znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 92/2011-173

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   pléne   zloženom   z   predsedníčky   Ivetty Macejkovej   a   zo   sudcov   Jána   Auxta,   Petra   Brňáka,   Ľubomíra   Dobríka,   Ľudmily Gajdošíkovej,   Juraja   Horvátha,   Sergeja   Kohuta,   Jána   Lubyho,   Milana   Ľalíka,   Lajosa Mészárosa,   Marianny   Mochnáčovej,   Ladislava   Orosza   a   Rudolfa   Tkáčika   na   verejnom zasadnutí   29.   júna   2011   vo   veci   disciplinárneho   konania   podľa   čl.   136   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov   proti   Š.   H.,   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Š.   H.,   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   §   129   ods.   2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

j e   v i n n ý

zo   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   s   poukazom   na   §   74e   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   spočívajúceho   v pokračovaní   v   porušovaní   povinností   súdneho   funkcionára   napriek   výzve   na   jeho odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva,  

n a   t o m   s k u t k o v o m   z á k l a d e,

že   porušil   povinnosti   vykonávať   svoju   funkciu   predsedu   súdu   svedomito,   riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení neskorších   predpisov   tým,   že opakovane ako   kontrolovaný subjekt   neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2., 3. a 4. augusta 2010 audítorskej skupine Ministerstva financií Slovenskej   republiky   vykonať   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   vládny   audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení   s   verejnými   prostriedkami,   efektívnosti   a   účinnosti   finančného   riadenia   a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431“.

2. Za   konanie   uvedené   v   bode   1   tohto   rozhodnutia   sa   JUDr.   Š.   H. u k l a d á   disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. novembra 2010   doručený   návrh   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 2 prvej vety a § 32 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na disciplinárne konanie proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože porušil povinnosti vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a   z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 502/2001 Z. z.“), a to tým, že ako kontrolovaný subjekt opakovane neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2. až 4. augusta 2010 audítorskej skupine   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“) napriek riadne udelenému povereniu vykonať na najvyššom súde vládny audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností ustanovených   osobitnými   predpismi   a   nakladania   s   majetkom   štátu,   vrátane   overenia splnenia   prijatých   opatrení   na   nápravu   nedostatkov   zistených   vládnym   auditom č.   MF/008382/2009-1431,   ako   aj   tým,   že   ako   predseda   Najvyššieho   súdu...   listom č. Spr 934/2010 zo dňa 03. 08. 2010 oznámil Ministrovi financií..., že nemôže akceptovať požiadavku na vykonanie vládneho auditu na Najvyššom súde..., pretože na jeho vykonanie nemá   Ministerstvo   financií...   nemá   právomoc,   čím   naplnil   pojmové   znaky   závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich“.

Po podrobnom odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol   tak,   že «uzná   JUDr.   Š.   H.,   sudcu   a   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   vinného   zo   spáchania   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a uloží mu za uvedené závažné disciplinárne previnenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne opatrenie „zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka“».

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   k   návrhu   vyjadril   podaním   zo   16.   marca   2011 doručeným ústavnému súdu 22. marca 2011. V tomto podaní okrem iného uviedol:«Skutok podrobne uvedený v enunciáte návrhu na začatie disciplinárneho konania sa stal. Argumenty uvedené v odôvodnení návrhu na začatie disciplinárneho konania, pokiaľ sa   týkajú   dejového   priebehu   skutku,   sú   akceptovateľné.   Absolútne   neprijateľné   sú   však právne   úvahy   a   závery   navrhovateľky   -   ministerky   spravodlivosti   L.   Ž.   -   uvedené   v odôvodnení návrhu. Nielen preto, že sú v celom rozsahu prevzaté z trestného oznámenia, ktoré   17.   augusta   2010   podal   na   predsedu   Najvyššieho   súdu...   podpredseda   vlády   a minister financií... Ing. I. M... ale najmä preto, že sú vecne nesprávne a sú v rozpore s Ústavou...

Najvyšší   súd...   republiky   ako   subjekt   sektora   verejnej   správy   možno   podľa navrhovateľky subsumovať pod definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 502/2001 Z. z. Zároveň je Najvyšší súd... na účely zákona č. 502/2001 Z. z. v súlade s § 2 ods, 2 písm. p) tohto zákona taktiež ústredným orgánom, keďže spĺňa definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) tohto zákona a súčasne spravuje kapitolu štátneho rozpočtu podľa § 9 ods. 1 písm. f) zákona č. 523/2004 Z. z...

