znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 2/08-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika 15. októbra 2008 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyslovených   v uzneseniach   I.   senátu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   I.   ÚS   226/08-6   z   3.   júla   2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6 z 3. júla 2008 a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti A. G., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 263/08, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Ak   sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, prípadne   iného   Ústavou   Slovenskej   republiky   chráneného   práva   hmotného   charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako   celku   možno   uplatniť   ustálený   právny   názor   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, podľa ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len vtedy, ak bola sťažnosť pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo v priebehu júna 2008 doručených viacero sťažností fyzických osôb zastúpených advokátom JUDr. V. K., M., ktorými sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod sp. zn. D 370/91, Dnot 223/94 a sp. zn. D 1295/2001, Dnot 252/2001.

Jednotliví   sťažovatelia   boli   účastníkmi   označených   konaní,   pričom   vo   všetkých dotknutých prípadoch sami sťažovatelia v sťažnostiach uviedli, že nimi namietané konanie už   bolo   právoplatne   skončené   uznesením   okresného   súdu   z 26.   marca   2008,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2008, t. j. pred doručením sťažností ústavnému súdu.

Z obsahu všetkých dotknutých sťažností zhodne vyplýva, že jednotliví sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   argumentujúc   tvrdením,   že   v dôsledku   porušenia   týchto   práv   (t.   j. v dôsledku   skutočnosti,   že   okresný   súd   nerozhodol   o ich   nároku   v primeranej   lehote) „nemohli užívať majetok, ktorý bol predmetom dedičstva“.

II.

Z prehľadu   rozhodovacej   činnosti   jednotlivých   senátov   vyplýva,   že   I.   senát   už v dotknutých   veciach   rozhodol   uzneseniami   č.   k.   I.   ÚS   226/08-6   z   3.   júla   2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6   z   3.   júla   2008   tak,   že   sťažnosti   sťažovateliek   A.   G.   a V. G.   pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z odôvodnenia označených uznesení I. senátu možno vyvodiť, že obe sťažnosti boli odmietnuté na základe uplatnenia ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS   102/05).   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, m. m. tiež I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05 atď.).

Citovanú judikatúru (právny názor) uplatnil I. senát nielen vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keď sa vo vzťahu k tomuto základnému právu obmedzil len na konštatovanie, že „... porušenie týchto práv (t. j. základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; pozn.) malo spôsobiť zásah aj do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy“.

Nad rámec uvedeného možno ešte pripomenúť, že pri postupe, ktorý uplatnil I. senát, by odmietnutie časti   sťažností,   ktorou   sťažovateľky   namietali porušenie ich   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   bolo   možné   argumentačne   oprieť   aj   o uplatnenie stabilizovaného právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce   z čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).

III.

IV. senát na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2008 predbežne prerokoval obsahovo takmer   identické   sťažnosti   sťažovateliek   A.   G.   (sp.   zn.   IV.   ÚS   263/08),   B. A.   (sp.   zn. Rvp 14558/08) a M. T. (sp. zn. Rvp 14547/08) a dospel k odchylnému právnemu názoru ako I. senát.

Podľa tohto právneho názoru IV. senátu:„1. Ak sťažovateľ namieta sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, prípadne   iného   Ústavou   Slovenskej   republiky   chráneného   práva   hmotného   charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia nemožno uplatniť ustálený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len vtedy, ak bola sťažnosť pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

2. V súlade s právnym názorom vyjadreným v bode 1 treba sťažnosť sťažovateliek prijať na ďalšie konanie.“

Uvedený právny názor IV. senátu je založený na nasledovných argumentoch:

1. Citovaný ustálený právny názor ústavného súdu (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), ktorý uplatnil I. senát v uzneseniach č. k. I. ÚS 226/08-6 z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6 z 3. júla 2008, vychádza a je organicky spätý s iným ustáleným právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je odstránenie právnej neistoty (m. m. III. ÚS 61/98), ktorý sa ale môže uplatniť len vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ho nemožno mechanicky uplatniť aj vo vzťahu k iným ústavou chráneným právam, zvlášť právam hmotného charakteru, ktorých porušenie sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta.

