znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   februára   2013 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,   Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza   a Rudolfa Tkáčika   podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   týkajúcej   sa   požiadavky   odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti takto

r o z h o d o l :

Návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   senátov   Ústavného   súdu Slovenskej republiky z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.1   Právne   názory   III.   a   I.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 228/06 a sp. zn. I. ÚS 207/07

V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   III.   senát   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“) o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   R.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   R.“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 tak, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo, a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Zo   spisu   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   228/06   vyplýva,   že sťažovateľka R. ako odporkyňa v 5. rade v konaní o návrhu na ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 13 C 29/04 vo svojom vyjadrení z 5. augusta 2004 uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II na prerokovanie a rozhodnutie veci, keďže zastávala názor, že v tejto veci nie je aplikovateľné ustanovenie § 11 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „Ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich“, pretože predmetom tohto   konania   je   viacero   samostatných   vecí   proti   viacerým   odporcom,   a keďže   ide „o rozdielne a samostatné veci, je potom logické, že aj miestna príslušnosť súdov sa musí posudzovať   samostatne“ a „keďže   žalovaný (sťažovateľka,   pozn.) má   sídlo   v obvode Okresného súdu Bratislava II... miestne príslušným na konanie nie je Okresný súd Košice II, ale Okresný súd Bratislava II“. Následne Okresný súd Košice II prípisom odstúpil vec Okresnému   súdu   Bratislava   II,   ktorý   nesúhlasiac   s   týmto   postupom   vec   predložil najvyššiemu súdu v zmysle § 105 ods. 3 OSP. Najvyšší súd na tomto základe v zmysle § 105   ods.   3   OSP   uznesením   sp.   zn.   3   Ndc   1/2006   z 25.   januára   2006   rozhodol,   že   na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Košice II, pričom výrok označeného uznesenia neodôvodnil. Podstatou sťažnosti sťažovateľky R. bolo tvrdenie, že absenciou odôvodnenia namietaného uznesenia došlo k porušeniu ňou označených základných práv podľa ústavy.

Pri preskúmavaní sťažnosti sa III. senát ústavného súdu zameral na posúdenie, či „namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať sťažovateľkou vytýkané nedostatky, t. j. jeho procesuálne   vecnú   nesprávnosť.   Až   preukázaním   tohto   nedostatku   totiž   mohlo   dôjsť hypoteticky   k   porušeniu   sťažovateľkou   namietaných   porušení,   resp.   vada   nedostatku dôvodov rozhodnutia... by mohla nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu.“. III. senát ústavného súdu dospel k záveru, že namietané uznesenie sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 (jeho výrok) je procesuálne správne, a na tomto základe formuloval záver, v zmysle ktorého „v   okolnostiach   danej   veci   zistená   vada (absencia   odôvodnenia,   pozn.) nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita (vzhľadom na inak správne rozhodnutie)   si   vyžaduje   zo   strany   ústavného   súdu   potrebu   v   tejto   otázke   autoritatívne rozhodnúť.... napriek tomu, že namietané uznesenie najvyššieho súdu z 25. januára 2006 neobsahovalo   explicitne   dôvody   rozhodnutia,   bolo   z   vecného   hľadiska   preskúmateľné, pretože   s   poukazom   na   ustanovenie   §   105   ods.   3   OSP   bol   predmetom   prieskumu   iba nesúhlas   Okresného   súdu   Bratislava   II   s   postúpením   veci   z   okresného   súdu   a   dôvody nesúhlasu tento súd (Okresný súd Bratislava II, pozn.) presne vymedzil.“.

