znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne zloženom   z   predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal toto

s t a n o v i s k o :

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Všeobecná charakteristika sťažností obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.

V priebehu rokov 2012 a 2013 bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručených viacero sťažností (takmer 40) obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej aj „sťažovateľka“), ktoré sú z vecného hľadiska   a   z   hľadiska   v   nich   uplatnených   námietok   proti   postupom   a   rozhodnutiam všeobecných súdov porovnateľné, resp. v zásade totožné.

Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľka okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobami poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)   rozhodovať   o   sporoch   medzi   zmluvnými   stranami   vyplývajúcich   z   predmetnej poistnej   zmluvy,   pričom   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu   má   (môže   mať)   v   zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

Vo   veciach   napadnutých   sťažnosťami   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „ústava“)   rozhodcovský   súd   zaviazal   žalované   fyzické   osoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby v určených lehotách   zaplatili dlžné poistné.   Následne sťažovateľka (po   márnom uplynutí lehoty   na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie exekúcie na   základe   platných   exekučných   titulov   (rozhodnutí   rozhodcovského   súdu),   na   základe ktorých   sťažovateľkou   navrhnutí   súdni   exekútori   podali   miestne   príslušným   okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V   sťažnosťami   napadnutých   veciach   miestne   príslušné   okresné   súdy   (konajúce spravidla   vyšším   súdnym   úradníkom)   v   sťažnostiach   označenými   (a   napadnutými) uzneseniami   žiadosti   exekútorov   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým uzneseniam okresných súdov   podala   odvolania,   o   ktorých   rozhodovali   miestne   príslušné   krajské   súdy   tak,   že odvolaniami   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov   potvrdili.   Proti   v   sťažnostiach označeným   (a   nimi   napadnutým)   uzneseniam   krajských   súdov   podala   následne sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   odmietol   (spravidla)   podľa   §   243b   ods.   5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľka   uplatnila   vo   svojich   dovolaniach   viacero   námietok,   v   konkrétnych okolnostiach konania o jej sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [a tiež tohto konania podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pozn.]   treba   za   kľúčovú námietku považovať jej námietku založenú na dovolacom dôvode podľa § 237 písm. f) OSP, teda na tvrdení, že jej postupom príslušných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka vo svojich dovolaniach (okrem iného) namietala, že okresné súdy rozhodli napadnutými uzneseniami o žiadostiach súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo   veciach,   v ktorých   vystupuje ako oprávnená, bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby sa ako oprávnená mohla k veciam vyjadriť, pričom odvolacie súdy   následne   nevyhoveli   jej   odvolaniam,   t.   j.   nenapravili   pochybenia   v   postupe a rozhodnutiach súdov prvého stupňa; tieto pochybenia majú podľa názoru sťažovateľky ústavný rozmer (intenzitu), a teda zakladajú dôvod na vyslovenie porušenia jej základných práv.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa v zásade vo všetkých sťažnosťami sťažovateľky napadnutých   uzneseniach   vysporiadal   s rozoberanou kľúčovou   dovolacou   námietkou   na základe   právneho   názoru,   podľa   ktorého «V   štádiu,   pri   ktorom   súd   skúma,   či   žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti oprávneného   a povinného.   Ak   teda   dovolateľka   vyvodzuje   existenciu   procesnej   vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.».

Následne   sťažovateľka   podala   proti   v   sťažnostiach   označeným   uzneseniam okresných súdov, krajských súdov a najvyššieho súdu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých (najmä) namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

II.

Prehľad   doterajšieho   rozhodovania   senátov   ústavného   súdu   o   sťažnostiach sťažovateľky

Sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej v časti I tohto uznesenia boli   podľa   platného   rozvrhu   práce   pridelené   všetkým   senátom   ústavného   súdu,   pričom z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich (15) odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri ďalej uvedené uznesenia I., II. a III. senátu ústavného súdu),

- niektoré z nich (6) v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia sp.   zn.   I.   ÚS   547/2012   zo   7.   novembra   2012,   I.   ÚS   38/2013   zo   6.   februára   2013, II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné konanie), IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a II. ÚS 499/2012 z 8. novembra 2012], pričom vo vzťahu k dvom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra 2013, I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013) a o troch z nich dosiaľ nebolo meritórne rozhodnuté,