S prihliadnutím na uvedené je potrebné uviesť, že pri identifikovaní subjektov, v ktorých Ministerstvo financií... vykonáva vládny audit, nie je možné uplatňovať definíciu ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ale pri výkone finančnej kontroly a vládneho auditu je potrebné vychádzať z explicitnej úpravy zákona č. 502/2001 Z. z., ktorý pre účely výkonu finančnej kontroly vnútorného auditu a vládneho auditu legálne vymedzuje v § 2 pojmy, ktorých obsah je relevantný pre aplikáciu všetkých ustanovení citovaného predpisu. V súlade s cieľmi, ktoré sa majú zákonom č. 502/2001 Z. z. dosiahnuť, dáva citovaný zákon pojmu „orgán verejnej správy“ a pojmu „ústredný orgán“ osobitný význam. Zámerom zákonodarcu bolo v danom prípade vymedziť na účely výkonu vládneho auditu konkrétny okruh osôb a subjektov, cez výslovnú úpravu cieľovej skupiny vrátane vlastnej definície subjektov, na ktoré sa úprava vzťahuje. S cieľom aplikovať zákon č. 502/2001 Z. z. vo vzťahu k vymedzeniu auditovaných osôb nie je možné zjednodušene vychádzať bez kontextu a súvislostí z argumentácie o teórii práva o trojdelení štátnej moci, ale je potrebné dôsledne prihliadať na účel, ktorý právna úprava sleduje.

Naďalej zastávam názor, že som neporušil žiadne ustanovenie zákona č. 502/2001 Z. z., č. 523/2004 Z. z., ani zákona č. 540/2001 Z. z. a že moje konanie bolo a je konformné s Ústavou..., aj so zákonom o sudcoch a prísediacich a zákonom o súdoch. Tvrdím, že minister   financií,   ani   Ministerstvo   financií...   nie   je   oprávnené   vykonať   vládny   audit hospodárenia na Najvyššom súde... V dôsledku toho správne potrestanie najvyššieho súdu je nezákonné, lebo vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení zákona č. 502/2001 Z. z, preto tiež nemá zákonný základ ani disciplinárne stíhanie predsedu Najvyššieho súdu... Najvyšší   súd...   nie   je   kontrolovaným   subjektom   ani   podľa   ďalších   zákonných ustanovení, lebo nezodpovedá kritériám v žiadnom z nich. Nemožno ho napr. považovať za rozpočtovú organizáciu v zmysle uvedeného zákona, lebo nemá zriaďovateľa. Najvyšší súd bol zriadený zákonom, preto nezodpovedá kritériám podľa § 2 ods. 2 písm. f) citovaného zákona.   Rovnako   nesprávny   je   právny   názor,   že   Najvyšší   súd...   je   auditovanou   osobou podľa   §   2   ods.   2   písm.   i)   zák.   č.   502/2001   Z.   z.,   lebo   aj   v   tomto   prípade   musí   byť auditovanou osobou orgán verejnej správy, jeho vnútorný organizačný útvar, iná právnická osoba a fyzická osoba, ak sa jej poskytujú verejné prostriedky a ďalšia právnická osoba a fyzická osoba za podmienok, ktoré ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis, len vtedy, ak jej činnosť zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 1 ods. 1 zák. č. 502/2001 Z. z.... Právny názor Najvyššieho súdu... zodpovedá nielen právnym predpisom Slovenskej republiky   (vrátane   článku   2   ods.   2   Ústavy...),   ale   rešpektuje   aj   stanoviská   Benátskej komisie, vyplývajúce z jej správy o nezávislosti súdnictva zo 16. marca 2010, číslo CDL- AD(2010)004 v zmysle ktorých, akékoľvek zasahovanie a vytváranie možností ovplyvňovať súdne konanie a rozhodovanie čo aj zásahmi do financovania súdnictva alebo jeho kontrola orgánmi verejnej správy nie je prípustné.

