znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2011 v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   podľa   §   6   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   vo   veci zjednotenia   odchylných   právnych   názorov   I. a III.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   k   otázke   priznania   uplatnenej   dane   z pridanej   hodnoty   k   odmene   správcu konkurznej podstaty vyslovených v uznesení I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 139/08-9 z 29. apríla 2008 a v stanovisku III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. III. ÚS 243/2010, prijal toto

z j e d n o c u j ú c e   s t a n o v i s k o :

„Ak   z   právneho   poriadku   v zákonnej   právnej   úprave   dane   z pridanej   hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane   z pridanej   hodnoty,   k vyúčtovanej   cene   každej   poskytnutej   služby   uplatniť   daň z pridanej hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný   daň   z pridanej   hodnoty   v zodpovedajúcej   sume   priznať;   v opačnom   prípade   je takéto rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra 2007, 21. júla 2008 a 15. februára 2010 doručené sťažnosti JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorých namietala porušenie základných práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a svojho   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov vo veciach dane z pridanej hodnoty uplatnenej k odmene správcu konkurznej podstaty.

1. Sťažnosť doručená ústavnému súdu 8. novembra 2007 smerovala proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 5/2006, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podané proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   z 18.   mája   2005   sp.   zn. 6 Obo 169/2005.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodoval   o odvolaní   proti   uzneseniu Krajského súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25-24 K 463/99-427 z 23. marca 2005, ktorým krajský súd okrem iného nepriznal sťažovateľke nárok na daň z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   v   spornej   časti   odôvodnil   tým,   že   vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len   „vyhláška“),   neumožňuje   zvýšenie   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty   o   daň z pridanej   hodnoty,   a   poukázal   na   skutočnosť,   že „v   konkurznom   konaní   je   možné uspokojovať   len   oprávnené   nároky   veriteľov,   ktoré   majú   proti   úpadcovi.   Z   konkurznej podstaty nie je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi, pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty je pohľadávkou štátu v správe príslušného daňového úradu voči správkyni ako fyzickej osoby z toho titulu, že získala určitý príjem vo forme odmeny za výkon svojej funkcie. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty nie je pohľadávka proti úpadcovi, a preto ju nemožno uspokojiť z konkurznej podstaty.“.

Najvyšší súd rozhodujúc v dovolacom konaní sa stotožnil „s doterajšou dlhoročnou rozhodovacou praxou súdov prvého stupňa (t. j. krajských súdov),... pri priznávaní odmeny správcov konkurzných podstát v tom smere, že túto odmenu jednotne priznali bez navýšenia o daň z pridanej hodnoty. Táto prax bola a je plne v súlade s ustanovením § 6 písm. a/ vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel. Navýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pretože tento predpis predovšetkým definuje, ktoré   plnenia   sú   zdaniteľné,   a ktoré subjekty   a akým   spôsobom   daň   z pridanej   hodnoty platia, určuje sadzby dane, atď., ale žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej podstaty. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty z priznanej odmeny zaplatí daň z pridanej hodnoty, ešte neznamená,   že táto odmena má byť zvýšená ešte aj o túto čiastku (t. j. o daň z pridanej hodnoty). Pre takýto postup v právnom poriadku Slovenskej republiky niet opory.“. Najvyšší súd tiež dôvodil, že výška odmeny správcu konkurznej podstaty „je vymedzená v ust. § 6 písm. a/ vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení jej noviel, pričom len takto jasne a určito vymedzená výška odmeny predstavuje pohľadávku proti podstate. Súčasťou   takto   vymedzenej   odmeny   nemôžu   byť   žiadne   iné   zložky   alebo plnenia,   teda súčasťou tejto odmeny nemôže byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný z priznanej odmeny   zaplatiť   správca   podstaty.   Táto   daň   jednoducho   nie   je   podľa platného   práva pohľadávkou proti podstate, a preto z tejto podstaty nemôže byť uspokojená. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv.“.

I.   senát   ústavného   súdu sťažnosť   sťažovateľky uznesením   č.   k.   I.   ÚS   139/08-9 z 29. apríla   2008   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Svoje   rozhodnutie   založil na poukaze na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu vymedzujúcu vzťah všeobecných súdov a ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom „nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho   súdu   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“.