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012 z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť) a

-   o   15   ďalších   sťažnostiach   ústavný   súd   dosiaľ   nerozhodoval,   t.   j.   neboli   zatiaľ predložené ani na predbežné prerokovanie (ide o sťažnosti vedené pod spisovými značkami: Rvp 12955/2012, Rvp 12956/2012, Rvp 12968/2012, Rvp 13059/2012, Rvp 14238/2012, Rvp 10237/2013, Rvp 10476/2013, Rvp 11948/2013, Rvp 16693/2013, Rvp 17963/2013, Rvp 17964/2013, Rvp 18759/2013, Rvp 18688/2013, Rvp 1881/2013, Rvp 1236/2014).

Z   uvedeného   prehľadu   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   v   zásade   identických sťažnostiach   sťažovateľky   nie   je   postup   jednotlivých   senátov   ústavného súdu   jednotný, keďže

-   na   jednej   strane   I.   a   III.   senát   ústavného   súdu   o   im   pridelených   sťažnostiach rozhodli buď tak, že im v konaní vo veci samej nevyhoveli (2), alebo ich odmietli (11) pri predbežnom   prerokovaní   (k   trom   rozhodnutiam   I.   senátu   ústavného   súdu   je   priložené odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka), ale

-   na druhej   strane II.   senát   ústavného súdu   síce   najprv   4   sťažnosti   odmietol   pri predbežnom prerokovaní, avšak následne o jednej zo sťažností rozhodol tak, že nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 jej vyhovel, pričom o dvoch ďalších sťažnostiach prijatých na ďalšie konanie zatiaľ meritórne nerozhodol (rovnako nie je rozhodnuté ani o 7 ďalších   sťažnostiach   pridelených   II.   senátu   ústavného   súdu,   ktoré   neboli dosiaľ   ani predbežne prerokované),

IV. senát ústavného súdu aj vzhľadom na nejednotnosť judikatúry dosiaľ o žiadnej zo sťažností sťažovateľky meritórne nerozhodol.

Na základe uvedeného by v zásade mohol aj IV. senát (obdobne ako I. a III. senát) ústavného súdu označiť nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 za exces z doterajšej (v zásade stabilizovanej) judikatúry senátov ústavného súdu bez postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde a o ďalších sťažnostiach sťažovateľky rozhodnúť tak, že ich odmietne pri predbežnom prerokovaní, resp. im nevyhovie.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že

- nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 je založený na právnych názoroch, ktoré podľa názoru IV. senátu ústavného súdu majú racionálne jadro, pričom ich nemožno označiť za ústavne nekonformné,

- po vydaní označeného nálezu II. senátu ústavného súdu došlo k určitým zmenám aj v odôvodneniach odmietavých, resp. nevyhovujúcich rozhodnutí I. senátu ústavného súdu, považuje   IV.   senát   ústavného   súdu   za   žiaduce   predložiť   kľúčové   právne   názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach na posúdenie plénu   ústavného   súdu   na   účely   zjednotenia   týchto   právnych   názorov   pri   rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých (15) sťažnostiach sťažovateľky.

II.1   Rozhodovanie   o   sťažnostiach   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná poisťovňa, a. s., v období do vydania nálezu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013

V období do vydania nálezu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 bolo právoplatne skončené konanie o 8 sťažnostiach sťažovateľky, ktoré boli pri predbežnom prerokovaní odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (v časti týkajúcej sa napadnutých uznesení   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti) uzneseniami   sp.   zn.   III.   ÚS   264/2012   z   19.   apríla   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   595/2012 z 13. decembra   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 332/2012   z   27.   júna   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013 (toto uznesenie sa týkalo 4 sťažností spojených na spoločné konanie).

Z   obsahu   označených   uznesení   I.,   II.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   možno (zovšeobecňujúc) vyvodiť, že nimi boli predmetné sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa   napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu   odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené uplatnením   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   t.   j.   s   poukazom   na   skutočnosť,   že rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   napadnuté   sťažovateľkou   nemožno považovať   za   arbitrárne,   pričom   sú   zároveň   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnené.