Obdobne   I.   senát   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   typovo   rovnakej   sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka P.“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Ndc 197/2006, uznesením sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007 sťažnosť sťažovateľky P. odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Zo spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 207/07 vyplýva, že na základe návrhu z 18. júla 2006 bolo Okresným súdom Košice I vedené pod sp. zn. 13 C 40/2006 konanie   o   ochranu   osobnosti,   v   ktorom   sa   navrhovateľ   domáhal   od   sťažovateľky   P. ospravedlnenia, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ označil v návrhu ako odporcu v 1. rade odštepný závod sťažovateľky, ktorý sa nachádzal v Košiciach a ktorý nemal právnu subjektivitu, pričom ako odporkyňu v 2. rade označil samotnú sťažovateľku sídliacu v Bratislave. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 13 C 40/2006 z 11. októbra 2006 vyzval sťažovateľku P. na vyjadrenie k návrhu. Sťažovateľka vo svojich vyjadreniach k   návrhu   z   30.   októbra   2006   a   2.   novembra   2006   okrem   iného   namietla   aj   miestnu nepríslušnosť vo veci konajúceho Okresného súdu Košice I, ktorý na tomto základe postúpil vec na prerokovanie Okresnému súdu Bratislava I. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndc 197/2006 z 8. januára 2007 rozhodol podľa § 105 ods. 3 OSP tak, že na prerokovanie veci vedenej pôvodne Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 13 C 40/2006, resp. následne Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 11 C 210/2006 je miestne príslušný Okresný súd Košice   I,   pričom   toto   svoje   rozhodnutie   (výrok)   neodôvodnil.   Podstatou   sťažnosti sťažovateľky P. bol jej nesúhlas s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndc 197/2006 z 8. januára 2007 vzhľadom na skutočnosť, že neobsahuje žiadne odôvodnenie, čo podľa nej spôsobilo   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   2   ústavy.   Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007 vyplýva, že aj v tomto konaní   sa   I.   senát   ústavného   súdu   zameral   v prvom   rade   na   posúdenie   procesuálnej správnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol, že z dôvodu, že „z podanej žaloby dostatočne jasne vyplýva, že sťažovateľka má odštepný závod (teda organizačnú zložku) v obvode okresného súdu, a keďže podľa podanej žaloby táto sa týka   tohto   jej   odštepného   závodu,   treba   uznesenie   najvyššieho   súdu   považovať   za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tým je súčasne dané aj to, že absencia odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nedosahuje ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá je nevyhnutná na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 1 ústavy.“.   V   záverečnej   časti   svojho   uznesenia   I. senát   ústavného   súdu   poukázal   na ustanovenie § 169 ods. 2 OSP, podľa ktorého vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, nemusí obsahovať odôvodnenie, a v tejto súvislosti uviedol, že „v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania bolo najvyšším súdom rozhodnuté o miestnej príslušnosti v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 v spojení s § 169 ods. 2 OSP. To, že toto rozhodnutie nadriadeného súdu nebolo odôvodnené ešte neznamená, že bolo porušené materiálne právo sťažovateľky...   Tento   procesný   postup   najvyššieho   súdu   bol   v súlade   s   citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálený na tomto súde už celé desaťročia.“.

K obom uvedeným rozhodnutiam predložil sudca ústavného súdu Lajos Mészáros v súlade   s   §   32   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   odlišné stanoviská,   pričom   vo   svojom   odlišnom   stanovisku   k uzneseniu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007 okrem iného uviedol:

„Možno konštatovať, že tak právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu, ako aj právo na nezávislý a nestranný súd treba považovať za základné práva, z ktorých každé samo osebe má zásadný význam a miesto v rámci spravodlivého súdneho konania. Postup všeobecného súdu   musí   byť   taký,   aby   sa   obe   základné   práva   uplatnili   a   boli   v   ústavnej   rovnováhe (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   204/05,   I.   ÚS   217/05).   Nie   je   teda   možné   medzi   nimi rozlišovať   tak,   že   sa   budú   vo   vzájomnom   vzťahu   hierarchizovať.   Z   ústavnoprávneho hľadiska   je   celkom   neprijateľná   téza,   podľa   ktorej   by   mal   mať   niektorý   princíp spravodlivého súdneho konania prednosť   pred iným,   a   to   dokonca až   do   tej miery,   že hierarchicky   nižšie   zaradené   základné   právo   nemusí   byť   vôbec   rešpektované,   ak hierarchicky vyššie zaradené základné právo porušené nie je. Takéto chápanie vzájomného vzťahu   základných   práv   znamená,   že   v   konečnom   dôsledku   je   ústavne   relevantné   iba dodržiavanie hierarchicky vyššie zaradeného základného práva.

