znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 96/2011-83

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2012 v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra   Dobríka,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Milana   Ľalíka,   Marianny Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   o návrhu   skupiny   31   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade

1. § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,

2.   §   293bt   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. februára 2011 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., na začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) o súlade

1. § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“), s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy,

2. § 293bt zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) schválila na svojom zasadnutí 2. decembra 2010 zákon o sociálnom poistení, ktorý novým spôsobom upravuje vznik nároku na predčasný starobný dôchodok a jeho výplatu.

Navrhovatelia uvádzajú, že „...   v   porovnaní   s   doterajšou   právnou   úpravou   sa   upustilo   od   taxatívneho vymedzenia fyzických osôb, ktoré patrili do okruhu zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb priamo v zákone o sociálnom poistení. Národná rada Slovenskej republiky v ust. § 3 až 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 453/2010 Z. z. schválila nový princíp, aby fyzické osoby, ktoré sú povinné odvádzať daň z príjmu podľa § 5 a 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, zo zárobkovej činnosti, z ktorej majú príjem zdaňovaný ako   príjem   zo závislej   činnosti   alebo   príjem   zo   samostatne   zárobkovej   činnosti,   boli sociálne poistené a boli povinné platiť poistné na sociálne poistenie.“.

Poukazujú pritom na to, „... že zákonodarca odkazom na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. vymedzil, že dôchodkovo poistené osoby, za ktoré sa z ich príjmov má platiť povinne poistné na dôchodkové poistenie sú okrem iného aj:

- všetci zamestnanci v pracovnom pomere,

- osoby poberajúce príjem za prácu likvidátorov, prokuristov, nútených správcov, členov   družstiev,   spoločníkov   a   konateľov   spoločností   s   ručením   obmedzeným a komanditistov komanditných spoločností,

- osoby, ktoré poberajú odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej   samosprávy.   Ide   napríklad   aj   o   poslancov   obecných   zastupiteľstiev,   mestských a miestnych zastupiteľstiev, zastupiteľstiev vyšších územných celkov.“.

Argumentujú tým, že «Poslanci v orgánoch územnej samosprávy (mesto, obec, miestna časť v B. alebo v K., VUC) sa na účely zákona o sociálnom poistení v zmysle vyššie uvedených ustanovení považujú za zamestnancov, a to aj napriek tomu, že mnohí z nich nie sú zamestnancami v trvalom pracovnom pomere a ani nevykonávajú žiadnu inú zárobkovú činnosť (SZČO). Ich príjem z verejnej funkcie býva spravidla veľmi nízky (v závislosti od obce, mesta alebo VUC; napr. cca 20 EUR mesačne) prípadne ich príjem býva až nepravidelný. Napriek tomu sa na tieto osoby ďalej vzťahujú obmedzenia vyplývajúce z napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení...

Podľa napadnutých ustanovení § 67 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na výplatu predčasného   starobného   dôchodku   nevzniká,   ak   poistenec   ku   dňu   vzniku   nároku na predčasný starobný dôchodok je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa napadnutých ustanovení § 67 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na výplatu predčasného   starobného   dôchodku   zaniká   odo   dňa   jeho   splátky   splatnej   po   dni   vzniku dôchodkového   poistenia   zamestnanca   alebo   povinne   dôchodkovo   poistenej   samostatne zárobkovo činnej osoby a opätovne vzniká odo dňa nasledujúceho po dni zániku tohto dôchodkového poistenia.

Prijatá právna úprava sa s intertemporalitou vysporiadala v ustanoveniach § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. nasledovne:

Podľa   prechodných   ustanovení   uvedených   v   ust.   §   293bt   ods.   1,   ak   poistenec, ktorému   bol   priznaný   predčasný   starobný   dôchodok   podľa   zákona   účinného do 31. decembra   2010,   nedovŕši   dôchodkový   vek   do   28.   februára   2011,   je   povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec uvedený v § 293bp ods. 3 od 1. januára 2011 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku   splatnej po 28. februári   2011.   Prechodné   ustanovenie   upravuje   nároky   poistencov   podľa ust. § 293bp ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorí sa podľa predchádzajúcej právnej úpravy (do 31. 12. 2010) nepovažovali za zamestnancov podľa zákona o sociálnom poistení, avšak nová právna úprava ich za zamestnancov označuje. Na základe uvedeného ustanovenia im zaniká nárok na výplatu právoplatne priznaného predčasného starobného dôchodku pokiaľ dôchodkové poistenie u týchto osôb trvá aj po 28. 2. 2011. Právna úprava obsiahnutá v predmetnom   ustanovení   upravuje   podmienku,   že   pokiaľ   sa   poberateľ   predčasného starobného   dôchodku   vzdá   všetkých   svojich   ostatných   príjmov,   ktoré   sú   predmetom dôchodkového   poistenia,   len   v   takomto   prípade   mu   bude   zachovaný   nárok   na   výplatu predčasného starobného dôchodku.

Ustanovenie § 293bt ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje posudzovanie nároku na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca   priznaného   pred   31.   12.   2010 podľa novej právnej úpravy od 1. 1. 2011 pokiaľ po 31. 12. 2010 vznikne poistencovi dôchodkové poistenie.

Podľa   ust.   §   293bt   ods.   3   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   ak   poistenec,   ktorému   bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31.   decembra 2010, nedovŕši   dôchodkový   vek   do   28.   februára   2011,   je   povinne   dôchodkovo   poistený   ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) k 31. decembru 2010 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného   dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku splatnej po 28. februári 2011. Na základe uvedeného ustanovenia zaniká nárok na výplatu právoplatne priznaného predčasného starobného dôchodku všetkým zamestnancom a SZČO pokiaľ dôchodkové poistenie poistenca trvá aj po 28. 2. 2011.

Prechodné   ustanovenie   uvedené   v   ust.   §   293bt   ods.   4   zákona   č.   461/2003   Z.   z. uvádza, že na poistenca, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo SZČO k 31. decembru 2010, toto dôchodkové poistenie trvá aj po tomto dni a zanikne pred 1. marcom 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do zániku tohto dôchodkového poistenia podľa zákona účinného do 31. decembra 2010. Na základe uvedeného ustanovenia sa zavádza pravidlo, na základe ktorého pokiaľ zanikne dôchodkové poistenie do 28. 2. 2011 u poistenca, ktorý nedovŕši vek odchodu do dôchodku, naďalej zotrváva nárok na výplatu predčasného dôchodku. Prechodné   ustanovenie   uvedené   v   ust.   §   293bt   ods.   5   zákona   č.   461/2003   Z.   z. upravuje   možnosť,   keď   poistenec   dovŕši   vek   odchodu   do   dôchodku   v   období od nadobudnutia účinnosti predpisu t. j. od 1. 1. 2011 do 28. 2. 2011, pričom podľa tejto úpravy sa nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku posudzuje podľa predpisov účinných do 31. 12. 2010.

Prechodné   ustanovenie   uvedené   v   ust.   §   293bt   ods.   6   zákona   č.   461/2003   Z.   z. upravuje   spôsob   zúčtovania   „neprávom“   vyplatených   súm   predčasného   starobného dôchodku, na ktorý mal zaniknúť nárok na jeho výplatu. V zmysle uvedeného ustanovenia bude Sociálna poisťovňa oprávnená zúčtovať sumy neprávom priznané podľa napadnutých ustanovení zákona a to krátením dávok, na ktoré neskôr vznikne poberateľovi nárok. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   okrem   iného ustanovil   novú   podmienku,   podľa   ktorej   nárok   na   výplatu   predčasného   starobného dôchodku   vznikne   poistencovi   len   v   prípade,   ak   poistenec   nie   je   povinne   dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Súčasne sa zaviedlo, že nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká odo dňa jeho splátky splatnej po dni vzniku dôchodkového poistenia zamestnanca alebo povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby.

Zjednodušene   by   sa   dalo   povedať,   že   nová   právna   úprava   zamedzila   súbehu poberania predčasného starobného dôchodku a príjmu zo závislej činnosti alebo SZČO (prípadne iných príjmov). Uvedená právna úprava platí tak do budúcnosti: pre nároky na predčasný starobný dôchodok, ktoré budú priznávané po 1. 1. 2011, ako aj do minulosti: pre   predčasné   starobné   dôchodky   právoplatne   priznané   do   31.   12.   2010   a   vyplácané po účinnosti napadnutej právnej úpravy.

Predmetom posudzovania súladu napadnutých ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. je posúdenie ústavnosti najmä:

-   zavedenia   podmienky   pre   priznanie   predčasného   starobného   dôchodku   len v prípade,   ak poistenec nepoberá žiaden iný príjem,   ktorý je predmetom dôchodkového poistenia,

-   zastavenia   výplaty   predčasných   starobných   dôchodkov   právoplatne   priznaných podľa doterajších právnych predpisov (právoplatne priznaných do 31. 12. 2010) v prípade, ak poberateľ po 28. 2. 2011 je dôchodkovo poistený vzhľadom na poberanie iného príjmu, ktorý je predmetom dôchodkového poistenia.».

Skupina poslancov odôvodnila svoj návrh takto: «Podmienky   na   priznanie   a   výplatu   dôchodkovej   dávky   založené   na   poistnom princípe   musia   byť   pre   všetkých   poistencov   v   zákone   ustanovené   rovnako a nediskriminačne.   To   znamená,   že   pokiaľ   poistenec   splní   podmienky   pre   priznanie dôchodkovej dávky rovnako ako iný poistenec za tých istých podmienok, rozdiel medzi nimi spočívajúci u jedného z nich v poberaní ešte aj iného druhu príjmu, nesmie byť vylučujúcou podmienkou   pre   priznanie   a   vyplácanie   nároku   na   dôchodkovú   dávku.   Podmienka nepriznania   dôchodkovej   dávky   zo   systému   sociálneho   poistenia   je   v   priamom   rozpore s poistným princípom, na ktorom je zákon o sociálnom poistení založený a zo zákona sa týmto   vyvoláva   nerovnaké   zaobchádzanie   u   oboch   skupín   takýchto   poberateľov,   čo   je v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy.