V označených uzneseniach sa jednotlivé senáty ústavného súdu explicitne nevyjadrili ku kľúčovej námietke sťažovateľky, podľa ktorej všeobecné súdy v exekučných konaniach, v ktorých vystupuje ako oprávnená o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií, rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci (podľa jej tvrdenia) pre účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom.   Tým,   že   boli   v   týchto   uzneseniach   odôvodnenia napadnutých uznesení najvyššieho súdu označené z ústavného hľadiska za akceptovateľné, sa I., II. a III. senát ústavného súdu (v zásade) konkludentne stotožnili s právnym názorom najvyššieho   súdu   vysloveným   vo   všetkých   napadnutých   uzneseniach,   ktorý   je   citovaný v časti I. tohto uznesenia, t. j. s právnym názorom, podľa ktorého «V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného poriadku)... nevykonáva dokazovanie... Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú» (v plnom znení je tento právny názor citovaný v časti I tohto uznesenia).

II.2   Právne   názory,   na   ktorých   je   založený   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2013 z 10. júla 2013

Svoj právny záver o porušení základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu založil II. senát ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 predovšetkým na týchto právnych názoroch:

a)   II.   senát   ústavného   súdu   sa   v   prvom   rade   nestotožnil   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého súd konajúci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevykonáva dokazovanie, keďže „Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že úlohou súdu je preskúmať súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti o vydanie poverenia   so   zákonom.   Pre   tento   účel   sa   súd   predovšetkým   musí   oboznámiť   aspoň s obsahom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý ako podanie nebol adresovaný jemu, ale inému orgánu (súdnemu exekútorovi), a s obsahom exekučného titulu. Návrh sa podáva písomne,   podobne   exekučný   titul   sa   podľa   aktuálnej   právnej   úpravy   vydáva   spravidla písomne. Ak sa súd oboznamuje s ich obsahom, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu listinou (§ 129 Občianskeho súdneho poriadku)...“.

b) V nadväznosti na citovaný právny názor II. senát ústavného súdu v označenom uznesení ďalej uviedol „Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť...“.

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov, II. senát ústavného súdu po zistení, že „v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz...“, konštatoval, že «Za týchto okolností bolo... povinnosťou   minimálne   okresného   súdu   dať   sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila s dôkazmi,   ktoré   okresný   súd vykonal,   a   skutkovými zisteniami,   ktoré   z nich vyvodzuje, a vyjadrila   sa   k   nim,   ako   aj   aby   prípadne   navrhla   iné   dôkazy   na   vyvrátenie   týchto skutkových   zistení.   Uvedený   priestor   nevyhnutne   nevyžaduje   konanie   pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom   dôjde   ku   skutočnému   naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».

Na tomto základe II. senát ústavného súdu, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu „treba... pričítať porušenie základných práv nižšími súdmi okrem iného vtedy, keď najvyšší súd mal za predpokladu dodržania príkazu   ústavokonformného   výkladu   zákonných   noriem   (porov.   čl.   152   ods.   4   ústavy) možnosť   tieto   odstrániť   alebo   napraviť   svojím   rozhodnutím,   no   neurobil   tak“,   dospel k záveru „o porušení základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom napriek tomu, že pred najvyšším súdom v zásade neprichádza do úvahy dokazovanie v merite veci (§ 243a ods. 2 OSP)“.

II.3   Rozhodovanie   o   sťažnostiach   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná poisťovňa, a. s., v období po vydaní nálezu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013

Z   už   uvedeného   možno   vyvodiť,   že   v   období   po   vydaní   nálezu   sp.   zn. II. ÚS 499/2012   z   10.   júla   2013   ústavný   súd   právoplatne   skončil   konanie   o   ďalších 9 sťažnostiach sťažovateľky, a to tak, že

a)   7   z   nich   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   (v   časti   týkajúcej   sa   napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti);   ide   o   uznesenia   sp.   zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 (k tomuto uzneseniu bolo priložené odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka), sp.   zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014, sp. zn. III. ÚS 480/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 40/2014 z 11. februára 2014, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,

b) o 2 z nich rozhodol nálezmi, v ktorých vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené neboli (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, ku ktorým bolo priložené odlišné stanovisko sudcu M. Ľalíka).

