znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 v plénezloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily   Gajdošíkovej,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   MariannyMochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   podľa   §   6   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   vo   vecizjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republikya II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zachovania statusu samostatnezárobkovo   činnej   osoby   advokáta   po   zmene   formy   výkonu   advokácie   zo samostatnéhovýkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným preúčely   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších   predpisovvyslovených   v   uznesení   III.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, v nálezoch II. senátu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospelv súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. II. ÚS 335/2013, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Návrh sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola doručenásťažnosť advokáta JUDr. Karola Kovára pre namietané porušenie jeho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   7   Sžso   53/2010   z   30.   júna   2011.   Vec   bola   vedená   predIII. senátom ústavného súdu pod sp. zn. III. ÚS 426/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol od roku 2000 advokátom zapísanýmv zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom 1. februára 2006 ukončilvykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať podľa§ 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnostis ručením obmedzeným. Na základe toho sťažovateľ doručil Sociálnej poisťovni registračnýlist   –   odhlášku   svojej   osoby   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   a   oznámil,   že1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciuzačal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpores týmito   skutočnosťami   bolo   sťažovateľovi   16.   septembra   2008   doručené   rozhodnutiepobočky Sociálnej poisťovne č. 700-0211341908-GC04/08 z 15. augusta 2008, ktorým mupredpísala dlžnú sumu poistného v celkovej výške 234 043 Sk (7 768,80 €) za obdobieod januára 2004 do júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 3. októbra2008 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodnutímč. 322-8069-GC-04/2008   zo   4.   marca   2009   rozhodla   tak,   že   zrušila   rozhodnutieprvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie z toho dôvodu,že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku (resp. že nezaniklo) povinnéhosociálneho poistenia sťažovateľa k spornému dátumu, t. j. k 10. februáru 2006, a až povydaní   tohto   rozhodnutia   mohol   vydať   rozhodnutie   o   predpísaní   poistného   na   sociálnepoistenie. Následne pobočka Sociálnej poisťovne 20. marca 2009 vydala rozhodnutie č. 705-0210000005-GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnejosobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení k 10.februáru 2006. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, oktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č.322-3341-GC-09/2009 zo 14. mája 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňovérozhodnutie potvrdila. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 7. júla 2009 žalobu opreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322-3341-GC-09/2009zo 14. mája 2009. Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S126/09-68 z 20. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O podanom odvolanísťažovateľa najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009-68 z 20. októbra 2010potvrdil.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 odôvodnil takto: «Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.

Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu   advokátov,   ktorý   vedie   Slovenská   advokátska   komora.   Nie   je   možné   súhlasiť s názorom   žalobcu,   že   slovné   spojenie   „oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka výkonu   činností),   pretože   to   z   ustanovenia   §   5   písm.   c)   zákona   o   sociálnom   poistení nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.»

Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   vykladal   a   aplikoval   príslušnéustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona o advokácii svojvoľne, pretože poprel ichúčel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to, že sťažovateľje i po 10. februári 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, stálesamostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, keďže jestále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, a teda ajosobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti [§ 5 písm. c)zákona   o   sociálnom   poistení].   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   pri   výkladedotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistenía § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol na jeho argumenty spočívajúcev   zákonnej   prekážke   pre   výkon   advokácie   samostatne,   ktorá   mu   bráni   byť   zárobkovočinným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatnezárobkovo činnej osoby.

III. senát ústavného súdu uznesením č. k. III. ÚS 426/2012-22 z 12. septembra 2012sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.V odôvodnení tohto rozhodnutia III. senát ústavného súdu uviedol:

„Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jehorozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, ženapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje novédôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súddospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľaduhodnotiť   ako   výsledok   rozhodovacej   činnosti,   ktorým   je   realizované   základné   právoúčastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z   vlastnejrozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvaniapovinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestalivykonávať   advokáciu   samostatne   a   začali   ju   vykonávať   ako   konatelia   a   spoločnícispoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiamnamietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôbpodľa   čl.   127   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   342/2010,   I.   ÚS   290/2010,   II.   ÚS   508/2010,III. ÚS 118/2012)   preskúmaval   viaceré   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   vychádzaliz právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonuna výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánikpovinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.“

Obdobne rozhodol ústavný súd a svoje rozhodnutie odôvodnil aj vo veciach sp. zn.I. ÚS   266/2014   zo   4.   júna   2014,   sp.   zn.   I.   ÚS   599/2013   z   2.   októbra   2013,   sp.   zn.I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012, sp. zn.I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn.III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012 a sp. zn.IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010.