Postup   väčšiny   senátu,   ktorá   v   rámci   vlastnej   analýzy   nahradila   chýbajúce odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu,   treba   považovať   za   porušenie   princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Bolo totiž v právomoci najvyššieho   súdu   nielen   rozhodnúť   o   otázke   miestnej   príslušnosti,   ale   rozhodnutie   aj primerane odôvodniť. Pokiaľ tak namiesto najvyššieho súdu urobil ústavný súd, zasiahol tým do právomoci najvyššieho súdu.

Považujem   za   potrebné   poukázať   aj   na   niektoré   ďalšie   princípy   spravodlivého súdneho konania, ktorých doterajší výklad zo strany ústavného súdu, ale aj najvyššieho súdu by mohol byť stanoviskom väčšiny senátu spochybnený, resp. relativizovaný. Mám na mysli   princíp   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   účastníkov   konania,   a   to   napríklad z pohľadu neumožnenia účastníkovi konania zúčastniť sa na pojednávaní alebo odňatia práva   účastníka   konania   oboznámiť   sa   so   stanoviskami   ostatných   účastníkov   konania a môcť na tieto primerane reagovať. Na základe právnych úvah, ku ktorým dospela väčšina senátu,   v   prípadoch   namietaného   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie v súvislosti s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania by mal   ústavný   súd   primárne   posúdiť,   či   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   všeobecného súdu je vecne správne, lebo v kladnom prípade by porušenie práva účastníka konania byť prítomný na pojednávaní, či mať možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany nemuselo mať   nevyhnutne   z   ústavnoprávneho   hľadiska   takú   intenzitu,   ktorá   by   odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva. Takýto výklad by bol v rozpore aj s existujúcou rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   v   otázke   prípustnosti   a dôvodnosti   dovolania   podaného   napríklad   na   základe   ustanovenia   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku.“

I.2   Rozhodnutia   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky v porovnateľných právnych veciach

Rozhodnutia   nadriadeného   súdu,   prostredníctvom   ktorých   sa   zakladá   miestna príslušnosť   podriadeného   súdu,   môžu   byť   vydané   nielen   podľa   §   105   ods.   3   OSP (v súvislosti s rozhodovaním o postúpení veci inému súdu toho istého stupňa), ale aj v iných prípadoch, napr. v súvislosti s rozhodovaním o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa podľa § 12 ods. 3 OSP, či už z dôvodu nutnosti (§ 12 ods. 1 OSP), alebo vhodnosti (§ 12 ods. 2 OSP).

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k   porovnateľným   právnym záverom ako vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 228/06 a sp. zn. I. ÚS 207/07 (časť I.1 tohto uznesenia) ústavný súd dospel aj v ďalších veciach. Konkrétne ide o veci vedené pod   sp.   zn.   III.   ÚS   164/03,   sp.   zn.   II.   ÚS   116/07,   sp.   zn.   IV.   ÚS   136/08   a   sp.   zn. I. ÚS 320/2012, v ktorých posudzoval ústavnú akceptovateľnosť uznesení najvyššieho súdu (ako nadriadeného súdu) o prikázaní vecí súvisiacich s aplikáciou § 12 ods. 2 OSP, podľa ktorého „Vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti“.

