znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 97/07-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v pléne   zloženom   z predsedníčky   Ivetty Macejkovej   a zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a Rudolfa   Tkáčika   na   ústnom pojednávaní 26. septembra   2007   o návrhu   Š.   H.,   ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   na   začatie   disciplinárneho   konania podľa   čl.   136   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov proti M. K., predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

M. K., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

o s l o b o d z u j e

spod návrhu na začatie disciplinárneho konania vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   spočívajúceho v pokračovaní   v   porušovaní   povinností   súdneho   funkcionára   napriek   výzve   na   jeho odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, ktorého sa mal dopustiť

n a   t o m   s k u t k o v o m   z á k l a d e,   ž e

23.   augusta   2006   vedome   v rozpore   s ustanovením   §   7   ods.   5   písm.   c)   zákona č. 312/2001   Z. z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov neumožnil kontrolnej skupine Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vykonať kontrolu dodržiavania uvedeného zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov   vydaných   na   jeho   vykonanie   a služobných   predpisov   vo   vzťahu   k štátnym zamestnancom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Kontrolná skupina v zložení JUDr. S. M., vedúci kontrolnej skupiny, Ing. J. Š. a JUDr. Ž. S., členky kontrolnej skupiny, mala vykonať   kontrolu   na   základe   poverenia   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 562/2006-12/9   z 22.   augusta   2006.   Odmietnutie,   resp.   neumožnenie   výkonu   kontroly odôvodňoval predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako vedúci služobného úradu tým, že považuje ustanovenie § 7 ods. 5 písm. c) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   zakladá právomoc,   ale   aj   povinnosť   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vykonávať kontrolu   dodržiavania   zákona   č.   312/2001   Z. z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, všeobecne záväzných právnych predpisov vo   vzťahu   k štátnym   zamestnancom,   za   „právny   lapsus“.   Z toho   istého   dôvodu vedúci služobného   úradu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   kontrolnému   orgánu   - Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   v termíne   do   4.   septembra   2006 (do 10.00 h) nepredložil požadované dokumenty, ktoré mali byť predmetom kontroly a ktoré boli vyžiadané 31. augusta 2006,

l e b o

skutok nie je závažným disciplinárnym previnením   podľa   § 116 ods.   2 písm.   c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. októbra 2006 doručený návrh Š. H., ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „minister spravodlivosti“), „podľa ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“ na začatie   disciplinárneho   konania   proti   M.   K.,   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej aj „predseda najvyššieho súdu“), ktorý bol odôvodnený nasledovne: «Poverením   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   562/2006-12/9 z 22. augusta 2006 kontrolná skupina v zložení JUDr. S. M., vedúci kontrolnej skupiny, Ing. J. Š., členka kontrolnej skupiny a JUDr. Ž. S., členka kontrolnej skupiny sa za účelom začatia kontroly o dodržiavaní zákona o štátnej službe (zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), všeobecne záväzných   právnych   predpisov   vydaných   na   jeho   vykonanie   a   služobných   predpisov   vo vzťahu   k   štátnym   zamestnancom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   dostavila 23. augusta   2006   o   14.30   hod.   na   sekretariát   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky.   Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   M.   K.   ako   vedúci služobného úradu na služobnom úrade Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa zákona o štátnej službe prijal kontrolnú skupinu, ale vyjadril svoj nesúhlas s vykonaním kontroly a neumožnil kontrolnej skupine začať kontrolu s tým, že umožnenie výkonu kontroly považuje za „právny lapsus“ zákona o štátnej službe. (...)

