znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/2010-10

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí 7.   júla 2010   v pléne zloženom   z predsedníčky   Ivetty   Macejkovej   a zo sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   vo   veci   právneho   názoru   II.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky týkajúceho sa návrhu Ing. Ľ. E., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/35/08-K   z   18.   septembra   2008   vedeného   pod   sp.   zn.   II. ÚS   223/2010,   ktorý   sa odchyľuje   od   právneho   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyplývajúceho z nálezu sp. zn. IV. ÚS 293/07 z 31. januára 2008, z nálezu IV. ÚS 75/08 z 10. apríla 2008 a z nálezu IV. ÚS 95/08 z 11. septembra 2008, prijal toto

z j e d n o c u j ú c e   s t a n o v i s k o :

Verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. decembra 2008   doručený   návrh   Ing.   Ľ.   E.   (ďalej len   „navrhovateľ“)   na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/35/08-K z 18. decembra 2006 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“), ktorým mu bola uložená pokuta za to, že v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie, 31. marca daného roku nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“). Uznesením sp. zn. II. ÚS 223/2010 zo 6. mája 2010 bol návrh prijatý na ďalšie konanie. Podľa II. senátu bola navrhovateľovi rozhodnutím výboru sp. zn. VP/35/08-K   z 18. decembra   2006   uložená   pokuta   oprávnene,   pretože   tým,   že   nesplnil   povinnosť podať   oznámenie,   bolo   znemožnené   overiť,   či   v období   medzi   31. marcom   2007   a 30. júnom 2007 bol dodržaný ústavný zákon. II. senát ústavného súdu však zistil, že IV. senát ústavného súdu vykladá v daných súvislostiach ústavný zákon odlišne.

2. Z návrhu, ktorý prerokováva II. senát ústavného súdu, vyplýva, že namietaným rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi,   bývalému riaditeľovi S., š. p., pokutu v sume 56 493 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca, podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného zákona, pričom podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Navrhovateľ nesplnil uvedenú povinnosť, lebo sa domnieval, že po skončení výkonu funkcie už túto povinnosť nemá, pretože   fikcia   podľa   čl. 3   ods.   1   druhej   vety   ústavného   zákona   sa   nevzťahuje   na oznamovaciu povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

3. Navrhovateľ tvrdí, že čl. 7 ods. 1 ústavného zákona je nutné vykladať doslovne tým   spôsobom,   že výkon   funkcie   môže   znamenať len aktívny výkon   funkcie   a z tohto dôvodu sa oznamovacia povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vzťahuje len na obdobie aktívneho výkonu funkcie. Navrhovateľ uvádza, že priamo v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   absentuje   explicitná   povinnosť   podať   oznámenie   aj   v období   jedného   roka   po skončení   výkonu   funkcie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona neobsahuje žiadnu   povinnosť,   len definíciu   pojmu   verejný funkcionár,   nemožno   z neho podľa navrhovateľa odvodiť povinnosť podať oznámenie po skončení aktívneho výkonu funkcie.

4. V konaní pred výborom navrhovateľ argumentoval obdobne. V rozhodnutí výboru sa uvádza, že dotknutý verejný funkcionár vo svojom vyjadrení z 8. júla 2008 uviedol, že čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že uvádza trvanie povinnosti poslať oznámenie „počas výkonu funkcie“, je v rozpore s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona a jeho prípad je sporný, keďže už nie je verejným funkcionárom, a preto nespĺňa kritériá čl. 7 ods. 1 ústavného zákona (verejnú   funkciu   už   nevykonáva).   Tvrdí,   že   ide   o nezrozumiteľnosť   zákona,   a   v   tomto prípade by sa malo rozhodnúť v jeho prospech pri akceptovaní zásady „in dubio pro reo“, a preto žiadal konanie zastaviť.

II.

5. Podľa právneho názoru II. senátu ústavného súdu navrhovateľ interpretuje ústavný zákon   značne za   hranicou   gramatického základu   právnej   normy,   jednotlivé   ustanovenia izoluje, nevnímajúc zreteľné súvislosti medzi nimi a ich ústavne súladný účel.

