SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 1/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, MariannyMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo vecizjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republikya II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zachovania statusu samostatnezárobkovo činnej osoby advokáta po zmene formy výkonu advokácie zo samostatnéhovýkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným preúčely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisovvyslovených v uznesení III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, v nálezoch II. senátu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospelv súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. II. ÚS 335/2013, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Návrh sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola doručenásťažnosť advokáta JUDr. Karola Kovára pre namietané porušenie jeho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011. Vec bola vedená predIII. senátom ústavného súdu pod sp. zn. III. ÚS 426/2012.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol od roku 2000 advokátom zapísanýmv zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom 1. februára 2006 ukončilvykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať podľa§ 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnostis ručením obmedzeným. Na základe toho sťažovateľ doručil Sociálnej poisťovni registračnýlist – odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby a oznámil, že1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciuzačal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpores týmito skutočnosťami bolo sťažovateľovi 16. septembra 2008 doručené rozhodnutiepobočky Sociálnej poisťovne č. 700-0211341908-GC04/08 z 15. augusta 2008, ktorým mupredpísala dlžnú sumu poistného v celkovej výške 234 043 Sk (7 768,80 €) za obdobieod januára 2004 do júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 3. októbra2008 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodnutímč. 322-8069-GC-04/2008 zo 4. marca 2009 rozhodla tak, že zrušila rozhodnutieprvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie z toho dôvodu,že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku (resp. že nezaniklo) povinnéhosociálneho poistenia sťažovateľa k spornému dátumu, t. j. k 10. februáru 2006, a až povydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálnepoistenie. Následne pobočka Sociálnej poisťovne 20. marca 2009 vydala rozhodnutie č. 705-0210000005-GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnejosobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení k 10.februáru 2006. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, oktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č.322-3341-GC-09/2009 zo 14. mája 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňovérozhodnutie potvrdila. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 7. júla 2009 žalobu opreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322-3341-GC-09/2009zo 14. mája 2009. Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S126/09-68 z 20. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O podanom odvolanísťažovateľa najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009-68 z 20. októbra 2010potvrdil.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 odôvodnil takto: «Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.
Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka výkonu činností), pretože to z ustanovenia § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.»
Sťažovateľ bol toho názoru, že najvyšší súd vykladal a aplikoval príslušnéustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona o advokácii svojvoľne, pretože poprel ichúčel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to, že sťažovateľje i po 10. februári 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, stálesamostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, keďže jestále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, a teda ajosobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti [§ 5 písm. c)zákona o sociálnom poistení]. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd pri výkladedotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistenía § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol na jeho argumenty spočívajúcev zákonnej prekážke pre výkon advokácie samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovočinným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatnezárobkovo činnej osoby.
III. senát ústavného súdu uznesením č. k. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.V odôvodnení tohto rozhodnutia III. senát ústavného súdu uviedol:
„Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jehorozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje novédôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súddospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľaduhodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právoúčastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnejrozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvaniapovinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestalivykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločnícispoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiamnamietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.
Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôbpodľa čl. 127 ústavy (napr. IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010,III. ÚS 118/2012) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzaliz právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonuna výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánikpovinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.“
Obdobne rozhodol ústavný súd a svoje rozhodnutie odôvodnil aj vo veciach sp. zn.I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014, sp. zn. I. ÚS 599/2013 z 2. októbra 2013, sp. zn.I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012, sp. zn.I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn.III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012 a sp. zn.IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010.
Podstata týchto vecí spočívala vo vyriešení otázky, či po zmene formy výkonuadvokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnostis ručením obmedzeným ostáva advokátovi zachovaný status samostatne zárobkovo činnejosoby podľa zákona o sociálnom poistení, keď je síce naďalej zapísaný v zoznameadvokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak podľa § 15 ods. 2 zákonao advokácii advokát ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným vykonáva advokáciuv mene a na účet spoločnosti.
2. II. senát ústavného súdu nálezmi sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 konštatoval porušenie sťažovateľmioznačených základných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1a 2 Listiny základných práv a slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátilna ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnostiam nevyhovel.
