znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/09-3

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2009 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Jána   Lubyho,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika   podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v náleze č. k. II. ÚS 91/08-111 z   9.   septembra   2008   a v stanovisku   I. senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ku ktorému   dospel   v súvislosti   s prerokovaním   sťažnosti   Mesta   Vysoké   Tatry   v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 363/08, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Prvá   zmena   hranice   katastrálneho   územia   obce   Štrba   tak,   že   z jej   katastrálneho územia bolo odčlenené územie Tatranskej Štrby v prospech územia mesta Vysoké Tatry, bola vykonaná v rozhodnom období od 1. januára 1948 do 31. decembra 1989 [§ 52 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom do   31.   decembra   2001],   a to   bez   súhlasu   obyvateľov   obce,   a preto   nie   je   dôvod   na prinavrátenie   územia   Tatranskej   Štrby   mestu   Vysoké   Tatry,   ktoré   mu   bolo   odňaté   na základe uznesenia pléna Okresného národného výboru Poprad č. 90 z 23. marca 1976.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konania vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky

A. Vec „Štrbské Pleso“

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2007 doručená sťažnosť a 15. februára 2008 doplnenie sťažnosti Mesta Vysoké Tatry (ďalej aj   „sťažovateľ“)   podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) podľa čl. 127a ústavy vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 5 Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „európska charta“) rozhodnutím Správy katastra Poprad (ďalej len „katastrálny úrad“) sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Sp 16/05 z   29. novembra   2005   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 91/08-44 z 28. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mesta Vysoké Tatry podľa čl. 127 ústavy vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 4   a   čl.   46   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a sťažnosť   mestského zastupiteľstva podľa čl. 127a ústavy vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1   a   3   ústavy   a čl.   5   európskej   charty   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007.

Nálezom   č.   k.   II.   ÚS   91/08-111   z   9.   septembra   2008   ústavný   súd   rozhodol,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007 bolo porušené základné právo Mesta   Vysoké Tatry   podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy a základné právo mestského zastupiteľstva   podľa   čl. 67   ods.   1   a 3   ústavy,   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 SžoKS 21/06   z 3. mája   2007   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti sťažnostiam Mesta Vysoké Tatry a mestského zastupiteľstva ústavný súd svojím nálezom nevyhovel.

B. Vec „Tatranská Štrba“

Ústavnému   súdu   bola   12. októbra   2007   doručená   sťažnosť   a   25.   februára   2008 doplnenie sťažnosti Mesta Vysoké Tatry a mestského zastupiteľstva vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím   katastrálneho   úradu   sp.   zn.   H-3/97   z 11. marca 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Sp 25/05 z 29. novembra 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 363/08-44 z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   na ďalšie   konanie sťažnosť   Mesta   Vysoké   Tatry   podľa čl. 127 ústavy vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007, vo zvyšnej časti sťažnosť Mesta Vysoké Tatry odmietol a odmietol sťažnosť mestského zastupiteľstva podľa čl. 127a ústavy.

II.

Skutkový stav a právne závery najvyššieho súdu

A. Vec „Štrbské Pleso“

Obec Štrba sa návrhom z 30. decembra 1997 podľa § 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „katastrálny zákon“) v znení platnom   do   31.   decembra   2001   v spojení   s   §79c   katastrálneho   zákona   domáhala   na katastrálnom úrade zmeny priebehu hranice mesta Vysoké Tatry (predtým obec Vysoké Tatry a Starý Smokovec) a obce Štrba prinavrátením územia „Štrbské Pleso“ obci Štrba z dôvodu,   že uvedené územie bolo obci Štrba odňaté v rozhodnom období, teda   zmena priebehu hranice bola vykonaná v rozhodnom období rokov 1948 až 1989 a bez súhlasu obyvateľov obce.

Katastrálny úrad vydal vo veci tri rozhodnutia sp. zn. H-11/97 (z 19. augusta 1998, z 21. decembra 1999 a z 13. mája 2002), ktorými vyhovel návrhu Obce Štrba a ktoré boli na základe   odvolaní   Mesta   Vysoké   Tatry   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Prešove   zrušené a vrátené na ďalšie konanie (rozsudkami č. k. 2 S 51/98-22 z 30. septembra 1999, č. k. 2 S 13/00-71 z 23. októbra 2001 a č. k. 2 S 113/02-22 zo 14. marca 2003).

Katastrálny úrad svojím posledným rozhodnutím sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004 opätovne vyhovel návrhu Obce Štrba a rozhodol o zmene priebehu hraníc katastrálnych území tak, že sporné územie „Štrbského Plesa“ prestáva byť súčasťou katastrálneho územia Štrbské   Pleso   tvoriaceho súčasť   mesta   Vysoké   Tatry   a stáva sa   súčasťou   katastrálneho územia obce Štrba.

Na   základe   odvolania   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“) podaného Mestom Vysoké Tatry krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 24 Sp 16/05 z 29. novembra   2005   potvrdil   rozhodnutie   katastrálneho   úradu   (odvolacie   konanie   bolo pôvodne vedené Krajským súdom v Prešove a po vznesení námietky zaujatosti a prikázaní veci najvyšším súdom bolo vedené krajským súdom, ktorý vo veci rozhodol).

Po podaní odvolania Mestom Vysoké Tatry proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   SžoKS   21/2006   z   3. mája   2007   rozhodol   tak,   že   rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd sa stotožnil s právnymi závermi katastrálneho úradu a krajského súdu a vo svojom rozsudku uviedol: «Najvyšší súd preskúmaním veci zistil, že krajský súd vo svojom rozsudku na strane 10 a 11 podrobne, vecne správne zdôvodnil svoj právny názor, že zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR a nariadenie č. 6/1954 Sb. n. SNR nanovo upravuje spornú hranicu medzi dotknutými katastrálnymi územiami obcí Štrba a Vysoké Tatry   a uvádza,   ktoré   pozemky   tvoria   územie   Vysokých   Tatier.   Krajský   súd   súčasne konštatoval, že prvé opatrenia na vykonanie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR sú datované 7. 10. 1948,   7. 7. 1948,   15. 8. 1948   resp.   18. 8. 1950,   teda   spadajú   už   do   rozhodného obdobia, pričom podľa § 6 ods. 2 zák. č. 3/1954 Sb. z. SNR je ich potrebné považovať za opatrenia podľa tohto zákona.

Najvyšší súd sa stotožňuje s uvedeným právnym názorom krajského súdu, ktorého skutkové   východiská   zodpovedajú   obsahu   spisu,   je   skutkovo   podložený   a logicky zdôvodnený. Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 3/1954 Sb. z. SNR a nariadenia č. 6/1954 Sb. n. SNR nevyplýva, že by sa malo uskutočniť len doplnenie priebehu hranice určenej nariadením SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR. Naviac preukázané reálne opatrenia na zmenu hranice po 1. 1. 1947 (ktorých zistenie navrhovateľ v odvolaní ani nenamietal) nedávajú podklad   pre   uznanie   tvrdenia   navrhovateľa,   že   k   zmene   hranice   nedošlo   v rozhodnom období od 1. 1. 1948 do 31. 12. 1989, ale už pred týmto rozhodným obdobím, t. j. už pred 1. 1. 1948 a že v celom rozsahu sa tak stalo len podľa nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR, ktoré nadobudlo účinnosť 27. 5. 1947.

Odvolací   súd   poukazuje   na   podrobné   dôvody   rozhodnutia   správneho   orgánu   na strane   8   -   11   rozhodnutia   (porovnanie   popisu   hranice),   z ktorého   o. i.   vyplýva,   že   po vykonanom porovnaní pozemkov odňatých obci Štrba nariadením č. 52/1947 Sb. n. SNR a zákonom č. 3/1954 Sb., v spojitosti s nariadením č. 6/1954 Sb., a nad ich rámec aj bez právneho   dôvodu   je   zrejmé   že:   k reálnemu   vymedzeniu   územia   daného   nariadením č. 52/1947 Sb. n. SNR došlo až v rozhodnom období, pričom samotné vydanie nariadenia je mimo   rozhodného   obdobia.   Vo   vzťahu   k tomuto   záveru   správneho   orgánu   navrhovateľ okrem všeobecného tvrdenia o jeho nesprávnosti žiadne právne argumenty v odvolaní proti rozsudku   krajského   súdu,   ale   ani   v návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu neuviedol.

Pokiaľ navrhovateľ zdôvodňoval nesprávne právne posúdenie veci tým, že nie je rozhodujúce reálne uskutočnenie zmien priebehu hranice podľa nariadenia č. 52/1947 Sb., ale   samotná   účinnosť   tohto   nariadenia,   ktorá   nepochybne   nespadá   do   rozhodujúceho obdobia, odvolací súd sa s týmto názorom navrhovateľa nestotožňuje.

Podľa   §   52   zákona   č.   162/1995   Z. z.   katastrálny   úrad   na   návrh   obce   alebo obyvateľov   obce   v konaní   rozhodne   o zmene   priebehu   hranice   obce   alebo   hranice katastrálneho územia, ak sa zmena priebehu hranice vykonala v rokoch 1948 – 1989 bez súhlasu obce alebo obyvateľov obce. Navrhovateľ tvrdil, že „vykonanie“ zmeny v priebehu hranice je už dané samotných vydaním nariadenia.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré v tejto súvislosti uviedol krajský súd na strane   10   -   11   svojho   rozhodnutia,   že   ak   by   ku   dňu   účinnosti   zákona   č.   3/1954   Sb. (17. 5. 1954) mal už platiť právny stav vytvorený nariadením č. 52/1947 Sb., zákonodarca by už nemohol označiť tieto pozemky za pozemky obcí (aj Obce Štrba), keďže by už tvorili územie   Vysokých   Tatier   od   roku   1947,   resp.   by   ich   označil   za   bývalé   pozemky   obcí, odčlenené podľa nariadenia č. 52/1947 Sb., čo sa však v zákone č. 3/1954 Sb. takto nestalo. Odvolací súd uvedenú argumentáciu považuje za logickú a zodpovedajúcu zneniu zákona. Nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku krajského súdu odvolací sú poukazuje na to, že samotné nariadenie obsahuje v § 12 ods. 1 úpravu, podľa ktorej Povereníctvo vnútra malo určiť podrobnosti k jednotlivým ustanoveniam tohoto nariadenia najmä k jeho § 2, ktoré stanovilo, že územné časti vymedzené v § 1 tvoria obec Vysoké Tatry. Vydanie takého vykonávacieho predpisu však preukázané nebolo. V § 11 nariadenia sa tiež ustanovilo, že zápis zmien podľa tohoto nariadenia sa vykoná z moci úradnej. Vykonanie zápisov z moci úradnej   týkajúcich   sa   zmeny   hraníc   medzi   dotknutými   obcami   dokumentované   rovnako nebolo. Zákonom č. 3/1954 Sb. bolo napokon predmetné nariadenie zrušené (§ 5 zákona). Jeho následná realizácia preto ani nebola možná.

Podľa názoru odvolacieho súdu k vykonaniu zmeny priebehu hranice v zmysle vyššie uvedeného nepostačuje len samotné nové určenie priebehu hranice právnym predpisom, ale je   potrebná   aj   aktívna   činnosť   príslušných   orgánov   aplikujúcich   právo,   do   pôsobnosti ktorých   patrí   zápis   zmien   do   príslušných   verejných   kníh.   Také   postupy   do   1. 1. 1948 v zmysle nariadenia č. 52/1947 Sb. navrhovateľom preukázané v konaní neboli, pričom sám nenamietal vykonanie zmien po 1. 1. 1948 a osobitne po prijatí zákona č. 3/1954 Sb. Z týchto dôvodov potom aj odvolací súd dospel k záveru, že odporca neporušil zákon, ak podľa § 52 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2001 v spojení s § 79c zákona   rozhodol,   že   žiadosti   o zmenu   priebehu   hranice   obce   na   návrh   Obce   Štrba z 27. 12. 1997 vyhovel, pretože zmena priebehu hranice v prospech Obce Vysoké Tatry sa vykonala   v rozhodnom   období   rokov   1948   –   1989   a žiadosť   bola   podaná   v zákonom stanovenej lehote.

Krajský súd sa zaoberal aj tvrdením navrhovateľa, že odporca nerešpektoval právny názor   vyslovený   v zrušujúcich   rozhodnutiach   Krajského   súdu   v Prešove.   Odvolací   súd dospel   k záveru,   že   právne   názory   Krajského   súdu   v Prešove,   tak   ako   ich   uvádza navrhovateľ v odvolaní na strane 2 (5. odsek zvýrazneným písmom) sú takého charakteru, že   znamenali   usmernenie   odporcu   predovšetkým   na   odstránenie   súdom   vytýkanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým sa správny orgán v rozhodnutí, ktoré je predmetom prieskumu v tomto konaní, aj riadil. Krajský súd v Banskej Bystrici vecne správne posúdil aj otázku svojej viazanosti právnym názorom súdu toho istého stupňa vyslovenom v skoršom súdnom konaní.   Odvolací   súd   sa v plnej miere stotožňuje s dôvodmi,   ktoré   krajský súd v tejto   súvislosti   uviedol   na   strane   12   odsek   4   svojho   rozsudku,   najmä   že   súd   pri preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   skúma   predovšetkým,   či   rozhodnutie   správneho orgánu je v súlade s hmotnoprávnymi predpismi a v danom prípade   dospel   k záveru,   že správny   orgán   rozhodol   v súlade   so   zákonom.   Prípadné   odklonenie   sa   od   skoršieho právneho   názoru   (iného   súdu   rovnakého   stupňa)   krajský   súd   nepovažoval   za   takú skutočnosť, v dôsledku ktorej by malo byť zrušené preskúmavané rozhodnutie, nakoľko bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi predpismi. Odvolací súd k tomu dodáva, že ani Krajský súd v Prešove nevyslovil jednoznačný právny názor na právne posúdenie veci, ale usmernil správny orgán na to, aby bral v úvahu právny stav vytvorený účinnosťou nariadenia SNR č. 52/1947 Sb. ako aj právny stav vytvorený zákonom č. 3/1954 Sb. a jeho vykonávacím nariadením.