Vo všetkých označených rozhodnutiach reagovali I. a III. senát ústavného súdu na to, že II. senát ústavného súdu medzičasom nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky (a tiež, že boli prijaté i jej ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie),   pričom   III.   senát   sa   v   tejto   súvislosti   obmedzil   vo   svojich   rozhodnutiach   na konštatovanie, že označený nález nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného   pravidla“,   zatiaľ   čo   I.   senát   ústavného   súdu   na   túto   skutočnosť   reagoval obšírnejšie, keď napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 14/2014 (v bode 40) okrem iného uviedol:„... senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke – okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013), a predmetnú vec ani   nepredložil   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   plénu   ústavného   súdu   pre   účely zjednotenia   právnych   názorov   senátov   (k   odchylnému   právnemu   názoru   dochádza   aj v súvislosti   s   procesnými   rozhodnutiami   o   odmietnutí   sťažností   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti,   keďže   ide   o   kvázimeritórne   rozhodnutia,   pozn.).   Preto   toto   opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem o stabilitu súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov, a aj to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde).   Pokiaľ   takáto   zmena   nie   je   náležite   odôvodnená   a/alebo   neprešla   požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.“

Pokiaľ   ide   o   odôvodnenia   príslušných   „odmietavých“   uznesení,   možno   v   zásade konštatovať, že uznesenia III. senátu (uznesenia sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013)   a   tiež   uznesenie   sp.   zn.   I.   ÚS   641/2013   z   30.   októbra   2013   sú   porovnateľné s odôvodnením   „odmietavých“   uznesení   uvedených   v   časti   II.1   tohto   rozhodnutia,   t.   j. vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy v exekučných konaniach, v ktorých vystupuje ako oprávnená o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií, rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci (podľa jej tvrdenia) pre účely § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   nie   je   v   týchto   rozhodnutiach   žiadna   explicitná zmienka.   Možno   však   z   nich   vyvodiť   konkludentný   súhlas s už spomínaným   právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého „V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku)... nevykonáva dokazovanie...“.

V uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014, ako aj v nálezoch sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013 je navyše vyslovený tento právny názor:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy reálny   proces   v danej veci   teda zabezpečil,   aby   sa   všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014)

III.

Právne názory, ku ktorým dospel IV. senát ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012

V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu bola IV. senátu ústavného súdu pridelená sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 54/2011 a jeho uznesením   z   23.   februára   2011,   ako   aj   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1125/2010 a jeho uznesením z 28. decembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. júna 2007 uzavrela s povinnou poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s   poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistné   prestala   platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade s rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd v Košiciach (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 898/2009 z 8. marca 2010 (ďalej len „rozhodcovský   rozsudok“)   zaviazal   povinnú   na   zaplatenie   dlžného   poistného   vo   výške 36,05 €, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy a trov rozhodcovského konania. Keďže povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka   podala   súdnemu exekútorovi   návrh   na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor 3. decembra 2010 podal okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka postupoval tak, že 10. decembra 2010 vyzval súdneho   exekútora   zabezpečiť   poistnú   zmluvu,   ktorú   mala   uzavrieť   sťažovateľka s povinnou a ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, alebo predložiť rozhodcovskú zmluvu, ak bola právomoc rozhodcovského súdu   dojednaná osobitne.   Súdny   exekútor   na výzvu okresného súdu predložil poistnú zmluvu a poistné podmienky, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy. Na základe   takto zhromaždených   dôkazov Okresný   súd Lučenec rozhodol   bez účasti   sťažovateľky   a   bez nariadenia   pojednávania uznesením   sp.   zn.   14   Er   1125/2010 z 28. decembra 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.

O   odvolaní   sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   Okresného   súdu   Lučenec rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 1 CoE 54/2011-51 z 23. februára 2011   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Proti označenému   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   z   dôvodov uvedených v § 237 písm. a) a f) OSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 228/2011 z 25. januára 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci Okresný súd Lučenec vykonal samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (súd podľa tvrdenia sťažovateľky nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku — prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 344/2012-30 z 3. júla 2012 bola sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 prijatá na ďalšie konanie.