Následne kontrolná skupina na základe poverenia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 562/2006-12/9 z 22. augusta 2006 a z 31. augusta 2006 v zložení JUDr. S. M., vedúci kontrolnej skupiny a Mgr. A. H., členka kontrolnej skupiny sa dostavila 31. augusta 2006 o 13.00 hod. do kancelárie podpredsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, z dôvodu neprítomnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, za účelom opätovného začatia kontroly dodržiavania zákona o štátnej službe. Po prijatí kontrolnej skupiny a po predložení príslušných poverení na vykonanie kontroly podpredsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. D. Š. prizvala Ing. A. A., štátnu zamestnankyňu z osobného úradu súdu, ktorá oznámila, že požadované spisy, ktoré   mali   byť   predmetom   kontroly   si   vyžiadal   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   a   na   osobnom   úrade   sa   nenachádzajú.   Preto   bolo   uložené   kontrolovanému subjektu, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, predložiť kontrolnej skupine Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky požadované spisy v termíne do 4. septembra 2006 do 10.00 hod.; v určenom termíne spisy neboli doručené. (...)

Vyššie opísaným konaním predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, JUDr. M. K.,   ktorý je   zároveň vedúcim služobného úradu,   narušil   dôstojnosť   a dôveryhodnosť súdnictva, pokračoval v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie a dopustil sa takého porušenia povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, a tým vedome porušil povinnosti uložené mu zákonom   o   štátnej   službe   označiac   ho   v   relevantnej   časti   za   právny   lapsus   a   ďalej   aj zákonom o sudcoch a prísediacich a zákonom o súdoch. Podľa zákona o súdoch predseda súdu vykonáva správu súdu tým, že zabezpečuje riadne obsadenie súdu zamestnancami súdu   a   vybavuje   personálne   veci   sudcov   a   zamestnancov   súdu a   plní   ďalšie   úlohy vyplývajúce z osobitných predpisov.

Takéto   konanie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   vážnym negatívnym signálom pre sudcov všetkých stupňov a je všeobecne spôsobilé naštrbiť právne vedomie. Vážnosť a mieru negatívneho dopadu označeného konania umocňuje skutočnosť, že sa ho dopustil sudca - predseda najvyššieho súdu.

V   tejto   súvislosti   dávam   do   pozornosti   Správu   osobitného   spravodajcu   OSN   pre nezávislosť   sudcov   a   právnikov   pána   Dato'Param   Cumaraswamyho   sp.   zn. E/CN.4/2000/65/Add.3   z   15.   januára   2001,   z   ktorej   tiež   vyplýva,   že   funkcia   predsedu najvyššieho   súdu   a   funkcia   podpredsedu   najvyššieho   súdu   sa   nemôžu   odlišovať   od   ich funkcie sudcu a podobne, že funkcia predsedu najvyššieho súdu je neodlíšiteľná od jeho funkcie sudcu.

I keď znenie ustanovenia § 7 ods. 5 písm. c) zákona o štátnej službe je jednoznačné a nemôže   vyvolávať   žiadne   výkladové   problémy   -   najmä   nie   u   sudcu   najvyššieho   súdu a predsedu   najvyššieho   súdu,   poukazujem   zároveň   na   vyjadrenie   Ministerstva   práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 21626/06-11/1. (...)»

Vzhľadom   na   uvedené   podľa   ministra   spravodlivosti   predseda   najvyššieho   súdu „týmto svojím konaním narušil vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu tým, že úmyselne porušil základné povinnosti sudcu pri výkone správy súdu v zmysle § 30 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov (...) a § 74 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (...), čím naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa zákona o sudcoch a prísediacich, konkrétne ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) a to pokračovaním   v   porušovaní   povinnosti   súdneho   funkcionára   napriek   výzve   na   jeho odstránenie, ako aj takého porušenia povinnosti súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva.

Preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vykonal   v   tejto   veci dokazovanie a vyniesol rozhodnutie, ktorým uzná JUDr. M. K., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako vedúceho služobného úradu vinným zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a uloží mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) cit. zákona zníženie funkčného platu o 70 percent na obdobie šiestich mesiacov“.

2. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie podľa § 29 ods. 2 prvej vety a ďalších   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bol predseda najvyššieho súdu vyzvaný, aby podal písomné vyjadrenie k predmetnému návrhu na začatie disciplinárneho konania, tejto výzve vyhovel, pričom 30. apríla 2007 zaujal k predmetnému návrhu nasledovné stanovisko:

«Oprávnenie ministra spravodlivosti podať návrh na začatie disciplinárneho konania za disciplinárne previnenie súvisiace s výkonom správy súdu (v podaní označené § 116 ods. 2 písm. c) zák. č. 385/2000 Z. z.) sa môže vzťahovať len na tých sudcov, ktorí sú súdnymi funkcionármi na okresných a krajských (a im na roveň postavených) súdoch, ale nie voči predsedovi najvyššieho súdu. Takéto zmocnenie nedáva ministrovi spravodlivosti žiadne zákonné ustanovenie.

Ak by toto podanie bolo považované za podnet na začatie disciplinárneho konania, ktoré   môže   viesť   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu,   musím   uviesť,   že   v   disciplinárnom konaní sa musia uplatniť zásady trestného konania. To znamená, že aj skutok musí byť jednoznačne definovaný   a   musí sa   naň   vzťahovať   zavinenie   na   všetky jeho zložky,   ako konanie,   tak   i   následok,   medzi   ktorými   musí   byť   príčinná   súvislosť.   Nemožno   voči predsedovi súdu vyvodzovať objektívnu zodpovednosť ako pri iných správnych deliktoch dotýkajúcich sa právnických osôb.

Predovšetkým, a to je podstatné na celej veci, som kontrolnej skupine ministerstva spravodlivosti uviedol, že písomne oznámim ministrovi spravodlivosti dôvody prečo som presvedčený, že nie je možné pripustiť uvedenú kontrolu z ministerstva spravodlivosti na najvyššom súde a na tomto mojom presvedčení sa doteraz nič nezmenilo. Vyjadril som svoj názor, že ministerstvo spravodlivosti práve s ohľadom na osobitné postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v sústave súdov, ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva, a na oprávnenia, ktoré sú dané zákonom o súdoch predsedovi najvyššieho súdu pri jeho riadení a správe, podobne ako ministerstvu spravodlivosti vo vzťahu k ostatným súdom, nemôže   vykonávať   kontrolu,   ktorú   chcelo   uskutočniť   23.   augusta   2006.   Išlo   z   môjho pohľadu o vážne   argumenty, čo napokon je zrejmé i z úradného záznamu spomenutej kontrolnej skupiny z 24. augusta 2006. Na zabezpečení výkonu súdnictva na najvyššom súde sa   podieľajú   aj   vyšší   súdni   úradníci   a   je   možné,   aby   sudca   najvyššieho   súdu   mal   aj asistenta. Tí majú byť zaradení v štátnej službe a spolu s ďalšími štátnymi zamestnancami tvoria   súdne   oddelenie.   Pripustenie   takej   kontroly,   akú   chcelo   uskutočniť   ministerstvo spravodlivosti, by znamenalo faktické odbúranie nezávislého postavenia najvyššieho súdu vo   vzťahu   k   ministerstvu   spravodlivosti.   Pritom   som   nikdy   nikde   sa   nevyjadril,   že   by rozhodnutia   predsedu   najvyššieho   súdu   ako   vedúceho   služobného   úradu   nepodliehali žiadnej kontrole. Podliehajú súdnemu prieskumu v zmysle príslušných ustanovení zákona o štátnej službe a to sa týkalo i tých štátnych zamestnankýň, ktorých spisové materiály boli vyžadované   ku   kontrole.   Vôbec   sa   nechcem   dotýkať   motivácie,   ktorá   viedla   ministra spravodlivosti k nariadeniu kontroly a vyžiadaniu spisov tých zamestnankýň, s ktorými bol ukončený štátnozamestnanecký pomer. Motivácia všetkého je zrejme niekde v pozadí toho, čo napokon viedlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru týchto zamestnankýň. Výklad ustanovenia § 7 ods. 5 písm. c) zákona o štátnej službe vôbec nie je taký jednoznačný, ako sa uvádza v podaní ministra spravodlivosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky.   Ako   prílohu   Vám   pripájam   moje   písomné   stanovisko,   ktoré   som   doručil ministrovi spravodlivosti. Svojím postojom vo vzťahu k nariadenej kontrole ministerstva spravodlivosti som obhajoval také isté nezávislé postavenie, ako majú iné ústavné orgány, u ktorých   sa   nepripúšťa,   že   by   iný   štátny   orgán   vykonal   v   ich   kanceláriách   kontrolu dodržiavania zákona o štátnej službe.