2.   Sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu 21.   júla   2008   smerujúcu   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   K   21/2007-110 z 20. mája   2008,   ktorým okresný   súd   rozhodoval   o paušálnej   odmene   za   výkon   funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov a sťažovateľke nepriznal k vyúčtovanej odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty s poukazom na ustanovenie § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“), prijal IV. senát ústavného súdu uznesením č. k. IV. ÚS 265/08-13 z 3. septembra 2008 na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v prijatej   sťažnosti   dôvodila,   že „v   uznesení   o   priznaní   paušálnej odmeny súd len poukázal na ust. § 10 vyhl. č. 665/2005 Z. z. a vôbec sa nevysporiadal s otázkou dane z pridanej hodnoty v zmysle zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení, hoci správkyňa konkurznej podstaty preukázala, že je platiteľom tejto dane v   zmysle   zákona.   Súd   bez   toho,   aby   sa   bol   zaoberal   konkrétnou   konštrukciou   dane   z pridanej hodnoty ako takou, rozhodol len izolovane, vytrhnutím z kontextu o tomto nároku len z hľadiska vykonávacieho predpisu upravujúceho odmenu správcu konkurznej podstaty a zákona o konkurze a reštrukturalizácii.“. Podľa sťažovateľky „súd neskúmal ukrátenie správkyne pri nepriznaní odmeny s DPH vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu takéhoto práva,   hoci   podľa   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty   je   s   odmenou   za   výkon   takejto ekonomickej činnosti spojená povinnosť takúto daň odviesť“.

Keďže   pri   meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   IV.   senát   ústavného   súdu   dospel k právnemu názoru odchylnému od skoršieho právneho názoru I. senátu ústavného súdu, predložil vec plénu ústavného súdu podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) pre účely zjednotenia odchylných právnych názorov prijatím tohto stanoviska:„Ak   správca   konkurznej   podstaty   bol   v   čase   rozhodovania   súdu   podľa   zákona č. 222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   a   účinnom   v   čase   tohto rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov, ako aj v Smernici   Rady   2006/112/ES   z   28.   novembra   2006   o   spoločnom   systéme   dane z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto   nepostupuje,   dopustí   sa   tým   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Plénum   ústavného   súdu   uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS   3/09-4   z 9.   septembra   2009 predložený návrh zjednocujúceho stanoviska väčšinou hlasov zamietlo.

3.   III.   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   doručenú   ústavnému   súdu 15. februára 2010 prijal uznesením č. k. III. ÚS 243/2010-12 z 22. júna 2010 na ďalšie konanie.

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vzniesla   dve   zásadné   námietky. Pre zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu je relevantná druhá z nich.   Vychádzala   zo   skutočnosti,   že krajský   súd   na   základe   konečnej   správy o speňažovaní   majetku   z konkurznej   podstaty   úpadcu   a na   základe   vyúčtovania   odmeny správcu konkurznej podstaty predložených mu 6. decembra 2004 uznesením č. k. 46-24 K 269/98-469 zo 7. apríla 2006 nepriznal sťažovateľke k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky inkorporované do jej obsahu s účinnosťou od 1. júla 2005, podľa ktorého ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty. Podľa názoru krajského súdu však „ani predchádzajúce znenie vykonávacieho predpisu nemalo ustanovenie o tom, že by daň z pridanej hodnoty mala byť súčasťou tejto odmeny. Nešlo ani o pohľadávku proti podstate, nakoľko ide o budúcu pohľadávku, ktorá vznikne štátu voči správcovi potom, ako tomuto   bude   vyplatená   odmena   na   základe   právoplatného   rozvrhového   uznesenia. To znamená, že ide o vzťah mimo konkurzného konania.“.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením z 23. mája 2006 v konaní vedenom   pod sp. zn.   6   Obo   142/2006   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil stotožniac   sa   pritom   s právnymi   závermi   krajského   súdu.   K   rovnakému   záveru   potom dospel   aj   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v   uznesení   č.   k.   1   M   Obdo   V 6/2007-583 z 26. októbra 2009, ktorým rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Poukázal   na svoje   rozhodnutie   z 28. júna   2007   v konaní   sp.   zn.   1   M   Obdo   5/2006 (preskúmavané I. senátom ústavného súdu v konaní sp. zn. I. ÚS 139/08) plne sa stotožniac s tam   použitou   právnou   argumentáciou.   Predovšetkým   zdôraznil   skutočnosť,   že   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov sa „žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej podstaty“, a poukázal i na ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky, z ktorého možno vyvodiť, že súčasťou   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty „nemôžu   byť   žiadne   iné   zložky alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny nemôže byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný z priznanej odmeny zaplatiť správca podstaty“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   15.   februára   2010   sťažovateľka   tvrdila, že činnosť správcu konkurznej podstaty napĺňa znaky legálneho pojmu zdaniteľnej osoby i ekonomickej činnosti podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), a preto „ak povinnosť vyúčtovať DPH k odmene za ekonomickú činnosť podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH je povinnosťou   zákonnou,   tak   vykonávací   predpis   vyhl.   č.   493/1991   Zb.,   od ktorého   sa odvodzuje prax súdov nemôže mať relevantný význam. Je tomu tak preto, že podľa článku 59 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Ak máme osobitným zákonom lex specialis právnu úpravu DPH riešenú komplexne,   potom   z vyššie   uvedeného   ústavno-právneho   pohľadu   argumentovať vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako norma nižšej právnej sily nemôže riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky, lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom Ústavy.“. Podľa názoru sťažovateľky „i z hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v režime platenia DPH túto daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny podľa cenového predpisu k odmene   si   nemôže   vyúčtovať   aj   DPH   len   preto,   že   konkrétny   vykonávací   predpis   to neupravuje. Takáto interpretácia je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu, čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu takéhoto majetku,...“.

