otázkach trestného stíhania a pozbavenia osobnej slobody, kde samotná ústavná úprava odkazuje na zákon („... spôsobom, ktorý ustanoví zákon...“ v čl. 17 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   2   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.V kontexte už uvedeného ak ústavný súd mieni dôsledne aplikovať svoju doktrínu o požiadavke ústavne súladného výkladu, v rámci ktorej okrem iného uviedol, že ak sú k dispozícii   viaceré   možnosti   výkladu   právnej   normy,   je   potrebné   uprednostniť tú z alternatív,   ktorá   zaisťuje   najväčšiu   ochranu   základných   práv   a   slobôd,   je   zrejme potrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladom per   analogiam   legis spojeným   s   reštriktívnym   obmedzením   prístupu   k   súdnej   ochrane v podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výklad gramatický.

Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per analogiam legis v tomto   prípade   kompenzuje   nedostatky   legislatívnej   úpravy   v miere,   ktorá je už ústavne   neprípustná.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   prihliadnuť   na   potrebu   jasnej a precíznej   úpravy   trestného   procesu,   ktorá   by   v zásade   mala   umožňovať   jednoznačný výklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory II. a III. senátu ústavného súdu v označených   veciach,   pričom   po   diskusii   bol   na   hlasovanie   predložený   tento   návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:

„Ustanovenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   nemožno   analogicky   aplikovať na prípady   odmietnutia   skôr   podaného   dovolania   v tej   istej   trestnej   veci   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takého použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva   vyplývajúce   zo siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   Ústavy   Slovenskej   republiky (čl. 46 a nasl.).“

Citovaný   návrh   stanoviska   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov plénum ústavného   súdu   väčšinou   hlasov   schválilo,   a preto   tvorí   výrokovú   časť   tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2014