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený podč. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Oprávnenie na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolaniav postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovinetvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednakprávom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovaťpríjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňamateriálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovočinnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra2010.“
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený podč. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonuadvokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejtozmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status advokáta podľa zákonao advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnompoistení.“
3. Ústavnému súdu bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť advokáta JUDr. RomanaKašubu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012. Konanie o tejto sťažnosti je vedené predústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 23 S 32/2009 domáhal protiSociálnej poisťovni ako žalovanému (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnostirozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322-6214-GC-04/2008z 15. januára 2009, ktorými bolo rozhodnuté vo veci zániku povinného nemocenskéhopoistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení tak, že sťažovateľovi ako samostatnezárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie30. júna 2008 nezaniklo. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľdoručil 8. júla 2008 registračný list fyzickej osoby – odhlášku z povinnej účasti nanemocenskom a dôchodkovom poistení k 30. júnu 2008 odôvodnenú potvrdenímSlovenskej advokátskej komory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzickáosoba od 1. júla 2008, v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnenýposkytovať právne služby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o.(ďalej len „spoločnosť“). Pobočka žalovanej skonštatovala s poukazom na § 2 ods. 1 zákonao advokácii, podľa ktorého advokátom je ten, kto je zapísaný v zozname advokátovvedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísaný do zoznamu advokátovnadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovej činnej osoby.Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje spôsob a formu výkonu advokácie,na základe ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatne a (okrem iného) aj akokonateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru pobočky žalovanej výkonadvokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokácie a zmenou formyjej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinné dôchodkovépostenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovinezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahuk postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnompoistení právne bezvýznamná. Preto pobočka žalovanej rozhodla, že sťažovateľovi povinnénemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobek 30. júnu 2008 nezaniklo. Ústredie žalovanej rozhodnutím č. 322-6214-GC-04/2008z 15. januára 2009 rozhodnutie pobočky č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008potvrdilo. Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovočinnú osobu výzvami č. 7012-2520006009-GC23/09 č. 7012-2520006109-GC23/09zo 16. marca 2009 na zaplatenie neodvedeného poistného na nemocenské poistenie,poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistnéhona invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008až december 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spoluv sume 1 625,80 €.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutiažalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čopoukázal na znenie § 12 ods. 1, § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákonao sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie §-u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ - e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/ zákona o sociálnom poistení(...), pre účely zákona o sociálnom poistení možno za samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. (...) zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.
Najvyšší súd na odvolanie žalovanej uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca2010 rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil žalovanejna ďalšie konanie. Uviedol, že do prípadného zjednotenia odlišných názorov najvyššiehosúdu má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý je obdobný ako bol vyslovenýnajvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 rozsudokkrajského súdu č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol.Rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
(...) V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.“
Sťažnosť doručenú ústavnému sudu sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudoknajvyššieho súdu považuje za neodôvodnený, arbitrárny, nepresvedčivý, nezákonný,nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd sa dostatočnenevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd nijako nereagoval na existenciupotvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie je od 1. júla 2008registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3 zakladateľskejlistiny spoločnosti z 23. júna 2008 (podľa ktorého sťažovateľ nemôže vykonávať advokáciusamostatne) ani na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnej poisťovne vočisťažovateľovi, ktorá neregistruje sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnú osobu, hocizákonná definícia samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zdravotného a sociálnehopoistenia je rovnaká. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd sa nedostatočnevysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009-JUDr.De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa § 71 ods. 2 písm. k)zákona o advokácii. Najvyšší súd bol povinný vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí ajs dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorýdospel v obdobnej veci k záveru, podľa ktorého advokáta po zmene výkonu formyadvokácie za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely sociálneho poistenia považovaťnemožno.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013-14 z 19. júna 2013 prijal sťažnosťsťažovateľa na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
4. II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vo vecisp. zn. II. ÚS 335/2013 dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názorevyslovenom v nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012z 21. februára 2013.
Vzhľadom na existenciu uznesení ústavného súdu (uvedených v bode I.1)o odmietnutí obdobných sťažnosti ústavným súdom ako zjavne neopodstatnených predložilII. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia odchýlnychprávnych názorov s návrhom na vyslovenie právnej vety:
Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokáciena výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmeneformy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osobypre účely zákona o sociálnom poistení.
II.
Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislostiso svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právnehonázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdunávrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodneo zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedenýchv čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkýchsudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konaťa uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznášanadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sazamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomnídesiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičnáväčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavya § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015