Pokiaľ išlo o ďalšie kroky ministerstva spravodlivosti po 23. auguste 2006 z časovej následnosti je zjavné, že boli robené tak, aby som ani nemohol na ne reagovať, zrejmé aby sa mohlo vyvodiť „pokračovanie“ v porušovaní povinností súdneho funkcionára. Na veci to však nič nemení, lebo som žiadne ustanovenie zákona, ktoré by malo zakladať disciplinárne previnenie neporučil. Zdôrazňujem, že som nemohol narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu   svojím   konaním,   keď   som   konal   v   záujme   ochrany   postavenia   najvyššieho   súdu v presvedčení,   že   práve   postup   ministerstva   spravodlivosti   nie   je   súladný   so   správnym výkladom zákona. Záväzný výklad zákona podávajú v právnom štáte, za aký sa Slovenská republika   považuje,   všeobecné   súdy.   Nemôže   to   byť   ani   minister   spravodlivosti,   ani Ministerstvo práce a sociálnych vecí SR. Nie je to ani predseda najvyššieho súdu, avšak ako predseda   najvyššieho   súdu   v   postavení   vedúceho   služobného   úradu   som   v   konkrétnej situácii   pri   výkone   svojej   funkcie   musel   konať   takým   spôsobom,   ktorý   nepovažujem   za rozporný   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   zákonmi   Slovenskej   republiky,   či medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ak   má   minister   spravodlivosti   iný   výklad   zákona   o   štátnej   službe   než   predseda najvyššieho súdu a mňa za to žiada disciplinárne postihnúť, to znamená, že si osobuje právo autoritatívneho výkladu zákona a chce, aby som bol postihnutý za právny názor. Čo ak je jeho názor chybný? Kto disciplinárne postihne ministra spravodlivosti?

V   podrobnostiach,   prečo   sa   domnievam,   že   iba zo slovného   spojenia   „na   súde“ uvedeného   v   §   7   ods.   5   písm.   c)   zákona   o   štátnej   službe   č.   312/2001   v   znení   zák. č. 231/2006, nemožno vyvodzovať, že kontrolu dodržiavania zákona o štátnej službe nemôže vykonávať ministerstvo spravodlivosti aj na najvyššom súde, odkazujem na moje stanovisko doručené listom ministrovi spravodlivosti 14. septembra 2006.

Ďalej   by   som   chcel   upriamiť   Vašu   pozornosť   na   to,   že   v   podaní   ministra spravodlivosti doručenom Ústavnému súdu Slovenskej republiky sa vôbec neuvádza, ktoré z povinností uvedených v § 30 zák. č. 385/2000 Z. z. som mal porušiť a rovnako ani ktorú z povinností uvedených v § 74 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch som porušil. Okrem odseku I má § 74 citovaného zákona o súdoch aj ďalšie ustanovenia v odseku 4 týkajúce sa predsedu najvyššieho súdu.   Pokiaľ sa v podaní uvádza,   že som porušil § 74 ods.   1 zákona o súdoch, tento paragraf má viaceré alternatívy v písmenách a) až f), ale žiadna sa v   podaní   nekonkretizuje,   ktorú   som   mal   porušiť   a   tým   naplniť   znaky   závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

Ak sa na str. 4 a 5 podania ministra spravodlivosti argumentuje tým, že funkciu predsedu   najvyššieho   súdu   nemožno   odlišovať   od   funkcie   sudcu   a   že   funkcia   predsedu najvyššieho súdu je neodlíšiteľná od funkcie sudcu, potom môžem rovnako argumentovať, že ako sudca som si len plnil povinností uvedené v § 30 ods. 2 písm. a) a b) zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a aspoň by som konkretizoval, ktoré z týchto povinností som si plnil, lebo som ako sudca a predseda najvyššieho súdu presadzoval nezávislosť súdnictva a odmietol som takú žiadosť, ktorá k narušeniu nezávislého postavenia najvyššieho súdu viedla, lebo som nechcel dopustiť, aby najvyšší súd bol v závislom postavení od ministerstva spravodlivosti a predseda najvyššieho súdu od ministra spravodlivosti.

Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   prekročil   svoju   právomoc   samotným podaním   označeným   ako   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania.   Nie   je   naplnená skutková podstata disciplinárneho previnenia, lebo inak by som musel byť postihnutý za právny   názor.   Vážnosť   a   dôstojnosť   funkcie   sudcu   som   nemohol   narušiť   tým,   že   som obhajoval nezávislé postavenie najvyššieho súdu.

Žiadam preto, aby predložený návrh, ktorý skôr označujem za podnet na začatie disciplinárneho konania voči predsedovi najvyššieho súdu, bol odmietnutý.»

3.   Uznesením   ústavného súdu   č.   k.   PL.   ÚS   97/07-17 z 27.   júna 2007   bol návrh ministra spravodlivosti prijatý na ďalšie konanie.

4. Vo veci sa konalo ústne pojednávanie 28. augusta 2007. Obaja účastníci pritom zotrvali na svojich písomných stanoviskách, pričom svoju argumentáciu v celom rozsahu zopakovali.

5. V rámci prerokovania návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania   proti   predsedovi   najvyššieho   súdu   sa   ústavný   súd   oboznámil   s dôkazným materiálom predloženým účastníkmi konania, a to najmä poverením ministra spravodlivosti č. 562/2006-12/9 z 22. augusta 2006, úradným záznamom z 24. augusta 2006, poverením ministra   spravodlivosti   č.   562/2006-12/9   z 31.   augusta   2006,   úradným   záznamom z 31. augusta 2006, prípisom vedúceho kontrolnej skupiny JUDr. S. M. z 31. augusta 2006 adresovaného   predsedovi najvyššieho súdu, úradným záznamom zo 4. septembra 2006, prípisom   ministerky   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   V.   T. č. 21626/06-II/1 z 12. septembra 2006 a prípisom predsedu najvyššieho súdu č. KP 312/06 zo 14. septembra 2006 adresovaným ministrovi spravodlivosti.

III.

Podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd vykonáva   disciplinárne   konanie   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu,   podpredsedovi najvyššieho súdu a generálnemu prokurátorovi.

Podľa   čl.   131   ods.   1 ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   v pléne aj   vo   veci   uvedenej v čl. 136 ods. 3 ústavy.

Podľa § 74e ods. 1 zákona o ústavnom súde na disciplinárne konanie voči predsedovi najvyššieho   súdu,   podpredsedovi   najvyššieho   súdu   a   generálnemu   prokurátorovi   sa primerane použijú osobitné predpisy.

V prípade disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu je to zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Navrhovateľ predložil ústavnému súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2   písm.   c)   zákona   o   sudcoch   spočívajúceho   v   pokračovaní porušovania   povinností súdneho   funkcionára,   ktorého   sa   mal   dopustiť   tým,   že   neumožnil   kontrolnej   skupine ministra   spravodlivosti   vykonať   kontrolu   dodržiavania   príslušných   ustanovení   zákona č. 312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“).

Ústavný   súd   vychádzal   v danom   prípade   z toho,   že   uplatnenie   disciplinárnej zodpovednosti   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu   je   konaním   o ochrane   ústavnosti a v zmysle toho postupoval pri posúdení tejto veci. Prihliadol predovšetkým na to, že otázka uplatnenia   disciplinárnej   zodpovednosti   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu   je   nielenže nepochybne   otázkou   ústavnoprávnou,   ktorá   z povahy   veci   ide   nad   rámec   výkladu a aplikácie zákonnej úpravy, ale bezprostredne súvisí s uplatňovaním základných princípov právneho štátu.

