znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 2/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca) a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyslovených   v uzneseniach   I.   senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013 a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s konaním o sťažnostiach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v   konaniach   pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I. Všeobecná charakteristika sťažností súvisiacich s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   bolo   v ostatnom období doručených viacero sťažností sťažovateľov podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorí   boli   v minulosti   právoplatne   odsúdení,   pričom všeobecné súdy pri ukladaní trestu týmto osobám použili tzv. asperačnú zásadu (ďalej aj „sťažnosti týkajúce sa asperačnej zásady“). Títo sťažovatelia sa po vydaní nálezu sp. zn. PL. ÚS   106/2011   z 28.   decembra   2012   (ďalej   aj   „nález   ústavného   súdu   o asperačnej zásade“), ktorým ústavný súd rozhodol o nesúlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   slov   v   texte   za   bodkočiarkou   „súd   uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ods. 1 ústavy, návrhmi na povolenie obnovy konania domáhali obnovy svojich pôvodných trestných   konaní.   Návrhy   týchto   sťažovateľov   na   povolenie   obnovy   konania   boli všeobecnými súdmi zamietnuté. Ide napr. o sťažnosti sťažovateľov vedené ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 673/2013 (J. P.), sp. zn. I. ÚS 724/2013 (J. H.), sp. zn. IV. ÚS 37/2014 (R. S.), sp. zn. IV. ÚS 99/2014 (J. Ť.),   sp. zn. IV. ÚS 110/2014 (J. D.) alebo sp. zn. Rvp 19524/2013 (J. Š.).

Z označených sťažnosti týkajúcich sa asperačnej zásady (zovšeobecnene) vyplýva, že všeobecné súdy sťažnosťami napadnutými rozhodnutiami zamietli návrhy sťažovateľov na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že v predmetných veciach síce je splnená prvá (formálna) podmienka   na povolenie   obnovy   konania   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného poriadku spočívajúca v existencii novej skutočnosti súdu skôr neznámej (nález ústavného súdu o asperačnej zásade), avšak nie je splnená druhá (materiálna) podmienka v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. že by nové rozhodnutie o uloženom treste mohlo byť pre   odsúdeného   sťažovateľa   priaznivejšie   (z   dôvodu,   že   by   bola   použitá   pre   neho priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

Právnou   podstatou   rozhodovania   všeobecných   súdov   o návrhoch   na   povolenie obnovy   konania   súvisiacich   s nálezom   ústavného   súdu   o asperačnej   zásade   je   ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   pre   sťažnosťami   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   je   spoločné   to,   že   vo   veciach   sťažovateľov konajúce všeobecné súdy v nich kvalifikovali nález ústavného súdu o asperačnej zásade ako novú   skutočnosť   súdu   skôr   neznámu   (v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku),   ale zároveň   v týchto   rozhodnutiach   formulovali   právny   názor,   podľa   ktorého   k   povoleniu obnovy konania je nevyhnutné tiež zistiť, či vzhľadom na stratu účinnosti príslušnej časti § 41 ods. 2 Trestného zákona je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom trestu (čím by bola splnená aj druhá podmienka povolenia obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku).

Zo sťažností týkajúcich sa asperačnej zásady, ktoré boli doručené ústavnému súdu, tiež vyplýva, že rozhodovanie všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania súvisiacich   s nálezom   ústavného   súdu   o asperačnej   zásade   nie   je jednotné.   Sťažovatelia poukazujú   totiž   na   viacero   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   na   základe   ktorých   došlo k povoleniu obnovy konania v porovnateľných trestných veciach (teda v trestných veciach, v ktorých boli obžalovaní odsúdení a trest odňatia slobody im bol uložený použitím tzv. asperačnej zásady) „automaticky“, len na základe skutočnosti, že bol v Zbierke zákonov Slovenskej   republiky   publikovaný   nález   ústavného   súdu   o asperačnej   zásade,   t.   j.   bez zisťovania   splnenia   materiálnej   podmienky   na   obnovu   konania,   teda   bez   zisťovania,   či pôvodne   uložený   trest   je   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom trestu. Zo sťažností doručených ústavnému súdu vyplýva, že ide napr. o tieto rozhodnutia všeobecných súdov:

-   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   2   Tos   51/2013   z   30.   apríla   2013, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 36/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 2 Tos 40/2013 zo 7. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 Nt 13/2013, uznesenie   Okresného   súdu   Topoľčany   sp.   zn.   2 Nt 3/2013,   uznesenie   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2 Nt 5/2013 z 3. júna 2013, uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nt 70/2013 z 2. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 Nt 4/2013 z 23. mája 2013, uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1 Nt 1/2013 z 23. apríla 2013, uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 Nt 6/2013 z 2. apríla 2013 a uznesenie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2 Nt 11/2013 z 22. apríla 2013.