Podstata   týchto   vecí   spočívala   vo   vyriešení   otázky,   či   po   zmene   formy   výkonuadvokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnostis ručením obmedzeným ostáva advokátovi zachovaný status samostatne zárobkovo činnejosoby   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení,   keď   je   síce   naďalej   zapísaný   v   zoznameadvokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak podľa § 15 ods. 2 zákonao advokácii advokát ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným vykonáva advokáciuv mene a na účet spoločnosti.

2. II. senát ústavného súdu nálezmi sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013a sp. zn.   II.   ÚS   426/2012   z   21.   februára   2013   konštatoval   porušenie   sťažovateľmioznačených základných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1a 2 Listiny základných práv a slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátilna ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnostiam nevyhovel.

Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený podč. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou   vetou:   „Oprávnenie   na   výkon   činnosti   advokáta   ako   slobodného   povolaniav postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovinetvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednakprávom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovaťpríjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňamateriálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovočinnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra2010.“

Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený podč. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s toutoprávnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonuadvokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejtozmene   formy   výkonu   advokácie   mu   nezostal zachovaný   status   advokáta   podľa   zákonao advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnompoistení.“  

3. Ústavnému súdu bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť advokáta JUDr. RomanaKašubu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012. Konanie o tejto sťažnosti je vedené predústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   Krajskému   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 23 S 32/2009 domáhal protiSociálnej   poisťovni   ako   žalovanému   (ďalej   len   „žalovaná“)   preskúmania   zákonnostirozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7010-205-08-SZČO-3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322-6214-GC-04/2008z 15.   januára   2009,   ktorými bolo   rozhodnuté vo   veci zániku povinného   nemocenskéhopoistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení tak, že sťažovateľovi ako samostatnezárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie30. júna 2008 nezaniklo. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľdoručil   8.   júla   2008   registračný   list   fyzickej   osoby   –   odhlášku   z   povinnej   účasti   nanemocenskom   a   dôchodkovom   poistení   k   30.   júnu   2008   odôvodnenú   potvrdenímSlovenskej advokátskej   komory   o   zániku   oprávnenia   vykonávať   advokáciu   ako   fyzickáosoba od 1. júla 2008, v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnenýposkytovať právne služby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o.(ďalej len „spoločnosť“). Pobočka žalovanej skonštatovala s poukazom na § 2 ods. 1 zákonao   advokácii,   podľa   ktorého   advokátom   je   ten,   kto   je   zapísaný   v   zozname   advokátovvedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísaný do zoznamu advokátovnadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovej činnej osoby.Ustanovenie   §   12   zákona   o   advokácii   upravuje   spôsob   a   formu   výkonu   advokácie,na základe ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatne a (okrem iného) aj akokonateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným.   Podľa   názoru   pobočky   žalovanej   výkonadvokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokácie a zmenou formyjej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinné dôchodkovépostenie   podľa   §   21   ods.   4   písm.   b) zákona   o   sociálnom   poistení,   pretože   advokátovinezaniká   oprávnenie   na   výkon   činnosti.   Zmena   formy   výkonu   advokácie   je   vo   vzťahuk postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnompoistení právne bezvýznamná. Preto pobočka žalovanej rozhodla, že sťažovateľovi povinnénemocenské   a   povinné   dôchodkové   poistenie   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobek 30. júnu   2008   nezaniklo.   Ústredie   žalovanej   rozhodnutím   č.   322-6214-GC-04/2008z 15. januára   2009   rozhodnutie   pobočky   č.   7010-205-08-SZČO-3   z   28.   augusta   2008potvrdilo.   Následne   pobočka   žalovanej   vyzvala   sťažovateľa   ako   samostatne   zárobkovočinnú   osobu   výzvami   č.   7012-2520006009-GC23/09   č.   7012-2520006109-GC23/09zo 16. marca   2009   na   zaplatenie   neodvedeného   poistného   na   nemocenské   poistenie,poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistnéhona invalidné poistenie a   poistného   do rezervného fondu solidarity   za   mesiace júl 2008až december 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spoluv sume 1 625,80 €.

Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutiažalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čopoukázal na znenie § 12 ods. 1, § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákonao sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje zmocnenie   §-u   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení   označujúceho   za   samostatne zárobkovo   činné   osoby   i   všetky   ďalšie   osoby,   ktoré   majú   oprávnenie   na   vykonávanie činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1 písm. a/ - e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5 písm. d/ zákona o sociálnom poistení(...), pre účely zákona o sociálnom poistení možno za samostatne   zárobkovo   činné   osoby   z   hľadiska   zákona   o   advokácii   považovať   tých advokátov,   ktorí   vykonávajú   advokáciu   samostatne   alebo   v   združení   spolu   s   inými advokátmi   a   ďalej   spoločníkov   verejnej   obchodnej   spoločnosti   a   komplementárov komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. (...) zmena výkonu formy advokácie má v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Najvyšší súd na odvolanie žalovanej uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca2010 rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 32/2009-89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil žalovanejna ďalšie konanie. Uviedol, že do prípadného zjednotenia odlišných názorov najvyššiehosúdu má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý je obdobný ako bol vyslovenýnajvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 rozsudokkrajského súdu č. k. 23 S 32/2009-195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol.Rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   existencia   oprávnenia   advokáta   na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

(...)   V   súvislosti   so   žalobcom   uvádzanými   potvrdeniami   Slovenskej   advokátskej komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom   Slovenská   advokátska   komora,   nie   je   oprávnená   poskytovať   záväzný   výklad ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej   stavovskej   organizácie   vyplýva,   že   môže   upravovať   a   riadiť   vzťahy   len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej   správy.   Ďalej   treba   poukázať   na   skutočnosť,   že   v   uvedenej   veci   je   aj   názor Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zjednotený,   lebo   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký právny   názor   v   obdobnej   veci,   bol   publikovaný   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.“

Sťažnosť   doručenú   ústavnému   sudu   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   rozsudoknajvyššieho   súdu   považuje   za   neodôvodnený,   arbitrárny,   nepresvedčivý,   nezákonný,nespravodlivý   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľný.   Najvyšší   súd   sa   dostatočnenevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd nijako nereagoval na existenciupotvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie je od 1. júla 2008registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3 zakladateľskejlistiny spoločnosti z 23. júna 2008 (podľa ktorého sťažovateľ nemôže vykonávať advokáciusamostatne) ani na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnej poisťovne vočisťažovateľovi, ktorá neregistruje sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnú osobu, hocizákonná definícia samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zdravotného a sociálnehopoistenia je rovnaká. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd sa nedostatočnevysporiadal   s existenciou   potvrdenia   Slovenskej   advokátskej   komory   č.   7/2009-JUDr.De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa § 71 ods. 2 písm. k)zákona o advokácii. Najvyšší súd bol povinný vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí ajs dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorýdospel   v obdobnej   veci   k záveru,   podľa   ktorého   advokáta   po   zmene   výkonu   formyadvokácie za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely sociálneho poistenia považovaťnemožno.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013-14 z 19. júna 2013 prijal sťažnosťsťažovateľa na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vo vecisp. zn. II. ÚS 335/2013 dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názorevyslovenom v nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012z 21. februára 2013.

Vzhľadom   na   existenciu   uznesení   ústavného   súdu   (uvedených   v   bode   I.1)o odmietnutí obdobných sťažnosti ústavným súdom ako zjavne neopodstatnených predložilII.   senát   ústavného   súdu   vec   plénu   ústavného   súdu   pre   účely   zjednotenia   odchýlnychprávnych názorov s návrhom na vyslovenie právnej vety:

Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokáciena výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmeneformy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osobypre účely zákona o sociálnom poistení.

II.

Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   senát,   ktorý   v   súvislostiso svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právnehonázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdunávrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov.   Plénum   ústavného   súdu   rozhodneo zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedenýchv čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkýchsudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konaťa uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   plénum   ústavného   súdu   sa   uznášanadpolovičnou   väčšinou   všetkých   sudcov.   Ak   sa   táto   väčšina   nedosiahne,   návrh   sazamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomnídesiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičnáväčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavya § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015