Pri posúdení predmetnej veci teda nebolo možné neprihliadnuť na skutočnosť, že ústavodarca zveril ústavnému súdu disciplinárne konanie práve a len vo vzťahu k sudcom ústavného   súdu,   predsedovi   a podpredsedom   najvyššieho   súdu   a generálnemu prokurátorovi. Odlíšením režimu uplatňovania disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu od režimu, ktorému podliehajú sudcovia všeobecných súdov, ústavodarca jednoznačne   vyjadril   svoj   úmysel   priznať   rozhodovaniu   o disciplinárnom   previnení predsedu najvyššieho súdu rozmer ochrany ústavnosti.

V disciplinárnom konaní voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd môže a musí chrániť ústavnosť v zásade dvoma spôsobmi: buď voči predsedovi najvyššieho súdu, ktorý sa svojím konaním dopustí takého disciplinárneho previnenia, ktoré svojou závažnosťou alebo   svojimi   účinkami   smeruje   voči   ústavným   normám,   princípom   a hodnotám,   alebo naopak   voči   prípadom,   v ktorých   by   voči   nositeľovi   verejnej   funkcie   tak   zásadného ústavného významu mohla byť disciplinárna zodpovednosť vyvodená bez ohľadu na dopad, ktorý to vyvolá vo vzťahu k ústavným normám, princípom a hodnotám.

Pri   uplatňovaní   disciplinárnej   zodpovednosti   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu ústavný súd musí zohľadniť predovšetkým ústavný princíp nezávislosti súdnej moci (čl. 141 ods. 1 ústavy), ako aj princíp nezávislosti sudcu (čl. 144 ods. 1 ústavy) a princípu deľby moci, ktoré sú limitované širšie než len gramatickým výkladom zákona.

Pokiaľ ide o aspekt týkajúci sa nezávislosti súdnej moci, ústavný súd už konštatoval, že ide o tú zložku štátnej moci, ktorá je «(...) jedným z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“,   je   tou   inštitucionálne   a   mocensky   najobnaženejšou   a najzraniteľnejšou z tradičných   zložiek   štátnej   moci.   Reálnosť   garancií   nezávislosti   súdnej   moci   je   preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi (I. ÚS 54/01).» Z uvedeného vyplýva potreba osobitnej pozornosti ústavného súdu vždy, keď iná zo zložiek štátnej moci akýmkoľvek spôsobom zasahuje do vnútorných pomerov súdnej moci. Mimoriadna ostražitosť sa žiada práve vtedy, ak ide o postup, ktorý by   mal   naznačovať   hierarchizáciu   vzťahu   medzi   súdnou   mocou   na   jednej   strane a zákonodarnou, resp. výkonnou mocou na strane druhej práve v neprospech moci súdnej.

Predseda najvyššieho súdu je zároveň aj sudcom, ktorého nezávislosť je garantovaná čl. 144 ods. 1 ústavy. Toto jeho ústavné postavenie treba brať na zreteľ aj v prípadoch, ak plní úlohy týkajúce sa úsekov štátnej správy.

Jednou zo zásad, ktoré sú súčasťou princípu deľby moci, je zásada samostatnosti moci,   ktorá   s istým   zjednodušením   znamená,   že   vo   sfére   vlastnej   ústavnej   a zákonnej pôsobnosti majú byť orgány tej - ktorej moci chránené pred akýmikoľvek priamymi či nepriamymi zásahmi zo strany orgánov inej zložky verejnej moci.

Táto okolnosť samozrejme neznamená, že by napríklad Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   malo byť obmedzené pri výkone   svojej   kontrolnej   právomoci   voči   subjektom   podliehajúcim   tejto   pôsobnosti. Znamená ale potrebu rozlišovať medzi pôsobnosťou, ktorá je vo svojej podstate i účinkoch autonómnou,   t.   j. smeruje k realizácii podstaty   vlastného   poslania príslušného   orgánu,   a pôsobnosťou, ktorá má súčinnostný charakter, t. j. ktorej výkon slúži efektívnemu výkonu vecnej pôsobnosti iného orgánu.

