znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 97/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   návrh   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 47 ods. 3 poslednej vety zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 18 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Konanie o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. apríla 2011 doručený návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 47 ods. 3 poslednej vety zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 18 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhovateľ   odôvodnil   svoj   návrh   s poukazom   na   to,   že   napadnutý   §   47   ods.   3 posledná veta Exekučného poriadku zakotvuje, že „súdny exekútor nemá právo na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykoná po začatí exekučného konania (po tom, čo mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie) do momentu, kedy mu exekučný súd doručí poverenie na vykonanie exekúcie. V tejto fáze exekučného konania je však súdny exekútor   povinný   vykonať   zákonom   ustanovené   procesné   úkony   a   vynaložiť   potrebné výdavky na realizáciu týchto procesných úkonov, pričom tejto zákonnej povinnosti sa súdny exekútor nemôže zbaviť (návrh na vykonanie exekúcie nemôže odmietnuť)....

Súdny exekútor má okrem povinnosti vykonať označené procesné úkony aj povinnosť sám vynaložiť výdavky potrebné na ich uskutočnenie. Skutočnosť, že zákon ukladá súdnemu exekútorovi   povinnosť   výdavky   vynaložiť   a   odopiera   mu   právo   dosiahnuť   ich   náhradu (formou náhrady trov konania), je zásahom do práva súdneho exekútora vlastniť majetok vykonaným v rozpore s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky, pričom tento zásah má charakter nedovoleného zbavenia majetku v rozpore s článkom 1 Protokolu zo 4. novembra 1950 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň ide o rozpor so zásadou právneho štátu vyjadrenou v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky. Výdavky vynaložené na získanie poverenia na vykonanie exekúcie zostávajú kryté výlučne z vlastného majetku súdneho exekútora.“.

Navrhovateľ požadoval vydať tento nález: «Ustanovenie   §   47   ods.   3,   posledná   veta,   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení „Exekútor však nemá právo na náhradu trov konania za úkony, ktoré vykonal do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie.“ nie je v súlade s článkom 1 ods. 1, prvá veta, článkom 18 ods. 1 a článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky, s článkom 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 1 Protokolu zo 4. novembra 1950 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh navrhovateľa prerokoval a uznesením č. k. PL. ÚS 97/2011-8 z 22. júna 2011 ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky schválila 13. septembra 2011 zákon č. 348/2011 Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov,   ktorým   sa   zmenilo   aj   znenie   napadnutého   §   47   ods.   3 poslednej vety Exekučného poriadku.

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2011 navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania „o súlade § 47 ods. 3 poslednej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 1 ods. 1 prvou vetou,   čl.   18   ods.   2   a čl.   20)   a s čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“ späť.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu sa s výnimkou konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre všetky ďalšie konania vedené ústavným súdom pre späťvzatie návrhu primerane   použijú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (m.   m.   PL.   ÚS   17/99 z 15. apríla 1999, PL. ÚS 4/2010 z 10. marca 2010).

Aplikujúc citovanú právnu úpravu a svoju ustálenú judikatúru ústavný súd posúdil procesný úkon navrhovateľa vyplývajúci z písomného podania doručeného ústavnému súdu 7. novembra 2011, pričom dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neexistuje žiadny ústavne relevantný dôvod na to, aby späťvzatiu návrhu navrhovateľa nevyhovel, a preto konanie o návrhu navrhovateľa týmto uznesením zastavil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011