Skutočnosť,   že   fyzická   osoba,   ktorá   je   poslancom   mestského   alebo   obecného zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva v K. alebo v B. alebo zastupiteľstva VÚC (ďalej len „poslanec zastupiteľstva“) spôsobuje, že takáto fyzická osoba je v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s ust. § 5 ods. 1 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. dôchodkovo poistená z príjmu - odmeny za výkon funkcie poslanca zastupiteľstva. Táto odmena   býva   často   minimálna,   vo   výške   niekoľko   desiatok   EUR   mesačne   a   v nijakom prípade   neslúži   ako   hlavný   príjem   tejto   fyzickej   osobe.   Tohto   príjmu   z hľadiska dôchodkového poistenia sa nemožno vzdať nakoľko aj v prípade, ak poslanec zastupiteľstva odmietne poberanie tohto príjmu, bude dôchodkovo poistený z výšky - akú by mal poberať. Poslanec   zastupiteľstva,   pre   ktorého   by   okrem   odmeny   poslanca,   mal   byť   predčasný starobný dôchodok jediný hlavný zdroj príjmu, mu predčasný starobný dôchodok priznaný nebude   vzhľadom   na   podmienku   uvedenú   ust.   §   67   ods.   4.   Poberateľovi   predčasného starobného   dôchodku,   pre   ktorého   bude   predčasný   starobný   dôchodok   od účinnosti napadnutých ustanovení jediným zdrojom príjmu, zanikne nárok na výplatu predčasného dôchodku a to dňom, kedy sa ujme funkcie poslanca zastupiteľstva (t. j. dňom kedy mu z tohto   titulu   vznikne   dôchodkové poistenie).   S prihliadnutím   na to,   že odmena   poslanca zastupiteľstva je len doplnkovým príjmom, odňatie predčasného starobného dôchodku z tohto titulu obmedzí poberateľov predčasných starobných dôchodkov v práve na prístup k voleným funkciám a na správe verejných vecí priamo tak, ako to upravuje čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy.   Takáto   podmienka   teda   aj   do   budúcnosti   vylúči   poberateľov   predčasných starobných dôchodkov v prístupe k voleným funkciám. V zmysle uvedeného možno celkom zrejme konštatovať nerovnaké zaobchádzanie, výslovne zakázané v čl. 12 ods. 2 Ústavy. V   súčasnosti   v   zmysle   prechodných   ustanovení   uvedených   v   ust.   §   293bt   ods.   1 zákona   č.   461/2003   Z.   z.   sa   poslanci   zastupiteľstiev   môžu   k   28.   2.   2011   rozhodnúť nasledovne:

1. zanikne nárok na predčasný starobný dôchodok (ktorý im je jediným hlavným zdrojom príjmu) a budú naďalej vykonávať mandát poslanca zastupiteľstva alebo

2. sa vzdajú mandátu poslancov zastupiteľstva a budú naďalej poberať predčasné starobné dôchodky.

O tom, že hrozba porušenia práva na prístup k voleným funkciám upraveného v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy je reálna, svedčia podnety takýchto osôb doručené navrhovateľom. Z hľadiska svojej ekonomickej situácie budú poslanci zastupiteľstiev, ktorí sú poberateľmi predčasných   starobných   dôchodkov   nútení   vzdať   sa   mandátov,   pokiaľ   si   budú   chcieť zachovať príjem z predčasného starobného dôchodku, ktorý je ich jediným príjmom. Ďalej, ako už bolo vyššie uvedené podľa ust. § 35 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce v   prípade   smrti   zamestnanca   do   štvornásobku   jeho   priemerného   mesačného   zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne priamo na jeho manžela, deti a rodičov, ak s ním žili v čase smrti v domácnosti. Predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet. Ide o výnimku, na základe ktorej sa predmetné nároky nestávajú súčasťou dedičskej   podstaty,   ale   majú   byť   priamo   vyplácané   uvedeným   rodinným   príslušníkom pozostalého. Podľa druhej vety ust. § 5 ods. 2 písm. zákona č. 595/2003 Z. z. sa za príjmy na účely posúdenia, či ide o zamestnanca podľa zákona o sociálnom poistení považujú aj príjmy, ktoré poberá osoba, na ktorú prešlo zo zamestnanca právo na tieto príjmy. V prípade, ak osoba, na ktorú prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru, bude   súčasne   poberateľom   predčasného   starobného   dôchodku,   nárok   na   výplatu predčasného starobného dôchodku v zmysle ust. § 67 ods.   5 zákona č.   461/2003 Z. z. zanikne. Uvedený princíp znevýhodňuje menovaných rodinných príslušníkov, ktorým by sa v dôsledku   prechodu   nároku   na   výplatu   mzdového   nároku   -   odňal   nárok   na   výplatu predčasného starobného dôchodku. V takomto prípade by boli neúmerne zvýhodnené osoby, ktoré by predmetný nárok získali mimo režimu ust. § 35 ods. 1 druhej vety Zákonníka práce, a   to   v   prípade,   keď   by   im   uvedené   nároky   boli   osvedčené   ako   dedičstvo,   ktoré   nie   je predmetom dôchodkového poistenia. V takomto prípade by sa týmto osobám príjem dávok predčasného starobného dôchodku nerušil. Z uvedeného dôvodu, napadnuté ustanovenia spôsobujú   nerovnaké   zaobchádzanie   v   prípade   nárokov   po   zosnulom   zamestnancovi a do nevýhodnejšieho postavenia dostávajú jeho najbližších príbuzných - jeho manžela, deti a rodičov, korí s ním žili v čase smrti v domácnosti. Nerovnaké zaobchádzanie je v rozpore s čl. 12. ods. 2 Ústavy. Podľa čl. 20 ods. 1 tretia veta Ústavy Dedenie sa zaručuje. Nie je prípustné,   aby   sa   kvôli   nárokom,   ktoré   by inak mali byť   predmetom   dedičstva   a   ktoré prechádzajú v dôsledku významného postavenia priamo na určitú skupinu dedičov, krátili príjmy zo systému sociálneho poistenia a to najmä s prihliadnutím na to, že pokiaľ by tento nárok   bol   priznaný   dedičovi   osvedčením   o   dedičstve   -   nárok   na   výplatu   predčasného starobného dôchodku by mu nezanikol. V dôsledku smrti jedeného z rodinných príslušníkov, teda príde iný člen jeho domácnosti o predčasný starobný dôchodok, ktorý je jeho jediným príjmom.

Zavedenie   novej   podmienky   pre   zachovanie   výplaty   predčasného   starobného dôchodku, ako aj podmienky pre jeho určenie - t. j. nemožnosť poberania príjmu podľa § 5 ods.   1   písm.   a)   až   h),   ods.   2   a   ods.   3   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   znamená   zhoršenie materiálneho zabezpečenia určitej skupiny obyvateľov v starobe. Ústavou upravené právo na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy, obsiahnuté v doterajšej zákonnej   úprave   účinnej   do   31.   12.   2010   v   zmysle   čl.   39   ods.   3   Ústavy   je   menené a redukované novou právnou úpravou u týchto osôb tak výrazne, že rozsah a následky zhoršenia   materiálneho   zabezpečenia   v   zmysle   takejto   zmenenej   právnej   úpravy   možno považovať za neprimeraný zásah do už nadobudnutého štandardu práv. Z dôvodovej správy vyplýva,   že   zastavenie   výplaty   predčasného   starobného   dôchodku   jeho   poberateľovi   sa realizuje ako jedno z opatrení na zabezpečenie finančnej stabilizácie základného fondu dôchodkového   poistenia.   Zákonodarca   však   nemôže   tento   cieľ,   i   keď   by   bol   akokoľvek legitímny, realizovať spôsobom, ktorým sa hrubo zasahuje do ústavne garantovaného práva na primerané zabezpečenie v starobe...

V   súlade   s   prechodnými   ustanoveniami   napadnutej   právnej   úpravy   uvedenými v ust. § 293bt ods. 1 až 4 novo definovaný poistenec (zamestnanec podľa § 4 a SZČO § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorý poberá predčasný starobný dôchodok a ktorý nedosiahne dôchodkový vek do 28. februára 2011 je teda vystavený voľbe:

1.   či   bude   naďalej   poberať   príjem,   ktorý   je   predmetom   dôchodkového   poistenia a bude mu zastavená výplata predčasného starobného dôchodku,

alebo

2. sa rozhodne ukončiť svoj pracovný pomer (a/alebo poberanie iných príjmov), a tak si zachovať nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku.

Zákonodarca   takto   v   citovaných   prechodných   ustanoveniach   napadnutej   právnej úpravy upravuje spôsob vysporiadania sa s účinkami novej právnej úpravy nápravné vzťahy vzniknuté v minulosti.

Podľa doterajšej, ako aj súčasnej právnej úpravy uvedenej v ust. § 67 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.   z. má poistenec, ktorý nie je sporiteľ podľa osobitného predpisu,   nárok na predčasný starobný dôchodok, ak ku dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie,

a) bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov,

b) chýbajú mu najviac dva roky do dovŕšenia dôchodkového veku a

c)   suma   predčasného   starobného   dôchodku   je   vyššia   ako   1,   2-násobku   sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu.

Z ust. § 67 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že poistenec, ktorý je sporiteľ podľa   osobitného   predpisu,   má   nárok   na   predčasný   starobný   dôchodok,   ak   ku   dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie,

a) bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov,

b) chýbajú mu najviac dva roky do dovŕšenia dôchodkového veku a

c)   suma   predčasného   starobného   dôchodku   je   vyššia   ako   0,   6-násobku   sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu.

Ak teda poistenec splnil zákonné podmienky uvedené v citovaných ustanoveniach § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., vznikol mu nárok na priznanie predčasného starobného   dôchodku.   Nová,   napadnutá   právna   úprava   však   odoprela   poistencovi akúkoľvek   právnu   ochranu,   pretože   nespája   so   splnením   podmienok   podľa   doterajších predpisov právne účinky, ktoré mu garantovala v čase, keď poistenec podmienky splnil. Je teda nepochybné, že napadnutá právna úprava pôsobí retroaktívne.

Najvýraznejším retroaktívnym zásahom novej právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2011 je zavedenie novej podmienky pre výplatu doterajších predčasných starobných dôchodkov, t. j. podmienky nepoberania iného príjmu už aj pre poberateľov predčasných starobných dôchodkov,   ktorých   nároky   boli   právoplatne   priznané   pred   účinnosťou   novej   právnej úpravy t. j. do 31. 12. 2010. Právnym následkom nesplnenia povinnosti v zmysle novo zavedenej   podmienky,   t.   j.   v   prípade,   ak   sa   poberateľ   nevzdá   iného   príjmu,   ktorý   je predmetom dôchodkového poistenia, bude zánik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku.

Čo sa týka porušenia práva na prístup k voleným funkciám upraveného v čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy v súčasnej dobe, vzhľadom na spätnú pôsobnosť novej právnej úpravy sa poslanci zastupiteľstiev, pre ktorých je predčasný starobný dôchodok jediný hlavný zdroj príjmu, musia v dôsledku zmeny právnej úpravy do 28. 2. 2011 rozhodnúť, či zotrvajú vo funkcii poslanca zastupiteľstva a zanikne im nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku /alebo/ sa vzdajú funkcie poslanca (nebudú z tohto titulu dôchodkovo poistení) a zostane   im   zachovaný   nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku.   Prvou možnosťou sa zasiahne do ich práva na primerane zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy a druhou možnosťou sa negatívne zasiahne do nerušeného výkonu mandátu poslanca zastupiteľstva zaručeného čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy.

Schválením napadnutej právnej úpravy sa týmto neprípustným spôsobom zasahuje do práv   právoplatne   priznaných   a   nadobudnutých   počas   účinnosti   skoršieho   právneho predpisu...