Skutočnosť,   že   o   takéto   zásahy   zo   strany   ministerstva   financií   môže   dochádzať vyplýva aj z doterajšieho priebehu sporu o pôsobnosť vykonať kontrolu hospodárenia na Najvyššom   súde...   Možno   však   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   právo   vykonať   finančnú kontrolu by mohlo mať vplyv na súdne rozhodovanie (čo aj nepriamy a vonkajší, ako to vyplýva zo záverov Benátskej komisie), čo je nedovolené. V tejto súvislosti možno poukázať aj   na uznesenie Ústavného   súdu...   číslo   PL.   ÚS 97/07-43 z 20.   septembra 2007,   ktoré vylúčilo   akékoľvek   snahy   o   kontrolu   súdnej   moci   dokonca   aj   vo   vzťahu   k Ministerstvu spravodlivosti....

Najvyšší súd... hospodári s prostriedkami rozpočtu, ktorý bol schválený Národnou radou SR, a preto hospodárenie s týmito prostriedkami kontroluje Najvyšší kontrolný úrad SR v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade SR v znení neskorších predpisov.

Zo žiadneho iného právneho predpisu (ani zo zák. č. 502/2001 Z. z.) nevyplýva inému orgánu   právo   vykonávať   na   Najvyššom   súde...   kontrolu   hospodárenia.   Takáto   právna úprava   rešpektuje   zásadu   nezávislosti   súdnej   moci   od   moci   výkonnej,   lebo   najvyšší kontrolný   úrad   nie   je   orgánom   verejnej   správy,   a   preto   nemôže   výkonom   kontroly zasahovať do výkonu súdnej moci alebo ju nejakým spôsobom ovplyvňovať....

Zodpovedá skutočnosti, že ministerstvo financií je orgánom oprávneným vykonávať vládny audit a bez akýchkoľvek pochybností je auditujúcim orgánom v zmysle § 2 ods. 2 písm. g) zák. č. 502/2001 Z. z.

Predmetný spor medzi Ministerstvom financií… a Ministerstvom spravodlivosti… na jednej strane a Najvyšším súdom… na strane druhej, je nepochybne sporom diametrálne odlišných právnych názoroch na výklad a aplikáciu... uvedených ustanovení zákonov. Nepochybujem o tom, že ministerka spravodlivostí ešte pred podaním predmetného návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania...   poznala   vyššie   citované   rozhodnutie Ústavného súdu...

Nebudem skúmať dôvody, pre ktoré JUDr. Š. povolila vykonanie kontroly... Nepochybujem ani o tom, že konala „bona fide“ a aby sa vyhla prípadnému konfliktu takého druhu aký vznikol v dôsledku môjho právneho názoru.».

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   predseda   najvyššieho   súdu   navrhol,   aby   plénum ústavného súdu „rozhodlo, že JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu..., podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oslobodzuje spod návrhu na začatie disciplinárneho konania vo   veci   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2,   písm.   c)   zákona   o sudcoch a prísediacich, ktorého sa mal dopustiť tak, ako je uvedené v enunciáte návrhu na začatie disciplinárneho konania, lebo skutok nie je disciplinárnym previnením podľa § 116 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“.

Ústavný   súd   o   námietkach   predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   rozhodol   na neverejnom zasadnutí pléna konanom 10. mája 2011 uznesením sp. zn. PL. ÚS 92/2011 tak, že   sudcov,   proti   ktorým   boli   vznesené   námietky   zaujatosti   oboma   účastníkmi   konania, nevylúčil   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci.   Súčasne   10.   mája   2011   prijal   návrh navrhovateľky na ďalšie konanie.

Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení doručenom   ústavnému   súdu   13.   júna   2011   dodatočne   namietal,   že   návrh   je   podaný neoprávnenou osobou, a taktiež opätovne podal námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu   JUDr.   Horváthovi.   Súčasťou   tohoto   podania   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu sp.   zn.   5   Sžf   18/2011   z   28.   apríla   2011,   ktorý   podľa   predsedu   najvyššieho   súdu „prejudiciálne   rozhodol,   že   v   disciplinárnom   návrhu   popísaný   skutok   nie   je   žiadnym protiprávnym konaním, teda deliktom“. Týmto rozsudkom „najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. januára 2011 sp. zn. 3 S 314/2010, ktorým krajský súd zrušil   rozhodnutie   Ministerstva   financií   SR   z   11.   augusta   2010,   ktorým   bola   v   zmysle ustanovenia § 36 ods. 1 písm. a) zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   uložená žalobcovi pokuta vo výške 33.193,91 eura za porušenie povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2 písm.   a)   v   spojení   s   §   35d   ods.   7   zákona   č.   502/2001   Z.   z.,   a   to   povinnosti   vytvoriť ministerstvu, ako auditujúcemu orgánu podmienky na vykonanie vládneho auditu a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh podľa poverenia Ministra financií Slovenskej republiky z 21. júla 2010 č. MF/020449/2010-1431“.