Ako vyplýva z výroku rozhodnutia správneho orgánu i z dôvodov jeho rozhodnutia, správny orgán ustálil priebeh hranice podľa oboch týchto predpisov a dokumentoval ju aj v prílohách geometrického plánu, v súlade s právnym názorom, ktorý v skoršom zrušujúcom rozsudku   vyslovil   Krajský   súd   v Prešove.   V ďalšom   konaní   sa   podľa   právneho   názoru Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   stalo   nesporným,   že   zákon   č.   3/1954   Sb.   z.   SNR a nariadenie č. 6/1954 Sb. n. SNR nanovo upravuje spornú hranicu, ako to aj krajský súd uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia na strane 10 - 11...»

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti v celom rozsahu zotrval na vecných dôvodoch   svojho   rozhodnutia   a na   svojich   právnych   záveroch   a osobitne   poukázal   na dôvody svojho rozhodnutia «na strane 3 ods. 1 rozsudku, kde uviedol časové súvislosti realizácie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR, ktoré považoval za jednoznačne svedčiace pre právny záver o tom, že k vykonaniu zmien priebehu hranice katastrálnych území podľa tohto predpisu v minulosti mohlo reálne dôjsť len v rozhodnom období vymedzenom zákonom od roku 1948 a nie pred rokom 1948... V konaní bolo preukázané splnenie podmienky § 52 zák. č. 162/1995   Zb.   pre   zmenu   priebehu   hranice,   resp.   jej   „reštituovanie“.   Uvedené ustanovenie zákona (§ 52) bolo považované bezosporu za ustanovenie reštitučnej povahy na odstránenie krívd, resp. navrátenia vecí do pôvodného stavu, pokiaľ ide o priebeh hraníc katastrálnych   území   viacerých   obcí   podtatranskej   oblasti,   ale   aj   inde   v   Slovenskej republike. Najvyšší súd rozhodol napokon v súlade so svojou predchádzajúcou praxou vo veciach obdobnej povahy.».

B. Vec „Tatranská Štrba“

Mesto   Vysoké   Tatry   sa   návrhom   z 20.   decembra   1997   podľa   §   52   ods.   1 katastrálneho zákona v znení platnom do 31. decembra 2001 v spojení s § 79c katastrálneho zákona domáhalo na katastrálnom úrade vydania rozhodnutia o zmene priebehu hranice mesta Vysoké Tatry a obce Štrba - prinavrátenia územia „Tatranská Štrba“ od obce Štrba z dôvodov, že uvedené územie bolo mestu Vysoké Tatry odňaté v roku 1976 (uznesením pléna Okresného národného výboru Poprad č. 90 z 23. marca 1976), teda zmena priebehu hranice bola vykonaná v rozhodnom období rokov 1948 až 1989 a bez súhlasu obyvateľov obce.

Katastrálny   úrad   prvýkrát   rozhodol   o   návrhu   Mesta   Vysoké   Tatry   rozhodnutím sp. zn.   H-3/97   z   24.   októbra   1997   tak,   že   návrh   zamietol.   Predmetné   rozhodnutie katastrálneho úradu bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 42/00-28 z 12. septembra 2000 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Katastrálny úrad aj svojím druhým rozhodnutím sp. zn. H-3/97 z 11. marca 2004 návrh   Mesta   Vysoké   Tatry   zamietol.   Vo   svojom   rozhodnutí   vo   vzťahu   k vyčleňovaniu sporného   územia   „Tatranskej   Štrby“   z katastrálneho   územia   obce   Štrba   konštatoval existenciu   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady   č.   52/1947   Sb. n.   SNR o utvorení obce Vysoké Tatry a o zaistení rozvoja tatranského kraja z 15. marca 1947 (ďalej len „nariadenie č. 52/1947“)   a   uviedol: „Následne   z rôznych   dôvodov   (nepresnosti   pri   určovaní   hraníc odčleňovaného územia, neúplný, nekorektný popis odčleňovaného územia, odstránenie chýb a potreba jednoznačného zadefinovania odčleňovaného územia) Slovenská národná rada prijala zákon č. 3/1954 Zb.. Podľa § 5 zákona č. 3/1954 Zb. sa zrušuje nariadenie SNR č. 52/1947   Zb.   nakoľko   odporuje   novoprijatému   predpisu.   Na   vykonanie   zákona   SNR č. 3/1954 Zb. bolo vydané nariadenie Zboru povereníkov č. 6/1954 Zb... v prílohe č. 2 tohto nariadenia   bol   uvedený   popis   hraníc   územia   Vysokých   Tatier,   ktorý   bol   odlišný   oproti popisu hranice podľa nariadenia SNR č. 52/1947 Zb. n. SNR. Nanovo bol teda popísaný a definovaný aj popis hraníc mesta Vysoké Tatry, ako aj hranice obce Štrba a odnímanej časti územia obce Štrba...

V roku 1960 v rámci celoštátnej územnej reorganizácie výkon štátnej správy osady Tatranská Štrba aj v dôsledku predchádzajúcich žiadostí jej obyvateľov bol pričlenený späť pod kompetenciu obce Štrba. Tento prechod výkonu štátnej správy ale nebol sprevádzaný súbežným vrátením územia osady Tatranská Štrba od mesta Vysoké Tatry v prospech obce Štrba.   Táto   anomália,   keď   výkon   štátnej   správy   osady   podliehal   jednej   obci,   ale   ňou spravované územie bolo štatisticky vykazované v druhej obci, trvala 16 rokov až do roka 1976, keď bola odstránená...

V roku 1976 plénum ONV Poprad vydalo uznesenie č. 90 z 23. 3. 1976 opierajúce sa o kladné výsledky referenda obyvateľov osady Tatranská Štrba, podľa ktorého sa územie o celkovej výmere 380 ha odčleňuje z územia obce Vysoké Tatry a vracia sa späť obci Štrba, ktorej bolo pôvodne odňaté...

Z uvedeného vyplýva, že predmetné územie tvoriace osadu Tatranská Štrba, bolo v rozhodnom období zákonom č. 3/1954 Zb. v spojení s nariadením 6/1954 Zb. odňaté obci Štrba a to proti jej vôli.

Následne, tak isto v rozhodnom období, bolo územie Tatranskej Štrby na základe uznesenia pléna ONV Poprad č. 90 z 23. 3. 1976 odňaté mestu Starý Smokovec (dnes Vysoké Tatry) - Toto územie bolo vrátené obci Štrba...

Zákon č. 162/1995 Z. z. situáciu, v ktorej bolo to isté územie odňaté v rozhodnom období dvom obciam proti ich vôli nerieši.

Konanie   o   určenie   priebehu   hranice   obce   alebo   hranice   katastrálneho   územia upravené v § 52 a nasl. katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov má povahu reštitučnú. Jeho úlohou je odstrániť krivdy, ktoré boli spôsobené obciam pri ich násilnom zlučovaní alebo rozdeľovaní v zákone uvedenom rozhodnom období.

Podobným právnym predpisom, ktorý odstraňuje krivdy vykonané v rokoch 1948 – 1990   je   zákon   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Tento zákon vo svojom § 12 upravuje súbeh nárokov reštituentov takto: ak dôjde k súbehu nárokov oprávnených osôb podľa § 6 ods. 1, prislúcha právo na vydanie pôvodných nehnuteľností tej z nich. ktorá svoje   vlastníctvo   stratila   v dôsledku   jednostranného   aktu   štátu.   Pokiaľ   týmto   spôsobom stratilo svoje vlastníctvo postupne viac oprávnených osôb, prislúcha toto právo tej z nich, ktorá vlastníctvo stratila skôr, pokiaľ sa nedohodnú inak. Ostatné oprávnené osoby majú v takom   prípade   právo   na   prevod   pozemkov   podľa   §   11   ods.   2,   prípadne   na   finančnú náhradu.

Postup podľa tohto ustanovenia § 12 zákona č. 229/1991 Zb. sa týka prípadov, keď si nárok na vydanie tej istej nehnuteľnosti uplatnilo viac oprávnených osôb, pričom k odňatiu ich   vlastníckeho   práva   došlo   v   rôznom   čase.   Zákon   č.   229/1991   Zb.   o   pôde   v   znení neskorších predpisov tu určuje poradie, podľa ktorého sa majú uspokojiť oprávnené osoby. Pretože ide len o jeden pozemok, obnovu vlastníckeho práva možno k tomu istému pozemku poskytnúť   len jednému reštituentovi.   Uprednostňuje sa strata vlastníctva jednostranným aktom štátu. Pritom, ak je takýchto oprávnených osôb viac, platí zásada, že sa obnoví vlastnícke právo k tomuto pozemku tomu, kto oň prišiel najskôr.

Podľa § 7 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. ak dôjde k súbehu práv oprávnených osôb podľa § 3 ods. 1, prislúcha právo na vydanie pôvodných pozemkov tej z nich, ktorá vlastníctvo stratila v dôsledku   jednostranného   aktu   štátu.   Ak   týmto   spôsobom   stratilo   svoje   vlastníctvo postupne viac oprávnených osôb, prislúcha toto právo tej z nich, ktorá vlastníctvo stratila skôr, ak sa nedohodnú inak. Ostatné oprávnené osoby majú v takom prípade právo na prevod pozemkov podľa § 6 ods. 2, prípadne na finančnú náhradu.

V   prípade   mesta   Vysoké   Tatry   (predtým   Starý   Smokovec)   a   obce   Štrba   ohľadne územia Tatranskej Štrby došlo k obdobnej situácii, ako ju upravujú citované ustanovenia § 12 zákona č. 229/1991 Zb. o pôde a § 7 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom.   Aj   tu   došlo   k   postupnému   odňatiu   toho   istého   územia   dvom   obciam v rozhodnom   období   a   proti   ich   vôli.   Nakoľko   katastrálny   zákon   č.   162/1995   Z.   z., neupravuje súbeh nárokov dvoch obcí, ktorým bolo odňaté to isté územie postupne, avšak v rozhodnom období, správny orgán má za to, že tento súbeh nárokov je potrebné riešiť podobným spôsobom. To znamená, vrátiť územie tej obci, ktorej bolo odňaté ako prvej. Z uvedeného dôvodu správny orgán nepriznal mestu Starý Smokovec (dnes Vysoké Tatry) nárok na vrátenie územia, ktoré mu síce bolo odňaté v rozhodnom období a proti jeho vôli avšak až v poradí ako druhému, nakoľko ako prvej bolo toto územie odňaté obci Štrba a to za tých istých podmienok...“

V 5. bode odôvodnenia sa katastrálny úrad vysporiadal aj s vecným nedostatkom časti návrhu a uviedol: „Z dokazovania vyplýva, že v roku 1976 bolo mestu Starý Smokovec (dnes Vysoké Tatry) odňaté územie celkovo o výmere 380 ha, ale podľa geometrického plánu, ktorý je súčasťou návrhu, požaduje vrátenie v rozsahu 556,8997 ha... návrh mesta Starý Smokovec (dnes Vysoké Tatry) v časti 556,8997 ha mínus 380 ha, t. j. 176,8997 ha presahujúcej odňatie územia na základe uznesenia ONV Poprad č. 90 z 23. 3. 1976, nie je dôvodný... Táto časť územia v rozsahu 176,8997 ha nebola mestu Starý Smokovec (dnes Vysoké Tatry) v rokoch 1948 - 1989 uznesením ONV Poprad č. 90 odňatá a nemožno ju teda mestu Vysoké Tatry vrátiť.

Na základe odvolania Mesta   Vysoké Tatry   podľa   V.   časti   Občianskeho súdneho poriadku   krajský   súd   svojím   rozsudkom   č.   k.   23   Sp   25/05-82   z   29.   novembra   2005 rozhodnutie katastrálneho úradu sp. zn. H-3/97 z 11. marca 2004 potvrdil. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Odvolanie navrhovateľa nesmerovalo proti právnemu   posúdeniu   nároku   Mesta   Vysoké   Tatry,   tak   ako   to   urobil   správny   orgán…“, napriek uvedenému sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci katastrálnym úradom, ktoré považoval za zákonné (odvolacie konanie bolo pôvodne vedené Krajským súdom v Prešove a po vznesení námietky zaujatosti a prikázaní veci najvyšším súdom bolo vedené krajským súdom, ktorý vo veci rozhodol).

Mesto Vysoké Tatry podalo proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Sp 25/05-82 z 29. novembra 2005 odvolanie, v ktorom uviedlo, že podľa jeho názoru „Rozhodujúcou okolnosťou, na základe ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici vydal svoje rozhodnutie bolo, že   súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením   katastrálneho   úradu   ohľadom   súbehu   reštitučných nárokov dvoch obcí...“, a poukazovalo na to, že podľa jeho názoru k odňatiu sporného územia   obci   Štrba   došlo   v roku   1947   nariadením   č.   52/1947   z 15.   marca   1947,   ktoré nadobudlo účinnosť 26. mája 1947 (teda nie v rozhodnom období rokov 1948-1989), a preto Obec Štrba nemohla byť oprávnenou osobou na navrátenie tohto územia, a tým nemohlo dôjsť ani ku vzniku súbehu nárokov oprávnených osôb na prinavrátenie sporného územia, ako to konštatoval katastrálny úrad, so záverom ktorého sa stotožnil aj krajský súd.

