znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 2/09-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa   Tkáčika 25. februára 2009 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyslovených   v uznesení   III.   senátu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   III.   ÚS   437/08-35   zo   17.   decembra   2008 a v stanovisku   IV.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku   ktorému   dospel v súvislosti s prerokovaním konceptu nálezu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 331/08, takto r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2008   doručená   sťažnosť A.   Š.   Č. (ďalej   len   „sťažovateľ   1“),   t. č. vo   vydávacej   väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Generálna   prokuratúra   Ruskej   federácie   (ďalej   len „GP RF“)   žiadosťami   z   20.   apríla   2006   a   8.   septembra   2006   adresovanými   ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   požiadala o vydanie   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej   federácie,   a to   pre   trestné   činy banditizmu podľa článku 2 a článku 209, siahnutia na život vojenských osôb podľa článku 317, lúpeže podľa článku 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4, článku 226 Trestného zákona Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, „že sa zapojil do   činnosti   ozbrojenej   skupiny   operujúcej   na   území   Čečenskej   republiky,   vyzbrojenej rôznymi   zbraňami,   výbušninami,   nábojmi,   dopravnými   a komunikačnými   prostriedkami, ktorá mala za cieľ organizovanie ozbrojeného odporu voči federálnym vojskám, útoky na občanov a vojenské osoby, pričom ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001 v meste   Groznyj   na   ul.   Abuchovova   podľa   vopred   pripraveného   dohovoru   so   skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4. 2005 asi o 23.00 hod. v Groznom uzatvoril dohodu s ďalšími osobami o zabráni majetku vedúceho   sekretariátu   informačného   oddelenia,   vyplácania   kompenzácii   pri   vláde Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28. 4. 2005 prišli do domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č. aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali situáciu a ďalšie 4 osoby prezlečené do uniformy s maskami na tvári a ozbrojení so zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E. (otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane a peniaze a prezradenie miesta pobytu R. G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony Ericsonn, 2 nože, parfumériu a dvojhlavňovú brokovnicu,   čím   spôsobili   škodu   154.260   rubľov.   Po   čine   si   peniaze   rozdelili   a   zbraň zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí majetku L. Ž. S. apo príchode do dediny Gojty maskovaní maskami s prierezmi na oči a ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S. zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens, zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote 198.286 rubľov.“.

Obsahom žiadosti o vydanie bola aj záruka GP RF ako ústredného orgánu Ruskej federácie   vo   veciach   vydávania,   že   na   vyžiadanej   osobe   nebude   v   prípade   jej   vydania vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie je   zavedené   moratórium   na   trest   smrti.   Poukázal   na   to,   že   Ruská   federácia   podpísala dodatkový   protokol   týkajúci   sa   trestu   smrti   a   je   viazaná   medzinárodnými   záväzkami o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej federácii   poskytnuté   všetky   možnosti   ochrany,   teda   pomoc   advokátov,   a že   nebude vystavená   mučeniu   ani   surovým,   neľudským   a   ľudskú   dôstojnosť   ponižujúcim   formám zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom. V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju garanciu spresnila tak, že v prípade, že vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti, nebude vykonaný.

Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti GP   RF   podala   28.   mája   2008   návrh   na   vydanie   rozhodnutia   o prípustnosti   vydania sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej   federácie.   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie   nie je prípustné.   Prokurátorka   krajskej   prokuratúry   podala   proti   predmetnému uzneseniu sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a sám rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné.

O sťažnosti   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa 1, pozn.)... na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317, lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku 226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

IV.   senát   ústavného   súdu   (ďalej   aj   „IV.   senát“)   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 331/08-34 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a verejné ústne pojednávanie vo veci nariadil na 26. február 2009.

II.

Ústavnému   súdu   bola   3.   decembra   2008   doručená   sťažnosť   A.   N.   I.,   štátneho príslušníka   Ruskej   federácie,   t.   č.   vo   vydávacej   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ   2“), zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 3 dohovoru a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008.

III. senát ústavného súdu (ďalej aj „III. senát“) uznesením č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17.   decembra   2008   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   2   ako zjavne neopodstatnenú.