6. Úvodným východiskom je znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorý ustanovuje, že verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie a počas   jej   výkonu   vždy   do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci kalendárny rok. Ústavný súd však nevychádza len zo znenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ale aj z presvedčenia, že dané ustanovenie plní rozumný účel.

7.   Zmyslom   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona. Ústavný zákon tak ustanovuje povinnosti počas   aktívneho   výkonu   funkcie,   po   jeho   skončení,   vrátane   tzv.   postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona). Počas celého obdobia, v každom momente aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie kontrolované. Z tohto dôvodu je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom   kalendárnom   roku   výkonu   funkcie,   a to   do   31.   marca   nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie, ale ústavný zákon pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, tak môže verejnému funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu. V predmetnej veci navrhovateľ ukončil aktívny výkon funkcie 30. júna 2007 a posledné oznámenie podľa čl. 7 ods.   1   ústavného   zákona   podal   do   31.   marca   2007.   V záujme   preverenia   dodržiavania ústavného   zákona   v   období   medzi   1.   januárom   2007   a 30. júnom   2007   je   nutné,   aby navrhovateľ   podal   oznámenie   aj   do   31.   marca   2008.   V opačnom   prípade   by   časť   jeho aktívneho výkonu funkcie nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona. Skutočnosť,   že   tu   ústavodarca   podporne   použil   konštrukciu   právnej   fikcie   používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca   mohol   postupovať   aj   tak,   že   by   určil   osobám   po   skončení   funkcie   danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by dosiahol rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.

8.   Podľa   II.   senátu   bola   navrhovateľovi   rozhodnutím   výboru   sp. zn.   VP/35/08-K z 18. decembra   2006   uložená   pokuta   oprávnene,   pretože   tým,   že   nesplnil   procesnú povinnosť podať oznámenie, bolo znemožnené overiť, či v období medzi 31. marcom 2007 a 30. júnom 2007 bol dodržaný ústavný zákon.

9. Uvedený výklad II. senátu ústavného súdu by mal viesť k odmietnutiu návrhu pre zjavnú neopodstatnenosť,   resp.   k potvrdeniu   rozhodnutia.   II.   senát ústavného súdu   však zistil, že IV. senát ústavného súdu vykladá v daných súvislostiach ústavný zákon presne opačne.

III.

10. V náleze sp. zn. IV. ÚS 293/07 išlo o situáciu, v ktorej starostka skončila verejnú funkciu 31. decembra 2006 a v najbližšom termíne podľa ústavného zákona – 31. marca 2007 nepodala oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 písm. a)   až e) ústavného zákona. Obecné zastupiteľstvo jej z tohto dôvodu uložilo pokutu.

11.   IV.   senát   ústavného   súdu   argumentoval   v uvedenej   veci   tým   spôsobom,   že v danom   prípade   navrhovateľka   v čase   vydania   napadnutého   uznesenia   obecného zastupiteľstva   už nevykonávala   funkciu   starostky   obce,   a preto   z   ustanovení   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že sa na ňu môžu vzťahovať len obmedzenia (zákazy)   ustanovené   v   čl.   8   ods.   1   ústavného   zákona   a povinnosť   podľa   čl.   8   ods.   5 ústavného zákona, a to len vtedy, ak sú (budú) v jej prípade splnené podmienky uvedené v čl. 8 ods. 1, 2 alebo 3 ústavného zákona. Inak povedané, navrhovateľka sa v období po skončení   výkonu   funkcie   mohla   (môže)   dopustiť   len   porušenia   obmedzení   a povinností uvedených v čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a len za ich porušenie môže (mohla) byť sankcionovaná rozhodnutím zastupiteľstva.

12.   Napadnuté uznesenie   obecného   zastupiteľstva   sa   podľa   IV.   senátu   ústavného súdu opiera o porušenie povinností vyplývajúcich z „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného zákona“, t. j. takých, ktoré navrhovateľka v období po skončení výkonu funkcie starostky obce L. už nemala, a preto ich ani porušiť nemohla. Na tomto základe IV. senát ústavného súdu dospel k záveru, že navrhovateľka sa nedopustila takého konania, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a preto napadnuté uznesenie podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil (bod 1 výroku tohto nálezu).