II. Právne názory I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 673/2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013

Z prehľadu   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   jednotlivých   senátov   ústavného súdu o sťažnostiach týkajúcich sa asperačnej zásady vyplýva, že I. senát ústavného súdu o dvoch takýchto   sťažnostiach   už   meritórne   rozhodol;   konkrétne   ide   o uznesenia   sp.   zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013, ktorými boli sťažnosti sťažovateľov odmietnuté (vo vzťahu k druhostupňovým rozhodnutiam) ako zjavne neopodstatnené.

Z odôvodnenia označených   uznesení možno vyvodiť, že I. senát ústavného súdu odmietol predmetné sťažnosti na základe právneho záveru, podľa ktorého sú právne názory všeobecných súdov v napadnutých rozhodnutiach z ústavného hľadiska akceptovateľné (ide o právne   názory,   podľa   ktorých   sa   v nadväznosti   na   nález ústavného   súdu   o asperačnej zásade   obnova   konania   v jednotlivých   prípadoch   nepovoľuje   automaticky,   ale   až   po posúdení splnenia materiálnej podmienky na povolenie obnovy konania).

V odôvodneniach oboch označených uznesení I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojím   právnym   záverom   o ústavnej   akceptovateľnosti   sťažnosťami   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov vyslovil právny názor, podľa ktorého v týchto rozhodnutiach uplatnený „Výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku   plne   rešpektuje   požiadavku   jednosmerného   pôsobenia   právnych   noriem a nemožno   ho   označiť   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Naopak,   v   dôsledku opačného   výkladu,   ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok.“.

III.

Právne názory IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel pri predbežnom prerokovaní vecí vedených pod sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014

IV. senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   dvoch   sťažovateľov,   ktoré   uzneseniami   sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014 z toho istého dňa prijal na ďalšie konanie (ešte predtým IV. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. IV. ÚS 37/2014 z 23. januára 2014 ďalšiemu sťažovateľovi ustanovil na jeho žiadosť právneho zástupcu, ale zatiaľ o jej prijatí na ďalšie konanie nerozhodol, pozn.), keďže nezistil žiadne dôvody na odmietnutie týchto sťažností uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní   oboch označených   sťažností   sa   IV.   senát ústavného súdu oboznámil s odôvodnením uznesení I. senátu ústavného súdu uvedeným v časti II tohto uznesenia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „stanovisko   najvyššieho   súdu“)   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vydalo v nadväznosti na   rozdielnu   judikatúru   nižších   súdov   o návrhoch   na   povolenie   obnovy   konania predkladaných osobami, ktoré boli právoplatne odsúdené použitím asperačnej zásady, teda súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade.

V stanovisku najvyššieho súdu sa okrem iného nachádza tento právny názor: „... Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   ústavného   súdu,   je   splnenie   podmienok   obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

Z uvedeného vyplýva, že právny názor I. senátu ústavného súdu citovaný v časti II. tohto uznesenia nekorešponduje s už citovaným právnym názorom najvyššieho súdu. Vychádzajúc z tohto zistenia, IV. senát ústavného súdu po posúdení týchto rozdielnych právnych   názorov   dospel   k   záveru,   že   pri   rozhodovaní   o   ďalších   porovnateľných sťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014, je potrebné vychádzať z právnych názorov vyslovených v stanovisku najvyššieho súdu, pričom tento záver založil na týchto skutočnostiach:

1. Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu právny názor I. senátu ústavného súdu citovaný v časti II tohto uznesenia má racionálne jadro a v zásade neexistujú dôvody na to, aby bol bez ďalšieho označený za ústavne neakceptovateľný, a teda neaplikovateľný na rozhodovanie   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   asperačnej   zásady.   Rovnako   za   ústavne konformný však IV. senát ústavného súdu považuje aj právny názor vyslovený v stanovisku najvyššieho súdu.

2.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných   súdov   a   nahrádzať tak funkciu,   ktorú zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénu a kolégiám), ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).

3.   Jednou   z   primárnych   úloh   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp právneho štátu vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp   právnej   istoty.   V   tejto   súvislosti   IV.   senát   ústavného   súdu   zdôrazňuje,   že z ústavného   hľadiska   nie   je   dlhodobejšie   akceptovateľný   stav,   keď   sa   k   určitej   právne významnej otázke rozdielne vyjadrí niektorý   zo senátov ústavného súdu   a zároveň tiež plénum alebo niektoré z kolégií najvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vydanom podľa § 22 ods. 1 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je úlohou (pléna) ústavného súdu,   ako nezávislého súdneho orgánu   ochrany ústavnosti   čo najskôr   takýto   rozpor   právne   relevantným   spôsobom   odstrániť.   K   právne   relevantným spôsobom   odstránenia   takéhoto   rozporu   patrí   v   prvom   rade   postup   podľa   §   6   zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08, PL. ÚS 21/08 atď.). IV. senát ústavného súdu zastáva názor, že citovaný právny názor treba primerane uplatniť aj pri rozhodovaní o sťažnostiach týkajúcich sa použitia asperačnej zásady.