Najvyšší   súd   na   základe   odvolania   podaného   Mestom   Vysoké   Tatry   preskúmal rozsudok krajského súdu a svojím rozsudkom sp. zn. 3 SžoKS 21/2006 z 3. mája 2007 ho potvrdil.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   konštatoval   správnosť   záveru krajského súdu, že Mesto Vysoké Tatry nenamietalo vo svojich odvolacích dôvodoch proti rozhodnutiu katastrálneho úradu jeho právne závery (o súbehu reštitučných nárokov dvoch obcí ako oprávnených osôb, a tým ani závery o ustálení času, kedy došlo k odňatiu územia „Tatranskej   Štrby“   z katastrálneho   územia   obce   Štrba),   k čomu   uviedol:   „Odvolací   súd uvádza, že odvolanie podané podľa § 56 katastrálneho zákona a § 250I OSP neobsahovalo dôvod nezákonnosti takto uvedeného právneho posúdenia veci. Nemohol by preto krajský súd   ani   v prípade   zistenia   nezákonnosti   takto   uvedeného   právneho   posúdenia   veci odvolaniu   (návrhu)   vyhovieť...“   Napriek   tomu   sa   však   najvyšší   súd   s týmito   právnymi závermi katastrálneho úradu, odobrenými aj v rozsudku krajského súdu stotožnil a uviedol: „Odvolací súd k tomu dodáva, že rozhodnutie odporcu a jeho argumentácia zodpovedá legitímnemu   cieľu   nápravy   krívd,   ktorý   bol   ustanovením   §   52   katastrálnym   a   ktoré ustanovenie má nepochybne reštitučnú povahu. V danom prípade nejde síce o reštitúciu (navrátenie) vlastníckych práv, ale o navrátenie hraníc obcí do pôvodného stavu, v danom prípade do stavu pred 1. 1. 1948. Prvotný zásah do priebehu hranice bol nepochybne v neprospech   Obce   Štrba   a   v   prospech   navrhovateľa   Obce   Vysoké   Tatry.   Navrhovateľ preto,   hoci   formálne   spĺňa   podmienky   §   52   katastrálneho   zákona   (zmena   hranice   bez súhlasu obce a obyvateľov v rozhodnom období) na nové určenie hranice, vzhľadom na rozhodnutie ONV v Poprade z roku 1976, ktorým sa hranica len vrátila do pôvodného stavu,   nespĺňa   podmienky   §   52   zákona   v   materiálnom   zmysle.   Nemôže   preto   dôjsť   k reštitúcii takého priebehu hranice v zmysle sledovaného cieľa, ktorým sa hranica opätovne stanoví podľa zák. č. 3/1954 Sb. v neprospech Obce Štrba.“

III.

Obsah a dôvody sťažností a vyjadrení Mesta Vysoké Tatry a mestského zastupiteľstva

A. Vec „Štrbské Pleso“

Mesto Vysoké Tatry (aj mestské zastupiteľstvo) vo svojej sťažnosti vo veci „Štrbské Pleso“ okrem iného uviedlo: «V konaní o návrhu obce Štrba... sme na Správe katastra, na krajskom súde, a aj na najvyššom súde namietali, že na konanie o určenie priebehu hranice obce Štrba podľa citovaných ustanovení nie sú splnené podmienky, pretože zmenu priebehu hranice obce Štrba - súčasne so zmenami hraníc ďalších obcí - vykonala Slovenská národná rada v rámci svojej zákonodarnej pôsobnosti pred rozhodným obdobím svojim nariadením č. 52/1947 Zb. n. SNR o utvorení obce Vysoké Tatry a o zaistení rozvoja tatranského kraja, ktoré nadobudlo účinnosť 26. 5. 1947.

Zastávame názor, že k utvoreniu obce Vysoké Tatry v hraniciach určených citovaným nariadením Slovenskej národnej rady došlo dňom, keď toto nariadenie nadobudlo účinnosť a, že ďalšie - neskoršie - právne predpisy iba upresňovali postavenie Vysokých Tatier ako samostatného územného článku utvoreného v roku 1947 a z toho vyplývajúceho, resp. s ním súvisiaceho postavenia miestnych orgánov obce Vysoké Tatry...

K vzniku obce Vysoké Tatry s vymedzeným územím a teda k zmene vzájomnej hranice medzi účastníkmi došlo ex lege účinnosťou Nariadenia SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR zo dňa 15. marca   1947,   teda   dňa   26. 05. 1947.   A   to   po   viac   ako   niekoľko   desaťročnom   úsilí obyvateľov a predstaviteľov podtatranských obcí.

Preto, že vznikla obec Vysoké Tatry v roku 1947 s vlastným územím: 1.) mohol sa zmeniť   domicil   osôb   s   trvalým   pobytom   na   dotknutých   územiach;   2.)   mohla   existovať dočasná správna komisia s právomocami okresného výboru, a neskôr jednotný národný výbor, 3.) ktoré orgány mali rozhodovaciu právomoc na dotknutých územiach a s majetkom obce hospodárili vrátane tvorby obecného rozpočtu, stavby múzea, úradovní, rozhodovaniu o tatranskom prídavku ap.

Je zrejmé, že ku zmene hraníc medzi obcami došlo ex lege aj na základe Nariadenia Sboru povereníkov č. 6/1954 Sb. n. SNR zo dňa 11. mája 1954 o podrobnom vymedzení územia   obvodu   Mestského   národného   výboru   vo   Vysokých   Tatrách   a   jednotlivých obvodných   národných   výborov,   ktoré   vykonávalo   Zákon   č.   3/1954   Sb.   n.   SNR   zo   dňa 25. marca   1954   o pôsobnosti,   organizácii   a   o   územnom   obvode   Mestského   národného výboru vo Vysokých Tatrách.

Obec Štrba nemôže mať podľa nijakého ustanovenia nárok na vydanie území, ktoré sa v roku 1947 stali súčasťou územia obce Vysoké Tatry. Môže mať nárok nanajvýš ak na vydanie rozdielu odobratých území od stavu ktorý nastolil zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR zo dňa 25. marca 1954... a jeho vykonávací predpis, nakoľko až ex lege týmto zákonom sa v rozhodnom   období   prvýkrát   menil   od   roku   1947   platný   stav   hraníc   medzi   obcami. Rovnako nemôže mať nárok na vydanie území, ktoré sa stali územím mesta Vysokých Tatier na základe uznesenia SNR zo dňa 22. septembra 1990, ktorým mesto vzniklo...

Je rovnako nepravda, že k vzniku obce Vysoké Tatry a oddeleniu k. ú. Štrbské Pleso v prospech obce Vysoké Tatry došlo bez súhlasu obyvateľov obce. K vzniku obce Vysoké Tatry došlo aj zásluhou obyvateľov Štrbského Plesa a predstaviteľov aj Národného výboru Štrbské Pleso, ktorí sa spolu s ostatnými národnými výbormi obrátili na Slovenskú národnú radu svojim listom zo dňa 06. 05. 1945, ku ktorému bol priložený aj súhlas zúčastnených obcí. Pričom toto nebolo jediný krát, kedy obyvatelia obce chceli byť súčasťou obce Vysoké Tatry. Práve jeden z prvých hlasov za odtrhnutie sa od materskej obce zaznel zo Štrbského Plesa   v roku   1932,   kde   predstavitelia   osady   požiadali,   „Okresný   úrad   v   Liptovskom Mikuláši o súhlas k osamostatneniu a vytvoreniu vlastnej politicko administratívnej správy, dôvodiac tým, obec Štrba je charakteru poľnohospodárskeho a dostatočne nerieši problémy kúpeľného a turistického rázu...»

Vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   Mesto   Vysoké   Tatry (aj mestské   zastupiteľstvo)   okrem   iného   uviedlo:   «Podľa   nášho   názoru   súdy   v   rámci právneho posudzovania zákonnosti administratívneho zásahu do našich práv boli povinné skúmať, či sa správny orgán náležíte zaoberal vecou z hľadiska prípustnosti zmeny priebehu hranice obce alebo hranice katastrálneho územia (ďalej len „priebeh hranice“) podľa § 52 katastrálneho   zákona   v prípade,   keď   priebeh   hranice   obce   Vysoké   Tatry   bol   určený v r. 1947 nariadením Slovenskej národnej rady č. 47/1947 Zb. SNR.

V tejto súvislosti si dovoľujeme opakovane tvrdiť, že „reštitučná“ zmena priebehu hranice   obce   alebo   hranice   katastrálneho   územia   podľa   §   52   pôvodného   znenia katastrálneho zákona:

- Nevzťahuje sa na priebeh hranice obce Vysoké Tatry, určenej pred rozhodným obdobím rokov 1948 - 1989 nariadením SNR č. 52/1947 Zb. SNR, ako je to v prípade vytýčenia   hranice   obce   Vysoké   Tatry   na   základe   zákona   SNR   č.   3/1954   Zb.   SNR a nariadenia Zboru povereníkov č 6/1954 Zb. SNR

- Reštitučná zmena sa môže vzťahovať iba na priebeh hranice územia obce Vysoké Tatry v prípadoch, keď priebeh hranice v tzv. rozhodnom období bol určený zákonom SNR č. 3/1954 Zb. SNR a nariadením Zboru povereníkov č. 6/1954 Zb. SNR odlišne v porovnaní s priebehom hranice určenej nariadením SNR č. 52/1947 Zb. SNR.

Hranicu obce Vysoké Tatry určenú nariadením SNR č. 52/1947 Zb. SNR rešpektoval zákonodarca v Prílohe k zákonu SNR č. 11/1949 Zb. SNR o Tatranskom národnom parku. V dôsledku totožnosti okamžiku - dňa 17. 5. 1954 - keď nadobudol účinnosť zákon SNR   č.   3/1954   Zb.   SNR   spolu   s   nariadením   Zboru   povereníkov   č.   6/1954   Zb.   SNR, s okamžikom - dňom - zrušenia nariadenia SNR č. 52/1947 Zb. SNR obec Vysoké Tatry nezanikla a znovu sa neutvorila, ani jej územie určené nariadením SNR č. 52/1947 Zb. SNR sa nezmenilo. Ak došlo dňa 17. 5. 1954 k nejakým zmenám v určení územia, na ktorom pôsobil   novoutvorený   Mestský   národný   výbor   vo   Vysokých   Tatrách,   išlo   v   podstate o určenie hranice pôvodnej obce Vysoké Tatry a nie o hranice obcí, z ktorých sa táto obec utvorila v r. 1949...»

B. Vec „Tatranská Štrba“

Mesto   Vysoké   Tatry   (ako aj mestské   zastupiteľstvo)   vo   svojej   sťažnosti   vo   veci „Tatranská Štrba“ uviedlo: „Podľa nás k 1.   zmene hraníc obcí,   a to v neprospech obce Vysoké Tatry a za naplnenia všetkých podmienok, ktoré vyžaduje ust. § 52 katastrálneho zákona na prinavrátenie územia obce, došlo až v roku 1976... Nešlo v poradí o 2. odňatie územia   v rozhodnom   období,   pretože   zmenu   priebehu   hranice   obce   Štrba...   vykonala Slovenská národná rada v rámci svojej zákonodarnej pôsobnosti pred rozhodným obdobím svojím nariadením č. 52/1947 Zb. n. SNR o utvorení obce Vysoké Tatry a o zaistení rozvoja tatranského kraja, ktoré nadobudlo účinnosť 26. 5. 1947.

Je   podľa   nás   zrejmé,   že   k utvoreniu   obce   Vysoké   Tatry   v hraniciach   určených citovaným   nariadením   Slovenskej   národnej   rady   došlo   dňom,   keď   toto   nariadenie nadobudlo účinnosť a že ďalšie - neskoršie - právne predpisy iba upresňovali postavenie Vysokých Tatier ako samostatného územného článku utvoreného v r. 1947...

K vzniku obce Vysoké Tatry s vymedzeným územím a teda k zmene vzájomnej hranice medzi účastníkmi došlo ex lege účinnosťou Nariadenia SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR zo dňa 15. marca 1947, teda dňa 26. 05. 1947...

Podľa   nášho   názoru   má   naše   mesto   Vysoké   Tatry   nárok   na   vydanie   rozdielu odobratých území od stavu ktorý nastolilo rozhodnutie pléna ONV Poprad zo dňa 23. 03. 1976, nakoľko sa až týmto rozhodnutím v rozhodnom období prvýkrát menil stav hraníc medzi obcami, platný od roku 1947.

Hranice   obce   Vysoké Tatry sa po   vzniku obce upravovali   viackrát.   V roku   1954 Slovenská   národná   rada   prijala   zákon   č.   3/1954   Sb.   n.   SNR   zo   dňa   25.   marca   1954 o pôsobnosti, organizácii a o územnom obvode Mestského národného výboru vo Vysokých Tatrách, a jeho vykonávajúci predpis - Nariadenie Sboru povereníkov č. 6/1954 Sb. n. SNR zo   dňa   11.   mája   1954   o podrobnom   vymedzení   územia   obvodu   Mestského   národného výboru vo Vysokých Tatrách a jednotlivých obvodných národných výborov. Tieto predpisy zrušili Nariadenie SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR, avšak nemohli zrušiť spätne stav, ktorý účinnosťou   nariadenia   v roku   1947   vznikol.   Zrušením   predpisu   predsa   nedochádza k zrušeniu vzťahov, ktoré do zrušenia predpisu vznikli...

Úprava hraníc obce sa... nedotýkala samotnej podstaty zriadenia obce s vlastným územím vymedzeným v roku 1947.“

IV.

Právne závery II. senátu ústavného súdu (ďalej len „II. senát“) vo veci „Štrbské Pleso“

«Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecných súdov, ani ich posudzovanie skutkových otázok. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ústavy spočíva v jeho tvrdení o krajne   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   resp.   o zjavne   nesprávnej   aplikácii ustanovenia § 52 ods. 1 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) – (ďalej len „katastrálny zákon“) v znení účinnom do 31. decembra 2001   v napadnutom   rozsudku,   pretože   podľa   neho   neboli   v zmysle   uvedeného „reštitučného“ ustanovenia katastrálneho zákona splnené podmienky na zmenu priebehu hraníc a na vydanie sporných území Obci Štrba.

Podľa   §   52   ods.   1   katastrálneho   zákona   v znení   účinnom   do   31. decembra 2001 katastrálny úrad na návrh obce alebo obyvateľov obce v konaní rozhodne o zmene priebehu hranice obce alebo hranice katastrálneho územia (ďalej len „priebeh hranice“) vtedy, ak sa zmena   priebehu   hranice   vykonala   v rokoch   1948   až   1989   bez   súhlasu   obce   alebo obyvateľov obce.

