znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 99/2011-86

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana   Ľalíka,   Lajosa   Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. R. M., B., na vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a o návrhu   generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom, § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   a nesúladu vypustenia § 85 zo zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (čl.   II   zákona   č.   500/2010   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom   a § 29g ods.   4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky č. 120/1993   Z.   z.   o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov n i e   s ú   v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo   zvyšnej   časti   návrhu   skupiny   35   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. PL. ÚS   99/2011-27   z   22.   júna   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na vyslovenie nesúladu ustanovení § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 120/1993 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).  

2. Uznesením č. k. PL. ÚS 103/2011-16 z 21. septembra 2011 ústavný súd prijal podľa   §   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   na   ďalšie   konanie   aj   návrh   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na vyslovenie nesúladu ustanovení § 2   ods. 1 v časti   slov „znížený podľa   ods.   2“,   § 2 ods.   2 a § 29g ods.   1 vo vzťahu k sudcom   a § 29g ods.   4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky č. 120/1993   Z.   z.   o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a nesúladu vypustenia § 85 zo zákona č. 385/2000 Z. z.   o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   [čl.   II   zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993   Z.   z.   o   platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej republiky   v   znení   neskorších   predpisov   a o zmene   zákona   č. 385/2000   Z.   z.   o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/2010 Z. z.] s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesením č. k. PL. ÚS 103/2011-43 z 21. septembra 2011 ústavný súd spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 99/2011 a sp. zn. PL. ÚS 103/2011 s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 99/2011.

4.   Podstatou   návrhu   je   tvrdenie,   že   nový   vzorec   pre   výpočet   platov   sudcov a ústavných sudcov a zmrazenie platov v roku 2011 je v nesúlade s ústavným princípom nezávislosti súdov a sudcov a s princípom právneho štátu.

Návrh skupiny poslancov (body 5 – 27 nálezu)

5.   Návrh   skupiny   poslancov   sa   otvára   citáciami   relevantných   ustanovení   zákona č. 120/1993   Z.   z.,   ktoré   sú   nevyhnutné   pre   porozumenie   veci,   a preto   ich   ústavný   súd v zásade   prevezme.   Návrh   teda   uvádza,   že   účelom   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   podľa ustanovenia § 1 je upraviť platy, funkčné príplatky, paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „národná   rada“), prezidenta   Slovenskej   republiky,   členov   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „vláda“), sudcov ústavného súdu, ostatných sudcov Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a generálneho prokurátora tak, aby bola zvýraznená reálna deľba štátnej moci a rovnosť jej jednotlivých zložiek.

6.   Zákon   č.   120/1993   Z.   z.   ďalej   ustanovuje   vymeriavací   základ,   od   ktorého   sa odvodzujú   platy sudcov   ústavného súdu,   ako aj ostatných   súdov.   Týmto vymeriavacím základom je plat poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanec“ alebo „poslanec národnej rady“). Podľa doterajšej právnej úpravy § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. účinnej do 31. decembra 2010 poslancovi národnej rady patrí plat vo výške 3-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, zaokrúhlenej nahor na celé euro. Nová napadnutá právna úprava zachovala vymeriavací základ vo výške 3-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, avšak zaviedla zníženie uvedené v § 2 ods. 2 citovaného zákona. Podľa prechodných ustanovení k právnej úprave účinnej od 1. januára 2011 sa pre zníženie   vymeriavacieho   základu   podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   použije ustanovenie uvedené v § 29g ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z., podľa ktorého v roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %.

7. V zmysle ustanovenia § 29g ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. došlo teda k zníženiu vymeriavacieho základu – platu poslanca národnej rady o 15 %, od ktorého sa odvodzujú aj platy sudcov ústavného súdu a ostatných súdov.

8. Podľa § 16 ods. 1 prvej vety zákona č. 120/1993 Z. z. sudcovi ústavného súdu patrí plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca mesačne.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. priemerným platom sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. platové pomery sudcov Slovenskej republiky ustanoví podľa zásady uvedenej v odseku 1 osobitný predpis.   Osobitným   predpisom,   ktorý   ustanovil   platové   pomery   sudcov,   je   zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“). Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a sudcu Špecializovaného trestného súdu   (ďalej   aj   „špecializovaný   súd“)   je   plat   rovnajúci   sa   1,3-násobku   platu   poslanca národnej rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd alebo Špecializovaný trestný súd pridelený alebo preložený.

Podľa   §   67   ods.   1   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   priemerným   platom   sudcu   podľa osobitného   predpisu   sa   rozumie   plat   v   1.   platovej   skupine   a   v   3.   platovom   stupni. Z uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   priemerným   platom   sudcu   je   plat   vo   výške   100 percent   platu   poslanca   Národnej   rady.   Od   tejto   sumy   sa   odvodzujú   platy   sudcov   na ostatných súdoch (krajských a okresných).

Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. základný plat sudcov zaradených do jednotlivých platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného platu podľa osobitného predpisu (plat poslanca národnej rady) tak, že sudcovia okresných súdov   a   krajských   súdov   sa   na   potreby   určenia   základného   platu   zaraďujú   do   dvoch platových skupín a do siedmich platových stupňov. Sudcovia okresných súdov sa zaraďujú do   platovej   skupiny   I   a   sudcovia   krajských   súdov   sa   zaraďujú do   platovej   skupiny   II. Do siedmich   platových   stupňov   sa   sudcovia   zaraďujú   podľa   dĺžky   praxe   rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa.

9. Z ustanovenia § 67 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. teda vyplýva, že sudcom krajských súdov v platovej skupine II patrí základný plat v prvom až siedmom platovom stupni   v   rozpätí   95   %   až   125   %   priemerného   platu   sudcu.   Sudcom   okresných   súdov zaradených v platovej skupine I patrí základný plat v prvom až siedmom platovom stupni v rozpätí   90   %   až 120   %   priemerného   platu.   Podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1   zákona č. 385/2000 Z. z. základný plat sudcov najvyššieho súdu a ostatných sudcov a funkčný príplatok podľa tohto zákona tvoria funkčný plat sudcu. Podľa § 84 zákona č. 385/2000 Z. z. znížiť funkčný plat sudcu možno len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu.

10. Z praktického hľadiska sa sudcovi určuje plat v závislosti od priemerného platu sudcu,   ktorý   je   odvodený   od   platu   poslanca   vo   výške   3-násobku   priemernej   mzdy v národnom hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok. Pre účely výpočtu platu sudcu do 31. decembra 2010 sa priemerný plat sudcu vždy určoval na základe už uvedených ustanovení,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   pre   vybrané   skupiny   ústavných   činiteľov   došlo k zníženiu, resp. zmrazeniu platov. Podľa § 29e ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. poslancovi, poslancovi Európskeho parlamentu, prezidentovi a členovi vlády patrí v roku 2009 plat vo výške určenej v roku 2008. V roku 2009 bol na základe uvedeného ustanovenia odchylne určený plat uvedených ústavných činiteľov (poslanec, poslanec Európskeho parlamentu, prezident Slovenskej   republiky a člen   vlády),   a to tak, že   vymeriavacím   základom   pre určenie výšky platov nebola priemerná mzda v národnom hospodárstve za rok 2008, ale zotrvala úprava zo základu za rok 2007. Absenciou zvýšenia došlo k praktickému zníženiu platu pre už uvedených ústavných činiteľov o 8,1 %.

11.   Zákonodarca   v   tom   čase   správne   identifikoval   možný   zásah   do   moci   súdnej a prípadný rozpor s ústavou a v zmysle uvedeného prijal § 29e ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z., podľa ktorého ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na ostatných ústavných činiteľov a osoby, s výnimkou odseku 3, ktorých plat sa odvodzuje z platu poslanca; ich plat v roku 2009 sa určí podľa § 2 a § 27. Na základe uvedeného ustanovenia boli účinky zníženia platov v roku 2009 vylúčené vo vzťahu k ostatným ústavným činiteľov, medzi ktorými boli sudcovia ústavného súdu, ostatní sudcovia, ako aj generálny prokurátor. Pre týchto sa teda určil   základný plat v nezníženej   výške, ktorého vymeriavacím základom   – priemerným platom bol 3-násobok priemernej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2008.

12.   Pre   rok   2010 sa   prijala obdobná právna   úprava. Podľa   § 29f   ods.   1   zákona č. 120/1993 Z. z. poslancovi, poslancovi Európskeho parlamentu, prezidentovi a členovi vlády patrí v roku 2010 plat vo výške určenej v roku 2008. V roku 2010 bol na základe uvedeného   ustanovenia   odchylne   určený   plat   uvedených   ústavných   činiteľov   (poslanec, poslanec   Európskeho   parlamentu,   prezident   a   člen   vlády),   a   to   tak,   že   vymeriavacím základom pre určenie výšky platov nebola priemerná mzda v národnom hospodárstve za rok 2009, ale zotrvala úprava zo základu za rok 2007. Absenciou zvýšenia, došlo prakticky k ďalšiemu zníženiu platu pre už uvedených ústavných činiteľov o ďalšie 3 %.

13. Aj v tejto právnej úprave však zákonodarca vylúčil účinky zníženia platov na ostatných ústavných činiteľov, okrem iného aj sudcov ústavného súdu a ostatných sudcov, ako   aj   generálneho   prokurátora.   Pre   týchto   právna   úprava   účinná   od   1.   januára   2010 ponechala pre rok 2010 základný plat v nezníženej výške, ktorého vymeriavacím základom –   priemerným   platom   bol   3-násobok   priemernej   mzdy   zamestnanca   v   národnom hospodárstve za rok 2009.

14. Napadnutá právna úprava sa od doterajších právnych úprav znižovania platov ústavných činiteľov líši okrem iného najmä v osobnom rozsahu, t. j. na aké subjekty sa znižovanie vzťahuje. Kým právne úpravy účinné k 1. januáru 2009 (§ 29e ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z.) a k 1. januáru 2010 (§ 29f ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.) sa týkali len znižovania   platov   predstaviteľov   výkonnej   a   zákonodarnej   moci   (poslanec,   poslanec Európskeho parlamentu, prezident a člen vlády), napadnutá právna úprava znižuje platy aj predstaviteľom moci súdnej.

15. S účinnosťou od 1. januára 2011 prijala národná rada právnu úpravu, podľa ktorej sa priemerný plat sudcu zníži v dôsledku § 29g ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o 15 %. Následne sa pre rok 2011 zvýši plat sudcu ústavného súdu (§ 29g ods. 4 zákona č. 120/1993 Z. z.) o 5 %, rovnako sa o 5 % zvýši priemerný plat sudcu (§ 29g ods. 8 zákona č. 120/1993 Z. z.), ako aj plat sudcu najvyššieho súdu a sudcu špecializovaného súdu. Z už uvedeného vyplýva, že v roku 2011 sa plat sudcu ústavného súdu, ako aj platy sudcov ostatných súdov znížia. Pre roky 2012 a nasledujúce prijal zákonodarca mechanizmus, na základe ktorého bude výška platu ústavných činiteľov znížená v závislosti od podielu schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za   kalendárny   rok,   ktorý   predchádza   kalendárnemu   roku,   na   ktorý   sa   plat   poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat poslanca vypočítava (§ 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z.). Zníženie platov v ďalších rokoch (od r. 2012) sa teda viaže na vývoj schodku rozpočtu verejnej správy v závislosti od HDP.

16. Pokiaľ ide o rozpor napadnutých ustanovení zákona s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, navrhovatelia považujú za neprijateľné, aby výkonná a zákonodarná moc redukovali alebo inak obmedzovali podmienky odmeňovania sudcov, pretože je to v rozpore s princípom trojdelenia moci v demokratickom štáte a nezávislosti súdnej moci. Hmotné zabezpečenie sudcov musí byť chápané ako stabilné a neredukovateľné, nesmie sa stať pohyblivým činiteľom, s ktorým môže výkonná a zákonodarná moc ľubovoľne nakladať. Možno tvrdiť, že nezávislosť a nestrannosť sú nevyhnutnými atribútmi súdnej moci a je možné ich považovať za ústavné zásady. Jednou zo záruk sudcovskej nezávislosti je pritom aj platové ohodnotenie sudcov tak, ako to vyplýva z § 4 ods. 2 zákona o sudcoch, podľa ktorého štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením.

17.   Navrhovatelia   sú   toho   názoru,   že   znížením   platov   sudcov   dochádza k narušovaniu ich právnej istoty v ich vlastnom materiálnom zabezpečení a zasahuje sa tým do nezávislosti sudcovskej moci. Podľa názoru ústavného súdu „plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho zabezpečenia   sudcov,   za   ktoré   možno   považovať   aj   platové   reštrikcie,   resp.   zmrazenie platov, či odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu, narúšajú právnu istotu sudcov“ (PL. ÚS 12/05).

18. Od účinnosti zákona č. 120/1993 Z. z. sa zníženie platov nikdy nerealizovalo. Navrhovatelia v tejto súvislosti zníženie platov vidia ako zásah do základnej právnej istoty sudcu   na   zákonom   priznaný   plat.   Doterajší   platový   základ   zodpovedajúci   trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy je tým objektívnym východiskom, ktorý sa od roku 1993   osvedčil.   Trojnásobok   nominálnej   mesačnej   mzdy   je   objektívnym   ukazovateľom, ktorý objektívne a bez zásahu inej moci automaticky reaguje na stav v spoločnosti. Plat sudcu určený výlučne za pomoci tohto ukazovateľa bude spĺňať požiadavky na primerané hmotné zabezpečenie sudcu kopírujúce vývoj v iných povolaniach (teda aj právnických). Záruku nestranného a nezávislého rozhodovania súdov môže Slovenská republika naplniť len vtedy, pokiaľ bude sudca po materiálnej stránke zabezpečený spôsobom, ktorý bude zodpovedať stavu a vývoju odmeňovania v iných právnických povolaniach (notár, exekútor, advokát).   Podľa   názoru   navrhovateľov   intenzita   zásahu   do   platových   pomerov   sudcov dosiahla takú úroveň, že možno jednoznačne konštatovať rozpor s ústavným princípom nezávislosti sudcov.