4. V posudzovaných veciach uplatnenie právneho názoru vyjadreného v stanovisku najvyššieho   súdu   poskytuje   nepochybne   širšiu   (plnohodnotnejšiu)   ochranu   ústavou garantovaných   základných   práv   a slobôd   ako   uplatnenie   právneho   názoru   I.   senátu ústavného súdu, keďže na jeho základe majú sťažovatelia bez ďalšieho právo na povolenie obnovy konania (až na výnimky obsiahnuté priamo v texte tohto stanoviska, pozn.), pričom po jej povolení majú k dispozícii všetky procesné prostriedky na ochranu svojich práv, aké mali v pôvodnom (trestnom) konaní. V tejto súvislosti IV. senát ústavného súdu poukazuje aj   na   porovnateľný   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v jeho   stanovisku,   podľa ktorého je „Prezentovaný výklad je ústavne konformný, nakoľko v širšom rozsahu akceptuje z nálezu ústavného súdu odvoditeľné práva odsúdených páchateľov (právo na opätovné rozhodovanie o treste, nie však na vopred určené rozhodnutie). Taký širší rozsah je daný ústavným nálezom — oproti výkladu spojenému s možnosťou zamietnuť návrh na povolenie obnovy konania pre nesplnenie vyššie uvedenej kumulatívnej podmienky obnovy konania vo vzťahu   k   výroku   o   treste,   ktorý   vychádza   zo   zaradenia   nálezu   ústavného   súdu   len mechanicky   (bez   súčasnej   konštatácie   splnenia   dotknutej   podmienky)   medzi   skutočnosti súdu skôr neznáme, uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.“.

5. Podľa názoru IV. senátu ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu ako celok poskytuje   právam   fyzických   osôb,   na   ktoré   je   aplikovateľný   nález   ústavného   súdu o asperačnej zásade, plnohodnotnú ochranu, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľné na rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach týkajúcich sa asperačnej zásady.

Na účely zjednotenia odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu možno právne   názory   IV. senátu   ústavného   súdu   k posudzovanej   problematike   koncentrovane vyjadriť týmito právnymi vetami:

1.   Ak   niektorý   zo   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   svojom rozhodnutí   vysloví   právny   názor   k určitej   právne   významnej otázke,   ktorý   je v rozpore s právnym názorom vyjadreným v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   bolo   vydané   plénom   alebo   niektorým z kolégií Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je úlohou pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky čo najskôr tento rozpor právne relevantným spôsobom odstrániť.

2. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2016 zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu   ich   základných   práv   a slobôd,   a preto   je   v plnom   rozsahu   aplikovateľné v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   a Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   ktoré súvisia s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012.

Nad   rámec   už   uvedeného   IV.   senát   ústavného   súdu   poznamenáva,   že   označené uznesenia I. senátu ústavného súdu sú z 13. novembra 2013 a z 11. decembra 2013, teda jedno z nich bolo vydané ešte pred prijatím stanoviska najvyššieho súdu (26. novembra 2013), pričom sa dá predpokladať, že aj druhé z týchto uznesení (sp. zn. I. ÚS 724/2013) vydal   I.   senát   ústavného   súdu   bez   toho,   aby už mal   k dispozícii   predmetné stanovisko najvyššieho súdu.

IV.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   IV.   senát   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru I. senátu už vyjadreného   v   uzneseniach   sp.   zn.   I.   ÚS   673/2013   z   13.   novembra   2013   a   sp.   zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013, bol v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde povinný pred   rozhodnutím   predložiť   plénu   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných právnych názorov.

Vychádzajúc   z právnych   názorov   vyslovených   v časti   III   odôvodnenia   tohto uznesenia,   IV.   senát   ústavného   súdu   navrhol,   aby   plénum   ústavného   súdu   v záujme zjednotenia odchylných právnych názorov senátov prijalo toto stanovisko:

1.   Ak   niektorý   zo   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   svojom rozhodnutí   vysloví   právny   názor   k určitej   právne   významnej otázke,   ktorý   je v rozpore s právnym názorom vyjadreným v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   bolo   vydané   plénom   alebo   niektorým z kolégií Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je úlohou pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky čo najskôr tento rozpor právne relevantným spôsobom odstrániť.

2. Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2016 zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu   ich   základných   práv   a slobôd,   a preto   je   v plnom   rozsahu   aplikovateľné v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   a Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   ktoré súvisia s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. a IV. senátu ústavného súdu v označených   veciach,   pričom   po   diskusii   bol   na   hlasovanie   predložený   tento   návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:

„Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v   konaniach   pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Citovaný   návrh   stanoviska   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   plénum ústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní   v   ďalších   obdobných   veciach   viazané   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K tomuto uzneseniu   sa   pripájajú odlišné   stanoviská   sudcu   Milana Ľalíka a sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014