Úlohou   súdov   [najvyššieho   súdu   a   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“),   ale   aj   Správy   katastra   Poprad   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)]   bolo interpretovať   „reštitučné“   ustanovenie   §   52   katastrálneho   zákona   (účinného   do 31. decembra 2001) ústavne konformným spôsobom. Toto reštitučné ustanovenie bolo treba vykladať   a aplikovať   tak,   aby   nezaložil   vo   svojich   dôsledkoch   nové   krivdy v novokonštituovaných   samosprávnych,   majetkových   a   ďalších   vzťahoch.   Iný   výklad   by celkom   odporoval   princípom   reštitučných   zákonov,   ktoré   smerujú   k čiastočnej   náprave krívd, a nie vytváraniu nových krívd.

Ústavný súd už pripomenul, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, ale je súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto v okolnostiach danej veci nie je príslušný zaoberať   sa   konkrétnymi   problémami   určenia   priebehu   hranice   obcí,   resp.   hranice katastrálneho   územia,   dôvodmi   zápisov   do   katastra   nehnuteľností   a   ich   dopadmi   pri uplatňovaní   vlastníckych   práv   a   samosprávnych   právomocí,   pokiaľ   tým   súčasne nedochádza   k porušeniu   ústavne   zaručených   základných   práv   a   ústavných   princípov účastníkov súdneho konania. Pre posúdenie ústavnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia katastrálneho úradu a krajského súdu, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení   a   aplikovaných právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

Z dôvodu   zrozumiteľnosti   ústavný   súd   v predmetnom   náleze   inštitút   podľa   §   52 a nasl. katastrálneho zákona označuje „obecnou reštitúciou“. Účelom reštitučných zákonov vo všeobecnosti bolo napraviť niektoré (nie všetky) krivdy vzniknuté svojvôľou moci v dobe neslobody. V danej veci má zásadný význam posúdenie otázky, či dotknuté územné časti boli,   alebo   neboli   vylúčené   v rozhodnom   období   v prospech   územia   Vysokých   Tatier. Ústavný súd vychádza v tomto smere z nutnosti rešpektovať vôľu „zákonodarcu“, pokiaľ ide o naplnenie zmyslu a účelu „reštitučného“ ustanovenia § 52 katastrálneho zákona, ktorým je zmiernenie krívd voči princípom samosprávnosti (samosprávam) spáchaných v období neslobody.   Rozhodnú dobu pre   obecnú   reštitúciu   ustanovil zákonodarca   v § 52 ods.   1 katastrálneho zákona na obdobie rokov 1948-1989. Takéto vymedzenie rozhodnej doby je zhodné   s vymedzením   podľa   zákona   č.   480/1991   Zb.   o dobe   neslobody, podľa   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 125/1996   Z. z.   o   nemorálnosti   a   protiprávnosti komunistického systému, podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, podľa zákona č. 87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách,   ako   aj   podľa   zákona   č.   229/1991 Zb. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   zákonodarca   obdobie   tzv.   tretej   republiky   -   Československej republiky   (1945-1948),   počas   ktorej   bolo   prijaté   nariadenie   Slovenskej   národnej   rady č. 52/1947 Sb. n. SNR o utvorení obce Vysoké Tatry a o zaistení rozvoja tatranského kraja (ďalej len „nariadenie č. 52/1947 Zb.“), nepovažuje na reštitučné účely za dobu neslobody. Ústavný   súd,   ktorý   vo svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   (a   nie formálne) poňatie právneho štátu a výklad právnych noriem z hľadiska ich zmyslu a účelu, pripúšťa, že v platnom právnom poriadku už ani v roku 1947 nešlo o klasické uplatnenie samosprávneho   princípu,   pretože   sa   už   prešlo   ku   koncepcii   národných   výborov,   došlo k tomu však bez toho, aby obce stratili svoju „právnu osobnosť“ [Mikule V.: K ústavním základům   územní   samosprávy.   In: Jan   Kysela   (ed.)   Deset   let   Ústavy   České   republiky, Praha: Eurolex Bohemia 2003, s. 413]. V danom prípade teda nebol žiadny právny alebo iný dôvod výkladom rozšíriť obdobie neslobody ustanovené zákonodarcom, pričom bolo treba tiež rešpektovať princíp deľby moci tak, ako to už bolo uvedené.

Podobne, ako v čase neslobody totalitný štát nerešpektoval slobody fyzických osôb, úplne mocensky ovládol aj sféru obecného zriadenia. Osobitosťou obecných reštitúcií je skutočnosť,   že pri   zásahoch   voči   obciam   nedochádzalo   k prevzatiu   majetku   štátom,   ale spravidla k mocenskému prerozdeľovaniu území medzi obce. Z teoretickoprávneho hľadiska obce síce právne existovali aj v dobe neslobody, ale ich samosprávna moc a subjektivita spočívali (porov.: Kopecký, M.: Právní postavení obcí, základy obecního práva. Praha: Codex   Bohemia 1998,   s.   43).   Obce boli   spravované centralisticky,   štátnymi národnými výbormi so symbolickým miestnym zastupiteľským, nedemokraticky voleným prvkom. Štát často utilitárne, bez rešpektu k historickým územným tradíciám vykonával územné zmeny medzi   obcami.   Účelom   obecnej   reštitúcie   je   preto   napraviť   nedemokratické,   mocenské zásahy do základného znaku obce, do jej územia.

Ústavný súd konštatuje, že právna situácia týkajúca sa Vysokých Tatier je unikátna tým, že niet inej obce v bývalej Československej republike, ktorá by bola zriadená zákonom z územia   iných   obcí   (nie   priradenie   územia   obce   k už   existujúcej   obci   -   porov.   zákon č. 213/1919 Sb. o sloučení sousedních obci s Brnem a zákon č. 214/1919 Sb. o sloučení sousedních obci s Olomoucem, pozn.). Slovenská národná rada sa ako zákonodarný orgán na Slovensku v rámci svojej zákonodarnej právomoci uzniesla na nariadení (ktoré malo silu zákona) č. 52/1947 Zb., a to s účinnosťou od 26. mája 1947. Forma zákona bola v danom prípade   pravdepodobne   použitá   aj   z dôvodu,   že   Vysoké   Tatry   boli   zriadené   jednak pohltením celej obce a jednak prevzatím len časti území iných obcí, čo je situácia týkajúca sa predmetnej sťažnosti. Zo skutočnosti, že zákon zakladá konkrétnu obec vyplýva osobitosť prípadu,   keď   kataster   nehnuteľností   v obecno-reštitučnom   konaní   individuálnym   aktom, samozrejme na základe katastrálneho zákona, zmenil účinky zákona, hoc už zrušeného, a nie účinky individuálneho právneho aktu. Napriek tomu, že nariadenie č. 52/1947 Zb. a zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   3/1954   Sb. n.   SNR   o   pôsobnosti,   organizácii a o územnom obvode Mestského národného výboru vo Vysokých Tatrách (ďalej len „zákon č.   3/1954   Zb.“)   už   boli   zrušené,   tieto   sú   určujúce   pre   podobu   súčasnej   samosprávy Vysokých Tatier, ktorá sa obnovila 24. novembra 1990 ústavným zákonom č. 294/1990 Zb., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   ústavný   zákon   č.   100/1960   Zb.   Ústava   Československej socialistickej   republiky   a   ústavný   zákon   č. 143/1968   Zb.   o   československej   federácii a ktorým sa skracuje volebné obdobie národných výborov a zákonom Slovenskej národnej rady   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení.   Spočívajúca   samospráva   obce   Vysoké   Tatry vzniknutá v roku 1947 sa obnovila v roku 1990, aj keď pod názvom Starý Smokovec. Ústavný súd v daných súvislostiach musel predovšetkým preskúmať posúdenie otázky účinkov nariadenia č. 52/1947 Zb. a zákona č. 3/1954 Zb.

Podľa   nariadenia   č.   52/1947   Zb.   vylúčené   územia   označených   obcí   (a   územie zrušenej obce) vytvorili územie obce Vysoké Tatry dňom účinnosti tohoto nariadenia, teda 26. mája 1947. Všetky ostatné súvisiace úkony (napr. „zápis zmien, nastalých podľa tohto nariadenia… v pozemkových a iných knihách“, vytýčenie priebehu hraníc obce v prírode atď.)   spadajúce   do   rozhodného   obdobia   mali   podľa   názoru   ústavného   súdu   iba deklaratórny a vykonávací charakter. Ak katastrálny úrad a všeobecné súdy vychádzali z toho, že „prvé opatrenia na vykonanie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR sú datované 7. 10. 1948,   7. 7. 1948,   15. 8. 1948   resp.   18. 8. 1950,   teda   spadajú   už   do   rozhodného obdobia, pričom podľa § 6 ods. 2 zák. č. 3/1954 Sb. n. SNR je ich potrebné považovať za opatrenia podľa tohoto zákona“, svojím výkladom extrémne vybočili z rámca predmetného reštitučného ustanovenia, pretože právne účinky nariadenia č. 52/1947 Zb. nastali ex lege už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období). Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na účel obecno-reštitučného zákona,   ktorým   je   náprava   nedemokratických   mocenských   zásahov   do   samosprávy,   je rozhodujúce, že o vytvorení obce Vysoké Tatry rozhodol demokratický parlament v roku 1947, a nie to, kedy bol zákon technicky vykonaný. Argumentácia najvyššieho súdu slovom „vykonala“   z ustanovenia   §   52   katastrálneho   zákona   vychádza   len   z jazykového,   resp. mechanického výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.

Ďalším   nosným   argumentačným   pilierom   napadnutých   rozhodnutí   bol   zjavne spochybniteľný   právny   názor   katastrálneho   úradu   a   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého „zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR a nariadenie č. 6/1954 Sb. n. SNR nanovo upravuje spornú hranicu medzi dotknutými katastrálnymi územiami“. Súdy vychádzajú pritom aj z toho, že „Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 3/1954 Sb. z. SNR a nariadenia č. 6/1954 Sb. n. SNR nevyplýva, že by sa malo uskutočniť len doplnenie priebehu hranice určenej nariadením SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR“.

V prípade,   keď   existuje   viacero   možností   výkladu   právneho   predpisu   alebo   jeho ustanovenia, treba prihliadať na účel právnej úpravy. K tomu ústavný súd tiež podotýka, že aj   keď   argument   zámeru   historického   zákonodarcu   má   v metóde   výkladu   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   len   subsidiárne   miesto,   na   základe   rozpravy   „o zpráve výborov   právneho,   kultúrneho   a rozpočtového,   o návrhu   sboru   povereníkov   na   vydanie zákona SNR o pôsobnosti,   organizácii a územnom obvode Mestského národného výboru vo Vysokých Tatrách z 23. zasadnutia Slovenskej národnej rady z 25. marca 1954, ktorá môže   nepochybne   napomôcť   identifikácii   zmyslu   a účelu   zákona   č. 3/1954   Zb.,   možno dospieť k záveru, že aj z vystúpenia poslanca Michala Chudíka vyplýva, že „Rozšírenie územia Mestského národného výboru Vysoké Tatry, najmä jeho západnej časti je len vlastne realizovaním prirodzenej a riadne odôvodnenej požiadavky ešte z roku 1947...“, a teda že predmetná   úprava   bola   prijatá   v danom   aspekte   s cieľom   „rozšírenia“   územnej   časti Vysokých Tatier založenej (konštituovanej) už nariadením č. 52/1947 Zb. Ak územné časti, ktoré Vysoké Tatry získali v roku 1947, do prijatia zákona č. 3/1954 Zb. neboli „vrátené pôvodným obciam, tieto územia nemohli byť „nanovo“ pridelené Vysokým Tatrám, a teda mohli byť iba rozšírené. Ak katastrálny úrad, ako aj všeobecné súdy vychádzali z toho, že územie   Vysokých   Tatier   bolo   v roku   1954   uvedenými   právnymi   predpismi   „nanovo“ vyčlenené   z územia   susediacich   obcí   a že   nariadenie   č.   52/1947   Zb.   bolo   v roku   1954 zrušené ex tunc, treba ich právny výklad (a aplikáciu) považovať za interpretáciu extrémnu, teda   za   postup,   ktorý   stojí   v príkrom   rozpore   s cieľom   „reštitučného   ustanovenia   §   52 katastrálneho zákona účinného do 31. decembra 2001. Už spomínaným účelom obecnej reštitúcie je napraviť totalitné deformácie území samosprávy. V uvedenom prípade je však totalitnou deformáciou len odobratie ďalšieho (rozšíreného), nie pôvodného územia. Vo vzťahu k pôvodne odobratému územiu nejde o deformáciu, pretože ak by aj zákon č. 3/1954 Zb. nebol vôbec prijatý, aj tak by pôvodne odobraté územie stále patrilo Vysokým Tatrám na základe nariadenia č. 52/1947 Zb. Len kvôli legislatívnej technike sa nemôže poprieť účel   obecnej   reštitúcie   a   účinok   nariadenia   č. 52/1947   Zb.   Zákon   č.   3/1954   Zb.   teda z pohľadu   obecných   reštitúcií   nemožno   považovať   za   akt,   ktorým   sa   odobralo   územie pôvodne pričlenené sťažovateľovi. Výklad najvyššieho súdu a krajského súdu, podľa ktorých „ak by ku dňu účinnosti zákona č. 3/1954 mal platiť právny stav vytvorený nariadením č. 52/1947, zákonodarca by už nemohol označiť pozemky za pozemky obcí (aj obce Štrba), keďže by už tvorili územie Vysokých Tatier, nemožno akceptovať, lebo popiera evidentnú právnu realitu medzi rokmi 1947-1954, keď dané pozemky boli súčasťou obce Vysoké Tatry. Uvedený výklad protirečí názoru týchto samotných súdov o vykonaní úkonov nariadenia č. 52/1947   Zb.   v rozhodnom   období.   Ústavný   súd   opätovne uvádza,   že ide o otázku legislatívnej   techniky   a snahy   novej   moci   diskontinuitne   sa   vysporiadať s normotvorbou spred roku 1948 (porov. stenografický zápis o priebehu 23. zasadnutia Slovenskej národnej rady,   ktoré   sa   uskutočnilo   25.   marca   1954   v Bratislave, http://www.nrsr.sk/dk /Download.aspx?MasterID=181690&Type=DocVar&DocVarID=42519&DocID=285568). Zrušením nariadenia so silou zákona iným zákonom, t. j. predpisom rovnakej právnej sily, nedošlo v danom prípade k absolútnemu zániku, resp. k absolútnej negácii právnych vzťahov upravených skorším právnym predpisom, ale došlo iba k ich modifikácii na pomery upravené novým právnym predpisom.