19.   Zabezpečenie   stability   a   nezávislosti   odmeňovania   sudcov   je   nevyhnutné   aj z hľadiska osobitného postavenia sudcov. Sudcovia majú svoj plat ako jediný zdroj príjmu. Základom   sudcovskej   nezávislosti   počas   celej   doby   výkonu   funkcie   sudcu,   často   ako celoživotného povolania, je hmotné zabezpečenie založené výlučne na plate sudcu. Sudca nemôže byť preto závislý na krátkodobých zmenách politických rozhodnutí a nálad rôznych politických zoskupení. Napadnutými ustanoveniami sa teda nielenže znižujú platové nároky sudcov   v   roku   2011,   ale   ich   nároky   budú   závislé   od   vývoja   makroekonomických ukazovateľov v štáte, za ktoré zodpovednosť nesie vláda a národná rada. Navyše, právna úprava spôsobuje ohrozenie, že kedykoľvek môže vzniknúť podozrenie z možného rozporu záujmov, keď sudca rozhoduje v právnych veciach, ktoré majú vplyv na rozpočet verejnej správy.   Takýto   možný   rozpor   záujmov   nemožno   nijakým   spôsobom   u   žiadneho   sudcu vylúčiť, keďže rozpor záujmov vzniká na oboch stranách zo zákona (povinnosť rozhodnúť vo veci, právo na odmeňovanie v zmysle napadnutej právnej úpravy).

20.   Rozpor   s   princípmi   právneho   štátu   vidia   navrhovatelia   najmä   v   tom,   že napadnutou právnou úpravou sa znižujú už priznané základné platy sudcov. Základný plat sudcu   sa   v   dôsledku   schválenia   napadnutej   právnej   úpravy   vracia   do   stavu   pred valorizáciou, ktorá prebehla v rokoch 2010 a 2009, hoci táto valorizácia bola sudcom podľa zákona   priznaná   (na   rozdiel   od   iných   ústavných   činiteľov   –   poslancov,   poslancov Európskeho parlamentu atď.). Z uvedeného dôvodu teda jednoznačne dochádza k porušeniu princípu   právnej   istoty.   Dôsledkom   zníženia   vymeriavacieho   základu   podľa   napadnutej právnej úpravy je zníženie už priznaného nároku, a to základného (a teda aj funkčného) platu sudcu priznaného podľa doterajších právnych predpisov k 1. januáru 2010. Podľa § 71 zákona č. 385/2000 Z. z. funkčný plat, jeho výšku a zloženie oznámi správa súdu sudcovi písomne. Oznámenie v zmysle citovaného ustanovenia má formu a povahu individuálneho správneho   aktu.   V   zmysle   uvedeného   vzniká   sudcovi   právny   nárok   na   výplatu   platu vo výške stanovenej v oznámení vydanom v súlade s § 71 zákona č. 385/2000 Z. z.

21. Napadnutá právna úprava je v priamom rozpore s § 84 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého znížiť funkčný plat sudcu možno len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu. Funkčný plat sudcu zahŕňa podľa § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. základný plat sudcu a funkčný príplatok. Pokiaľ teda právna úprava uvedená v zákone č. 120/1993 Z. z. upravuje zníženie základného platu sudcu, a tým aj funkčného platu sudcu, v súčasnosti platná právna úprava § 84 zákona č. 385/2000 Z. z. upravuje zákaz možnosti zníženia   funkčného   platu   sudcu.   Z   uvedeného   vyplýva   jednoznačný,   vzájomný   rozpor oboch právnych úprav rovnakej právnej sily, čo je v rozpore s princípom právneho štátu vyplývajúcim   z   čl.   1   ods.   1   ústavy.   Zákon   č.   120/1993   Z.   z.   je všeobecným   právnym predpisom,   lex   generalis,   na   ktorý   nadväzuje   špeciálny   právny   predpis,   a to   zákon č. 385/2000 Z. z., najmä špeciálnou úpravou týkajúcou sa sudcov v ustanovení § 84 zákona č.   385/2000   Z.   z.,   podľa   ktorého   znížiť   funkčný   plat   sudcu   možno   len   na   základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu.

22. Je neprípustné, aby sa všeobecná právna úprava dostala do rozporu so špeciálnou právnou úpravou a špeciálna právna úprava má vždy aplikačnú prednosť i pri vnútorných konfliktoch   právnych   predpisov.   Navrhovatelia   v návrhu   zdôrazňujú,   že   §   84   zákona č. 385/2000   Z.   z.   má   aplikačnú   prednosť   a   je   vyjadrením   ústavnej   zásady   nezávislosti súdnictva. Nemožno prijať teda argument, že sa použije právna úprava uvedená v zákone č. 120/1993 Z. z. ako lex specialis, a to aj vzhľadom na to, že by v takom prípade išlo aj o nepriamu novelizáciu zákona iným zákonom, výslovne zakázanú v zmysle Legislatívnych pravidiel   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „legislatívne   pravidlá“).   Podľa   čl.   10 legislatívnych pravidiel nepriama novelizácia zákona, t. j. zmeny a doplnenie iného zákona ustanoveniami   navrhovaného   zákona   bez   uvedenia   jeho   úplnej   citácie   v   samostatnom článku   označenom   rímskou   číslicou   (číslicami),   je   neprípustná.   Aj   uvedená   skutočnosť potvrdzuje, že schválenie napadnutej právnej úpravy porušilo základné princípy právneho štátu.

23. V súlade s už uvedeným napadnutou právnou úpravou sa znižujú už priznané nároky sudcov. Zákonodarca a ani predkladateľ návrhu zákona (vláda) nepreukázali, že by tak vážny zásah do súdnej moci a zásah do hmotného zabezpečenia sudcov boli odôvodnené závažnými okolnosťami z hľadiska hospodárskych výsledkov štátu [predkladateľom návrhu zákona (Tlač 146, V. volebné obdobie) bola skupina poslancov, pričom vláda s návrhom s pripomienkami   súhlasila,   pozn.].   Keďže   zákonodarca   a   navrhovateľ   nepreukázali,   že takéto zmeny sú absolútne nevyhnutné vzhľadom na potreby ekonomiky štátu, je zníženie zákonného platu sudcov podľa názoru navrhovateľov porušením zákazu svojvôle v činnosti štátneho orgánu. Priznané nároky sudcov na také materiálne zabezpečenie, ktoré nemôže byť   svojvoľne   menené,   je   nutné   chápať   ako conditio   sine   qua   non v   demokratickej spoločnosti a v právnom štáte. Je teda zrejmé, že aj zmena zákona upravujúca platové pomery sudcov je povinná rešpektovať ústavou upravenú a garantovanú nezávislosť súdnej moci a sudcovskú nezávislosť v zmysle čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

24. Národná rada schválením napadnutej právnej úpravy prekročila svoju právomoc danú v čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd 5. februára 1998 (uznesenie sp. zn. I. ÚS 3/98) podal tento výklad: „Len taký postup orgánu štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu   v   zmysle   čl.   1   ústavy.“   Základnou   podmienkou   v   materiálnom   právnom   štáte   je dôsledné   dodržiavanie   kompetencií   orgánmi   verejnej   moci.   Národná   rada   Slovenskej republiky schválením napadnutých ustanovení zákona č. 120/1993 Z. z. nekonala na základe ústavy,   v jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon.   Národná   rada Slovenskej republiky prekročila svoje kompetencie, a to prijatím právnej úpravy, ktorá je v priamom rozpore s citovanými článkami ústavy.

25. Vzhľadom   na uvedené podstatné skutočnosti   a argumenty skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti slov „znížený podľa ods. 2“, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy, s čl. 2 ods. 2 Ústavy, s čl. 141 ods. 1 Ústavy a s čl. 144 ods. 1 Ústavy. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy, s čl. 2 ods. 2 Ústavy, s čl. 141 ods. 1 Ústavy a s čl. 144 ods. 1 Ústavy.

Ustanovenie § 29g ods. 1, 4, 8, 9 zákona č.   120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení   zákona   č.   500/2010   Z.   z., ktorým   sa mení   a   dopĺňa   zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   120/1993   Z.   z. o platových   pomeroch   niektorých   ústavných   činiteľov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy, s čl. 2 ods. 2 Ústavy, s čl. 141 ods. 1 Ústavy a s čl. 144 ods. 1 Ústavy.»

26. Skupina poslancov súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy v spojení s § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení zákona č. 120/1993 Z. z. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 99/2011-27 návrhu vyhovel a pozastavil účinnosť § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom   a § 29g ods.   4,   8 a 9 zákona č.   120/1993 Z.   z. (uverejnené pod č. 236/2011 Z. z.).

27.   Právny   zástupca   skupiny   poslancov   ešte   doplnil   podanie   zaslaním   Rezolúcie Európskej asociácie sudcov zo 4. septembra 2011 (pozri bod 72), ako aj výzvy Združenia sudcov Slovenska zo 14. septembra 2011. Združenie sudcov Slovenska upriamuje vo svojej výzve pozornosť na „Rezolúciu o súlade noviel zákonov a navrhovaných noviel zákonov týkajúcich sa právnej úpravy postavenia sudcov v Slovenskej republike s medzinárodnými štandardami   o sudcovskej   nezávislosti“ Európskej   asociácie   sudcov   prijatú   na   rokovaní v Istanbule 4. septembra 2011. V časti týkajúcej sa platových pomerov sudcov sa uvádza, že je   potrebné   zabezpečenie   odmeňovania   sudcov   zodpovedajúce   vážnosti   ich   profesie a stupňu   ich   zodpovednosti   vo   výške,   ktorá   ich   chráni   pred   tlakom   namiereným na ovplyvňovanie ich   rozhodnutí   a všeobecne   na ich   správanie pri   výkone   ich   funkcie, zabezpečujúce aspoň minimálne zvyšovanie platov v súvislosti so zvyšovaním životných nákladov   a   zároveň   neprijímať   žiadne   opatrenia,   ktoré   by   mohli   ohroziť   už   uvedené princípy, ktoré sú základnými pre zachovanie demokracie a právneho štátu.

Návrh generálneho prokurátora (body 28 – 47 nálezu)

28. Generálny prokurátor v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že zákon č. 120/1993 Z. z. v § 23 ustanovuje platové pomery sudcov súdov Slovenskej republiky. V § 23 ods. 1 ustanovuje, že priemerným platom sudcu Slovenskej republiky je plat poslanca uvedený v § 2; v § 23 ods. 2 ustanovuje, že platové pomery sudcov Slovenskej republiky ustanoví podľa zásady uvedenej v odseku 1 osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je zákon č.   385/2000   Z.   z.   Suma   priemerného   platu   sudcov   určená   na   základe   §   23   zákona č. 120/1993 Z. z. je rozhodujúcim kritériom na určenie základného platu sudcov, a tým ich funkčného platu a ďalších nárokov, ale aj postihov a sankcií spojených s výkonom funkcie sudcu, a rozhodujúcim kritériom na určenie výšky príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu a príplatku k dôchodku pozostalých.

29.   Do   31.   decembra   2010   pravidlá   na   určenie   platových   pomerov   sudcov   boli ustanovené tak, aby reagovali na vývoj priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, a to prostredníctvom: 1. inštitútu platu poslanca za predchádzajúci kalendárny rok (§ 23 v spojení s § 2 zákona č. 120/1993 Z. z. a § 84 zákona č. 385/2000 Z. z.), 2. valorizácie základného platu sudcov za podmienok ustanovených zákonom (§ 27 zákona č. 120/1993 Z. z. a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z.).

30. Plat poslanca určený na základe § 2 zákona č. 120/1993 Z. z. nemožno považovať za skutočný plat poslanca národnej rady, za celkovú odmenu za výkon jeho mandátu. Je to len   právny inštitút,   na základe ktorého sa   určujú   platové   pomery   samotných   poslancov a tých ústavných činiteľov a ďalších osôb, o ktorých to ustanovuje zákon.

31. Do 31. decembra 2010 plat poslanca ako právny inštitút predstavovala výlučne suma   vo   výške   3-násobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zaokrúhlená nahor na celé euro (§ 2 ods. 1 zákona č. 120/1993   Z.   z.).   Doteraz   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v každom roku zaznamenala nárast, preto postupne rástla aj suma priemerného platu sudcov. Tento nárast priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky doteraz ani raz neprekročil 10 % v kalendárnom   polroku,   ktorý   predchádzal   kalendárnemu   polroku,   v   ktorom   sa   plat vyplácal. Preto ešte ani raz nedošlo k valorizácii základného platu sudcov v zmysle právnej úpravy § 27 zákona č. 120/1993 Z. z. a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z.

32. Nikdy však nedošlo ani k takému zníženiu priemerného platu sudcov, ktoré by v konečnom dôsledku znamenalo, že sudca dostane nižšiu odmenu za výkon funkcie sudcu v   porovnaní   s   predchádzajúcim   kalendárnym   rokom.   Zníženie   sumy   priemerného   platu sudcov   automaticky   znamená   zníženie   základného   platu   každého   sudcu,   a   tým   aj   jeho funkčného   platu   (základný   plat   je   zložkou   funkčného   platu   sudcu).   Pritom   zníženie funkčného platu sudcu inak ako v disciplinárnom konaní priamo vylučuje platné znenie § 84 zákona   č.   385/2000   Z.   z.,   ktoré   ustanovuje,   že   znížiť   funkčný   plat   sudcu   možno   len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu.