Navrhovatelia   sú   presvedčení,   že   schválením   napadnutých   ustanovení   sa v rozpore s Ústavou   zasahuje   do   dôvery   občanov   v   stabilitu   a   predvídateľnosť   právnej úpravy a v ochranu práv, ktoré podľa právnej úpravy do 31. decembra 2010 nadobudli. Účinnosťou napadnutej právnej úpravy sa vstupuje do existujúcich právnych vzťahov, rušia sa právoplatne priznané nároky na výplatu predčasných starobných dôchodkov, a to bez akéhokoľvek vyváženia (keďže zákon o sociálnom poistení žiadny priestor na vyváženie ani nevytvára) a vyvoláva stav takej právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného zásahu do minulých skutkových a právnych vzťahov, ktorý nemožno ústavne akceptovať.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd o ňom nálezom takto rozhodol:

„Ustanovenie § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokoval 22. júna 2011 podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na neverejnom   zasadnutí, a keďže nezistil žiadne dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   prijal   ho   na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti označených ustanovení napadnutého právneho predpisu.

II.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval národnú radu ako účastníka konania a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako vedľajšieho účastníka a podľa §   39   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prvý   námestník   generálneho   prokurátora“)   a predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „predseda   najvyššieho   súdu“) na vyjadrenie k návrhu.

Národná   rada   k návrhu   skupiny   poslancov   18.   októbra   2011   predložila   takéto vyjadrenie:

«Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválila   2.   decembra   2010   novelu   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorou sa obmedzil nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistencovi,   ktorý   ku   dňu   vzniku nároku   na   predčasný   starobný   dôchodok   je   naďalej   dôchodkovo   poistený   či   už   ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. V tejto súvislosti sa upravil tiež zánik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku, a to odo dňa splátky splatnej po   dni   vzniku   povinného   dôchodkového   poistenia   čí   zamestnanca   alebo   samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj opätovný vznik nároku na predčasný starobný dôchodok pre prípad zániku dôchodkového poistenia, a to odo dňa nasledujúceho po dni zániku tohto dôchodkového poistenia.

Podľa osobitnej časti dôvodovej správy účelom tejto úpravy bolo „predchádzanie neodôvodnenému   čerpaniu   finančných   prostriedkov   v   prípadoch,   ak   poistenec   nestratil príjem, ktorý by bolo odôvodnené nahrádzať dôchodkovou dávkou v období pred dovŕšením dôchodkového veku, preto sa navrhlo podmieniť nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku skončením povinného dôchodkového poistenia. Zastavenie výplaty predčasného starobného dôchodku jeho poberateľovi, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť sa realizuje ako jedno z opatrení na zabezpečenie finančnej stabilizácie základného fondu dôchodkového poistenia.“.

Predmetom   posudzovania   súladu   napadnutých   ustanovení   zákona   o   sociálnom poistení je podľa navrhovateľov posúdenie ústavnosti, a to najmä z hľadiska

•   zavedenia   podmienky   pre   priznanie   predčasného   starobného   dôchodku   len v prípade,   ak poistenec nepoberá žiaden iný príjem,   ktorý je predmetom dôchodkového poistenia,

•   zastavenia   výplaty   predčasných   starobných   dôchodkov   právoplatne   priznaných podľa doterajších predpisov (právoplatne priznaných do 31. decembra 2010) v prípade, ak poberateľ po 28. februári 2011 je dôchodkovo poistený vzhľadom na poberanie príjmu, ktorý je predmetom dôchodkového poistenia...

K napadnutému § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona   č.   543/2010   Z.   z.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   uvádza   nasledovné. Vo všeobecnosti k podmienke priznania predčasného starobného dôchodku len vtedy, ak poistenec nepoberá žiadny príjem, ktorý je predmetom dôchodkového poistenia uvádzame, že jej prijatie neodporuje základným sociálnym právam, konkrétne právam ustanoveným v čl.   39   ústavy.   Možno   konštatovať,   že   táto   úprava   je   aj   v   súlade   s   ratifikovaným Dohovorom   o   minimálnej   norme   sociálneho   zabezpečenia   č.   102   uverejneným pod č. 461/1991 Zb. Podľa tohto dohovoru (čl. 25) každý členský štát, ktorý je viazaný touto časťou   Dohovoru,   zabezpečí   chráneným   osobám   poskytovanie   dávok   v   starobe   podľa ďalších článkov tejto časti. Krytou udalosťou podľa čl. 26 je prežitie určeného veku, ktorý nesmie presahovať 65 rokov. Ponecháva sa na vnútroštátne zákonodarstvo možnosť určiť, či sa výplata dávok preruší v prípade, keď by osoba, ktorá ma na ňu právo, vykonávala určenú   zárobkovú   činnosť,   alebo   či   sa   zníži   v   prípade,   keď   príjem   poberateľa   dávky presahuje   určenú   sumu.   V   danom   prípade   sa   pristúpilo   k   využitiu   prvej   možnosti,   k vylúčeniu poberania predčasného starobného dôchodku v súbehu s príjmom zo zárobkovej činnosti.

Ustanovenie čl. 39 ods. 1 ústavy garantuje primerané hmotné zabezpečenie v starobe a   pri   nespôsobilosti   na   prácu,   ako   aj   pri   strate   živiteľa.   Vo   vzťahu   k   napadnutým ustanoveniam   sú   významné   skutočnosti   staroba   a   nespôsobilosť   na   prácu.   V   prípade priznania   predčasného   starobného   dôchodku   nejde   o   občana,   ktorý   by   bol   v   starobe, pretože tomuto sa poskytuje, resp. priznáva starobný dôchodok. V prípade občana, ktorý ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je naďalej dôchodkovo poistený či už   ako   zamestnanec   alebo   samostatne   zárobkovo   činná   osoba,   nie   je   zjavne   naplnená ústavná podmienka nespôsobilosti na prácu. Národná rada Slovenskej republiky preto je toho názoru, že k porušeniu práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy nedochádza, pretože nie sú naplnené ústavné podmienky jeho uplatnenia, a to či už staroba alebo nespôsobilosť na prácu.

Na   základe   uvedeného   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   toho   názoru,   že ustanovenie § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. nie je v rozpore s čl. 39 ods. 1 ústavy a ani s ďalšími ustanoveniami ústavy označenými v návrhu na začatie konania...

K   napadnutému   §   293bt   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v znení zákona č. 543/2010 Z. z. Národná rada Slovenskej republiky uvádza nasledovné. Národná rada   Slovenskej   republiky   v   súvislosti   s   riešením   súbehu,   resp.   vylúčenia   súbehu predčasného   starobného   dôchodku   a   príjmu   zo   zárobkovej   činnosti   pri   predčasných starobných dôchodkoch právoplatne priznaných pred 1. januárom 2011 zvolila riešenie, že stanovila zastavenie výplaty predčasných starobných dôchodkov, ale nie vylúčenie, zrušenie alebo odňatie nároku na právoplatne priznanú dávku.

Vo   vzťahu   k   zastaveniu   výplaty   predčasných   starobných   dôchodkov   právoplatne priznaných podľa predpisov platných pred 1. januárom 2011 ak poskytnutiu dvojmesačnej lehoty na rozhodnutie poberateľa predčasného dôchodku o tom, či si vyberie poberanie predčasného   starobného   dôchodku,   alebo   bude   vykonávať   zárobkovú   činnosť (ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba), preto platí, že ide o prípad tzv. nepravej retroaktivity.

Národná rada Slovenskej republiky plne uznáva, že k definujúcim znakom právneho štátu   patrí   aj   zákaz   retroaktivity   právnych   noriem,   ktorý   je   významnou   demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri   nepravej   retroaktivite   zákonodarca   uznáva   právne   skutočnosti,   na   základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv   alebo   pokiaľ   právam   nadobudnutým   za   skoršej   právnej   úpravy   priznáva   odo   dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Vo vzťahu k § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. Národná rada Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že predstavuje prípad tzv. nepravej retroaktivity a tým nie je v rozpore s či. 1 ods. 1 ústavy a ani s ďalšími ustanoveniami ústavy označenými v návrhu na začatie konania.»

Národná rada súčasne oznámila, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Vláda,   zastúpená   ministerkou   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   predložila stanovisko v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom 19. septembra 2011.Vo svojom stanovisku uviedla:

„Z vecného hľadiska je nevyhnutné poukázať na účel prijatia napádanej právnej úpravy, ktorý je determinovaný riešením troch zásadných problémov, a to:

a) prijatím filozofie vylúčenia súbehu príjmu z pracovnej činnosti a predčasného starobného   dôchodku   ako   osobitne   poskytovanej   dávky   dôchodkového   poistenia,   ktorej poskytovanie sa podmieňuje osobitnými podmienkami,

b)   nedostatkom   zdrojov   na   financovanie   priebežného   systému   dôchodkového poistenia a

c) znížením výdavkov v rámci verejných financií určených na krytie pasívnej politiky zamestnanosti   realizovanej   formou   výplaty   dávky   v   nezamestnanosti   osobám   vo   veku blízkom veku potrebnému pre vznik nároku na starobný dôchodok.

V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   práve   na   účely   dosiahnutia   súladu   s   ústavou Slovenskej   republiky   nebola   na   dosiahnutie   vyššie   uvedených   cieľov   zvolená   forma zákonného vylúčenia nároku na dávku,   ale iba nároku na jej výplatu,   čím sa v plnom rozsahu zachováva garancia nadobudnutého práva po priznaní dávky, vrátane garancie obnovenia výplaty dávky bezprostredne po odpadnutí prekážky jej výplaty, a tým aj ústavné právo   občana   na   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   v   situácii,   keď   staroba   je   dôvodom zanechania   resp.   prekážkou   výkonu   zárobkovej   činnosti   v   zmysle   čl.   39   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   §   2   písm.   b)   zákona   o   sociálnom   poistení.   Umožnenie   súbehu poskytovania predčasného starobného dôchodku s výkonom zárobkovej činnosti v tomto zmysle neharmonizoval s požiadavkou zabezpečenia občana náhradným plnením formou dávky zo základného (verejného) systému sociálneho poistenia po dosiahnutí spoločensky dohodnutej   hranice   všeobecne   odôvodňujúcej   stratu   schopnosti   vlastnými   silami   byť zabezpečený   príjmom   zo   zamestnania.   Takouto   spoločensky   uznanou   a   formou   zákona dohodnutou skutočnosťou je dosiahnutie veku potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok, ktorá v súčasnosti predstavuje 62 rokov veku. V tomto zmysle sa predčasný starobný dôchodok vymyká z ústavného kontextu zabezpečenia v starobe.

Uplatnenie   právnej úpravy   podľa napadnutých ustanovení   účinnej   od 1.   januára 2011 nenapĺňa pojmové znaky pravej retroaktivity, pretože jej právne účinky nepostihujú ani   žiadnym   spôsobom   nezasahujú   do   nárokov   nadobudnutých   v   minulosti.   O   nepravú retroaktivitu   ide   napríklad   v   prípade,   ak   zákon   uzná   skutkové   podstaty   alebo   právne skutočnosti,   ktoré   vznikli   počas   účinnosti   skoršieho   zákona,   ale   súčasne   zmení   s   nimi spojené   právne   následky,   ktoré   však   v   čase   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Istú formu retroaktivity pripúšťa aj Európsky súd pre ľudské práva (Mellacher v. Rakúsko, 19. December 1989; A 169).