13.   Vo   vzťahu   k názoru   obecného   zastupiteľstva   obsiahnutému   v jeho   vyjadrení, podľa ktorého by bolo „paradoxné, že starosta musí podávať toto oznámenie každý rok, iba za posledný rok výkonu verejnej funkcie nie“, IV. senát ústavného súdu uvádza, že ide o úvahu   zastupiteľstva,   ktorá   nastoľuje   otázku   kvality   a   efektívnosti   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   ale platné   a účinné   znenie   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona („Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas   jej   výkonu vždy   do   31. marca   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie...“) neumožňuje podľa jeho názoru vyvodiť záver, podľa ktorého   by   sa   v ňom   uvedená   povinnosť   vzťahovala   aj   na   verejných   funkcionárov   po skončení výkonu verejnej funkcie, t. j. v danom prípade na navrhovateľku.

14. Na základe uvedenej argumentácie IV. senát ústavného súdu zrušil uznesenie obecného zastupiteľstva. Z rovnakej argumentácie vychádzal IV. senát ústavného súdu aj v obdobných veciach sp. zn. IV. ÚS 75/08 a sp. zn. IV. ÚS 95/08.

IV.

15.   Kvôli   prehľadu   vývoja   rozhodovania   možno   uviesť,   že   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 2/07   z 8.   marca   2007   ústavný   súd   odmietol   návrh   verejnej   funkcionárky,   ktorá nepodala   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   do   31.   marca   2006,   pričom (aktívnou)   verejnou   funkcionárkou   prestala   byť   31.   augusta   2005.   Nálezom   sp.   zn. III. ÚS 84/08 z 1. júla 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie výboru, ktorý uložil pokutu verejnému funkcionárovi, ktorý bol odvolaný z výkonu funkcie 18. augusta 2006 a nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 31. marca 2007. Ústavný súd v závere nálezu sp. zn. III. ÚS 84/08 uviedol, že neakceptuje námietku navrhovateľa, ktorou tvrdil, že mu nemala byť uložená žiadna sankcia za nesplnenie zákonnej povinnosti, pretože na účely aplikácie čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona sa považoval za verejného funkcionára iba do 18. augusta 2007, hoci je pravdou, že navrhovateľ nevykonával v čase uloženia tejto sankcie verejnú funkciu, ale konanie vo veci ochrany verejného záujmu sa začalo ešte 2. júla 2007, teda v zmysle čl. 3 ods. 1 ústavného zákona bol považovaný za osobu, ktorá vykonávala verejnú funkciu, a z návrhu tiež vyplýva, že podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona si svoju povinnosť   podať   písomné   oznámenie   do   31.   marca   2007   riadne   nesplnil.   Napokon, uznesením sp. zn. III. ÚS 169/08 z 3. septembra 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie výboru, ktorým bola uložená pokuta za oneskorené (23. júla 2007) podanie oznámenia, po 31. marci 2007, verejným funkcionárom, ktorému skončil (aktívny) výkon funkcie 4. júla 2006.

16. Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciu II. senátu a na základe toho vydáva zjednocujúce stanovisko, tak ako to je uvedené vo výroku.

17. Ústavný súd si uvedomuje, že aj mimo klasických kompetencií, akými sú hlavne abstraktná kontrola noriem a ústavná sťažnosť, vystupuje ako ochranca ústavnosti, teda ako ochranca slobodnej sféry jednotlivcov. Táto skutočnosť by pri posudzovaní aktuálne spornej právnej otázky na prvý pohľad bez kontextu znamenala tendenciu k eliminácii sankcií, tak ako to bolo vyjadrené v rozhodnutiach IV. senátu ústavného súdu. V danom prípade však nejde   o akúsi   „kriminalizáciu“   verejných   činiteľov,   ale o naplnenie rozumného,   ústavne korektného účelu ústavného zákona, ktorý má zreteľnú oporu v jeho texte.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010