Vo   veci   sa   konalo   ústne   pojednávanie   15.   júna   2011.   Obaja   účastníci   (za navrhovateľku štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) zotrvali na   svojich   písomných   stanoviskách,   pričom   svoju   argumentáciu   v   celom   rozsahu zopakovali.   Súčasne   k   veci   boli   vypočuté   aj   dve   svedkyne   -   pracovníčky   ministerstva financií, ktoré potvrdili, že im nebolo umožnené vykonať vládny audit na najvyššom súde, aj napriek tomu, že zo strany ministerstva financií boli všetky zákonné náležitosti na jeho vykonanie splnené.

V rámci prerokovania návrhu ministerky spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania   proti   predsedovi   najvyššieho   súdu   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   dôkazným materiálom   predloženým   účastníkmi   konania   a   ich   vyjadreniami   k   veci   a   po   vykonaní dokazovania rozhodol na základe svojich právnych úvah.

II.

Relevantná ústavná a právna úprava disciplinárneho konania

Podľa   čl.   136   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   vykonáva   disciplinárne   konanie   voči predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podpredsedovi   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd v pléne aj vo veci uvedenej v čl. 136 ods. 3 ústavy.

Podľa   §   74e   zákona   o   ústavnom   súde   na   disciplinárne   konanie   voči   predsedovi Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podpredsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi sa primerane použijú osobitné predpisy.

V prípade disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu je to zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Podľa § 117 ods. 1 zákona o sudcoch za disciplinárne previnenie disciplinárny súd uloží niektoré z týchto disciplinárnych opatrení:

a) napomenutie,

b) zníženie funkčného platu až o 15 % na obdobie najviac troch mesiacov a pri opätovnom disciplinárnom previnení, ktorého sa sudca dopustil v čase pred zahladením disciplinárneho postihu, na obdobie najviac šiestich mesiacov,

c) odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu, ak ide o previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. e),

d) vydanie a zverejnenie rozhodnutia o tom, že dotknutý sudca v príslušnom roku nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj svojich majetkových prírastkov.

Podľa § 117 ods. 2 zákona o sudcoch disciplinárne opatrenie podľa odseku 1 písm. c) nemožno   uložiť   predsedovi   najvyššieho   súdu   a   podpredsedovi   najvyššieho   súdu. Disciplinárne opatrenia podľa odseku 1 možno uložiť jednotlivo alebo popri sebe. Odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu sa uloží vždy, ak sudca spáchal disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. e). Za disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. d) disciplinárny súd uloží aj disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 1 písm. d).

Podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch za závažné disciplinárne previnenie alebo za priestupok, ktorý má súčasne povahu závažného disciplinárneho previnenia, disciplinárny súd uloží niektoré z týchto disciplinárnych opatrení:

a) preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa,

b) zníženie funkčného platu o 50 % až 70 % na obdobie troch mesiacov až jedného roka,

c) odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu, ak ide o závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. c), alebo

d) vydanie a zverejnenie rozhodnutia o tom, že dotknutý sudca v príslušnom roku nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj svojich majetkových prírastkov, čím mohol   narušiť   vážnosť   a   dôstojnosť   funkcie   sudcu   alebo   ohroziť   dôveru   v   nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Podľa § 117 ods. 6 zákona o sudcoch disciplinárne opatrenie podľa odseku 1 písm. c) nemožno   uložiť   predsedovi   najvyššieho   súdu   a   podpredsedovi   najvyššieho   súdu. Disciplinárne   opatrenia   podľa   odseku   5   možno   uložiť   jednotlivo   alebo   popri   sebe. Odvolanie z funkcie sudcu, okrem závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. d), nemožno uložiť spolu s iným opatrením podľa odseku 5. Za závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. d) disciplinárny súd uloží aj disciplinárne opatrenie podľa odseku 5 písm. d). Odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu sa uloží vždy, ak sudca spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. c).