Obec Vysoké Tatry (v súčasnosti mesto Vysoké Tatry) existuje nepretržite dosiaľ od 26. mája 1947, keď nadobudlo právoplatnosť nariadenie č. 52/1947 Zb., pričom od tej doby nezanikla, nezlúčila sa s inou obcou a ani s inou obcou nesplynula takým spôsobom, ktorý by   znamenal   zánik   obce.   Zrušenie   nariadenia   č.   52/1947   Zb.   ustanovením   §   5   zákona č. 3/1952 Zb. nemohlo spätne spochybniť existenciu sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené konštatovania dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že reštitučné ustanovenie   §   52   ods.   1   katastrálneho   zákona,   ktorého   cieľom   bolo   zmierniť   krivdy spočívajúce vo svojvoľnom odňatí území obciam v rokoch 1948 - 1989, sa nevzťahovalo na nariadenie č. 52/1947 Zb., ktorým bola s účinnosťou od 26. mája 1947, t. j. pred rozhodným obdobím, utvorená obec Vysoké Tatry (sťažovateľ) a určená hranica medzi obcou Štrba a sťažovateľom. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd predovšetkým tým, že nevzal do úvahy účel obecno-reštitučných noriem (porov.: Holländer, P.: Filozofie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2006, s. 80 a nasl.), rozhodol arbitrárne, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.   Závery,   ku   ktorým   najvyšší   súd   (predtým   aj   krajský   súd   a katastrálny   úrad) v odôvodnení napadnutého rozsudku (a súvisiacich rozhodnutí) dospel, nerešpektuje účel „reštitučného“ ustanovenia § 52 katastrálneho zákona, a tak extrémne vybočuje z rámca súvisiacej platnej právnej úpravy, a preto nesporne zasahuje do ústavne zaručeného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   napadnutým   rozsudkom   (ako   i rozhodnutiami, ktoré tomuto rozsudku predchádzali) došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy...

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že „rozšírené“ územné časti boli odčlenené od pôvodných obcí (konkrétne aj od obce Štrba) na základe zákona č. 3/1954 Zb. a nariadenia Sboru povereníkov č. 6/1954 Sb. n. SNR o podrobnom vymedzení   územia   obvodu   Mestského   národného   výboru   vo   Vysokých   Tatrách a jednotlivých   obvodných   národných   výborov   už   v období   neslobody,   aplikácia   §   52 katastrálneho   zákona   na   tieto   „rozšírené“   územné   časti   v prípade   splnenia   všetkých zákonných náležitostí je aj podľa názoru ústavného súdu plne akceptovateľná.»

V.

Zhrnutie skutkového stavu, relevantnej právnej úpravy, vymedzenie podstatnej právnej otázky, právnych záverov najvyššieho súdu a právne závery II. senátu k podstatnej právnej otázke

5.1 Územia „Štrbského Plesa“ a „Tatranskej Štrby“ boli historicky súčasťou obce Štrba. Následne boli tieto územia odčlenené (bez súhlasu obyvateľov obce) od obce Štrba a stali sa súčasťou mesta Vysoké Tatry. Tieto územia ako súčasť mesta Vysoké Tatry tvorili súčasť katastrálneho územia s názvom Štrbské Pleso.

Uznesením pléna Okresného národného výboru v Poprade č. 90 z 23. marca 1976 bolo   územie   „Tatranskej   Štrby“   o   celkovej   výmere   380   ha   odčlenené   (bez   súhlasu obyvateľov   obce)   z katastrálneho   územia   Štrbské   Pleso   tvoriace   mesto   Vysoké   Tatry a vrátené späť obci Štrba, ktorej bolo pôvodne odňaté.

Podľa   §   52   ods.   1 katastrálneho zákona   v znení   platnom   do   31.   decembra   2001 v spojení   s   §79c   katastrálneho   zákona   sa   Obec   Štrba   na   katastrálnom   úrade   domáhala svojím návrhom z 30. decembra 1997 zmeny priebehu hranice s mestom Vysoké Tatry

- prinavrátením územia „Štrbské Pleso“ od mesta Vysoké Tatry (z dôvodu vykonania zmeny hranice týkajúcej sa tohto územia v neprospech obce Štrba v rozhodnom období) a Mesto Vysoké Tatry sa návrhom z 20. decembra 1997 domáhalo zmeny priebehu hranice s obcou Štrba – prinavrátením územia „Tatranská Štrba“ od obce Štrba (z dôvodu vykonania zmeny hranice týkajúcej sa tohto územia v neprospech mesta Vysoké Tatry v rozhodnom období - v roku 1976).

V správnych a v následných súdnych konaniach z hľadiska posúdenia reštitučných nárokov obce Štrba (vo   veci   prinavrátenia územia „Štrbského   Plesa“ od   mesta   Vysoké Tatry) a mesta Vysoké Tatry (vo veci reštitučného prinavrátenia územia „Tatranskej Štrby“ od obce Štrba) bola rozhodujúcou a podstatnou otázka, či v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona k vykonaniu prvej zmeny historickej hranice obce Štrba tak, že územia „Štrbského Plesa“ a „Tatranskej Štrby“ boli odčlenené od obce Štrba a stali sa súčasťou mesta Vysoké Tatry, došlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989 alebo pred rozhodným obdobím.

Táto otázka bola rozhodujúcou a podstatnou aj z hľadiska posúdenia reštitučných nárokov mesta Vysoké Tatry (vo veci reštitučného prinavrátenia územia „Tatranskej Štrby“ od   obce   Štrba),   pretože   od   jej   posúdenia   záviselo,   či   popri   reštitučnom   nároku   mesta Vysoké   Tatry   na   prinavrátenie   územia   „Tatranskej   Štrby“ (z   dôvodu   vykonania zmeny hranice   v rozhodnom   období   -   v roku   1976   v neprospech   mesta   Vysoké   Tatry)   vznikol súbežný reštitučný nárok obce Štrba na prinavrátenie tohto územia od mesta Vysoké Tatry (z dôvodu   vykonania prvej   zmeny hranice   obcí   týkajúcej   sa   tohto   územia v rozhodnom období v neprospech obce Štrba).

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v priebehu správneho konania a následných súdnych   konaní   vo   veci   „Tatranská   Štrba“   nebol   sporným   právny   záver   vyslovený rozhodujúcimi   orgánmi,   že   v prípade   vzniku   súbehu   reštitučných   nárokov   má   prioritu reštitúcia v poradí prvého zásahu do hraníc obcí, teda zásahu vykonaného v neprospech obce Štrba, a nemôže byť akceptovaný nárok   na reštitúciu   v poradí   druhého   zásahu do hraníc   obcí,   teda   zásahu   vykonaného   v roku   1976   v neprospech   mesta   Vysoké   Tatry. Spornou bola len otázka, či vôbec vznikol súbeh reštitučných nárokov, teda či k vykonaniu zmeny hraníc v neprospech obce Štrba došlo v rozhodnom období.

5.2 Relevantným na posúdenie rozhodujúcej a podstatnej otázky (či v zmysle § 52 ods. 1   katastrálneho   zákona   k   vykonaniu   prvej   zmeny   historickej   hranice   obce   Štrba, v dôsledku ktorej boli územia „Štrbského Plesa“ a „Tatranskej Štrby“ odčlenené od obce Štrba a stali sa súčasťou mesta Vysoké Tatry, došlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989 alebo pred týmto rozhodným obdobím) boli tieto právne predpisy a skutkový stav:

Podľa   §   52   ods.   1 katastrálneho zákona   v znení   platnom   do   31.   decembra   2001 katastrálny úrad na návrh obce alebo obyvateľov obce v konaní rozhodne o zmene priebehu hranice   obce   alebo   hranice   katastrálneho   územia   vtedy,   ak   sa   zmena   priebehu   hranice vykonala v rokoch 1948 až 1989 bez súhlasu obyvateľov obce.

Zákonom   č.   255/2001   Z.   z.   s účinnosťou   od   1. januára   2002   bolo   zrušené ustanovenie § 52 ods. 1 katastrálneho zákona a novým prechodným ustanovením § 79c katastrálneho zákona bolo ustanovené, že začaté konanie... o určení priebehu hranice obce alebo   hranice   katastrálneho   územia   do   1.   januára   2002   sa   dokončia   podľa   doterajších predpisov.

Podľa   §   1   a 2   nariadenia   č.   52/1947,   ktoré   nadobudlo   účinnosť   27. mája 1947, územné časti uvedené v prílohe č. 1 nariadenia sa vylučujú z obvodov označených obcí a tvoria obec Vysoké Tatry. Podľa § 11 nariadenia č. 52/1947 zápis zmien, nastalých podľa tohto nariadenia, vykoná sa v pozemkových a iných verejných knihách z moci úradnej.

Podľa   §   12   nariadenia   č. 52/1947   podrobnosti   k jednotlivým   ustanoveniam   tohto nariadenia,   najmä   k ustanoveniam   §   2   určí   -   pokiaľ   vec   spadá   do   jeho   pôsobnosti   - Povereníctvo vnútra.

Do   1.   januára   1948   nebol   v zmysle   §   11   nariadenia   č.   52/1947   vykonaný v pozemkových a iných verejných knihách zápis zmien hraníc dotknutých obcí a neboli v zmysle § 12 nariadenia č. 52/1947 určené podrobnosti k jednotlivým jeho ustanoveniam ani   k ustanoveniu   §   2.   Prvé   opatrenia   na   vykonanie   nariadenia   č. 52/1947   sú   datované 7. októbra 1948, 7. júla 1948, 15. augusta 1948, resp. 18. augusta 1950.

Zákonom Slovenskej národnej rady č. 3/1954 Sb. n. SNR o pôsobnosti, organizácii a o územnom obvode Mestského národného výrobu vo Vysokých Tatrách z 25. marca 1954, ktoré nadobudlo účinnosť 17. mája 1954 (ďalej len „zákon č. 3/1954“), bolo v § 2 ods. 1 ustanovené, že územie, označené hranicami, uvedenými v prílohe tohto zákona je územím Vysokých Tatier a obvodom Mestského národného výboru vo Vysokých Tatrách, v § 5 bolo zrušené nariadenie č. 52/1947 a v § 6 ods. 2 bolo uvedené, že opatrenia urobené na výkon tohto zákona pred počiatkom jeho účinnosti, sa považujú za opatrenia podľa tohto zákona. Podľa § 4 písm. a) zákona č. 3/1954 bol zbor povereníkov poverený nariadením upraviť podrobné   vymedzenie   územia   Mestského   národného   výboru   vo   Vysokých   Tatrách a jednotlivých obvodných národných výborov.

Nariadením   Sboru   povereníkov   č.   6/1954   Sb.   n.   SNR   o podrobnom   vymedzení územia   obvodu   Mestského   národného   výboru   vo   Vysokých   Tatrách   a jednotlivých obvodných   národných   výborov,   ktoré   nadobudlo   účinnosť   17.   mája   1954   (ďalej   len „nariadenie č. 6/1954“), bolo vymedzené územie Vysokých Tatier v hraniciach popísaných v prílohe č. 2 tohto nariadenia (§ 1 nariadenia) s tým, že o vytýčenie, obmedzníkovanie, zakreslenie, vyhotovenie dokumentácie hraníc sa postarajú príslušné orgány štátnej správy.

5.3 Katastrálny úrad vyhovel návrhu Obce Štrba na prinavrátenie územia „Štrbského Plesa“ (rozhodnutie sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004) a zamietol návrh Mesta Vysoké Tatry na prinavrátenie územia „Tatranskej Štrby“ (rozhodnutie sp. zn. H-3/97 z 11. marca 1997).   Mesto   Vysoké   Tatry   sa   podanými odvolaniami proti   obom   týmto   rozhodnutiam domáhalo podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku ich preskúmania v súdnom konaní. Samostatné   odvolacie   konania   boli   pôvodne   vedené   Krajským   súdom   v Prešove a po vznesení námietky zaujatosti a prikázaní veci najvyšším súdom boli samostatne vedené krajským súdom, ktorý vo veci rozhodol. Krajský súd potvrdil rozhodnutia katastrálneho úradu (vo veci „Štrbského Plesa“ rozsudkom sp. zn. 24 Sp 16/05 z 29. novembra 2005 a vo veci „Tatranskej Štrby“ rozsudkom sp. zn. 23 Sp 25/05 z 29. novembra 2005). Po podaní odvolaní Mestom Vysoké Tatry proti rozsudkom krajského súdu, tieto preskúmaval najvyšší súd v samostatných odvolacích konaniach. Najvyšší súd potvrdil rozsudky krajského súdu (vo veci „Štrbského Plesa“ rozsudkom sp. zn. 4 SžoKS 21/2006 z 3. mája 2007 a vo veci „Tatranskej Štrby“ rozsudkom sp. zn. 3 SžoKS 21/2006 z 3. mája 2007).