33. Zákonodarca sa zrejme necítil byť viazaný ani len právnou úpravou, ktorú sám schválil, a zákon č. 500/2010 Z. z. sa rozhodol schváliť v znení, na základe ktorého reálne došlo k zníženiu priemerného platu sudcov, a tým aj k zníženiu základného platu sudcov, ich   funkčného   platu,   výšky   príplatku   k   dôchodku   za   výkon   funkcie   sudcu   a   ďalších peňažných   nárokov   spojených   s   výkonom   funkcie   sudcu.   Samozrejme,   tým   došlo   aj k zníženiu   prípadných   peňažných   postihov   a   sankcií   za   pochybenia pri   výkone funkcie sudcu.   Zákonodarca   tak   schválením   zákona   č.   500/2010   Z.   z.   v   podstate   znížil   príjem sudcom, ktorí riadne vykonávajú svoje sudcovské povinnosti, a zvýšil príjem tým sudcom, ktorí pochybili a voči ktorým sa uplatňuje disciplinárna zodpovednosť či iná zodpovednosť za ich protiprávne konanie. Uvedené jednoznačne vyplýva z právnej úpravy ustanovenej zákonom č. 500/2010 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2011. Zákon č. 500/2010 Z. z. doterajšiu právnu úpravu § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky nahrádza s účinnosťou od 1. januára 2011 novým znením § 2 v odsekoch 1 a 2.

34. Na sudcov sa s účinnosťou od 1. januára 2011 vzťahuje prechodné ustanovenie § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 (čl. I) zákona č. 500/2010 Z. z. v tomto znení:

(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %. (4) V roku 2011 patrí mesačne sudcovi ústavného súdu plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.

(8) V roku 2011 je priemerným platom sudcu plat poslanca zvýšený o 5 %. (9) V roku 2011 je základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a   sudcu   Špecializovaného   trestného   súdu   plat   vo   výške   1,3   násobku   platu   poslanca zvýšeného o 5 %.

35. Súčasne zákon č. 500/2010 Z. z. v čl. II vypúšťa ustanovenie § 85 zo zákona č. 385/2000   Z.   z.   Toto   ustanovenie   doteraz   poskytovalo   sudcom   záruku   na   úpravu   ich základného   platu.   Konkrétne,   na   zvýšenie   ich   základného   platu   o príslušné   percento v prípade,   ak   v   rozhodujúcom   období   (predchádzajúci   polrok)   sa   zvýši   priemerný   plat zamestnanca národného hospodárstva Slovenskej republiky viac ako o 10 %.

36. Generálny prokurátor namieta ústavnosť vyznačenej právnej úpravy vo vzťahu k sudcom. Takúto právnu úpravu považuje za neprípustný zásah do ústavne garantovaného princípu nezávislosti súdnej moci. Suma priemerného platu sudcov určená na rok 2011 podľa mechanizmu ustanoveného v prechodnom ustanovení § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993   Z.   z.   v   znení   zákona   č.   500/2010   Z.   z.   je   nižšia   oproti   roku   2010 i predchádzajúcim rokom. Generálny prokurátor zdôrazňuje, že zákonodarca ustanovil na rok 2011 zníženie platových pomerov sudcov, navyše, toto zníženie nemá iba prechodný charakter – časovo nie je ohraničené. Suma priemerného platu sudcu, ktorá by bola určená v roku 2012 a nasledujúcich na základe mechanizmu ustanoveného v § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 120/1993 Z. z. v znení zákona 500/2010 Z. z., by bola nevyhnutne nižšia ako suma určená na základe doterajšieho mechanizmu. Zníženie platu a rozsah jeho zníženia je totiž expressis verbis zakotvený do dikcie § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. a) až c) a osobitne vo vzťahu k sudcom aj v prechodnom ustanovení § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. v znení zákona č. 500/2010 Z. z. Okrem toho nová právna úprava trvalo odníma doterajšie právo sudcov na valorizáciu ich základných platov, ak by nastali podmienky ustanovené v doterajšom znení § 85 zákona č. 385/2000 Z. z.

37.   Uvedené   podľa   generálneho   prokurátora   znamená,   že   nová   zákonná   úprava priamo ustanovuje zníženie doterajšieho priemerného platu sudcu, t. j. znižuje základ pre výpočet základného platu sudcov, ich funkčných platov, príplatkov k dôchodku za výkon funkcie   sudcu   a   ďalších   peňažných   nárokov   vyplývajúcich   z   výkonu   funkcie   sudcu a celkovo zhoršuje materiálne zabezpečenie sudcov. Toto celkové zhoršenie doterajšieho materiálneho zabezpečenia   sudcov   zákonodarca   ustanovil   svojvoľne ako nové   opatrenie trvalého charakteru, teda bez ohľadu na ďalší vývoj ekonomickej situácie v štáte.

38. Namietaná právna úprava platové pomery sudcov podmieňuje vývojom schodku rozpočtu verejnej správy a hrubého domáceho produktu. Zákonodarca si zrejme dostatočne neuvedomil   skutočnosť,   že   rozhodovacia   činnosť   sudcov   má   vplyv   na   štátny   rozpočet. V trestnom   konaní   sú   sudcovia   oprávnení   ukladať   peňažné   tresty   a   tresty   prepadnutia majetku; právnickým osobám ochranné opatrenia – zhabanie peňažnej čiastky (až do sumy 1 660 000 eur) a zhabanie majetku. Suma peňažného trestu a zhabanej peňažnej čiastky pripadá štátu, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 57 ods. 2 a § 83a ods. 5 Trestného zákona). Vlastníkom prepadnutého   majetku   a   zhabaného   majetku   sa   stáva   štát,   ak   súd   nerozhodne   inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 59 ods. 2   a   §   83b   ods.   6   Trestného   zákona).   Vo   veciach   správneho   súdnictva   súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda aj zákonnosť uložených pokút a iných sankcií za spáchanie správnych deliktov (daňové delikty, colné delikty a iné porušenia   zákonných   povinností   v   oblasti   verejnej   správy),   a   to   vo   výške   aj   niekoľko miliónov či desiatok miliónov eur. Výnosy z pokút či iných sankcií uložených za správne delikty   sú   spravidla   príjmom   štátneho   rozpočtu.   V   občianskoprávnych   veciach   vrátane obchodných   vecí   rozhodujú   spory   aj   s   hodnotou   niekoľko   desiatok   miliónov   eur a, samozrejme, aj spory, ktorých účastníkom je štát. Osobitnú kategóriu predstavujú spory zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z uvedeného   vo   väzbe   na   novú   právnu   úpravu   jednoznačne   vyplýva,   že   rozhodovacia činnosť sudcov môže ovplyvniť aj ich vlastné platové pomery. Táto skutočnosť nevyhnutne vedie k spochybneniu nezávislosti a nestrannosti súdnictva a k spochybňovaniu objektivity súdnych rozhodnutí, a to vo všeobecnosti, nielen zo strany tých účastníkov či strán konania, v neprospech ktorých bolo vynesené súdne rozhodnutie. Sudca v rozhodovacom procese nielenže   sám   musí   byť   nezávislým   a   nestranným,   ale   mal   by   byť   takto   vnímaný   aj verejnosťou. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti súdov a sudcov patrí k imanentným znakom demokratického právneho štátu, musí byť striktne dodržiavaná a žiadnym zákonom nesmie byť spochybňovaná. Z tohto dôvodu zákonodarca nesmie prijať takú právnu úpravu vzťahujúcu sa na platy sudcov, na základe ktorej by platové pomery sudcov boli závislé od podielu   rozpočtu   verejnej   správy   a   hrubého   domáceho   produktu.   Inými   slovami, rozhodovacia činnosť súdov nesmie mať žiadny vplyv na kritérium, od ktorého závisí, aký bude plat sudcov v konkrétnom kalendárnom roku. Rozhodovacia činnosť súdov nielenže nesmie   mať vplyv   na   platové   pomery   sudcov,   ale nesmie   byť takto   čo   i   len   vnímaná verejnosťou.

39.   Namietaná   právna   úprava   nerešpektuje   ani   ďalšie   zo   základných   princípov právneho   štátu   –   princíp   právnej   istoty   a   princíp   proporcionality.   Sudcom   musí   byť garantované ich legitímne právo na platové pomery primerané vážnosti ich funkcie. Ich platové pomery nesmú byť svojvoľne zo strany zákonodarnej a výkonnej moci zneisťované, dokonca znižované, a to pod rúškom ozdravovania verejných financií. Peňažné prostriedky ušetrené z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky úplne zanedbateľné. Pritom platová reštrikcia sudcov je ustanovená na časovo neobmedzené   obdobie,   teda   nejde   o   platovú   reštrikciu   odôvodnenú   výnimočnými okolnosťami – zložitou finančnou situáciou v štáte. Skutočnosť, že platová reštrikcia sudcov nebola   nevyhnutná,   potvrdzuje   aj   fakt,   že   zákonodarca   neznížil   platové   pomery zamestnancov   v   oblasti   štátnej   správy   –   zamestnancov,   na   ktorých   sa   vzťahuje   zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ani príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu, colníkov a profesionálnych vojakov (pozri napr. § 5 zákona č. 498/2010 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2011).

40. V nadväznosti na uvedené generálny prokurátor pripomína, že zníženie základne pre   výpočet   platu   sudcov   znamená   zníženie   jediného   zdroja   príjmov   sudcov.   Sudcovia vykonávajú funkciu sudcu ako svoje povolanie (čl. 137 ods. 2 a čl. 145a ods. 2 ústavy). Na rozdiel od tejto právnej úpravy právna úprava vzťahujúca sa na poslancov nebráni tomu, aby poslanci popri výkone poslaneckého mandátu boli aj v riadnom pracovnom pomere alebo   aby   vykonávali   funkcie,   zamestnanie   alebo   činnosť,   ktoré   nie   sú   nezlučiteľné s výkonom   ich   poslaneckého   mandátu   a   poberali   za   to   pravidelný   mesačný   plat   či   inú odmenu (§ 8 a § 9 zákona č. 120/1993 Z. z., čl. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   čl.   77   ods.   1 ústavy). To znamená, že na rozdiel od sudcov peňažný príjem poslancov za výkon ich poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom.

41.   Materiálne zabezpečenie   sudcov   by   malo   zohľadňovať   vážnosť   a   dôstojnosť tohto povolania, ako aj ďalšie skutočnosti. Zákon ustanovuje sudcom aj ďalšie obmedzenia, a   to   aj   v   občianskom   živote.   Sudcovia   nesmú   byť   členmi   politických   strán,   nesmú štrajkovať, ich správanie na verejnosti nesmie znižovať vážnosť súdnictva. Povolanie sudcu je   rizikové,   dokonca   aj   pre   príslušníkov   ich   rodín.   Znižovanie   doterajších   platových pomerov sudcov vedie k ich príjmovej degradácii v porovnaní s ostatnými právnickými povolaniami a k znižovaniu ich spoločenského postavenia.

42. Zníženie platu poslancov v roku 2011 oproti roku 2010 v reálnych číslach je podstatne   nižšie   ako   zníženie   platu   sudcov   za   to   isté   obdobie   (poslanci   mali dva   roky zmrazený plat). Okrem toho zníženie platu poslancov sa na rozdiel od sudcov nepremieta do sumy ich paušálnych náhrad, na ktoré majú právny nárok podľa § 4 zákona č. 120/1993 Z.   z.   Tieto   skutočnosti   v   konečnom   dôsledku   vedú   podľa   generálneho   prokurátora k neproporcionálnemu zníženiu platových pomerov výrazne v neprospech sudcov, a nielen to,   pretože   v   platových   pomeroch   sudcov   najvyššieho   súdu   nastane   ďalšia   platová diferenciácia   spôsobená   tým,   že   kým   pokles   základných   platov   bude   rovnaký,   výška funkčných príplatkov osobitnej skupiny sudcov (sudcovia najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špecializovaný súd a sudcovia špecializovaného súdu) sa zvýši, pretože ich funkčné príplatky, ktoré im priznáva § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., nepodliehajú zníženiu ustanovenému v § 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z.

43. Je nepochybné, že s účinnosťou od 1. januára 2011 bude plat sudcu v značnej miere   pohyblivý   a   nepredvídateľný.   Vyplýva   to   jednak   zo   samotného   mechanizmu, od ktorého budú závisieť platové pomery sudcov, ako aj z úplnej absencie právnej úpravy o postupe pri určovaní a výplate platov vždy na začiatku kalendárneho roka. V podstate problém spočíva v tom, že zákon neustanovuje ani len to, od ktorého dňa sa znižuje plat – od apríla po zverejnení údajov Eurostatom (pozri § 2 ods. 2) alebo spätne od 1. januára 2011 (sudcovi zostane pôvodný plat a potom bude požiadaný o vrátenia sumy, o ktorú sa plat na základe   údajov   Eurostatu   zníži).   Aj   so   zreteľom   na   uvedené   považuje   generálny prokurátor   ustanovené   platové   pomery   sudcov   za nepredvídateľné,   čím   je   porušený   aj princíp materiálneho právneho štátu.

44.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   zníženie   platov   sudcov   nemá   žiaden   racionálny a legitímny základ a že je v rozpore s princípmi demokratického právneho štátu. Ústava garantuje   nezávislosť   súdov   a   sudcov.   Nezávislosť   súdnictva   je   imanentným   znakom demokratického právneho štátu. Túto skutočnosť potvrdzujú aj medzinárodné dokumenty, ktoré sa zaoberajú postavením súdnictva.