Podľa § 129 ods. 2 zákona o sudcoch ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia alebo priestupku, rozhodne, že je vinný, a uloží mu disciplinárne opatrenie podľa tohto zákona.

Podľa § 129 ods. 4 zákona o sudcoch ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sa sudca   disciplinárneho   previnenia   alebo   priestupku   nedopustil   alebo   že   mu   nemožno disciplinárne previnenie alebo priestupok preukázať, sudcu oslobodí. Poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, odkáže s jeho nárokom na občianskoprávne konanie alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

Podľa § 129 ods. 7 zákona o sudcoch predseda disciplinárneho senátu rozhodnutie vyhlási na ústnom pojednávaní a vždy verejne...

III.

Závery ústavného súdu

Navrhovateľka predložila ústavnému súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch v spojení s § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, ktorého   sa   mal   dopustiť   tým,   že   neumožnil   audítorskej   skupine   ministerstva   financií v dňoch 29. júla 2010, 2. až 4. augusta 2010 vykonať vládny audit na najvyššom súde zameraný na overenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami a nakladaní s majetkom štátu, pričom podaním z 3. augusta 2010 ministrovi   financií   oznámil,   že   nemôže   akceptovať   požiadavku   na   vykonanie   vládneho auditu, pretože na jeho vykonanie na najvyššom súde nemá ministerstvo financií právomoc. Na základe uvedeného sa navrhovateľka domnieva, že predseda najvyššieho súdu sa dopustil   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona o sudcoch.

Ústavný súd vychádzal v danom prípade z princípov, ktoré považoval za relevantné už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí z 26. septembra 2007 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 97/07. Ústavný súd konštatoval, že uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti voči   predsedovi   najvyššieho   súdu   je   konaním   o   ochrane   ústavnosti.   Otázka   uplatnenia disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu je nepochybne aj otázkou ústavnoprávnou, ktorá ide nad rámec výkladu a aplikácie zákonnej úpravy a bezprostredne súvisí s uplatňovaním základných princípov právneho štátu.

Pri   posúdení   predmetnej   veci   teda   nebolo   možné   neprihliadnuť   na   skutočnosť, že   ústavodarca   zveril   ústavnému   súdu   disciplinárne   konanie   práve   a   len   vo   vzťahu   k sudcom   ústavného   súdu,   predsedovi   a   podpredsedom   najvyššieho   súdu   a   generálnemu prokurátorovi. Odlíšením režimu uplatňovania disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu od režimu, ktorému podliehajú sudcovia všeobecných súdov, ústavodarca jednoznačne   vyjadril   svoj   úmysel   priznať   rozhodovaniu   o   disciplinárnom   previnení predsedu najvyššieho súdu rozmer ochrany ústavnosti.

V disciplinárnom konaní voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd môže a musí chrániť ústavnosť v zásade dvoma spôsobmi: buď voči predsedovi najvyššieho súdu, ktorý sa svojím konaním dopustí takého disciplinárneho previnenia, ktoré svojou závažnosťou alebo svojimi   účinkami   smeruje voči   ústavným   normám,   princípom   a   hodnotám,   alebo naopak   voči   prípadom,   v   ktorých   by   voči   nositeľovi   verejnej   funkcie   tak   zásadného ústavného významu mohla byť disciplinárna zodpovednosť vyvodená bez ohľadu na dopad, ktorý to vyvolá vo vzťahu k ústavným normám, princípom a hodnotám.

Pri   uplatňovaní   disciplinárnej   zodpovednosti   voči   predsedovi   najvyššieho   súdu ústavný súd musí zohľadniť predovšetkým ústavný princíp nezávislosti súdnej moci (čl. 141 ods. 1 ústavy), ako aj princíp nezávislosti sudcu (čl. 144 ods. 1 ústavy) a princípu deľby moci, ktoré sú limitované širšie než len gramatickým výkladom zákona.