III. senát ústavného súdu dospel pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky k právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   I.   senátu   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn.   I.   ÚS   139/08,   preto   predložil   vec   plénu   ústavného   súdu   pre   účely   zjednotenia odchylných právnych názorov.

4. Zamietnutie návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009 (PLz. ÚS 3/09)   nebráni plénu ústavného súdu podľa názoru III. senátu ústavného súdu rozhodnúť o ním predloženom zjednocujúcom stanovisku.

Vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 totiž senát ústavného súdu síce rozhodoval o skutkovo rovnakej kauze sťažovateľky, časové relácie rozhodovania okresného súdu však orientovali právne posúdenie jej veci na základe právnej úpravy, ktorá explicitne neumožňuje priznať správcovi k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty (§ 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.).

Sťažnosť sťažovateľky v súčasnosti prerokúvaná III. senátom ústavného súdu však vychádza (ako je to ustálené v bode 1 II. časti odôvodnenia tohto uznesenia) z právneho stavu,   ktorý   otázku   priznania   dane   z pridanej   hodnoty   uplatnenej   k odmene   správcu konkurznej   podstaty   výslovne   neriešil.   V identických   normatívnych   súvislostiach rozhodoval aj I. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 139/08.

II.

Pri meritórnom prerokovaní predloženej sťažnosti III. senát ústavného súdu dospel k právnemu   názoru,   ktorý   svedčí   v prospech   sťažovateľkou   tvrdeného   porušenia   ňou označených   základných   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho.

1.   Podľa   názoru   III.   senátu   ústavného   súdu   je   v konkrétnych   skutkových súvislostiach v prvom rade potrebné ustáliť časové súvislosti, ktoré boli z pohľadu aplikácie relevantných právnych predpisov na sťažovateľkin prípad rozhodujúce a ktoré v konečnom dôsledku majú význam aj pre danosť dôvodu na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Viackrát novelizovaná vyhláška do 30. júna 2005 neupravovala explicitne otázku priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane. Až s účinnosťou od 1. júla 2005 došlo k zmene tejto právnej úpravy.

Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   46-24   K 269/98-469   zo   7.   apríla   2006   uviedol, že „prieskumné pojednávanie v tejto veci skončilo dňa 5.12.2000. Súd preto na rozhodnutie o odmene aplikoval Vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení pred účinnosťou Vyhl. č. 389 a 398/2001 Z.   z.  ...   V tomto   prípade   správkyňa   konečnú   správu   predložila   pred   účinnosťou   Vyhl. č. 292/2005 Z. z.“.

Naproti tomu k právnej úprave relevantnej vo vzťahu k uplatnenej dani z pridanej hodnoty krajský súd uviedol, že „aj keď v súčasnosti platné znenie vykonávacieho predpisu po novelizácii Vyhl. č. 292/2005 Z. z. v ustanovení § 7 ods. 3 nedáva pochybnosť o tom, že o daň   z pridanej   hodnoty   nemožno   odmenu   správcu   konkurznej   podstaty   zvýšiť, pre úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   tak   nebolo   možné   urobiť   ani   pred   účinnosťou   tejto novelizácie“.

Z kontextu   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   v ktorom   viackrát používa odkaz na ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky [nie ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a) vyhlášky], možno len nepriamo vyvodiť, že za rozhodujúci považoval právny stav účinný pred nadobudnutím   účinnosti   novelizácie   vyhlášky   vykonanej   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 292/2005 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Odpoveď   v sťažovateľkinej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   na   otázku, ktorá právna úprava bola pre rozhodnutie o uplatnenej dani z pridanej hodnoty rozhodujúca, je vnútorne rozporná, a tak nejednoznačná.

Pre rozhodnutie o uplatnenej dani z pridanej hodnoty bolo podľa názoru III. senátu ústavného súdu rozhodujúce predloženie konečnej správy o speňažení majetku tvoriaceho konkurznú   podstatu.   V tejto   správe,   ktorej   obsah   musí   zodpovedať   právnemu   stavu platnému a účinnému v čase jej predloženia, správca konkurznej podstaty vyúčtuje svoju odmenu tvoriacu zároveň základ pre určenie dane z pridanej hodnoty.