45. Problematikou platových pomerov sudcov sa už niekoľkokrát zaoberal aj ústavný súd. Judikatúra ústavného súdu je známa, preto generálny prokurátor pripomína len nález č. k. PL. ÚS 12/05-116 z 28. novembra 2007, v ktorom ústavný súd potvrdil, že plat sudcu by mal byť stabilnou nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Rovnaký právny názor opakovane vyslovil   vo   svojich   nálezoch   Ústavný   súd   Českej   republiky   (napr.   Pl.   ÚS   11/02, Pl. ÚS 55/05). V Českej republike existuje bohatá judikatúra k platovým pomerom sudcov (napr.   Pl.   ÚS   13/99,   Pl.   ÚS   18/99,   Pl.   ÚS   16/2000,   Pl.   ÚS   11/02,   Pl.   ÚS   34/04, Pl. ÚS 55/05, Pl. ÚS 13/08, Pl. ÚS 12/10).

46. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a argumenty generálny prokurátor navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenie § 2 ods. 1 v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona NR SR č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z. vo vzťahu k sudcom a § 85 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 500/2010 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

47. Generálny prokurátor súčasne navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovenia § 2 ods. 1 v slovách „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1, 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993   Z.   z.   a   §   85   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k. PL. ÚS 103/2011-16 tomuto návrhu nevyhovel, pretože medzičasom pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení zákona.

II.

Ďalší priebeh konania

48. Po prijatí návrhov na ďalšie konanie vyzval ústavný súd podľa § 30 ods. 2 a § 39 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   národnú radu   a vládu Slovenskej   republiky, zastúpenú ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhom a na oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie.

49. Národná rada, ako aj vláda vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

50. Národná rada vo svojom vyjadrení vylučuje, že by prijatím zákona č. 500/2010 Z. z. došlo k zásahu do nezávislosti súdov a sudcov, a tým k porušeniu čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Národná rada poukazuje na detailné spracovanie a vymedzenie záruk nezávislosti súdov a nezávislosti sudcov, ktoré je predmetom odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 52/99.

51.   Národná   rada   nespochybňuje, že   podstatnou   súčasťou   materiálnych   právnych záruk nezávislosti sudcov je ich platové ohodnotenie, inak povedané, ich platové pomery. K platovým   pomerom   sudcov   a ich   vzťahu   k všeobecnej   otázke   vzájomných   vzťahov jednotlivých zložiek štátnej moci, ktorá je aj predmetom návrhov, ku ktorým sa predkladá toto   vyjadrenie,   sa   vyjadril   ústavný   súd   už   v roku   1994,   keď   v rozhodnutí   sp.   zn. PL. ÚS 14/94 vyslovil, že „Kategóriu rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci je preto v rámci   Ústavy   Slovenskej   republiky   potrebné   chápať   tak,   že   znamená   nepodriadenosť jednej zložky štátnej moci inej (iným zložkám štátnej moci). Definovanie (určenie) platov ústavných činiteľov nie je tou oblasťou, právnou úpravou ktorej by bolo možné narušiť zásadu   rovnosti   (nepodriadenosti)   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   podľa   Ústavy Slovenskej   republiky.   Bez ohľadu   na   to,   akým   spôsobom   a v akej   výške   je   určený   plat sudcov,   takouto   právnou   úpravou   sa   nenarušuje   ústavou   zaručená   zásada   nezávislosti sudcov a nevytvára sa (v závislosti od výšky ich platu) stav ich podriadenosti iným zložkám štátnej moci.“ Národná rada na základe uvedeného konštatuje, že pri prijímaní zákona č. 500/2010 Z. z. vychádzala zo skutočnosti, že platové pomery sudcov a sudcov ústavného súdu, resp. ich výška či spôsob určovania, nie sú predmetom ústavnej úpravy, ale majú v Slovenskej   republike   charakter   zákonný.   Ide   teda   o zákonnú,   ale   nie   ústavnú   záruku nezávislosti sudcov.

52.   Súčasne   pre   Slovenskú   republiku   platí,   že   ani z ústavy,   ale ani   zo   zákonnej úpravy (zo zákona č. 120/1993 Z. z., zo zákona č. 385/2000 Z. z. alebo z iného zákona) nevyplýva explicitný absolútny zákaz znižovania platov sudcov. Navyše, ak by takýto zákaz aj z nejakého zákona v Slovenskej republike vyplýval, mal by tento zákaz zákonný, a nie ústavný charakter. V takomto prípade by zákon č. 500/2010 Z. z. bol v rozpore s týmto zákonom a išlo by o rozpor dvoch zákonov, dvoch právnych predpisov rovnakej právnej sily, posudzovanie ktorého je mimo pôsobnosti ústavného súdu. Slovenská republika patrí preto   do   skupiny   štátov,   ktoré   ústavným alebo zákonným príkazom/zákazom   nevylúčili znižovanie platov sudcov ústavného súdu a sudcov všeobecných súdov počas ich funkčného obdobia.   Ústava   deklaruje   nezávislosť   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   v čl.   124, resp. v čl. 141 ods. 1 a 2, avšak bez toho, že by vylučovala prepojenie platových pomerov sudcov   a sudcov   ústavného   súdu   s ekonomickou   situáciou   v štáte   prostredníctvom ústavného   neznižovania   dosiahnutých   sudcovských   platov   počas   výkonu   ich   funkcií. Absencia   ústavnej garancie týkajúcej sa platových pomerov sudcov a sudcov ústavného súdu (tak vo forme ústavného príkazu neznižovania platov sudcov po dobu výkonu ich funkcií,   ako   aj   vo   forme   akejkoľvek   inej   ústavnej   garancie)   potvrdzuje,   že   slovenský zákonodarca považuje zabezpečenie platových pomerov sudcov za zákonnú, a nie ústavnú garanciu ich nezávislosti, pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava nemohla reagovať na stav a potreby ekonomiky štátu.

53. Národná rada neprijala zákon č. 500/2010 Z. z. samoúčelne, resp. bezdôvodne. Základný   zmysel   a dôvod   prijatia   zákona   vyjadril   zákonodarca   vo   všeobecnej   časti dôvodovej správy, v ktorej o. i. vyslovil, že „Vzhľadom na globálnu ekonomickú krízu a stav hospodárenia v Slovenskej republike a najmä vzhľadom na stav verejných financií, musia   všetky   inštitúcie   a ústavní   činitelia   zodpovedne   nakladať   s verejnými   zdrojmi. Aj ústavní činitelia musia preto do budúcnosti konať zodpovedne a ich finančné hodnotenie by   sa   malo   odvíjať   aj   od   celkovej   situácie   v štáte,   najmä   jeho   ekonomickej   situácie. Uvedené osobitne platí pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a pre členov vlády.“. Z uvedeného je zrejmé, že hospodársky, resp. ekonomický kontext prijatia zákona č. 500/2010 Z. z. je úplne zrejmý.

54. Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je legitímnym dôvodom na úpravu platov sudcov,   ako to vyslovil   aj ústavný súd v rozhodnutí sp.   zn. PL.   ÚS   52/99,   keď vyslovil, že je možné „stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový alebo momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav ekonomického prostredia odrážajú – napr. platy v národnom   hospodárstve).   V dôsledku   takéhoto   prístupu   k úprave   platových   pomerov môže   plat sudcov   kolísať   v závislosti   od   pohybu tohto   ekonomického   kritéria,   splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovenie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia platov sudcov nevylučujú ani žiadne medzinárodne záväzné dokumenty, ktoré by štátom ukladali, ako túto garanciu ich nezávislosti zabezpečiť jednoznačným a medzinárodne požadovaným spôsobom.“.

55. Národná rada odmieta názor, že by napadnuté ustanovenia § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa odseku 2“ a § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom a sudcom ústavného súdu boli v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Národná rada poukazuje na to, že podľa § 23 ods. 1 zákona č 120/1993 Z. z. „(1) Priemerným platom sudcu Slovenskej republiky   je plat   poslanca   uvedený   v   §   2.“.   Uvedené   ustanovenie   nebolo   dotknuté   ani zákonom   č.   500/2010   Z.   z.,   preto   platilo   tak   pred   1.   januárom   2011,   ako   aj   po   ňom. Pri stanovení   priemerného   platu   sudcu   sa   vychádza   z platu   poslanca   uvedeného   v   §   2. Pri určovaní výšky platu poslanca je rozhodujúce, že poslancovi podľa § 2 ods. 1 prvej vety patrí   plat   vo   výške   trojnásobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci   kalendárny   rok.   Tento   základný vzorec   pre   výpočet   platu   poslanca   platil   aj   pred   účinnosťou   zákona   č.   500/2010   Z.   z. Súčasne zákon   č.   120/1993 Z.   z.   v §   27 ustanovoval, že   výšku   priemernej   nominálnej mesačnej   mzdy   zamestnanca   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci kalendárny   rok   na   účely   stanovenia   platu   niektorých   ústavných   činiteľov   potvrdzovalo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Znamená to, že aj v čase pred prijímaním zákona č. 500/2010 Z. z. nebol priemerný plat sudcu stály, resp. nemenný. Tým,   že   zákon   č.   120/1993   Z.   z.   viazal   priemerný   plat   sudcu   na   plat   poslanca   a plat poslanca   na   trojnásobok   premennej   veličiny   –   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok – bol stanovený určitý dynamizmus nielen do stanovovania platov poslancov, ale odvodene aj priemerných   platov   sudcov.   Inak   povedané,   ani   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 500/2010 Z. z. nebol plat sudcu nemenný, resp. rovnaký, ale podliehal zmenám, ktoré záviseli od ekonomických faktorov.

56.   Národná   rada   plne   rešpektuje   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 12/05, že „Plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a nemal   by   byť   pohyblivým   faktorom,   s   ktorým   môže   kalkulovať   aktuálne   vládne zoskupenie“. Národná rada sa domnieva, že „stabilný“ a „nemanipulovateľný“ nemôže byť chápané ako rovnaký, resp.   nemenný alebo neredukovateľný, pretože to   by odporovalo platnej právnej úprave pred účinnosťou zákona č. 500/2010 Z. z., ktorá, ako bolo uvedené, bola dynamická v tom, že umožňovala zmenu priemerného platu sudcu na základe zmeny ekonomickej   premennej   veličiny   –   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Skutočnosť, že táto veličina počas existencie Slovenskej republiky narastala, a tým narastali aj platy ústavných činiteľov, má len ekonomický charakter, ale nevyplývala explicitne zo zákona č. 120/1993 Z. z. Ak by preto nastala situácia, že by priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok klesla, došlo by aj k poklesu platu poslanca, a tým aj k poklesu priemerného platu sudcu. Tento pokles by ale nebol   prejavom   nejakej   momentálnej   politickej   vôle,   či   dokonca   svojvôle,   ale   bol   by výsledkom   uplatnenia   mechanizmu   stanoveného   zákonom.   Národná   rada   sa   preto domnieva, že je v intenciách uvedeného názoru ústavného súdu taká právna úprava, ktorá stanovuje   explicitný   zákonný   mechanizmus,   ktorý   je   postavený   na   objektívnych ekonomických kritériách a ktorý sa uplatní podľa vyhodnotenia týchto kritérií nezávisle od vôle alebo predstavy aktuálnej vládnej moci.

57. Podľa presvedčenia národnej rady napadnutá úprava v § 2 ods. 1 v časti slov „znížený podľa odseku 2“ a § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom a sudcom ústavného súdu, ktorá bola súčasťou zmien zákona č. 120/1993 Z. z. uskutočnených s účinnosťou od 1. januára 2011   zákonom   č.   500/2010   Z.   z.,   spĺňa   uvedené   požiadavky   na   stanovenie   takého mechanizmu   výpočtu   platov   sudcov   a sudcov   ústavného   súdu,   ktorý   je   plne   v súlade s ústavou.

58. Národná rada takisto odmieta rozpor s § 29 ods. 1, 4, 8 a 9, teda prechodných ustanovení zákona č. 500/2010 Z. z., s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Zníženie platu sudcov na základe prechodných ustanovení v zákone č. 500/2010 Z. z. malo časovo obmedzenú platnosť, a to len na rok 2011. Úprava platov sudcov podľa ustanovení zákona   č.   500/2010   Z.   z.   v prechodných   ustanoveniach   preto   nepredstavovala   riešenie s ambíciou vytvoriť pravidlo aj pre nasledujúce roky, ale mala sa použiť len v roku 2011. Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sú sudcovia v Slovenskej republike vymenovaní bez časového obmedzenia. Napadnutá úprava v prechodných ustanoveniach zákona č. 500/2010 Z. z. sa týkala len 12 platov sudcov. Pre porovnanie – pri poslancoch národnej rady predstavuje 12 platov   až   14   ich   platov.   Pri   sudcoch,   ktorí   nemajú   časovo   obmedzený   výkon   funkcie, to predstavuje platy len za jeden rok (!) výkonu ich funkcie. Pri sudcoch ústavného súdu to predstavuje vzhľadom na dĺžku ich funkčného obdobia len 1/12 ich celkového počtu platov. Časové   obmedzenie   platnosti   napadnutých   prechodných   ustanovení   zákona   č.   500/2010 Z. z. je tiež vyjadrením citlivého prístupu národnej rady k zníženiu platov sudcov a sudcov ústavného   súdu   ako   opatrenia   dočasného   charakteru   v duchu   názoru   ústavného   súdu (PL. ÚS 52/99).

59.   Okrem   toho,   že   napadnuté   prechodné   ustanovenia   mali   dočasný   charakter, predstavovali v realite zníženie platu sudcov ústavného súdu, sudcov, sudcov najvyššieho súdu a sudcov špecializovaného súdu o 10 %. Išlo teda o zníženie v menšom rozsahu ako napr.   pri   poslancoch,   pretože   zákonodarca   v prípade   sudcov   ústavného   súdu,   sudcov, sudcov   najvyššieho   súdu   a sudcov   špecializovaného súdu   ich   znížené   platy   ešte   zvýšil o 5 %.