Zastavenie výplaty predčasného starobného dôchodku nemá vplyv na jeho rozsah, t. j. na sumu predčasného starobného dôchodku. Tento v plnom rozsahu podlieha režimu valorizácie   aj   v   období   zastavenia   výplaty.   Rovnako   tak   sa   príjem   za   toto   obdobie dôchodkového poistenia zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby zohľadňuje pri určení sumy predčasného starobného dôchodku po zániku povinného dôchodkového poistenia,   ktoré   bolo   dôvodom   zániku   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného dôchodku.   Keďže   právna   úprava   určenia   sumy   predčasného   starobného   dôchodku   je spoločná pre všetkých jeho poberateľov, nie je napadnutá zákonná úprava z tohto dôvodu v rozpore s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vo svojom vyjadrení vláda ďalej uviedla:„Na   posúdenie   navrhovateľmi   tvrdeného   rozporu   napadnutých   ustanovení s citovanými článkami Ústavy Slovenskej republiky môžeme použiť test proporcionality, keď sa vec bude skúmať z troch hľadísk, a to z hľadiska vhodnosti, hľadiska nevyhnutnosti a hľadiska primeranosti.

Kritériom   vhodnosti   posudzujeme   príslušnú   právnu   normu   z   hľadiska   možného naplnenia   sledovaného   účelu,   teda   racionálnej   väzby   medzi   právnou   normou   a   cieľom právnej   úpravy.   Vylúčením   súbehu   poberania   predčasného   starobného   dôchodku a poberania príjmu zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h), ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov možno dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je v tomto prípade   úspora   zdrojov   na   financovanie   priebežného   systému   dôchodkového   poistenia. Aplikáciou namietanej zákonnej úpravy príde k naplneniu popísaného legitímneho cieľa. V rámci druhého kroku testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné legislatívne opatrenie   spôsobujúce   obmedzenie   ústavou   garantovaných   práv   bolo   v   okolnostiach posudzovanej   veci   naozaj   nevyhnutné,   teda   či   na   dosiahnutie   legitímneho   cieľa   nebol k dispozícii aj ohľaduplnejší, šetrnejší právny prostriedok. Navrhovatelia neuviedli žiadnu inú   alternatívu,   ktorej   využitím   by   sa   dosiahol   ten   istý   legitímny   cieľ   ako   sa   dosiahol napadnutými ustanoveniami.

V   rámci   tretieho   štádia   testu   proporcionality,   v   rámci   ktorého   sa   predovšetkým zisťuje, či príslušná právna norma je primeraná vo vzťahu k zamýšľanému cieľu, t. j. či príslušné legislatívne opatrenie obmedzujúce základné práva alebo slobody nemôže svojimi negatívnymi   dôsledkami   presahovať   pozitíva   stelesnené   v   presadení   verejného   záujmu sledovaného   týmto   opatrením,   treba   konštatovať,   že   zákonodarca   v   napadnutých ustanoveniach   ponechal   dotknutým   fyzickým   osobám   možnosť   výberu,   či   budú   naďalej poberať príjem, ktorý je predmetom dôchodkového poistenia a bude im zastavená výplata predčasného   starobného   dôchodku,   alebo   sa   rozhodnú   ukončiť   svoj   pracovný   pomer (prípadne   poberanie   iných   príjmov),   a   tak   si   zachovať   nárok   na   výplatu   predčasného starobného dôchodku.

Námietky navrhovateľov týkajúce sa princípov retroaktivity, právnej istoty, ochrany nadobudnutých práv a ochrany dôvery obsiahnutých v princípe právneho štátu v danom prípade   neobstoja,   keďže   zákonodarca   napadnutými   ustanoveniami   síce   upravil   právne postavenie   poberateľov   predčasných   starobných   dôchodkov   ako   aj   osôb   uvedených v ustanovení § 35 ods. 1 Zákonníka práce, avšak neprekročil pritom rámec legitímnej úvahy danej účelom novely zákona o sociálnom poistení.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení nie sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Súčasne   oznámila,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.

Prvý námestník generálneho prokurátora predložil ústavnému súdu svoje stanovisko 26. septembra 2011, v ktorom uviedol:

„K návrhu ako celku sa na doplnenie argumentácie navrhovateľov žiada dodať, že v súlade   s   čl.   7   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   Slovenská   republika   povinná dodržiavať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, podľa ktorých vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok zachovanie výplaty dávky v starobe po celé obdobie trvania poistnej udalosti. Uvedené   právne   akty   pritom   za   určitých   okolností   nevylučujú   možnosť   zníženia   sumy starobného   dôchodku   podľa   vopred   určeného   mechanizmu.   Zastavenie   výplaty   dávky v starobe   z   dôvodu   jej   súbehu   so   zárobkovou   činnosťou   poberateľa   dávky   však   medzi prípustnými dôvodmi takejto úpravy uvedený nie je (čl. 30 a čl. 69 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102 (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí   č.   461/1991   Zb.)   a   čl.   12   Európskej   sociálnej   charty   (oznámenie   Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 329/1998 Z. z.) a čl. 19, čl. 28, čl. 30 a čl. 32 Dohovoru   o   invalidných,   starobných   a   pozostalostných   dávkach   č.   128   (oznámenie federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 416/1991 Zb.).

Národná   rada   Slovenskej   republiky   prijatím   namietaných   zákonných   ustanovení uvedené zásady vyplývajúce z medzinárodných právnych aktov nerešpektovala.

K   bodu   2.   návrhu   treba   pripomenúť,   že   prijatím   ustanovenia   §   293bt   5   zákona č. 461/2003 Z. z. došlo k porušeniu legálne nadobudnutých práv poistencov, ktorým bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31.   decembra 2010, pričom tento súbeh dôchodkovej dávky a zárobkovej činnosti poberateľa dávky nevylučoval. Aj keď nemožno celkom odhliadnuť od účelu zavedenia inštitútu predčasného starobného dôchodku   do   systému   sociálneho   poistenia,   štát   nepredvídateľnou   zmenou   pravidiel, na ktoré   sa   adresáti   právnych   noriem   spoliehali,   porušil   princíp   právnej   istoty   ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu. V tejto súvislosti poukazujem na konštantnú rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu,   konkrétne   na   rozhodnutie   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 16/06...

Rozhodne nemožno poprieť právo štátu zákonom upraviť podmienky na priznanie nároku na predčasný starobný dôchodok ako aj podmienky nároku na jeho výplatu. Musí však   zodpovedať   ústavou   vymedzenému   rámcu   rešpektujúcemu   záväzné   medzinárodné právne akty. Pravidlá pre priznanie dôchodkovej dávky musia byť adresátom právnej normy vopred   známe,   lebo   len   na   základe   ňou   predvídateľných   právnych   následkov   možno od subjektov práva požadovať zodpovednosť za relevantné rozhodnutia. V danom prípade poistenec nepochybne pri zvažovaní podania žiadosti o priznanie predčasného dôchodku musel   vziať   do   úvahy   nepriaznivé   dôsledky   tohto   rozhodnutia   (napr.   zníženie   sumy dôchodkovej   dávky ako aj   zánik   nároku na   starobný dôchodok),   ktoré pri   rozhodovaní kompenzovalo   jeho   legitímne   očakávanie   spočívajúce   v   zlepšení   sociálnej   situácie možnosťou   ďalšieho   príjmu   zo   zárobkovej   činnosti.   Vychádzal   pritom   z   predpokladu stability právnej úpravy a domnieval sa, že ak mu bude/bol priznaný predčasný starobný dôchodok v súlade s platným zákonom,   oprávnene   očakával,   že   jeho   nárok   na výplatu dôchodkovej dávky sa i v budúcnosti bude riadiť týmito pravidlami a svoje rozhodnutie nebude   musieť   prehodnocovať   z   úplne   iných   hľadísk,   zavedenie   ktorých   nemal   dôvod predvídať. Treba zdôrazniť, že v dôsledku zásahu štátu sa v mnohých prípadoch poberatelia predčasných starobných dôchodkov ocitli pred existenčným rozhodnutím, príkladom čoho sú   aj   navrhovateľmi   uvádzaní   poslanci   obecnej   samosprávy,   ktorých   novou   právnou úpravou vynútené rozhodnutie v mnohých prípadoch výrazne zhorší ich sociálnu situáciu.“

Predseda   najvyššieho   súdu   na   požiadavku   ústavného   súdu   o zaslanie   stanoviska reagoval prípisom z 21. novembra 2011, v ktorom uviedol:

„...   po   oboznámení   s   návrhom   skupiny   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovenia § 67 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom   poistení   v   znení   zákona   č.   543/2010   Z.   z.   s   Ústavou   Slovenskej   republiky a o súlade § 293bt zákona č. 401/2003 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky predkladám nasledovné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci konania o súlade právnych predpisov, vedeného pod č. PL. ÚS 96/2011.

Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení § 67 ods. 4 a 5 a § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. považuje Najvyšší súd za vecne správny a dôvodný. Stanovisko   prerokovali   sociálne   senáty   správneho   kolégia.   Poznamenávame,   že v doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ako odvolacieho súdu, ešte nebolo rozhodované   o   odvolaniach   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov   v   danej   problematike. Je dôvodné predpokladať prerušenie konaní pred všeobecnými súdmi až do rozhodnutia Ústavného súdu o podanom návrhu.“

Právny zástupca navrhovateľov ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a vyjadrenie k tomuto oznámeniu nepripojil.

Vzhľadom na oznámenie účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami ústavy, ďalej z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona a z ústneho pojednávania; opieral sa pritom aj o svoju doterajšiu judikatúru.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov.   Cudzinci   s   trvalým   pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení „(4)   Nárok   na výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   nevzniká,   ak   poistenec ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

(5) Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká odo dňa jeho splátky splatnej po dni vzniku dôchodkového poistenia zamestnanca alebo povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a opätovne vzniká odo dňa nasledujúceho po dni zániku tohto dôchodkového poistenia.“.

Podľa § 293bt zákona o sociálnom poistení „(1) Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec uvedený v § 293bp ods. 3 od 1. januára 2011 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného   starobného   dôchodku   splatnej po 28. februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku   splatnej po 28. februári 2011 podľa   zákona účinného do   31. decembra 2010 a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

(2)   Nárok   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   poistenca,   ktorému   bol priznaný   predčasný   starobný   dôchodok   podľa   zákona   účinného   do   31.   decembra   2010 a ktorému po 31. decembri 2010 vznikne dôchodkové poistenie zamestnanca alebo povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby pred dovŕšením dôchodkového veku, sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie tohto dôchodkového poistenia podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

(3) Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo   poistený   ako   zamestnanec   alebo   samostatne   zárobkovo   činná   osoba k 31. decembru   2010   a   toto   dôchodkové   poistenie   trvá   po   28.   februári   2011,   nárok na výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   zaniká   od   najbližšej   splátky   predčasného starobného   dôchodku   splatnej   po   28.   februári   2011.   Nárok   na   výplatu   predčasného starobného dôchodku poistenca uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku   splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného   do   31.   decembra   2010   a   za   obdobie   po   najbližšej   splátke   dôchodku   splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

(4) Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo   poistený   ako   zamestnanec   alebo   samostatne   zárobkovo   činná   osoba k 31. decembru   2010,   toto   dôchodkové   poistenie   trvá   aj   po   tomto   dni   a   zanikne pred 1. marcom 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do zániku tohto dôchodkového poistenia podľa zákona účinného do 31. decembra 2010.

