znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 94/07-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   pléna 20.   júna 2007 vo veci   sťažnosti   S.,   B.,   ktorou   namieta   neústavnosť   a nezákonnosť   volieb   primátora hlavného mesta Slovenskej republiky B., za účasti zvoleného primátora A. Ď., konaných 2. decembra 2006, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2006   doručená   sťažnosť   S.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   neústavnosť a nezákonnosť   volieb   primátora   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   B.   (ďalej   len „primátor B.“), za účasti zvoleného primátora A. Ď., konaných 2. decembra 2006.

Sťažovateľka   neústavnosť   volieb   vidí   v porušení   čl.   30   ods.   4   a čl.   31   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“); a uvádza, že:

„1. Náklady na volebnú kampaň nie sú zákonom určené, ani obmedzené a z toho dôvodu nie je možné hovoriť o rovnakých podmienkach prístupu k volenej funkcii, keďže podmienky sú určované finančnými možnosťami jednotlivých občanov, prípadne politických síl. Existuje jednoznačná príčinná súvislosť medzi finančnými nákladmi na volebnú kampaň a volebnými   výsledkami.   Volebná   kampaň   aj   u úplne   neznámeho   kandidáta,   pokiaľ je dostatočne   finančne   zabezpečená   znamená   výrazný   zisk   volebných   hlasov,   o čom nepochybujú   ani   zákonodarcovia   Slovenskej   republiky,   ktorí   vo   všetkých   volebných zákonoch definujú volebnú kampaň ako jednoznačnú cestu vedúcu k želanému volebnému výsledku.

2. Volebná kampaň je upravená § 30 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších zákonov (v ďalšom Volebného zákona) a pokiaľ môžu niektorí kandidáti mať volebnú kampaň aj mimo obdobia určeného Volebným zákonom nemôžeme hovoriť o rovnakých podmienkach prístupu k volebným funkciám. (...)

Významnou súčasťou slobodnej súťaže politických síl vo voľbách je ovplyvňovanie voličov šírením informácií o kandidátoch.

Ak sa porušia zákonné pravidlá šírenia informácií o kandidátoch v prospech alebo v neprospech   niektorého   kandidáta   spôsobom,   ktorý   môže   ovplyvniť   taký   počet   voličov, že to môže viesť k ovplyvneniu výsledku volieb, tak ide o dôvod pre vyhlásenie výsledku volieb   za   neplatné.   Vychádzajúc   z uvedeného   je   zrejmé,   že   dôvodom   na   vyhlásenie neplatnosti volieb je aj uplatnenie takých volebných praktík, znamenajúcich čo do povahy a rozsahu   závažné   porušenie   príslušných   volebných   právnych   predpisov,   ktoré   môžu ovplyvniť taký počet voličov, že to môže viesť k ovplyvneniu pridelených platných hlasov tomu   kandidátovi,   ktorý   bol   zvolený.   Je   zrejmé,   že   v takomto   prípade   sa   ani   nemôže vyžadovať striktné preukázanie konkrétneho počtu hlasov voličov, ktoré získal takto nekalo zvýhodnený kandidát a ani počtu platných hlasov voličov, ktoré by získal diskriminovaný (v tomto prípade dodržiavajúci Volebný zákon a tak diskriminovaný) kandidát. Ústavný súd má podľa nášho názoru po prvýkrát možnosť sa vyjadriť či bol kandidát diskriminovaný v dostatočnej miere (??!) v dôsledku dodržania Volebného zákona.

Zo   skutočností   uvedených   v sťažnosti   vyplýva,   že   po   volebnej   kampani   došlo v neprospech sťažovateľa k závažným porušeniam ustanovení Volebného zákona. Aj keď sťažovateľ nemôže dokázať presný počet voličov, ktorí sa po nezákonnej volebnej kampani rozhodli voliť iného kandidáta, má za to, že efekt a vplyv volebnej kampane bol mimoriadne účinný vzhľadom na spôsob a rozsah tejto kampane.

Dôležitosť a príčinnú súvislosť medzi volebnou kampaňou, ale najmä jej intenzitou a dĺžkou, k volebným výsledkom dokazujú kandidáti, ktorí sú si istí, že pokiaľ sa im podarí získať pred ostatnými kandidátmi dostatočný náskok nikto sa neodváži spochybniť výsledky volieb, pretože sa domnievajú, že aj tak by žiaden súd neuznal, že volebnú kampaň viedli kvôli získaniu väčšieho počtu hlasov a že práve nedodržaním Volebného zákona získali tento náskok v zisku volebných hlasov.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že:„a) Voľby primátora hlavného mesta SR B. vyhlasuje za neplatné,

b) Ruší vyhlásenie výsledkov volieb pre voľbu primátora hlavného mesta Slovenskej republiky B., resp.

c) Ruší rozhodnutie Mestskej volebnej komisie, ktorým bol za primátora hlavného mesta Slovenskej republiky B. vyhlásený A. Ď. a vyhlasuje za primátora hlavného mesta Slovenskej republiky B. toho, kto bol riadne zvolený.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta   Slovenskej   republiky,   volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   59   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   pre   neústavnosť   alebo nezákonnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, do Európskeho parlamentu alebo   do   orgánu   miestnej   samosprávy   alebo   proti   výsledku   volieb   môže   podať   okrem navrhovateľov   uvedených   v   §   18   ods.   1   písm.   a)   až   e)   aj   politická   strana,   ktorá sa na voľbách zúčastnila (...).