Pokiaľ ide o aspekt týkajúci sa nezávislosti súdnej moci, ústavný súd už konštatoval, že ide   o   tú   zložku   štátnej   moci,   ktorá   je «...   jedným   z   fundamentálnych   komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „peňaženkou“, je tou inštitucionálne a   mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou z   tradičných   zložiek   štátnej   moci.   Reálnosť   garancií   nezávislosti   súdnej   moci   je   preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi (I. ÚS 54/01).». Z uvedeného vyplýva potreba osobitnej pozornosti ústavného súdu vždy, keď iná zo zložiek štátnej moci akýmkoľvek spôsobom zasahuje do vnútorných pomerov súdnej moci. Mimoriadna ostražitosť sa žiada práve vtedy, ak ide o postup, ktorý by   mal   naznačovať   hierarchizáciu   vzťahu   medzi   súdnou   mocou   na   jednej   strane a zákonodarnou, resp. výkonnou mocou na strane druhej práve v neprospech moci súdnej.

Predseda najvyššieho súdu je zároveň aj sudcom, ktorého nezávislosť je garantovaná čl. 144 ods. 1 ústavy. Toto jeho ústavné postavenie treba brať na zreteľ aj v prípadoch, ak plní úlohy týkajúce sa úsekov štátnej správy.

Jednou zo zásad, ktoré sú súčasťou princípu deľby moci, je zásada samostatnosti moci,   ktorá   s   istým   zjednodušením   znamená,   že   vo   sfére   vlastnej   ústavnej   a   zákonnej pôsobnosti   majú   byť   orgány   tej-ktorej   moci   chránené   pred   akýmikoľvek   priamymi   či nepriamymi zásahmi zo strany orgánov inej zložky verejnej moci.

Výkonom   spravodlivosti,   resp.   výkonom   súdnictva   sú   v   Slovenskej   republike poverené súdy. Ministerstvo financií ako ústredný orgán štátnej správy ani v zmysle ústavy a ani v zmysle zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia jej siedmej hlavy, nie je orgánom, ktorý by mohol a mal ašpirovať na postavenie subjektu, ktorý svojou kontrolnou či inou činnosťou   bude regulovať alebo inak ovplyvňovať vnútorné pomery v justícii.   To však neznamená,   že   by   malo   byť   vylúčené   z   výkonu   akejkoľvek   kontrolnej   činnosti   aj v oblastiach spadajúcich do jeho autonómnej pôsobnosti, t. j. v oblastiach, v rámci ktorých dochádza k realizácii vlastného poslania uvedeného štátneho orgánu. Vonkajšia kontrola, kontrola subjektom, ktorý nie je súčasťou kontrolovaného systému, sa voči súdnej moci vzhľadom na jej nezávislosť môže uplatňovať iba obmedzene. V každom prípade musí mať nespochybniteľný právny základ, ako aj jednoznačne vymedzený rozsah. V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu uvedené kritériá splnené.

Podľa § 35a ods. 1 zákona č. 502/2001 Z. z. ministerstvo financií vykonáva vládny audit   v   ústrednom   orgáne;   v   ústredných   orgánoch,   ktorými   sú   Najvyšší   kontrolný úrad Slovenskej republiky a Slovenská informačná služba, vykonáva vládny audit ministerstvo financií za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch.

Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 502/2001 Z. z. sa orgánom verejnej správy na účely tohto zákona rozumie subjekt sektora verejnej správy podľa osobitného predpisu (§   3   zákona   č.   523/2004   Z.   z.   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a právnická osoba, ktorej prostredníctvom sa poskytujú prostriedky Európskej únie.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   523/2004   Z.   z.“)   subjektmi   verejnej   správy   sú   právnické   osoby   zapísané   v   registri organizácií   vedenom   Štatistickým   úradom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „štatistický úrad“) podľa osobitného predpisu (§ 19 až § 21 zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v znení neskorších predpisov) a zaradené vo verejnej správe v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, a to v ústrednej správe, v územnej samospráve a vo fondoch sociálneho poistenia a fondoch zdravotného poistenia.

Najvyšší súd je ako organizácia zapísaný v registri organizácií vedenom štatistickým úradom v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, z čoho je nepochybne zrejmé a jednoznačné, že najvyšší súd je na rozpočtové účely subjektom verejnej správy a ako taký hospodári s verejnými prostriedkami. Register organizácií, kde je v rámci sektora verejnej   správy   uvedený   aj   najvyšší   súd,   je   vedený   štatistickým   úradom   aj   v   súlade s Nariadením Rady (ES) č. 2223/96 o európskom systéme národných a regionálnych účtov v spoločenstve ako právne záväzným aktom   Európskej únie. Zatriedenie organizácií do tohto   registra   štatistickým   úradom   má   formalizovaný   postup,   kritériá   upravené   priamo citovaným nariadením a v praxi sa vykonáva na základe dôkladného posúdenia všetkých kritérií.   Na základe zaradenia alebo nezaradenia do sektora verejnej správy nadobúdajú právnické   osoby   v   členskom   štáte   na   účely   rozpočtovania,   vykazovania   a   nakladania s verejnými prostriedkami status subjektu sektora verejnej správy alebo právnickej osoby mimo sektora verejnej správy.