Výkonom   spravodlivosti,   resp.   výkonom   súdnictva   sú   v Slovenskej   republike poverené súdy. Ministerstvo spravodlivosti ako ústredný orgán štátnej správy ani v zmysle ústavy a ani v zmysle zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia jej siedmej hlavy, nie je orgánom, ktorý by mohol a mal ašpirovať na postavenie subjektu, ktorý svojou kontrolnou či   inou   činnosťou   bude   regulovať   alebo   inak   ovplyvňovať   vnútorné   pomery   v justícii. Kontrola   súdnej   moci   je   špecifická   tým,   že   má   zásadne   podobu   vnútornej   kontroly. Vonkajšia kontrola, kontrola subjektom, ktorý nie je súčasťou kontrolovaného systému, sa voči   súdnej   moci   vzhľadom   na jej   nezávislosť   môže   uplatňovať iba   obmedzene.   Štátna správa má súdom predovšetkým slúžiť, nie ich riadiť a kontrolovať. Pôsobnosť ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k výkonu spravodlivosti súdmi má súčinnostnú povahu. Poslaním ministerstva   spravodlivosti   je   zabezpečiť   pre   súdy   logistické,   materiálno-technické, organizačné   a legislatívne   zázemie   v rozsahu,   v akom   je   toto   zázemie   nevyhnutné   pre efektívny výkon spravodlivosti. S istou licenciou tak možno povedať, že výkonom štátnej správy zabezpečuje ministerstvo spravodlivosti pre súdy „servis“, ktorý tieto súdy potrebujú na účely realizácie ich ústavného poslania.

Predstava, že by predseda najvyššieho súdu práve z titulu svojej funkcie mal byť zbavený záruk, ktoré sa viažu na vzťah justície k štátnej správe a vice versa, je podľa názoru ústavného   súdu   v okolnostiach   danej   veci   za   hranicou   ústavne   prípustného   výkladu kontrolnej pôsobnosti ministerstva spravodlivosti.

Z dokumentácie predloženej ústavnému súdu vyplýva, že predseda najvyššieho súdu v danom   prípade   neumožnil   kontrolu   z   dôvodu   svojho   právneho   názoru   súvisiaceho s výkladom   ustanovenia   §   7   ods.   5   písm.   c)   zákona   o   štátnej   službe.   Za   dôležité v okolnostiach danej veci treba považovať tiež skutočnosť, že o svojich právnych názoroch, ktorými   odôvodnil   neumožnenie   kontroly   kontrolnou   skupinou   ministra   spravodlivosti, predseda najvyššieho súdu informoval navrhovateľa už vo svojom prípise zo 14. septembra 2006, t. j. ešte predtým, ako ten podal návrh na začatie disciplinárneho konania ústavnému súdu. Inak povedané navrhovateľ vedel, že dôvodom, pre ktorý predseda najvyššieho súdu neumožnil   vykonanie   kontroly,   sú   jeho   odlišné   právne   názory   na   výklad   príslušných ustanovení zákona o štátnej službe.

Podľa názoru ústavného súdu celá dokumentácia súvisiaca s týmto disciplinárnym konaním,   ako   aj   priebeh   ústneho   pojednávania   potvrdzuje,   že   navrhovateľ   a   predseda najvyššieho   súdu   sa   odlišujú   v   právnych   názoroch   na   rozsah   kontrolnej   pôsobnosti ministerstva   spravodlivosti   vo   vzťahu   k   štátnym   zamestnancom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   štátnej   službe,   t.   j.   ide o klasický   spor   o   výklad   a   uplatňovanie   právnych   noriem.   Predmetom   a   účelom disciplinárneho konania však nemôže byť riešenie sporu o výklad a uplatňovanie právnych noriem.

Disciplinárnym   postihom   nemôžu   byť   riešené   konflikty   vyplývajúce   z odlišných právnych názorov a uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu nemôže vo svojich účinkoch smerovať k oslabeniu nezávislosti súdnej moci a princípu deľby moci. Tým by totiž došlo aj k oslabeniu princípov materiálneho právneho štátu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2007