Ak   teda   konajúce   všeobecné   súdy   brali   vyhlášku   za   právny   základ   pre   svoje rozhodovanie   o sťažovateľkou   uplatnenej   dani   z pridanej   hodnoty   (hoci   zjavne   nejde o právny   predpis   vykonávajúci   zákon   o dani   z pridanej   hodnoty),   mali   podľa   názoru III. senátu ústavného súdu vychádzať z jej stavu účinného do 30. júna 2005. Predovšetkým však   ako   právny   základ   pre   rozhodovanie   o uvedenej   otázke   mal   slúžiť   zákon   o dani z pridanej hodnoty v stave účinnom v čase predkladania konečnej správy krajskému súdu (6.   decembra   2004).   Preto   ak   sa   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v odôvodnení   svojho rozhodnutia odvolával na právnu úpravu dane z pridanej hodnoty účinnú do 30. apríla 2004 [„zvýšenie   odmeny   správcu   o DPH   nemá   oporu   ani   v zák.   č.   289/1995   Z.   z.   o dani z pridanej hodnoty,...“], treba konštatovať, že neaplikoval na posudzovaný skutkový stav relevantnú právnu úpravu.

2. Jadrom právneho názoru III. senátu ústavného súdu, ktorý vedie k prijatiu tohto uznesenia, je posúdenie nároku správcu konkurznej podstaty majúceho postavenie platiteľa dane na priznanie dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu napriek tomu, že dane sú podľa čl. 59 ods. 2 ústavy   ukladané zákonom   alebo na základe zákona, majú aj materiálny ústavno-právny základ. Ten vyplýva z povahy dane ako verejnoprávneho zásahu do individuálnej sféry daňovo   povinného   subjektu   tvorenej   prioritne   katalógom   základných   práv   a   slobôd zakotveným v ústave. Daň teda musí byť uložená ústavne súladným spôsobom, čo znamená, že aj právne zakotvenie jej konštrukčných prvkov (subjekt, predmet, základ, sadzba a ďalšie prvky)   musí   byť ústavne   súladné.   Inými   slovami,   aj   systém   uplatňovania   dane   (nielen samotné   normatívne   rozhodnutie   o jej   vyberaní)   musí   disponovať   oporou   v ústave. Nadväzne potom orgány aplikujúce daňové zákony (orgány daňovej správy, ale aj súdy) sú povinné   pri   ich   individuálnej   rozhodovacej   činnosti   dôsledne   vychádzať   z podstaty konkrétneho   daňového   nástroja   a jednotlivé   právne   normy   vykladať   práve   so zreteľom na podstatu dane, pričom táto povinnosť je zároveň podľa názoru III. senátu ústavného súdu identifikovateľná s povinnosťou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Daň   z pridanej   hodnoty   ako   súčasť   daňových   sústav   väčšiny   štátov   je charakterizovaná   ako   všeobecná,   nepriama   a spotrebná   daň.   Tieto   základné   črty   dane z pridanej hodnoty vyjadrujúce systém jej uplatňovania a nachádzajúce svoje zakotvenie i v právnej úprave musí do praktickej roviny preniesť aplikačná prax. Inak by daň z pridanej hodnoty   nebola   spôsobilá   postihnúť   daňovým   bremenom   predmet,   ktorý   sa   štát (zákonodarca) jej uložením zdaniť rozhodol.   Ústavná konformita interpretácie právnych noriem   regulujúcich   uplatňovanie   dane   z pridanej   hodnoty   je   tak   daná   dôsledným rešpektovaním vymedzených charakteristických znakov tejto dane orgánmi aplikácie práva.

III.   senát   ústavného   súdu   v kontexte   tohto   rozhodnutia   upriamuje   pozornosť na charakteristiku dane z pridanej hodnoty ako dane všeobecnej a spotrebnej.

Všeobecnosť   (univerzalita)   dane   z pridanej   hodnoty   znamená,   že   jej   podlieha zásadne spotreba všetkých dodávaných tovarov a poskytovaných služieb. Touto črtou sa daň z pridanej hodnoty líši od iných (tzv. selektívnych) spotrebných daní, ktoré postihujú len spotrebu vybraných druhov tovarov (lieh, víno, tabakové výrobky a podobne). Prirodzene, právna   úprava   dane   z pridanej   hodnoty   pozná   individuálne   výnimky   z jej   uvalenia, ktoré však   zákon   o dani   z pridanej   hodnoty   explicitne   formuluje   (napríklad   prípady oslobodenia od dane).

Všeobecnosť dane z pridanej hodnoty v zákonnej podobe vyplýva zo vzájomného vzťahu ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   a ustanovení   legálne a účelovo definujúcich pojmy tovar a služba.

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   účinnom   v čase predloženia sťažovateľkinho   návrhu   na   schválenie   konečnej   správy   (ďalej   len „v rozhodnom období“) predmetom dane je

...

b)   poskytnutie   služby   (ďalej   len   „dodanie   služby“)   za   protihodnotu   v   tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,

...

Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty účinného v rozhodnom období dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d)   služby   dodanej   na   základe   poverenia   alebo   rozhodnutia   vydaného   štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Citované ustanovenia zakotvujú univerzalitu dane z pridanej hodnoty šírkou svojej formulácie [„... hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince,...“; „dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru...“]. Zákonodarca uvedené formulácie použil práve na dosiahnutie cieľa, ktorým   je   zdanenie   spotreby   zásadne   všetkých   dodávaných   tovarov   a poskytovaných služieb.   Vzhľadom   na   veľmi   široké   spektrum   dodávok   tovarov   a služieb   realizovaných v ekonomickom   prostredí   nemožno   rozumne   od   zákonodarcu   očakávať,   že v daňovom zákone   explicitne   vymenuje   jednotlivo   všetky   dodávky   tovarov   a služieb,   ktoré   budú podliehať dani z pridanej hodnoty. Už v tomto svetle sa III. senát ústavného súdu nemôže stotožniť   s celkom   opačnou   interpretáciou   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho, podľa ktorej   právna   úprava   dane   z pridanej   hodnoty   účinná   do   30.   apríla   2004   (tá   sa v otázke všeobecnosti dane z pridanej hodnoty nijak nelíšila od súčasnej právnej úpravy) sa „žiadnym   spôsobom  ...   nedotýka   výšky   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty“.   Takýto právny   názor   je   v priamom   rozpore   so širokou   legálnou   definíciou   dodania   služby podľa zákona   o dani   z pridanej   hodnoty,   a tým   i so všeobecnosťou   (univerzalitou)   tejto dane.   Najvyšší   súd   sa   ním   odchýlil   od   vôle   zákonodarcu   ústavne   súladným   spôsobom normovanej v zákone o dani z pridanej hodnoty. Tak sa dostal do rozporu i s požiadavkou ústavne konformného výkladu ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty. Pritom žiadna z právnych noriem obsiahnutých v zákone o dani z pridanej hodnoty nevyníma explicitne činnosť správcu konkurznej podstaty spod režimu tejto dane.

Ďalšiu   vlastnosťou   dane   z pridanej   hodnoty,   ktorá   v relevantných   súvislostiach zohráva významnú úlohu, je jej spotrebný charakter. Znamená, že daň z pridanej hodnoty svojím   bremenom   zaťažuje   spotrebu   tovarov   a služieb.   Materiálnym   predmetom   dane z pridanej hodnoty je tak spotreba. Platí to, aj keď formálne zákon o dani z pridanej hodnoty vymedzuje jej predmet ako zdaniteľné obchody taxatívne uvedené § 2 ods. 1. Vysvetlením tejto zdanlivej disproporcie je skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty ako daň nepriama sa len z dôvodov techniky zdaňovania viaže na právne vymedzené aktivity podnikateľských subjektov   (dodanie   tovaru,   poskytnutie   služby).   Pod   technikou   zdaňovania   tu   treba rozumieť jav, keď spotrebiteľ neodvádza daň z pridanej hodnoty zaplatenú s cenou tovaru alebo   služby   do   štátneho   rozpočtu   priamo,   ale cenu   i daň   zaplatí   predávajúcemu, ktorému potom ako platiteľovi dane zákon o dani z pridanej hodnoty ukladá povinnosť daň vybranú   od   spotrebiteľa   odviesť   do   štátneho   rozpočtu   (§   69   zákona   o dani   z pridanej hodnoty).

Spotrebný   charakter   dane   z pridanej   hodnoty   presúva   bremeno   tejto   dane na spotrebiteľa tovarov a služieb, a nie na ich   dodávateľa. Vyplýva to z dvoch   faktorov majúcich oporu v právnej úprave. Prvým je skutočnosť, že platiteľ dane (subjekt dodávajúci tovar alebo poskytujúci službu) je pri realizácii zdaniteľného obchodu povinný vystaviť faktúru   (§   71   ods.   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty),   ktorej   povinnou   obsahovou náležitosťou   je osobitné   uvedenie   ceny   bez   dane   [§   71   ods.   2   písm.   g)   zákona   o dani z pridanej hodnoty] a výšky dane, ktorá sa má zaplatiť [§ 71 ods. 2 písm. i) zákona o dani z pridanej hodnoty]. Platiteľ dane je tak podľa zákona o dani z pridanej hodnoty povinný uplatniť k cene ním dodávaných tovarov a služieb daň. Druhým faktorom je právo platiteľa dane odpočítať od dane uplatnenej a vybratej od svojho odberateľa daň, ktorú platiteľ dane musel zaplatiť spolu s cenami dodávok tovarov a služieb svojim dodávateľom na základe nimi vystavených faktúr (§ 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty). Skutočná suma dane, ktorú je potom platiteľ dane povinný odviesť do štátneho rozpočtu (vlastná daňová povinnosť),   tvorí   podľa   §   78   ods.   1   a 2   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   len   rozdiel medzi daňou vyfaktúrovanou a inkasovanou platiteľom dane (tzv. daň na výstupe) a daňou uplatnenou voči platiteľovi dane jeho dodávateľmi (tzv. daň na vstupe).