60. Národná rada nevidí rozpor napadnutých ustanovení zákona č. 500/2010 Z. z. s čl. 2 ods. 2 ústavy. Je presvedčená, že zníženie platov sudcov a sudcov ústavného súdu v rozsahu podľa napadnutých ustanovení zákona č. 500/2010 Z. z. za žiadnych okolností neporušilo dôstojnosť ich profesie a toto zníženie zodpovedalo rozsahu ich zodpovednosti a nepredstavovalo časovo a ani rozsahovo neprimeraný zásah do ich postavenia.

61. Predseda národnej rady ako prílohu k stanovisku predložil ústavnému súdu návrh príslušnej novely napadnutého zákona (Tlač 146, V. volebné obdobie) vrátane dôvodovej správy   a záznamu   z rozpravy   o nej   na   schôdzi   národnej   rady.   Vzhľadom   na   uvedené podstatné   skutočnosti   a argumenty   národná   rada   navrhuje,   aby   ústavný   súd   návrhom, o ktorých   koná   v spoločnom   konaní   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   99/2011,   v celom   rozsahu nevyhovel.

62. Za vládu sa k návrhu poslancov národnej rady a návrhu generálneho prokurátora a vyjadril minister spravodlivosti, ktorý uviedol, že vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   sa   v plnom   rozsahu   stotožňuje so stanoviskom národnej rady k veci sp. zn. PL. ÚS 99/2011. Podľa ministra spravodlivosti nezávislosť   súdov   a   nezávislosť   sudcov   sú   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky ústavné   zásady   zaručené   systémom   ich   ústavných   a zákonných   záruk.   Jedna   z takýchto zákonných záruk je uvedená v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o sudcoch, podľa ktorého štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením. Materiálne zabezpečenie sudcov   však   nemožno   považovať   za   jedinú   garanciu   sudcovskej   nezávislosti,   je   len samozrejmé, že existujú aj iné garancie tejto nezávislosti, pričom popri neodvolateľnosti z funkcie sudcu je jednou z najdôležitejších garancií aj osobnostná výbava sudcov, ktorých morálne   vlastnosti   sú   zárukou   riadneho   vykonávania   funkcie   a vykladania   zákonov a rozhodovania   podľa   najlepšieho   presvedčenia,   nezávisle   a nestranne,   na   čom   zákonná úprava mechanizmu výpočtu platu sudcov nemôže nič zmeniť.

63. Neobstojí ani argument, že znížiť funkčný   plat sudcu   možno len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho senátu, keďže aj podľa doterajšej právnej úpravy mohla   nastať   situácia,   že   by   klesla   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca v hospodárstve   za predchádzajúci kalendárny rok   a klesol   by aj plat poslanca, a teda   aj priemerný plat sudcu (základný plat sudcu), ktorý je jednou zo zložiek funkčného platu sudcu.

64.   Napadnutá   právna   úprava   rovnako   dopadá   na   všetkých   ústavných   činiteľov, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 120/1993 Z. z. Pre rok 2011 dokonca uprednostňovala sudcov oproti ostatným ústavným činiteľom, keďže podľa ustanovenia § 29g ods. 4 zákona č. 120/1993 Z. z. patrí v roku 2011 mesačne sudcovi ústavného súdu plat vo výške 1,3-násobku   platu   poslanca   zvýšeného   o 5   %,   podľa   ustanovenia   §   29g   ods.   8   zákona č. 120/1993 Z. z. je v roku 2011 priemerným platom sudcu plat poslanca zvýšený o 5 % a podľa ustanovenia § 29g ods. 9 zákona č. 120/1993 Z. z. je v roku 2011 základným platom sudcu najvyššieho súdu a sudcu špecializovaného súdu plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.

65. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a argumenty vláda navrhuje, aby ústavný súd návrhom skupiny poslancov a generálneho prokurátora nevyhovel.

III.

Právne úvahy ústavného súdu

66. Ústavný súd vníma, že otázka platov sudcov sa stala od 90. rokov výraznou témou konštitucionalistického diskurzu, predmetom legislatívnych zásahov, rozhodovacej činnosti   ústavných   súdov   a súdov   ústavného   typu.   Uvedená   situácia   sa   netýka   len (post)tranzitívnych   krajín,   ale   aj   krajín   tradične   liberálne-demokratických.   Bádateľským pracoviskám   patrí skúmať, do   akej miery daný vývoj súvisí   s ekonomickými zmenami, sociálnou   súdržnosťou   na   strane   jednej   a s emancipáciou   súdnej   moci,   s juridizáciou spoločenského života na strane druhej.

Dokumenty Rady Európy a OSN

67. Na pôde Rady Európy a OSN vzniklo viacero právnopolitických dokumentov, kde je zmieňované odmeňovanie sudcov.

68. Odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom o sudcoch: nezávislosť,   efektívnosť   a zodpovednosť   [nahrádza   Odporúčanie   Rec.(94)   12   Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov] uvádza v bodoch 53 – 55 (názov Odmena):

„53.   Základné   pravidlá   systému   odmeňovania   profesionálnych   sudcov   musia   byť stanovené zákonom.

54. Odmeny sudcov musia byť úmerné ich povolaniu a zodpovednosti, a musí byť zároveň dostatočné, aby ich chránili pred úplatkami, zameranými na ovplyvňovanie ich rozhodnutí. Musia existovať záruky pre zachovanie primeranej odmeny v prípade choroby, materskej alebo otcovskej dovolenky, rovnako ako aj pre vyplácanie starobného dôchodku, ktorý musí byť v rozumnom pomere k výške ich platu. Ochrana pred znižovaním platov sudcov musí byť predmetom špeciálnej právnej úpravy.

55.   Systémy   tvorby   základného   platu   sudcov   v závislosti   od   ich   výkonnosti   sú neprípustné, nakoľko by mohli spôsobiť ohrozenie sudcovskej nezávislosti.“

69.   Poradná   rada   európskych   sudcov   (Consulatitve   Council   of   European   Judges, CCJE), poradný orgán pri Rade Európy, sa 17. novembra 2010 uzniesla na dokumente nazvanom Magna Charta sudcov, ktorej bod 7 znie:

«7. Po konzultácii so súdnictvom, musí štát zabezpečiť ľudské, materiálne a finančné zdroje potrebné pre riadne fungovanie súdneho systému. Aby sa predišlo neprimeranému vplyvu,   musia   byť   sudcovia   primerane   ohodnotení   a   musia   byť   zaradení   do zodpovedajúceho dôchodkového systému, ktorý ustanoví zákon.

Podobne na pôde Rady Európy vznikol ďalší dokument nazvaný „Európska charta štatútu   sudcov“,   ktorý   vypracovali   právni   experti   z   Francúzska,   Poľska   a   Spojeného kráľovstva a ktorý bol schválený na mnohostrannom rokovaní v júli 1998. Body 6.1 a 6.2 tohto dokumentu znejú:

„6.1 Sudcovia vykonávajúci sudcovské funkcie majú nárok na plat, ktorého výška je stanovená tak, aby ich chránila pred tlakmi na ovplyvňovanie ich rozhodovania a vôbec ich konania v rámci im zverených právomocí, ktoré by poškodili ich nezávislosť a nestrannosť.

6.2   Výška   platu   môže   byť   odstupňovaná   na   základe   transparentných   kritérií v závislosti od dĺžky praxe, povahy povinností vyplývajúcich z odborného zaradenia sudcu a dôležitosti pridelených úloh.»

70. „Správa o nezávislosti súdneho systému, nezávislosť sudcov“ prijatá Benátskou komisiou na 82. plenárnom zasadnutí (Benátky 12. – 13. marca 2010) sa odmeňovaním sudcov   zaoberá   v časti   6   (dostupné   na   stránke   ústavného   súdu http://portal.concourt.sk/download/attachments/11698455/BK2.pdf):

„6. Odmeňovanie sudcov

46. Benátska komisia súhlasí s názorom, že odmeňovanie sudcov musí zodpovedať dôstojnosti povolania a že adekvátne odmeňovanie je nevyhnutné za účelom ochrany sudcov pred   neprimeranými   vonkajšími   vplyvmi.   Poľská   ústava,   ktorá   sudcom   zaručuje odmeňovanie   primerané   dôstojnosti   funkcie   sudcu   a   rozsahu   ich   povinností,   je chvályhodným príkladom. Výška odmeny by mala byť určená podľa sociálnych podmienok krajiny a porovnateľná s úrovňou odmeňovania vysokých štátnych úradníkov. Odmeňovanie by malo spočívať na všeobecných zásadách a uplatnení objektívnych a transparentných kritérií,   nie   na   posudzovaní   výkonu   jednotlivého sudcu.   Odmeny by   mali   byť   vylúčené, pretože v sebe obsahujú diskrečný (na voľnom uvážení založený) prvok. (…)

51. Benátska komisia je toho názoru, že výška odmeňovania sudcov by mala byť stanovená zákonom v súlade s dôstojnosťou funkcie sudcu a s rozsahom povinností. Bonusy a nepeňažné výhody, ktorých rozdelenie závisí na voľnom uvážení (diskrečný prvok), by mali byť zrušené.“

71. Poradný orgán Benátska komisia bola oslovená Macedónskym Ústavným súdom o stanovisko amici curiae k zníženiu platov sudcov v čase krízy. V stanovisku č. 598/2010 Benátska   komisia   uviedla,   že   adekvátny   a stabilný   príjem   je   súčiastkou   nezávislosti súdnictva   a že   okrem prípadu   explicitného   ústavného   zákazu   zníženia   platov   môže   byť zníženie   platov   ospravedlnené   výnimočnou   situáciou.   Uvedené   platí   aj   pre   súdnictvo ústavné [http://www.venice.coe.int/webforms/documents/?pdf=CDL-AD(2010)038-e].

72.   Európska   asociácia   sudcov   prijala   na   svojom   valnom   zhromaždení   v Poľsku v Krakove   16.   mája   2009   túto   rezolúciu:   „Európska   asociácia   sudcov   sleduje   vážne ekonomické problémy, ktorým čelia všetky krajiny, ktoré sú členmi Rady Európy; a berie na zreteľ Odporúčanie (R) 94/12 Výboru ministrov Rady Európy o nezávislosti, efektivite a úlohe sudcov, najmä ustanovenie tretieho princípu (1) (b), podľa ktorého všetky štáty zabezpečia   odmeňovanie   sudcov   zodpovedajúce   vážnosti   ich   profesie   a   zodpovedajúce stupňu ich zodpovednosti; a pripomína tiež ustanovenia Európskej charty o štatúte sudcov z roku 1998 kapitolu 6 čl. 6.1, ktoré stanovujú, že sudcovia vykonávajúci súdnu funkciu ako svoje   profesionálne   povolanie,   sú   oprávnení   mať   také   odmeňovanie,   stupeň   ktorého   je garantovaný vo výške, ktorá ich chráni pred tlakom namiereným na ovplyvňovanie ich rozhodnutí   a   všeobecne   na   ich   správanie   pri   výkone   ich   funkcie,   sledujúce   oslabenie nezávislosti a nestrannosti; a pripomína tiež Stanovisko č. 1 (2001) Konzultatívnej rady európskych sudcov (CCJE), ktoré upriamuje pozornosť Výboru ministrov Rady Európy na štandardy týkajúce sa nezávislosti súdnej moci a nepreložiteľnosti sudcov, ktoré hovorí, že CCJE považuje za všeobecne dôležité (zvlášť vo vzťahu k novým demokraciám) prijímať špeciálne   právne   úpravy   garantujúce   nezávislosť   platov   sudcov   proti   ich   znižovaniu a zabezpečujúce   minimálne   zvyšovanie   platov   v   súvislosti   so   zvyšovaním   životných nákladov; a so záujmom sleduje, že vlády v rôznych členských štátoch Rady Európy, zvlášť v Rumunsku, Poľsku, Ukrajine, Chorvátsku, Islande, Maďarsku, Slovinsku a Bulharsku už uskutočnili,   resp.   zvažujú   uskutočniť   kroky,   ktoré   môžu   (resp.   by   mohli)   znížiť odmeňovanie predstaviteľov súdnej moci (vrátane ich práva na dôchodkové zabezpečenie) spôsobom, ktorý môže byť nekonzistentný s vyššie uvedenými medzinárodne uznávanými princípmi týkajúcimi sa nezávislosti sudcov v demokraciách ovládaných právnym štátom, preto   upozorňuje   všetky   tieto   vlády,   aby   neprijímali   žiadne   opatrenia,   ktoré   by   mohli ohroziť   vyššie   uvedené   princípy,   ktoré   sú   základnými   pre   zachovanie   demokracie a právneho štátu.“

73.   Bod   7   Základných   princípov   nezávislosti   súdnictva   [Siedmy   kongres   OSN o prevencii zločinu a zaobchádzaní s páchateľmi, Miláno, 26. august – 6. september 1985, Dokument OSN A/COF.121/22/Rev. 1 59 (1985)] hovorí, že každý členský štát je povinný zabezpečiť dostatočné zdroje, aby umožnil sudcom riadne plniť ich funkcie.