V   nadväznosti   na   právne   názory   vyslovené   v   doterajších   rozhodnutiach I., II. a III. senátu   ústavného   súdu   o   v   zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky považoval IV. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 za potrebné zaujať ústavne konformné stanovisko k dvom právnym problémom vyplývajúcim z posudzovanej veci:

a)   akú   právnu   povahu   má   postup   exekučného   súdu   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie podľa   §   44 ods.   2 Exekučného poriadku a aké dôsledky z neho vyplývajú z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

b) či je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postačujúce, aby mal oprávnený možnosť vyjadriť sa k výsledkom   preskúmania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom, ktoré spochybňujú exekučný titul len v rámci odvolacieho konania (príp. dovolacieho konania).

Podľa   §   44   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor,   ktorému   bol   doručený   návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s   exekučným   titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,   návrh   na vykonanie exekúcie   a   exekučný   titul.   Ak   súd   nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   rešpektuje   ustálenú   prax   všeobecných   súdov, v zmysle   ktorej   sa   pri   preskúmavaní   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie súdneho   exekútora   na   vykonanie   exekúcie   exekučný   súd   okrem   iného   zaoberá   tým,   či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či bol vydaný orgánom, ktorý je na to oprávnený, a či je exekučný titul vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. V rámci tohto skúmania nie je exekučný   súd   oprávnený   posudzovať   vecnú   správnosť   (skutkové   a   právne   závery) exekučného   titulu,   môže   však   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie zamietnuť.

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd oprávnený a aj povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“).   Z   dikcie   označeného   ustanovenia   zákona o rozhodcovskom   konaní   zjavne   vyplýva   oprávnenie   exekučného   súdu   preskúmať   aj materiálnu   vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku.   Ak   exekučný   súd   zistí   naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 11/2010 z 26. septembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 47/2012).

Rozsah   preskúmavania   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie vyplýva z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má exekučný súd preskúmať súlad exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Z takto vymedzeného rozsahu preskúmavania vyplýva, že ide o preskúmavanie listín, ku ktorých obsahu sa už oprávnený buď mal možnosť vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Exekučný titul bol totiž vydaný na podklade konania, na ktorom sa   oprávnený   zúčastnil,   kde   mohol   prednášať   svoje   argumenty,   navrhovať   dôkazy a vyjadrovať sa k nim, návrh na vykonanie exekúcie spísal a podal sám oprávnený (§ 38 Exekučného poriadku) a obsah žiadosti o udelenie poverenia, ktorá vychádza spravidla len z podkladov predložených oprávneným v návrhu na vykonanie exekúcie, môže oprávnený čiastočne   taktiež   ovplyvniť   výberom   súdneho   exekútora   a   s   jej   obsahom   sa   zoznámiť nahliadnutím do spisu (§ 205 a § 206 Exekučného poriadku).

Zo sťažnosti sťažovateľky vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012, ako aj jej ďalších sťažností, o ktorých už rozhodovali (resp. by mali rozhodovať) iné senáty ústavného súdu, vyplýva, že exekučný súd sa pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzil len na preskúmavanie v tomto ustanovení uvedených listín (žiadosť o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   exekučný   titul),   ale vychádzal   aj   z   ďalších   listín,   konkrétne   poistnej   zmluvy   a   všeobecných   poistných podmienok.

V   analogickej   právnej   situácii   II.   senát   ústavného   súdu   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 formuloval právny názor, podľa ktorého „Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd,   jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.“.

II. senát ústavného súdu v označenom náleze zároveň uviedol že «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi   vykonali   listinný   dôkaz.   Z   takto   vykonaného   listinného   dôkazu   dospeli   súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto   postupom   v   podstate   znemožnili   sťažovateľke   uplatniť   svoje   právo   priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne   priznaného   nároku.   Za   týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila   s   dôkazmi,   ktoré   okresný   súd   vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje   konanie   pojednávania,   vyžaduje   však   písomné   alebo   ústne   vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».