Najvyšší súd sa v oboch   odvolacích   konaniach a oboch   rozsudkoch   (t. j. vo veci „Štrbské Pleso“ ako aj vo veci „Tatranská Štrba“) stotožnil so závermi katastrálneho úradu a závermi krajského súdu v rozhodujúcej právnej otázke a dospel k záveru, že v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona k vykonaniu prvej zmeny historickej hranice obce Štrba tak, že územia   „Štrbského   Plesa“   a „Tatranskej   Štrby“   boli   odčlenené   od   obce   Štrba   a stali   sa súčasťou mesta Vysoké Tatry, došlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989. Dôvody tohto svojho právneho záveru k rozhodujúcej právnej otázke najvyšší súd podrobne rozviedol vo svojom rozsudku vo veci „Štrbské Pleso“. Vo svojom rozsudku vo veci „Tatranská Štrba“ si tieto závery osvojuje a považuje za dané v nadväznosti na posúdenie ďalšej právnej otázky o súbehu reštitučných nárokov, ktorej právne posúdenie nebolo a nie je sporné.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku vo veci „Štrbské Pleso“ svoj záver, že k vykonaniu prvej zmeny hraníc obce Štrba v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona v znení platnom do 31. decembra 2001 došlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989, t. j. po 1. januári 1948, a nie účinnosťou nariadenia č. 52/1947, odôvodnil poukazom na samotné znenie § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, ktoré umožňuje reštitučné prinavrátenie hraníc do pôvodného stavu v prípade, ak došlo k „vykonaniu“ ich zmeny v rozhodnom období. Pričom podľa najvyššieho súdu „ku reálnemu vymedzeniu územia daného nariadením č. 52/1947 Sb. n. SNR došlo až v rozhodnom období“. Uvedené preukazuje skutočnosť, že „prvé opatrenia na vykonanie   nariadenia   č. 52/1947   Sb.   n.   SNR   sú   datované   7. 10. 1948,   7. 7. 1948, 15. 8. 1948 resp. 18. 8. 1950, teda spadajú už do rozhodného obdobia, pričom podľa § 6 ods.   2   zák.   č. 3/1954   Sb.   z.   SNR   je   ich   potrebné   považovať   za   opatrenia   podľa   tohto zákona“. V tejto súvislosti najvyšší súd vyslovil, že „samotné nariadenie obsahuje v § 12 ods.   1   úpravu,   podľa   ktorej   Povereníctvo   vnútra   malo   určiť   podrobnosti   k jednotlivým ustanoveniam   tohoto   nariadenia   najmä   k jeho   §   2,   ktoré   stanovilo,   že   územné   časti vymedzené v § 1 tvoria obec Vysoké Tatry. Vydanie takého vykonávacieho predpisu však preukázané nebolo.   V § 11 nariadenia sa tiež ustanovilo, že zápis zmien podľa tohoto nariadenia   sa   vykoná   z moci   úradnej.   Vykonanie   zápisov   z moci   úradnej   týkajúcich   sa zmeny   hraníc   medzi   dotknutými   obcami   dokumentované   rovnako   nebolo.   Zákonom   č. 3/1954   Sb.   bolo   napokon   predmetné   nariadenie   zrušené   (§   5   zákona).   Jeho   následná realizácia preto ani nebola možná... k vykonaniu zmeny priebehu hranice v zmysle vyššie uvedeného nepostačuje len samotné nové určenie priebehu hranice právnym predpisom, ale potrebná aj aktívna činnosť príslušných orgánov aplikujúcich právo, do pôsobnosti ktorých patrí   zápis   zmien   do   príslušných   verejných   kníh.   Také   postupy   do   1. 1. 1948   v zmysle nariadenia   č.   52/1947   Sb.   navrhovateľom   preukázané   v konaní   neboli,   pričom   sám nenamietal vykonanie zmien po 1. 1. 1948 a osobitne po prijatí zákona č.   3/1954 Sb.“. Podľa   najvyššieho   súdu   to,   že „ku   reálnemu   vymedzeniu   územia   daného   nariadením č. 52/1947 Sb. n. SNR došlo až v rozhodnom období“, vyplýva aj z katastrálnym úradom vykonaného porovnania pozemkov „odňatých obci Štrba nariadením č. 52/1947 Sb. n. SNR a zákonom č. 3/1954 Sb., v spojitosti s nariadením č. 6/1954 Sb., a nad ich rámec aj bez právneho   dôvodu“, čo   je   dokumentované   aj   v geometrickom   pláne   tvoriacom   prílohu rozhodnutia katastrálneho úradu sp. zn. H-11/97.

Ďalším   argumentom   najvyššieho   súdu   na   podporu   záveru,   že   k vykonaniu   prvej zmeny   priebehu   hraníc   obce   Štrba   došlo   v rozhodnom   období,   bolo   aj   to,   že   „zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR a nariadenie č. 6/1954 Sb. n. SNR nanovo upravuje spornú hranicu medzi   dotknutými   katastrálnymi   územiami   obcí   Štrba   a Vysoké   Tatry   a uvádza,   ktoré pozemky tvoria územie Vysokých Tatier“. Z obsahu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu možno   ustáliť,   že   tento   záver   „o nanovo   upravenej   hranici“   opiera   o   zistenie, že „Zo žiadneho   ustanovenia   zák.   č. 3/1954   Sb.   z.   SNR   a nariadenia   č.   6/1954   Sb. n.   SNR nevyplýva, že by sa malo uskutočniť len doplnenie priebehu hranice určenej nariadením SNR č. 52/1947 Sb. n. SNR“. Zároveň uviedol: „ak by ku dňu účinnosti zákona č. 3/1954 Sb.   (17. 5. 1954)   mal   už   platiť   právny   stav   vytvorený   nariadením   č.   52/1947   Sb., zákonodarca by už nemohol označiť tieto pozemky za pozemky obcí (aj Obce Štrba.), keďže by už tvorili územie Vysokých Tatier od roku 1947, resp. by ich označil za bývalé pozemky obcí, odčlenené podľa nariadenia č. 52/1947 Sb., čo sa však v zákone č. 3/1954 Sb. takto nestalo.“

Najvyšší súd vo svojom rozsudku vo veci „Tatranská Štrba“ uvádza: „... rozhodnutie odporcu (katastrálneho úradu, pozn.) a jeho argumentácia zodpovedá legitímnemu cieľu nápravy   krívd,   ktorý   bol   ustanovením   §   52   katastrálnym   a   ktoré   ustanovenie   má nepochybne   reštitučnú   povahu.   V   danom   prípade   nejde   síce   o   reštitúciu   (navrátenie) vlastníckych práv, ale o navrátenie hraníc obcí do pôvodného stavu, v danom prípade do stavu pred 1. 1. 1948. Prvotný zásah do priebehu hranice bol nepochybne v neprospech Obce   Štrba   a   v   prospech   navrhovateľa   Obce   Vysoké   Tatry.   Navrhovateľ   preto,   hoci formálne spĺňa podmienky § 52 katastrálneho zákona (zmena hranice bez súhlasu obce a obyvateľov v rozhodnom období) na nové určenie hranice, vzhľadom na rozhodnutie ONV v Poprade   z   roku   1976,   ktorým   sa   hranica   len   vrátila   do   pôvodného   stavu,   nespĺňa podmienky   §   52   zákona   v   materiálnom   zmysle.   Nemôže   preto   dôjsť   k   reštitúcii   takého priebehu hranice v zmysle sledovaného cieľa, ktorým sa hranica opätovne stanoví podľa zák. č. 3/1954 Sb. v neprospech Obce Štrba.“

5.4   Mesto Vysoké   Tatry   (aj   mestské   zastupiteľstvo)   vo   svojich   sťažnostiach podaných ústavnému súdu vo veci „Štrbské Pleso“ a vo veci „Tatranská Štrba“ rovnako ako v priebehu   správnych   a následných   súdnych   konaní   namietali   nesprávnosť   právnych záverov katastrálneho úradu odobrených krajským súdom aj najvyšším súdom v podstatnej právnej otázke. Podľa ich názoru v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona k vykonaniu prvej zmeny historickej hranice obce Štrba, v dôsledku ktorej boli územia „Štrbského Plesa“ a „Tatranskej   Štrby“   odčlenené   od   obce   Štrba   a stali   sa   súčasťou   mesta   Vysoké   Tatry, nedošlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989, ale ešte pred týmto rozhodným obdobím, a to dňom účinnosti nariadenia č. 52/1947.

5.5 II. senát vo svojom náleze č. k. II. ÚS 91/08-111 z 9. septembra 2008 vo veci „Štrbské   Pleso“   závery   najvyššieho   súdu   posúdil   ako   extrémne   vybočujúce   z rámca reštitučného ustanovenia § 52 katastrálneho zákona v znení platnom do 31. decembra 2001 a rozporné   s účelom   tohto   reštitučného   ustanovenia.   Preto   rozsudok   najvyššieho   súdu vo veci   „Štrbské   Pleso“   vyhodnotil   ako   arbitrárny   a porušujúci   základné   práva   Mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a vo veci samej, teda aj k rozhodujúcej právnej otázke urobil vlastné právne závery.

II. senát v úvode svojho stanoviska k rozhodujúcej právnej otázke uvádza: «Úlohou súdov... ale aj Správy katastra Poprad... bolo interpretovať „reštitučné“ ustanovenie § 52 katastrálneho zákona (účinného do 31. decembra 2001) ústavne konformným spôsobom. Toto reštitučné ustanovenie bolo treba vykladať a aplikovať tak, aby nezaložil vo svojich dôsledkoch   nové   krivdy   v novokonštituovaných   samosprávnych,   majetkových   a   ďalších vzťahoch. Iný výklad by celkom odporoval princípom reštitučných zákonov, ktoré smerujú k čiastočnej náprave krívd, a nie vytváraniu nových krívd.»

Podľa II. senátu «Podľa nariadenia č. 52/1947 Zb. vylúčené územia označených obcí (a územie   zrušenej   obce)   vytvorili   územie   obce   Vysoké   Tatry   dňom   účinnosti   tohoto nariadenia,   teda   26.   mája   1947.   Všetky   ostatné   súvisiace   úkony   (napr.   „zápis   zmien, nastalých podľa tohto nariadenia… v pozemkových a iných knihách“, vytýčenie priebehu hraníc obce v prírode atď.)   spadajúce do rozhodného obdobia mali...   iba   deklaratórny a vykonávací   charakter... právne   účinky   nariadenia   č.   52/1947   Zb.   nastali   ex   lege   už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období)... vzhľadom   na   účel   obecno-reštitučného   zákona,   ktorým   je   náprava   nedemokratických mocenských   zásahov do samosprávy,   je   rozhodujúce,   že o vytvorení obce   Vysoké   Tatry rozhodol   demokratický   parlament   v roku   1947,   a nie   to,   kedy   bol   zákon   technicky vykonaný.». Podľa   II.   senátu «Argumentácia   najvyššieho   súdu   slovom   „vykonala“ z ustanovenia § 52 katastrálneho zákona vychádza len z jazykového, resp. mechanického výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.».

II.   senát   považoval   za   arbitrárny   aj   záver   najvyššieho   súdu,   že zákon   č. 3/1954 v spojení   s jeho   vykonávacím   nariadením   č.   6/1954   „nanovo“   upravuje   hranice   mesta Vysoké Tatry. Podľa II. senátu týmito právnymi predpismi nedošlo k vymedzeniu územia mesta   Vysoké   Tatry   „nanovo“,   ale   len   k „rozšíreniu“   jeho   územia   vytvoreného,   resp. „konštituovaného“   už   nariadením   č.   52/1947   dňom   účinnosti   tohto   nariadenia   26.   mája 1947, a preto reštitučné nároky obce Štrba podľa § 52 ods. 1 katastrálneho zákona môžu byť dôvodné   len   k tzv.   rozšírenému   územiu.   Tento   záver   opiera   o poukaz   na   účel   právnej úpravy,   t.   j.   na   zámer   Slovenskej   národnej   rady   (ďalej   len   „SNR“)   pri   prijatí   zákona č. 3/1954,   pričom   tento   zámer   podľa   neho   vyplýva   z rozpravy   na   23.   zasadnutí   SNR k návrhu tohto zákona. Z obsahu tejto rozpravy II. senát cituje časť z vystúpenia poslanca Michala Chudíka v znení „Rozšírenie územia Mestského národného výboru Vysoké Tatry, najmä jeho západnej časti je len vlastne realizovaním prirodzenej a riadne odôvodnenej požiadavky ešte z roku 1947...“.

Ďalej II. senát odôvodňuje svoj záver len o „rozšírení“ územia mesta Vysoké Tatry v rozhodnom   období   zákonom   č.   3/1954,   ako   aj   svoje   závery   o vzájomnom   vzťahu a účinkoch   nariadenia   č.   52/1947   a zákona   č.   3/1954   tým,   že «Ak   územné   časti,   ktoré Vysoké   Tatry   získali   v roku   1947,   do   prijatia   zákona   č.   3/1954   Zb.   neboli   „vrátené pôvodným obciam, tieto územia nemohli byť „nanovo“ pridelené Vysokým Tatrám, a teda mohli byť iba rozšírené...   ak by aj zákon č. 3/1954 Zb.   nebol vôbec prijatý, aj tak by pôvodne odobraté územie stále patrilo Vysokým Tatrám na základe nariadenia č. 52/1947 Zb... Zákon č. 3/1954 Zb. teda z pohľadu obecných reštitúcií nemožno považovať za akt, ktorým sa odobralo územie pôvodne pričlenené sťažovateľovi... Zrušením nariadenia so silou zákona iným zákonom, t. j. predpisom rovnakej právnej sily, nedošlo v danom prípade k absolútnemu   zániku,   resp.   k absolútnej   negácii   právnych   vzťahov   upravených   skorším právnym predpisom, ale došlo iba k ich modifikácii na pomery upravené novým právnym predpisom. Obec Vysoké Tatry (v súčasnosti mesto Vysoké Tatry) existuje nepretržite dosiaľ od 26. mája 1947, keď nadobudlo právoplatnosť nariadenie č. 52/1947 Zb., pričom od tej doby nezanikla, nezlúčila sa s inou obcou a ani s inou obcou nesplynula takým spôsobom, ktorý by znamenal zánik obce. Zrušenie nariadenia č. 52/1947 Zb. ustanovením § 5 zákona č. 3/1952 Zb. nemohlo spätne spochybniť existenciu sťažovateľa.».