Z odôvodnenia označeného uznesenia III. senátu okrem iného vyplýva, že

a) vo veci sťažovateľa 2 GP RF «požiadala slovenské orgány o vydanie sťažovateľa za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008 Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala návrh na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné. Na základe toho Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí uznesením č. k. Ntc 8/2006-317 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   prokurátor   krajskej   prokuratúry   sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné»;

b) sťažovateľ bol ruskou stranou požiadaný o vydanie na trestné stíhanie do Ruskej federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák. Ruskej federácie a trestný čin   vraždy   príslušníkov   orgánov   činných   v trestnom   konaní   podľa   článku   317   Tr.   zák. Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001 približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M“;

c) najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 okrem iného uvádza: «Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz extradície osoby, ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte   hrozilo   nebezpečenstvo   mučenia   alebo   podrobenia   sa   krutému,   neľudskému   či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí Slovenská republika rešpektovať okrem už citovaného článku ústavy aj na základe článku 3 Dohovoru,   článku   3   Dohovoru   proti   mučeniu   a   inému   krutému,   neľudskému   alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. 143/1988 Zb. (ďalej len „Dohovor proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   (vyhlásený   pod   č.   120/1976   Zb.).   Pritom   poukázal   na   rozhodovaciu   činnosť Európskeho   súdu   pre   ľudské práva   napríklad   vo   veci   Saadi   verzus   Taliansko   -   číslo 37201/06.

Uvedený   súd   z   článku   3   Dohovoru   proti   mučeniu   odvodil   tzv.   test   „domnienok vážnych   dôvodov“,   na   základe   ktorého   dožiadaný   štát   musí   posúdiť,   či   existujú   vážne dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom, ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...

Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov nemohol   stotožniť   so   záverom   krajského   sudu   o   tom,   že   je   daný   dôvod   neprípustnosti vydania   podľa   §   501   písm.   e)   Trestného   poriadku,   pretože   konanie   vyžiadanej   osoby A. N. I.,   pre   ktoré   vydanie   žiadajú   orgány   Ruskej federácie   má   výlučne politický   alebo vojenský charakter.

K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou, charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými (išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.

Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu situácie,   je   i   naďalej   vážna   a   z   času   načas   sa   vyskytnú   otvorené   útoky   z   oboch znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.

Z   tohto pohľadu   je potrebné prihliadať   nielen   na   skutočnosť,   že dožadajúci   štát je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním je ochrana,   monitorovanie   a   presadzovanie   ľudských   práv,   ale   i   na   skutočnosť, že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší články   3   a   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Zo   všetkých podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový protokol   č.   6   k Dohovoru.   Z ďalších   aktov   štátnej   povahy   však   vyplýva,   že   trest   smrti sa v Ruskej   federácii   neukladá   a   teda   ani   nevykonáva.   Z   tohto   pohľadu   je   dostatočná garancia   Generálnej   prokuratúry   Ruskej   federácie   týkajúca   sa   neuloženia,   resp. nevykonania trestu smrti...

Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv a základných slobôd na čele s Radou Európy...

Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou vládou   na   Čečenskom   území,   ak   jej   nebudú   poskytnuté   možnosti   postaviť   pred   orgány ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru, že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť rovnocenné   s   právom   vyžiadanej   osoby   na   jej   ochranu   pred   mučením,   nespravodlivým procesom,   či uložením trestu smrti.   Nemožno opomenúť,   že extradičné konanie nemôže slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby. Berúc   však   do   úvahy   všetky   okolnosti   prípadu   jednotlivo   i   v   súhrne,   v záujme poskytnutia   všetkých   možností   orgánom   Ruskej   federácie   o   zlepšovanie   situácie a na nastolenie   práva   a   poriadku   v   Čečensku   v   súlade   s   medzinárodnými   normami a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania, fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»;

d) III. senát svoje rozhodnutie o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa 2 popri   konštatovaní,   že   najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade   v súlade   s judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 111/08) skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do cudziny a vykonal v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, ktorý uplatňuje v obdobných prípadoch   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   oprel   predovšetkým o záver založený na dôveryhodnosti záruk poskytnutých ruskou stranou, keď uviedol: „... Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti spochybňoval garancie GPRF poukazujúc na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu odňatia   slobody   boli   vystavení   neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   ako   aj na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky natíska otázka, kto iný, ak nie GPRF, má poskytnúť dané záruky. Veď práve GPRF v zmysle čl.   129   Ústavy   Ruskej   federácie   s poukazom   na   Federálny   zákon   zo   17.   januára   1992 o prokuratúre   Ruskej   federácie   okrem   iného   dohliada   na   dodržiavanie   ľudských   práv a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou Ruskej   federácie   participuje   na   súdnych   procesoch   a v tejto   súvislosti   môže   napadnúť akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.