(5) Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010, je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010, toto dôchodkové poistenie bude trvať po 28. februári 2011 alebo zanikne pred 1. marcom 2011 a v období od 1. januára 2011   do   28.   februára   2011   dovŕši   dôchodkový   vek,   nárok   na   výplatu   predčasného starobného   dôchodku   sa   posudzuje   a   jeho   suma   sa   určuje   za   obdobie   do   dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona účinného do 31. decembra 2010.

(6) Ak zanikol nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku podľa odsekov 1 a 3, zúčtujú sa sumy neprávom vyplatené na predčasnom starobnom dôchodku od najbližšej splátky dôchodku splatnej po 28. februári 2011 so sumami dôchodkovej dávky, na ktorej výplatu vznikne nárok.“.

Napadnuté   ustanovenia   zákona   o sociálnom   poistení   boli   navrhnuté   v zásade v totožnom znení, ako boli schválené národnou radou (bolo upresnené len znenie § 293bt ods. 1 a 3 a doplnený nový odsek 6 v záujme ich jednoznačnej aplikovateľnosti v praxi), a preto možno z hľadiska „výpovednej hodnoty“ uviesť aj dôvodovú správu k nim [vládny návrh zákona, parlamentná tlač č. 109, V. volebné obdobie, september 2010 (ďalej len „vládny návrh zákona“)]:

„K § 67 ods. 4 a 5: Za   účelom   predchádzania   neodôvodnenému   čerpaniu   finančných   prostriedkov v prípadoch, ak poistenec nestratil príjem, ktorý bolo odôvodnené nahrádzať dôchodkovou dávkou   v období   pred   dovŕšením   dôchodkového   veku,   sa   navrhuje   podmieniť   nárok na výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   skončením   povinného   dôchodkového poistenia. Zastavenie výplaty predčasného starobného dôchodku jeho poberateľovi, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť sa realizuje ako jedno z opatrení na zabezpečenie finančnej stabilizácie základného fondu dôchodkového poistenia.

K § 293bt: Navrhuje   sa   spôsob   posudzovania   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného dôchodku, ktorý bol priznaný pred 1. januárom 2011 po tomto dni.“

V rozprave   k vládnemu   návrhu   zákona   o sociálnom   poistení   k napadnutým ustanoveniam   týkajúcim   sa   úpravy   nových   podmienok   poskytovania   predčasného starobného   dôchodku   1.   –   2.   decembra   2010   v národnej   rade   predkladateľ   J.   M., podpredseda   vlády   a minister   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky, v súvislosti s predložením vládneho návrhu zákona (parlamentná tlač č. 109) k nevyplácaniu predčasného starobného dôchodku jeho poberateľom, ktorí súčasne vykonávajú zárobkovú činnosť, uviedol, že ide o jedno z opatrení na finančnú stabilizáciu systému.

Poslanec   Z.   H.   k vládnemu   návrhu   zákona   všeobecne   uviedol: „Možnosť predčasného odchodu do dôchodku bola jedným z nástrojov, ktoré mali pomôcť ľuďom, ktorí   prišli   v   období   tesne   pred   dosiahnutím   dôchodkového   veku   o   prácu   a   nie   sú atraktívnymi na trhu práce, slušne žiť. Teda, aby neboli do dosiahnutia nároku na starobný dôchodok vystavení životu na sociálnych dávkach, hoci celý život poctivo pracovali. Žiaľ, prax je dnes taká, že ľudia poberajú predčasné dôchodky bez toho, aby stratili prácu. Predčasný dôchodok sa im vlastne stáva prilepšením k platu a takto čerpané peniaze potom nám chýbajú v dôchodkovom fonde.“

Poslanec   B.   O.   podal   v rozprave   k vládnemu   návrhu   zákona   vo vzťahu k problematike   predčasných   starobných   dôchodkov   pozmeňujúci   návrh   tohto   znenia: „V bode 91 (v zákone č. 543/2010 Z. z. je to bod 88, pozn.) sa z § 293bt vypúšťajú odseky 3 a 4 a odsek 5 sa prečísluje na odsek 3. Cieľom tejto zmeny je zamedziť alebo vyhnúť sa možnej retroaktivite, zamedzenie súbehu predčasného dôchodku a práce by sa tak malo týkať   iba   predčasných   dôchodcov   tých,   ktorí   teda   v budúcnosti   nastúpia   na   predčasný dôchodok, nie tých, ktorí na predčasný dôchodok nastúpili teraz za doterajších podmienok. Toto je aj najjednoduchšie riešenie a vzhľadom na redukciu dôchodkov, ktorá poberateľom ostáva aj po dosiahnutí dôchodkového veku, teda myslím riadneho dôchodkového veku, nie sú   títo   poberatelia   záťažou   rozpočet   Sociálnej   poisťovne.   Okrem   iného   to   nie   je   veľká skupina   poberateľov,   keďže   od   roku   2007   je   možné   požiadať   o predčasný   starobný dôchodok iba 2 roky pred dosiahnutím dôchodkového veku.“

Tento návrh poslanca B. O. pri hlasovaní poslancov neprešiel. O návrhu poslankyne V. T. k bodu 1, ktorý navrhla vypustiť (a v ktorom je nová definícia zárobkovej činnosti), sa vôbec nehlasovalo, a to z procesných dôvodov, pretože pri predchádzajúcich hlasovaniach bol schválený bod 1 navrhovanej novely.

IV.

Navrhovatelia   napádajú   ako   nesúladné   s   ústavou   jednak   označené   hmotnoprávne ustanovenia obsiahnuté v treťom diele tretej hlavy prvej časti zákona o sociálnom poistení upravujúcom problematiku predčasného starobného dôchodku (§ 67 – § 69), a to § 67 ods. 4 a   5   zákona   o   sociálnom   poistení   a   jednak   prechodné   ustanovenia,   ktoré   sú   obsiahnuté v siedmej   časti   zákona   o   sociálnom   poistení,   a   to   §   293bt,   pričom   namietajú   nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

1. K namietanému nesúladu § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy

Navrhovatelia tvrdia, že § 67 ods. 4 až 5 zákona o sociálnom poistení nie je v súlade s označenými článkami ústavy, pretože zákonodarca z hľadiska úpravy podmienok na vznik nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   ustanovil   prísnejšie   podmienky na vznik nároku na túto dávku, ako aj na jej výplatu oproti predchádzajúcej právnej úprave, čo   sťažovatelia   považujú   jednak   za   založenie   právnej   neistoty,   ako   aj   za ustanovenie obmedzujúcich podmienok vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku.

Navrhovatelia   poukazujú   na   dopad   obmedzujúcich   podmienok   na   vznik   nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku okrem funkcionárov územnej samosprávy aj na   § 35   ods.   1   druhú   vetu   Zákonníka   práce,   podľa   ktorej   v prípade   smrti   zamestnanca mzdové   nároky   z pracovného   pomeru   zomrelého   zamestnanca   (do   štvornásobku   jeho priemerného mesačného zárobku z pracovného pomeru) prechádzajú na jeho manžela, deti a rodičov, ak s nimi žili v čase smrti v domácnosti (až keď týchto osôb niet, stávajú sa predmetom dedičstva), pričom sa tieto nároky tiež považujú za príjmy na účely zárobkovej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení.

Za   rozpor   napadnutých   ustanovení   §   67 ods.   4   a 5   zákona   o   sociálnom   poistení s označenými článkami ústavy považujú navrhovatelia právnu úpravu, ktorou sa sprísňujú podmienky ustanovené pre vznik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku. Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   súladu   §   67 ods.   4   a   5   zákona   o   sociálnom poistení   s označenými   článkami   ústavy   vychádzal   z obsahu   napadnutých   ustanovení. Ide o ustanovenia, ktoré ustanovujú podmienky na vznik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku; sú súčasťou hmotnoprávnej úpravy dôchodkových dávok (v danom prípade podmienok na vznik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku), ktorá (táto právna úprava) sama osebe nepôsobí retroaktívne, lebo je viazaná na nadobudnutie účinnosti novely zákona o sociálnom poistení, resp. jej jednotlivých ustanovení.

Vo   vzťahu   k namietanému   nesúladu   napadnutých   ustanovení   s čl.   12   ods.   1   a 2 ústavy   navrhovateľmi,   podľa   ktorých „podmienky   na   priznanie   a výplatu   dôchodkovej dávky   založené   na   poistnom   princípe   musia   byť   pre   všetkých   poistencov   v zákone ustanovené   rovnako   a nediskriminačne...   Podmienka   nepriznania   dôchodkovej   dávky zo systému sociálneho poistenia v priamom rozpore s poistným princípom, na ktorom je zákon   o sociálnom   poistení   založený   a zo   zákona   sa   týmto   vyvoláva   nerovnaké zaobchádzanie   u oboch   skupín   takýchto   poberateľov,   čo   je   v rozpore   s čl.   12   ods.   2 ústavy.“. Podľa ich názoru „schválením napadnutej právnej úpravy totiž vznikla nevýhodná skupina   poberateľov   predčasných   starobných   dôchodkov,   ktorí   budú   ukrátení   na   inom príjme, resp. v dôsledku iného príjmu (za výkon funkcie - poslanci zastupiteľstiev alebo návrh pozostalých členov rodiny po zomrelom zamestnancovi podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce) im bude odňatý nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku“.