Aj v označených konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd posudzoval   ústavnú   akceptovateľnosť   uznesení   najvyššieho   súdu,   ktoré   z   hľadiska   ich podstaty   možno   považovať   za   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o   miestnej   príslušnosti, pričom aj v týchto sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv uzneseniami najvyššieho súdu, ktoré buď neboli vôbec odôvodnené (uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   Nc   110/02   z 22.   augusta   2002   namietané v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. III. ÚS 164/03), resp. boli odôvodnené len stručne s odkazom na (ne)zistenie zákonných predpokladov navrhovaného opatrenia podľa § 12 ods. 2 OSP (uznesenie najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Ndc   6/2007   z   25.   januára   2007   namietané   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. II. ÚS 116/07,   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ndc   1/2008   zo   17.   januára   2008 namietané v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 136/08 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   6   Ndc   5/2012   z   28.   februára   2012   namietané   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. I. ÚS 320/2012).   Ani   v   jednom   z   uvedených   prípadov   ústavný   súd   sťažnostiam sťažovateľov nevyhovel.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   by   sa   závery   prijaté   v   tomto   konaní o zjednocovaní právnych názorov senátov ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde mali vzťahovať nielen na uznesenia nadriadeného súdu vydané podľa § 105 ods. 3 OSP, ale primerane aj na uznesenia nadriadeného súdu o prikázaní veci podľa § 12 ods. 3 OSP. To isté platí aj o ďalších uzneseniach nadriadeného súdu, ktorými sa zakladá miestna príslušnosť   podriadeného   súdu,   ku   ktorých   vydaniu   môže   dôjsť   na   základe   niektorých ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. uznesenia podľa § 177 ods. 2 OSP týkajúce   sa   prenesenia   miestnej   príslušnosti   na   iný   súd   vo   veciach   starostlivosti o maloletých alebo v opatrovníckom konaní podľa § 193 v spojení s § 177 ods. 2 OSP).

I.3   Právne   názory,   ku   ktorým   dospel   IV.   senát   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012

V súlade s rozvrhom práce ústavného súdu bola IV. senátu ústavného súdu pridelená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011; vec je vedená pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 18. apríla 2011 domáha proti sťažovateľke ochrany práv spotrebiteľa, neplatnosti v žalobe označených   úverových   zmlúv   a   vydania   bezdôvodného   obohatenia;   vec   je   vedená   pod sp. zn. 37 C 60/2011. Okresný súd Trnava vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k žalobe, ktorá v odpovedi na túto výzvu namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Trnava, „a to z dôvodu, že zmluvy o úvere uzatvorené medzi navrhovateľom a odporcom nie sú zmluvami spotrebiteľskými, a teda nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy... Z uvedeného vyplýva, že miestne príslušným súdom na konanie o zrušenie právneho úkonu je Okresný súd Bratislava I.“. Vzhľadom na námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenú sťažovateľkou Okresný súd Trnava postúpil vec bez rozhodnutia v súlade s § 105 ods. 2 OSP predmetný spis Okresnému súdu Bratislava I (tam je vec vedená pod sp. zn. 18 C 127/2011, pozn.), pričom poukázal aj na svoj právny názor, že „len v prípade výlučnej príslušnosti tunajšieho súdu o určitej veci, čo v danom prípade nie je, by bola daná miestna príslušnosť aj na konanie   o   veciach   s   ňou   spojených   podaním   spoločného   návrhu“.   Žalobca   podaním doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   29.   júla   2011   označeným   ako „námietka postúpenia   veci   a   konania   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I“ namietol   miestnu nepríslušnosť   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   dôvodu,   že   táto   je   založená   na „nekalej obchodnej podmienke – v rozpore s európskym právom na ochranu spotrebiteľa a v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora“. Okresný súd Bratislava I na základe žalobcom uplatnenej námietky miestnej nepríslušnosti postúpil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP 13. septembra 2011. Krajský súd o veci rozhodol uznesením č. k. 8 NcC/45/2011-61 z 30. septembra 2011 tak, že „na prejednanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 127/2011 je miestne   príslušný   Okresný   súd   Trnava“,   pričom   označené   uznesenie   (jeho   výrok) neodôvodnil.