Keďže daň z pridanej hodnoty sa vyberá na každom stupni výrobného procesu (je to daň viacstupňová), u každého platiteľa dane, ktorý predstavuje článok výrobného reťazca, sa   systémom   odpočítania   dane   zabezpečí   presun   daňového   bremena   na   ďalší   článok výrobného   procesu.   Takto   sa   potom   daňové   bremeno   presunie   až   na   konečného spotrebiteľa, ktorý s cenou nadobudnutého tovaru alebo prijatej služby musí na základe vystavenej faktúry zaplatiť predávajúcemu aj daň z pridanej hodnoty. Konečný spotrebiteľ, keďže tovar ani službu ďalej podnikateľsky nerealizuje (a teda voči žiadnemu subjektu daň z pridanej   hodnoty   neuplatní),   už   nemá   od   čoho   odpočítať   daň   zaplatenú   s cenami nadobudnutých tovarov a služieb, a tak sa stáva definitívnym nositeľom daňového bremena, hoci   odvod   dane   do   štátneho   rozpočtu   postupne   v priebehu   celého   výrobného   procesu technicky zabezpečovali platitelia dane.

Analyzovaný spotrebný charakter dane z pridanej hodnoty všeobecné súdy konajúce vo veci   prerokúvanej   III.   senátom   ústavného   súdu   svojimi   právnymi   závermi nerešpektovali.   Ak   totiž   krajský   súd   nepriznal   sťažovateľke   ako   správcovi   konkurznej podstaty   nárok   na daň   z pridanej   hodnoty   docielil   stav,   keď   vďaka   následnej   realizácii povinnosti   sťažovateľky   ako   platiteľa   dane   zaplatiť daň   z pridanej   hodnoty   do   štátneho rozpočtu   bolo   daňové   bremeno   uvalené   práve   na ňu. Sťažovateľka   totiž   na   základe rozhodnutia krajského súdu nemohla vystaviť faktúru za realizované poskytovanie služieb tak, aby jej obsahom bola priznaná odmena a zároveň aj k nej uplatnená daň z pridanej hodnoty. Faktúrou si sťažovateľka mohla uplatniť protihodnotu tvorenú výlučne odmenou v priznanej sume. Ak potom príslušný správca dane od nej očakával splnenie povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty, musela tak sťažovateľka urobiť zo svojho majetku.Právny   názor   všeobecných   súdov   konajúcich   v sťažovateľkinej   veci   jednoznačne vychádza z uprednostnenia myšlienky maximalizácie uspokojenia konkurzných veriteľov, čo je pri výklade právnych predpisov regulujúcich konkurz plne akceptovateľné. Konajúci súd je však pri svojej rozhodovacej   činnosti povinný predmetný skutkový stav posúdiť komplexne podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych noriem, a to bez ohľadu na to, v akom právnom predpise sa tieto právne normy nachádzajú.

Zdanlivý konflikt právnej úpravy konkurzu a právnej úpravy dane z pridanej hodnoty konajúce súdy vyriešili v prospech konkurzných právnych predpisov. Obe právne úpravy však nestoja vo vzájomnom konflikte. Zmyslom a cieľom právnej úpravy konkurzu nie je právna regulácia zdaňovania činnosti správcu konkurznej podstaty. To je úlohou daňových právnych predpisov. Preto krajský súd i najvyšší súd mali pri posudzovaní uplatnenej dane z pridanej   hodnoty   prioritne   vychádzať   zo   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty pri rešpektovaní výkladových praktík plynúcich z už popísaných charakteristických čŕt tejto dane.   Právny   názor,   podľa   ktorého   daň   z pridanej   hodnoty   netvorí   pohľadávku proti podstate, je v tomto svetle opäť výrazom jednostranného uprednostnenia konkurzných predpisov   bez   vnímania   súvislostí   plynúcich   z iných   (daňových)   právnych   predpisov. Dokazuje to aj skutočnosť, že veritelia, ktorým vznikne (iná) pohľadávka proti podstate, zahŕňajú pravidelne do týchto pohľadávok i fakturovanú daň z pridanej hodnoty a v tomto rozsahu sú tieto pohľadávky aj uspokojované.

Z hľadiska terminológie zákona o dani z pridanej hodnoty je tiež zrejmé, že činnosť správcu konkurznej podstaty, ktorá je regulovaná konkurznými predpismi, má charakter poskytovania služby. Správca konkurznej podstaty nie je spotrebiteľom služieb, ktoré sám poskytuje plnením úloh vyplývajúcich mu z konkurzných predpisov. Spotrebiteľmi sú tie subjekty, v prospech ktorých tieto svoje úlohy správca konkurznej podstaty plní (konkurzní veritelia a úpadca). Preto je v rozpore so zákonne zakotveným systémom uplatňovania dane z pridanej hodnoty (jej spotrebný charakter) právny názor, na základe ktorého sa bez opory v zákonnom   texte   neprizná   nárok   na   daň   z pridanej   hodnoty   subjektu   realizujúcemu zdaniteľné obchody, ktorý nie je spotrebiteľom.