Ústavný   súd   k tejto   námietke   navrhovateľov   uvádza,   že   sa   prikláňa   k právnemu názoru   uvedenému   vo   vyjadrení   vlády,   podľa   ktorého   právna   úprava „určenia   sumy predčasného   starobného   dôchodku   je   spoločná   pre   všetkých   jej   poberateľov“,   a preto nemôže byť v rozpore s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Napadnutý § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení ustanovuje totiž rovnaké podmienky na vznik nároku fyzických osôb na predčasný starobný dôchodok a na jeho výplatu. Podľa navrhovateľov by sa však za zárobkovú činnosť nemala považovať činnosť, z ktorej   plynú   niektoré   príjmy   (odmeny   funkcionárov   miestnej   samosprávy,   nároky po pozostalých podľa § 35 Zákonníka práce), a preto namietajú inak všeobecne a jednotne ustanovený   inštitút   zárobkovej   činnosti   v zákone   o sociálnom   poistení   pre   celý   systém sociálneho   poistenia,   a to   osobitne   pri   úprave   podmienok   vzniku   nároku   na   výplatu predčasného   starobného   dôchodku,   s poukazom   na   tieto   dve   skupiny   fyzických   osôb, na ktoré navrhovatelia   poukazujú. Problémom, na ktorý   poukazujú navrhovatelia, podľa názoru ústavného súdu nie je otázka rovnakých a jednotných podmienok na vznik nároku na predčasný dôchodok a jeho výplatu, ktoré rešpektujú čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení je súladný s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Navrhovatelia   namietajú nesúlad §   67 ods.   4 a 5   zákona o sociálnom   poistení   aj s čl. 13 ods. 4 ústavy. Za takéto obmedzenie označujú „redukovanú novú právnu úpravu týkajúcu   sa   predčasných   starobných   dôchodkov“,   predovšetkým   vzniku   nároku   na   ich výplatu síce v súlade s čl. 39 ods. 3 ústavy, avšak podľa ich názoru v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na podstatu a zmysel.   Navrhovatelia   sú   toho   názoru,   že   takéto   obmedzenie   práva   na   primerané zabezpečenie   v starobe   v súčinnosti   s odňatím   už   legálne   nadobudnutých   práv   nie   je v súlade so zachovaním podstaty a zmyslu základného práva na primerané zabezpečenie v starobe, čím sa podľa ich názoru napadnutá právna úprava dostáva do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu novú právnu úpravu vzniku nároku na predčasných starobných   dôchodkov   nemožno   považovať za   rozpornú   ani s   čl.   13   ods.   4   ústavy   len na základe   argumentu,   že   ide   o   novú   právnu   úpravu   odchylnú   od predchádzajúcej a na tomto základe vyvodiť porušenie princípu rovnosti a zavedenie obmedzení základných práv.   Naopak,   hmotnoprávna   úprava   zaisťuje   rovnosť   v právach,   pretože   sa   vzťahuje odo dňa jej účinnosti na celý okruh rovnakým spôsobom posudzovaných fyzických osôb a nie   je   založená   na   obmedzení   niektorého   zo základných   práv,   pretože   ustanovenie podmienok na vznik nároku na dávku nemožno považovať za obmedzenie základných práv. Treba   si   pritom   uvedomiť,   že   nejde   o dôchodkovú   dávku   identickú   so   starobným dôchodkom,   ktorý   pokrýva   predovšetkým   sociálnu   udalosť,   ktorou   je   staroba   a s ňou spravidla súvisiaca nespôsobilosť na prácu (z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku), zatiaľ čo predčasný starobný dôchodok pokrýva inú sociálnu udalosť, a preto funkciu starobného dôchodku neplní.

V prvom   rade   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   právna   úprava   predčasného starobného   dôchodku   je   „garantovaná“   základným   právom   na   primerané   zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy (čo navrhovatelia, ale ani vedľajší   účastníci   konania   dôsledne   nerozlišujú),   tak   ako   už   bolo   uvedené   v súvislosti s posudzovaním súladu napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy. Čo sa týka namietaného obmedzenia (odhliadnuc od námietky navrhovateľov, že ide o obmedzenie   práva   na   primerané   zabezpečenie   v starobe),   ústavný   súd   uvádza,   že za obmedzenie   základných   práv   nemožno   považovať   ustanovenie   podmienok   na   vznik nároku na niektorú z dôchodkových dávok za rešpektovania ich ústavných limitov, v danom prípade   na   predčasný   starobný   dôchodok,   a na   vznik   nároku   na   výplatu   predčasného starobného dôchodku. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že dôchodkové dávky podľa zákona o sociálnom poistení sú v zásade „dvojnárokové“; zákon o sociálnom poistení pri všetkých dôchodkových dávkach priznáva v súvislosti s nimi vznik dvoch nárokov, a to vznik nároku na dôchodkovú dávku a vznik nároku na výplatu dôchodkovej dávky, pričom predpokladom   na   vznik   nároku   na   výplatu   dôchodkovej   dávky   je   síce   vznik   nároku na dôchodkovú   dávku, avšak podmienky   na vznik týchto nárokov   sú   celkom   rozdielne. Treba preto rešpektovať skutočnosť, že novou právnou úpravou, ktorá novelizuje úpravu jednotlivých   dôchodkových   dávok,   môže   dôjsť   tak   k neústavnému   zásahu   do   už nadobudnutého nároku na dôchodkovú dávku, ako aj do nadobudnutého nároku na výplatu dôchodkovej   dávky.   V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   predpokladom   vzniku   nároku na výplatu dôchodkovej dávky je síce vznik nároku na túto dôchodkovú dávku, pričom však okamih   vzniku   týchto   nárokov   nie   je   časovo   zhodný.   Zákon   o sociálnom   poistení ustanovuje   podmienky   na   vznik   nároku   jednotlivých   dôchodkových   dávok   individuálne a rovnako   individuálne ustanovuje   podmienky   na   vznik   nároku   na   výplatu   jednotlivých dôchodkových   dávok.   Ustanovenie   podmienok   na   vznik   nároku   na   predčasný   starobný dôchodok nie je obmedzením základného práva v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy.

Pokiaľ   navrhovatelia   poukazujú   na   nerovnosť   a obmedzenie   práva   na   výplatu predčasného   starobného   dôchodku   z dôvodu   poberania   príjmu   zaradeného   do   skupiny príjmov zo zárobkovej činnosti v § 3 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, ktorý má byť „prekážkou“ na vznik nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku, ústavný súd   uvádza,   že   nová   právna   úprava   môže   ustanoviť   prísnejšie   pravidlá   vzniku   nároku na sociálne dávky   (PL.   ÚS   25/05)   vrátane dôchodkových   dávok.   To   však nemôže mať za následok nesúlad takejto právnej úpravy s čl. 39 ods. 1 ústavy (ak sú zachované princípy rovnosti). Navyše, takýto prístup je súladný aj s čl. 39 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia   namietajú aj nesúlad §   67 ods.   4 a 5 zákona   o sociálnom   poistení s čl. 20 ods. 1 ústavy, a poukazujú pritom na vymedzenie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   buď   ako   „majetky   existujúce“   (Van   der   Mussele   v.   Belgium,   A70),   alebo majetkové   hodnoty   vrátane   pohľadávok,   o ktorých   dotknutá   fyzická   osoba   (sťažovateľ) môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich zhmotnenie (Pine Valley Developments Ltd. and others v. Ireland, A222), na ktoré sa odvoláva pri svojej rozhodovacej činnosti aj ústavný súd (PL. ÚS 17/00). Za legitímnu nádej v tejto súvislosti považujú navrhovatelia jednak skutočnosť, že poberateľ predčasného starobného dôchodku na základe dlhoročne platnej právnej úpravy mohol poberať príjem zo závislej činnosti aj predčasný starobný dôchodok.   Podľa   ich   názoru   „prekážkou“   výplaty   predčasného   starobného   dôchodku   je poberanie   takých   príjmov,   ktoré   absolútne   nesúvisia   s dávkou   vyplácanou   na   základe poistného princípu (§ 35 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).

Navrhovatelia   sa   pri   namietanom   nesúlade   napadnutých   ustanovení   zákona o sociálnom   poistení   s čl.   20   ods.   1   ústavy   odvolávajú   na   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva.   V danej   veci   však   argumentácie   navrhovateľov   boli   nesprávne vyhodnotené, pokiaľ ide o ich spájanie s preskúmavanou právnou úpravou. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že nemožno považovať novú právnu úpravu za rozpornú s princípom právnej istoty, t. j. s čl. 1 ods. 1 ústavy len z toho dôvodu, že ide o právnu úpravu odlišnú od predchádzajúcej a podľa názoru navrhovateľov za „tvrdšiu“ z hľadiska ustanovených podmienok na vznik nároku na výplatu dôchodkovej dávky. Táto skutočnosť totiž ešte nesignalizuje nesúlad s ústavou, ak sú zachované limity ústavnosti novej právnej úpravy. Uplatňovanie takého prístupu navrhovateľov k hodnoteniu každej novej právnej úpravy by znamenalo „riziko záveru o jej neústavnosti“, najmä ak by sa líšila od predchádzajúcej právnej úpravy. Takýto prístup by už vopred vylúčil akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ právne upravených otázok do budúcnosti (PL. ÚS 11/08 z 30. júla 2010). Vecou zákonodarcu je vymedzenie rozsahu zárobkovej činnosti. Tento v systéme sociálneho   poistenia   je   vymedzený   univerzálne.   Takáto   právna   úprava   nemôže   byť v rozpore   s čl.   20   ods.   1   ústavy.   Nie   je   však   vylúčené,   aby   určité   špecifické   prípady a situácie zákonodarca riešil špeciálnou právnou úpravou (lex specialis), „spravodlivejšou“ vzhľadom na charakter započítateľných príjmov do okruhu príjmov zo zárobkovej činnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že nová právna úprava v napadnutých ustanoveniach je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Navrhovatelia namietajú aj nesúlad § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení s čl. 30 ods.   1 a 4   ústavy,   pričom   svoju   argumentáciu   zužujú na to,   že ide   o zhoršenie postavenia takýchto osôb, pričom poukazujú v tejto súvislosti predovšetkým na novú právnu kvalifikáciu odmeny za výkon verejnej funkcie v orgánoch samosprávy a zaradenie tejto odmeny   do   príjmu   zo   zárobkovej   činnosti.   To   podľa   nich   spôsobuje   zaradenie   týchto funkcionárov do skupiny „zamestnancov“ podľa zákona o sociálnom poistení a vzhľadom na uvedené považujú novú právnu úpravu a jej dôsledok za tvrdšiu oproti predchádzajúcej. Podľa   ich   názoru   jej   dôsledkom   môže   byť   len   zánik   nároku   na   výplatu   predčasného starobného   dôchodku   alebo   „prekážka“   výkonu   ich   verejnej   funkcie;   okrem   tohto konštatovania   toto   tvrdenie   bližšie   nekonkretizovali   a   neuviedli   namietaný   nesúlad s ústavou do príčinnej súvislosti s napadnutými ustanoveniami. Podľa názoru ústavného súdu § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení nemožno „dávať do nesúladu“ s čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy len z dôvodu sprísnenia podmienok na vznik nároku na ich vyplácanie. V ostatných   prípadoch   by   fyzické   osoby   „postihnuté“   novou   právnou   úpravou   mohli namietať porušenie ich základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Argumentácia, že zmena právneho vymedzenia zárobkovej činnosti v § 3 ods.   1 písm. a) zákona o sociálnom poistení odvolávajúca sa v poznámke pod čiarou na § 5 ods. 2 písm. a) až h) a ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov   sa   podľa   názoru   navrhovateľov výrazným spôsobom   dotkla   najmä poslancov a starostov miestnej samosprávy, ktorí sa dostali do nevýhodného postavenia v súvislosti s hodnotením   ich   odmeny   za   výkon   svojej   verejnej   funkcie   ako   príjmu   zo   zárobkovej činnosti.   Poukazujú   pritom   na   to,   že   za   výkon   svojej   verejnej   funkcie   títo   funkcionári poberajú často minimálnu odmenu, ktorá je však vzhľadom na nové vymedzenie zárobkovej činnosti   po   nadobudnutí   účinnosti   novej   právnej   úpravy   vzniku   nároku   na   výplatu predčasného   starobného dôchodku   prekážkou   jeho výplaty   alebo prekážkou   výkonu   ich funkcie v orgánoch miestnej samosprávy; z tohto dôvodu poukazujú aj na nesúlad novej právnej úpravy s čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným uvádza, že ustanovenie   podmienok   na   vznik   nároku   na   výplatu   dôchodkovej   dávky   nemôže   byť rozhodujúcou   skutočnosťou   na   zamedzenie   prístupu   poberateľov   tejto   dávky   k výkonu verejnej funkcie. Vznik nároku na výplatu dôchodkovej dávky nie je v príčinnej súvislosti so vznikom verejnej funkcie. Verejná funkcia je kreovaná na základe výsledku slobodnej súťaže politických síl a je na rozhodnutí poberateľa dôchodkovej dávky, či sa zúčastní tejto súťaže.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť ustanovenia § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení s čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, nezistil ani nesúlad tohto ustanovenia s týmto článkom ústavy.