Najvyšší súd ako subjekt sektora verejnej správy možno subsumovať pod definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 502/2001 Z. z. Zároveň je najvyšší súd na účely zákona č. 502/2001 Z. z. v súlade s § 2 ods. 2 písm. p) tohto zákona taktiež ústredným orgánom, keďže spĺňa definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) tohto zákona a zároveň spravuje kapitolu štátneho rozpočtu podľa § 9 ods. 1 písm.   f)   zákona   č.   523/2004   Z.   z.   Sú   teda   splnené   obe   hmotnoprávne   podmienky rozhodujúce pre zaradenie najvyššieho súdu medzi ústredné orgány definované zákonom č. 502/2001 Z. z., hoci najvyšší súd je orgánom verejnej správy iba v tom, že je správcom kapitoly štátneho rozpočtu.

S   prihliadnutím   na   uvedené   je potrebné uviesť,   že   pri   identifikovaní   subjektov, v ktorých ministerstvo financií vykonáva vládny audit, nie je možné uplatňovať definíciu ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ale je potrebné vychádzať z explicitnej úpravy zákona č. 502/2001 Z. z., ktorý pre účely výkonu finančnej kontroly vnútorného auditu a vládneho auditu legálne vymedzuje v § 2 pojmy, ktorých obsah je relevantný na aplikáciu všetkých ustanovení citovaného predpisu.

V súlade s cieľmi, ktoré sa majú zákonom č. 502/2001 Z. z. dosiahnuť, dáva citovaný zákon   pojmu   „orgán   verejnej   správy“   a   pojmu   „ústredný   orgán“   osobitný   význam. Zámerom zákonodarcu bolo v danom prípade vymedziť na účely výkonu vládneho auditu konkrétny okruh osôb a subjektov cez výslovnú úpravu cieľovej skupiny vrátane vlastnej definície   subjektov,   na   ktoré   sa   úprava   vzťahuje.   S   cieľom   aplikovať   zákon č. 502/2001 Z. z. vo vzťahu k vymedzeniu auditovaných osôb nie je možné zjednodušene vychádzať bez kontextu a súvislostí z argumentácie o teórii práva o trojdelení štátnej moci, ale je potrebné dôsledne prihliadať na účel, ktorý právna úprava sleduje.

Najvyšší súd je najvyšším orgánom súdnej moci v oblasti všeobecného súdnictva. Nezávislosť   postavenia   najvyššieho   súdu   pri   výkone   jeho   pôsobnosti   v   zmysle   už uvedeného   je zabezpečená   inými ústavnými a zákonnými prostriedkami   bez ohľadu   na spôsob   financovania.   Spôsob   financovania   najvyššieho   súdu   a   postupy   pri   následnom overovaní   jeho   hospodárenia   a   nakladania   s   verejnými   prostriedkami   neovplyvňujú nezávislý   výkon   súdnictva   najvyšším   súdom   v   rámci   jeho   postavenia   a   pôsobnosti zakotvenej   priamo   ústavou   a   osobitnými   zákonmi   upravujúcimi   jeho   činnosť   a   ďalšie právomoci.