II. senát k výkladu najvyššieho súdu, podľa ktorého ak by ku dňu účinnosti zákona č. 3/1954   mal   platiť   právny   stav   vytvorený   nariadením   č.   52/1947,   zákonodarca   by   už nemohol označiť pozemky za pozemky obcí (aj obce Štrba), keďže by už tvorili územie Vysokých Tatier, uviedol, že tento „popiera evidentnú právnu realitu medzi rokmi 1947 - 1954, keď dané pozemky boli súčasťou obce Vysoké Tatry. Uvedený výklad protirečí názoru týchto   samotných   súdov   o vykonaní   úkonov   nariadenia   č.   52/1947   Zb.   v rozhodnom období.“.

V súvislosti   s posúdením   vzájomného   vzťahu   a účinkoch   nariadenia   č.   52/1947 a zákona č. 3/1954 II. senát zdôraznil, že „ide o otázku legislatívnej techniky a snahy novej moci diskontinuitne sa vysporiadať s normotvorbou spred roku 1948“, opätovne poukázal na prepis stenografického   záznamu z 23.   zasadnutia   SNR,   na ktorom   bol prijatý   zákon č. 3/1954   a uviedol „Len   kvôli   legislatívnej   technike   sa   nemôže   poprieť   účel   obecnej reštitúcie a účinok nariadenia č. 52/1947 Zb.“.

VI.

Stanovisko I. senátu ústavného súdu (ďalej len „I. senát“)

k rozhodnutiu II. senátu vo veci „Štrbské Pleso“ a právne závery I. senátu

6.1 Z obsahu dotknutých sťažností (vo veci „Štrbské Pleso“ aj vo veci „Tatranská Štrba“) vyplýva, že ich podstatou je namietanie rovnakých právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v oboch jeho rozsudkoch (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 21/06 z 3. mája 2007 vo veci   „Štrbské Pleso“ a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/06 z 3. mája 2007 vo veci „Tatranská Štrba“).

II.   senát   vo   svojom   náleze   vo   veci   „Štrbské   Pleso“   dospel   k záveru   o ústavnej nekonformnosti a arbitrárnosti právneho záveru najvyššieho súdu, a preto vyslovil porušenie základných práv Mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základných práv mestského zastupiteľstva podľa čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007. Zároveň vo svojom náleze vyslovil vlastný právny záver vo veci samej, ktorým má byť najvyšší súd viazaný podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde v ďalšom konaní po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie.

I.   senát   pri   prerokovaní   sťažnosti   vo   veci   „Tatranská   Štrba“   dospel   k odlišnému záveru   ako   II.   senát,   v   zmysle   ktorého   právne   závery   najvyššieho   súdu   nepovažuje   za ústavne nekonformné a arbitrárne, a tým porušujúce základné práva Mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 21/06 z 3. mája 2007. I. senát sa nestotožnil s právnymi závermi vyslovenými II. senátom vo veci samej.

Rovnaký základ odchylných právnych názorov obidvoch senátov ústavného súdu, t. j. posúdenie právneho významu nariadenia č. 52/1947 k reštitučným nárokom obce Štrba podľa § 52 ods. 1 katastrálneho zákona v znení účinnom do 31. decembra 2001 prima facie vyplýva   už   z porovnania   príloh   tohto nariadenia   [konkrétne   bodu   1   písm.   b)   prílohy] s nariadením č. 6/1954 (konkrétne prílohy 1 písm. A bod 5)], a to pokiaľ ide (v prípade I. senátu   ústavného   súdu)   o totožnosť   identifikácie   územia   obce   Štrba   v rámci   oboch uvedených právnych predpisov (z porovnania tam rozpísaných parcelných čísel je zrejmé, že   v týchto   predpisoch   došlo   v súvislosti   s prepisom   parcelných   čísel   k „pochybeniu“ vo vymedzení iba dvoch parciel, ostatné sú identické).

6.2 Vo veci „Tatranská Štrba“ sa I. senát stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého prvá zmena hranice obce Štrba spočívajúca v odčlenení území „Štrbského Plesa“ a „Tatranskej Štrby“ od obce Štrba a súčasnom pričlenení týchto území do územia mesta   Vysoké   Tatry   bola   vykonaná v rozhodnom   období   rokov   1948   –   1949,   a to   bez súhlasu   obyvateľov   obce,   a   preto   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   akceptovanie reštitučných nárokov obce Štrba v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona.

6.3 Pri posúdení právnych záverov najvyššieho súdu I. senát rovnako, ako aj II. senát vychádzali   z rovnakej   premisy,   podľa   ktorej   reštitučné   zákony   vrátane   reštitučného ustanovenia § 52 katastrálneho zákona musia byť aplikované v súlade s ich účelom, ktorý pri ich aplikácii nesmie byť opomenutý.

Účelom reštitučných zákonov, ktoré sa stali súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky   po   skončení   totalitného   režimu,   bolo   vytvoriť   zákonný   rámec na   odstránenie nedemokratických zásahov tohto štátneho režimu do jednotlivých sfér života spoločnosti a umožniť prinavrátenie pôvodného stavu.

Obdobný účel bol sledovaný aj zakotvením ustanovenia § 52 katastrálneho zákona s tým, že jeho cieľom bolo umožniť reštituovanie pôvodných hraníc katastrálnych území a hraníc   obcí   ako   samosprávnych   celkov,   pokiaľ   došlo   k vykonaniu   zásahov   do   týchto hraníc totalitnou mocou v období rokov 1948 - 1989.

S takýmto vymedzením účelu reštitučného ustanovenia § 52 katastrálneho zákona sa I. senát plne stotožňuje.

Za   rozpornú   však   I.   senát   považuje   už   tú   časť   rozhodnutia,   v ktorej   II.   senát zdôrazňuje potrebu výkladu a aplikácie ustanovenia § 52 katastrálneho zákona aj v spojení s interpretačným   pravidlom,   na   ktoré   poukázal,   keď   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol, že «... „reštitučné“ ustanovenie § 52 katastrálneho zákona... bolo treba vykladať a aplikovať tak, aby nezaložil vo svojich dôsledkoch nové krivdy v novokonštituovaných samosprávnych,   majetkových   a   ďalších   vzťahoch.   Iný   výklad   by   celkom   odporoval princípom reštitučných zákonov, ktoré smerujú k čiastočnej náprave krívd, a nie vytváraniu nových krívd.».

Z uvedeného vyplýva, že II. senát považoval za potrebné poukázať pri vymedzení možnosti aplikácie ustanovenia § 52 katastrálneho zákona nielen na samotný účel tohto reštitučného   ustanovenia,   ale   aj   na   interpretačné   pravidlo,   ktorým   sa   mal   a tiež   má v predmetnej veci rozhodujúci orgán v tomto prípade najvyšší súd riadiť. Avšak z ďalšieho odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   už   nie   je   zrejmé,   či   závery   najvyššieho   súdu   uvedené v napadnutom rozhodnutí sú v rozpore s uvedeným pravidlom, resp. či a v akej miere oprel svoje závery vo veci samej o toto výkladové pravidlo (logicky však vzhľadom na výrok rozhodnutia II. senátu v tejto veci je viac ako pravdepodobné, že si najvyšší súd pri svojom ďalšom   rozhodovaní   v predmetnej   veci ustáli názor,   že   toto   pravidlo   v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezohľadnil).

Záver II. senátu týkajúci sa potreby aplikácie § 52 katastrálneho zákona v súlade s účelom reštitučných zákonov a zároveň s ohľadom na interpretačné pravidlo reštitučných zákonov by znamenal, že je ponechané na úvahe orgánov rozhodujúcich   o reštitučných nárokoch posúdenie toho, či akceptovanie jednotlivých nárokov v konkrétnych prípadoch nevytvorí   „nové   krivdy“,   čo   je   v úplnom   rozpore   s doterajšou   reštitučnou   judikatúrou a samotným znením reštitučných zákonov. S takýmto záverom sa preto I. senát nemôže stotožniť.

Zákonodarca však prípady „vzniku nových krívd“ aplikáciou reštitučných zákonov neponechal na úvahu orgánov rozhodujúcich o reštitučných nárokoch, ale sledujúc tento zámer   (t.   j.   zámer,   aby   reštituovaním,   t.   j.   prinavrátením   do   pôvodného   stavu   nedošlo k zásahom do nimi vymedzených existujúcich právnych vzťahov) sám v rámci ustanovení reštitučných zákonov špecifikoval prípady, v ktorých oprávneným osobám patrí namiesto prinavrátenia do pôvodného stavu iný nárok, napr. poskytnutie náhrady.

Z reštitučného ustanovenia § 52 katastrálneho zákona, ako ani z ostatných ustanovení tohto zákona rozhodne nevyplýva, že by zákonodarca vynímal niektoré prípady vykonaných zmien hraníc katastrálnych území a obcí z možnosti reštitúcie prinavrátením do pôvodného stavu.

Vzhľadom na uvedené je nutné odmietnuť záver II. senátu, že pri aplikácii § 52 katastrálneho   zákona mali orgány   rozhodujúce   v posudzovanej   veci   prihliadať na to,   či reštituovaním hraníc katastrálnych území do pôvodného stavu nedôjde k „novým krivdám v novokonštituovaných samosprávnych, majetkových a ďalších vzťahoch“.

Z textu ustanovenia § 52 katastrálneho zákona jednoznačne vyplýva, že zakotvuje možnosť reštituovania všetkých zmien hraníc katastrálnych území a obcí, ak k vykonaniu týchto zmien hraníc došlo v rozhodnom období rokov 1948 - 1989.

6.4 Podľa I. senátu na posúdenie otázky, kedy došlo k prvému zásahu do územia obce   Štrba   a k   vykonaniu   zmien   jej   hraníc,   a tým   aj   na   posúdenie   aplikovateľnosti reštitučného ustanovenia § 52 katastrálneho zákona je rozhodujúca skutočnosť, kedy došlo k faktickému, resp. reálnemu zásahu do územia obce Štrba.

V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru, v rámci ktorej ústavný súd vyslovil, že ústavný súd musí mať na zreteli, že pri rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (I. ÚS 356/08).

V   priebehu   posudzovaných   súdnych   konaní   nebolo   sporné   a   ani   v   sťažnostiach doručených   ústavnému   súdu   namietané,   že   hoci   nariadenie   č.   52/1947   bol   prijaté a nadobudlo   účinnosť   pred   rozhodným   obdobím,   k reálnemu   naplneniu   jeho   ustanovení pred rozhodným obdobím nedošlo.

Rovnako   nebolo   namietané,   že   k reálnemu   vyčleneniu   a faktickému   odňatiu dotknutých území obci Štrba v prospech mesta Vysoké Tatry došlo v rozhodnom období, osobitne   po   prijatí   zákona   č.   3/1954   (z   obsahu   spisov   predložených   ústavnému   súdu vyplývalo, že k realizácii nariadenia č. 52/1947 vo vzťahu k skutočnému vykonaniu zmeny hranice do roku 1948 vôbec nedošlo).

Posúdenie vykonania zmeny priebehu hranice v roku 1948 až 1989 pri aplikácii § 52 katastrálneho zákona len s ohľadom na prijatie, resp. existenciu nariadenia č. 52/1947 bez zohľadnenia   času   skutočnej   realizácie   zmeny   priebehu   hranice   by   znamenalo   príliš formalistický   prístup   k výkladu   tohto   ustanovenia,   v dôsledku   ktorého   by   došlo k zamedzeniu možnosti nápravy v rozhodnom období reálne vzniknutých krívd, a teda aj popretiu samotného účelu uvedeného ustanovenia.

Je   samostatnou   právnou   otázkou,   či   právnym   základom   faktického   zásahu   do katastrálneho územia obce Štrba, ku ktorému došlo v rozhodnom období, bolo nariadenie č. 52/1947 alebo zákon č. 3/1954, ktorým bolo zrušené nariadenie č. 52/1947 a ustanovené, že „opatrenia urobené na výkon tohto zákona pred počiatkom jeho účinnosti, sa považujú za opatrenia podľa tohto zákona“.

Nezávisle   však   od   zodpovedania   tejto   otázky   I.   senát   zdôrazňuje,   že podľa   jeho názoru až skutočnosť faktického zásahu do hraníc obce Štrba v rozhodnom období sama osebe odôvodňuje záver o vykonaní prvej zmeny hraníc obce Štrba v rozhodnom období v zmysle § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, a tým aj danosť reštitučných nárokov obce Štrba podľa tohto reštitučného ustanovenia.

Tento záver opiera I. senát o sledovaný účel reštitučného ustanovenia § 52 ods. 1 katastrálneho   zákona,   samotné   znenie   tohto   ustanovenia,   ako   aj   o   súlad   s ustálenou judikatúrou   súdov   Slovenskej   republiky,   súdov   Českej   republiky   a   aj   Ústavného   súdu Českej republiky.

Posúdenie   reálneho,   resp.   faktického   zásahu   do   územia   obce   ako   rozhodujúcej skutočnosti   na   posúdenie   otázky   vzniku   reštitučného   nároku   je   plne   v súlade   s účelom reštitúcie (ďalej len „obecná reštitúcia“), t. j. nápravou zásahov do hraníc katastrálnych území   obcí,   ktoré   boli   vykonané   totalitnou   mocou,   pretože   až   reálnym   vyčlenením a odňatím   dotknutých   území   z hraníc   obce   a   vykonaním   takých   opatrení,   ktorými   bolo sporné územie vymedzené a vyčlenené v teréne aj v príslušných evidenciách, došlo k zásahu do základného znaku samosprávy obce, a to do jej územia (v okolnostiach prípadu obce Štrba).

Tento záver I. senátu je navyše aj v súlade s konštantnou reštitučnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, Českej republiky, ako aj judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ktorý opakovane vo svojich rozhodnutiach posudzoval rozhodné obdobia podľa fakticity prevodu majetku na štát, a to bez ohľadu na uznanie právnych účinkov ex tunc konfiškačných   a znárodňovacích   zákonných   úprav   z rokov   1945   až   1947   (pozri   napr. rozsudok najvyššieho súdu 5 Cdo 110/2000 a nálezy Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 313/04, II. ÚS 612/2000, II. ÚS 129/98, I. ÚS 23/97, III. ÚS 225/96).