Pri namietaní nesúladu § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy navrhovatelia taktiež argumentujú poistným princípom uplatňovaným v sociálnom poistení   (s.   6   –   7,   s.   28),   podľa   ktorého   nepriznanie   dôchodkovej   dávky   zo   systému sociálneho poistenia je v priamom rozpore s poistným princípom, na ktorom je založený zákon   o sociálnom   poistení.   Možno   prisvedčiť   právnemu   názoru   národnej   rady,   ktorá v súvislosti   s poukazom   na   právnu   úpravu   priznania   predčasného   starobného   dôchodku konštatuje,   že   pri   potenciálnom   uchádzačovi   pri   uchádzaní   sa   o predčasný   starobný dôchodok nejde o občana, ktorý by bol v starobe a bol nespôsobilý na prácu, pretože tomuto sa poskytuje, resp. priznáva starobný dôchodok. Naproti tomu občan, ktorý ku dňu vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok je naďalej dôchodkovo poistený, zjavne nespĺňa ústavou ustanovenú podmienku nespôsobilosti na prácu. Z uvedeného národná rada dospela k záveru, že novou právnou úpravou nedochádza k porušeniu práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, pretože nie sú naplnené ústavné podmienky jej uplatnenia, a to či už staroba alebo nespôsobilosť na prácu.

Obdobný právny názor zastáva aj vláda, podľa ktorej právneho názoru je ústavou garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podmienené dosiahnutím zákonom   akceptovanej   vekovej   hranice   staroby   potrebnej   na   vznik   nároku   na   starobný dôchodok, ktorá v súčasnosti predstavuje 62 rokov veku. Podľa jej názoru v tomto zmysle sa predčasný starobný dôchodok vymyká z ústavného kontextu zabezpečenia v starobe.

Ústavný súd konštatuje, že predčasný starobný dôchodok je jednou z dôchodkových dávok, ktoré sa navzájom líšia svojím charakterom, účelom, podmienkami vzniku nároku na tieto   dávky   a ich   výplatu,   ako   aj   spôsobom   výpočtu   ich   výšky.   Predčasný   starobný dôchodok   sa   takto   od   „klasického“   starobného   dôchodku   zásadne   líši   a je   „inou“ dôchodkovou   dávkou,   ktorej   súbežné   poberanie   so   starobným   dôchodkom   je   vylúčené; z už uvedeného vyplýva, že účelom oboch dávok je zabezpečenie poistenca, ale z dôvodu rozdielnych sociálnych udalostí.

Na vznik nároku na starobný dôchodok je primárne relevantnou sociálnou udalosťou staroba, ktorá je definovaná zákonom ustanoveného dovŕšenia dôchodkového veku (ktorý však   nie   je   sociálnou   udalosťou   relevantnou   pre   vznik   nároku   na   predčasný   starobný dôchodok a vznik nároku na jeho výplatu) a je v našom právnom poriadku riešená právnou úpravou vzniku nároku na starobný dôchodok a nároku na jeho výplatu.

Účelom predčasného starobného dôchodku nie je kryť sociálnu udalosť – starobu, pretože   táto   je   krytá   starobným   dôchodkom.   Predčasný   starobný   dôchodok   nemá   plniť funkciu starobného dôchodku garantovaného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Predčasný starobný dôchodok pokrýva inú sociálnu udalosť, ktorou je nespôsobilosť na prácu, resp. nájsť si prácu   a zabezpečiť   si   tak   príjem   vlastnou   zárobkovou   činnosťou,   pričom   táto   sociálna udalosť   je   krytá   len   u poistencov,   ktorí   sú   v zákonom   ustanovenom   časovom   období pred dovŕšením svojho dôchodkového veku, t. j. nejde o ich hmotné zabezpečenie z dôvodu staroby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutými   ustanoveniami   zákonodarca   ústavne akceptovateľným spôsobom ustanovil nové kritériá pre vznik nároku na predčasný starobný dôchodok a vznik nároku na jeho výplatu (ako dva samostatné nároky), ktorý korešponduje s čl. 39 ods. 3 ústavy, ako aj s čl. 51 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že napadnutý § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení nie je v nesúlade s čl. 39 ods. 1 ústavy.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd uvádza, že v mnohých európskych štátoch je taktiež zavedené poskytovanie predčasných starobných dôchodkov. V tých krajinách, kde právny   poriadok   pripúšťa   poskytovanie   predčasného   starobného   dôchodku,   však   platia diferencované   právne   režimy   úpravy   vzniku   nároku   na   túto   dôchodkovú   dávku   a jeho poskytovanie (je časovo limitované, diferencované podľa charakteru predtým vykonávanej práce   z hľadiska   jej   obťažnosti,   z hľadiska   druhu   vykonávanej   práce,   z hľadiska zdravotného postihnutia od poistenca, v mnohých prípadoch závisí aj od dĺžky poistenia a doby   výkonu   práce,   ako   aj   od   veku   poistenca).   Znamená   to,   že   úprava   podmienok a poskytovania predčasných starobných dôchodkov zohľadňuje individuálne demografické, ekonomické a v niektorých štátoch aj politické podmienky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu § 67 ods. 4 a 5 zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy nevyhovel.

2. K namietanému nesúladu § 293bt zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy

Pri namietanom nesúlade § 293bt zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy navrhovatelia argumentujú retroaktivitou napadnutých ustanovení, ktorá je podľa ich názoru v danom prípade neprípustná. Ústavný súd sa preto predovšetkým zaoberal možným vplyvom   retroaktívnych   účinkov   §   293bt   zákona   o sociálnom   poistení   na   už   vzniknuté právne vzťahy.

Napadnuté prechodné ustanovenia § 293bt zákona o sociálnom poistení upravujú

-   zánik   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   priznaného   podľa zákona   účinného   do   31.   decembra   2010   poistencovi,   ktorý   nedovŕši   dôchodkový   vek do 28. februára 2011 a do 31. decembra 2010 mal príjem zo závislej činnosti, ale podľa zákona účinného do   31. decembra 2010 zamestnancom   nebol, stal   sa   ním podľa   novej právnej úpravy a od 1. januára 2011 je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011 (odsek 1),

-   zánik   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   priznaného   podľa zákona   účinného   do   31.   decembra   2010   poistencovi,   ktorý   nedovŕši   dôchodkový   vek do 28. februára 2011, bol povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo   činná   osoba   k   31.   decembru   2010   a   toto   dôchodkové   poistenie   trvá po 28. februári 2011 (odsek 3),

-   posudzovanie   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   priznaného podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 poistencovi, ktorému po 31. decembri 2010 vznikne   dôchodkové   poistenie   zamestnanca   alebo   povinne   dôchodkovo   poistenej samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   pred   dovŕšením   dôchodkového   veku   podľa   zákona účinného od 1. januára 2011 (odsek 2),

-   posudzovanie   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   priznaného do 31. decembra 2010 poistencovi, ktorý nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, a je   povinne   dôchodkovo   poistený   ako   zamestnanec   alebo   samostatne   zárobkovo   činná osoba k 31. decembru 2010, toto dôchodkové poistenie trvá aj po tomto dni a zanikne pred 1. marcom 2011, nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku sa posudzuje do zániku tohto dôchodkového poistenia podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 (odsek 4),

-   posudzovanie   nároku   na   výplatu   predčasného   starobného   dôchodku   priznaného podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 poistencovi, ktorý v období od 1. januára 2011 do 28. februára 2011 dovŕši dôchodkový vek a je povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec   alebo   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   k   31.   decembru   2010,   a   toto dôchodkové poistenie bude trvať po 28. februári 2011 alebo zanikne pred 1. marcom 2011, za obdobie do dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona účinného do 31. decembra 2010 (odsek 5),

-   zúčtovanie   súm   neprávom   vyplatených   na   predčasnom   starobnom   dôchodku od najbližšej splátky dôchodku splatnej po februári 2011 so sumami dôchodkovej dávky, na ktorej   výplatu   vznikne   nárok,   ak   zanikol   nárok   na   výplatu   predčasného   starobného dôchodku (odsek 6).

Národná rada sa vo svojom stanovisku vyjadrila k namietanej retroaktivite (s. 15-16) a uzavrela:

„Vo vzťahu k § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. Národná rada Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že predstavuje prípad tzv. nepravej retroaktivity a tým nie je v rozpore s či. 1 ods. 1 ústavy a ani s ďalšími ustanoveniami ústavy označenými v návrhu na začatie konania.“

Vláda k namietanej retroaktivite napadnutého ustanovenia uviedla:„Uplatnenie právnej úpravy podľa napadnutých ustanovení účinnej od 1. januára 2011 nenapĺňa pojmové znaky pravej retroaktivity, pretože jej právne účinky nepostihujú ani   žiadnym   spôsobom   nezasahujú   do   nárokov   nadobudnutých   v   minulosti.   O   nepravú retroaktivitu   ide   napríklad   v   prípade,   ak   zákon   uzná   skutkové   podstaty   alebo   právne skutočnosti,   ktoré   vznikli   počas   účinnosti   skoršieho   zákona,   ale   súčasne   zmení   s   nimi spojené   právne   následky,   ktoré   však   v   čase   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Istú formu retroaktivity pripúšťa aj Európsky súd pre ľudské práva (Mellacher v. Rakúsko, 19. December 1989; A 169).“

Ústavný súd pri posudzovaní § 293bt zákona o sociálnom poistení vychádzal z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou   je zabezpečiť   v zásade plynulý prechod z   dosiaľ   platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom vylúčiť.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   zmeny   pravidiel,   najmä   v oblasti sociálneho zákonodarstva, sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto im musí   venovať   náležitú   pozornosť.   Každý   prípad   je   osobitný   a   vyžaduje   si   dôkladné a všestranné   zhodnotenie   z   hľadiska   všetkých   súvisiacich   okolností.   Zmeny   pravidiel súvisia   s   kategóriami retroaktivity, ochranou   legálne nadobudnutých   práv a legitímnym očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci.