Predmetom námietky sťažovateľky je porušenie ústavy a zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o voľbách   do   samosprávy“)   vo   voľbách   primátora   B.   konaných 2. decembra 2006.

Porušenie ústavy a zákona o voľbách do samosprávy vidí sťažovateľka vo volebnej kampani,   kde „došlo   v neprospech   sťažovateľa   k závažným   porušeniam   ustanovení Volebného   zákona.   Aj keď   sťažovateľ   nemôže   dokázať   presný   počet   voličov,   ktorí sa po nezákonnej   volebnej   kampani   rozhodli   voliť   iného   kandidáta,   má   za   to,   že   efekt a vplyv   volebnej   kampane   bol   mimoriadne   účinný   vzhľadom   na   spôsob   a rozsah   tejto kampane“.

Sťažovateľka   namieta,   že „náklady   na   volebnú   kampaň   nie   sú   zákonom   určené, ani obmedzené a z toho dôvodu nie je možné hovoriť o rovnakých podmienkach prístupu k volenej   funkcii,   keďže   podmienky   sú   určované   finančnými   možnosťami   jednotlivých občanov, prípadne politických síl“.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie   musia   umožňovať   a   ochraňovať   slobodnú   súťaž   politických   síl v demokratickej spoločnosti.

Podľa § 30 ods.   1 zákona o voľbách do samosprávy volebná kampaň je činnosť politickej strany, nezávislého kandidáta, prípadne ďalších subjektov zameraná na podporu alebo   slúžiaca   na   prospech   kandidujúcej   politickej   strany   alebo   nezávislého   kandidáta vrátane   inzercie   alebo   reklamy   prostredníctvom   rozhlasového   a   televízneho   vysielania, hromadných informačných prostriedkov, plagátov alebo iných nosičov informácií.

Citovaný   zákon   upravuje   dĺžku   kampane,   volebné   moratórium,   rovnaký   prístup politických   strán   a nezávislých   kandidátov   do   vysielania,   ako   aj   umiestnenie   plagátov a iných nosičov na verejných priestranstvách.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   zaujal   stanovisko   k účelu   práva zúčastňovať sa na správe veci verejných, keď uviedol, že priama účasť občanov na tejto správe je jedným   zo   základných   politických   práv   občanov   v demokratickej   spoločnosti, pričom pod správou vecí verejných je potrebné rozumieť účasť občana na politickom živote štátu, správe štátu a na správe verejných záležitostí v obciach (II. ÚS 9/2000).

Právo   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   poskytuje   občanom   príležitosť hlasovať o otázkach verejného záujmu aj v orgánoch miestnej samosprávy (o primátorovi alebo poslancoch).

Súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti plnili,   a tak   zaručili   možnosť   prístupu   k voleným   a iným   verejným   funkciám.   Ak   tieto orgány   porušia   svoje   povinnosti,   a tak   sťažia,   uľahčia   alebo   znemožnia   uchádzanie   sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (III. ÚS 75/01).

V inom svojom rozhodnutí ústavný súd k otázke aktívneho volebného práva vyslovil názor, že len hrubé a závažné porušenie alebo opätovné porušenie zákonov upravujúcich prípravu a priebeh volieb môže byť príčinou pre uplatnenie právomoci ústavného súdu, ktorá mu umožňuje rozhodnúť podľa čl. 63 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda zmeniť dosiahnutý výsledok volieb súdnym rozhodnutím. Namietané nezákonné konanie musí mať priamy   vplyv   na   dosiahnutý   výsledok   volieb.   Túto   skutočnosť   musí   sťažovateľ   nielen namietať, ale aj doložiť exaktnými dôkazmi. Nestačí samotné označenie dôkazov. Dôkazné bremeno znáša sťažovateľ (PL. ÚS 13/02).

Sťažovateľka pripustila, že nemôže preukázať počty voličov, ktoré sa jej nepodarilo osloviť, ale spája to najmä s počtom veľkoplošných bilbordov dvoch prvých kandidátov a s ich finančnou situáciou.

Sťažovateľka   nepreukázala,   že   by   nad   všetku   pochybnosť   zásahom   týchto informačných prostriedkov malo dôjsť k porušeniu ústavného princípu, a to ani s rozumnou mierou pravdepodobnosti, ktoré porušenie by mohlo ovplyvniť slobodnú súťaž politických síl   v demokratickej   spoločnosti.   Sťažovateľka   nedoložila   ani   „hrubosť“   a   „závažnosť“ porušenia zákona, ktoré by mali za následok takéto porušenie ústavného princípu ochrany slobodnej súťaže politických síl. Napriek dôkaznej povinnosti ani neoznačila, k porušeniu ktorého ustanovenia zákona o voľbách do orgánov samosprávy malo dôjsť.

Slobodnú   súťaž   politických   síl   nemožno   ponímať   v použití   jedného   spôsobu prezentácie politických síl, ale v mnohorakosti, pestrosti a sústavnosti takéhoto súperenia.

Volebný výsledok   dosiahnutý   kandidátom   sťažovateľky   vo   voľbách   primátora   B. nebol ovplyvnený nijakým negatívnym zásahom.

Sťažovateľka žiadala aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne.   Ak hoci   len   jeden   z týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Keďže v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,   neboli   naplnené   všetky   tri   predpoklady   na   ustanovenie   zástupcu   v konaní o sťažnosti.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia   sťažnosti   je   aj zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   ústavný   súd   môže   vysloviť, ak nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   a základným   právom alebo slobodou, ktoré namieta sťažovateľka (II. ÚS 214/05, III. ÚS 248/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2007