znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 3/09-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika 9. septembra 2009 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov I. a IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zvýšenia odmeny správcu konkurznej podstaty o daň z pridanej hodnoty vyslovených v uznesení I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 139/08-9 z 29. apríla 2008 a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. IV. ÚS 265/08, takto

r o z h o d o l :

Stanovisko IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré znie:„Ak   správca   konkurznej   podstaty   bol   v   čase   rozhodovania   súdu   podľa   zákona č. 222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   tohto rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,   a   v   súlade   s   hierarchickým   usporiadaním   právnych   noriem   podľa   stupňa   ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej   sily   pred   právnou   normou   nižšieho stupňa   právnej   sily.   Ak   konajúci   súd takto nepostupuje, dopustí   sa   tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   práva   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, zamieta.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2007 doručená sťažnosť sťažovateľky JUDr. D. V., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., a 21.   júla   2008   sťažnosť   taktiež   JUDr.   D.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v prvom prípade rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 5/2006 z 28. júna 2007 a v druhom prípade uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 K 21/2007-110 z 20. mája 2008.

Označenými rozhodnutiami malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv tým,   že   konajúce   súdy   sťažovateľke,   ktorá   vykonáva   funkciu   správkyne   konkurznej podstaty, nepriznali pri rozhodovaní o jej odmene zvýšenie tejto odmeny o daň z pridanej hodnoty,   ktorej   je   platiteľkou,   odôvodňujúc   svoj   postup   tým,   že   vyhláška   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) v §   10   výslovne   uvádza,   že   „ak   je   správca   alebo   predbežný   správca   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty,   jeho   odmena   podľa   tejto   vyhlášky   sa   nezvyšuje   o   daň   z   pridanej hodnoty“.   Obdobne   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 493/1991 Zb.“) v § 7 ods. 3 (v znení účinnom od 1. júla 2005) ustanovila, že ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty, pričom do 1. júla 2005 túto otázku vyhláška č. 493/1991 Zb. neupravovala. Celá vyhláška č. 493/1991 Zb. bola zrušená zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka argumentuje tým, že právnym základom pre rozhodovanie okresného súdu je zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   dani   z   pridanej   hodnoty“),   ako   aj   Smernica   Rady   2006112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“), ktorá „je   nadradená   nad   slovenské   právne   normy“. Vychádza   z   toho,   že   Slovenská republika prebrala tento právny akt Európskeho spoločenstva a v nadväznosti na Smernicu upravila   aj   zákon   o   dani   z   pridanej   hodnoty,   a   preto   odmenu   treba   vyplatiť   v   celom zákonom   upravenom   rozsahu   vrátane   dane   z   pridanej   hodnoty,   ak   účastník   zo   sumy priznanej odmeny je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň.

Relevantným ustanovením, ktoré je sporné z hľadiska jeho aktuálnej aplikácie, je už citovaný § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a § 7 vyhlášky č. 493/1991 Zb.

1. Prvý   senát ústavného súdu   uznesením č.   k. I. ÚS   139/08-9 z 29. apríla 2008 odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   s   týmto   odôvodnením   (išlo   o   namietanie   porušenia základných práv v súvislosti s nepriznaním dane z pridanej hodnoty k odmene správcu podľa vyhlášky č. 493/1991 Zb.):

«Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1   M   Obdo   V   5/2006   z   28.   júna   2007   v   dôsledku   nedostatočného   odôvodnenia   tohto rozhodnutia, ktoré je podľa nej arbitrárne, nepresvedčivé a formálne a obsahuje nesprávnu interpretáciu príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto nepreskúmava   námietky   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   a   právnickým   osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01)....

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľkou   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v   napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   najvyššieho   súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka nenamietala, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohla riadne uplatniť   svoje   návrhy   alebo   sa   vyjadriť   k   návrhom   (vyjadreniam)   druhého   účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivé súdne konanie.»

2.   Štvrtý   senát   pri   prerokúvaní   veci   sp.   zn.   IV.   ÚS   265/08   dospel   k   odlišnému právnemu názoru. Je založený na tom, že „... v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 261/08) uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať všetky štátne orgány vrátane súdov. Zo zásady ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   požiadavka,   aby   v   prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 148/06,   m.   m.   napr.   IV.   ÚS 96/07,   IV.   ÚS   33/08,   IV.   ÚS   34/08,   IV.   ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).“.

Z   hľadiska   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty   platného   a   účinného   v   čase rozhodovania okresného súdu (k 20. máju 2008) niet pochybností o tom, že správkyňa konkurznej podstaty bola zdaniteľnou osobou (§ 3 ods. 1), ani o skutočnosti, čo tvorilo základ dane z pridanej hodnoty podľa § 22 ods. 1 tohto zákona.

Vychádzajúc   zo   zmyslu   a   účelu   inštitútu   dane   z   pridanej   hodnoty   upraveného v zákone o dani z pridanej hodnoty, Smernice a z hierarchického usporiadania právnych noriem   podľa   stupňa   ich   právnej   sily   a   v   nadväznosti   na   to   aj   stupeň   a   prioritu   ich všeobecnej   záväznosti,   ako   aj zo   zásady   prednosti   aplikovania   právnej   normy   vyššieho stupňa   právnej   sily   pred   nižšími   dospel   IV.   senát   k   záveru,   že   výklad   §   10   vyhlášky č. 665/2005 Z. z okresným súdom bez zohľadnenia jeho väzby na zákon o dani z pridanej hodnoty sa dostal do rozporu s princípmi ústavne konformného výkladu právnych noriem, čo pri akceptovaní tohto názoru by vo svojich dôsledkoch znamenalo vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie namieta. Pretože ide o právny názor odlišný   od už vysloveného   právneho názoru   I.   senátu   v uznesení č.   k.   I.   ÚS   139/08-9 z 29. apríla 2008, predložil IV. senát návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

3.   Plénum   ústavného   súdu   prerokovalo   právne   názory   prvého   a   štvrtého   senátu ústavného súdu v označených veciach. Následne plénum ústavného súdu rozhodlo väčšinou hlasov tak, že navrhované stanovisko štvrtého senátu zamietlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2009