Na   pozadí   uvedenej   argumentácie   potom   aj   právny   názor   najvyššieho   súdu vychádzajúci   z textu   vyhlášky,   podľa   ktorého   súčasťou   odmeny   správcu   konkurznej podstaty „nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny nemôže byť   ani   daň   z pridanej   hodnoty,   ktorú   je   povinný   z priznanej   odmeny   zaplatiť   správca podstaty“,   je   z hľadiska   právnej   úpravy   zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   irelevantný. Vyplýva   to   z nadradenosti   zákonného   právneho   predpisu   nad   vykonávacím   právnym predpisom,   ale   hlavne   zo všeobecne   formulovanej   legálnej   definície   dodania   služby podľa § 9 ods. 1 uvádzajúcej vety zákona o dani z pridanej hodnoty.

Odmena   správcu   konkurznej   podstaty   predstavuje   protihodnotu   za   služby   ním poskytnuté, preto tvorí podľa § 22 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty základ dane. A vzhľadom na to, že po získaní tejto odmeny bol správca konkurznej podstaty ako platiteľ dane povinný daň z tejto odmeny odviesť na účet príslušného správcu dane, bol konkurzný súd povinný správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznať k vyúčtovanej odmene aj uplatnenú daň z pridanej hodnoty. V prípade opačného postupu   konajúci   súd   postavil   správcu   konkurznej   podstaty   do   pozície   spotrebiteľa vlastných   služieb,   čo   je   v rozpore   s realitou,   ale   hlavne   v rozpore   so   spotrebným charakterom dane z pridanej hodnoty. Rovnako tak nepriznaním uplatnenej dane z pridanej hodnoty   k odmene   správcu   konkurznej   podstaty   konkurzný   súd   znevýhodnil   správcu konkurznej podstaty ako platiteľa dane voči iným platiteľom dane, ktorí voči končenému spotrebiteľovi   vyfakturujú   cenu   a daň   z pridanej   hodnoty   a tieto   sumy   reálne   do   svojej dispozičnej sféry aj príjmu. Na základe toho potom nie sú zaťažení daňovým bremenom tak, ako správca konkurznej podstaty.

V záujme dosiahnutia   presvedčivosti   právneho   názoru   III.   senátu   ústavného súdu tento   považuje   za potrebné   naznačiť   aj   širší   záber   problematiky   postavenia   správcu konkurznej   podstaty   v právnej   úprave   dane   z pridanej   hodnoty.   V právnej   teórii i v aplikačnej   praxi   nie   sú   jednoznačne   vyprofilované   názory   na   otázku,   či správca konkurznej podstaty je zdaniteľnou osobou, ako ju legálne definuje v § 3 zákon o dani z pridanej hodnoty. Poukazuje sa predovšetkým na problém sústavnosti činnosti správcu konkurznej   podstaty   (napr.   Jakubčo,   J.:   Správca   konkurznej   podstaty   a jeho   odmena v konkurznom konaní. In: Obchodné právo, č.   11/2005, s.   61), ale aj na vzťah správcu konkurznej   podstaty   ku   konkurznému   súdu   a v tej   súvislosti   na problém   nezávislosti činnosti správcu konkurznej podstaty, resp. jeho postavenie osobitného verejnoprávneho orgánu   (napr.   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   z 25. júna   2002   vo veci   vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 36/01, N 80/26 SbNU 317).

V naznačených širších súvislostiach však hodno poukázať aj na stav právnej úpravy vo viacerých štátoch.

Insolvenčný   poriadok   v Rakúsku   (Bundesgesetz   über   das   Insolvenzverfahren RGBl. Nr.   337/1914)   v   znení   poslednej   novelizácie   vykonanej   zákonom   o zmene insolvenčného práva (Insolvenzrechtsänderungsgesetz 2010, BGBl. I Nr. 29/2010) v § 82 ods. 1 výslovne zakotvuje, že insolvenčný správca má nárok na odmenu s pripočítaním dane z pridanej hodnoty, ako aj na náhradu hotových výdavkov. Pritom podľa § 84 ods. 1 tohto zákona insolvenčný súd má dohliadať na činnosť insolvenčného správcu. Môže mu dávať písomné   i ústne   pokyny,   vyžadovať   od   neho   správy   a vysvetlenia.   Môže   nahliadať do účtovnej a inej písomnej dokumentácie.