74.   Z hľadiska   ústavnoprávneho   však   nemožno   zabúdať,   že   referenčnou   rovinou prieskumu   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl.   125   ústavy   sú   len   pramene   práva   tam uvedené.   Súlad   zákona   tak   možno   skúmať   jedine   s   ústavou,   ústavnými   zákonmi a medzinárodnými zmluvami uvedenými v čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Vyššie citované dokumenty sú len odporúčacími prameňmi nanajvýš charakteru tzv. soft law. Ako v tejto súvislosti uvádzajú sami autori Európskej charty štatútu sudcov: „Hodnota tejto charty nie je dôsledkom   formálneho   postavenia,   ktoré   reálne   nemá,   ale podstaty   a   sily,   ktorú   autori zamýšľali dať jej obsahu. Podrobná znalosť obsahu a rozšírenie charty sú kľúčové na to, aby sa jej ciele mohli realizovať.“ (orig. „The value of this Charter is not a result of a formal status, which, in fact, it does not have, but of the relevance and strength that its authors intended   to   give   to   its   contents.   A   thorough   knowledge   of   its   contents   and   a   wide distribution of the Charter are essential for its goals to be realised.“ Dostupné na internete: http://www.coe.int/t/dghl/monitoring/greco/evaluations/round4/European-Charter-on-Statute-of-Judges_EN.pdf)

Ústavy, ústavné súdy a súdy ústavného typu iných štátov

75.   Komparatívny   pohľad   na   judikatúru   ústavných   súdov   musí   predovšetkým vychádzať zo zistenia, či ústava danej krajiny garantuje platy sudcov explicitne [typicky Ústava USA (čl. 3 oddiel 1), Ústava Írska (čl. 35) – porov. v tejto súvislosti referendum z roku   2011   o 29.   dodatku   umožňujúcom   zníženie   platov]   alebo   nie.   Keďže   úlohou ústavných   súdov   (a   orgánov   s podobnou   funkciou)   je   predovšetkým   vykladať   ústavu, nemožno názory nimi vyslovené vnímať izolovane od ústavného textu daného štátu (a tiež rozvinuvšej sa ústavnej doktríny).

76.   V   Českej   republike,   kde   takýto   explicitný   ústavný   príkaz   neexistuje,   dosiaľ rozhodoval ústavný súd o platoch sudcov 13-krát [naposledy Pl. ÚS 33/11, Platy soudců XIII   –   obecné   snížení   platové   základny   na   2,5-násobek   průměrné   měsíční   mzdy   a   její přechodné snížení v letech 2012 – 2014; porov. tiež: Kosař, D. Platy soudců III: Zmrazení (Pl. ÚS 13/08 Platy soudců X) Jiné právo, 7. marca 2011] s tým, že okrem zmrazenia počas povodní v zásade deroguje zníženia sudcovských platov s odkazom na čl. 82 ods. 1 Ústavy Českej republiky, podľa ktorého nezávislosť sudcov nesmie nikto ohrozovať. Oproti tomu poľský   Ústavný   tribunál (napriek explicitnejšej   záruke   v   čl.   178   ods.   2 poľskej   ústavy z roku 1997, podľa ktorého sa sudcom zabezpečujú pracovné podmienky a odmeňovanie zodpovedajúce   významu   ich   funkcie)   doteraz   nikdy   nepovažoval   platové   úpravy za problematické   (naposledy   K   12/03   a   K   1/12).   Pritom   napr.   vo   veci K   13/94   riešil podobnú otázku ako v predmetnej veci. V poľskom zákone o platoch sudcov sa uvádzalo, že plat je súčinom   koeficientu   a priemernej   mzdy   v   hospodárstve;   novela   to   zmenila tým spôsobom, že ide o súčin koeficientu a prognózovaného priemerného platu v rozpočtovej sfére. Dokonca podľa poľskej úpravy konkrétne výšky platov pre jednotlivé skupiny sudcov (tie „koeficienty“) až donedávna určoval nariadením prezident republiky, teda v podstate výkonná moc.   Ani to   nepovažoval   tamojší   Ústavný   tribunál za   problematické   (P   8/00). V literatúre   je   často   zmieňované   rozhodnutie   kanadského   Najvyššieho   súdu Provincial Judges   Reference[1]   [1997]   3   S.C.R.   3,   ktorým   formuloval   podmienky   konsezuálneho určovania   výšky   platov   samotnými   sudcami.   Uvedené   rozhodnutie   však   –   odhliadnuc od silných disentov, ktoré kritizovali toto rozhodnutie ako príliš aktivistické – narazilo aj na kritiku doktríny (Kahana, T. The Constitution as a Collective Agreement: Remuneration of Provincial Court Judges in Canada. Queen's L.J., zv. 29, roč. 2004, s. 448, Hogg, P. W. Constitutional Law of Canada. 2003 Student Ed. Scarborough, Ontario: Thomson Canada Limited, 2003, s. 188).

Predmet konania, podstata veci

77. Zákonodarca (novelou) zákonom č. 500/2010 Z. z. reformoval platové pomery ústavných   činiteľov   tým   spôsobom,   že   ich   previazal   s deficitom   verejných   financií. Predmetné   konanie,   tak   ako   ho   vníma   ústavný   súd,   má   zodpovedať   na   otázku,   či   je z hľadiska ústavne chránenej sudcovskej nezávislosti udržateľné, aby medzi platmi sudcov a deficitom verejných financií bola zákonom stanovená väzba. Ústavný súd vo väzbe na stanovenú otázku taktiež posúdi ústavnosť fixného zmrazenia platov na rok 2011.

Vývoj judikatúry na ústavnom súde a právnej úpravy

78. Slovenská republika sa nevyhla ústavnoprávnym problémom s platmi sudcov. V roku 1994 ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 14/94 (platy sudcov I) nevyhovel návrhu okresného súdu, ktorý považoval rôznu výšku platov ústavných činiteľov za protiústavnú. Ústavný súd uviedol, že rozdiely v platovom ohodnotení členov jednotlivých zložiek štátnej moci, ako aj vnútri týchto zložiek neporušujú nezávislosť sudcov. Podľa vtedajšieho názoru ústavného súdu   ústava neobsahuje žiadne   ustanovenie,   ktoré   by aj platové   ohodnotenie sudcov   určovalo   za   základ ústavnej   zásady   ich   nezávislosti.   V roku   1999 národná   rada zákonom   č.   57/1999   Z.   z.   zmrazila   platy   všeobecných   sudcov   na   úroveň   roku   1998 a suspendovala valorizáciu platov v prípade 10 % inflácie. (V zákone č. 420/1991 Zb. si možno všimnúť ustanovenie §19a, ktoré v roku 1994 zmrazilo platy rovnako ako v roku 1999.)   Skupina   poslancov   navrhla   prieskum   ústavnosti   zmrazenia   platov   sudcov   počas 8 mesiacov roku 1999. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 52/99 (č. 36/2000 Zbierky nálezov a uznesení; platy sudcov II) uvedenému návrhu nevyhovel. Ústavný súd vychádzal z oddelenosti ústavných a zákonných záruk sudcovskej nezávislosti. Podľa daného nálezu (i) platové pomery sudcov ústavného súdu a všeobecných súdov predstavujú zákonnú, a nie ústavnú garanciu ich nezávislosti, pričom ústava nevylučuje, aby takáto zákonná úprava reagovala na stav a potreby ekonomiky štátu. (ii) Ústava nevylučuje prepojenie platových pomerov   sudcov   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   so   stavom   ekonomiky   ani prostredníctvom ústavného príkazu neznižovania platov sudcov po dobu výkonu ich funkcií a ani prostredníctvom   žiadnej   inej   ústavnej garancie vzťahujúcej sa   na platové pomery sudcov. Možno ešte doplniť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) odmietol sťažnosti sudcov, ktorí sa uchádzali na ESĽP o ochranu pred zásahom do ich sudcovskej nezávislosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v ich štátoch došlo k zmrazeniu platov, pretože nositeľom subjektívneho práva na nezávislý súd sú účastníci konania, a nie sudcovia (porov.   Kučera   v.   Česká   republika,   rozhodnutie   o prijateľnosti   z 15.   novembra   2005, č. 7416/03, oddiel 3; porov. tiež Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 670).

79. Národná rada zákonom č. 670/2002 Z. z. a zákonom č. 609/2004 Z. z. odsunula účinnosť § 77 zákona o sudcoch, čo znamenalo, že sudcovia nedostali 14. plat. Okresný súd Bratislava I sa v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti obrátil na ústavný súd. Ústavný súd nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/05   (platy   sudcov   III;   nie   je   uverejnený   v Zbierke   nálezov a uznesení, a teda nemá právnu vetu) rozhodol, že suspendácia 14. platov je v nesúlade s čl. 1 v spojení s čl. 144 ústavy. Ústavný súd však považoval za ústavne akceptovateľnú suspendáciu valorizácie v prípade vysokej inflácie a taktiež celé zmrazenie platov v roku 2003 (zákon č. 668/2002 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 120/1993 Z. z.). Ústavný súd týmto nálezom posunul predchádzajúcu judikatúru smerom k menej striktnému oddeleniu záruk na ústavné a zákonné. Podľa názoru ústavného súdu určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov, ale až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer, v danom prípade až vtedy, ak citeľným spôsobom ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu.

Aktuálny právny stav

80. Platy ústavných činiteľov boli zmrazené aj v roku 2013. Totiž podľa § 29i zákona č. 120/1993 Z. z.:

„(3) V roku 2013 patrí sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012. (4)   Priemerný   plat   sudcu   vo   výške   určenej   v   roku   2012   podľa   tohto   zákona   je priemerným platom sudcu aj v roku 2013.

(5) Platové pomery sudcov v roku 2013 ustanovuje podľa zásady uvedenej v odseku 4 osobitný predpis.“

81.   Ustanovenie   §   151x   zákona   o sudcoch   [prechodné   ustanovenie   účinné   od 1. januára   2013]   znie:   „(1)   Na   účely   určenia   základného   platu   sudcu   najvyššieho   súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu v roku 2013 sa za základný plat sudcu najvyššieho súdu   alebo   sudcu   Špecializovaného   trestného   súdu   považuje   základný   plat   sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu priznaný podľa tohto zákona v roku 2012.

(2) V roku 2013 patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 a 4 vo výške funkčného príplatku priznaného podľa tohto zákona v roku 2012.“

82.   Ustanovenie   §   29j   zákona   č.   462/2003   Z.   z.   –   novely   zákona   o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov znie: „(3) V roku 2014 patrí sudcovi ústavného súdu plat vo výške určenej v roku 2012.

(4)   Priemerný   plat   sudcu   vo výške   určenej   v   roku   2012   podľa   tohto   zákona   je priemerným platom sudcu aj v roku 2014.

(5) Platové pomery sudcov v roku 2014 ustanovuje podľa zásady uvedenej v odseku 4 osobitný predpis.“

83.   Ustanovenie   §   151y   zákona   o sudcoch   (prechodné   ustanovenie   účinné   od 1. januára   2014)   znie:   „(1)   Na   účely   určenia   základného   platu   sudcu   najvyššieho   súdu a sudcu Špecializovaného trestného súdu v roku 2014 sa za základný plat sudcu najvyššieho súdu   alebo   sudcu   Špecializovaného   trestného   súdu   považuje   základný   plat   sudcu najvyššieho súdu alebo sudcu Špecializovaného trestného súdu priznaný podľa tohto zákona v roku 2012.

(2) V roku 2014 patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 a 4 vo výške funkčného príplatku priznaného podľa tohto zákona v roku 2012.“

84. Platové otázky majú nepochybne vždy silný emočný náboj (historicky porov. nález Najvyššieho správneho súdu ČSR z 23. februára 1921, č. 2185 uverejnený v Zbierke Bohuslav, časť Administratívna, diel tretí, číslo nálezu v zbierke 730, s. 182 – 186; nález Najvyššieho   správneho   súdu   ČSR z 30.   apríla 1936, č.   12.450/35   uverejnený v Zbierke Bohuslav, časť Administratívna, diel 18, číslo nálezu v zbierke 12.388, s. 335 – 340; nález Najvyššieho správneho súdu ČSR z 5. decembra 1936, č. 16.844/36 uverejnený v Zbierke Bohuslav, časť Administratívna, diel 18, číslo nálezu v zbierke 12.680, s. 1030 – 1032, porov.   aj   s nálezmi   12.388   a   12.680   súvisiace   veci   Úst   29   a Úst   30   Ústavného   súdu Československej   republiky   podľa   diela   Langášek,   T.   Ústavní   soud   Československé republiky a jeho osudy v letech 1920 – 1948. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., 2011, s. 180 a nasl.). Ústavný súd rozhodoval taktiež o príplatku za výkon funkcie   sudcu   (PL.   ÚS   10/06),   kde   návrhu   nevyhovel   a   uviedol,   že   ľudské   sklamanie žalobcov však nemožno v tomto prípade zamieňať s legitímnym očakávaním ako kategóriou právnej   istoty   ani   s   nadobudnutými   právami   či   retroaktivitou.   Z hľadiska   platového nemožno tiež nespomenúť neústavnosť zriadenia Špeciálneho súdu (PL. ÚS 17/08), kde ústavný súd považoval platy špeciálnych sudcov za narušenie inštitucionálnej rovnováhy v rámci   všeobecného   súdnictva   (porov.   bod   138   rozsudku   ESĽP   Fruni   v.   Slovenská republika,   sťažnosť   č.   8014/07,   rozsudok   z 21.   júna   2011).   V širšom   kontexte   otázok platových možno z poslednej doby spomenúť rozhodovanie o platoch sestier a pôrodných asistentiek (PL. ÚS 13/2012).

85. Z vývoja judikatúry možno odvodiť, že ústavný súd môže považovať za ústavne nesúladné intenzívne   a arbitrárne   zásahy do   platov   sudcov,   čo   môže   znamenať nesúlad s čl. 144 ústavy. Možno tiež odvodiť, že celoročné zmrazenie platov v čase ekonomických problémov ústavný súd nesankcionoval nikdy ako nesúladné s ústavou. Takéto malo byť len opakované odkladanie zložky platu, tzv. 14. plat.