Sťažnosť sťažovateľky IV. senát ústavného súdu predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 57/2012 z 2. februára 2012 prijal na ďalšie konanie. Pri rozhodovaní o veci samej IV. senát ústavného súdu dospel k týmto predbežným záverom:

I.3.1   Rozhodnutie   nadriadeného   súdu   o   založení   miestnej   príslušnosti   podľa § 105 ods. 3 OSP musí byť (aspoň stručne) odôvodnené

Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS   135/04,   III.   ÚS   198/05,   III.   ÚS   34/07).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie   je   daná   tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť v závislosti od povahy rozhodnutia.   Vzhľadom   na nevyhnutnosť prihliadať   inter   alia na   rôznorodosť   vyjadrení účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tom-ktorom štáte, môže byť otázka posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím na okolnosti prípadu (Rozsudok ESĽP vo veci Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, ods. 29).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   formuloval   právny   názor,   podľa ktorého uznesenie o založení miestnej príslušnosti je procesným uznesením, na ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie všeobecného súdu vo   veci   samej,   ale   zároveň   uviedol,   že   takéto   uznesenie   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné vtedy, ak všeobecný súd síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium – rozhodovanie   o   príslušnosti   súdu   –   dostatočne   rekapituluje   skutkový   stav,   klasifikáciu tvrdeného právneho nároku navrhovateľov, uvedie rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na predmetný právny nárok, ako aj na posúdenie miestnej príslušnosti a tiež dôvody, ktoré ho viedli k záveru o založení miestnej príslušnosti (m. m. IV. ÚS 238/2012), t. j. musí ísť o uznesenie, ktoré je preskúmateľné.

Podľa § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení konania, uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   a   uznesenie,   ktorým   súd   priznal   účastníkovi   sčasti   oslobodenie   od súdnych poplatkov, musí vždy obsahovať odôvodnenie.

Podľa § 169 ods. 3 OSP ak sa uznesenie nedoručuje, stačí v písomnom vyhotovení uviesť výrok a deň vydania.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o   podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo   prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

V   rámci   tretej   časti   prvej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   obsiahnuté ustanovenia, ktoré upravujú skúmanie a rozhodovanie o miestnej príslušnosti všeobecného súdu   (§   105   OSP),   zaradené   do   obsahového   dielu   nazvaného   „Skúmanie   podmienok konania“ (§ 103 až § 105 OSP).

Aj   napriek   skutočnosti,   že Občiansky   súdny   poriadok   expressis   verbis neuvádza, ktoré uznesenia súdov sú uzneseniami týkajúcimi sa vedenia konania, prihliadajúc na ich povahu sú nimi spravidla uznesenia upravujúce priebeh konania, teda uznesenia, ktorými všeobecný   súd   nariaďuje   alebo   odročuje   pojednávanie,   nariaďuje   dokazovanie   alebo rozhoduje o spojení či vylúčení veci na samostatné konanie. Z už citovaného ustanovenia § 167   ods.   1   OSP,   ako   aj   zo   samotného   zaradenia   tohto   ustanovenia,   ktoré   sa   týka problematiky miestnej príslušnosti do dielu nazvaného „Skúmanie podmienok konania“, zjavne možno vyvodiť zámer zákonodarcu oddeliť rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré sa týkajú   podmienok   konania,   od   tých,   ktoré   sa   týkajú   vedenia   konania   a   u   ktorých zákonodarca   zároveň   v   súlade   s   §   169   ods.   2   OSP   nevyžaduje   bezpodmienečne odôvodnenie. Rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu (funkčná, vecná a miestna) je rozhodovaním o procesných podmienkach konania (a nie o jeho vedení). Vzhľadom na požiadavku primeraného použitia ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, pokiaľ Občiansky súdny poriadok nestanovuje inak (§ 167 ods. 2 OSP), sa preto okrem iných na rozhodovanie o príslušnosti všeobecného súdu uznesením použijú primerane aj ustanovenia § 157 ods. 2 až 4 OSP týkajúce sa obsahu odôvodnenia.