Citované závery II. senátu vyjadrené v označenom náleze v zásade zodpovedajú aj právnym názorom IV. senátu ústavného súdu, ku ktorým dospel pri rozhodovaní o veci vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   344/2012.   Tieto   právne názory   IV.   senátu ústavného súdu možno koncentrovane vyjadriť touto právnou vetou:

Pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   (§ 44   Exekučného   poriadku)   sa   primerane   uplatňujú   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho   rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z § 44 ods. 2 tretej a štvrtej vety Exekučného poriadku vyplýva, že ak exekučný súd žiadosť o uvedenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, má oprávnený právo podať proti tomuto uzneseniu odvolanie, t. j. riadny opravný prostriedok.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   výsledkom   konania   exekučného   súdu   môže   byť aj zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, teda rozhodnutie   s   priamym   právnym   účinkom   proti   oprávnenému,   právna   úprava   dáva oprávnenému možnosť podať opravný prostriedok a v jeho rámci nepochybne aj možnosť namietať nerešpektovanie požiadaviek na jednotlivé zložky základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (predovšetkým práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a tiež práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti) a žiadať odvolací súd o nápravu. Rovnako môže oprávnený v odvolaní proti zamietavému rozhodnutiu súdu prvého stupňa uplatniť obranu   proti   jeho   prípadným   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   alebo   nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a navrhnúť dôkazy na preukázanie vád, ktoré mohli spôsobiť, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne.

V exekučným súdom konajúcim podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (rozumej prvostupňovým exekučným súdom) novo vytvorenej procesnej situácii, ktorá v konečnom dôsledku   fakticky   znemožňuje   vykonanie   exekučného   titulu,   má   oprávnený   (a   teda   aj sťažovateľka, pozn.) možnosť realizovať, resp. domáhať sa realizácie svojho základného práva   vyplývajúceho   z   čl.   48   ods.   2   ústavy   (resp.   jeho   jednotlivých   zložiek — práva vyjadriť sa k novej procesnej situácii na podporu skutkového stavu zisteného v exekučnom titule a práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti), a to využitím opravného prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, teda podaním odvolania, a to okrem iných aj z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP, t. j. z dôvodu, že

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b)],

- súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d)],

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f)].

Podľa § 205a ods. 1 písm. b) OSP skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom   prvého   stupňa,   sú   pri   odvolaní   proti   rozsudku   alebo   uzneseniu   vo   veci   samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ako už bolo uvedené v konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky popísaných v jej sťažnostiach, je podľa názoru IV. senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom konaní.

V náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 nie je vo vzťahu k tejto otázke explicitne vyslovený žiadny záver. Na druhej strane zo skutočnosti, že II. senát ústavného súdu v označenom náleze vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ktoré zároveň zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie), možno v spojení s príslušnou časťou jeho odôvodnenia (podľa ktorej treba dovolaciemu súdu „... pričítať porušenie   základných   práv   nižšími   súdmi   okrem   iného   vtedy,   keď   najvyšší   súd   mal... možnosť tieto odstrániť alebo napraviť svojím rozhodnutím, no neurobil tak“) implicitne vyvodiť záver, podľa ktorého nemožno toto pochybenie v odvolacom konaní odstrániť bez toho, aby bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K uvedenej otázke, ktorú považuje IV. senát ústavného súdu za zásadnú, nemožno nájsť explicitnú odpoveď ani vo väčšine „odmietavých“ rozhodnutí jednotlivých senátov ústavného súdu, s výnimkou rozhodnutí vo veciach I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014, v ktorých sa uvádza:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd)...»