Mechanizmus výpočtu platov sudcov a platov ústavných sudcov

86. Ústavný súd v predmetnej veci vychádza z porozumenia fungovania mechanizmu platov   ústavných   činiteľov   podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   120/1993   Z.   z.   Plat   vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky   za predchádzajúci   kalendárny   rok   sa   zníži   o 5,   10   alebo 15   %,   ak   je deficit verejných financií 3 – 5 %, resp. 5 – 7 %, resp. 7 % a vyšší. Snaha zákonodarcu motivovať či penalizovať ústavných činiteľov za správu vecí verejných a zároveň tak šetriť verejné prostriedky   je   zaujímavá,   ale   z pohľadu   predmetnej   veci,   ako   aj   širokej   diskrécie zákonodarcu stojí ako taká mimo skúmanie ústavného súdu.

87. Zo skutočnosti, že zákonodarca zaradil do osobnej pôsobnosti tejto úpravy len ústavných   činiteľov,   možno   odvodiť,   že   účelom   zákona   je   v prvom   rade   vyvodiť   voči ústavným činiteľom zvláštnu kombináciu právnej a politickej zodpovednosti. Je zrejmé, že sudcovia všeobecných súdov sa vymykajú z danej skupiny. Sú nadaní nezávislosťou, sú menovaní   natrvalo,   nie   sú   volení   občanmi,   nesú   právnu,   a nie   politickú   zodpovednosť a napokon chod verejných financií nemôžu – na rozdiel od vlády – priamo nijako ovplyvniť.

88.   Z porovnania   platových   náležitostí   sudcov   v Slovenskej   republike   s kolegami v členských   štátoch   EÚ   [Európska   komisia   pre   efektívnosť   súdnictva   – CEPEJ   report evaluating European judicial systems – 2012 edition (2010 data) – CEPEJ Studies No. 18 http://www.coe.int/t/dghl/cooperation/cepej/evaluation/2012/Rapport_en.pdf] vyplýva,   že platy sudcov   v Slovenskej   republike   nespôsobujú   z kvantitatívneho   pohľadu   obavy z narušenia inštitucionálnej nezávislosti.

89. Prevzatím koncepcie penalizácie za stav verejných financií do výpočtu platov sudcov   bol   však   do   ich   hmotného   zabezpečenia   vnesený   komponent   arbitrárnosti, nečitateľnosti. Uvedené treba rozlišovať od zmrazovania platov súvisiacich so závažnými ekonomickými opatreniami v prípadoch kríz. Pätnásťpercentný podiel platu je plne závislý od premenných faktorov, ktoré sú pod takmer výlučnou kontrolou výkonnej moci, keďže tá má   zodpovednosť   za   rozpočtové   hospodárenie.   Pri   ňom   je   síce   obmedzená   rozpočtom schváleným   vo   forme   zákona;   hoci   jeho   ustanovenia   predstavujú   len   právny   základ jednotlivých výdavkových opatrení, nemožno nimi však nikdy určovať reálne ukazovatele štátneho   hospodárenia,   ktoré   sa   odvíjajú   od   reálnych   opatrení   vlády.   Preto   netreba   ani skúmať, či by sa na záveroch ústavného súdu niečo zmenilo, ak by úprava priemerného platu   sudcu   nebola v §   2 ods.   2   zákona č.   120/1993 Z.   z. naviazaná na reálny deficit verejných   financií,   ale   napríklad   na   prognózovaný   alebo   zákonom   povolený   deficit (porovnaj aj rozhodnutie poľského Ústavného tribunálu citované v bode 76). Práve uvedený komponent arbitrárnosti, nečitateľnosti spôsobuje neústavnosť určenia platov sudcov, a tak nesúlad s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. K špecifickému argumentu navrhovateľov o teoretickej možnosti sudcov niektorými rozhodnutiami makroekonomicky ovplyvniť svoj plat (bod 19 a 38), čo môže ovplyvniť ich nezávislosť, treba konštatovať, že sudcovia   rozhodovaním   v oblastiach   popísaných   generálnym prokurátorom   v skutočnosti svoje platy relevantne ovplyvniť nemôžu. Taktiež sudcovia v skutočnosti niekedy rozhodujú vo veciach, ktoré majú širší spoločenský rozmer a dosah (a takto nepriamo sa dotýkajú aj ich   samých   ako   členov   spoločnosti),   nemožno   však   tvrdiť,   že   dané   bez   ďalšieho spochybňuje podstatu ich nezávislosti a nestrannosti.

90.   K makroekonomickým   veličinám   deficitu   a priemerného   platu   v hospodárstve (porov. body 54 – 56 – vyjadrenie národnej rady) je potrebné uviesť, že priemerný plat v hospodárstve je vládou krátkodobo a strednodobo podstatne menej ovplyvniteľný, a teda naviazanie   základného   platu   sudcu   naň   je   výrazom   racionálneho   previazania   štandardu sudcov na životnú úroveň občianskej spoločnosti.

91.   Zmrazenie   podľa   §   29g   ods.   8   a 9   zákona   o 10   %   tu   ústavný   súd   nevníma izolovane ako   jednorazové   zmrazenie,   ktoré   ústavný   súd   doteraz   považoval   za   ústavne akceptovateľné (bod 85), ale ako prípravu na aktiváciu vzorca podľa § 2 ods. 2, a preto aj túto úpravu považuje za nesúladnú s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Samotná   voľba   parametrov   vzorca   je   intuitívna   a symbolická   a rovnakú   povahu   majú parametre   zníženia   5   –   10   –   15   %.   Pri   nejustičných   ústavných   činiteľoch   to   možno akceptovať.   Inštitucionálna   záruka   nezávislosti   súdov   však   vyžaduje   od   legislatívy nevolatilnú, nekolísavú, teda stabilnú a v zásade rovnomernú a čitateľne administrovateľnú zákonnú úpravu základného platu sudcu. Uvedená právna úprava (vzorec podľa § 2 ods. 2 a napadnuté prechodné ustanovenia) nevyhovuje týmto požiadavkám, a preto ju nemožno považovať za súladnú s čl. 144 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy

92. Ústavný súd musí uviesť, že samotná nesúladnosť zákona s ústavou neznamená bez   ďalšieho   jeho   nesúladnosť   s   čl.   2   ods.   2   ústavy,   ako   sa   to   v minulosti   vnímalo (PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). To by bolo tautologické. Nesúladnosť s čl. 2 ods. 2 ústavy by nastala len úplným vybočením z právomoci národnej rady (porov. napr. PL. ÚS 19/95 – vyšetrovacia komisia). Tá však riadne prijala zákon, a to, že zákon obsahuje arbitrárny   komponent,   neznamená,   že   bol   prijatý   svojvoľne.   Z tohto   dôvodu   nedošlo k nesúladu s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Individuálny právny akt

93. Ústavný súd považuje za nevyhnutné tiež upozorniť na argumentačnú chybu navrhovateľov,   ktorá   spočíva   v nesprávnom   kauzálnom   posúdení   situácie.   Konečným výsledkom aplikácie napadnutej právnej úpravy je priznanie (potenciálne) znížených platov, nie zníženie už priznaných platov, ako to tvrdia navrhovatelia. V zmysle ustanovení § 71 zákona č. 385/2000 Z. z. je funkčný plat sudcu pravidelne deklaratórne potvrdený správnym orgánom (správou súdu) a následne písomne oznámený sudcovi, pričom toto oznámenie má formu a povahu individuálneho správneho aktu. Z povahy mechanizmu, prostredníctvom ktorého   sa   stanovuje   funkčný   plat   sudcu,   vyplýva   nutnosť   každoročne   vydávať   takýto individuálny správny akt, keďže jeho výška závisí od platu poslanca, ktorý sa každoročne mení v závislosti od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „priemerná   mesačná   mzda“).   V   §   83   ods.   1   zákona č. 385/2000 Z. z. je síce zákonom stanovený konštitutívny moment, v ktorom je sudcovi priznaný   základný   plat   (okresnému   sudcovi   patrí   odo   dňa   zloženia   sľubu   a   krajskému sudcovi odo dňa, v ktorom bol na krajský súd preložený), avšak konkrétnu výšku funkčného platu   je   potrebné   každoročne   potvrdiť   a stanoviť   individuálnym   správnym   aktom. Vzhľadom na uvedenú dualitu, ktorá vyplýva z ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z., je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd v kontexte posudzovanej veci odlišuje pojmy priznaný funkčný plat sudcu a priznaný základný plat sudcu. Vychádzajúc z uvedeného rozlíšenia, ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutá   právna   úprava   nespôsobuje   zníženie   priznaných funkčných platov, ktoré boli potvrdené individuálnymi správnymi aktmi vydanými pred účinnosťou   napadnutej   právnej   úpravy.   K   zníženiu   priznaných   funkčných   platov   by dochádzalo v prípade, ak by na základe prijatej právnej úpravy bolo nutné retrospektívne zmeniť tento individuálny správny akt. Aplikácia napadnutej právnej úpravy nespôsobuje takýto   účinok.   Napadnutá   právna   úprava   ustanovuje   mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   pri vydávaní   individuálnych   správnych   aktov pro   futuro.   Analogicky   je   možné   aplikovať uvedený záver aj na argument vzťahujúci sa na „priznanú valorizáciu“ z rokov 2010 a 2009. Valorizácia   bola   integrálnou   súčasťou   mechanizmu,   ktorý   bol   základom   pre   vydanie predchádzajúcich individuálnych správnych aktov. Skutočnosť, že nie je súčasťou nového mechanizmu,   ktorý   určuje   spôsob   stanovenia   obsahu   nových   individuálnych   správnych aktov, nepredstavuje rozpor s princípom právnej istoty, keďže priamo nezasahuje do obsahu individuálnych   právnych   aktov   vydaných   na   základe   predchádzajúcej   právnej   úpravy a nezasahuje do nadobudnutých práv sudcov.

94.   Samotná   existencia   novej   právnej   úpravy,   ktorá   mení   systém   určovania základného platu sudcov, nemôže byť považovaná za rozpornú s princípom právnej istoty. Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   novú   právnu   úpravu nemožno   považovať   za   rozpornú   s princípom   právnej   istoty   len   z toho   dôvodu,   že   ide o právnu úpravu odlišnú od predchádzajúcej, aj keď je „tvrdšia“ z hľadiska ustanovených podmienok. Iný prístup by vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ upravených otázok (mutatis mutandis PL. ÚS 11/08).

Rozpor dvoch právnych noriem

95.   Skupina   poslancov   vo   svojom   návrhu   tvrdí,   že   napadnutá   právna   úprava   je v priamom rozpore s § 84 zákona o sudcoch, podľa ktorého znížiť funkčný plat sudcu možno len na základe právoplatného rozhodnutia disciplinárneho súdu. Na § 84 uvedeného zákona poukázal aj generálny prokurátor.

96. Samozrejme, že ústavný súd nemôže v konaní o súlade považovať za referenčnú normu   normu   rovnakej   právnej   sily   ako   je   norma   posudzovaná   (PL.   ÚS   14/00, II. ÚS 109/08) a „riešenie nesúladu právnych predpisov rovnakej právnej sily, v konkrétnom prípade zákonov nie je v pozitívnom   práve upravené.   Túto otázku   musia riešiť   orgány aplikácie práva.“ (I. ÚS 61/02). Navrhovatelia takto ani (formálne, procesne) neuvažujú. Aj keď napätie medzi normami rovnakej právnej sily môže mať v extrémnych prípadoch aj ústavnoprávnu relevanciu PL. ÚS 30/95), nemožno z ústavy vyvodiť požiadavku absolútnej bezrozpornosti právnych noriem rovnakej právnej sily (t. j. ústavnú neakceptovateľnosť situácií,   v   ktorých   štandardne   prichádza   do   úvahy   aplikácia   všeobecných   pravidiel materiálnej derogácie – lex specialis/posterior derogat generali/priori), a vôbec nie ústavný zákaz   nepriamej   (materiálnej)   novelizácie   alebo   derogácie   upravenej   v   legislatívnych pravidlách (porov. v tomto smere aj PL. ÚS 126/07, č. 5/2008 Zbierky nálezov a uznesení; Vedral, J. Nepřímá novela, lex specialis nebo lex posterior? Jiné právo, 29. februára 2008).

97.   Účelom   §   84   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   je   chrániť   funkčný   plat   sudcu   pred manipuláciou zo strany súdnej správy, čo sa netýka predmetu veci, a teda nejde ani o žiadnu nepriamu novelizáciu v negatívnom zmysle (bod 22).

