znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. ÚS 1/06-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   pléna   zloženého z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka   11.   októbra   2006   podľa   §   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v nálezoch č. k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, č. k. II. ÚS 72/06-36 zo 14. júna 2006 a uznesení č. k. III.   ÚS   24/06-9   z 11. januára   2006   na   aplikáciu   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89   zo   17.   mája 2004 v konaní pred   všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení zákona č. 138/2003 Z. z., prijal toto

s t a n o v i s k o :

1.   Hmotnoprávne   účinky   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uverejneného v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pred   právoplatným   skončením   konania   pred všeobecným súdom (15. júla 2004), v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení zákona č. 138/2003 Z. z., nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania   e x   t u n c.

2. Stratou účinnosti a následne platnosti § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v znení   zákona   č.   138/2003   Z.   z.   s čl.   20   ods.   1   druhou   vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 15. júla 2004, sa obnovuje znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   platné   a účinné   do nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., t. j. do 1. júna 2003.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo od decembra 2005 až dosiaľ v nadväznosti na nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“)

15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z., ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   postenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení zákona č. 138/2003 Z. z. (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) s čl. 20 ods. 1 druhou vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) doručených niekoľko vecne rovnakých sťažností týkajúcich sa rozhodovania všeobecných súdov o výške poplatku z omeškania pri nedodržaní lehoty splatnosti preddavku na úhradu zdravotnej starostlivosti zdravotnou poisťovňou vo vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu.

V nadväznosti na vyslovenie nesúladu § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení (ktorý obsahoval percentuálne vyjadrenie poplatku z omeškania, ktorý si môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči zdravotnej poisťovni a opačne) s označenými článkami ústavy, stratilo toto ustanovenie uverejnením v Zbierke zákonov 15. júla 2004 účinnosť a pretože Národná rada Slovenskej republiky do   šiestich mesiacov neuviedla toto ustanovenie do súladu s ústavou, stratilo toto ustanovenie 15. januára 2005 aj platnosť.

Percentuálne vyjadrenie poplatku z omeškania v § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení   do   1.   júna   2003   bolo   0,1   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň   omeškania   tak   pre zdravotnícke zariadenia, ako aj pre zdravotné poisťovne. Po novelizácii tohto ustanovenia zákonom č. 138/2003 Z. z. (ktoré bolo v tomto znení predmetom posudzovania plénom ústavného súdu z hľadiska jeho súladu s ústavou) s účinnosťou od 1. júna 2003 do 15. júla 2004 bol poplatok z omeškania, ktorý si mohli uplatniť zdravotnícke zariadenia vo vzťahu k zdravotným   poisťovniam,   0,01   %   a od   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov 15. júla 2004 vzhľadom na stratu účinnosti (a od 15. januára 2005 aj platnosti) § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení novely zákona č. 138/2003 Z. z. bol poplatok z omeškania „vrátený“ na 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania tak pre zdravotnú poisťovňu, ako aj pre zdravotnícke zariadenie.

Odchylné právne názory senátov ústavného súdu vznikli v súvislosti s určovaním poplatku   z omeškania   na   základe   žalôb   podaných   zdravotníckymi   zariadeniami   na všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o poplatku z omeškania v čase po 15. júli 2004, keď § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení nebol už účinný a v niektorých prípadoch ani platný, pričom išlo o nároky založené na základe právnych vzťahov, ktoré vznikli pred 1. júnom 2003, k omeškaniu došlo po 1. júni 2003, ale pred 15. júlom 2004.

Dôvodom   vzniku   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   boli rozhodnutia odvolacích (krajských) súdov, založené na názore, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov treba vykladať tak, že platia ex nunc, teda   od   momentu   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov.   Preto   nároky vzniknuté   do   momentu   uverejnenia   nálezu   o nesúlade   právnych   predpisov   sa   riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa   vzťahuje iba na nároky   vzniknuté   od   uverejnenia nálezu. Vychádzajúc z uvedeného jednoznačne   vyplýva,   že   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom   poistení   stratil   platnosť a účinnosť   v pôvodnom   rozsahu   dňom   15.   januára   2005   a pretože „nález   nemá   spätnú účinnosť, preto na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov, treba aplikovať § 38 ods. 4 zák. 273/94 Z. z., ktorý upravoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a od účinnosti zák. č. 138/2003 Z. z. dňom 1. 6. 2003 poplatok   z omeškania   0,01   %   za   každý   deň   omeškania“ (z   vyjadrenia   Krajského   súdu v Bratislave).