V nadväznosti na uvedené IV. senát ústavného súdu konštatuje, že citovaný právny názor vyjadrený v označených rozhodnutiach I. senátu ústavného súdu zodpovedá doterajšej ustálenej   judikatúre   ústavného   súdu   v   obdobných   veciach   (pozri   najmä   rozhodnutia o sťažnostiach obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.), v rámci ktorých považoval za   ústavne   konformné,   ak   mala   dotknutá   obchodná   spoločnosť   možnosť   vyjadriť   sa ku skutočnostiam, ktoré založili dôvody na rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v rámci odvolacieho (príp. dovolacieho) konania (z ostatných rozhodnutí porovnaj napr. I. ÚS 742/2013, I. ÚS 743/2013, II. ÚS 59/2014, II. ÚS   64/2014,   III.   ÚS   401/2013,   IV.   ÚS   70/2014).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti vo svojich rozhodnutiach spravidla uvádza túto právnu vetu: „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada (zásada kontradiktórnosti a z nej vyplývajúca   požiadavka   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   či   iným skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie, pozn.) dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.“ Podstatné však je, aby bola účastníkovi skutočne daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia   (jednotlivým   dôkazom),   nielen   ku   skutkovým   zisteniam,   ktoré   z nich   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyvodil.

Vychádzajúc z uvedeného, IV. senát ústavného súdu aj pri zdôraznení skutočnosti, že v zásade všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie by mal vykonať súd prvého stupňa (a len celkom výnimočne odvolací súd), dospel k záveru, že aj na veci sťažovateľky možno vzťahovať už spomínaný ustálený právny názor ústavného súdu, ktorý bol primerane premietnutý   aj   do   uznesení   o niektorých   sťažnostiach   sťažovateľky   (I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014). Pre účely rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 považuje IV. senát ústavného súdu za vhodné vyjadriť uvedený právny názor touto právnou vetou:

Z   ústavného   hľadiska   nie   je   nevyhnutné   ani   účelné   poskytovať   ochranu všetkým zložkám základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vrátane práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   každému   účastníkovi   v   každom   jednotlivom stupni súdneho konania. Ak súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pochybí   tým,   že   nedá   oprávnenému   možnosť   vyjadriť   sa   k podkladom   svojho preskúmania, ktoré spochybňujú exekučný titul, postačuje pre ústavnú konformnosť konania ako celku, ak je oprávnenému reálne táto možnosť poskytnutá v odvolacom konaní.

IV.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   IV.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012, pozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú (čiastočne) odchylné od právnych názorov, na ktorých sú založené doterajšie rozhodnutia iných senátov ústavného súdu, predkladá pred rozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa IV. senátu ústavného súdu je pri rozhodovaní o veci vedenej   pod sp.   zn. IV.   ÚS 344/2012 (ako aj pri rozhodovaní o ďalších dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky) potrebné vychádzať z týchto právnych názorov:

1. Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§   44   Exekučného   poriadku)   sa   primerane uplatňujú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod   na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Z ústavného hľadiska nie je nevyhnutné ani účelné poskytovať ochranu všetkým zložkám základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vrátane práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom každému účastníkovi v každom jednotlivom stupni súdneho konania. Ak   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   pochybí   tým,   že   nedá oprávnenému možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania, ktoré spochybňujú exekučný titul, postačuje pre ústavnú konformnosť konania ako celku, ak je oprávnenému reálne táto možnosť poskytnutá v odvolacom dovolacom konaní.

Citované právne názory sú odchylné od (niektorých) právnych názorov vyslovených v náleze II.   senátu ústavného súdu   sp. zn. II.   ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 a zároveň spresňujú   a   dopĺňajú   právne   názory   I.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené v rozhodnutiach o sťažnostiach sťažovateľky uvedených v časti II tohto uznesenia.

Vzhľadom na uvedené IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov   senátov   tak,   že   si   osvojí   jeho   už uvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.

Plénum   ústavného   súdu   preskúmalo   právne   názory   IV.   senátu   ústavného   súdu k právnym   problémom   vyplývajúcim   zo   sťažností   sťažovateľky   a v zásade   sa   stotožnilo s jeho argumentáciou vyjadrenou v časti III tohto uznesenia. Na základe diskusie v pléne ústavného súdu bol predložený na hlasovanie návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu v tomto znení:

Pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   (§ 44   Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie   poverenia),   a   na   tomto   základe   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosť   vyjadriť   sa   k   podkladom   svojho preskúmania;   ak   tak   exekučný   súd   neurobí,   zakladá   jeho   rozhodnutie   dôvod   na vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Plénum   ústavného   súdu   citovaný   návrh   stanoviska   na   zjednotenie   odchylných právnych názorov schválilo, a preto je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014