2.   Obsahom   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   sú   predovšetkým oprávnenia   vlastníka   oprávnený   predmet   svojho   vlastníctva   v medziach   zákona   držať, užívať,   požívať jeho plody   a úžitky   a nakladať s ním   (§   123   Občianskeho   zákonníka), pričom tieto oprávnenia vlastník spravidla nemôže pokojne uplatňovať v priebehu súdneho konania, ktorého účelom je určiť oprávneného vlastníka.

Uvedený záver sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie v dedičských veciach, ktorých   účelom   je   určiť   oprávneného   dediča,   a to   bez   ohľadu   nato,   že   podľa   §   175r Občianskeho súdneho poriadku môžu dedičia s privolením súdu veci patriace do dedičstva počas dedičského konania predať alebo urobiť iné opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia. Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž vyplýva, že nakladanie s vecami patriacimi do dedičstva je pred právoplatným skončením dedičského konania viazané na privolenie súdu, t. j. je obmedzené, čo neumožňuje ani ich pokojné držanie, užívanie, požívanie ich plodov a úžitkov, pričom stav právnej neistoty vo vzťahu k veciam patriacim do dedičstva trvá až do právoplatného skončenia dedičského konania, t. j. určenia okruhu oprávnených dedičov.

3. Z logickej vnútornej väzby medzi základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy na jednej strane a základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na druhej strane vyplýva, že ak v dôsledku nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti príslušného súdu trvá dotknuté súdne konanie neprimerane dlho, tak je odôvodnený záver, že takýmto postupom súdu došlo (dochádza) nielen k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   pričom   oprávnenému   vlastníkovi   v dôsledku   takéhoto   postupu   súdu   spravidla vznikne nielen nemateriálna, ale aj materiálna ujma.

4.   Za   týchto   okolností   je   ústavný   súd   povinný   prijať   takúto   sťažnosť   na   ďalšie konanie,   ak bola podaná v lehote podľa   § 53   ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a neexistujú iné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   a v konaní   vo   veci   samej   posúdiť,   či   k namietanému   porušeniu označených práv (ne)došlo.

IV.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   IV.   senát   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru I. senátu už vyjadreného v uzneseniach č. k. I. ÚS 226/08-6 z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6 z 3. júla 2008, bol v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde povinný pred rozhodnutím predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

IV.   senát   navrhol,   aby   plénum   ústavného   súdu   prijalo   nasledovné   stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov:

Alternatíva I.: „Ak   sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, prípadne   iného   Ústavou   Slovenskej   republiky   chráneného   práva   hmotného   charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia nemožno uplatniť ustálený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len vtedy, ak bola sťažnosť pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).“

Zároveň IV. senát pre prípad, že plénum ústavného súdu nevysloví súhlas s jeho právnym   názorom   vyjadreným   v alternatíve   I,   navrhol   v záujme   ďalšieho   postupu IV. senátu   pri   rozhodovaní   vo veciach   vedených   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   263/08,   sp.   zn. Rvp 14558/08   a sp. zn.   Rvp   14547/08   prijať   nasledovné   stanovisko   k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov:

Alternatíva II.: „Ak   sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, prípadne   iného   Ústavou   Slovenskej   republiky   chráneného   práva   hmotného   charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako   celku   možno   uplatniť   ustálený   právny   názor   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, podľa ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len vtedy, ak bola sťažnosť pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I.ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).“

Poznámka:

Stanovisko   uvedené   v   alternatíve   II   vychádza   z právneho   názoru   I.   senátu uplatneného v uzneseniach č. k. I. ÚS 226/08-6 z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6 z 3. júla 2008.

V.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. a IV. senátu ústavného súdu v označených veciach, pričom sa nestotožnilo s argumentmi IV. senátu vyjadrenými v časti II. odôvodnenia   tohto   uznesenia.   Následne   plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   väčšinou hlasov o prijatí stanoviska uvedeného vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní   v ďalších   obdobných   veciach   viazané   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu vyjadrenom vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2008