Vzhľadom   na   postavenie   GPRF   a   jej   právomoci   považuje   ústavný   súd   zhodne s názorom   najvyššieho   súdu   záruky   ňou   poskytnuté   za   nespochybniteľné   a dostačujúce. Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky o tom,   že   prípustnosťou   vydania   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   by   mohlo   zo   strany ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla aj záruku,   že   prejednanie   trestnej   veci   sťažovateľa   bude   sledovať   zámer   vyplývajúci z čl. 6 dohovoru.“

III.

IV. senát ústavného súdu v súvislosti s prípravou verejného ústneho pojednávania vo veci   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí   5.   februára   2009   prerokoval   koncept   nálezu predložený   sudcom   spravodajcom   a vzhľadom   na zhromaždenú   dokumentáciu   (osobitne aktuálnu judikatúru ESĽP dotýkajúcu sa porušovania čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou) dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľa 1 treba vyhovieť, t. j. vo výroku nálezu vysloviť, že   práva   sťažovateľa   1   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   a čl.   3   dohovoru   boli   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 porušené, zrušiť označené uznesenie a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

IV. senát pri prerokovaní konceptu nálezu zároveň zistil, že:

1. Najzávažnejší trestný čin, pre ktorý majú byť sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vydaní na trestné stíhanie do Ruskej federácie, je identický, z čoho sa dá usudzovať, že ho mali spáchať spoločne ako členovia   ozbrojenej   skupiny [vyplýva to   z už citovaných   textov, v ktorých je uvedený obdobný popis skutku, „... ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001 v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou   ďalších   osôb   zavraždil   pracovníkov   ministerstva   vnútra   M.   M.   M. a A. M. P.“, u sťažovateľa 1 a u sťažovateľa 2, „... ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001 približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov   OMON   UVV   MVV   Ruskej   federácie   pre   Čečenskú   republiku   M.   M.   M. a P. A. M“; z textov síce vyplýva rozdiel v dátumoch (25. 6. 2001, resp. 25. 5. 2001), podľa názoru IV. senátu však ide len o preklep, pozn.].

2. Odôvodnenie oboch namietaných uznesení najvyššieho súdu je porovnateľné tak z hľadiska čiastkových záverov, ako aj samotného výroku, t. j. najvyšší súd aj vo veci sťažovateľa 1 vedenej pod sp. zn. 4 Tost 9/2008 v súlade s judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 111/08) skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do cudziny a vykonal v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, pričom rovnako ako vo veci sťažovateľa 2 vedenej pod sp. zn. 6 Tost 13/2008 značný význam pri svojom rozhodnutí o prípustnosti vydania na trestné stíhanie pripísal dôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF.

IV. senát v koncepte nálezu pozitívne hodnotí skutočnosť, že «najvyšší súd v súlade s požiadavkami   vyplývajúcimi   z judikatúry   ESĽP   v posudzovanom   prípade   nesporne vykonal   „test   vážnych   dôvodov“   a až   na   jeho   základe   rozhodol   o tom,   že   vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. Z hľadiska postupu, ktorý najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil nemožno najvyššiemu súdu nič zásadné vyčítať.».

IV.   senát   oproti   označenému   uzneseniu   III.   senátu   zásadne   odlišným   spôsobom hodnotí   dôveryhodnosť   záruk   poskytnutých   GP   RF.   Toto   odlišné   hodnotenie   vyplýva z analýzy   aktuálnej   judikatúry   ESĽP   z posledného   obdobia   týkajúcej   sa   záruk poskytovaných ruskou stranou, ktorá by mala tvoriť súčasť nálezu vo veci sťažovateľa 1.

V tejto súvislosti sa v koncepte nálezu IV. senátu sp. zn. IV. ÚS 331/08 okrem iného uvádza:

«Na základe analýzy odôvodnenia namietaného uznesenia možno konštatovať, že na záver   najvyššieho   súdu   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   mali rozhodujúci vplyv jeho čiastkové závery týkajúce sa dôveryhodnosti záruk poskytnutých v danom prípade GP RF a tiež hodnotenia predloženej dokumentácie týkajúcej sa hrozieb mučenia alebo iných foriem neľudského zaobchádzania.