Navrhovatelia argumentujú retroaktivitou napadnutého ustanovenia § 293bt zákona o sociálnom poistení a z toho dôvodu tvrdia, že nie je v súlade s ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vymedzil pravú retroaktivitu „ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi   len   lex   priori   (napr.   PL.   ÚS   37/99),   alebo   stav,   keď   zákon   dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností; PL. ÚS 3/00)“.

Na posúdenie súladu napadnutého § 293bt zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1 ústavy   je   preto   relevantné,   či   ide   o   retroaktívne   ustanovenie,   a   ak   ide   o   retroaktívne ustanovenie,   či   ide   o   pravú   alebo   nepravú   retroaktivitu   (na   čo   poukazuje   vo   svojom vyjadrení národná rada).

Nepravá retroaktivita označuje spravidla stav, keď v dôsledku novej právnej úpravy dochádza k prekvalifikovaniu právnych skutočností, ktoré vznikli v minulosti, vždy však len od   okamihu   nadobudnutia   účinnosti   novej   právnej   úpravy.   Nová   právna   úprava   teda nevytvára   žiadne   právne   účinky   smerujúce   pred   deň   nadobudnutia   účinnosti,   avšak kvalifikuje   tie   právne   úkony,   ku   ktorým   došlo   ešte   pred   nadobudnutím   jej   účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon   uzná   skutkové   podstaty   alebo   právne   skutočnosti,   ktoré   vznikli   počas   účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Nová právna úprava pritom môže znamenať zrušenie alebo zúženie   existujúceho   subjektívneho   práva   do   budúcnosti.   Vo   všeobecnosti   sa   nepravá retroaktivita pripúšťa, avšak existujú výnimky, ktoré ju robia neprípustnou, najmä v prípade, ak výrazne zasahuje do legitímnych očakávaní jednotlivcov.

S problematikou nepravej retroaktivity sa môžeme stretnúť takmer pri každej zmene právnej úpravy, keď prijatá zmena nejakým spôsobom modifikuje existujúci stav, pričom je nepredstaviteľné   zabrániť   tomu,   aby   sa   existujúce   práva   v budúcnosti   nemodifikovali. V rámci tohto procesu zmeny sa spravidla nedá ani vyhnúť zásahu do   princípu   dôvery občana   v právo   a vzniku   konfliktu   ochrany   verejného   záujmu   a ochrany   dôvery   občana v právo. Prípadné obmedzenie existujúcich práv sa však musí realizovať v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy. Zákonodarca pri prijatí takejto právnej úpravy musí zvážiť, či prevažuje verejný záujem na zmene právnej úpravy alebo na ochrane právnej istoty subjektov a ich legitímnych   očakávaní.   Podstatným   je   zvažovanie   medzi   právom   štátu   rozvíjať   svoju legislatívu a prispôsobovať ju novým problémovým situáciám a medzi dôverou občanov v trvalosť právnej úpravy, ktorá je pre nich priaznivá. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil   názor,   že   princíp   právnej   istoty   ako   komponent   právneho   štátu   znamená,   že v špecifických   okolnostiach   nesmie   byť   arbitrárne,   bez   adekvátneho   verejného   záujmu zhoršená do budúcnosti právna pozícia jednotlivca, ako aj právny názor, podľa ktorého z pohľadu   prípadnej   retroaktivity   právnych   noriem   je   podstatnou   otázka   ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať,   ale   (a   „pro   futuro“)   len   zlepšovať   (PL.   ÚS   38/99).   Súčasne   vo   veci sp. zn. PL. ÚS   3/09   ústavný   súd   zdôraznil,   že   na legitímne   očakávania je   nevyhnutné nazerať aj v kontexte generálneho princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého   integrálnou   súčasťou   je   aj   princíp   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   posúdení   §   293bt   ods.   1   až   5   zákona o sociálnom poistení konštatuje, že nepôsobia priamo spätne do minulosti, vykazujú však znaky nepravej retroaktivity. Dotkli sa právnej pozície poberateľov predčasných starobných dôchodkov a mohli zasiahnuť do ich legitímnych očakávaní. Zásadnou v tejto súvislosti je otázka, či intenzita zásahu a jeho prípadná arbitrárnosť dosiahli v okolnostiach danej veci mieru   protiústavnosti.   Ak   by   totiž   výrazne   zhoršovali   doterajšiu   právnu   pozíciu jednotlivcov, mohli by byť v napätí s princípom ochrany legitímneho očakávania.

Ústavný súd na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zásahov štátu do ústavou alebo platnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   už   viackrát   uplatnil   test proporcionality (napr. PL. ÚS 23/06, II. ÚS 152/08, IV. ÚS 107/2010). V tomto prípade je   vhodné   aplikovať   daný   test   na   posúdenie   vybalancovania legitímnych   očakávaní na jednej   strane a verejného záujmu na strane druhej   s prihliadnutím   na skutočnosť,   že v prípade nepravej retroaktivity, na rozdiel od retroaktivity pravej, sa spravidla akceptuje intenzívnejšia miera zásahov do legitímnych očakávaní.

Test proporcionality sa zakladá na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým je posúdenie napadnutej právnej úpravy z hľadiska jej vhodnosti, resp. existencie legitímneho cieľa   a racionálnej väzby   medzi   napadnutou   právnou   normou   a účelom   právnej   úpravy. Druhým krokom je posúdenie napadnutej právnej úpravy uplatnením kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov a tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom slova zmysle, t. j. najmä z hľadiska jej primeranosti vo vzťahu k zamýšľanému cieľu (m. m. PL. ÚS 23/06).

Prvým krokom je z toho hľadiska posúdenie napadnutej právnej úpravy z hľadiska možného   naplnenia   sledovaného   účelu.   Ak   právna   norma   nie   je   spôsobilá   dosiahnuť sledovaný   účel,   možno   ju tak   kvalifikovať ako   výsledok   prejavu   svojvôle   zákonodarcu nezlučiteľný s princípom právneho štátu. V posudzovanom prípade možno vyvodiť zámer zákonodarcu riešiť nedostatok zdrojov na financovanie systému dôchodkového poistenia a zabezpečenie stabilizácie základného fondu dôchodkového poistenia, v rámci práva štátu rozhodnúť o forme organizácie dôchodkového poistenia. Sledovaný zámer je podľa názoru ústavného súdu   racionálne previazaný s filozofiou   vylúčenia súbehu príjmu z pracovnej činnosti a predčasného starobného dôchodku ako osobitne poskytovanej dávky. Ústavný súd prisvedčil názoru vlády, že tento súbeh nekorešpondoval s cieľom zabezpečovania občana náhradným plnením osobitnou dávkou predčasného dôchodku v prípade straty schopnosti vlastnými   silami   zabezpečovať   zdroje   príjmom   zo   zamestnania.   Z tohto   pohľadu   je posudzovaná   úprava   podľa   názoru   ústavného   súdu   racionálne   previazaná   s legitímnym cieľom   a jej   zásah   do   legitímnych   očakávaní dotknutých   subjektov   možno   posúdiť   ako ústavne akceptovateľný.

Ďalším krokom je posúdenie otázky, či dané legislatívne opatrenie bolo skutočne nevyhnutné, keďže právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým spôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06). Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na možnosť voľnej úvahy zákonodarcu, ktorá sa prejavuje pri výbere toho-ktorého legislatívneho riešenia.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   to   (hoci   navrhovatelia   pri   namietaní nesúladu   §   293bt   zákona   o sociálnom   poistení   na   to   vôbec   nepoukázali),   že   zákon o sociálnom   poistení   pri   všetkých   dôchodkových   dávkach   upravuje   dva   nároky:   vznik nároku na dôchodkovú dávku a vznik nároku na výplatu dôchodkovej dávky (ako už bolo uvedené, s. 29 – 30). V tomto prípade zákonodarca ponechal nárok na dôchodkovú dávku a zákonom vylúčil iba nárok na jej výplatu, čím sa zachovala garancia možnosti obnovenia výplaty dávky po odpadnutí prekážky jej vyplácania.

Ústavný   súd   k   otázke,   či   napadnutá   právna   úprava   nezasiahla   drasticky do legitímnych   očakávaní   oprávnených   subjektov,   dodáva,   že   sociálne   práva   uvedené v ústavnom texte sú značne ekonomicky a politicky podmienené. Z ich povahy a v zmysle tradičného ústavného práva vyplýva značný priestor   pre zákonodarcu na úpravu hlavne plnení   uhrádzaných   zo štátneho   rozpočtu,   pričom   však   ultimatívnym   limitom   uváženia zákonodarcu je ľudská dôstojnosť v jej sociálnom kontexte. Z tohto pohľadu sa ani zásada legitímneho očakávania nedá interpretovať tak, aby znemožnila prijatie a aplikáciu novej právnej   úpravy   na následky   vyplývajúce   z právnych   skutočností,   ktoré   vznikli   v období účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Všeobecne sa akceptuje, že nová právna úprava, ktorá   negatívnym   spôsobom   zasiahne   do   právneho   (skutkového)   postavenia   dotknutých subjektov, sa nepovažuje za retroaktívnu, ak nebola nepredvídateľná. V predmetnej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Napokon sa v rámci tretieho kroku zisťuje, či príslušná právna norma je primeraná vo   vzťahu   k   zamýšľanému   cieľu.   Už   v   rámci   prvého   kroku   uplatňovaného   testu proporcionality poukázal ústavný súd na jej racionálnosť, čo zakladá legitímnu úvahu o jej možnosti   dosiahnuť   sledovaný   cieľ.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   zo   strany   štátu o legislatívne   opatrenie,   ktoré   rešpektovalo   ústavné   limity   obmedzenia   základných   práv a slobôd, nepopierajúce jeho podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 prvá veta ústavy).

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava nie je zjavne neprimeraná vo vzťahu k cieľu, ktorý ňou bol sledovaný, čo vedie k záveru o jej ústavnej akceptovateľnosti vyjadrenému v predchádzajúcich častiach tohto nálezu.

Ustanovenie § 293bt ods. 6 zákona o sociálnom poistení je v zásade „technickým“ ustanovením zúčtovania súm neprávom vyplatených na predčasnom starobnom dôchodku v prípadoch,   ak   zanikol   nárok   na   výplatu   tohto   dôchodku   podľa   odsekov   1   a 3   tohto ustanovenia.

Čo sa týka namietaného nesúladu § 293bt zákona o sociálnom poistení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, ústavný súd poukazuje na svoje závery uvedené v časti IV bode 1 v súvislosti s posudzovaním   namietaného   nesúladu   §   67   ods.   4   a 5   zákona   o sociálnom   poistení s označenými   článkami   ústavy.   Treba   osobitne   pripomenúť,   že   ide   o   intertemporálne ustanovenia,   ktorých   obsah   musí   korešpondovať   s   ďalšími   ustanoveniami   zákona o sociálnom poistení, a preto ak pri týchto ustanoveniach nedospel ústavný súd k záveru o ich   nesúlade   s   ústavou,   takýto   záver   sa   musí   vzťahovať   aj   na   napadnuté   prechodné ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012