Princíp proporcionality

98.   Generálny   prokurátor   vo   svojom   návrhu   osobitne   zdôrazňoval   aj   zásah   do princípu   proporcionality.   Na   podporu   tohto   tvrdenia   uviedol   viaceré   argumenty,   medzi ktorými   prevažovali   najmä   ekonomicko-komparatívne   dôvody: „peňažné   prostriedky ušetrené z platov sudcov sú vo vzťahu k príjmom a výdavkom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky úplne zanedbateľné. Pritom, platová reštrikcia sudcov je ustanovená na časovo neobmedzené   obdobie,   teda   nejde   o   platovú   reštrikciu   odôvodnenú   výnimočnými okolnosťami, zložitou finančnou situáciou v štáte. Skutočnosť, že platová reštrikcia sudcov nebola   nevyhnutná,   potvrdzuje   aj   fakt,   že   zákonodarca   neznížil   platové   pomery zamestnancov v oblasti štátnej správy.“ Generálny prokurátor taktiež uviedol, že „zníženie základne   pre   výpočet   platu   sudcov   znamená   zníženie   jediného   zdroja   príjmov   sudcov“, pričom „na   rozdiel   od   sudcov   peňažný   príjem   poslancov   za   výkon   ich   poslaneckého mandátu nemusí byť ich jediným pravidelným mesačným príjmom“. Podstatu zásahu do princípu   proporcionality   zhrnul   generálny   prokurátor   slovami: „znižovanie   doterajších platových   pomerov   sudcov   vedie   k   ich   príjmovej   degradácii   v   porovnaní   s   ostatnými právnickými povolaniami a k znižovaniu ich spoločenského postavenia.“

99.   Ústavný   súd   v otázke   porušenia   princípu   proporcionality   upozorňuje   na skutočnosť, že v prípade posudzovanej legislatívy neboli splnené základné podmienky na aplikáciu tradičného testu proporcionality. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že test proporcionality sa uplatňuje v záujme posúdenia ústavnej akceptovateľnosti zásahov štátu do ústavou či platnou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv a slobôd, resp. v prípade posúdenia kolízie týchto práv alebo slobôd, a patrí k štandardným metódam používaným   v   rozhodovacej   činnosti   ústavných   súdov,   čoho   dôkazom   je   nielen   opora vo vedecko-právnej   doktríne   (Holländer,   P.   Filipika   proti   redukcionizmu.   Bratislava : Kalligram, 2009, s. 140 a nasl., alebo Holländer, P. Ústavněprávní argumentace. Praha : Linde   nakladatelství,   s.   r.   o.,   2003,   s.   22   a   nasl..),   ale   aj   predchádzajúca   judikatúra ústavného   súdu,   ktorý   už   opakovane   aplikoval   test   proporcionality   v   rámci   svojej rozhodovacej   činnosti   (napr.   PL.   ÚS   23/06,   II.   ÚS   152/08,   IV.   ÚS   107/2010, PL. ÚS 13/2012).

100. Vychádzajúc zo základných faktov posudzovaného prípadu, musí ústavný súd skonštatovať,   že   v posudzovanej   veci   nejde   o zásah   do   základných   práv   a slobôd garantovaných ústavou či platnou medzinárodnou zmluvou, keďže právo sudcov na hmotné zabezpečenie   je   v slovenskom   právnom   poriadku   garantované   na   zákonnej   úrovni   (§   4 ods. 2   zákona   o   sudcoch),   nie   na   ústavnej,   ako   je   to   napríklad   v Ústave   Írska   alebo v ústavnom dokumente USA (porov. bod 75).

Valorizácia   v prípade   výraznejšieho   rastu   priemerného   platu   zamestnanca národného hospodárstva

101.   Vo   vzťahu   k vypusteniu   §   85   zákona   o sudcoch   [Úprava   základného   platu; (1) Ak   sa   v   rozhodujúcom   období   zvýši   priemerný   plat   zamestnanca   národného hospodárstva   Slovenskej   republiky   viac   ako   o 10   %,   upraví   sa   sudcovi   základný   plat o príslušné   percento.   (2)   Rozhodujúcim   obdobím   podľa   odseku   1   je   predchádzajúci kalendárny polrok.] ústavný súd uvádza, že z princípu nezávislosti súdov nemožno vyvodiť takéto právo na valorizovanie platov. V náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 (platy sudcov III) ústavný súd uviedol: «Navrhovatelia tvrdia, že prijatím ustanovenia § 29d ods. 2 zákona č. 668/2002   Z.   z.   bolo   sudcom   všeobecných   súdov „odňaté   právo   na   každoročné prispôsobenie   platových   pomerov   meniacim   sa   podmienkam   transformujúceho   sa hospodárstva   Slovenskej   republiky“. Ústavný   súd   konštatuje,   že   „právo   sudcov“ formulované takýmto spôsobom neexistuje.» Ústavný súd nemá dôvod sa v predmetnej veci odkloniť od tohto právneho názoru, aj keď sa citovaný nález týkal len jedného roka.

Vzťah referenčných noriem čl. 144 a čl. 141 ústavy

102.   Ústavný   súd   nevyhovel   časti   návrhu,   v   ktorom   navrhovatelia   požadovali vysloviť nesúlad označených ustanovení s čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy rieši inštitucionálne otázky výkonu súdnictva súdmi ako takými vrátane ich nezávislosti, a nie otázku sudcovskej nezávislosti jednotlivých sudcov, ktorá je riešená spolu s celkovým riešením postavenia sudcov v čl. 144 ústavy (PL. ÚS 12/05; platy sudcov III).

Aplikácia zúženia osobného rozsahu výroku formulou „vo vzťahu k sudcom“

103.   Ústavný   súd   aplikoval   vo výroku   uznesenia   o prijatí   veci   a o pozastavení účinnosti   č.   k.   PL.   ÚS   103/2011-16   zúženie   osobne   pôsobnosti   formulou   „vo   vzťahu k sudcom“. Ústavný súd si uvedomuje, že podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím   vysloví,   že   medzi   právnymi   predpismi   uvedenými v   odseku   1   je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Na druhej strane pri absencii možnosti odložiť účinky publikovaného nálezu je podľa ústavného súdu bezpečnejšie   z hľadiska   právnej   istoty   zúžiť   výrok,   pretože   okamihom   uverejnenia nezúženého   výroku   by   textuálne,   gramaticky   nastali   iné   účinky,   než   boli   účinky predpokladané nálezom (porov. nálezy sp. zn. PL. ÚS 8/96, sp. zn. PL. ÚS 6/94 a nález Ústavného súdu ČSFR Pl. ÚS 78/92.; bod 130 nálezu sp. zn. PL. ÚS 13/2012; porov. nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   taktiež   o platoch   sudcov   sp.   zn.   Pl. ÚS   12/10 zo 7. septembra 2010, dôvetok výroku „pokud se týká soudce“). Právna istota vyžaduje zvlášť pri tomto typu výroku legislatívnu aktivitu zákonodarcu, aby čím skôr po vyhlásení nálezu bola úprava jasná, nevzbudzujúca interpretačné problémy.

Súlad ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom   ústavného   súdu   a   ustanovenia   §   29g   ods.   4   zákona   č.   120/1993   Z.   z. s referenčnými normami; rozhodovanie ústavného súdu o vlastných platoch

104. Ústavný súd musí v prvom rade vyriešiť otázku referenčného kritéria. Kritérium jeho nezávislosti, ktoré by malo byť referenčnou normou, možno vyčítať z čl. 124 a čl. 134 ods. 4 ústavy (Sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv   človeka   a   práv   občana,   chrániť   princípy   právneho   štátu,   spravovať   sa   ústavou, ústavnými   zákonmi   a medzinárodnými   zmluvami,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia,   nezávisle   a nestranne.“).   Tieto   ustanovenia   ako   referenčné   navrhovatelia neuviedli. Bez snahy neúmerne rozširovať rozsah čl. 1 ods. 1 ústavy (konkrétne princípu právneho   štátu)   ústavný   súd   je presvedčený,   že   aj   tento   obstojí   ako   referenčná   norma, pretože nezávislosť ústavného súdu možno považovať za súčasť požiadaviek právneho štátu (porov. stanovisko Benátskej komisie č. 598/2010). Z tohto dôvodu je nutné pod pojmom sudca vo výroku nálezu vnímať aj sudcu ústavného súdu.

105. Ústavný súd taktiež vníma delikátnosť (chúlostivosť) situácie, keď je povolaný rozhodovať o platových náležitostiach svojich sudcov. Po starostlivom zvážení, berúc do úvahy svoj pomer k veci, rozhodol sa ústavný súd, že návrhu vyhovie. Ústavný súd pri tomto rozhodovaní bral do úvahy skutočnosť, že napadnuté ustanovenie je z hľadiska jeho podstaty bezprostredne previazané s otázkou platov všeobecných sudcov. Ako je zrejmé z odôvodnenia,   pri   rozhodovaní   o platoch   všeobecných   sudcov   ústavný   súd   nadviazal na svoju   čitateľnú,   ustálenú   judikatúru,   neutrálne   princípy.   Ústavné   súdy   ako   hraničné orgány (Grenzorgane) musia niekedy riešiť otázky, ktoré sa týkajú nich samých.

106. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne možno formulovať zákaz denegationis iustitiae. Inak povedané, ak ústava poskytuje (ústavnému) súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí – ak sú inak splnené procesné podmienky – byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť.

107. Súčasťou ústavy sú okrem iného aj ustanovenia o ústavnom súde, jeho sudcoch a konaní pred ním, ktorých podrobnejšie vykonanie je zverené zákonu (čl. 140 ústavy). Ani tento zákon o ústavnom súde a normy vydané na jeho základe nie sú vylúčené z prieskumu ústavného súdu; ani tieto ustanovenia ústavy nie sú vylúčené z kompetencie ústavného súdu záväzne ich podľa čl. 128 ústavy vykladať. To všetko spôsobuje, že ústavný súd je v týchto prípadoch   už   samou   ústavou   povolaný   (a   viazaný)   na   to,   aby   rozhodoval   sám   o   sebe, a ústavný súd nemôže svoju právomoc odmietnuť ani v takomto prípade.

108.   Judikatúra   ústavného   súdu   napokon   poskytuje   viacero   príkladov   takého rozhodovania – vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (platy sudcov II) ústavný súd rozhodoval o súlade zákona, ktorým boli „zmrazené“ platy sudcov ústavného súdu, s ústavou, vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/98 (č. 9/1998 Zbierky nálezov a uznesení) a vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/01 zasa ústavný súd rozhodoval o súlade „svojho“ zákona (o ústavnom súde) s ústavou.

109. Ústava tak priamo predpokladá, že sudca ústavného súdu (ba dokonca všetci sudcovia) sa môže (môžu) pri svojom rozhodovaní dostať do situácie, v ktorej by sudca všeobecného súdu bol jednoznačne vylúčený, napriek tomu však nezbavuje ústavný súd kompetencie rozhodnúť.

110.   Príklady   poskytujú   aj   zahraničné   skúsenosti   –   bavorský   ústavný   súd   musel napríklad rozhodnúť o prípustnosti ľudovej iniciatívy (petície s návrhom zákona), ktorá predpokladala zbavenie funkcií aktuálnych sudcov ústavného súdu a ich nahradenie inými, volenými   iným   spôsobom.   Navrhovatelia   ľudovej   iniciatívy   žiadali   zároveň   vylúčenie všetkých sudcov ústavného súdu. Túto žiadosť bavorský ústavný súd vo svojom uznesení z 31. januára 2000 (sp. zn. Vf. 112-IX-99, uverejnené v NJW 2000, 2809) odmietol ako neprípustnú a v dôvodoch odkázal (okrem procesných pravidiel, ktoré v našich súvislostiach nie   sú   podstatné)   i   na výnimočnosť   svojho   postavenia   a   výlučnosť   svojej   kompetencie v danej otázke.

111.   Možno   tu   pripomenúť   aj   teóriu   hraničného   orgánu   Alfreda   Verdrossa, rakúskeho právneho filozofa a bývalého sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva 1959 – 1977 (Každý právní řád však předvídá existenci orgánu, jemuž rovněž ukládá, nařizuje určité   chování,   avšak   bez   toho,   že   by   mu   hrozil   pro   případ   jeho   porušení   sankčním důsledkem. Příklad takového orgánu Verdross vidí v nejvyšším soudě (a ani jeho kárný senát nepovažuje za kontraargument, protože tím posledním v řadě orgánů by byl právě on). Tím se dostává k jádru své koncepce: „V každém právním společenství narazíme tedy konečnĕ na poslední orgán, jenž můžeme označit jako hraniční orgán. Rovněž hraniční orgán »má« na základĕ pozitivního právního řádu sledovat určité chování. Takovéto »mětí« však   není   odůvodněno   hrozbou   důsledku   porušení   práva,   nýbrž   apelem   na   svědomí hraničního orgánu, tedy poukazem na morálku, jež hraniční orgán zavazuje sledovat právní řád podle nejlepšího vědomí a svědomí) cit. podľa Holländer, P. Nástin filozofie práva, úvahy   strukturální.   Praha   :   Všehrd   2000,   s.   74;   porov.   Holländer,   P.   Filosofie   práva. 2. rozšířené vydání. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2012, s. 40 – 41).

112. Vychádzajúc teda zo svojho ústavnoprávneho postavenia a konštantného postoja k otázke platových náležitostí sudcov, rozhodol ústavný súd o nesúlade ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom   ústavného súdu a ustanovenia § 29g ods. 4 zákona č. 120/1993 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy, podobne ako pri sudcoch všeobecných súdov.

113. Ústavný súd upozorňuje v záujme právnej   istoty, že platy poskytnuté počas pozastavenia   účinnosti   boli   vyplatené   na   základe   ústavne   korektného   právneho   titulu (porov. bod 141 nálezu PL. ÚS 13/2012 a bod 65 nálezu PL. ÚS 109/2011).

IV.

114. Z dôvodov uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

115. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej   republiky   strácajú   ustanovenia   §   2   ods.   1   v   časti   „znížený   podľa   ods.   2“ vo vzťahu k sudcom vrátane sudcov ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom vrátane sudcov ústavného súdu, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom vrátane sudcov ústavného súdu a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak národná rada neuvedie   tento   zákon   a   súvisiace   predpisy   do   súladu   s   ústavou,   strácajú   po   šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Pretože preskúmavané ustanovenia mali pozastavenú účinnosť, znamená to, že už účinnosť znovu nenadobudnú. Uverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú účinky pozastavenia účinnosti napadnutého zákona (čl. 125 ods. 5 a 6 ústavy).K výroku a odôvodneniu tohto rozhodnutia sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

K odôvodneniu   tohto   rozhodnutia   sa   pripájajú   odlišné   stanoviská   sudkyne   Ivetty Macejkovej a sudcov Ľubomíra Dobríka a Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013