Predmetná reštitučná judikatúra je plne akceptovateľná aj v danom prípade (reštitúcie hraníc obcí a ich katastrálnych území), a to aj vzhľadom na sledovanie naplnenia účelu tejto reštitúcie. Aj v prípade, ak by právnym základom faktického zásahu vykonaného totalitnou mocou   do   hraníc   obce   Štrba   v rozhodnom   období   bolo   nariadenie   č.   52/1947   vydané a účinné   pred   rozhodným   obdobím,   nie   je   možné   opomenúť   z hľadiska   sledovania naplnenia   účelu   reštitúcie   hraníc   obcí,   že   faktické   naplnenie   tohto   nariadenia   bolo   už prejavom nedemokratickej a totalitnej moci v rozhodnom období a realizované direktívnymi zásahmi tejto moci.

Preto je nutné odmietnuť záver II. senátu, že „vzhľadom na účel obecno-reštitučného zákona,   ktorým   je   náprava   nedemokratických   mocenských   zásahov   do   samosprávy,   je rozhodujúce, že o vytvorení obce Vysoké Tatry rozhodol demokratický parlament v roku 1947, a nie to, kedy bol zákon technicky vykonaný“.

Tento záver uviedol II. senát na podporu svojho stanoviska, že „Podľa nariadenia č. 52/1947 Zb. vylúčené územia označených obcí (a územie zrušenej obce) vytvorili územie obce Vysoké Tatry dňom účinnosti tohoto nariadenia, teda 26. mája 1947... právne účinky nariadenia č. 52/1947 Zb. nastali ex lege už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období)...“.

K tomuto stanovisku II. senátu treba opätovne zdôrazniť, že v zmysle konštantnej reštitučnej judikatúry (na ktorú bolo už poukázané a s ktorou sa plne stotožňuje aj I. senát v spojení   so   záverom   o jej   aplikovateľnosti   aj   na   obecnú   reštitúciu)   kritérium   fakticity zásahu   totalitnej   moci   na   aplikovateľnosť   reštitučných   predpisov   a akceptovanie reštitučných   nárokov   neznamená   popretie   alebo   neuznanie   právnych   účinkov   právnych predpisov prijatých pred rozhodným obdobím, na základe ktorých k faktickým zásahom došlo.

Na   záver   I.   senát   uvádza,   že   uvedené   je   plne   v súlade   aj   so   samotným   znením reštitučného   ustanovenia   §   52   katastrálneho   zákona,   ktorý   vyslovene   vymedzuje,   že možnosť   reštitúcie   sa   vzťahuje   na   zmeny   hraníc   katastrálnych   území   a hraníc   obcí „vykonaných“ v rozhodnom období. Nie je možné súhlasiť so stanoviskom II. senátu, že «Argumentácia   najvyššieho   súdu   slovom   „vykonala“   z ustanovenia   §   52   katastrálneho zákona vychádza len z jazykového, resp. mechanického výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.». Podľa názoru I. senátu práve naopak, zákonodarca aj použitím slova „vykonala“ zdôraznil sledovaný účel obecnej reštitúcie, t. j. nápravu všetkých zásahov do hraníc katastrálnych území a hraníc obcí, ku ktorým došlo v rozhodnom období, t. j. ktoré boli vykonané totalitnou mocou, a nevylúčil z možnosti reštitúcie zásahy vykonané totalitnou mocou, ktorých prípadným právnym základom by boli právne úpravy prijaté pred rozhodným obdobím.

6.5 V rámci   vysporiadania   sa   so   stretom,   resp.   vzájomným   vzťahom   nariadenia č. 52/1947 a zákona č. 3/1954 dospel II. senát k záveru, že zákonom č. 3/1954 došlo len k rozšíreniu územia mesta Vysoké Tatry oproti jeho pôvodnému územiu, ktoré už bolo vymedzené   nariadením   č.   52/1947,   a nie   k   vymedzeniu   územia   zákonom   č.   3/1954 „nanovo“. Ani s týmto záverom sa I. senát nestotožňuje.

Na   podporu   svojho   záveru   o   „rozšírení“   územia   mesta   Vysoké   Tatry   zákonom č. 3/1954   II.   senát   uviedol,   že   zrušením   nariadenia   č.   52/1947   zákonom   č.   3/1954 „nedošlo... k absolútnej negácii právnych vzťahov upravených skorším právnym predpisom, ale   došlo   iba   k   ich   modifikácii   na   pomery   upravené   novým   právnym   predpisom“, a s poukazom na zámer zákonodarcu vyplývajúci z rozpravy SNR k zákonu č. 3/1954 učinil uzavrel, že išlo len o „otázku legislatívnej techniky“ a „snahu novej moci diskontinuitne sa vysporiadať s normotvorbou spred roku 1948“.

Vysporiadanie   sa   so   vzájomným   vzťahom   týchto   predpisov   je   významné   pre posúdenie právneho základu reálne vykonanej zmeny hranice obce Štrba v prospech mesta Vysoké Tatry v rozhodnom období. V prvom rade považuje I. senát za potrebné zdôrazniť, že zodpovedanie otázky, či zákonom č. 3/1954 došlo len k rozšíreniu územia mesta Vysoké Tatry oproti územiu už vymedzenému nariadením č. 52/1947 (a tým k modifikácii právnych vzťahov upravených skorším predpisom na pomery upravené novým právnym predpisom ako to uviedol II. senát), alebo ním došlo v plnom rozsahu k novej úprave a vymedzeniu územia   mesta   Vysoké   Tatry,   môže   viesť   len   k ustáleniu   záveru,   ktorý   je   z hľadiska rozhodovania v tejto veci podľa názoru I. senátu právne irelevantný. Ako už bolo uvedené (pozri   bod   6.4)   podľa   názoru   I. senátu   je   z hľadiska   možnosti   aplikácie   §   52   ods.   1 katastrálneho zákona potrebné za rozhodujúcu považovať fakticitu, resp. reálne vykonanie zásahu do hraníc obce.

Skutočnosť, že zákonom č. 3/1954 bolo zrušené nariadenie č. 52/1947, podľa názoru I. senátu neznamená, že by do účinnosti zákona č. 3/1954 toto nariadenie netvorilo súčasť právneho poriadku štátu a ním nebolo vymedzené územie tvoriace mesto Vysoké Tatry. Z listinných dôkazov v tejto veci však vyplýva, že do nástupu nového režimu v roku 1948 k praktickej realizácii zmien hraníc katastrálnych území vôbec nedošlo. Z ďalšieho priebehu udalostí je zrejmé, že nový režim nepristúpil k realizácii nariadenia č. 52/1947, ktorého vydanie spadalo do obdobia pred jeho nástupom (aj pred začiatkom plynutia rozhodného obdobia),   ale považoval   za   potrebné   nanovo   zákonom   č.   3/1954   definovať,   resp.   určiť územie   Vysokých   Tatier.   Podľa   §   5   zákona   č.   3/1954   sa   zrušujú   predpisy   odporujúce tomuto zákonu, najmä nariadenie č. 52/1947 a podľa § 6 ods. 2 zákona č. 3/1954 opatrenia urobené na výkon tohto zákona pred počiatkom jeho účinnosti, sa považujú za urobené podľa neho.

Z uvedeného je teda zrejmé, že nový režim považoval za potrebné nanovo definovať územie   Vysokých   Tatier,   k čomu   došlo zákonom   č. 3/1954   v spojení   s nariadením č. 6/1954. K reálnemu, resp. faktickému zásahu do územia obce Štrba v prospech územia mesta Vysoké Tatry došlo teda v rozhodnom období osobitne po prijatí zákona č. 3/1954 a jeho   vykonávacieho   nariadenia   č.   6/1954.   Opatrenia   smerujúce   k reálnemu   zásahu   do hraníc   územia   obce   Štrba   učinené   pred   prijatím   zákona   č.   3/1954   boli   v jeho   zmysle považované za opatrenia podľa tohto zákona. Z týchto dôvodov podľa I. senátu možno následne vyvodiť záver, že právnym základom zásahu do hraníc obce Štrba v prospech územia mesta Vysoké Tatry bol zákon č. 3/1954 v spojení s jeho vykonávacím nariadením č. 6/1954.

Svoje stanovisko týkajúce sa len „rozšírenia“ územia mesta Vysoké Tatry právnou úpravou   vykonanou   v rozhodnom   období   (zákon   č.   3/1954   v spojení   s nariadením č. 6/1954)   II.   senát   opiera   o   zámer   zákonodarcu   pri   prijatí   týchto   právnych   predpisov s poukazom   na   rozpravu   SNR   a osobitne   na   časť   vystúpenia   poslanca   Chudíka.   Podľa názoru I. senátu takýto zámer zákonodarcu z rozpravy k zákonu č. 3/1954 na 23. schôdzi SNR konanej 24. marca 1954 (v náleze II. senátu je omylom uvedený dátum 25. marca 1954, pozn.) a ani z celkového vystúpenia poslanca Chudíka (na ktoré II. senát poukazoval len v časti) nevyplýva. Práve naopak, z vystúpenia tohto poslanca, ale aj celej rozpravy na 23.   schôdzi   SNR   možno   ustáliť,   že   ide   o reflexiu   na   nenaplnenie,   neuskutočnenie a nerealizáciu nariadenia č. 52/1947. Poslanec Chudík vo svojom vystúpení zdôraznil, že v SNR   zákon   č.   52/1947 „ako   je   známe   tvrdo   prebojovávala   Komunistická   strana Slovenska   proti   predstaviteľom   Demokratickej   strany...“, a zároveň   v ňom   nachádza a označuje vinníka tohto stavu – je ním „falošná politická hra predstaviteľov Demokratickej strany“.

Z hľadiska   sledovania   naplnenia   princípu   spravodlivosti   aj   účelu   reštitučného ustanovenia   katastrálneho   zákona   je   v tomto   prípade   dôležité,   že   práve   prijatím   novej právnej úpravy vymedzenia územia Vysokých Tatier v rozhodnom období totalitná moc prejavila   a naplno   uskutočnila   svoj   zámer   odňať   sporné   územia   „Štrbského   Plesa“ a „Tatranskej Štrby“ od obce Štrba. Uvedené v plnej miere potvrdzuje aj obsah rozpravy na 23. schôdzi SNR konanej 24. marca 1954 k zákonu č. 3/1954 v období, ktoré sa vyznačuje z celého obdobia komunistického režimu najzávažnejšími totalitnými direktívnymi zásahmi do všetkých sfér spoločenských vzťahov.

6.6 Vzhľadom na uvedené závery nie je akceptovateľné stanovisko II. senátu, že k vykonaniu zmeny hraníc obce Štrba v neprospech mesta Vysoké Tatry došlo už ex lege samotnou účinnosťou nariadenia č. 52/1947.

Z hľadiska   aplikovateľnosti   reštitučného   ustanovenia   §   52   ods.   1   katastrálneho zákona   v znení   platnom   do   31.   decembra   2001   však   bola   rozhodujúca   aj   neexistencia kontinuity   vymedzenia   územia   tohto   samosprávneho   subjektu,   t.   j.   skutočnosť,   že v rozhodnom   období   došlo   k odlišnému   vymedzeniu   územia   tohto   subjektu   zákonom č. 3/1954 oproti jeho vymedzeniu pred rozhodným obdobím nariadením č. 52/1947, pričom právnym základom reálnych zásahov do hraníc obce Štrba sa stalo vymedzenie územia mesta Vysoké Tatry učinené v rozhodnom období podľa zákona č. 3/1954.

6.7 Pre   úplnosť   I.   senát   poukazuje   na   grafické   znázornenia   tvoriace   prílohu rozhodnutia   katastrálneho   úradu   sp.   zn.   H-11/97   vo   veci   „Štrbské   Pleso“,   v ktorých   je označené územie Vysokých Tatier vo vzťahu k historickému územiu obce Štrba, pričom územie Vysokých Tatier vymedzené nariadením č. 52/1947 je označené modrou farbou a územie Vysokých Tatier vymedzené zákonom č. 3/1954 v spojení s nariadením č. 6/1954 je označené červenou farbou. V tomto grafickom znázornení je zobrazené zelenou farbou aj územie   reálne   pričlenené   z územia   obce   Štrba   k územiu   mesta   Vysoké   Tatry   bez akéhokoľvek   právneho   základu,   pričom   podľa   tohto   grafického   znázornenia   takýmto územím sú aj parcely č. 2275/a a č. 2291 (označené žltým vyfarbením) tvoriace široké okolie vodnej plochy Štrbské Pleso.

VII.

Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru II. senátu vyjadreného v jeho   náleze   č.   k.   II.   ÚS   91/08-111   z 9.   septembra   2008,   bol   v súlade   s   §   6   zákona o ústavnom   súde   povinný   pred   rozhodnutím   predložiť   plénu   ústavného   súdu   návrh   na zjednotenie odchylných právnych názorov.

I. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu prijalo toto stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov:

„Prvá   zmena   hranice   katastrálneho   územia   obce   Štrba   tak,   že   z jej   katastrálneho územia bolo odčlenené územie Tatranskej Štrby v prospech územia mesta Vysoké Tatry, bola vykonaná v rozhodnom období od 1. januára 1948 do 31. decembra 1989 [§ 52 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom do   31.   decembra   2001],   a to   bez   súhlasu   obyvateľov   obce,   a preto   nie   je   dôvod   na prinavrátenie   územia   Tatranskej   Štrby   mestu   Vysoké   Tatry,   ktoré   mu   bolo   odňaté   na základe uznesenia pléna Okresného národného výboru Poprad č. 90 z 23. marca 1976.“

Plénum   ústavného   súdu   preskúmalo   právne   názory   I.   senátu   a   II.   senátu v označených veciach, pričom sa nestotožnilo s argumentmi II. senátu vyjadrenými v časti VI odôvodnenia   tohto   uznesenia.   Následne   plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   väčšinou hlasov o prijatí stanoviska uvedeného vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní   v ďalších   obdobných   veciach   viazané   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu vyjadrenom vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcov Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2009