Z už uvedeného (a aj vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, ako aj už citovanú judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pozn.) vyplýva, že uznesenie všeobecného súdu, ktorým tento súd rozhoduje o založení miestnej príslušnosti, sa musí primeraným spôsobom odôvodniť. Ak takéto súdne rozhodnutie nie je odôvodnené, tak nemožno ani preskúmať, akými úvahami sa príslušný všeobecný súd riadil pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti a aké skutočnosti považoval za rozhodujúce   pre   posúdenie   miestnej   príslušnosti,   a   preto   ho   možno   kvalifikovať   ako nepreskúmateľne a aj arbitrárne. Ak sa totiž všeobecný súd nevysporiada aspoň stručne s argumentmi uvádzanými v námietke miestnej príslušnosti účastníka konania a vyjadrení druhého   účastníka   konania   k   tejto   námietke,   potom   jeho   rozhodnutie   vykazuje   znaky svojvôle bez opory v zákone (§ 105 ods. 3 OSP „... alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení...“).

Uvedený záver platí aj pre prípad rozhodovania nadriadeného súdu, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie podriadeným súdom, ktorý nesúhlasí s tým, že mu bola vec postúpená iným súdom toho istého stupňa (§ 105 ods. 3 OSP „Ak súd, ktorému bola vec postúpená, s postúpením nesúhlasí..., predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu...)“. Nesúhlas podriadeného súdu s postúpením veci nemá síce povahu procesného rozhodnutia   (podriadený   súd   pri   predkladaní   veci   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu nevystupuje   v   pozícii   prvostupňového   súdu,   pozn.),   ale   dôvody   svojho   nesúhlasu vymedzuje v postúpení veci, pričom rozhodnutie nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 druhej vety OSP, ktoré neobsahuje žiadne odôvodnenie, nemôže   byť   považované   vo   vzťahu   k   dôvodom   uvedeným   podriadeným   súdom   za preskúmateľné.

Absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti treba považovať za taký jeho nedostatok, ktorý má ústavnoprávnu relevanciu, keďže je v priamej príčinnej súvislosti s ústavou garantovaným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Nesprávny záver o založení miestnej príslušnosti vyjadrený v uznesení nadriadeného súdu totiž nepochybne zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Z   uvedeného   dôvodu   musí   byť   takéto   uznesenie všeobecného súdu primerane odôvodnené, a tým aj preskúmateľné.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené IV. senát ústavného súdu zastáva názor, že absencia odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti všeobecného súdu má ústavnoprávnu relevanciu a zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   t.   j.   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   o   založení   miestnej príslušnosti,   ktoré   nie   je   (aspoň   stručne)   odôvodnené,   je   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

I.3.2 Nemožnosť nahradiť absenciu odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti odôvodnením ústavného súdu

Právnym základom uznesenia sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007, na základe ktorého bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľky P., a nálezu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra   2007,   na   základe   ktorého   III.   senát   ústavného   súdu   nevyhovel   sťažnosti sťažovateľky   R.,   bol   záver,   že   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   (ich   výroky)   sú z vecne   procesuálnej   stránky   správne,   pričom   absenciu   odôvodnenia   týchto   rozhodnutí o určení miestnej príslušnosti nahradili vlastným odôvodnením. IV. senát ústavného súdu sa v tejto súvislosti zaoberal s otázkou, či takýto postup nie je v rozpore so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu a je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Preskúmavanie vecnej   správnosti   výroku   uznesenia   všeobecného súdu   o založení miestnej príslušnosti, ktorý nie je vôbec odôvodnený, v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje podľa názoru IV. senátu ústavného súdu neprípustný zásah do právomoci   všeobecného   súdu,   keďže   ním   ústavný   súd   nahrádza   svojím   vlastným odôvodnením absenciu odôvodnenia všeobecného súdu a vykonáva pritom činnosť, ktorá je zverená príslušnému všeobecnému súdu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že uznesenie všeobecného (nadriadeného) súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré neobsahuje žiadne odôvodnenie, sa stáva ústavne konformným až v spojení s rozhodnutím ústavného súdu, prostredníctvom ktorého sa odôvodní jeho vecná správnosť.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Tento článok ústavy vymedzuje všeobecnú právomoc súdov (okrem ústavného súdu), ktorá kompetenčne odlišuje súdy od iných orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 7 ods.   1 a 2 OSP, podľa ktorého v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú   a   rozhodujú   spory   a   iné   veci,   ktoré vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a   hospodárskych vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány, a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy patrí do   právomoci   ústavného   súdu.   Tomuto   konštatovaniu   neprotirečí   princíp   subsidiarity, v zmysle ktorého je právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná. V súlade s uvedeným princípom totiž ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V judikatúre ústavného súdu sa taktiež stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