Najvyšší   súd   ako   právnická   osoba   hospodári   s   verejnými   prostriedkami   a   pri realizácii tejto činnosti, ako aj pri zabezpečovaní bežnej prevádzky súdu nejde o výkon súdnej   moci.   Najvyšší   súd   má   v   tomto   smere   rovnaké   postavenie   ako ktorákoľvek   iná právnická osoba, ktorá verejné prostriedky používa na zabezpečenie svojej činnosti. Spôsob financovania najvyššieho súdu, jeho rozpočtové hospodárenie a postavenie organizácie ako jednej   zložky   rozpočtu   verejnej   správy   nie   je   atribútom   činností,   ktoré   najvyšší   súd zabezpečuje   pri   výkone   súdnej   moci.   Tým,   že   sa   najvyšší   súd   na   účely   zákona č. 502/2001 Z. z. považuje za orgán verejnej správy, nie je ohrozené ani ovplyvnené jeho nezávislé postavenie ako najvyššieho orgánu súdnej moci. Samotným výkonom vládneho auditu nemožno žiadnym spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci najvyššieho súdu, keďže predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu súdnej moci, ale overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami,   efektívnosti   a   účinnosti   finančného   riadenia   a   ďalších   skutočností ustanovených   osobitnými   predpismi   v   oblasti   nakladania   s   majetkom   štátu.   V   danom prípade   sa   malo   overiť   aj   plnenie   prijatých   opatrení   na   nápravu   nedostatkov   zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431 vykonaným v roku 2009 na najvyššom súde.

Podľa názoru ústavného súdu celá dokumentácia súvisiaca s týmto disciplinárnym konaním, ako aj priebeh ústneho pojednávania potvrdili, že predseda najvyššieho súdu pri výkone funkcie orgánu riadenia a správy súdov svojím konaním porušil povinnosti podľa § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. vytvoriť ministerstvu financií   ako   auditujúcemu   orgánu   podmienky   na   vykonanie   vládneho   auditu   podľa poverenia ministra financií č. MF/020449/2010-1431 z 21. júla 2010 a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh, a tiež porušil povinnosti pri výkone štátnej správy súdov podľa § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov, pretože v dňoch 29. júla 2010, 2. augusta 2010, 3. augusta 2010 a 4. augusta 2010 neumožnil audítorskej skupine ministerstva financií vykonať vládny audit na najvyššom súde, čo následne oznámil aj ministrovi financií.

V zmysle § 35 ods. 1 zákona o súdoch predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu podľa tohto zákona [napr. podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch predseda   súdu   vykonáva   správu   súdu   tým,   že   zabezpečuje   chod   súdu   po   stránke ekonomickej, materiálnej a finančnej] a podľa osobitných zákonov. Jedným z osobitných zákonov, podľa ktorých predsedu súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu, je aj zákon č. 502/2001 Z. z. Z ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. vyplýva pre predsedu najvyššieho súdu povinnosť vytvoriť podmienky na vykonanie následnej finančnej kontroly a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jej začatie a riadny priebeh.

Podľa ustanovenia § 115 zákona o sudcoch sudca je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne   previnenie   a   za   konanie,   ktoré   má   znaky   priestupku   podľa   osobitného predpisu,   alebo   za   konanie,   ktoré   môže   byť   postihnuté   sankciami   podľa   osobitných predpisov.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch závažným disciplinárnym previnením   je   opakované   porušenie   povinnosti   pri   výkone   štátnej   správy   súdu   podľa osobitného   predpisu   (§   42   zákona   o   súdoch),   pokračovanie   v   porušovaní   povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva.

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. je pri výkone svojej funkcie ako orgánu riadenia   a   správy   súdov   v   zmysle   ustanovenia   §   115   zákona   o   sudcoch   disciplinárne zodpovedný za porušenie už uvedených povinností pri výkone štátnej správy súdu podľa osobitných   právnych   predpisov   (hoci   všeobecné   súdy   zrušením   rozhodnutie   ministra financií u uložení pokuty najvyššiemu súdu v správnom súdnictve majú na danú vec iný právny   názor).   Podľa   ústavného   súdu   je nepochybné,   že uvedeným   opísaným   konaním porušil JUDr. Š. H. povinnosti vyplývajúce mu z funkcie predsedu najvyššieho súdu ako vrcholného súdneho funkcionára v zmysle § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, čím sa dopustil   závažného   disciplinárneho   previnenia   podľa   §   116   ods.   2   písm.   c)   zákona o   sudcoch.   Ústavný   súd   preto   predsedu   najvyššieho   súdu   uznal   vinným   zo   závažného disciplinárneho konania a uložil mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) tohto zákona, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   po   vypočutí   predsedu   najvyššieho   súdu, navrhovateľky, po výsluchu svedkýň (pracovníčok ministerstva financií) a po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd v predmetnej veci podľa § 32 ods. 3 zákona o ústavnom súde hlasoval tajne, nebudú sa k tomuto rozhodnutiu pripájať odlišné stanoviská.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2011