znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/08-3

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra   Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika 16. januára 2008 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci výkladu a uplatnenia ustanovenia § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30. júna 2007, ktorý upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka v konaní pred všeobecným súdom, v súlade s čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prijal toto

s t a n o v i s k o :

Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach Ing. Bc. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu, rozhodol ústavný súd vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 344/06 a sp. zn. II. ÚS 27/07 uzneseniami č. k. III. ÚS 344/06-15 z 3. novembra 2006 a č. k. II. ÚS 27/07-18 z 29. marca 2007 tak, že sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené.

V obidvoch prípadoch v súvislosti s návrhom sťažovateľa ako súdneho exekútora na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného súd prvého stupňa rozhodoval aj o trovách exekúcie. Uznesenia boli vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom v časti týkajúcej sa trov   exekúcie   obsahovali   poučenie,   že   proti   nim   nie   je   prípustné   odvolanie.   Proti uzneseniam súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania podal sťažovateľ odvolania, o ktorých rozhodol odvolací súd tak, že ich odmietol ako neprípustné, pretože   smerujú   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je   prípustné   (podľa právneho   stavu   platného   do   31.   augusta   2005),   a to   aj   napriek   tomu,   že   podľa   názoru sťažovateľa z čl. 142 ods. 2 ústavy, ako aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyplýva, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok. Najvyšší súd v obidvoch prípadoch dovolania sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

III.   senát   ústavného   súdu   nepovažoval   právny   záver   najvyššieho   súdu   vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005, že „v danom prípade totiž skutočne   nie   je   rozhodujúce,   či   rozhodoval   sudca   alebo   poverený   zamestnanec súdu, odvolanie by nebolo rovnako prípustné, ak by o zastavení exekučného konania a o trovách exekúcie rozhodoval sudca. Z uvedeného zároveň vyplýva, že poučenie exekučného súdu o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu bolo správne“, za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny,   a tak   nezlučiteľný   s označenými   článkami   ústavy   a dohovoru,   a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol uznesením č. k. III. ÚS 344/06-15 z 3. novembra 2006 ako zjavne neopodstatnenú.

Obdobne pri svojom rozhodovaní o typovo rovnakom návrhu sťažovateľa postupoval aj II. senát ústavného súdu, ktorý nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   137/2005   z 24.   júla   2006   a namietaným   porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. II. ÚS 27/07-18 z 29. marca 2007 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   senát,   ktorý   v   súvislosti   so svojou   rozhodovacou   činnosťou   dospeje   k   právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov.   Plénum   ústavného   súdu   rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

IV.   senát   ústavného   súdu   pri   prerokúvaní   obsahovo   porovnateľných   návrhov sťažovateľa vedených t. č. pod sp. zn. III. ÚS 348/06 a IV. ÚS 200/07 dospel v týchto veciach k odchylnému právnemu názoru ako II. a III. senát ústavného súdu v označených veciach vo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovenia § 374 ods. 3 OSP (v znení platnom do 30. júna 2007), ktorý upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka v nadväznosti na poslednú vetu čl. 142 ods. 2 ústavy.

Obidva návrhy sťažovateľa, ktoré   boli pridelené IV.   senátu ústavného súdu,   boli prijaté na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospel k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadrenému v označených uzneseniach II. a III. senátu ústavného súdu, predložil vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

Podľa právneho názoru IV. senátu ústavného súdu „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona   č.   549/2003   Z.   z.   o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov   štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon [v danom prípade § 202 ods.   2 OSP v spojení s § 57 ods.   1 písm. c) a § 58 ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.

Uvedený právny názor IV. senátu ústavného súdu sa opiera o tieto argumenty:

1. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   obsahuje   celý   rad   (ústavných)   právnych   noriem,   ktoré   sú   bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorej   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

2. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou   a medzinárodnými dohovormi podľa   čl. 11 ústavy   a druhý   výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú   vtedy   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu   v   súlade   s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava   je   právny   predpis   najvyššej   právnej   sily.   Z tohto   vyplýva,   že   ju   tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky   ostatné   právne   normy   obsiahnuté v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily.   Ak právna   norma   obsiahnutá   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily   vyvoláva   pochybnosti o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je   bezprostredne   aplikovateľná,   musí   orgán verejnej   moci,   ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily.   Zásada   prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí   buď   priamo   aplikovať   ústavnú   normu,   alebo   aplikovať   dotknutú   právnu   normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

3. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať   za   zamestnanca   súdu   v zmysle   druhej   a tretej   vety   čl.   142   ods.   2   ústavy. Z postavenia vyššieho súdneho úradníka ako zamestnanca štátu vyplýva, že nespĺňa kritériá nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto, ak vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie v súdnom konaní, je v zmysle poslednej vety čl. 142 ods. 2 ústavy proti takému jeho rozhodnutiu vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších súdnych   úradníkov)   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   pri   výklade   a aplikácii   zákonnej   úpravy   postupu   pri   prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

4. Podľa ustanovenia § 374 ods. 3 OSP v znení platnom a účinnom do 30. júna 2007 proti   rozhodnutiu   vydanému   v občianskom   súdnom   konaní   súdnym   úradníkom   alebo justičným   čakateľom   možno   podať   odvolanie   za   rovnakých   podmienok   ako   proti rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu,   ktoré   vydal   súdny   úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Vzhľadom na už uvedené je vylúčené, aby výklad a uplatnenie citovanej zákonnej úpravy obišli ústavnú úpravu umožňujúcu prieskum rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami   vždy,   napríklad   tak,   že   poverenému   zamestnancovi   sudca   zverí   oprávnenie rozhodovať   aj   v takej   veci,   v ktorej   zákon   proti   rozhodnutiu   sudcu   nepripúšťa   opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142   ods.   2   tretej   vety   ústavy   a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku   podanom   proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

5. Ustanovenie § 374 ods. 3 prvej vety OSP (v znení platnom do 30. júna 2007) zakotvujúce   možnosť   podania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   za   rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu sudcu nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, aby z neho mala byť vyvodená aj neprípustnosť odvolania. Zmysel uvedenej úpravy pri jej ústavne konformnom výklade totiž treba vidieť len v ustanovení zásadne rovnakých požiadaviek na odvolania proti rozhodnutiam poverených zamestnancov súdu v porovnaní s požiadavkami kladenými   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   sudcov   (najmä   vo   vzťahu   k lehotám   na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach).

Vzhľadom na už uvedené treba preto prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného   riadnym   opravným   prostriedkom   (odvolaním)   príslušné   rozhodnutie vydal   sudca,   alebo tak   urobil   poverený zamestnanec súdu,   a podľa   toho urobiť i záver o prípustnosti   odvolania.   Kým   totiž   v prípade   rozhodnutí   sudcov   nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie   v jedinom   stupni   nevylučuje,   u rozhodnutí   vydávaných   poverenými zamestnancami   súdu   je   to   naopak.   Napadnuteľnosť   všetkých   rozhodnutí   poverených zamestnancov   súdu   (vyšších   súdnych   úradníkov)   odvolaním   je   totiž   bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

6.   Uplatením   ústavne   konformného   výkladu   citovanej   zákonnej   úpravy   tak   treba podľa   názoru   IV.   senátu   ústavného   súdu   dospieť   k záveru,   podľa   ktorého   odvolanie   je prípustné   aj   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   osobitný   zákon   inak   odvolanie nepripúšťa,   ak vo veci   nerozhodoval   sudca,   ale zamestnanec súdu. Takýto výklad mali uplatniť v dotknutých veciach aj odvolací súd a následne najvyšší súd, čím by umožnili reparovať závažné právne pochybenie súdu prvého stupňa.

Odmietnutím   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   resp.   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) smerujúceho proti rozhodnutiu povereného zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka) odvolací súd, resp. dovolací súd, v dotknutých prípadoch podľa názoru IV. senátu ústavného súdu odňali sťažovateľovi ako účastníkovi dotknutých konaní konať pred súdom. Preto IV. senát ústavného súdu dospel k záveru, že najvyšší súd vo veciach sťažovateľa oprel svoje uznesenia o taký výklad ustanovenia § 374 ods. 3 OSP, ktorý   je v zjavnom   rozpore   s čl.   142   ods.   2 ústavy,   a preto   týmito uzneseniami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a tiež jeho právo na prejednanie jeho záležitosti   nezávislým   a nestranným súdom   zriadeným   zákonom   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad   rámec   uvedeného   IV.   senát   ústavného   súdu   poukazuje,   že   správnosť   jeho postupu nepriamo potvrdil aj zákonodarca, keď zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovil nové znenie § 374 ods. 3 OSP, ktoré v súčasnosti platí už v tomto znení:

„Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.   Odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu,   ktoré   vydal   súdny   úradník   alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa;   ak   sudca   odvolaniu   nevyhovie,   predloží   vec   na rozhodnutie   odvolaciemu   súdu.   Ak   odvolanie   podané   v   odvolacej   lehote   oprávnenou osobou   smeruje   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa,   proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.“

III.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory II., III. a IV. senátu ústavného súdu v označených veciach a opierajúc sa o argumenty IV. senátu vyjadrené v II. časti tohto uznesenia prijalo stanovisko uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008