V Spolkovej   republike   Nemecko   Insolvenčný   poriadok   [Insolvenzordnung vom 5. Oktober 1994 (BGBl. I S. 2866)] naposledy novelizovaný zákonom z 29. júla 2009 (BGBl.   I S.   2355)   zakotvuje   v   §   63   ods.   1   nárok   insolvenčného   správcu   na   odmenu za správu   a na   náhradu   primeraných   výdavkov.   Zároveň   §   65   Insolvenčného   poriadku splnomocňuje   Spolkové   ministerstvo   spravodlivosti   na   podrobnejšiu   úpravu   odmeny a náhrady výdavkov insolvenčného správcu.

Na   základe   splnomocnenia   Spolkové   ministerstvo   spravodlivosti   vydalo insolvenčno-právne nariadenie o odmeňovaní [Insolvenzrechtliche Vergütungsverordnung vom 19. August 1998 (BGBl. I S. 2205)], ktoré v § 7 zakotvuje, že k odmene a k náhrade výdavkov sa určí suma vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorú je insolvenčný správca povinný zaplatiť.

K uvedenému   je   potrebné   dodať,   že   insolvenčný   správca   v Spolkovej   republike Nemecko podlieha podľa § 58 Insolvenčného poriadku dozoru insolvenčného súdu, ktorý je od neho oprávnený kedykoľvek vyžadovať jednotlivé informácie alebo správu o vecnom stave a o správe.

Rovnako tak v Českej republike ustanovenie § 38 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) naposledy novelizovaného zákonom č.   285/2009   Sb.   ustanovuje,   že   insolvenčný   správca   má   právo   na   odmenu   a náhradu hotových   výdavkov.   V prípade   konkurzu   sa   výška   odmeny   určí   z výťažku   speňaženia určeného   na   rozdelenie   medzi   veriteľov.   Ak   je   insolvenčný   správca   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty,   patrí   mu   k odmene   a k náhrade   hotových   výdavkov   čiastka zodpovedajúca   tejto   dani,   ktorú   je   insolvenčný   správca   povinný   z odmeny   a z náhrady hotových   výdavkov   odviesť   podľa   osobitného   predpisu.   Zároveň   z ustanovenia   §   32 insolvenčného   zákona   regulujúceho   zbavenie   funkcie   insolvenčného   správcu   vyplýva, že povinnosti môže insolvenčnému správcovi ukladať aj súd.

V podmienkach Slovenskej republiky vývoj právnej úpravy smeroval doteraz práve opačným smerom, keď novelizáciou vyhlášky vykonanou s účinnosťou od 1. júla 2005 bola v § 7 ods. 3 explicitne zakotvená nemožnosť „zvýšiť“ konkurznú odmenu o daň z pridanej hodnoty, ak je správca konkurznej podstaty platiteľom dane z pridanej hodnoty. Rovnaké ustanovenie obsahoval aj vykonávací právny predpis k v súčasnosti účinnej zákonnej úprave konkurzu, a to v § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2006. Z hľadiska prerokúvanej veci III. senátom ústavného súdu a právnej argumentácie v tomto   návrhu   však   došlo   medzičasom   v tomto   smere   k významnému   obratu,   pretože s účinnosťou od 1. júla 2010 bola vyhláška č. 665/2005 Z. z. v § 10 novelizovaná tak, že sa slovo   "nezvyšuje"   nahradilo   slovom   "zvyšuje",   čiže   v súčasnosti   platná   právna   úprava ústrednej otázky v tejto časti rozhodnutia je presne v intenciách názoru III. senátu ústavného súdu, ktorú v tomto návrhu prezentuje.

Pre   formulovaný   právny   názor   III.   senátu   ústavného   súdu   však   vzhľadom na skutkové a hlavne časové pozadie ním prerokúvanej kauzy naznačené vývojové trendy majú len podporný, nie rozhodujúci význam. Jeho povinnosťou bolo vo svetle sťažnostných námietok   posúdiť   ústavnú   konformitu   interpretácie   relevantných   ustanovení   právnych predpisov,   ktoré v časových   reláciách   sťažovateľkinho   prípadu   boli   alebo   mali   byť aplikované.   Pritom   však   ústavný   súd   nemohol   opomenúť   aj   aplikačnú   prax   slovenskej daňovej správy, ktorá správcu konkurznej podstaty bez akýchkoľvek pochybností považuje za   zdaniteľnú   osobu   na   účely   dane   z pridanej   hodnoty   a jeho   činnosť   posudzuje   ako ekonomickú činnosť podľa § 3 zákona o dani z pridanej hodnoty.

III.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I., III. a IV. senátu ústavného súdu v označených veciach a opierajúc sa o argumenty III. senátu vyjadrené v II. časti tohto uznesenia prijalo zjednocujúce stanovisko uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senáty   ústavného   súdu   budú   podľa   §   6   poslednej   vety   zákona   o ústavnom   súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2011