Ústavný súd aj pri rešpektovaní rozhodovacej autonómie najvyššieho súdu, ktorú v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   ani   v tomto   prípade   nespochybňuje, považoval (s ohľadom na svoje ústavné postavenie vrcholného garanta ochrany ústavnosti) za nevyhnutné formulovať vážne pochybnosti o týchto čiastkových záveroch najvyššieho súdu.Záver   najvyššieho   súdu   o dôveryhodnosti   záruk   poskytnutých   Ruskou   federáciou založený najmä na texte „Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie   vo vzťahu   k   splneniu   poskytnutých   záruk   najvyšší   súd   vyhodnotil   ako neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je potrebné   uviesť,   že   prípadné   nesplnenie   záruk   dožadujúcim   štátom   nie   je   celkom nesankciovateľné.   Ak dožadujúci   štát   poskytnuté   záruky   nesplní,   riskuje   stratu   dôvery a následnú   nespoluprácu   dožiadaného   štátu   v   prípade   budúcich   obdobných   žiadostí o vydanie“ Práve pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý   (na   rozdiel   od   súdu)   môže   pri   rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií“, totiž zjavne nekorešponduje so závermi ESĽP o nedôveryhodnosti záruk poskytovaných práve Ruskou federáciou vyslovenými v rozhodnutiach z posledného obdobia (najmä Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko, resp. tiež Ismoilov a iní c. Rusko), podrobnejšie analyzovaných už   v časti   II.2   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   postoj   ESĽP k porušovaniu práv podľa čl. 3 dohovoru zo strany Ruskej federácie je formulovaný aj v mnohých   ďalších   rozhodnutiach   ESĽP   [napr. Utsayeva   a iní   c.   Rusko (sťažnosť č. 28133/03,   rozhodnutie   z 29.   mája   2008); Medov   c.   Rusko (sťažnosť   č. 1573/02, rozhodnutie z 8. novembra 2007); Chitayev a Chitayev c. Rusko (sťažnosť č. 59334/00, rozhodnutie z 18. januára 2007 atď.], ktoré sa síce nedotýkajú problematiky diplomatických záruk, sú ale podľa názoru ústavného súdu pre posudzovaný prípad nanajvýš relevantné najmä z hľadiska toho, že poskytujú významný zdroj informácií o „čečenskom konflikte“, ako aj o aktuálnom postoji ESĽP ako autoritatívneho medzinárodného súdneho orgánu, k porušovaniu ľudských práv v prípadoch, ktoré súvisia s týmto konfliktom, príp. k iným porovnateľným prípadom porušovania práv garantovaných dohovorom Ruskou federáciou, a preto ich bolo nevyhnutné zo strany najvyššieho súdu dôsledne analyzovať a až na tomto základe vo veci rozhodnúť.»

Na základe citovaného textu sformuloval IV. senát zovšeobecňujúci právny názor, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore so závermi III. senátu týkajúcimi sa dôveryhodnosti záruk   poskytovaných   Ruskou   federáciou,   ktorý   by   mal   podľa   názoru   IV. senátu   tvoriť základ stanoviska pléna ústavného súdu k zjednoteniu odchylných názorov senátov.

IV.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   IV.   senát   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je podľa jeho názoru odchylný od právneho názoru III. senátu už vyjadreného v uznesení č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17. decembra 2008, v súlade s § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa 1 predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

IV. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu prijalo toto stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov III. a IV. senátu (ďalej len „návrh IV. senátu“):

„V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozhodnutím všeobecného súdu   vydaným   v konaní   o vydaní   osoby   zo   Slovenskej   republiky   do   cudziny upraveného v § 498 až § 514 Trestného poriadku, je vzhľadom na špecifické črty extradičného   konania   a jeho   potenciálne   negatívne   dôsledky,   ktoré   hrozia sťažovateľom   v súvislosti   s ich   vydaním   do   cudziny,   nevyhnutné   od   príslušných všeobecných   súdov   bezvýhradne   požadovať,   aby   pred   rozhodnutím   vo   veci   samej dôsledne preskúmali a zhodnotili aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa dotýka porušovania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, príp. aj iných súvisiacich práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zo strany štátu, do ktorého sa má dotknutá osoba vydať, a až na tomto základe po všestrannom preskúmaní konkrétnych okolností prípadu a ďalších podkladov,   ktoré   majú   k dispozícii,   vo   veci   rozhodli.   Tento   kategorický   imperatív vyplýva z požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   dôsledného   zabezpečovania   dodržiavania   medzinárodných   záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd.“

V.

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmalo uznesenie III. senátu vo veci č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17. decembra 2008, oboznámilo sa s právnymi názormi IV. senátu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   331/08,   ako   aj   s   návrhom   stanoviska IV. senátu vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 2/09 vo veci zjednocovania odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde).

Návrh   stanoviska   IV.   senátu   v uznesení   vedenom   pod   sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/09 hlasovaním nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Vzhľadom na to, že sa táto väčšina nedosiahla, návrh bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 druhá a tretia veta ústavy).

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde - zjednocovanie právnych názorov senátov: Senát,   ktorý   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   dospeje   k právnemu názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   už   v rozhodnutí   niektorého   zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2009