Odchylné právne názory senátov ústavného súdu na aplikáciu nálezu ústavného súdu č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89   zo 17.   mája   2004   všeobecnými   súdmi   v súvislosti   s určením percentuálnej sadzby poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení vznikli v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré mali vecne rovnaký, aj keď nie identický obsah, sú nasledovné:

1. Uznesením č. k. III. ÚS 24/06-9 z 11. januára 2006 tretí senát ústavného súdu vo veci,   ktorá   sa   týkala   účinkov   nálezu   ústavného   súdu   v konaní   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyslovil právny názor, že „...účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou   vznikajú   do   budúcnosti   -ex   nunc,   nie   spätne.   Teda   nález   ústavného   súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti -ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu...“

Dôsledkom   takéhoto   právneho   názoru   bolo,   že   sťažnosť   právnickej   osoby   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   bola   posúdená   ako   zjavne   neopodstatnená   a z tohto   dôvodu   aj odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní.

2. Uznesením č. k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006 prvý senát ústavného súdu vyslovil právny názor, že „(...) Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty   sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti,   a to   za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené   (judikované),   a   o   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia   nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.(...)Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty“.

V nadväznosti na tento právny názor prvý senát ústavného súdu urobil záver, že interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna   a je   v zrejmom   rozpore   s ústavnou a zákonnou úpravou.

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci nezmenilo, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

3. Podstata právneho názoru druhého senátu ústavného súdu je vyjadrená v náleze č. k. II. ÚS 72/06-36 zo14. júna 2006.

Ak krajský súd rozhodoval vo veci 9. novembra 2005, v čase rozhodovania nebol účinný ani platný § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení (v znení podľa novelizácie vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.),   t.   j.   už   nebol   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý priznal vo svojom rozsudku z 24. novembra 2004 okresný súd, a to bez   ohľadu   na   to,   že   v čase,   keď   tento   nárok   vznikol   (december   2003),   bolo   toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení (v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z.) platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona o zdravotnom poistení   sa   hľadí,   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie, § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z   §   41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   konkrétne   z jeho   vyššie   citovaného   textu   za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd považoval za potrebné vysloviť svoj   jednoznačný názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“. Podľa názoru   ústavného   súdu   toto   slovné   spojenie   treba   vykladať   tak,   že   stratou   účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok o také znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, ktoré v čase jeho rozhodovania   nebolo ani platné, ani účinné, t.   j. rozhodol   v zjavnom rozpore   s ústavou a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to aj jeho vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Právny názor prvého a druhého senátu ústavného súdu síce vyjadrený v odôvodnení ich rozhodnutí používa iné argumenty (prvý senát argumentuje hmotnoprávnymi účinkami nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov, druhý senát argumentuje legislatívno-právnymi   dôsledkami   straty   účinnosti   a platnosti   sporného   ustanovenia   zákona o zdravotnom   poistení   v čase   rozhodovania   všeobecného   súdu),   tieto   sa   však   vzájomne nevylučujú,   ale   sú   skôr   „skúškou   správnosti“   pre   rovnaký   právny   záver   vyjadrený   vo výrokoch ich rozhodnutí.

V súvislosti s právnym názorom prvého a druhého senátu je potrebné uviesť, že ani jeden   z nich   nespochybnil   právny   názor   tretieho   senátu   ústavného   súdu,   podľa   ktorého účinky   rozhodnutia   ústavného   súdu   v konaní   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   sú ex nunc,   ale   rešpektujúc   tento   názor,   aplikoval   ho   na   neskončené   konania   o určení poplatkov z omeškania berúc do úvahy zmenu právnej úpravy v dôsledku nálezu ústavného súdu.

Odchylné   právne   názory   senátov   ústavného   súdu   ovplyvnili   ich   rozhodovanie a vytvorili   nevyhnutnosť   ich   zjednotenia   podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde   prijatím stanoviska pléna ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto argumenty sa ústavný súd priklonil k názoru prvého a druhého senátu.

Senáty sú v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

K tomuto uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2006