K reálnemu uplatneniu právomoci ústavného súdu rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiarity dôjsť len vtedy, ak všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci svojím právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom v konkrétnej veci poruší základné práva alebo slobody, a to až   po   vyčerpaní   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov nápravy,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   a   slobôd   účinne poskytuje.

Vzhľadom   na   uvedené   právne   názory   tvoriace   súčasť   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu zastáva IV. senát ústavného súdu názor, že ak si nadriadený súd nesplní z procesnoprávnych   predpisov   vyplývajúcu   povinnosť   odôvodniť   svoje   rozhodnutie o založení miestnej príslušnosti, pričom ústavný súd posudzujúc vecnú správnosť takéhoto rozhodnutia,   chýbajúce   odôvodnenie   všeobecného   súdu   nahradí   svojím   vlastným odôvodnením   (a   teda   sám   odôvodní   vecnú   správnosť   výroku   rozhodnutia   všeobecného súdu), zasiahne do právomoci všeobecného súdu a zároveň sa tým dostáva do postavenia (ďalšej) opravnej inštancie v rámci všeobecného súdnictva, čo nezodpovedá jeho ústavnému postaveniu. Preto podľa názoru IV. senátu ústavného súdu nemožno nedostatok (absenciu) odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať (a tým ho aj naprávať) rozhodnutím ústavného súdu odôvodňujúcim jeho vecnú správnosť.

Zovšeobecňujúc   uvedený   záver   považoval   IV.   senát   ústavného   súdu   za   potrebné poznamenať, že ak by ústavný súd pripustil prax, v zmysle ktorej by štandardne nahrádzal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti svojím vlastným odôvodnením, tak by neexistoval relevantný dôvod na to, aby odmietal takýmto spôsobom postupovať aj vo vzťahu k iným rozhodnutiam všeobecného súdu, ktoré boli napadnuté   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   z   dôvodu   ich   nedostatočného odôvodnenia.

Dosiaľ uvedenú argumentáciu IV. senát ústavného súdu zhrnul do právneho názoru, podľa ktorého „Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň   stručne)   odôvodnené,   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   a   neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“. Keďže ide o právny názor, ktorý je zásadne odlišný od právnych názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyjadrených v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 207/07 a sp. zn. III. ÚS 228/06, nemohol IV. senát ústavného súdu bez postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky.

II.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   IV.   senát   ústavného   súdu   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012, pozn.) dospel k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného v náleze III. senátu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a právneho názoru vyjadreného v uznesení I. senátu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007, bol   povinný   pred   rozhodnutím   predložiť   vec   plénu   ústavného   súdu,   aby   rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa právneho názoru IV. senátu ústavného súdu: „Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd   Slovenskej   republiky   nemôže   absenciu   odôvodnenia   uznesenia   všeobecného   súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

Citovaný   právny   názor   je   odchylný   od   právnych   názorov   vyslovených   v   náleze III. senátu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a v uznesení I. senátu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 207/07 z 23. októbra 2007, a preto IV. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si jeho právny názor osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia. Na základe výsledkov diskusie v pléne ústavného súdu sudca spravodajca predložil na   hlasovanie   upravený   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   senátov ústavného súdu:

„Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd   Slovenskej   republiky   by nemal   absenciu   odôvodnenia   uznesenia   všeobecného   súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

Podľa   čl.   131   ods.   1   druhej   vety   ústavy   sa   plénum   ústavného   súdu   uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Keďže s návrhom sudcu spravodajcu v hlasovaní nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina všetkých sudcov, návrh bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 tretia veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013